Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 117/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,

Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír, s. r. o.,

Pajštúnska 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. októbra

2015, sp. zn. z 12. novembra 2015 a sp. zn. z 27. októbra

2015 a takto

rozhodol:

1. Veci vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. januára

2016 a 29. januára 2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko,

s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. októbra 2015

(), sp. zn. z 12. novembra 2015 () a sp. zn.

z 27. októbra 2015 () (spolu ďalej aj „napadnuté

rozhodnutia“).

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou patriacou

do medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Sťažovateľka sa na Okresnom súde Martin

(; ďalej len „okresný súd 1“), Okresnom súde Vranov nad Topľou

(; ďalej len „okresný súd 2) a Okresnom súde Humenné (;

ďalej len „okresný súd 3“; spolu ďalej len „okresné súdy“) žalobou domáhala zaplatenia

pohľadávky vo výške 1 030,33 € istiny s príslušenstvom (), 718,90 € istiny

s príslušenstvom () a 1 478,40 € istiny s príslušenstvom () voči

v žalobách označeným žalovaným.

Okresný súd 1 vydal platobný rozkaz, voči ktorému v čase jeho doručovania podalo

odpor Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len „vedľajší účastník“ alebo

„združenie“) a zároveň zahlásilo vstup do konania. Okresný súd 1 podaný odpor odmietol.

Krajský súd v Žiline na odvolanie vedľajšieho účastníka zrušil prvostupňové rozhodnutie

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie,

ktoré následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 21. októbra 2015 odmietol.

Okresný súd 2 zamietol žalobu sťažovateľky, toto rozhodnutie na odvolanie

sťažovateľky potvrdil Krajský súd v Prešove. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal

generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, ktoré následne najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 12. novembra 2015 odmietol.

Okresný súd 3 vydal platobný rozkaz, voči ktorému v čase jeho doručovania podal

odpor vedľajší účastník, ktorý zároveň zahlásil vstup do konania. Krajský súd v Prešove

následne potvrdil prvostupňové procesné rozhodnutie. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal

generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, ktoré následne najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 27. októbra 2015 odmietol.

3. Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutými rozhodnutiami najvyšší súd porušil

v bode 1 označené práva v podstate tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení

a nasl. v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“) najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie podané

generálnym prokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustne bolo.

4. Sťažovateľka v podaných sťažnostiach žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie

v bode 1 uvedených práv, zrušil napadnuté rozhodnutia a zaviazal najvyšší súd na náhradu

trov konania.

II.

Spojenie vecí

5. Podľa ustanovenia

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento

zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným

súdom primerané ustanovenia ...

6. Podľa ustanovenia môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania

spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo

sa týkajú tých istých účastníkov.

7. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vyplýva, že veci sa týkajú toho istého účastníka konania, rovnakého

právneho zástupcu a zároveň spolu skutkovo súvisia, pretože nosné dôvody uvádzané

v podaných sťažnostiach a v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu sú podobné.

8. Na základe uvedeného ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a

v spojení s rozhodol, že veci vedené na

ústavnom súde pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. 1097/2016 spája

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. . Tieto skutočnosti

boli podkladom pre záver ústavného súdu obsiahnutý v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

11. Podľa ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

12. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

IV.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

14. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

15. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

16. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 15) súvisí

s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením

v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti

a nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby

(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti

a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania

podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus

(čo je v hre) vyjadrený v , kým v prípade mimoriadneho dovolania

podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy

nevyplýva.

17. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet

konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku

rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.

Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená

žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla

znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný

prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy

fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod

52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu

odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie

právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod

29).

18. Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti

s aplikáciou predmetných ustanovení a ich ústavne konformným výkladom (

a nasl. , pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ

zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom

na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj

nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania

práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením

zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku

znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne

procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by

de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych

názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

19. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného v bode 17 ESĽP opakovane potvrdil, že

pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej

istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej

chyby. „(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in

disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je

dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde

je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“

právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,

preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)

pochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»

(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia

ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,

PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní

a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti

a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy

generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto

rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.

20. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

21. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)

prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom

období (R 36/2008).

22. Nosné dôvody uvádzané vo všetkých troch napadnutých rozhodnutiach

najvyššieho súdu (sp. zn. z 21. októbra 2015, sp. zn.

z 12. novembra 2015 a sp. zn. z 27. októbra 2015), na základe ktorých bolo

odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú –

zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veciach generálny

prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) podľa a nasl. , „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak

sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ ( in fine ), v dôsledku

čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. V okolnostiach

jednotlivých napadnutých rozhodnutí najvyšší súd nad rámec už uvedeného, resp. rozvíjajúc

už uvedené, uviedol:

(i) „Navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nepodala dovolanie proti uzneseniu

Krajského súdu v Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. . Bez ohľadu na to,

v akej procesnej forme odvolací súd rozhodnutie vydal (či rozsudok alebo uznesenie), je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu ak existujú dôvody zmätočnosti rozhodnutia

taxatívne vymenované v ... Dovolaním možno v tomto prípade napadnúť aj

uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie prvého stupňa zrušené a vec vrátená

na ďalšie konanie. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že

sama nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý

bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na

pasivitu samotnej navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je procesné neprípustná

dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho

dovolania podnecovaného navrhovateľkou... Jednou z podmienok možnosti podania

mimoriadneho dovolania podľa je ak to vyžaduje ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Uznesením Krajského súdu

v Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. odvolací súd uznesenie Okresného súdu

Martin z 24. júla 2013 č. k. - 33 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie stým, že

v prejednávanej veci vedľajší účastník vstúpil do ešte právoplatne neskončeného konania

a odpor proti platobnému rozkazu podal v 15-dňovej lehote stanovenej na podanie odporu

počítanej od dňa doručenia platobnému rozkazu vedľajšiemu účastníkovi a preto súd

prvého stupňa svojim postupom, tým, že odmietol odpor proti platobnému rozkazu, odňal

vedľajšiemu účastníkovi možnosť konať pred súdom. Navrhovateľka napriek takémuto

rozhodnutiu má možnosť v ďalšom konaní využiť svoje práva v konaní a svojou

argumentáciou a poukazom už na ustálenú judikatúru chrániť svoje práva v konaní a tým

dosiahnuť v konaní inými právnymi prostriedkami ovplyvniť ďalšie konanie súdu prvého

stupňa a prípadne ďalšie jeho rozhodnutie.“ (),

(ii) „... v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania - viď )

otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu,

ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na

úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne

spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci... Pokiaľ účastník konania zostane

v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do

podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky

predpokladané v ustanoveniach až ..“

( ),

(iii) „Prípustnosť dovolania vymedzuje stanovením

jednak určitých objektívnych znakov rozhodnutia [ (pokiaľ ide o rozsudok

odvolacieho súdu) a (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak

objektívnym - zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v s. 1

Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v je

dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď ) vždy - teda bez ohľadu na

to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé

dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

(s výnimkou exekučného konania - viď ) otvára priestor pre posúdenie

správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté

rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní.

Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť

rozhodnutie v merite veci.“ ().

23. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis

mutandis ). Podľa názoru ústavného súdu v bode 22 uvedený výklad

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V citovaných častiach odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnou

problematikou posudzovaných vecí, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných

aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Ústavný súd k namietaným rozhodnutiam

najvyššieho súdu už iba v krátkosti dodáva, že v súvislosti s namietanými rozhodnutiami

sp. zn. a sp. zn. nebolo v hre konečné „meritórne“

rozhodnutie súdov, ale iba posúdenie otázky, či vedľajší účastník konania môže alebo

nemôže podať odpor proti vydanému platobnému rozkazu, táto okolnosť má súvislosť

s ustanovením . V prípade napadnutého rozhodnutia sp. zn.

neušlo pozornosti ústavného súdu, že tam pôvodne žalovaná istina 718,90 €

(pozri bod 2) predstavuje prekážku prípustnosti dovolania podľa , táto

bagateľnosť by aj inak bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti v danej veci.

24. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (), čo však,

ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla

žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutia

najvyššieho súdu sú postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených

práv sťažovateľky.

25. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky

v sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej

súvislosti medzi napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a označeným porušením

práv sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa a na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

26. Vzhľadom na to ústavný súd podľa

rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

27. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej práv podľa čl. 13 dohovoru,

ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu

k ďalším označeným právam, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak

totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti medzi

dovolacím rozsudkom a porušením predmetných práv sťažovateľky.

28. Nad rámec veci ústavný súd uvádza, že sťažovateľka vo všetkých napadnutých

veciach nesplnomocnila na zastupovanie pred ústavným súdom konkrétneho advokáta, ale

spoločnosť s ručením obmedzeným, splnomocnenie je okrem sťažovateľky (jej konateľa)

podpísané dvoma advokátmi (prokuristom a konateľom). Uvedené splnomocnenie

nezodpovedá zákonným predpokladom uvedeným v ,

podľa ktorého „[k] návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na

zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon neustanovuje inak.

V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred Ústavným

súdom.“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2016