Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 519/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Círovou,

Na Rybníčku 332, Mochov, Česká republika, ktorou namieta porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. mája 2016 a základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd výrokom II rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 26. augusta 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Círovou, Na Rybníčku 332, Mochov,

Česká republika, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a základného práva na

súdnu ochranu podľa a listiny výrokom II rozsudku

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. augusta

2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalovaného, proti ktorému sa žalobca domáhal

zaplatenia sumy 2 743,42 € s príslušenstvom z titulu odmeny za poskytnuté právne služby.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2013 (ďalej len „rozsudok z 28. júna

2013“) žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania.

O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 28. júna 2013 rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí

žaloby potvrdil ako vecne správny a vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak,

že sťažovateľovi náhradu nepriznal (výrok II napadnutého rozsudku krajského súdu).

Sťažovateľ uvádza, že na účely zrušenia nezákonného rozhodnutia podal

3. novembra 2014 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a podanie mimoriadneho

dovolania. Generálny prokurátor na základe podnetu sťažovateľa 12. februára 2015 podal

najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho

súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.

Podľa sťažovateľa nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu

vo výroku II o náhrade trov konania „je založená pochybením Krajského súdu pri stanovení

konca procesnej lehoty podľa , keď v odôvodnení rozhodnutia Krajský súd

vychádzal správne zo skutočnosti začiatku behu procesnej lehoty určenej dňom vyhlásenia

rozsudku dňa 28. 6. 2013 (tento deň pripadol na piatok) a nesprávne v hrubom rozpore

s hmotným právom určil koniec lehoty dňom 1. 7. 2013 (tento deň pripadol na pondelok).

Na základe tohto pochybenia nesprávne uzavrel, že vyčíslenie trov konania dané na poštu

dňa 3. 7. 2013 bolo po uplynutí procesnej lehoty, ktorej koniec by za dodržania pravidiel

počítania lehôt pripadol skutočne až na stredu 3. 7. 2013 a teda deň, keď sťažovateľ učinil

úkon k splneniu podmienky priznania náhrady trov konania v súlade s úst. § 151 odst. 1

.

• predstavuje i nedostatok odôvodnenia, prečo Krajský súd v Prešove učinil iný záver

o dodržaní lehoty danej úst. než Okresný súd v Prešove, ktorý túto otázku

vyriešil s opačným výsledkom na základe identických skutkových zistení a dôkazov.

• spočíva i v tom, že Krajský súd v rámci rozhodnutia o nepriazní trov konania

zároveň v rozpore so svojou povinnosťou podľa nepriznal sťažovateľovi

ani iné trovy konania, ktoré vyplývali zo spisu a ich priznanie úspešnému účastníkovi

nepodlieha v takom prípade dodržaniu lehoty podľa . Takými trovami

konania, ktoré vyplývali zo spisu, bol minimálne zaplatený súdny poplatok za podaný odpor

v sume 164,50 EUR.

• je daná absenciou odôvodnenia rozhodnutia o nepriznaní náhrady iných trov

konania vyplývajúcich zo spisu podľa predchádzajúceho odstavca.“.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie zastáva názor, že otázka náhrady trov

konania v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu nadobudla ústavno-právny charakter.

Krajský súd výrokom II napadnutého rozsudku nerešpektoval podľa sťažovateľa kogentnú

normu „jednoduchého“ práva a v rozpore s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny

proces uplatnil svojvôľu.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo mimoriadne

dovolanie vo veci sťažovateľa odmietnuté ako procesne neprípustné pre nevyužitie

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, považuje sťažovateľ za nedostatočné

a nepreskúmateľné. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že v čase, keď generálnemu prokurátorovi

podával podnet na podanie mimoriadneho dovolania, zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015 (ďalej

len „zjednocujúce stanovisko“) nebolo prijaté, a preto sa sťažovateľ riadil príslušnými

ustanoveniami v tom čase platného a účinného (ďalej

aj „OSP“), z ktorých vyplývala neprípustnosť dovolania.

Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd mu písomnosti vrátane vyjadrenia žalobcu

k mimoriadnemu dovolaniu nedoručoval na adresu, na ktorej sa v Českej republike zdržuje.

V dôsledku uvedeného nemohol včas reagovať na vyjadrenie žalobcu, z ktorého najvyšší

súd primárne vychádzal.

Podaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2016 sťažovateľ svoju sťažnosť

doplnil, pričom predovšetkým k otázke posúdenia včasnosti podanej sťažnosti aj proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu poukázal na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.

, ktoré podľa jeho názoru odôvodňuje právomoc ústavného súdu konať

vo veci preskúmania rozhodnutia odvolacieho súdu.

Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 000 € a úhrady trov konania v sume 454,74 €.

Podaním doručeným ústavnému súdu 24. januára 2017 sťažovateľ poukázal na nález

ústavného súdu sp. zn. zo 7. júla 2016, ktorého základom je riešenie právnej

otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania s ohľadom na podmienku vyčerpania všetkých

opravných prostriedkov, a to v súvislosti so skúmaním (ne)prípustnosti dovolania. Ústavný

súd v citovanom rozhodnutí v zhode s názorom sťažovateľa „vychádzal pri posudzovaní

otázky prípustnosti dovolania z teraz už väčšinového názoru senátov ústavného súdu, podľa

ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa “.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným dňa

10. mája 2016 bolo porušené základné právo ... podľa čl. 46

odst. 1 , podľa Listiny základných práv a slobôd

a podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -136 z dňa 26. augusta

2014 vo výroku uvedenom v druhom odseku tohto rozsudku bolo porušené základné právo

... podľa , podľa

odst. 1 Listiny základných práva slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané dňa

10. mája 2016 ako aj rozsudok Krajského súdu č. k. -136 z dňa 26. augusta

2014 vo výroku v druhom odseku sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove

na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na

skutočnosť, že v odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ okrem základného práva podľa

a listiny a práva podľa dohovoru namieta

aj porušenie práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 4 zákona ústavnom

súde, v zmysle ktorého je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd preto môže sťažnosť predbežne

prerokovať len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia

sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite. Tvrdenia o porušení iných práv

(práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu), ktoré sú obsiahnuté

v odôvodnení sťažnosti, t. j. mimo jej petitu, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. ,

, ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd predmet konania vo veci

sťažnosti ustálil tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených a

ods. 1 listiny a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z totiž

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,

či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

garantovaného a listiny a práva na účinný právny

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa (obdobne listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Úlohou ústavného súdu je posúdiť ústavnú udržateľnosť odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v a

ods. 1 listiny. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nedostatočne

odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže najvyšší súd sa nezaoberal zákonnými podmienkami

prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Okrem uvedeného namieta

aj procesné pochybenie najvyššieho súdu, ktoré malo spočívať v nedoručovaní vyjadrenia

druhého účastníka konania k mimoriadnemu dovolaniu sťažovateľovi. Sťažovateľ nesúhlasí

s kľúčovým právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, podľa

ktorého každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní je spôsobilé otvoriť priestor

pre posúdenie správnosti niektorých aspektov postupu vo veci konajúceho všeobecného

súdu.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce

proti napadnutému rozsudku krajského súdu (výrok II) odmietnuté ako procesne neprípustné

v súlade s v tom čase platným a účinným § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 a § 218

ods. 1 písm. c) na podklade zistenia, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti

napadnutému rozsudku krajského súdu (výrok II) dovolanie.

V súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd

zdôrazňuje, že ide primárne o otázku zákonnosti, pričom jej riešenie nemôže samo osebe

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ).

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju

konštantnú judikatúru, v rámci ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa (obdobne listiny) je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgiadis v. Grécko, rozsudok

z 29. 5. 1997, sťažnosť č. 21522/93, bod 42).

V napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa

ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka

je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne

využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto

možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.

V nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil,

že jeho podstatou je rešpektovanie zásady, podľa ktorej „je na účastníkovi, ktorý

je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi

procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo,

využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu

poskytuje . Pravidlo postupného vyčerpania opravných

prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti opravného prostriedku, požaduje

využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu

nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby – až po najvyššiu

úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktorú sú čo aj len

potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí.

Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného

prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné

prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom

prostriedku. ... mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania (teda nie

mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach uvedených v § 35 ods.

1 a 2 a tiež nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej od

účastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol

pasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné

prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii. V prípade, že účastník občianskeho súdneho

konania nevyužil sám možnosť napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa riadnym

opravným prostriedkom (odvolaním alebo odporom), je mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora smerujúce proti tomuto rozhodnutiu procesne neprípustné. Obdobne je

procesne neprípustné mimoriadne dovolanie, pokiaľ je ním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne) nepodal dovolanie ten účastník

konania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr mimoriadne dovolanie.“.

Na podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľ v prerokúvanej veci dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu (výroku II napadnutého rozsudku krajského súdu) nepodal,

najvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

odmietol ako procesne neprípustné.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť postoj sťažovateľa, ktorý nesúhlasí so záverom

najvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení a tvrdí, že podmienky

na meritórne preskúmanie mimoriadneho dovolania boli dané. Z tohto postoja možno

zároveň vyvodiť nesúhlas sťažovateľa s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého

je podmienkou procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym

prokurátorom aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku ‒dovolania zo strany

nespokojného účastníka konania.

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právnej

istoty, ktorý je integrálnou súčasťou generálneho princípu právneho štátu. Zákonným

naplnením princípu právneho štátu v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych

rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Rovnako reštriktívny prístup

k mimoriadnemu dovolaniu súvisí aj s princípom rovnosti, keďže intervenciou tretej osoby

(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti

a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného

účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus

(„čo je v hre“) vyjadrený v , kým v prípade mimoriadneho dovolania

podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy

nevyplýva ().

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť jeho kritický postoj k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu len vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu. Podľa judikatúry ESĽP

však za takúto vadu (exces) nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania

existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania

princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto

princípu je určené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie

konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie

prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto

mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii rozhodnutia iba na účely nápravy

fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99,

bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením

prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou

zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť

č. 20887/03, bod 29).

Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho

dovolania podávaného generálnym prokurátorom sa plynutím času menila (aj pod vplyvom

judikatúry ESĽP) a premietla sa do tendencie prehlbovania reštriktívneho prístupu súdnych

orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky

súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych

rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto

zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in

disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je

dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam,

kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu. (Sutyazhnik

proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33).

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Bulgakova proti Rusku (rozsudok

z 18. januára 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) uviedol: «... Dohovor zásadne umožňuje

„znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové

skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy

hrubých (veľkých) pochybení súdu... a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate

odvolanie.» Aj rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike

(DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah

princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka

záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli

napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho

dovolania ().

Ústavný súd prijal 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky

vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných

prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť

na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal

20. októbra 2015 už citované zovšeobecňujúce stanovisko.

Kľúčový dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe

ktorého bolo vo veci sťažovateľa odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym

prokurátorom, spočíva na tom, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veci generálny prokurátor

podal mimoriadne dovolanie, sám mohol a mal podať mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie) podľa a nasl. , ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne

spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v jeho veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil,

ani podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine

).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené

závermi obsiahnutými v stanovisku najvyššieho súdu možno v posudzovanom prípade

považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom

generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľovi prijaté stanovisko,

ktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal

v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním

a uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne

ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“. V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv

je neskoršia aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca do podania mimoriadneho

dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e

až .

Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným

spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí

mimoriadneho opravného prostriedku náležite odôvodnil v zmysle ,

čím zodpovedal právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto jeho závery nemožno považovať

za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,

ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny (podobne napr. , , ,

).

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (k tomu pozri nález sp. zn.

z 2. júla 2014 a uznesenia sp. zn. z 24. februára 2016

a sp. zn. zo 17. februára 2016) nie je možné považovať napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za také, ktoré by porušovalo sťažovateľom označené základné právo

zaručené a listiny. Ústavný súd akceptuje (v zmysle svojej

ustálenej judikatúry) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup k súdu

podľa a práva podľa dohovoru rozhodnutia najvyššieho

súdu, ktorými najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných než zmätočných

dôvodov [vrátane v okolnostiach prerokúvaneho prípadu z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ] z toho dôvodu,

že sťažovateľ ako účastník konania, v prospech ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané,

nevyčerpal dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Z uvedeného dôvodu

je námietka sťažovateľa, podľa ktorej v súlade s nálezom ústavného súdu sp. zn.

zo 7. júla 2016 je pre riešenie právnej otázky prípustnosti mimoriadneho

dovolania s ohľadom na podmienku vyčerpania všetkých opravných prostriedkov podstatné

skúmanie faktickej prípustnosti dovolania, irelevantná (k tomu pozri aj uznesenie ústavného

súdu sp. zn. PLz. z 9. novembra 2016 o zjednotení odchýlnych právnych

názorov senátov ústavného súdu).

Rovnako irelevantná je s prihliadnutím na už uvedené a ustálenú judikatúru

ústavného súdu k prípustnosti mimoriadneho dovolania prezentovanú aj námietka

sťažovateľa o nemožnosti vyjadriť sa k stanovisku druhého účastníka konania

k mimoriadnemu dovolaniu a prezentovať argumenty, ktoré záver najvyššieho súdu

(totožný s názorom prezentovaným druhým účastníkom konania v jeho stanovisku)

spochybňujú.

Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že účelom prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

je zabezpečenie ich jednotného výkladu a používania, a tým aj faktické rešpektovanie

konštantnej judikatúry všeobecnými súdmi s prihliadnutím na princíp právnej istoty

zaručený v , ktorý sa premieta aj do obsahu základného práva na súdnu

ochranu ( ). Vzhľadom na uvedené je námietka sťažovateľa, podľa ktorej

v čase podania podnetu na mimoriadne dovolanie zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu

nebolo prijaté, a preto sa riadil príslušnými ustanoveniami ,

v dôsledku čoho podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, irelevantná. Princíp

právnej istoty totiž zaväzoval najvyšší súd vo veci podaného mimoriadneho dovolania

konať a v súlade s už v čase vydania napadnutého uznesenia publikovaným stanoviskom

ho aj fakticky rešpektovať.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, nemohol dospieť ani k záveru o porušení

práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, porušenie ktorého

sťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s porušením práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a právami

podľa (obdobne listiny) a dohovoru príčinnú

súvislosť, a preto predloženú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny

a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 7. októbra 2014. Keďže sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť

11. júla 2016, je zjavné, že v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu garantovaného i listinou napadnutým rozsudkom krajského súdu bola

sťažnosť podaná oneskorene (po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedený záver považuje za vhodné ešte poznamenať,

že počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

dovolaní nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože v zmysle konštantnej judikatúry

ústavného súdu podnet nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedok nápravy práv

zaručených sťažovateľovi , na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený

podľa osobitných predpisov (, , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil,

že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému

je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (, , ,

).

Sťažovateľ na podporu záveru o nevyhnutnosti preskúmať ústavnú akceptovateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu argumentuje závermi obsiahnutými v rozhodnutí ústavného

súdu vydanom vo veci sp. zn. . V označenom rozhodnutí ústavný súd

pri posudzovaní vzájomného vzťahu sťažnosti podľa a dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku, ako aj zachovania lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde zotrval na právnom názore tvoriacom v súčasnosti súčasť konštantnej

judikatúry, podľa ktorej v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní

sa lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu namietanému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj

tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Závery už ustálenej judikatúry ústavného súdu však na vec sťažovateľa nemožno

aplikovať vzhľadom na to, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ

nepodal dovolanie v súlade s príslušnými ustanoveniami ,

ale podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý nemožno považovať za účinne

poskytnutý prostriedok nápravy práv zaručených sťažovateľovi .

Z uvedeného dôvodu nemožno považovať ani túto námietku sťažovateľa za opodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

v spojení s ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017