Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 519/2017
PDF · 317.24 KB
No categories available
II. ÚS 519/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Círovou,
Na Rybníčku 332, Mochov, Česká republika, ktorou namieta porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo 1/2015 z 10. mája 2016 a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd výrokom II rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 122/2013
z 26. augusta 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Círovou, Na Rybníčku 332, Mochov,
Česká republika, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 MCdo 1/2015 z 10. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny výrokom II rozsudku
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 122/2013 z 26. augusta
2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
8 C 11/2013 v procesnom postavení žalovaného, proti ktorému sa žalobca domáhal
zaplatenia sumy 2 743,42 € s príslušenstvom z titulu odmeny za poskytnuté právne služby.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 11/2013 z 28. júna 2013 (ďalej len „rozsudok z 28. júna
2013“) žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania.
O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 28. júna 2013 rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí
žaloby potvrdil ako vecne správny a vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak,
že sťažovateľovi náhradu nepriznal (výrok II napadnutého rozsudku krajského súdu).
Sťažovateľ uvádza, že na účely zrušenia nezákonného rozhodnutia podal
3. novembra 2014 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a podanie mimoriadneho
dovolania. Generálny prokurátor na základe podnetu sťažovateľa 12. februára 2015 podal
najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho
súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.
Podľa sťažovateľa nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu
vo výroku II o náhrade trov konania „je založená pochybením Krajského súdu pri stanovení
konca procesnej lehoty podľa § 151 OSP, keď v odôvodnení rozhodnutia Krajský súd
vychádzal správne zo skutočnosti začiatku behu procesnej lehoty určenej dňom vyhlásenia
rozsudku dňa 28. 6. 2013 (tento deň pripadol na piatok) a nesprávne v hrubom rozpore
s hmotným právom určil koniec lehoty dňom 1. 7. 2013 (tento deň pripadol na pondelok).
Na základe tohto pochybenia nesprávne uzavrel, že vyčíslenie trov konania dané na poštu
dňa 3. 7. 2013 bolo po uplynutí procesnej lehoty, ktorej koniec by za dodržania pravidiel
počítania lehôt pripadol skutočne až na stredu 3. 7. 2013 a teda deň, keď sťažovateľ učinil
úkon k splneniu podmienky priznania náhrady trov konania v súlade s úst. § 151 odst. 1
OSP.
• predstavuje i nedostatok odôvodnenia, prečo Krajský súd v Prešove učinil iný záver
o dodržaní lehoty danej úst. § 151 odst. 1 OSP než Okresný súd v Prešove, ktorý túto otázku
vyriešil s opačným výsledkom na základe identických skutkových zistení a dôkazov.
• spočíva i v tom, že Krajský súd v rámci rozhodnutia o nepriazní trov konania
zároveň v rozpore so svojou povinnosťou podľa § 151 odst. 2 OSP nepriznal sťažovateľovi
ani iné trovy konania, ktoré vyplývali zo spisu a ich priznanie úspešnému účastníkovi
nepodlieha v takom prípade dodržaniu lehoty podľa § 151 odst. 1 OSP. Takými trovami
konania, ktoré vyplývali zo spisu, bol minimálne zaplatený súdny poplatok za podaný odpor
v sume 164,50 EUR.
• je daná absenciou odôvodnenia rozhodnutia o nepriznaní náhrady iných trov
konania vyplývajúcich zo spisu podľa predchádzajúceho odstavca.“.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie zastáva názor, že otázka náhrady trov
konania v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu nadobudla ústavno-právny charakter.
Krajský súd výrokom II napadnutého rozsudku nerešpektoval podľa sťažovateľa kogentnú
normu „jednoduchého“ práva a v rozpore s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny
proces uplatnil svojvôľu.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo mimoriadne
dovolanie vo veci sťažovateľa odmietnuté ako procesne neprípustné pre nevyužitie
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, považuje sťažovateľ za nedostatočné
a nepreskúmateľné. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že v čase, keď generálnemu prokurátorovi
podával podnet na podanie mimoriadneho dovolania, zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015 (ďalej
len „zjednocujúce stanovisko“) nebolo prijaté, a preto sa sťažovateľ riadil príslušnými
ustanoveniami v tom čase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), z ktorých vyplývala neprípustnosť dovolania.
Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd mu písomnosti vrátane vyjadrenia žalobcu
k mimoriadnemu dovolaniu nedoručoval na adresu, na ktorej sa v Českej republike zdržuje.
V dôsledku uvedeného nemohol včas reagovať na vyjadrenie žalobcu, z ktorého najvyšší
súd primárne vychádzal.
Podaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2016 sťažovateľ svoju sťažnosť
doplnil, pričom predovšetkým k otázke posúdenia včasnosti podanej sťažnosti aj proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu poukázal na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.
II. ÚS 218/2016, ktoré podľa jeho názoru odôvodňuje právomoc ústavného súdu konať
vo veci preskúmania rozhodnutia odvolacieho súdu.
Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 € a úhrady trov konania v sume 454,74 €.
Podaním doručeným ústavnému súdu 24. januára 2017 sťažovateľ poukázal na nález
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 51/2016 zo 7. júla 2016, ktorého základom je riešenie právnej
otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania s ohľadom na podmienku vyčerpania všetkých
opravných prostriedkov, a to v súvislosti so skúmaním (ne)prípustnosti dovolania. Ústavný
súd v citovanom rozhodnutí v zhode s názorom sťažovateľa „vychádzal pri posudzovaní
otázky prípustnosti dovolania z teraz už väčšinového názoru senátov ústavného súdu, podľa
ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 MCdo 1/2015 vydaným dňa
10. mája 2016 bolo porušené základné právo ... podľa čl. 46
odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd
a podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 11 Co/122/2013-136 z dňa 26. augusta
2014 vo výroku uvedenom v druhom odseku tohto rozsudku bolo porušené základné právo
... podľa čl. 46 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36
odst. 1 Listiny základných práva slobôd.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 MCdo 1/2015 vydané dňa
10. mája 2016 ako aj rozsudok Krajského súdu č. k. 11 Co/122/2013-136 z dňa 26. augusta
2014 vo výroku v druhom odseku sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove
na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na
skutočnosť, že v odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ okrem základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 13 dohovoru namieta
aj porušenie práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 4 zákona ústavnom
súde, v zmysle ktorého je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd preto môže sťažnosť predbežne
prerokovať len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia
sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite. Tvrdenia o porušení iných práv
(práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu), ktoré sú obsiahnuté
v odôvodnení sťažnosti, t. j. mimo jej petitu, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. III. ÚS 149/04,
II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07). Vzhľadom na uvedené ústavný súd predmet konania vo veci
sťažnosti ustálil tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,
či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na účinný právny
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Úlohou ústavného súdu je posúdiť ústavnú udržateľnosť odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nedostatočne
odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže najvyšší súd sa nezaoberal zákonnými podmienkami
prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Okrem uvedeného namieta
aj procesné pochybenie najvyššieho súdu, ktoré malo spočívať v nedoručovaní vyjadrenia
druhého účastníka konania k mimoriadnemu dovolaniu sťažovateľovi. Sťažovateľ nesúhlasí
s kľúčovým právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, podľa
ktorého každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní je spôsobilé otvoriť priestor
pre posúdenie správnosti niektorých aspektov postupu vo veci konajúceho všeobecného
súdu.
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce
proti napadnutému rozsudku krajského súdu (výrok II) odmietnuté ako procesne neprípustné
v súlade s v tom čase platným a účinným § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 a § 218
ods. 1 písm. c) OSP na podklade zistenia, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti
napadnutému rozsudku krajského súdu (výrok II) dovolanie.
V súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd
zdôrazňuje, že ide primárne o otázku zákonnosti, pričom jej riešenie nemôže samo osebe
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju
konštantnú judikatúru, v rámci ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgiadis v. Grécko, rozsudok
z 29. 5. 1997, sťažnosť č. 21522/93, bod 42).
V napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa
ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka
je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne
využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto
možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.
V nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil,
že jeho podstatou je rešpektovanie zásady, podľa ktorej „je na účastníkovi, ktorý
je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi
procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo,
využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok. Pravidlo postupného vyčerpania opravných
prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti opravného prostriedku, požaduje
využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu
nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby – až po najvyššiu
úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktorú sú čo aj len
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí.
Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné
prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom
prostriedku. ... mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania (teda nie
mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach uvedených v § 35 ods.
1 a 2 O. s. p. a tiež nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej od
účastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol
pasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné
prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii. V prípade, že účastník občianskeho súdneho
konania nevyužil sám možnosť napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa riadnym
opravným prostriedkom (odvolaním alebo odporom), je mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora smerujúce proti tomuto rozhodnutiu procesne neprípustné. Obdobne je
procesne neprípustné mimoriadne dovolanie, pokiaľ je ním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne) nepodal dovolanie ten účastník
konania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr mimoriadne dovolanie.“.
Na podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľ v prerokúvanej veci dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu (výroku II napadnutého rozsudku krajského súdu) nepodal,
najvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
odmietol ako procesne neprípustné.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť postoj sťažovateľa, ktorý nesúhlasí so záverom
najvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení a tvrdí, že podmienky
na meritórne preskúmanie mimoriadneho dovolania boli dané. Z tohto postoja možno
zároveň vyvodiť nesúhlas sťažovateľa s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého
je podmienkou procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym
prokurátorom aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku ‒dovolania zo strany
nespokojného účastníka konania.
V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právnej
istoty, ktorý je integrálnou súčasťou generálneho princípu právneho štátu. Zákonným
naplnením princípu právneho štátu v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych
rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Rovnako reštriktívny prístup
k mimoriadnemu dovolaniu súvisí aj s princípom rovnosti, keďže intervenciou tretej osoby
(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka
spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti
a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného
účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus
(„čo je v hre“) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania
podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy
nevyplýva (I. ÚS 117/2016).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť jeho kritický postoj k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde
k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu
rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP
je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím
vnútroštátneho súdu len vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,
ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu. Podľa judikatúry ESĽP
však za takúto vadu (exces) nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania
existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania
princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto
princípu je určené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie
konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie
prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto
mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii rozhodnutia iba na účely nápravy
fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99,
bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením
prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou
zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť
č. 20887/03, bod 29).
Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho
dovolania podávaného generálnym prokurátorom sa plynutím času menila (aj pod vplyvom
judikatúry ESĽP) a premietla sa do tendencie prehlbovania reštriktívneho prístupu súdnych
orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky
súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych
rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto
zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.
Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in
disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je
dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam,
kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu. (Sutyazhnik
proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33).
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Bulgakova proti Rusku (rozsudok
z 18. januára 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) uviedol: «... Dohovor zásadne umožňuje
„znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové
skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy
hrubých (veľkých) pochybení súdu... a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate
odvolanie.» Aj rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike
(DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah
princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka
záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli
napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho
dovolania (I. ÚS 117/2016).
Ústavný súd prijal 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 zjednocujúce
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky
vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných
prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť
na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal
20. októbra 2015 už citované zovšeobecňujúce stanovisko.
Kľúčový dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe
ktorého bolo vo veci sťažovateľa odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym
prokurátorom, spočíva na tom, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veci generálny prokurátor
podal mimoriadne dovolanie, sám mohol a mal podať mimoriadny opravný prostriedok
(dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne
spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v jeho veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil,
ani podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine
OSP).
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené
závermi obsiahnutými v stanovisku najvyššieho súdu možno v posudzovanom prípade
považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom
generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľovi prijaté stanovisko,
ktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal
v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním
a uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne
ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“. V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv
je neskoršia aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca do podania mimoriadneho
dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e
Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným
spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí
mimoriadneho opravného prostriedku náležite odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP,
čím zodpovedal právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto jeho závery nemožno považovať
za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.
Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,
ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (podobne napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07,
V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (k tomu pozri nález sp. zn.
III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014 a uznesenia sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016
a sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016) nie je možné považovať napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za také, ktoré by porušovalo sťažovateľom označené základné právo
zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Ústavný súd akceptuje (v zmysle svojej
ustálenej judikatúry) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup k súdu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktorými najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných než zmätočných
dôvodov [vrátane v okolnostiach prerokúvaneho prípadu z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP] z toho dôvodu,
že sťažovateľ ako účastník konania, v prospech ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané,
nevyčerpal dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Z uvedeného dôvodu
je námietka sťažovateľa, podľa ktorej v súlade s nálezom ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 51/2016 zo 7. júla 2016 je pre riešenie právnej otázky prípustnosti mimoriadneho
dovolania s ohľadom na podmienku vyčerpania všetkých opravných prostriedkov podstatné
skúmanie faktickej prípustnosti dovolania, irelevantná (k tomu pozri aj uznesenie ústavného
súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2016 z 9. novembra 2016 o zjednotení odchýlnych právnych
názorov senátov ústavného súdu).
Rovnako irelevantná je s prihliadnutím na už uvedené a ustálenú judikatúru
ústavného súdu k prípustnosti mimoriadneho dovolania prezentovanú aj námietka
sťažovateľa o nemožnosti vyjadriť sa k stanovisku druhého účastníka konania
k mimoriadnemu dovolaniu a prezentovať argumenty, ktoré záver najvyššieho súdu
(totožný s názorom prezentovaným druhým účastníkom konania v jeho stanovisku)
spochybňujú.
Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že účelom prijímania stanovísk
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
je zabezpečenie ich jednotného výkladu a používania, a tým aj faktické rešpektovanie
konštantnej judikatúry všeobecnými súdmi s prihliadnutím na princíp právnej istoty
zaručený v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý sa premieta aj do obsahu základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na uvedené je námietka sťažovateľa, podľa ktorej
v čase podania podnetu na mimoriadne dovolanie zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu
nebolo prijaté, a preto sa riadil príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,
v dôsledku čoho podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, irelevantná. Princíp
právnej istoty totiž zaväzoval najvyšší súd vo veci podaného mimoriadneho dovolania
konať a v súlade s už v čase vydania napadnutého uznesenia publikovaným stanoviskom
ho aj fakticky rešpektovať.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, nemohol dospieť ani k záveru o porušení
práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, porušenie ktorého
sťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s porušením práva na súdnu ochranu.
Ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a právami
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 13 dohovoru príčinnú
súvislosť, a preto predloženú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu.
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 7. októbra 2014. Keďže sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť
11. júla 2016, je zjavné, že v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu garantovaného ústavou i listinou napadnutým rozsudkom krajského súdu bola
sťažnosť podaná oneskorene (po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedený záver považuje za vhodné ešte poznamenať,
že počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
dovolaní nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože v zmysle konštantnej judikatúry
ústavného súdu podnet nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedok nápravy práv
zaručených sťažovateľovi čl. 127 ods. 1 ústavy, na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený
podľa osobitných predpisov (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05,
I. ÚS 43/07, III. ÚS 342/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil,
že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému
je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04,
Sťažovateľ na podporu záveru o nevyhnutnosti preskúmať ústavnú akceptovateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu argumentuje závermi obsiahnutými v rozhodnutí ústavného
súdu vydanom vo veci sp. zn. II. ÚS 218/2016. V označenom rozhodnutí ústavný súd
pri posudzovaní vzájomného vzťahu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, ako aj zachovania lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde zotrval na právnom názore tvoriacom v súčasnosti súčasť konštantnej
judikatúry, podľa ktorej v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní
sa lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu namietanému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj
tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Závery už ustálenej judikatúry ústavného súdu však na vec sťažovateľa nemožno
aplikovať vzhľadom na to, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ
nepodal dovolanie v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,
ale podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý nemožno považovať za účinne
poskytnutý prostriedok nápravy práv zaručených sťažovateľovi čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu nemožno považovať ani túto námietku sťažovateľa za opodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2017