Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 40 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (45)III. ÚS 357/2013
PDF · 278.86 KB
No categories available
III. ÚS 357/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti obchodnej spoločnosti PROTHERM Profesional, s. r. o., Dlhé hony 4991,
Poprad, zastúpenej Advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,
Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. František Sedlačko,
PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 MObdo 2/2012 z 29. novembra 2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti PROTHERM Profesional, s. r. o., na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo 2/2012 z 29. novembra
2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo 2/2012
z 29. novembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej
spoločnosti PROTHERM Profesional, s. r. o., trovy konania v sume 275,94 € (slovom
dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet advokátskej kancelárie
SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 357/2013-16 z 28. augusta 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti PROTHERM Profesional, s. r. o., Dlhé hony 4991, Poprad (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 MObdo 2/2012 z 29. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu na Okresnom súde
Pezinok (ďalej len „okresný súd“) proti Psychiatrickej nemocnici Philipa Pinela Pezinok,
Malacká cesta 63, Pezinok (ďalej len „žalovaný“) o náhradu škody vo forme ušlého
zisku v sume 151 296,22 € s príslušenstvom v súvislosti s odstúpením sťažovateľky
od zmluvy o dielo z dôvodov na strane žalovaného, o ktorej rozhodol okresný súd
rozsudkom sp. zn. 26 Cb 61/2008 z 24. marca 2010 tak, že žalobe čiastočne vyhovel
a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 117 873,69 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 13 % od 9. septembra 2006 do zaplatenia, ako aj zaviazal ho na náhradu trov
konania v sume 15 754,91 €. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalovaný
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 2 Cob 258/2010 z 22. marca 2011 tak, že prvostupňový rozsudok v napadnutej časti
potvrdil. Žalovaný nespokojný s výsledkom konaní podal podnet na podanie mimoriadneho
dovolania, ktorý Krajská prokuratúra v Bratislave listom z 18. júla 2011 odložila ako
nedôvodný. Žalovaný následne podal opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti
vybavenia jeho skoršieho podnetu, na základe ktorého generálny prokurátor Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie (21. marca 2012),
pretože dospel k záveru, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili. Najvyšší súd
napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že
napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej označených
práv.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie 23. septembra 2013
vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 4. novembra 2013.
V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis, vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktorý k veci
uviedol:
„V konaní nebolo spochybnené ani sporné, že žalobca bol úspešným uchádzačom
verejnej súťaže, na ktorom základe mu vznikol nárok na uzavretie zmluvy o dielo, ktorú
účastníci konania uzavreli 17. 10. 2001. Dovolací súd však zastal názor, že aj napriek
povinnosti uzavrieť zmluvu s úspešným subjektom vo verejnej súťaži, zároveň platí, že
zmluva musí obsahovať zákonom predpokladané náležitosti, ako dovolací súd uviedol
v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 536 Obchodného zákonníka).
Dovolací súd sa stotožnil s názorom vysloveným v mimoriadnom dovolaní v tom, že
v časti II bod 2.2.3 II. etapa je dojednanie zmluvných strán nejednoznačné a v podstate
závislé od neistej udalosti, a to pridelenia finančných prostriedkov, ktoré sa spravidla
v štátnych príspevkových organizáciách prideľujú ako účelovo určené. V tejto časti, podľa
názoru dovolacieho súdu, nebol jednoznačne vymedzený predmet plnenia, teda čo malo byť
predmetom prác druhej etapy. Pokiaľ ide o lehotu plnenia, nejde o podstatnú náležitosť
zmluvy, ani nebol v rámci odôvodnenia rozhodnutia vyslovený názor, že lehota plnenia je
podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo.
Dovolací súd pri posudzovaní vychádzal zo zákonnej úpravy zmluvy o dielo,
z hľadiska podstatných náležitosti tohto typu zmluvy, teda či zmluva o dielo, od ktorej
žalobca odstúpil, uvedené náležitosti spĺňa. Odstúpiť je možné len od platne uzavretej
zmluvy.
S názorom sťažovateľa sa najvyšší súd nestotožňuje.“
Predseda najvyššieho súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci.
Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom ústavnému súdu
15. novembra 2013 súhlasil s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní
pred ústavným súdom.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť
[(§ 132 a § 157 ods. 1 OSP), m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadať na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(m. m. III. ÚS 36/2010).
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP;
obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj
sťažovateľkou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
Ústavný súd v úvode poznamenáva, že z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je možno vyvodiť kritický postoj ESĽP
k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu
verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie
a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie.
V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty
právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade
alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti
prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno
považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právny
istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je
nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna
zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len
z toho dôvodu, aby dosiahol znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto
mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania (pozri Ryabykh proti
Rusku z 3. decembra 2003, sťažnosť č. 52854/99, § 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už
judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe
mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot
proti Rusku z 18. januára 2007, sťažnosť č. 20887/03, § 29).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom zároveň toto odstránenie
nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom
občianskeho súdneho konania vyjadreným v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu
účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu (konania, ktoré trpí základnými
procesnými pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu
ochranu). Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho
dovolania ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).
Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu
zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Pre účely komplexného posúdenia daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 OSP
výlučne z toho dôvodu, že rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného súdu
a krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243 ods. 1 písm. f)
OSP], ktoré videl v tom, že tieto súdy na zistený skutkový stav neaplikovali ustanovenie
§ 37 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Obchodný zákonník“) s § 41 Obchodného zákonníka, teda neustálili, že zmluva o dielo
je v časti dohody o zhotovení druhej etapy diela neplatná pre neurčitosť. Argumentoval tým,
že je zo zisteného skutkové stavu zrejmé, že dohoda o zhotovení druhej etapy diela nie je
dostatočne určitá a že neurčitosť písomnej dohody nie je možné prekonať ani metódami
výkladu obsahu právneho úkonu. Ak by boli konajúce súdy vec správne právne posúdili
a na vec aplikovali ustanovenie § 37 ods. 1 Obchodného zákonníka, potom by museli
vyhodnotiť, že odstúpenie žalovaného od zmluvy je neplatné (odstúpiť možno iba od platnej
zmluvy), a teda že žalobca nemá nárok na náhradu škody založenej na ním tvrdených
skutkových okolnostiach. Z textu zmluvy podľa názoru generálneho prokurátora objektívne
nie je možné určiť čas plnenia zmluvných záväzkov vo vzťahu k druhej etape dodávky.
Ďalej tiež argumentoval tým, že z textu zmluvy nie je možné určiť právny osud zmluvných
záväzkov pre prípad, že rozpočtové prostriedky nebudú obstarávateľovi nikdy pridelené.
Pre prípad, že by sa dovolací súd nestotožnil s tým, že zmluvy o dielo je v časti druhej etapy
plnenie neplatná pre jej neurčitosť, potom podľa názoru generálneho prokurátora bolo
potrebné ustáliť, že záväzok týkajúci sa tejto druhej etapy je podmienený.
Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel
k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia
zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody,
medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania
mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné
pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré
v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už
hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému
záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti
mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv
a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom
prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením
hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom
prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným
prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“
odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatne
skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa na nesprávne
právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva
na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady
nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou
od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či
ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.
Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov
na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje práve na stanovisko najvyššieho súdu,
v ktorom najvyšší súd konštatuje, že „snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu
na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa
v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore
s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú
riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku; majú charakter
narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by znamenali odopretie
práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti aj s podstatným
(závažným) porušením práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je v čl. 46 až 50 Ústavy
Slovenskej republiky. Z toho vyplýva výnimočnosť použitia mimoriadneho opravného
prostriedku a jeho aplikácia len vo veciach, v ktorých sa súdne rozhodnutie dostalo
do rozporu s oprávnenými záujmami alebo právami účastníkov konania, ďalších osôb, ktoré
sú priamo dotknuté obsahom výroku súdneho rozhodnutia, prípadne takými osobami, ktoré
mali byť účastníkmi konania, ale z dôvodu pochybenia súdu sa nimi nestali“ (stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 36/2008).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 243e OSP
je potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného
v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým
rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by
nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka
ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo
štátu. Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného
rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je
legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých
relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje
využitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny
názor na hmotno-právne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by
právny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej správnosti
pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričítateľné všeobecnému súdu by
nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by
neznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože
absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je
Ústavný súd po preskúmaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ako
aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a súvisiaceho súdneho spisu konštatuje, že
v danom prípade absentuje závažná okolnosť odôvodňujúca podanie mimoriadneho
dovolania. V tejto súvislosti je symptomatickým aj to, že sám generálny prokurátor
„identifikoval“ porušenie zákona v alternatívach, čo samo osebe indikuje, že sám generálny
prokurátor si nebol istým tým, že k akému porušeniu zákona došlo, respektíve tým, že
v čom nesprávne právne posúdenie spočívalo.
Najvyšší súd pri prerokovaní podaného mimoriadneho dovolania podľa názoru
ústavného súdu pochybil, ak nedostatočne skúmal, či zákonom ustanovené podmienky
na jeho podanie boli splnené. Ako už bolo konštatované, v posudzovanej veci absentovali
akékoľvek mimoriadne okolnosti, závažné porušenie procesných pravidiel alebo závažný
exces, ktorým by generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku. Najvyšší súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia nepreskúmateľným
spôsobom lakonicky konštatoval, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie a že
podľa jeho názoru bol porušený zákon, pričom sa vôbec nezaoberal otázkou, či boli
zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie splnené. Z tohto uhlu pohľadu je
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne.
Najvyšší súd tak nerešpektoval ani vlastnú judikatúru, podľa ktorej súd konajúci
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom
ustanovené podmienky na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi
uvedenými v mimoriadnom dovolaní (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo
V 3/00 z 1. mája 2001).
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho
dovolania v danej veci sa dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia
právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto mimoriadnym opravným
prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou
vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu.
Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne súladného výkladu
aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP),
následkom čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým
uznesením nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky na súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo
k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľky, a tým aj k porušeniu jej
označených práv (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd nad rámec dôvodov uvedených tohto rozhodnutia považoval
za podstatné uviesť, že najvyšší súd nedostatočne prihliadal na podstatnú okolnosť
prípadu, a to že uzavretiu zmluvy o dielo predchádzala verejná súťaž podľa zákona
č. 263/1999 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, na základe ktorej bola sťažovateľka vybratá ako úspešný uchádzač
verejného obstarávania. Žalovaná sama koncipovala v súťažných podkladoch podrobné
podmienky predmetu obstarávania, ako aj určila podmienky určenia termínu dodávky
predmetu obstarávania. Úspešný uchádzač, čiže sťažovateľka tieto podmienky musela
rešpektovať, pričom samotná zmluva o dielo bola uzavretá podľa § 536 a nasl. Obchodného
zákonníka. Zmluva o dielo obsahuje ustanovenia odkazujúce na súťažné podklady
(čl. II zmluvy o dielo s názvom „Východiskové podklady a údaje“, pozn.). Pokiaľ ide
o určitosť predmetu diela, ústavný súd poukazuje na čl. III zmluvy o dielo, kde je pomerne
presne a jednoznačne určený predmet diela, čo sa týka jeho rozsahu, ako aj špecifikácie.
Podľa § 536 Obchodného zákonníka podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo je
dohoda o predmete plnenia, o cene a záväzok cenu zaplatiť.
V zmysle uvedeného ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu, ktorý si
nekriticky osvojil právny názor generálneho prokurátora, že v zmluve o dielo nie je
dostatočne vymedzený predmet plnenia druhej etapy diela, s poukazom na už konkrétne
ustanovenie zmluvy je povrchný, tendenčný a v rozpore aj so samotným textom zmluvy
o dielo, ako aj okolnosťami, za ktorých bola zmluva koncipovaná, pretože ak by aj názor
najvyššieho súdu obstál v tom, že najvyšším súdom citovaný text jedného z ustanovení
zmluvy o dielo nie je dostatočne určitý, aplikáciou § 266 Obchodného zákonníka by
nepochybne dospel k záveru, že žalovaná v súťažných podmienkach sama určila
podmienky, za ktorých uzavrie zmluvu s úspešným uchádzačom, teda prejav vôle bolo
potrebné vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz, respektíve
podmienku použila, teda na ťarchu žalovaného, ďalej že prejavenú vôľu bolo potrebné
vyložiť podľa úmyslu konajúcej osoby, pretože úmysel bol žalovanej strane (ktorej bol
prejav vôle určený) známy alebo jej musel byť známy, keďže žalovaná strana bola
obstarávateľom, pričom pri výklade vôle bolo potrebné brať náležitý zreteľ na všetky
okolnosti súvisiace s prejavom vôle vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, ako aj súťažných
podmienok, z ktorých zmluva o dielo vzišla. Pri rešpektovaní týchto interpretačných
pravidiel, ako aj komplexného obsahu zmluvy o dielo a podkladov, na základe ktorých
došlo k jej uzavretiu, by potom nemohli vzniknúť pochybnosti o určitosti predmetu plnenia
posudzovanej zmluvy o dielo, tak ako to v konečnom dôsledku ustálil okresný súd a krajský
súd vo svojich rozsudkoch.
Úvahy o ďalších zmluvných dojednaniach v súvislosti s predmetom plnenia, ako je
termín realizácie druhej etapy diela a podmienenej realizácie v závislosti od pridelenia
finančných prostriedkov, sú nadbytočné a nespôsobujú neplatnosť zmluvy o dielo ako
celku, pretože z pohľadu „essentiala negotii“ právneho úkonu (v danom prípade zmluvy
o dielo) podľa názoru ústavného súdu ide o perfektný právny úkon, preto význam ďalších
dojednaní, ktorých výklad by mohol byť problematický, v okolnostiach prerokúvaného
prípadu ani nie je potrebné posudzovať, keďže sťažovateľkin nárok bol uplatnený
v súvislosti s odstúpením od zmluvy z dôvodu vyhlásenia žalovanej, že zmluvu pokladá „za
ukončenú“.
Pokiaľ ide o námietku absolútnej neplatnosti zmluvy o dielo vyjadrenú
v mimoriadnom dovolaní ako dôvod zakladajúci nesprávne právne posúdenie, ústavný súd
akceptuje notorietu, že všeobecné súdy majú povinnosť prihliadať na ňu ex offo, na druhej
strane má pochybnosť o adekvátnosti podaného mimoriadneho dovolania z dôvodu, ktorý tu
existoval údajne od počiatku a ktorého sa žalovaný počas konania na súde prvého stupňa,
ako aj odvolacom súde nedovolával (čo okrem iného konštatoval aj najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia, s. 7). V tejto súvislosti ústavný súd vyjadruje
pochybnosť aj v tom smere, že oba konajúce súdy pri posudzovaní nároku sťažovateľky
zo zmluvy o dielo by takýto elementárny predpoklad priznania nároku prehliadli, respektíve
nesprávne právne posúdili. Naopak, dôvody a závery o nesprávnom právnom posúdení
uvedené v mimoriadnom dovolaní, ako aj napadnutom uznesení sú všeobecné, strohé bez
uvedenia širších súvislostí a náležitej argumentácie opretej o vykonané dokazovanie,
ktorého odrazom je aj nedostatočné, arbitrárne odôvodnenie napadnutého uznesenia.
Už samotný záver najvyššieho súdu o nejednoznačnosti dojednania čl. II bod 2.2.3 II. etapa,
na základe ktorého spochybnil platnosť zmluvy o dielo ako celku pre jej neurčitosť, je sám
osebe nepreskúmateľný a nelogický, pretože citovaný článok zmluvy o dielo sa týka
termínu realizácie, a nie predmetu plnenia. Ako už bolo uvedené, špecifikácia predmetu
plnenia je upravená v čl. III zmluvy o dielo.
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012
v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa
vyhlášky vykonané v roku 2012 po 7,81 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal
sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 275,94 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014