Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 357/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti obchodnej spoločnosti PROTHERM Profesional, s. r. o., Dlhé hony 4991,

Poprad, zastúpenej Advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,

Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. František Sedlačko,

PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. novembra 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti PROTHERM Profesional, s. r. o., na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra

2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti PROTHERM Profesional, s. r. o., trovy konania v sume 275,94 € (slovom

dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet advokátskej kancelárie

SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 z 28. augusta 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti PROTHERM Profesional, s. r. o., Dlhé hony 4991, Poprad (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu na Okresnom súde

Pezinok (ďalej len „okresný súd“) proti Psychiatrickej nemocnici Philipa Pinela Pezinok,

Malacká cesta 63, Pezinok (ďalej len „žalovaný“) o náhradu škody vo forme ušlého

zisku v sume 151 296,22 € s príslušenstvom v súvislosti s odstúpením sťažovateľky

od zmluvy o dielo z dôvodov na strane žalovaného, o ktorej rozhodol okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2010 tak, že žalobe čiastočne vyhovel

a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 117 873,69 € spolu s úrokom z omeškania

vo výške 13 % od 9. septembra 2006 do zaplatenia, ako aj zaviazal ho na náhradu trov

konania v sume 15 754,91 €. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalovaný

odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 22. marca 2011 tak, že prvostupňový rozsudok v napadnutej časti

potvrdil. Žalovaný nespokojný s výsledkom konaní podal podnet na podanie mimoriadneho

dovolania, ktorý Krajská prokuratúra v Bratislave listom z 18. júla 2011 odložila ako

nedôvodný. Žalovaný následne podal opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti

vybavenia jeho skoršieho podnetu, na základe ktorého generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie (21. marca 2012),

pretože dospel k záveru, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili. Najvyšší súd

napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že

napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej označených

práv.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie 23. septembra 2013

vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 4. novembra 2013.

V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis, vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktorý k veci

uviedol:

„V konaní nebolo spochybnené ani sporné, že žalobca bol úspešným uchádzačom

verejnej súťaže, na ktorom základe mu vznikol nárok na uzavretie zmluvy o dielo, ktorú

účastníci konania uzavreli 17. 10. 2001. Dovolací súd však zastal názor, že aj napriek

povinnosti uzavrieť zmluvu s úspešným subjektom vo verejnej súťaži, zároveň platí, že

zmluva musí obsahovať zákonom predpokladané náležitosti, ako dovolací súd uviedol

v odôvodnení svojho rozhodnutia ( ).

Dovolací súd sa stotožnil s názorom vysloveným v mimoriadnom dovolaní v tom, že

v časti II bod 2.2.3 II. etapa je dojednanie zmluvných strán nejednoznačné a v podstate

závislé od neistej udalosti, a to pridelenia finančných prostriedkov, ktoré sa spravidla

v štátnych príspevkových organizáciách prideľujú ako účelovo určené. V tejto časti, podľa

názoru dovolacieho súdu, nebol jednoznačne vymedzený predmet plnenia, teda čo malo byť

predmetom prác druhej etapy. Pokiaľ ide o lehotu plnenia, nejde o podstatnú náležitosť

zmluvy, ani nebol v rámci odôvodnenia rozhodnutia vyslovený názor, že lehota plnenia je

podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo.

Dovolací súd pri posudzovaní vychádzal zo zákonnej úpravy zmluvy o dielo,

z hľadiska podstatných náležitosti tohto typu zmluvy, teda či zmluva o dielo, od ktorej

žalobca odstúpil, uvedené náležitosti spĺňa. Odstúpiť je možné len od platne uzavretej

zmluvy.

S názorom sťažovateľa sa najvyšší súd nestotožňuje.“

Predseda najvyššieho súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom ústavnému súdu

15. novembra 2013 súhlasil s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní

pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(napr. , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V danom prípade je týmto Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť

[( a ), m. m. ], pritom starostlivo prihliadať na všetko,

čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho

rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej

(m. m. ).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. , , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj

sťažovateľkou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Ústavný súd v úvode poznamenáva, že z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je možno vyvodiť kritický postoj ESĽP

k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu

verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie

a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie.

V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty

právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade

alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti

prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno

považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právny

istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je

nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna

zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len

z toho dôvodu, aby dosiahol znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto

mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania (pozri Ryabykh proti

Rusku z 3. decembra 2003, sťažnosť č. 52854/99, § 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už

judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe

mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot

proti Rusku z 18. januára 2007, sťažnosť č. 20887/03, § 29).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom zároveň toto odstránenie

nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom

občianskeho súdneho konania vyjadreným v . Súčasne tento účel sleduje ochranu

účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu (konania, ktoré trpí základnými

procesnými pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu

ochranu). Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho

dovolania ustanovené ().

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Pre účely komplexného posúdenia daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa

výlučne z toho dôvodu, že rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného súdu

a krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243 ods. 1 písm. f)

], ktoré videl v tom, že tieto súdy na zistený skutkový stav neaplikovali ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) s , teda neustálili, že zmluva o dielo

je v časti dohody o zhotovení druhej etapy diela neplatná pre neurčitosť. Argumentoval tým,

že je zo zisteného skutkové stavu zrejmé, že dohoda o zhotovení druhej etapy diela nie je

dostatočne určitá a že neurčitosť písomnej dohody nie je možné prekonať ani metódami

výkladu obsahu právneho úkonu. Ak by boli konajúce súdy vec správne právne posúdili

a na vec aplikovali ustanovenie , potom by museli

vyhodnotiť, že odstúpenie žalovaného od zmluvy je neplatné (odstúpiť možno iba od platnej

zmluvy), a teda že žalobca nemá nárok na náhradu škody založenej na ním tvrdených

skutkových okolnostiach. Z textu zmluvy podľa názoru generálneho prokurátora objektívne

nie je možné určiť čas plnenia zmluvných záväzkov vo vzťahu k druhej etape dodávky.

Ďalej tiež argumentoval tým, že z textu zmluvy nie je možné určiť právny osud zmluvných

záväzkov pre prípad, že rozpočtové prostriedky nebudú obstarávateľovi nikdy pridelené.

Pre prípad, že by sa dovolací súd nestotožnil s tým, že zmluvy o dielo je v časti druhej etapy

plnenie neplatná pre jej neurčitosť, potom podľa názoru generálneho prokurátora bolo

potrebné ustáliť, že záväzok týkajúci sa tejto druhej etapy je podmienený.

Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel

k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia

zákona s odkazom na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody,

medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania

mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné

pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré

v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už

hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému

záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti

mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom

prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením

hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom

prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“

odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatne

skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa na nesprávne

právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva

na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady

nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou

od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či

ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.

Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov

na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje práve na stanovisko najvyššieho súdu,

v ktorom najvyšší súd konštatuje, že „snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu

na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa

v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore

s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú

riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku; majú charakter

narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by znamenali odopretie

práva na súdnu ochranu v duchu v súvislosti aj s podstatným

(závažným) porušením práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je v až 50

Slovenskej republiky. Z toho vyplýva výnimočnosť použitia mimoriadneho opravného

prostriedku a jeho aplikácia len vo veciach, v ktorých sa súdne rozhodnutie dostalo

do rozporu s oprávnenými záujmami alebo právami účastníkov konania, ďalších osôb, ktoré

sú priamo dotknuté obsahom výroku súdneho rozhodnutia, prípadne takými osobami, ktoré

mali byť účastníkmi konania, ale z dôvodu pochybenia súdu sa nimi nestali“ (stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 36/2008).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie

je potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného

v (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým

rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by

nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka

ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo

štátu. Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného

rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je

legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých

relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje

využitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny

názor na hmotno-právne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by

právny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej správnosti

pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričítateľné všeobecnému súdu by

nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by

neznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu v duchu , pretože

absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je

v až .

Ústavný súd po preskúmaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ako

aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a súvisiaceho súdneho spisu konštatuje, že

v danom prípade absentuje závažná okolnosť odôvodňujúca podanie mimoriadneho

dovolania. V tejto súvislosti je symptomatickým aj to, že sám generálny prokurátor

„identifikoval“ porušenie zákona v alternatívach, čo samo osebe indikuje, že sám generálny

prokurátor si nebol istým tým, že k akému porušeniu zákona došlo, respektíve tým, že

v čom nesprávne právne posúdenie spočívalo.

Najvyšší súd pri prerokovaní podaného mimoriadneho dovolania podľa názoru

ústavného súdu pochybil, ak nedostatočne skúmal, či zákonom ustanovené podmienky

na jeho podanie boli splnené. Ako už bolo konštatované, v posudzovanej veci absentovali

akékoľvek mimoriadne okolnosti, závažné porušenie procesných pravidiel alebo závažný

exces, ktorým by generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku. Najvyšší súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia nepreskúmateľným

spôsobom lakonicky konštatoval, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie a že

podľa jeho názoru bol porušený zákon, pričom sa vôbec nezaoberal otázkou, či boli

zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie splnené. Z tohto uhlu pohľadu je

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne.

Najvyšší súd tak nerešpektoval ani vlastnú judikatúru, podľa ktorej súd konajúci

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom

ustanovené podmienky na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi

uvedenými v mimoriadnom dovolaní (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo

V 3/00 z 1. mája 2001).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho

dovolania v danej veci sa dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia

právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou

vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu.

Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne súladného výkladu

aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní ( ),

následkom čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým

uznesením nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky na súdne konanie

podľa , ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, preto konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľky, a tým aj k porušeniu jej

označených práv (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

Ústavný súd nad rámec dôvodov uvedených tohto rozhodnutia považoval

za podstatné uviesť, že najvyšší súd nedostatočne prihliadal na podstatnú okolnosť

prípadu, a to že uzavretiu zmluvy o dielo predchádzala verejná súťaž podľa zákona

č. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, na základe ktorej bola sťažovateľka vybratá ako úspešný uchádzač

verejného obstarávania. Žalovaná sama koncipovala v súťažných podkladoch podrobné

podmienky predmetu obstarávania, ako aj určila podmienky určenia termínu dodávky

predmetu obstarávania. Úspešný uchádzač, čiže sťažovateľka tieto podmienky musela

rešpektovať, pričom samotná zmluva o dielo bola uzavretá podľa § 536 a nasl. Obchodného

zákonníka. Zmluva o dielo obsahuje ustanovenia odkazujúce na súťažné podklady

(čl. II zmluvy o dielo s názvom „Východiskové podklady a údaje“, pozn.). Pokiaľ ide

o určitosť predmetu diela, ústavný súd poukazuje na čl. III zmluvy o dielo, kde je pomerne

presne a jednoznačne určený predmet diela, čo sa týka jeho rozsahu, ako aj špecifikácie.

Podľa podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo je

dohoda o predmete plnenia, o cene a záväzok cenu zaplatiť.

V zmysle uvedeného ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu, ktorý si

nekriticky osvojil právny názor generálneho prokurátora, že v zmluve o dielo nie je

dostatočne vymedzený predmet plnenia druhej etapy diela, s poukazom na už konkrétne

ustanovenie zmluvy je povrchný, tendenčný a v rozpore aj so samotným textom zmluvy

o dielo, ako aj okolnosťami, za ktorých bola zmluva koncipovaná, pretože ak by aj názor

najvyššieho súdu obstál v tom, že najvyšším súdom citovaný text jedného z ustanovení

zmluvy o dielo nie je dostatočne určitý, aplikáciou by

nepochybne dospel k záveru, že žalovaná v súťažných podmienkach sama určila

podmienky, za ktorých uzavrie zmluvu s úspešným uchádzačom, teda prejav vôle bolo

potrebné vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz, respektíve

podmienku použila, teda na ťarchu žalovaného, ďalej že prejavenú vôľu bolo potrebné

vyložiť podľa úmyslu konajúcej osoby, pretože úmysel bol žalovanej strane (ktorej bol

prejav vôle určený) známy alebo jej musel byť známy, keďže žalovaná strana bola

obstarávateľom, pričom pri výklade vôle bolo potrebné brať náležitý zreteľ na všetky

okolnosti súvisiace s prejavom vôle vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, ako aj súťažných

podmienok, z ktorých zmluva o dielo vzišla. Pri rešpektovaní týchto interpretačných

pravidiel, ako aj komplexného obsahu zmluvy o dielo a podkladov, na základe ktorých

došlo k jej uzavretiu, by potom nemohli vzniknúť pochybnosti o určitosti predmetu plnenia

posudzovanej zmluvy o dielo, tak ako to v konečnom dôsledku ustálil okresný súd a krajský

súd vo svojich rozsudkoch.

Úvahy o ďalších zmluvných dojednaniach v súvislosti s predmetom plnenia, ako je

termín realizácie druhej etapy diela a podmienenej realizácie v závislosti od pridelenia

finančných prostriedkov, sú nadbytočné a nespôsobujú neplatnosť zmluvy o dielo ako

celku, pretože z pohľadu „essentiala negotii“ právneho úkonu (v danom prípade zmluvy

o dielo) podľa názoru ústavného súdu ide o perfektný právny úkon, preto význam ďalších

dojednaní, ktorých výklad by mohol byť problematický, v okolnostiach prerokúvaného

prípadu ani nie je potrebné posudzovať, keďže sťažovateľkin nárok bol uplatnený

v súvislosti s odstúpením od zmluvy z dôvodu vyhlásenia žalovanej, že zmluvu pokladá „za

ukončenú“.

Pokiaľ ide o námietku absolútnej neplatnosti zmluvy o dielo vyjadrenú

v mimoriadnom dovolaní ako dôvod zakladajúci nesprávne právne posúdenie, ústavný súd

akceptuje notorietu, že všeobecné súdy majú povinnosť prihliadať na ňu ex offo, na druhej

strane má pochybnosť o adekvátnosti podaného mimoriadneho dovolania z dôvodu, ktorý tu

existoval údajne od počiatku a ktorého sa žalovaný počas konania na súde prvého stupňa,

ako aj odvolacom súde nedovolával (čo okrem iného konštatoval aj najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia, s. 7). V tejto súvislosti ústavný súd vyjadruje

pochybnosť aj v tom smere, že oba konajúce súdy pri posudzovaní nároku sťažovateľky

zo zmluvy o dielo by takýto elementárny predpoklad priznania nároku prehliadli, respektíve

nesprávne právne posúdili. Naopak, dôvody a závery o nesprávnom právnom posúdení

uvedené v mimoriadnom dovolaní, ako aj napadnutom uznesení sú všeobecné, strohé bez

uvedenia širších súvislostí a náležitej argumentácie opretej o vykonané dokazovanie,

ktorého odrazom je aj nedostatočné, arbitrárne odôvodnenie napadnutého uznesenia.

Už samotný záver najvyššieho súdu o nejednoznačnosti dojednania čl. II bod 2.2.3 II. etapa,

na základe ktorého spochybnil platnosť zmluvy o dielo ako celku pre jej neurčitosť, je sám

osebe nepreskúmateľný a nelogický, pretože citovaný článok zmluvy o dielo sa týka

termínu realizácie, a nie predmetu plnenia. Ako už bolo uvedené, špecifikácia predmetu

plnenia je upravená v čl. III zmluvy o dielo.

III.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012

v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa

vyhlášky vykonané v roku 2012 po 7,81 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal

sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014