Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 469/2017
PDF · 271.25 KB
No categories available
II. ÚS 469/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Jankou Hazlingerovou,
Čapkova 8, Bratislava, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 442/2015 z 21. marca 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Jankou Hazlingerovou, Čapkova 8,
Bratislava, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 442/2015 z 21. marca
2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou
konania vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
7 C 108/2010 v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa (žalobca)
domáhal zaplatenia sumy 182 567 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia.
Žalobca odôvodňoval žalobu tým, že 29. septembra 2008 uzatvoril so žalovanou kúpnu
zmluvu o predaji nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Bratislava-Ružinov
(ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“), pričom žalovanú pri predaji nehnuteľností
zastupoval na základe plnej moci z 2. septembra 2008 . Žalobca za predmetné
nehnuteľnosti zaplatil prostredníctvom sprostredkovateľa sumu 5 500 000 Sk. Vzhľadom na
to, že vklad vlastníckeho práva žalobcu k predmetných nehnuteľnostiam bol zamietnutý
a ako vlastníčka predmetných nehnuteľností je vedená aj naďalej žalovaná, žalobca
požadoval vrátenie sumy, ktorú za predmetné nehnuteľnosti zaplatil.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 108/2010 z 11. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok
z 11. apríla 2012“) žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 182 566,55 € s 9,5 % úrokom
z omeškania ročne od 4. októbra 2011 do zaplatenia, konanie v časti o zaplatenie úroku
z omeškania od 29. septembra 2008 do 1. októbra 2011 zastavil a vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 534/2012 z 8. júla 2013 (ďalej len „rozsudok
z 8. júla 2013“) zmenil rozsudok okresného súdu z 11. apríla 2012 tak, že žalobu zamietol.
Žalobca síce nevyužil právo na podanie dovolania proti rozsudku krajského súdu
z 8. júla 2013, avšak v posledný deň zákonnej lehoty podal podnet Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal 22. júla 2014 proti rozsudku
krajského súdu z 8. júla 2013 mimoriadne dovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) následne uznesením sp. zn. 2 M Cdo 8/2014
z 30. júna 2015 (ďalej len „uznesenie z 30. júna 2015“) zrušil mimoriadnym dovolaním
napadnuté rozhodnutie krajského súdu.
Krajský súd následne vydal napadnutý rozsudok, ktorým, súc viazaný právnym
názorom najvyššieho súdu vyjadreným v uznesení z 30. júna 2015, potvrdil rozsudok
okresného súdu z 11. apríla 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že „ten istý súd vydal v tej istej
veci dve úplne iné rozhodnutia, ktoré však vychádzali z toho istého skutkového stavu
a výsledkov dokazovania. Rozdiel bol len v právnom posúdení predložených dôkazov, a to
z dôvodu podania mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu
druhostupňového súdu, na základe podnetu žalobcu takýmto postupom bola žalovaná
poškodená na svojich právach a to predovšetkým postupom Generálnej prokuratúry SR,
ktorá podala mimoriadne dovolanie, aj keď pre jeho podanie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky... Prípad existencie dvoch odlišných právnych názorov na ten istý
predmet konania v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie právoplatného a záväzného
rozhodnutia súdu, a to na základe mimoriadneho dovolania, ak sporová strana nevyužila
svoje právo na podanie dovolania a ak dôvodom vydania mimoriadneho dovolania bol iba
odlišný právny názor.“.
S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
sťažovateľka zdôrazňuje, že „Generálny prokurátor nebol oprávnený podať mimoriadne
dovolanie proti právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 8. 7. 2013 pod č. 6 Co/534/2012-315, Najvyšší súd SR ako dovolací súd nebol
oprávnený zrušiť rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a následne Krajský súd
v Bratislave, ktorý vo veci znovu konal a rozhodoval, nemal rozhodnúť v intenciách
rozhodnutia dovolacieho súdu. Krajský súd Bratislava sa nezaoberal námietkami
žalovaného iba z toho dôvodu, že bol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. Krajský
súd v Bratislave, ktorý vo veci opätovne konal a rozhodoval... svoje Rozhodnutie zo dňa
21. 3. 2016... riadne neodôvodnil.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka zdôrazňuje, že závery, ku ktorým krajský súd
v napadnutom rozsudku dospel, riadiac sa právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným
v uznesení z 30. júna 2015, „najmä pokiaľ ide o zmenu právneho posúdenia súdenej veci
v dôsledku podania mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora“, sú jednoznačne
arbitrárne a ústavne neudržateľné. Krajský súd sa podľa sťažovateľky neriadil povinnosťou
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s právom na spravodlivý proces, čím došlo
k porušeniu jej práva garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka ďalej namieta, že v záujme právnej istoty „implicitne zahrnutej
v článku 6 Dohovoru, by právoplatné rozsudky vo všeobecnosti mali zostať nedotknuté.
K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba za účelom nápravy zásadných vád, pričom
v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania
existujú dva odlišné právne názory (dve odlišné právne posúdenia), takýto dôvod nemožno
považovať za opodstatnený pre znovu posúdenie veci. Prípad existencie dvoch odlišných
právnych názorov na ten istý predmet konania v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie
právoplatného a záväzného rozhodnutia.“.
Sťažovateľka v sťažnosti predostiera argumentáciu, ktorou vyjadruje nesúhlas
s vecným posúdením žalobného návrhu, a v tejto súvislosti tvrdí, že medzi ňou a žalobcom
nikdy nedošlo k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy z 29. septembra 2008, keďže túto nikdy
nepodpísala a na takýto úkon nebol splnomocnený ani , pretože „v plnej moci
zo dňa 02.09.2008 boli taxatívne vymenované jednotlivé úkony, ku ktorým bol pán
žalovanou splnomocnený. V taxatívnom vymenovaní úkonov, ku ktorým bol pán
žalovanou splnomocnený, nie je uvedené právo uzatvorenia kúpnej zmluvy. V tejto
plnej moci nie je uvedené, že splnomocnenec môže podpísať kúpnu zmluvu za žalovanú, a ak
pán takýto úkon urobil, konal vo svojom mene a nie v mene žalovanej.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jej práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý
rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň rozhodne aj o úhrade
trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka na základe svojej sťažnostnej argumentácie namieta nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu a vyslovuje nesúhlas s vecným
posúdením žalobného návrhu, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktorým žalobnému návrhu žalobcu vyhovel (ďalej len „prvá námietka“).
Ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku odôvodňuje sťažovateľka ďalej aj
tým, že krajský súd sa nevysporiadal s jej námietkami len z dôvodu, že bol viazaný
právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v uznesení z 30. júna 2015. V tejto
súvislosti ďalej spochybňuje ústavnú udržateľnosť samotného uznesenia najvyššieho súdu
z 30. júna 2015, ktorým najvyšší súd ako dovolací súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu
generálneho prokurátora. Sťažovateľka argumentuje, že k zrušeniu právoplatných
rozhodnutí všeobecných súdov by nemalo dochádzať iba z dôvodu existencie dvoch
odlišných právnych názorov tak, ako sa to stalo v jej veci. Podľa názoru sťažovateľky
generálny prokurátor nebol oprávnený v jej veci podať mimoriadne dovolanie proti
rozsudku krajského súdu z 8. júla 2013, takže najvyšší súd ako dovolací súd nebol
oprávnený zrušiť rozsudok krajského súdu z 8. júla 2013, pričom „následne Krajský súd
v Bratislave, ktorý vo veci znovu konal a rozhodoval, nemal rozhodnúť v intenciách
rozhodnutia dovolacieho súdu“ (ďalej len „druhá námietka“).
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal pritom
zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd poukazuje v súvislosti so zásadnou argumentáciou sťažovateľky, ktorou
spochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, na tú časť svojej
ustálenej judikatúry, v ktorej opakovane pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
Prostredníctvom prvej námietky sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu z vecného hľadiska a prejavuje nespokojnosť
s posúdením zásadných otázok posudzovanej veci, konkrétne otázku (ne)platnosti kúpnej
zmluvy z 29. septembra 2008 a rozsahu ňou udeleného splnomocnenia (k tomu pozri aj
argumentáciu obsiahnutú v časti I tohto uznesenia).
Ústavný súd v nadväznosti na túto časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľky
konštatuje, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému
právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B) uviedol:
„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný
súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať
správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne
vyhodnotili zistený stav.
V napadnutom rozsudku krajský súd k otázke (ne)platnosti kúpnej zmluvy
z 29. septembra 2008 a k posúdeniu rozsahu sporného splnomocnenia s odkazom na závery
obsiahnuté v uznesení najvyššieho súdu z 30. júna 2015 predovšetkým uviedol:
«Samotné zastúpenie vzniká na základe dohody o plnomocenstve... uzavreté na
základe § 23 Obč. zák. medzi splnomocniteľom a splnomocnencom, ktorou sa
splnomocnenec zaväzuje zastupovať splnomocniteľa v dohodnutom rozsahu. Od dohody
o plnomocenstve je treba odlišovať samotné plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon
splnomocniteľa, ktorý je adresovaný tretím osobám s ktorými má konať splnomocnenec
v mene a na účet splnomocniteľa. Vzhľadom na to, že plnomocenstvo je právnym úkonom...
sú ďalšími podstatnými náležitosťami plnomocenstva všeobecné náležitosti právneho úkonu.
Plnomocenstvo musí byť určité a zrozumiteľné a musí byť urobené slobodne a vážne.
Plnomocenstvo je jednostranným právnym úkonom, pričom z konania na základe
plnomocenstva musí byť zrejmé, že konajúca osoba koná v mene zastupovanej osoby, a že
jej bolo na toto konanie udelené plnomocenstvo.
Z odôvodnenia dovolacieho súdu... vyplýva, že z obsahu sporného plnomocenstva na
č. l. 7 vyplýva, že žalovaná splnomocnila , aby ju zastúpil pri všetkých
právnych úkonoch, spojených s predajom pozemkov v jej výlučnom vlastníctve, ktoré
pozemky následne podrobne špecifikovala. Pod špecifikáciou predmetných pozemkov je
uvedených 10 právnych úkonov, ktoré bezprostredne súvisia s predajom nehnuteľnosti,
medzi ktorými podpísanie kúpnej zmluvy absentuje, avšak bez akéhokoľvek vymedzenia.
Pokiaľ teda žalovaná mala v úmysle splnomocniť iba na určité právne
úkony spojené s predajom nehnuteľnosti, pričom medzi tieto úkony nemalo patriť
uzatvorenie a podpísanie kúpnej zmluvy, bola povinná takéto obmedzenie oprávnenia konať
v jej mene, výslovne v spornom plnomocentve vyjadriť. Keďže si žalovaná túto povinnosť
nesplnila, podľa dovolacieho súdu je potrebné vychádzať z „prvej“ časti sporného
plnomocenstva, kde je výslovne uvedené, že je oprávnený zastupovať
žalovanú pri všetkých právnych úkonoch, spojených s predajom presne špecifikovaných
pozemkov medzi ktoré bezpochyby patrí aj uzatvorenie a podpísanie kúpnej zmluvy.
Dovolací súd sa preto stotožnil s argumentáciou generálneho prokurátora. Žalovaná je
teda vo veci pasívne legitimovaná.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»
Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku, ústavný súd zastáva názor,
že záver krajského súdu vychádzajúci z uznesenia najvyššieho súdu z 30. júna 2015
nemožno označiť za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva z neho ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o „ústavnej neudržateľnosti“ či arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Súčasťou stabilizovanej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) je aj právny názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
Po preskúmaní relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
ústavný súd konštatuje, že nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných zákonných
ustanovení zo strany krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné
so sťažovateľkou označeným právom na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Prostredníctvom druhej námietky sťažovateľka spochybňuje ústavnú udržateľnosť
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré je založené len na viazanosti
právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozhodnutí najvyššieho súdu
o mimoriadnom dovolaní, ktoré sťažovateľka považuje z ústavného hľadiska
za neudržateľné, keďže podľa jej názoru nezodpovedá požiadavkám kladeným na
rozhodnutie o mimoriadnych opravných prostriedkoch v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru a je
zároveň v rozpore s judikatúrou ESĽP.
Podľa § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase
rozhodovania krajského súdu (ďalej len „OSP“) v konaní o mimoriadnom dovolaní platia
primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon
neustanovuje niečo iné.
V súlade s § 243d ods. 1 OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,
ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý
rozhodoval o dovolaní, záväzný.
Záväznosť rozhodnutí najvyššieho súdu má podľa právnej teórie a praxe dva
rozmery, a síce rozmer precedenčný (záväznosť v inej než prejednávanej skutkovo a právne
obdobnej veci) a rozmer kasačný alebo inštančný (záväznosť v priamo prejednávanej veci).
Zásada viazanosti a podriadenosti súdu nižšieho stupňa právnym názorom vysloveným
dovolacím súdom je v prípade kasačnej alebo inštančnej záväznosti v zásade bezvýnimočná
a jej dodržanie je späté s výkonom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Viazanosť právnym názorom vysloveným súdom vyššej inštancie však nie je
absolútna a právna teória i prax postupne vymedzila výnimky z tejto zásady dané
predovšetkým zmenou skutkových zistení tvoriacich základ zrušujúceho a zrušovaného
rozhodnutia; zmenou právnej úpravy, ku ktorej došlo po vydaní zrušujúceho rozhodnutia
a pred rozhodnutím odvolacieho súdu; ale aj judikatórnym posunom, ku ktorému došlo
v dôsledku rozhodnutí príslušných medzinárodných súdnych orgánov v otázke, ktorá v čase
rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená (k tomu pozri
aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2016 z 31. marca 2016).
Reflektujúc argumentáciu obsiahnutú v sťažnosti, okolnosťou vylučujúcou podľa
názoru sťažovateľky viazanosť krajského súdu právnym názorom vysloveným najvyšším
súdom v konaní o mimoriadnom dovolaní by mala byť neudržateľnosť postupu
a rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý podľa jej tvrdenia v rozpore s judikatúrou ESĽP
vyhovel mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora aj napriek tomu,
že v okolnostiach prerokúvanej veci neboli splnené podmienky pre takýto postup
a rozhodnutie (žalobca nevyčerpal všetky zákonom dovolené mimoriadne opravné
prostriedky a dôvodom na zrušenie a vrátenie veci krajskému súdu bolo odlišné právne
posúdenie, nie náprava zásadnej vady).
Vo vzťahu k rozhodovaniu najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní sa
v judikatúre ústavného súdu ustálil právny názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je
nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s požiadavkami
vyvoditeľnými z princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu
právneho štátu, a to s princípom právnej istoty. Zákonné naplnenie princípu právnej istoty
v civilnom procese je späté s inštitútom právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich
záväznosťou a nezmeniteľnosťou. Rovnako treba v súvislosti s inštitútom mimoriadneho
dovolania brať na zreteľ aj ústavný princíp rovnosti, keďže intervenciou tretej osoby
(generálneho prokurátora) v prospech jedného z účastníkov konania sa prima facie narúša
právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne
rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí aj okolnosť,
že v prípadoch dovolania podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti
považovaný tiež finančný cenzus (čo je v hre) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade
mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus
explicitne z právnej úpravy nevyplýva (I. ÚS 117/2016).
Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciou sťažovateľky, prostredníctvom ktorej
poukazuje na kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia
od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho
opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší
právoplatné (konečné) rozhodnutie. V zmysle (v zásade) stabilizovanej judikatúry ESĽP je
prípustné zasiahnuť do právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu nastolenej právnej
istoty len vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý
je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu. Podľa stabilizovanej
judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť, že na
predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa
požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je určené zásadou, že žiadna zo strán nie je
oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,
aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny
opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii
rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 24.
7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti ESĽP tiež vyslovil právny názor,
podľa ktorého nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe
mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri
Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho
dovolania podávaného generálnym prokurátorom sa plynutím času menila (aj pod vplyvom
judikatúry ESĽP) a premietla sa do tendencie prehlbovania reštriktívneho prístupu súdnych
orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky
súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych
rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto
zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.
Ústavný súd rovnako k otázke mimoriadneho dovolania prijal 18. marca 2015 pod
sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 zjednocujúce stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc
princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť
mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného
generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní
akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré
mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Reflektujúc označené zjednocujúce stanovisko, ako aj judikatúru ESĽP k otázke
prípustnosti mimoriadneho dovolania v civilnom konaní si ústavný súd uvedomuje ústavno-
právny rozmer argumentácie sťažovateľky per se. Avšak v súlade s § 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem
prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, nie je ústavný súd vo veci sťažnosti
sťažovateľky oprávnený preskúmavať postup a rozhodnutie najvyššieho súdu vydaného
v konaní o mimoriadnom dovolaní.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa totiž jeho viazanosť návrhom na začatie
konania v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa
čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na
uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci
predmet konania pred ústavným súdom tvorí rozhodovanie o porušení sťažovateľkou
označeného práva zaručeného dohovorom, ku ktorému malo dôjsť napadnutým rozsudkom
krajského súdu. Takto vymedzený predmet konania nemožno z hľadiska požadovanej
ústavnej ochrany rozšíriť len na základe odôvodnenia sťažnosti. V okolnostiach
posudzovanej veci teda nemožno predmet konania len na základe odôvodnenia sťažnosti
rozšíriť aj o rozhodovanie o namietanom porušení práva zaručeného dohovorom uznesením
najvyššieho súdu z 30. júna 2015 vydaným v konaní o mimoriadnom dovolaní, ktorého sa
sťažovateľka vo svojej podstate v sťažnosti domáha.
Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci, v súlade s § 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde nemôže preskúmavať ústavnú udržateľnosť uznesenia najvyššieho
súdu z 30. júna 2015, a teda posúdiť, či generálny prokurátor bol oprávnený podať
mimoriadne dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 8. júla 2013, a ani to, či najvyšší súd
ako dovolací súd bol oprávnený zrušiť rozsudok krajského súdu z 8. júla 2013. Preto ani
nadväzujúca sťažnostná argumentácia sťažovateľky o tom, že na tomto základe ani krajský
súd v napadnutom rozsudku „nemal rozhodnúť v intenciách rozhodnutia dovolacieho
súdu“, zjavne nie je spôsobilá odôvodniť záver o porušení práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Na základe uvedených skutočností podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká
príčinná súvislosť medzi označeným právom sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení jeho porušenia.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017