Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 469/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Jankou Hazlingerovou,

Čapkova 8, Bratislava, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 21. marca 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Jankou Hazlingerovou, Čapkova 8,

Bratislava, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. marca

2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa (žalobca)

domáhal zaplatenia sumy 182 567 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia.

Žalobca odôvodňoval žalobu tým, že 29. septembra 2008 uzatvoril so žalovanou kúpnu

zmluvu o predaji nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Bratislava-Ružinov

(ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“), pričom žalovanú pri predaji nehnuteľností

zastupoval na základe plnej moci z 2. septembra 2008 . Žalobca za predmetné

nehnuteľnosti zaplatil prostredníctvom sprostredkovateľa sumu 5 500 000 Sk. Vzhľadom na

to, že vklad vlastníckeho práva žalobcu k predmetných nehnuteľnostiam bol zamietnutý

a ako vlastníčka predmetných nehnuteľností je vedená aj naďalej žalovaná, žalobca

požadoval vrátenie sumy, ktorú za predmetné nehnuteľnosti zaplatil.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok

z 11. apríla 2012“) žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 182 566,55 € s 9,5 % úrokom

z omeškania ročne od 4. októbra 2011 do zaplatenia, konanie v časti o zaplatenie úroku

z omeškania od 29. septembra 2008 do 1. októbra 2011 zastavil a vo zvyšnej časti žalobu

zamietol. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 8. júla 2013 (ďalej len „rozsudok

z 8. júla 2013“) zmenil rozsudok okresného súdu z 11. apríla 2012 tak, že žalobu zamietol.

Žalobca síce nevyužil právo na podanie dovolania proti rozsudku krajského súdu

z 8. júla 2013, avšak v posledný deň zákonnej lehoty podal podnet Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal 22. júla 2014 proti rozsudku

krajského súdu z 8. júla 2013 mimoriadne dovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) následne uznesením sp. zn.

z 30. júna 2015 (ďalej len „uznesenie z 30. júna 2015“) zrušil mimoriadnym dovolaním

napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

Krajský súd následne vydal napadnutý rozsudok, ktorým, súc viazaný právnym

názorom najvyššieho súdu vyjadreným v uznesení z 30. júna 2015, potvrdil rozsudok

okresného súdu z 11. apríla 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že „ten istý súd vydal v tej istej

veci dve úplne iné rozhodnutia, ktoré však vychádzali z toho istého skutkového stavu

a výsledkov dokazovania. Rozdiel bol len v právnom posúdení predložených dôkazov, a to

z dôvodu podania mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu, na základe podnetu žalobcu takýmto postupom bola žalovaná

poškodená na svojich právach a to predovšetkým postupom Generálnej prokuratúry SR,

ktorá podala mimoriadne dovolanie, aj keď pre jeho podanie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky... Prípad existencie dvoch odlišných právnych názorov na ten istý

predmet konania v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie právoplatného a záväzného

rozhodnutia súdu, a to na základe mimoriadneho dovolania, ak sporová strana nevyužila

svoje právo na podanie dovolania a ak dôvodom vydania mimoriadneho dovolania bol iba

odlišný právny názor.“.

S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

sťažovateľka zdôrazňuje, že „Generálny prokurátor nebol oprávnený podať mimoriadne

dovolanie proti právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 8. 7. 2013 pod č. -315, Najvyšší súd SR ako dovolací súd nebol

oprávnený zrušiť rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a následne Krajský súd

v Bratislave, ktorý vo veci znovu konal a rozhodoval, nemal rozhodnúť v intenciách

rozhodnutia dovolacieho súdu. Krajský súd Bratislava sa nezaoberal námietkami

žalovaného iba z toho dôvodu, že bol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. Krajský

súd v Bratislave, ktorý vo veci opätovne konal a rozhodoval... svoje Rozhodnutie zo dňa

21. 3. 2016... riadne neodôvodnil.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka zdôrazňuje, že závery, ku ktorým krajský súd

v napadnutom rozsudku dospel, riadiac sa právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným

v uznesení z 30. júna 2015, „najmä pokiaľ ide o zmenu právneho posúdenia súdenej veci

v dôsledku podania mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora“, sú jednoznačne

arbitrárne a ústavne neudržateľné. Krajský súd sa podľa sťažovateľky neriadil povinnosťou

riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s právom na spravodlivý proces, čím došlo

k porušeniu jej práva garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej namieta, že v záujme právnej istoty „implicitne zahrnutej

v článku 6 Dohovoru, by právoplatné rozsudky vo všeobecnosti mali zostať nedotknuté.

K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba za účelom nápravy zásadných vád, pričom

v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania

existujú dva odlišné právne názory (dve odlišné právne posúdenia), takýto dôvod nemožno

považovať za opodstatnený pre znovu posúdenie veci. Prípad existencie dvoch odlišných

právnych názorov na ten istý predmet konania v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie

právoplatného a záväzného rozhodnutia.“.

Sťažovateľka v sťažnosti predostiera argumentáciu, ktorou vyjadruje nesúhlas

s vecným posúdením žalobného návrhu, a v tejto súvislosti tvrdí, že medzi ňou a žalobcom

nikdy nedošlo k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy z 29. septembra 2008, keďže túto nikdy

nepodpísala a na takýto úkon nebol splnomocnený ani , pretože „v plnej moci

zo dňa 02.09.2008 boli taxatívne vymenované jednotlivé úkony, ku ktorým bol pán

žalovanou splnomocnený. V taxatívnom vymenovaní úkonov, ku ktorým bol pán

žalovanou splnomocnený, nie je uvedené právo uzatvorenia kúpnej zmluvy. V tejto

plnej moci nie je uvedené, že splnomocnenec môže podpísať kúpnu zmluvu za žalovanú, a ak

pán takýto úkon urobil, konal vo svojom mene a nie v mene žalovanej.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jej práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý

rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň rozhodne aj o úhrade

trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka na základe svojej sťažnostnej argumentácie namieta nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu a vyslovuje nesúhlas s vecným

posúdením žalobného návrhu, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktorým žalobnému návrhu žalobcu vyhovel (ďalej len „prvá námietka“).

Ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku odôvodňuje sťažovateľka ďalej aj

tým, že krajský súd sa nevysporiadal s jej námietkami len z dôvodu, že bol viazaný

právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v uznesení z 30. júna 2015. V tejto

súvislosti ďalej spochybňuje ústavnú udržateľnosť samotného uznesenia najvyššieho súdu

z 30. júna 2015, ktorým najvyšší súd ako dovolací súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora. Sťažovateľka argumentuje, že k zrušeniu právoplatných

rozhodnutí všeobecných súdov by nemalo dochádzať iba z dôvodu existencie dvoch

odlišných právnych názorov tak, ako sa to stalo v jej veci. Podľa názoru sťažovateľky

generálny prokurátor nebol oprávnený v jej veci podať mimoriadne dovolanie proti

rozsudku krajského súdu z 8. júla 2013, takže najvyšší súd ako dovolací súd nebol

oprávnený zrušiť rozsudok krajského súdu z 8. júla 2013, pričom „následne Krajský súd

v Bratislave, ktorý vo veci znovu konal a rozhodoval, nemal rozhodnúť v intenciách

rozhodnutia dovolacieho súdu“ (ďalej len „druhá námietka“).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal pritom

zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd poukazuje v súvislosti so zásadnou argumentáciou sťažovateľky, ktorou

spochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, na tú časť svojej

ustálenej judikatúry, v ktorej opakovane pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Prostredníctvom prvej námietky sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu z vecného hľadiska a prejavuje nespokojnosť

s posúdením zásadných otázok posudzovanej veci, konkrétne otázku (ne)platnosti kúpnej

zmluvy z 29. septembra 2008 a rozsahu ňou udeleného splnomocnenia (k tomu pozri aj

argumentáciu obsiahnutú v časti I tohto uznesenia).

Ústavný súd v nadväznosti na túto časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľky

konštatuje, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Uvedenému

právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B) uviedol:

„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný

súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať

správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne

vyhodnotili zistený stav.

V napadnutom rozsudku krajský súd k otázke (ne)platnosti kúpnej zmluvy

z 29. septembra 2008 a k posúdeniu rozsahu sporného splnomocnenia s odkazom na závery

obsiahnuté v uznesení najvyššieho súdu z 30. júna 2015 predovšetkým uviedol:

«Samotné zastúpenie vzniká na základe dohody o plnomocenstve... uzavreté na

základe § 23 Obč. zák. medzi splnomocniteľom a splnomocnencom, ktorou sa

splnomocnenec zaväzuje zastupovať splnomocniteľa v dohodnutom rozsahu. Od dohody

o plnomocenstve je treba odlišovať samotné plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon

splnomocniteľa, ktorý je adresovaný tretím osobám s ktorými má konať splnomocnenec

v mene a na účet splnomocniteľa. Vzhľadom na to, že plnomocenstvo je právnym úkonom...

sú ďalšími podstatnými náležitosťami plnomocenstva všeobecné náležitosti právneho úkonu.

Plnomocenstvo musí byť určité a zrozumiteľné a musí byť urobené slobodne a vážne.

Plnomocenstvo je jednostranným právnym úkonom, pričom z konania na základe

plnomocenstva musí byť zrejmé, že konajúca osoba koná v mene zastupovanej osoby, a že

jej bolo na toto konanie udelené plnomocenstvo.

Z odôvodnenia dovolacieho súdu... vyplýva, že z obsahu sporného plnomocenstva na

č. l. 7 vyplýva, že žalovaná splnomocnila , aby ju zastúpil pri všetkých

právnych úkonoch, spojených s predajom pozemkov v jej výlučnom vlastníctve, ktoré

pozemky následne podrobne špecifikovala. Pod špecifikáciou predmetných pozemkov je

uvedených 10 právnych úkonov, ktoré bezprostredne súvisia s predajom nehnuteľnosti,

medzi ktorými podpísanie kúpnej zmluvy absentuje, avšak bez akéhokoľvek vymedzenia.

Pokiaľ teda žalovaná mala v úmysle splnomocniť iba na určité právne

úkony spojené s predajom nehnuteľnosti, pričom medzi tieto úkony nemalo patriť

uzatvorenie a podpísanie kúpnej zmluvy, bola povinná takéto obmedzenie oprávnenia konať

v jej mene, výslovne v spornom plnomocentve vyjadriť. Keďže si žalovaná túto povinnosť

nesplnila, podľa dovolacieho súdu je potrebné vychádzať z „prvej“ časti sporného

plnomocenstva, kde je výslovne uvedené, že je oprávnený zastupovať

žalovanú pri všetkých právnych úkonoch, spojených s predajom presne špecifikovaných

pozemkov medzi ktoré bezpochyby patrí aj uzatvorenie a podpísanie kúpnej zmluvy.

Dovolací súd sa preto stotožnil s argumentáciou generálneho prokurátora. Žalovaná je

teda vo veci pasívne legitimovaná.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa potvrdil.»

Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku, ústavný súd zastáva názor,

že záver krajského súdu vychádzajúci z uznesenia najvyššieho súdu z 30. júna 2015

nemožno označiť za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva z neho ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o „ústavnej neudržateľnosti“ či arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Súčasťou stabilizovanej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

(, ) je aj právny názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

Po preskúmaní relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných zákonných

ustanovení zo strany krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

so sťažovateľkou označeným právom na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Prostredníctvom druhej námietky sťažovateľka spochybňuje ústavnú udržateľnosť

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré je založené len na viazanosti

právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozhodnutí najvyššieho súdu

o mimoriadnom dovolaní, ktoré sťažovateľka považuje z ústavného hľadiska

za neudržateľné, keďže podľa jej názoru nezodpovedá požiadavkám kladeným na

rozhodnutie o mimoriadnych opravných prostriedkoch v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru a je

zároveň v rozpore s judikatúrou ESĽP.

Podľa platného a účinného v čase

rozhodovania krajského súdu (ďalej len „OSP“) v konaní o mimoriadnom dovolaní platia

primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon

neustanovuje niečo iné.

V súlade s ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,

ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý

rozhodoval o dovolaní, záväzný.

Záväznosť rozhodnutí najvyššieho súdu má podľa právnej teórie a praxe dva

rozmery, a síce rozmer precedenčný (záväznosť v inej než prejednávanej skutkovo a právne

obdobnej veci) a rozmer kasačný alebo inštančný (záväznosť v priamo prejednávanej veci).

Zásada viazanosti a podriadenosti súdu nižšieho stupňa právnym názorom vysloveným

dovolacím súdom je v prípade kasačnej alebo inštančnej záväznosti v zásade bezvýnimočná

a jej dodržanie je späté s výkonom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Viazanosť právnym názorom vysloveným súdom vyššej inštancie však nie je

absolútna a právna teória i prax postupne vymedzila výnimky z tejto zásady dané

predovšetkým zmenou skutkových zistení tvoriacich základ zrušujúceho a zrušovaného

rozhodnutia; zmenou právnej úpravy, ku ktorej došlo po vydaní zrušujúceho rozhodnutia

a pred rozhodnutím odvolacieho súdu; ale aj judikatórnym posunom, ku ktorému došlo

v dôsledku rozhodnutí príslušných medzinárodných súdnych orgánov v otázke, ktorá v čase

rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená (k tomu pozri

aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2016).

Reflektujúc argumentáciu obsiahnutú v sťažnosti, okolnosťou vylučujúcou podľa

názoru sťažovateľky viazanosť krajského súdu právnym názorom vysloveným najvyšším

súdom v konaní o mimoriadnom dovolaní by mala byť neudržateľnosť postupu

a rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý podľa jej tvrdenia v rozpore s judikatúrou ESĽP

vyhovel mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora aj napriek tomu,

že v okolnostiach prerokúvanej veci neboli splnené podmienky pre takýto postup

a rozhodnutie (žalobca nevyčerpal všetky zákonom dovolené mimoriadne opravné

prostriedky a dôvodom na zrušenie a vrátenie veci krajskému súdu bolo odlišné právne

posúdenie, nie náprava zásadnej vady).

Vo vzťahu k rozhodovaniu najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní sa

v judikatúre ústavného súdu ustálil právny názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je

nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva na

súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s požiadavkami

vyvoditeľnými z princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu

právneho štátu, a to s princípom právnej istoty. Zákonné naplnenie princípu právnej istoty

v civilnom procese je späté s inštitútom právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich

záväznosťou a nezmeniteľnosťou. Rovnako treba v súvislosti s inštitútom mimoriadneho

dovolania brať na zreteľ aj ústavný princíp rovnosti, keďže intervenciou tretej osoby

(generálneho prokurátora) v prospech jedného z účastníkov konania sa prima facie narúša

právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne

rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí aj okolnosť,

že v prípadoch dovolania podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti

považovaný tiež finančný cenzus (čo je v hre) vyjadrený v , kým v prípade

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus

explicitne z právnej úpravy nevyplýva ().

Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciou sťažovateľky, prostredníctvom ktorej

poukazuje na kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia

od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho

opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší

právoplatné (konečné) rozhodnutie. V zmysle (v zásade) stabilizovanej judikatúry ESĽP je

prípustné zasiahnuť do právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu nastolenej právnej

istoty len vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý

je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu. Podľa stabilizovanej

judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť, že na

predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa

požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť

rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je určené zásadou, že žiadna zo strán nie je

oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,

aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny

opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii

rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 24.

7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti ESĽP tiež vyslovil právny názor,

podľa ktorého nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe

mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri

Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho

dovolania podávaného generálnym prokurátorom sa plynutím času menila (aj pod vplyvom

judikatúry ESĽP) a premietla sa do tendencie prehlbovania reštriktívneho prístupu súdnych

orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky

súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych

rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto

zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

Ústavný súd rovnako k otázke mimoriadneho dovolania prijal 18. marca 2015 pod

sp. zn. PLz. zjednocujúce stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc

princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp

subsidiarity podľa , ako i výnimočnosť

mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného

generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní

akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj

mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré

mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Reflektujúc označené zjednocujúce stanovisko, ako aj judikatúru ESĽP k otázke

prípustnosti mimoriadneho dovolania v civilnom konaní si ústavný súd uvedomuje ústavno-

právny rozmer argumentácie sťažovateľky per se. Avšak v súlade s § 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem

prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, nie je ústavný súd vo veci sťažnosti

sťažovateľky oprávnený preskúmavať postup a rozhodnutie najvyššieho súdu vydaného

v konaní o mimoriadnom dovolaní.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa totiž jeho viazanosť návrhom na začatie

konania v zmysle prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci

predmet konania pred ústavným súdom tvorí rozhodovanie o porušení sťažovateľkou

označeného práva zaručeného dohovorom, ku ktorému malo dôjsť napadnutým rozsudkom

krajského súdu. Takto vymedzený predmet konania nemožno z hľadiska požadovanej

ústavnej ochrany rozšíriť len na základe odôvodnenia sťažnosti. V okolnostiach

posudzovanej veci teda nemožno predmet konania len na základe odôvodnenia sťažnosti

rozšíriť aj o rozhodovanie o namietanom porušení práva zaručeného dohovorom uznesením

najvyššieho súdu z 30. júna 2015 vydaným v konaní o mimoriadnom dovolaní, ktorého sa

sťažovateľka vo svojej podstate v sťažnosti domáha.

Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci, v súlade s § 20 ods. 4

nemôže preskúmavať ústavnú udržateľnosť uznesenia najvyššieho

súdu z 30. júna 2015, a teda posúdiť, či generálny prokurátor bol oprávnený podať

mimoriadne dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 8. júla 2013, a ani to, či najvyšší súd

ako dovolací súd bol oprávnený zrušiť rozsudok krajského súdu z 8. júla 2013. Preto ani

nadväzujúca sťažnostná argumentácia sťažovateľky o tom, že na tomto základe ani krajský

súd v napadnutom rozsudku „nemal rozhodnúť v intenciách rozhodnutia dovolacieho

súdu“, zjavne nie je spôsobilá odôvodniť záver o porušení práva zaručeného čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká

príčinná súvislosť medzi označeným právom sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení jeho porušenia.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017