Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 145/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-124

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky,

zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky,

Dobrovičova 12, Bratislava, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou AKMG, s. r. o.,

Dolná 6A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina Filipová, ktorou

namieta porušenie základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. augusta 2013

a takto

rozhodol:

1. Základné právo Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstva

a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, podľa

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. augusta 2013

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. augusta 2013

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Dobrovičova 12, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 7. marca 2013 (ďalej len „napadnutý medzitýmny rozsudok okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. augusta 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým medzitýmnym rozsudkom

okresného súdu bolo v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

orgánu verejnej moci vyslovené, že je daná zodpovednosť sťažovateľky za škodu, ktorá

vznikla žalobcovi s tým, že o výške nároku na náhradu škody bude rozhodnuté v konečnom

rozhodnutí. Okresný súd považoval za preukázané, že „v rámci postupu o schvaľovaní

prevádzkarne Mäsokombinát neboli dodržané zákonom požadované postupy a bolo

vydané právoplatné rozhodnutie číslo 581/2008 zo dňa 31.03.2008, ktorým sa

prevádzkareň... schválila a to i napriek tomu, že podmienky pre jej schválenie splnené

neboli a teda zo strany pracovníkov RVPS Nitra došlo k nesprávnemu úradnému postupu

pri vydávaní rozhodnutia o udelení certifikátu a pridelení Euročísla“.

3. Proti rozsudku prvostupňového súdu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd tak, že napadnutým rozsudkom č. k. -874

zo 14. augusta 2013 medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. K odvolacím

námietkam o nesprávnych skutkových záveroch medzitýmneho rozsudku krajský súd

uviedol, že „súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym

dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje

rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil...“.

4. K výhrade sťažovateľky, podľa ktorej okresný súd neuviedol, aké povinnosti boli

orgánom štátnej správy porušené, krajský súd poukázal „na interný záznam vykonaný

na základe špecifického auditu, ktorý nesprávny postup odporcu pri schvaľovaní

prevádzkarne navrhovateľovi presne definoval a zároveň uviedol, že formálny schvaľovací

postup bol dodržaný (skutočnosť, z ktorej vychádzal pri svojom rozhodovaní aj

prvostupňový súd a túto vo svojom rozhodnutí uviedol), pričom sa v žiadnom prípade

nebolo možné stotožniť s názorom odporcu, tvrdiaceho, že daný interný záznam je právne

irelevantný a k celej veci právne bezvýznamný z dôvodu, že je nepodpísaný, nakoľko ako

vyplýva priamo z tohto interného záznamu, ide o zistenia Potravinového a veterinárneho

úradu... a v internom zázname uvedené nedostatky boli konštatované aj v Úradnom

zázname o kontrole č. 10/2008, vykonanej dňa 27.10.2008 RVPS, podľa

Z. z...“. Súčasne krajský súd odkázal aj na poukaz prvostupňového súdu na „Návrh správy

z osobitného auditu vykonávaného na Slovensku od 22. do 31. októbra 2008... z ktorého

vyplýva, že jedna prevádzkareň, predtým s udelenou výnimkou, bola schválená v apríli 2008

novým postupom, avšak bez splnenia podmienok s tým, že ju schválil okresný úradník pred

odchodom do dôchodku a jeden mesiac pred jej predajom (navrhovateľovi) a preto tím

misie odporúčal opätovné posúdenie podmienok schválenia a príslušný orgán prijal

okamžite opatrenia s cieľom zabezpečiť splnenie podmienok pre schválenie tým, že

vykonaným auditom bolo zistené, že v jednej prevádzkarni boli zaznamenané podstatné

problémy týkajúce sa usporiadania, konštrukcie, údržby a čistenia a niektoré prevádzkové

postupy neboli prijateľné...“.

5. Z citovaných skutočností krajský súd vyvodil, že „postup RVPS bol nesprávny

a spočíva v tom, že svojím rozhodnutím povolil v marci 2008 a opakovane v máji...

prevádzkovať Mäsokombinát a po vykonaní auditu, ktorému predchádzalo 12 kontrol

vykonaných RVPS Nitra, 23.10.2008, t. j. päť mesiacov po vydaní schvaľujúceho

rozhodnutia, deklaroval závažné nedostatky, ktoré prevádzku nielen vážne ohrozili, ale

postupne viedli až k zamietnutiu žiadosti prevádzkovateľa potravinárskeho podniku

, s ktorým navrhovateľ v auguste 2011 uzavrel nájomnú zmluvu

na prevádzkareň , Rozhodnutím regionálnej veterinárnej a potravinovej správy

Nitra zo dňa 21.09.2011, č. konania: 1446/2011“.

6. K sťažovateľkinej námietke o nezdôvodnení príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou krajský súd zdôraznil, že na základe

odvolania preskúmava medzitýmny rozsudok o základe nároku, „t. j., že odporca za škodu

spôsobenú navrhovateľovi zodpovedá“, a spresnil, že „otázku príčinnej súvislosti medzi

jednotlivými čiastkovými nárokmi na náhradu škody uplatnenými navrhovateľom bude

právne posudzovať a o nich rozhodovať, súd prvého stupňa až v konečnom rozsudku“.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľka podala na najvyššom súde

dovolanie, ktorého prípustnosť zakladala na odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 237

ods. 1 písm. f) v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej aj „OSP“), a to v dôsledku nenariadenia pojednávania krajským

súdom a nedostatočného odôvodnenia odvolacieho rozsudku. Ako dovolacie dôvody

uviedla , a .

8. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. z 31. júla

2014 odmietol. Po odkaze na relevantné ustanovenia

konštatoval, že v predmetnej veci „odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť bez

nariadenia odvolacieho pojednávania“ a že „rozsudok odvolacieho súdu v spojení

s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie

v zmysle , keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky

a námietky týkajúce sa jednak procesného postupu prvostupňového súdu a jednak

skutkového a právneho posúdenia veci“. Keďže takto najvyšší súd dospel k záveru

o neprípustnosti sťažovateľkinho dovolania, skutočnosťami, ktoré sú spôsobilé založiť

dôvodnosť prípustného dovolania (iné vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, ako aj nesprávne právne posúdenie veci), sa už vecne nezaoberal.

9. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť, o ktorej ústavný

súd rozhodol uznesením sp. zn. z 8. septembra 2015 tak, že ju pre

nedostatok svojej právomoci odmietol s odôvodnením, že v medziobdobí po podaní

sťažnosti najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky [(ďalej len ,,generálny prokurátor“), pozri bod 10] napadnutý

rozsudok krajského súdu aj medzitýmny rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie, čiže v čase rozhodovania ústavného súdu bol pre

sťažovateľku už vytvorený priestor na domáhanie sa nápravy v pokračujúcom konaní pred

okresným súdom a zároveň ústavný súd, rešpektujúc zásadu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov, ubezpečil sťažovateľku o tom, že sa môže

prípadne opätovne domáhať nápravy v riadnom inštančnom postupe.

10. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podaného

v prospech sťažovateľky a argumentujúceho nesprávnym právnym posúdením veci najvyšší

súd uznesením z 30. júna 2015 v konaní sp. zn. rozsudok krajského súdu

v spojení s medzitýmnym rozsudkom okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

11. Žalobca následne podal proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu konajúcemu

o mimoriadnom dovolaní sťažnosť, o ktorej ústavný súd nálezom sp. zn.

z 18. októbra 2016 rozhodol tak, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu zaručené

, a , , a

Listiny základných práv a slobôd, základné právo na rovnosť pred súdom a právo byť

spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom zaručené čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, základné právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na rovnosť pred zákonom

zaručené čl. 20 Charty základných práv Európskej únie a základné právo na účinný

prostriedok nápravy a spravodlivý proces zaručené čl. 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv

Európskej únie týmto uznesením najvyššieho súdu porušené boli. Vo zvyšnej časti sťažnosti

žalobcu ústavný súd nevyhovel. Uznesenie najvyššieho súdu ústavný súd zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Záväzný právny názor ústavný súd sformuloval tak, že

„v ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu... doručiť účastníkom konania všetky

relevantné vyjadrenia a dôkazy, poskytnúť im možnosť vyjadriť sa a následne vo veci

opätovne rozhodnúť“.

12. Po opätovnom prejednaní mimoriadneho dovolania najvyšší súd uznesením

z 31. januára 2017 v konaní sp. zn. znovu zrušil potvrdzujúci odvolací

rozsudok krajského súdu v spojení s prvostupňovým medzitýmnym rozsudkom okresného

súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu „vzhľadom na to, že podľa súdov nižších inštancií

nesprávny úradný postup žalovanej spočíval aj vo vydaní rozhodnutia, resp. aj v skúmaní

podmienok pre vydanie rozhodnutia, mali jednoznačne ustáliť, v čom presne spočíval titul

náhrady škody, či len v nesprávnom úradnom postupe alebo aj v nezákonnom rozhodnutí.

Presné definovanie titulu náhrady škody pri žalobách o náhradu škody podľa zákona

č. je nevyhnutné z dôvodu, že podmienky pre úspešné uplatnenie nároku

z uvedených jednotlivých titulov... sú zásadne rozdielne. V prípade, že súd prvej inštancie

v ďalšom konaní ustáli, že titul náhrady škody v súdenej veci spočíva len v nesprávnom

úradnom postupe, bude jeho úlohou tento nesprávny úradný postup konkretizovať.“.

13. Najvyšší súd objasnil podstatu medzitýmneho rozsudku a uviedol, že „v konaní

o nároku na náhradu škody podľa základ veci zahŕňa posúdenie

všetkých podmienok zodpovednosti uvedených v tomto zákone okrem výšky škody;

medzitýmny rozsudok možno teda vydať, ak je vyriešené, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu, že vznikla škoda (majetková ujma) a že medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom konkrétnej majetkovej ujmy je vzťah príčiny a následku... Odvolací súd (rovnako

súd prvej inštancie) v danej veci považoval z hľadiska zodpovednosti štátu za splnenú

predovšetkým podmienku nesprávneho úradného postupu a potvrdil medzitýmny rozsudok

súdu prvej inštancie bez toho, aby bolo vyriešené, či sú splnené ďalšie predpoklady tejto

zodpovednosti, t. j. či práve v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu

štátu vznikla žalobcovi tvrdená majetková ujma... V tejto súvislosti treba jednoznačne

odmietnuť záver odvolacieho súdu keď uviedol, že otázku príčinnej súvislosti medzi

jednotlivými čiastkovými nárokmi na náhradu škody uplatnenými žalobcom bude právne

posudzovať a o nich rozhodovať súd prvej inštancie až v konečnom rozsudku, nakoľko

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.“.

14. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť, o ktorej rozhodol ústavný súd

nálezom sp. zn. z 13. júna 2018 tak, že vyslovil porušenie základných práv

žalobcu podľa a Listiny základných práv a slobôd, podľa

a Listiny základných práv a slobôd, podľa

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a podľa čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. januára 2017, toto uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie s poukazom na právne závery vyslovené v zjednocujúcom uznesení

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 18. marca 2015 a v judikatúre Európskeho

súdu pre ľudské práva [(ďalej len ,,ESĽP“) vo veci DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej

republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej

republike], ktorých podstata tkvie v tom, že princíp právnej istoty účastníkov konania si

vyžaduje, aby veci rozhodnuté konečným spôsobom neboli spochybňované, a preto len

možnosť existencie dvoch odlišných právnych názorov na posúdenie veci nepredstavuje

dôvod na opätovné posúdenie veci. Právomoc vyšších súdov zrušiť alebo zmeniť záväzné

a vynútiteľné súdne rozhodnutie má byť uplatňovaná len na účely opravy fundamentálnych

vád. Ústavný súd vyslovil tiež názor, že nie každé nesprávne právne posúdenie veci

spôsobilé odôvodniť odvolanie predstavuje relevantný dôvod mimoriadneho dovolania,

pretože diferenčný znak, ktorým je právoplatnosť rozhodnutia, je priamo prepojený s

rôznou kvalitou právnej istoty účastníka. V tejto súvislosti vyslovil povinnosť najvyššieho

súdu po vrátení veci vysporiadať sa s prípustnosťou mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora v intenciách vyvažovania záujmu na zachovaní právnej istoty žalobcu

nastolenej v základnom konaní a v konaní o dovolaní sťažovateľky (ktoré bolo odmietnuté,

pozn.) so zreteľom na relevantnú judikatúru ESĽP.

15. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora podľa ako procesne

neprípustné s poukazom na kasačnú záväznosť názoru vysloveného nálezom ústavného

súdu sp. zn. z 13. júna 2018, ktorého podstatnú časť odôvodnenia pojal

do obsahu svojho napadnutého uznesenia.

16. Napadnutému rozsudku krajského súdu (aj napadnutému medzitýmnemu

rozsudku) sťažovateľka touto ústavnou sťažnosťou vytýka nedostatočné odôvodnenie

a nesprávne právne posúdenie veci, keď „zjavne neaplikovali platnú a účinnú právnu

normu... v danom konaní súdy konštatovali zodpovednosť žalovaného za nesprávny úradný

postup, hoci neboli preukázané všetky zákonné predpoklady zodpovednosti štátu

za škodu...“.

17. Sťažovateľka poukazuje na to, že žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ale opiera ho o skutkové okolnosti

zakladajúce zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, a to nesplnenie zákonných

predpokladov pre vydanie rozhodnutia (o schválení prevádzkarne, pozn.). Toto rozhodnutie

správneho orgánu nebolo napadnuté opravnými prostriedkami a nebola autoritatívne

konštatovaná jeho nesprávnosť či nezákonnosť ako predpoklad vzniku zodpovednosti

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím s poukazom na prezumpciu správnosti

rozhodnutí orgánov verejnej moci. Argumentuje takto:

„... prvostupňový súd... aplikuje ustanovenie § 9 citovaného zákona na činnosť

evidentne smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, ktorým je právoplatné Rozhodnutie RVPS Nitra

číslo 581/2008 zo dňa 31.03.2008, pričom žalobca v priebehu celého konania spochybňoval

práve činnosť RVPS Nitra predchádzajúcu vydaniu právoplatného rozhodnutia.

Odvolací súd obdobne v odôvodnení potvrdzujúceho Rozsudku rozoberá pojem

nesprávny úradný postup, pričom sa odvoláva na ustálenú súdnu prax bez toho, aby uviedol

konkrétny odkaz na citovanú judikatúru.“

18. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na ustálený právny názor, podľa

ktorého:

„... Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona teda nie je možné

považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím

rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním

vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané (Rozsudok Najvyššieho súdu SR,

sp. zn.: , zo dňa 31.05.2011)

... za nesprávny úradný postup v zmysle nie je možné

považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán - v prejednávanom

prípade je týmto orgánom RVPS Nitra - pred svojím rozhodnutím, to je pred vydaním

právoplatného Rozhodnutia RVPS Nitra číslo 581/2008 zo dňa 31.03.2008, nesprávne

vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie podľa

žalobcu nesprávne...

... súd svojvoľne vyvodil a konštatoval nezákonnosť správneho aktu a to mimo

konania upraveného v piatej časti , čo považujeme

za neprípustné a v rozpore s ustanoveniami o správnom súdnictve.

Keďže nebolo preukázané, že by právoplatné rozhodnutie žalovanej bolo zrušené

alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, tým nie je splnená prvá

a rozhodujúca podmienka vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, čo samo osebe je dôvodom na zamietnutie žaloby...

... nie je možné uvedené nedostatky odstrániť prekvalifikovaním problému

na nesprávny úradný postup, ktorý mal predchádzať vydaniu právoplatného rozhodnutia

RVPS Nitra, tak ako sa o to žalobca v konaní snaží, pričom Medzitýmny rozsudok OS BA I

a Rozsudok Krajského súdu Bratislava v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu SR dávajú

takémuto postupu chybne za pravdu.“

19. Sťažovateľka ďalej namieta, že uplatnený nárok nebol riadne predbežne

prerokovaný s príslušným orgánom verejnej moci (pre absenciu výšky úhrady a dopĺňanie

nárokov v priebehu súdneho konania bez ich prerokovania) a žalobca v konaní nepreukázal

existenciu škody ani príčinnú súvislosť jej vzniku. Kumulatívna existencia všetkých troch

predpokladov vzniku zodpovednosti musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná,

nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorého z uvedených predpokladov.

„V medzitýmnom rozsudku absentuje argumentácia všeobecného súdu vo vzťahu

k naplneniu všetkých zákonných predpokladov pre konštatovanie zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako aj k jednotlivým žalobcom uplatneným

nárokom...

V prebiehajúcom konaní prvostupňový súd svoju pozornosť identifikácii druhu škody

nevenoval vôbec a taktiež sa podrobnejšie nezaoberal ani náležitým zistením škodového

deja. Napriek uvedenému deklaroval, že zodpovednosť žalovaného za škodu je daná.“

20. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

19.10.2018, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , zo dňa

14.08.2013 a Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. ,

zo dňa 07.03.2013 porušené bolo.

2. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

zo dňa 19.10.2018, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14.08.2013, sp. zn.:

a Medzitýmny rozsudok Okresného súdu v Bratislave I zo dňa 07.03.2013,

sp. zn.: a vec vracia Okresnému súdu v Bratislave I na ďalšie konanie.“

21. Právna vec sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni

Marianne Mochnáčovej, ktorej funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára

2019. Z tohto dôvodu bola vec prerozdelená náhodným výberom použitím technických

prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu a predbežne prejednaná

II. senátom ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

22. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 18. júna 2019 prijal ústavnú

sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu na ďalšie konanie, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol –

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti a vo vzťahu k napadnutému medzitýmnemu rozsudku okresného súdu pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

23. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu listom

sp. zn. z 3. júla 2019, v ktorom vyslovil súhlas s upustením od ústneho

pojednávania a k veci v podstatnom uviedol, že odvolací súd sa riadne vysporiadal

so všetkými námietkami sťažovateľky, vo svojom odvolaní sťažovateľka neuviedla žiadne

nové skutočnosti, uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0

a zotrval na jeho vecnej správnosti a nedôvodnosti podanej ústavnej sťažnosti.

24. Právny zástupca sťažovateľky vyjadrením z 22. júla 2019 vyjadril súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci a na vyjadrenie krajského súdu reagoval

v podstatnom tak, že opakovane poukázal na jeho fundamentálne vady spočívajúce

v nesprávnom posúdení veci ako nezákonný postup napriek tomu, že žalobcom vymedzený

skutkový stav možno posúdiť len ako nezákonné rozhodnutie a mimo konania podľa piatej

časti v rozhodnom období účinného svojvoľne posúdil

nezákonnosť správneho aktu. Tiež zopakoval námietku neskúmania príčinnej súvislosti

a vzniku škody ako nevyhnutného predpokladu pre ustálenie zodpovednosti sťažovateľky

za škodu.

25. Žalobca v napadnutom konaní vedenom okresným súdom (a zúčastnená osoba

v konaní ústavného súdu, pozn.) sa vyjadril k meritu veci podaním z 20. augusta 2019,

v ktorom vyhodnotil podanú ústavnú sťažnosť ako nedôvodnú s poukazom na obsah

doterajších rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu v tejto veci. K námietke

nesprávneho subsumovania skutkového stavu pod nesprávny úradný postup uviedol, že

sťažovateľka ju neuplatnila ani v odvolaní, ani v dovolaní, a preto nie je uplatnená včas,

a poukázal na pnutie prípadného zrušenia napadnutého rozsudku so svojou právnou istotou

a skoršími rozhodnutiami ústavného súdu v tejto veci.

26. Zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu a krajského súdu ústavný súd

zistil, že v odvolaní sťažovateľka vytýkala medzitýmnemu rozsudku okresného súdu okrem

iného aj to, že vo výroku nebolo uvedené, či okresný súd zistil nesprávny úradný postup

a nezákonnosť rozhodnutia sťažovateľky o schválení prevádzky, nebolo špecifikované,

k porušeniu akej konkrétnej povinnosti prišlo, ďalej z odôvodnenia medzitýmneho rozsudku

nevyplýva, ako bol preukázaný prípadný nesprávny úradný postup a nezákonné

rozhodnutie, a poukázal na to, že dosiaľ žiaden príslušný orgán o nesprávnom úradnom

postupe a nezákonnom rozhodnutí sťažovateľky v súvislosti so schvaľovaním prevádzky

právoplatne nerozhodol. Sťažovateľka ďalej namietala, že nebola preukázaná priama

príčinná súvislosť ani samotný vznik škody žalobcovi. K jednotlivým uplatneným nárokom

uviedla, že ide o náklady rekonštrukcie, ktoré žalobca len zamýšľa v budúcnosti vykonať,

a nie o skutočnú ujmu, ktorá už vznikla. Škoda, ktorú si žalobca uplatňuje v dôsledku

pozastavenia porážky zvierat a strata s tým súvisiaca vznikla žalobcovi na základe jeho

vlastného dobrovoľného oznámenia o pozastavení tejto činnosti. Ušlý zisk z kúpnych zmlúv

z 19. decembra 2008 nemusel nastať, lebo jeho predmetom nebolo dodávanie mäsa, ale

mäsových výrobkov, a tieto zmluvy uzavrel žalobca už po audite, z ktorého sa dozvedel

o krížovej kontaminácii. Konkurz bol na žalobcu vyhlásený 2. septembra 2011 pred

vydaním rozhodnutia o zrušení schválenia jeho prevádzky z 24. októbra 2011, a preto toto

rozhodnutie nemohlo byť príčinou konkurzu. Sťažovateľka opakovane poukázala

na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, keďže nebol účastníkom konania, ktoré bolo

ukončené vydaním rozhodnutia o schválení prevádzkarne pre iný subjekt a ktoré napáda

z titulu jeho nezákonnosti.

II.

Relevantná právna úprava, judikatúra a teoretické východiská

27. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

28. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

29. o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (za účinnosti ktorého bola sťažnosť podaná, pozn.) neobsahoval

ekvivalent poslednej vety . Za jeho účinnosti ústavný súd

vychádzal pri zachovávaní lehoty na podanie ústavnej sťažnosti po vyčerpaní mimoriadnych

opravných prostriedkov zo svojej konštantnej judikatúry, ktorá prevzala závery rozsudku

ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, podľa ktorých

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (,

, ). Táto judikatúra ústavného súdu bola do novej procesnej

úpravy prevzatá poslednou vetou . K žiadnemu posunu

posudzovania prinavrátenia lehoty na podanie ústavnej sťažnosti po vyčerpaní

mimoriadnych opravných prostriedkov teda nedošlo ani po účinnosti nového zákona.

30. Ústavný súd tiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej sa za

účinný prostriedok nápravy, ktorý je nevyhnutné vyčerpať pred podaním ústavnej sťažnosti,

nepovažuje mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, pretože nejde o taký

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý by mala sporová strana vo svojej priamej dispozícii

pre účely ochrany svojich práv, a preto ani prípadné samotné podanie podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania nemá vplyv na plynutie lehoty pre podanie ústavnej sťažnosti.

31. V prejednávanej veci však nastala celkom špecifická procesná situácia, keďže

včas podanú ústavnú sťažnosť smerujúcu proti odmietnutiu dovolania sťažovateľky (a proti

rozsudku krajského súdu) ústavný súd nemohol v konaní vedenom pod sp. zn.

vecne prejednať (meritórne posúdiť námietky sťažovateľky, pozn.),

pretože v čase jeho rozhodovania už najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní zrušil

sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj medzitýmny rozsudok okresného súdu

a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu, čím vznikla prekážka nedostatku právomoci

ústavného súdu a otvoril sa priestor na vykonanie nápravy aj bez jeho zásahu

v pokračujúcom konaní pred okresným súdom. Toto pokračujúce konanie pred okresným

súdom vylučovalo právomoc ústavného súdu, a nie samotné konanie o mimoriadnom

dovolaní, o ktorom už bolo v čase rozhodovania ústavného súdu (prvýkrát, pozn.)

rozhodnuté.

K uplatneniu procesných oprávnení sťažovateľky a zabezpečeniu nápravy však

v konaní pred okresným súdom účinne nedošlo z toho dôvodu, že následne bolo zrušujúce

uznesenie najvyššieho súdu opakovane zrušené ústavným súdom, rozhodujúc o ústavných

sťažnostiach žalobcu (sp. zn. a sp. zn. ), a mimoriadne

dovolanie bolo najvyšším súdom definitívne odmietnuté ako procesne neprípustné v súlade

s vysloveným právnym názorom ústavného súdu opierajúcim sa o judikatúru ESĽP.

Tak vznikla procesná situácia, že ani ústavný súd, ani najvyšší súd dosiaľ

sťažovateľke právnu ochranu neposkytol z procesných dôvodov a vecou sa meritórne

nezaoberal, pričom sťažovateľka riadne využila všetky opravné prostriedky, ktoré jej právne

predpisy priznávajú, a bola ústavným súdom odkázaná na pokračujúce konanie pred

okresným súdom, ktoré sa neuskutočnilo. Za danej situácie ústavný súd považuje

za nevyhnutné prikročiť k takej interpretácii a aplikácii inštitútu prinavrátenia lehoty, že

sťažnosť podanú v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o odmietnutí

mimoriadneho dovolania považuje v okolnostiach danej veci za podanú včas, pretože inak

by došlo k neprípustnému uprednostneniu takého z možných výkladov procesných noriem,

ktorý nie je vo vzťahu k základnému právu sťažovateľky na súdnu ochranu v časti záruky

prístupu k súdu ten najpriaznivejší z nich.

32. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

33. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

34. Súčasťou obsahu práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ). Podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu základného práva

na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v

platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

35. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

).

36. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo

byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide

o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd

(m. m. , , , ).

37. V prejednávanom prípade sa o nápravu sťažovateľka uchádzala súbežne ústavnou

sťažnosťou a podnetom na mimoriadne dovolanie, preto ústavný súd stručne pripomína

rozdiel v rozsahu poskytovanej ochrany.

38. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v civilných veciach je potrebné

vnímať cez prizmu jeho špecifického postavenia orgánu verejnej moci ako ochrancu

verejného záujmu na riadnom výkone súdnictva. Vzhľadom na to, že je podávané

v prospech jednej zo sporových strán v konaní nezúčastneným orgánom štátnej moci, je

v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyhnutná zvýšená ochrana právnej istoty protistrany

s cieľom zabezpečenia rovnosti strán v konaní. Toto špecifické postavenie sa odráža aj

v tom, že prelomenie právnej istoty sporových strán nastolenej právoplatným rozhodnutím

všeobecných súdov v ich právnej veci využitím mimoriadneho dovolania si vyžaduje

existenciu fundamentálnej vady konania či justičného omylu pri rozhodovaní, ktoré je

nevyhnutné napraviť využitím tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Nepostačuje iný

právny názor generálneho prokurátora na vec či záujem na právnej čistote konania

a rozhodovania.

39. Naproti tomu ústavná sťažnosť sporovej strany podľa ako účinný

prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru je v jej priamej dispozícii a slúži ochrane jej

základných práv, a preto aj rozsah potenciálnej ochrany poskytovanej ústavným súdom je

širší v porovnaní s konaním o mimoriadnom dovolaní a zároveň potreba ochrany

základného práva sporovej strany má väčší potenciál byť uprednostnená pred právnou

istotou protistrany ako v konaní o mimoriadnom dovolaní.

40. Uvedenému korešponduje aj právny názor pléna ústavného súdu, podľa ktorého

„snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia

vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť

súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú

také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom

procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho

opravného prostriedku (stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. )“.

41. Teória správneho práva rovnako ako o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,“) striktne rozlišuje medzi

nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a jeho nezákonným rozhodnutím.

Objektívna zodpovednosť spojená s neprávnym úradným postupom predpokladá

porušenie pravidiel ustanovených právnymi predpismi pre postup orgánu verejnej moci pri

jeho činnosti, čiže vady v spôsobe vedenia konania. Ide spravidla o postup (faktický zásah

a nečinnosť), ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí bezprostredne a vo vydanom

rozhodnutí sa nepremietne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom v rámci činnosti vedúcej k vydaniu rozhodnutia preto prichádza do úvahy len

vtedy, ak ide o úkony úradného postupu, ktoré samy osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú

alebo ak sa nesprávnosť postupu v rozhodnutí neprejaví, nepremietne sa doň. Napríklad

úradná činnosť formou kontroly, inšpekcie, posudkovej činnosti a podobne vždy vedie

k zisťovaniu splnenia zákonných podmienok hmotného práva pre vydanie

administratívneho aktu, a preto je typickým príkladom úradného postupu smerujúceho k

vydaniu rozhodnutia (legálny pojem „postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal“).

Zodpovednosť „len“ z titulu nesprávneho postupu by preto napr. pri kontrole prichádzal do

úvahy, ak by správny orgán omylom vstúpil do prevádzkarne tretieho subjektu, ktorý nie je

účastníkom konania a tam spôsobil škodu na zariadení. Išlo by síce o (nesprávny) úradný

postup v rámci konania, ktoré bude zavŕšené rozhodnutím (vydaným vo vzťahu k inému

subjektu), ale uvedená nesprávnosť sa v rozhodnutí nijako neprejaví. Náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom tak môže uplatňovať aj tretia osoba, neúčastník

konania, ak bola poškodená.

42. Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, tu

zákon z dôvodu potreby prelomenia prezumpcie správnosti individuálnych správnych aktov

predpokladá a vyžaduje vyslovenie nezákonnosti rozhodnutia na to povolaným orgánom

v rámci inštančného postupu (napr. nadriadený správny orgán rozhodujúci o riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkoch, správny súd, ústavný súd). Z dôvodu oddelenosti

súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav

verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako

prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia,

a o to menej preskúmavať jeho vecnú správnosť – či boli splnené hmotné podmienky podľa

osobitných predpisov pre vydanie administratívneho aktu. Kompetenciu preskúmať

zákonnosť správneho aktu má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd

na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok. Prípadné

nesplnenie zákonných predpokladov hmotnej povahy pre vydanie individuálneho správneho

aktu však ani správny súd neskúma vecne (či boli alebo neboli splnené, čo by nahrádzalo

činnosť správnych orgánov), ale len vo väzbe na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia

a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, čo je prejavom oddelenosti sústav

a rešpektovania právomoci orgánu výkonnej moci. Inými slovami, v prípadoch, ak je postup

zavŕšený vydaním rozhodnutia, je konzumovaný rozhodnutím, preto je nevyhnutné

napadnúť rozhodnutie, v rámci ktorého účastník môže namietať aj prípadný nezákonný

postup, ktorým odôvodní nezákonnosť rozhodnutia a ktorý nevyhnutne musí mať v ňom

odraz (spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia).

43. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku bez toho,

aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom

(R 35/1977).

44. Povaha medzitýmneho rozsudku o náhrade škody, ktorým sa rozhoduje o základe

veci konštatovaním zodpovednosti konkrétneho subjektu za škodu, si bez najmenších

pochýb vyžaduje preukázanie splnenia všetkých všeobecných predpokladov zodpovednosti

kumulatívne – protiprávnosť konania, vznik skutočnej a preukázanej škody a vzťah priamej

príčinnej súvislosti medzi nimi (obdobne pozri R V/1968). V prípade uplatnenia viacerých

čiastkových nárokov na náhradu škody vzťah priamej príčiny a následku musí byť

preukázaný vo vzťahu ku každému jednotlivo a konkrétne (pozri aj rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. ). Právoplatnosťou medzitýmneho

rozsudku totiž vzniká prekážka rozsúdenej veci a v konečnom rozhodnutí už nie je možné

zohľadňovať absenciu niektorého z predpokladov zodpovednosti, čo i len vo vzťahu

k jednotlivému nároku (m. m. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ).

V ďalšom konaní po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku je predmetom konania už len

výška náhrady (plnenia).

III.

Právne posúdenie sťažnostných námietok

45. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou napáda rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým

bol potvrdený medzitýmny rozsudok o tom, že je daná zodpovednosť štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorého sa dopustil správny orgán veterinárnej

správy pri hodnotení splnenia zákonných podmienok tzv. potravinového práva pre vydanie

rozhodnutia o schválení prevádzkarne mäsokombinátu pre právneho predchodcu žalobcu.

Sťažovateľka napadnutému rozsudku krajského súdu vytýka jeho arbitrárnosť, pretože sa

nevysporiadal s jej kľúčovými odvolacími námietkami o neexistencii škody a príčinnej

súvislosti s nesprávnym postupom. Sťažovateľka tiež namieta nesprávne právne posúdenie

dôvodu vzniku škody a aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

46. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v intenciách

sťažnostných námietok sťažovateľky dospel k záveru, že kvalita súdnej ochrany poskytnutej

krajským súdom sťažovateľke je v príkrom rozpore so zárukami, ktoré tvoria obsah jej

základného práva na súdnu ochranu, a preto je ústavne neakceptovateľná.

47. Krajský súd (rovnako ako okresný súd) kvalifikoval ako dôvod vzniku škody

nesprávny úradný postup, ktorý vzhliadol v nesprávnom posúdení splnenia podmienok pre

vydanie rozhodnutia o schválení prevádzkarne, čo okresný súd riešil ako prejudiciálnu

otázku. Namietaný postup však predchádzal vydaniu administratívneho rozhodnutia

a nevyhnutne by sa musela jeho nesprávnosť pretaviť aj do nesprávnosti a nezákonnosti

rozhodnutia samotného. Jeho preskúmanie by teda spomedzi orgánov súdnej moci

prináležalo len správnemu súdu v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal na základe správnej žaloby. I ten by bol

oprávnený posudzovať len rozpor s právnymi predpismi ‒nezákonnosť rozhodnutia.

Priamo nesplnenie hmotných podmienok pre vydanie rozhodnutia môže konštatovať len

orgán výkonnej moci v rámci riadneho inštančného postupu.

48. Zistený skutkový stav však všeobecné súdy nesprávne subsumovali pod právnu

úpravu náhrady škody z titulu nesprávneho postupu. Neaplikovali teda relevantnú právnu

normu, čo malo za následok jednak nesprávne právne posúdenie vecnej legitimácie žalobcu,

ako aj prekročenie ich právomoci, keď posudzovali (ne)splnenie zákonných podmienok pre

vydanie administratívneho rozhodnutia ako prejudiciálnu otázku. V dôsledku tohto

nesprávneho právneho posúdenia sa krajský súd vôbec nezaoberal kľúčovými odvolacími

námietkami sťažovateľky, že príslušný orgán nekonštatoval nezákonnosť rozhodnutia

a žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný. Krajský súd nevenoval pozornosť a vôbec sa

nevysporiadal ani s odvolacou námietkou, že vznik reálnej škody nebol žalobcom v konaní

preukázaný. Uvedené zásadné nedostatky v reakcii na kľúčové právne otázky súvisiace

s poskytovanou súdnou ochranou zakladajú arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu, a teda jeho ústavnú neudržateľnosť.

49. K námietke odvolateľky, že príčinná súvislosť nie je daná, krajský súd v rozpore

s konštantnou judikatúrou všeobecných súdov zaujal stanovisko, že bude predmetom

ďalšieho konania a konečného rozhodnutia, čo nie je možné vzhľadom na povahu

medzitýmneho rozsudku, v ktorom musia byť vyhodnotené (odôvodnené a preukázané)

všetky predpoklady zodpovednosti za škodu vrátane príčinnej súvislosti medzi

protiprávnym konaním a jednotlivými čiastkovými škodami (bližšie pozri bod 36). Uvedený

právny názor krajského súdu nemá oporu v právnej teórii ani praxi a z ústavného hľadiska je

neakceptovateľný. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu v tej istej

právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

).

50. K odvolacej námietke o nedostatku aktívnej legitimácie krajský súd na strane 12

napadnutého rozsudku uviedol:

„... navrhovateľ vstúpil do práv a povinností pôvodného vlastníka, ktorému aj bolo

udelené rozhodnutie na prevádzkovanie Mäsokombinátu z dôvodu, že prevádzkareň splnila

všetky požiadavky a preto je v prejednávanej veci nositeľom vecnej aktívnej legitimácie

a skutočnosť, že účastníkom konania nebol právny nástupca pôvodného prevádzkovateľa

Mäsokombinátu, ktorému aj bolo vydané rozhodnutie, z ktorého si navrhovateľ v tomto

konaní uplatnil svoj návrh, je právne irelevantná.“

51. K tomu ústavný súd poznamenáva, že oprávnenie verejnoprávnej povahy

autoritatívne (vrchnostensky) priznané individuálnym správnym aktom konkrétnemu

účastníkovi administratívneho konania nie je možné previesť súkromnoprávnym úkonom

(napr. zmluvou o predaji podniku) uzavretým medzi subjektmi súkromného práva. Preto

neprichádza do úvahy vstup do práva „schválenia prevádzky“, ako to mylne vyhodnotili

všeobecné súdy. Uvedené reflektuje aj právna úprava

o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ktorá v prípade zmeny vlastníka

prevádzkarne vyžaduje vydanie samostatného rozhodnutia o schválení novému vlastníkovi.

Vo vzťahu k žalobcovi takto vydal správny orgán samostatný (druhý) individuálny správny

akt o schválení prevádzky žalobcovi po kúpe podniku. V tomto administratívnom konaní

vystupoval žalobca ako účastník a od prípadnej nezákonnosti tohto rozhodnutia by za

splnenia všetkých zákonných podmienok mohol priamo odvodzovať vznik škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím s väčším potenciálom dosiahnutia právnej ochrany

(bližšie v bode 54 tohto nálezu ‒ obiter dictum).

52. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že námietka zúčastnenej osoby, že sťažnostná

argumentácia týkajúca sa aplikácie nesprávnej právnej normy nebola sťažovateľkou

uplatnená v konaní pred okresným súdom ani krajským súdom, nezodpovedá obsahu

zapožičaného spisu. Sťažovateľka opakovane v konaní pred všeobecnými súdmi

poukazovala na obsah pojmu procesného postupu podľa

a namietala, že príslušný orgán o nezákonnosti rozhodnutia dosiaľ právoplatne nerozhodol

a žalobca jej ho nijako nepreukázal. Zároveň poukazovala na ustanovenie o tom, že škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím si môže uplatňovať len účastník konania. Odhliadnuc

od uvedeného v tejto súvislosti je rozhodujúce, že platí zásada iura novit curia a úlohou

všeobecného súdu je na stranami preukázaný skutkový stav aplikovať relevantnú právnu

úpravu, čiže správne právne vec posúdiť i bez ohľadu na to, či ponúkne strana sporu svoje

výstižné a ucelené právne posúdenie.

53. Napadnutý rozsudok krajského súdu ústavný súd z hľadiska intenzity zásahu

do namietaného základného práva sťažovateľky podľa považuje za

natoľko excesívny, popierajúci samotný základ a účel práva na súdnu ochranu, že nie je

zlučiteľný s garanciami v ňom obsiahnutými. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

(bod 1 výroku tohto nálezu).

54. Nad rámec uvedených úvah považuje ústavný súd za vhodné uviesť, že napriek

tomu, že podnikateľ znáša hospodárske riziko a pri investičnej akcii tohto rozsahu možno

očakávať náležitú starostlivosť napr. formou konzultácie s odborníkom v oblasti

veterinárneho a potravinového práva pred kúpou podniku, ústavný súd nevylučuje dobrú

vieru žalobcu v správnosť administratívneho správneho aktu, ktorým bola schválená

prevádzkareň, či už vo vzťahu k jeho právnemu predchodcovi alebo k žalobcovi

samotnému, a považuje za logické, že táto dobrá viera vyústila do nevyužitia správnej

žaloby pre krátkosť lehoty na jej podanie (odvolanie proti rozhodnutiu o schválení

prevádzkarne nie je prípustné zo zákona, pozn.).

Avšak úradný záznam z 27. októbra 2008 č. 10/2008 z auditu potravinárskych

podnikov vykonaného Generálnym riaditeľstvom pre zdravie spotrebiteľov Európskej

komisie s odstupom približne piatich mesiacov od schválenia prevádzkarne žalobcovi

mohol poslúžiť ako dôvod obnovy administratívneho konania, v ktorom vystupoval žalobca

ako účastník. V obnovenom konaní by bolo bývalo možné dosiahnuť nové vecné posúdenie

splnenia podmienok podľa osobitných zákonov.

Vo vzťahu k rozhodnutiu vydanému v administratívnom konaní pre právneho

predchodcu má žalobca slabšie právne postavenie, ale aj na takýto prípad právny poriadok

pamätá. Aj neúčastník je oprávnený podať podnet na mimoodvolacie (administratívne)

konanie, v ktorom sa preskúmava rozhodnutie z hľadiska jeho súladu s právnym poriadkom

(zákonnosť) nadriadeným správnym orgánom, ak vyhodnotí príslušný orgán podnet ako

dôvodný.

Až od výsledku týchto konaní, ktoré je možné iniciovať do troch rokov

od právoplatnosti administratívneho rozhodnutia, by bolo možné odvodzovať náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o schválení prevádzkarne žalobcovi alebo jeho

predchodcovi (ak by nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná). Žalobca však tento

inštančný postup nevyužil a predčasne zvolil nesprávny prostriedok ochrany svojich práv

formou žaloby o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu.

IV.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

55. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

56. K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka neponúkla relevantnú vecnú ani

právnu argumentáciu a ústavný súd nie je súdom vyhľadávacím, preto v tejto časti ústavnej

sťažnosti nevyhovel výrokom 3 tohto nálezu.

57. V zmysle čl. 34 dohovoru právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru citované v bode 33

tohto nálezu požíva ochranu ľudských práv a základných slobôd podľa dohovoru

jednotlivec, mimovládna organizácia a skupina jednotlivcov.

58. Judikatúra ESĽP (Karagiannis proti Grécku, rozhodnutie č. 33408/05

z 27. 9. 2007, Breisacher proti Francúzsku rozhodnutie č. 76976/01 z 26. 8. 2003,

Danderyds Kommun proti Švédsku, rozhodnutie č. 52559/99 zo 7. 6. 2001, Yershova proti

Rusku, rozhodnutie č. 1387/04 z 8. 4. 2010, Kotov proti Rusku rozhodnutie č. 54522/00

zo 14. 1. 2010, Ismeta Bačič proti Chorvátsku rozhodnutie č. 43595/06 z 19. 6. 2008

a ďalšie) v tejto súvislosti striktne odlišuje tzv. „vládne organizácie“, za ktoré považuje

právnické osoby, ktoré nie sú dostatočne nezávislé od štátu. Medzi ne radí napr. ústredné

orgány štátnej správy, ale aj decentralizované orgány územnej samosprávy ako obce

a vyššie územné celky a nimi zriadené obchodné spoločnosti či fyzické a právnické osoby,

na ktoré bol prenesený výkon určitej časti verejnej moci (správca konkurznej podstaty,

likvidátor, riaditeľ školy a pod.). Uvedeným „vládnym organizáciám“ ESĽP nepriznáva

aktívnu procesnú legitimáciu na podanie sťažnosti, ale naopak, vníma ich ako osoby

a organizácie, za činnosť ktorých zodpovedá zmluvný štát, a preto nesie aj prípadnú

zodpovednosť za porušenie základných práv nimi pri ich činnosti.

59. Na základe uvedeného nie je sťažovateľka osobou oprávnenou domáhať sa

ochrany podľa dohovoru a ňou namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto veci nie je

aplikovateľné ratione personae, preto ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel výrokom

v bode 3 tohto nálezu.

V.

Ďalší postup v napadnutom konaní

60. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

61. Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené sťažovateľkou

označené základné práva, ústavný súd podľa a podľa

a ods. 3 ich zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto nálezu).

62. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu po správnom ustálení právneho

dôvodu vzniku uplatňovanej škody sa opätovne dôkladne zaoberať relevantnými odvolacími

námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa splnenia všetkých jednotlivých predpokladov

vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu vrátane vecnej legitimácie žalobcu v konaní.

VI.

Trovy konania

63. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

64. Trovy konania si sťažovateľka neuplatnila, preto o nich ústavný súd

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu