Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 408/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-97

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a 3, a a 2 ,

a 3, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 14

ods. 1 Prílohy č. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 20 a čl. 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1,

a , , a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na rovnosť pred súdom a právo byť

spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom zaručené čl. 14 ods. 1

Prílohy č. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, základné právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo na rovnosť pred zákonom zaručené čl. 20 Charty

základných práv Európskej únie a základné právo na účinný prostriedok nápravy

a spravodlivý proces zaručené čl. 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2015

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júna 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 596,24 € (slovom päťstodeväťdesiatšesť eur

a dvadsaťštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Čarnogurského,

Dostojevského rad 1, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -60 z 22. júna 2016 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie pre namietané porušenie základného práva

podľa a 3, a a 2

(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 3, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 20 a čl. 47

ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, správca konkurznej

podstaty úpadcu „v konkurze“ (pôvodne obchodná spoločnosť

), ako žalobca v súdnom konaní proti žalovanému, Slovenskej

republike − Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky,

si uplatňuje náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ku ktorej malo dôjsť postupom Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy

v Nitre (ďalej len „veterinárna a potravinová správa“), keď na základe žiadosti pôvodného

vlastníka, , , o schválenie prevádzkarne

mäsokombinát podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 853/2004, ktorým sa ustanovujú osobitné hygienické predpisy pre potraviny živočíšneho

pôvodu (Ú. v. EÚ L 139, 30.4.2004, s. 55 – 205, mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku:

Kapitola 03 Zväzok 045 s. 14 - 74), a o veterinárnej starostlivosti

v znení neskorších predpisov a následne vykonanej kontroly zo strany pracovníkov

veterinárnej a potravinovej správy, podľa záverov ktorej prevádzkareň spĺňala pre príslušnú

činnosť všetky hygienické požiadavky na infraštruktúru, zariadenia a vybavenie podľa

príslušných predpisov, veterinárna a potravinová správa 31. marca 2008 vydala rozhodnutie

č. 581/2008, ktorým úplne schválila prevádzkovateľovi potravinárskeho podniku

prevádzkareň bez pripomienok a bez časového obmedzenia na všetky príslušné

činnosti. Prevádzkareň bola opätovne schválená bez podmienok a časového

obmedzenia na všetky činnosti aj pri zmene vlastníka prevádzky v máji 2008, a to

na základe žiadosti spoločnosti Päť mesiacov po vydaní

schvaľujúceho rozhodnutia však veterinárna a potravinová správa deklarovala závažné

nedostatky prevádzkarne, čo postupne viedlo až k jej zániku.

3. Podľa sťažovateľa: «V rámci postupu o schvaľovaní prevádzkarne

neboli teda dodržané zákonom požadované postupy a bolo vydané právoplatné

rozhodnutie č. 581/2008 zo dňa 31.3.2008, ktorým sa schválila prevádzkareň

a to i napriek tomu, že podmienky pre jej schválenie splnené neboli a teda zo strany

pracovníkov RVPS Nitra došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri vydávaní rozhodnutia

o udelení certifikátu a pridelení Euročísla...

Táto skutočnosť vyplývala jednak z internej správy o vykonanom audite Generálneho

riaditeľstva pre zdravie a spotrebiteľov Európskej komisie, ktorý sa uskutočnil dňa

23.10.2008, pri ktorom bolo preukázateľne zistené, že v prevádzkarni bola zistená krížová

kontaminácia, keď stavebno-technické nedostatky (usporiadanie, riešenia a veľkosť)

kontaminácii nezabraňujú. Z interného záznamu spísaného o audite -

, tiež vyplynulo, že príslušný orgán mal pri schvaľovacom postupe

identifikovať všetky nedostatky a nedodržiavanie predpisov, tieto mali byť zaznamenané

a pred schválením mal prevádzkovateľ potravinového podniku mať akčný plán na ich

úplné odstránenie, aby sa neschválil závod s hygienickými chybami, resp. mohol sa

schváliť podmienečne. Schválenie nebolo podmienené splnením

a dodržiavaním podmienok, ale bolo ,,bezpodmienečné“...

Po tom, ako sťažovateľ prenajal mäsokombinát spoločnosti ,

pracovníci RVPS Nitra skonštatovali pri kontrole 07. septembra 2011, že v prevádzke nie je

možná výroba z dôvodu ohrozenia potravinovej bezpečnosti a napokon zastavili

prevádzkovú činnosť aj pre sťažovateľa, čím potvrdili, že prevádzka nevyhovovala ani

v marci 2008 ani v máji 2008.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu pri schvaľovaní prevádzkarne

bola nakoniec jeho činnosť zastavená, pričom Uznesením Okresného

súdu Košice I, spis. zn. z 26.08.2011 bol na majetok spoločnosti ,

vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený sťažovateľ

[sťažovateľ].»

4. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že Okresný súd Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) ako súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom

č. k. -831 zo 7. marca 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vyslovil,

že je daná zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú sťažovateľovi nesprávnym

úradným postupom orgánov štátu, s tým, že o výške nároku na náhradu škody a o trovách

konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Proti rozsudku prvostupňového súdu podal

žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

tak, že svojím rozsudkom č. k. -874 zo 14. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti rozsudku

odvolacieho súdu podal žalovaný na najvyššom súde dovolanie, ktorý ho svojím uznesením

sp. zn. z 31. júla 2014 odmietol. Následne najvyšší súd na základe

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

,,generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu v spojení s medzitýmnym

rozsudkom okresného súdu vydal sťažnosťou napadnuté uznesenie, ktorým rozhodol tak,

že rozsudok krajského súdu v spojení s medzitýmnym rozsudkom okresného súdu zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd sa mal svojím postupom

a napadnutým uznesením dopustiť porušenia princípu rovnosti zbraní a práva

na kontradiktórne konanie, resp. práva na spravodlivý súdny proces vrátane práva

na zákonného sudcu, arbitrárnosti a svojvôle pri vysporiadaní sa s prípustnosťou

mimoriadneho dovolania, ako aj arbitrárnosti a svojvôle pri vysporiadaní sa s odôvodnením

napadnutého uznesenia. Z obsahu sťažnosti rovnako vyplýva, že sťažovateľ namieta

porušenie práva na spravodlivý súdny proces aj z dôvodu nezlučiteľnosti inštitútu

mimoriadneho dovolania s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“).

6. Podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu princípu rovností zbraní a práva

na kontradiktórne konanie (práva na spravodlivý proces) došlo zo strany najvyššieho súdu

tým, že „Najvyšší súd SR nedoručil sťažovateľovi (žalobcovi v preskúmavanom konaní)

samotný podnet žalovaného na podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom zo dňa 25. 8. 2014..., ktorý je súčasťou súdneho spisu... a podanie

žalovaného s vyjadrením k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora zo dňa 9. 1.

2015..., ktoré o. i. odkazuje aj na podnet na podanie mimoriadneho dovolania, spolu teda 2

písomné podania žalovaného o rozsahu 19 strán (t. j. podstatného obsahu po vecnej i

právnej stránke, ktorou sa vyjadrila, resp. argumentovala protistrana, a ktorá ako súčasť

súdneho spisu tvorila zásadný podklad pre rozhodnutie súdu v mimoriadnom dovolaní)...“.

7. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie zásady rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, a tým aj práva na spravodlivý proces aj z dôvodu, že

„... Najvyšší súd rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých

rozhodli súdy v predchádzajúcom konaní (súd prvého aj druhého stupňa vrátane

Najvyššieho súdu SR v riadnom dovolaní). Sťažovateľ mal po prvýkrát možnosť dozvedieť

sa o týchto dôvodoch až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v mimoriadnom dovolaní... bez

toho, aby mu predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim. Súčasne tak Najvyšší súd

SR nemal možnosť vysporiadať sa s argumentmi sťažovateľa (vzhľadom na nemožnosť

napadnúť uznesenie pred všeobecnými súdmi)...“.

8. Porušenie svojich základných práv označených v sťažnosti sťažovateľ vidí aj

v tom, že „... generálny prokurátor v prevažnej miere bližšie obsahovo neodôvodnil, v čom

konkrétne má ním namietané nesprávne právne posúdenie súdmi spočívať a napriek tomu

Najvyšší súd SR takéto uplatnenie dovolacieho dôvodu akceptoval. Následkom však je,

že sťažovateľ nemal účinnú možnosť reagovať na tieto vágne tvrdenia generálneho

prokurátora a tým jej bolo znemožnené vyvrátiť potenciálny záver o nesprávnosti právneho

posúdenia veci súdmi nižšieho stupňa...

Realizácia procesných práv účastníka konania, ktorú mu priznáva Občiansky súdny

poriadok na zabezpečenie ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov

v (mimoriadnom) dovolacom konaní, je znemožnená, ak dovolací súd zmení rozhodnutie

odvolacieho súdu na základe právneho dôvodu, ktorým sa tak prvostupňový, ako ani

odvolací súd v konaní ani vo svojich rozhodnutiach nezaoberali a ku ktorému sa účastníci

nevyjadrovali, pretože na to nemali dôvod. Ak dovolací súd nevyzval účastníka konania

v zmysle v spojení s , aby sa vyjadril k možnej

aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a bolo podľa názoru dovolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, porušil

tým základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na súdnu ochranu garantovanú

sťažovateľovi ako účastníkovi konania podľa ...“.

9. Sťažovateľ v napadnutom uznesení najvyššieho súdu vidí zásah do v sťažnosti

označených práv aj z dôvodu arbitrárnosti a svojvôle pri vysporiadaní sa s prípustnosťou

mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.

10. Podľa sťažovateľa „... Podľa ustanovenia , ...

[m]imoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo

o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní. Vychádzajúc z uvedeného zákonného

ustanovenia, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky už (medzitým) právoplatne

rozhodol v (riadnom) dovolacom konaní, sp. zn. ,... sťažovateľ žiadal

mimoriadne dovolanie odmietnuť ako neprípustné...

Napriek tomu, že sťažovateľ vyčerpávajúcim spôsobom vo vyjadrení k

mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora poukázal nato, že toto mimoriadne

dovolanie nie je prípustné podľa ustanovenia , ..., Najvyšší súd

Slovenskej republiky v odôvodnení svojho Uznesenia, ktorým vyhovel mimoriadnemu

dovolaniu generálneho prokurátora, sa týmto argumentom sťažovateľa vôbec nezaoberal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky iba v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je prípustné, bez toho, aby sa akýmkoľvek

spôsobom vysporiadal s tvrdením sťažovateľa o jeho neprípustnosti. NS SR teda arbitrárne

rozhodol tým, že svoje právne závery riadne neodôvodnil...“.

11. Sťažovateľ v sťažnosti namieta rozpor s označenými ustanoveniami ,

listiny, Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, dohovoru a charty

pre arbitrárnosť a svojvôľu pri vysporiadaní sa s odôvodnením rozhodnutia najvyššieho

súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, keď uvádza: „Máme zato, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky arbitrárne rozhodol o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora tým, že svoje skutkové a právne závery riadne neodôvodnil...

Najvyšší súd SR v rámci odôvodnenia rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora uviedol, že súdy nižšieho stupňa mali jednoznačne ustáliť, v čom presne

spočíva titul náhrady škody, či len v nesprávnom úradnom postupe alebo aj v nezákonnom

rozhodnutí, pričom pokiaľ by titul náhrady škody v súdenej veci spočíval len v nesprávnom

úradnom postupe, bude úlohou súdu nižšieho stupňa tento nesprávny úradný postup

konkretizovať...

Máme zato, že súdy nižšieho stupňa presvedčivo a jednoznačne ustálili nesprávny

úradný postup ako titul, na základe ktorého si sťažovateľ v predmetnom konaní uplatňuje

náhradu škody (vyplýva to aj zo samotného znenia petitu rozsudku prvostupňového súdu,

kde je uvedené, že súd vyslovuje, že je daná zodpovednosť odporcu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom), pričom poukazujeme nato, že NS SR neposkytol v rámci

svojho odôvodnenia presvedčivý a zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového

stavu, nakoľko rozsudky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2011

sp. zn. a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 30. novembra 2006

sp. zn. ), na ktoré NS SR poukázal a ktorými bolo judikované, že

za nesprávny úradný postup nemožno považovať úkony bezprostredne smerujúce k vydaniu

rozhodnutia, prípadne úkony, ktoré by sa následne prejavili v obsahu vydaného rozhodnutia

vychádzajú zo o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgán štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a nie zo súčasne platného zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov, a preto aj závery týchto judikátov sú irelevantné vo vzťahu k právnemu

posúdeniu prejednávanej veci.

Na tomto mieste je nutné ešte poznamenať, že NS SR v rámci riadneho dovolania

žalovaného mal možnosť tomuto vyhovieť, a to napr. podľa ustanovenia ,

t. j. na základe tej skutočnosti, že žalovanému bola odňatá možnosť konať pred súdom z

toho dôvodu, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil... NS SR však v

rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení

s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie

v zmysle , keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky

a námietky tykajúce sa jednak procesného postupu prvostupňového súdu a jednak

skutkového a právneho posúdenia veci... Naproti tomu NS SR v rozhodnutí o mimoriadnom

dovolaní už vytýka súdom nižšieho stupňa o. i. to, že neustálili, či nárok sťažovateľa

na náhradu škody možno odvodzovať z nesprávneho úradného postupu alebo z titulu

nezákonného rozhodnutia, že v ich rozsudkoch absentuje záver o existencii škody

a nerozhodli, či práve v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikla

sťažovateľovi tvrdená majetková ujma. Z týchto protichodných rozhodnutí NS SR možno

konštatovať, že bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu a taktiež bol porušený

princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a tým aj porušený princíp právneho štátu.

K medzitýmnemu rozsudku prvostupňového súdu podotýkame, že týmto sa rozhodlo

o právnom základe prejednávanej veci, pričom výrok tohto rozsudku bol vyslovený tak,

že nárok sťažovateľa je opodstatnený celkom vo vzťahu ku všetkým jeho čiastkovým

nárokom, a teda NS SR v rámci svojho odôvodnenia nesprávne právne posúdil vydanie

medzitýmneho rozsudku prvostupňovým súdom.“

12. Sťažovateľ v sťažnosti rovnako uvádza: „Podotýkame, že právna úprava, ktorá

umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo

iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo

povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám)

uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov (v danom prípade podnetom

na mimoriadne dovolanie) alebo iných prostriedkov nápravy, je v materiálnom právnom

štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov

právneho štátu zaručených prvou vetou .“

13. Sťažovateľ v sťažnosti napokon namieta rozhodovanie nezákonného senátu, resp.

sudcu. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR

v mimoriadnom dovolaní rozhodoval uznesením (nie rozsudkom) z napadnutého uznesenia

(ako aj celého súdneho spisu) sa nedá zistiť s výnimkou podpísaného predsedu senátu,

kto tvoril senát (zvyšní dvaja členovia senátu), resp. či išlo o členov senátu v súlade

s rozvrhom práce, prípadne či tam neexistuje dôvod námietky zaujatosti. Maximálne by sa

to dalo zistiť zo zápisnice o hlasovaní (zalepenej obálky, ktorá však nie je súčasťou súdneho

spisu).

Predmetný senát 2 M Cdo (ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní) totiž

podľa rozvrhu práce na rok 2014 vrátane jeho dodatkov (v čase pridelenia spisu,

resp. rozhodovania publikovaných na stránke NS SR ... tvorilo 14 (predtým dokonca 16)

sudcov, z toho 5 riadnych členov senátu, zvyšný počet náhradných členov senátu.

Nie je tak preskúmateľné či nebol porušený čl. 3 (napr. v bode 3.1) Rokovacieho

poriadku NS SR (č. ), minimálne však bol porušený bod 5 Rokovacieho

poriadku, podľa ktorého: „Rozvrh práce a evidencia prideľovania vecí na prejednanie

musia zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá oprávnená osoba mohla nazretím

do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi.“...

Jednak nemal (v mimoriadnom dovolaní) rozhodovať z dôvodu, že predseda senátu

(a možno aj členovia senátu) už danú vec rozhodovali v riadnom dovolaní (malo by platiť

analogicky , , resp. in fine per analógiám, podľa

ktorého: „Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde

nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní.“).

Inak povedané ak predseda senátu rozhodoval vec v riadnom dovolaní

(sp. zn. ) zo subjektívnych ani objektívnych dôvodov by už nemal

rozhodovať v mimoriadnom dovolaní (napadnutom konaní, sp. zn. ).

Je to i na ochranu oboch účastníkov konania (žalobcu aj žalovaného), keďže

predseda senátu už prejudikuje právny názor v riadnom dovolaní (najmä ak sa časť dôvod

prekrýva s mimoriadnym dovolaním).

U predsedu senátu bol dôvod vylúčenia i podľa , ktoré sa

sťažovateľ dozvedel až po doručení rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní.

Manželka predsedu senátu ( ) pracuje na generálnej

prokuratúre SR ako prokurátorka (ktorá sa mala navyše podieľať pri koncipovaní podania

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom) a súčasne je členkou odborných

komisií pri Justičnej akadémií. Nehovoriac o nátlaku, ktoré vyvolával žalovaný (štát -

ministerstvo), aby generálny prokurátor SR podal mimoriadne dovolanie, o prípadnom

tlaku na dovolací senát radšej nehovoriac.

Zhodou okolností (sťažovateľ nevie

verifikovať či príbuzný predsedu senátu alebo len menovec ?) ako vedúci katedry

elektroenergetiky na fakulte elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach

sa spolupodieľal ako spoluautor na vedeckých článkoch práve s ministrom

pôdohospodárstva SR (prof. vtedy ), t.j. žalovaného

ministerstva za Slovenskú republiku vrátane materiálu Strategickej energetickej bezpečnosti

SR (inauguračnej prednášky), za ktorú bol ministrovi udelený Vedeckou radou univerzity

titul vysokoškolského profesora (mediálne kontroverzný)...

Ak by sa aj predseda senátu ( ) vyjadril tak, že sa cíti byť

subjektívne nestranným, poukazujeme na vyššie uvedenú konštantnú judikatúru ESĽP,

v plnom rozsahu akceptovanú súdmi SR, v zmysle ktorej nestačí, že sudca je subjektívne

nestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán...»

14. Vychádzajúc z uvedenej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie

v sťažnosti označených základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a tiež prizná sťažovateľovi náhradu trov konania spočívajúcich v trovách jeho právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

15. Ústavnému súdu bolo 27. novembra 2015 doručené podanie sťažovateľa

z 24. novembra 2015, v ktorom na podporu svojej argumentácie o arbitrárnosti a svojvôli

pri vysporiadaní sa s prípustnosťou mimoriadneho dovolania a odôvodnením napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu upriamuje pozornosť ústavného súdu na judikatúru ESĽP

týkajúcu sa otázky nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s princípom právnej

istoty a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. Sťažovateľ v podaní z 24. novembra 2015 upriamuje pozornosť ústavného súdu

aj na rozhodnutia ESĽP vedené proti Slovenskej republike, a to konkrétne na rozsudok

vo veciach DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 72493/10), PSMA,

spol. s r.o., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 42533/11) a COMPCAR, s. r. o., proti

Slovenskej republike (sťažnosť č. 25132/13), v ktorých sťažovatelia namietali porušenie

svojich základných práv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania.

17. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 20. januára 2016 (č. KP 3/2015-92,

) doručenom ústavnému súdu 26. januára 2016 k sťažnosti sťažovateľa okrem

iného k namietanému porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie

uvádza: «Je treba súhlasiť so sťažovateľom, že kontradiktórnosť, nerozlučne spätá

s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym právnym princípom platným v celom právnom

poriadku, teda aj v občianskom súdnom konaní, a súd každého druhu a stupňa ho musí plne

rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho hlavných funkcií je oboznámiť účastníka

konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie a poskytnúť

mu možnosti sa k nim vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia

protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok

a pod.), či zabezpečeného samotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa

účastníkovi konania garantuje právo byť vypočutý/audiatur et altera pars/právo

na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu však zásada kontradiktórnosti nemá absolútny

charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo

procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady (napr. rozhodnutie sp. zn.

). Ústavný súd aj v inom svojom rozhodnutí konštatoval, že

kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna“ (rozhodnutie sp. zn.

).

Sťažovateľ vidí porušenie tohto princípu konkrétne v tom, že mu nebol dovolacím

súdom doručený

- podnet na podanie mimoriadneho dovolania adresovaný generálnemu

prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor") a tiež

- vyjadrenie podnecovateľa k jeho obsahu.

Na dôkaz svojich tvrdení o porušení princípu rovnosti zbraní a práva

na kontradiktórne konanie cituje viaceré rozhodnutia Vášho súdu, ktoré síce konštatovali

ich porušenie, avšak len v súvislosti s nedoručením samotného dovolania, resp. odvolania

druhému účastníkovi konania (nedoručenie podnetu zrejme ani nebolo predmetom

ústavného prieskumu).

Dovolací súd si túto zákonnú a ústavnú povinnosť riadne splnil, keďže sťažovateľovi

v dovolacom konaní riadne zaslal mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom

k oboznámeniu a poskytol mu dostatočný časový priestor na vyjadrenie svojich argumentov,

stanovísk, či námietok.

Poskytnutie samotného podnetu, ktorým účastník konania inicioval podanie

mimoriadneho opravného prostriedku, však nepatri k tomu druhu listín, ktoré dovolací súd

štandardne/bežne doručuje druhému účastníkovi konania. Podnet, ktorým sa oprávnený

subjekt domáha využitia mimoriadneho dovolania, nemá totiž pre dovolací súd žiaden

meritórny význam a pri posudzovaní dôvodnosti mimoriadneho dovolania naň nemôže

žiadnym spôsobom prihliadať. Podnet na podanie mimoriadneho dovolania má jediný

procesný význam - generálny prokurátor ním deklaruje fakt, že mimoriadny opravný

prostriedok podal na základe podnetu. Jediným určujúcim a limitujúcim podkladom

pre dovolací súd sa tak výslovne stáva mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

a v ňom uvedené dôvody. Pre dovolací súd sú právne irelevantné námietky, ktoré

podnecovateľ uvádzal v podnete na mimoriadne dovolanie a v nijakom prípade sa nemôže

nimi zaoberať a, ako už bolo vyššie uvedené, analyzovať ich a brať za podklad svojho

rozhodnutia. Tým citovaná listina nemá pre dovolací súd dôkaznú hodnotu a je

bezpredmetné, aby druhý účastník konania bol oboznámený s jej obsahom a vyjadroval

k nej svoj postoj. Podstatou dovolacieho konania sú výlučne argumenty obsiahnuté

v mimoriadnom dovolaní a tieto predstavujú pre dovolací súd základ pre jeho rozhodnutie.

Dovolací súd si je vedomý aj rozdielnosti náhľadov na doručovanie odpovedi

protistrany druhému účastníkov konania za účelom prípadného ďalšieho/nového

vyjadrenia. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“), od ktorého sa odvíja

vnútroštátna súdna prax, spravidla považuje za dôvod pre vyslovenie porušenia princípu

kontradiktórnosti nedoručenie vyjadrenie účastníka konania druhému účastníkovi

a vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Klasickým rozhodnutím sa v tomto smere

stal rozsudok vo veci Nideröst proti Švajčiarsku, na ktorý neskôr nadviazali ďalšie

rozhodnutia. V iných rozhodnutiach však bral Súd na zreteľ obsahový význam

neoboznámeného vyjadrenia (napr.: Asnar proti Francúzsku, Vokoun proti Českej

republike). Ak neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní nemalo žiaden

vplyv na výsledok konania, pretože neumožňovalo ďalšiu diskusiu, Súd uzavrel, že

nedoručenie odpovede sťažovateľovi a nemožnosť sťažovateľa sa k nej vyjadriť,

nepredstavuje porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie (napr. Stepinska

proti Francúzsku; Sale proti Francúzsku; Verdú Verdú proti Španielsku).

V tejto súvislosti možno poukázať aj ústavnoprávnu konštatáciu napr. v rozhodnutí

sp. zn. . Ústavný súd tu uviedol, že „aplikácia princípu rovnosti zbrani

v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže

reagovať na relevantné argumenty druhého účastníka konania. Z toho vyplýva, že je

na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné, a ako

také ich predloží ku konfrontácii druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov

konania musí totiž zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len

podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane“.

Vzhľadom k tomu, že účastník konania - Slovenská republika zastúpená

Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky vo svojom

mimoriadne stručnom vyjadrení z 9. januára 2014 len zotrvala na argumentácii uvedenej

v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora bez toho, aby ju akýmkoľvek spôsobom

podrobnejšie konkretizovala, nepovažoval dovolací súd za potrebné citované vyjadrenie

predkladať na zaujatie stanoviska sťažovateľovi. Charakter a obsah odpovede ani neotváral

priestor na ďalšiu medzi účastníkmi konania...

Sťažovateľ považuje za porušenie rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania aj

skutočnosť že

- dovolací súd rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe

ktorých rozhodli súdy v predchádzajúcom konaní, pričom sťažovateľ nemal možnosť

vyjadriť vopred k rozhodnutiu dovolacieho súdu, v čom vidí porušenie ustanovenia § 241

ods. 3 a

- rozhodnutie dovolacieho súdu sa opiera o vágne mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora...»

18. K neprípustnosti mimoriadneho dovolania najvyšší súd vo vyjadrení z 20. januára

2016 uvádza: «Argument sťažovateľa o neprípustnosti mimoriadneho dovolania s poukazom

na je neakceptovateľný. Interpretáciou citovaného ustanovenia

možno dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že mimoriadnym dovolaním nemožno

výslovne napadnúť rozhodnutie o dovolaní, t.j. v danom prípade uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. , alebo

rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní. Ani jedno z citovaných rozhodnutí generálny

prokurátor vo svojom mimoriadnom dovolaní nenapadol. Uvedená skutočnosť je jasne

a zreteľne uvedená v rozhodnutí napádaným sťažovateľom (strana 6 posledný odsek).

Vyjadreniu súdu: „keďže generálny prokurátor napadol rozhodnutia súdov nižšieho stupňa,

ktoré rozhodovali o návrhu na náhradu škody podľa , nemožno

v súdenej veci hovoriť ani o neprípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle ustanovenia

“ nemožno priznať povahu arbitrárnosti, resp. svojvôle, ktorej sa

sťažovateľ poukazom na adekvátnu judikatúru Vášho súdu, resp. Súdu dovoláva.

Doplnením dôvodov ústavnej sťažnosti sťažovateľ rozširuje neprípustnosť

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora aj o porušenie princípu právnej istoty

dokumentovaním súdnej judikatúry a stanovísk uzatvárajúc poukazom na rozhodnutia Súdu

z 9. júna 2015 týkajúcimi sa Slovenskej republiky.

Dovolím si poukázať na tú skutočnosť, že Súd vo svojich rozhodnutiach z 9. júna

2015 vo veciach DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA,

spol. s r.o. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť

č. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť kasácie právoplatného súdneho

rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.

Podľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a. s.

v. Slovenská republika), ktoré Súd zosumarizoval, platí, že „jedným zo základných aspektov

právnych princípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, aby sa

právoplatné a definitívne rozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento princíp neumožňuje

žiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie konania len preto, aby dosiahla opätovné konanie

pred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť existencie dvoch názorov na vec nie je

dôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady je odôvodnené, len ak existujú

okolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov vyššej inštancie rušiť alebo

meniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala realizovať s cieľom nápravy

zásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak, aby udržiavala v maximálnej

možnej miere spravodlivú rovnováhu medzi záujmami jednotlivca a nutnosťou zabezpečovať

účinnosť justičného systému. Medzi dôležité okolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať

do úvahy, patrí najmä účinok obnoveného konania a nasledujúceho konania na situáciu

sťažovateľa a otázka, či k obnoveniu konania došlo na žiadosť samotného sťažovateľa;

dôvody, na základe ktorých vnútroštátne orgány zvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa;

súlad daného konania s procesnými požiadavkami vnútroštátneho práva; existencia

a fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho právneho systému, ktoré majú

predchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi; a ďalšie okolnosti prípadu.

Okrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné záruky čl. 6 ods. 1 a musí

zaručovať celkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní pojmu „zásadné pochybenie“

v mnohých prípadoch zdôrazňoval, že samotné konštatovanie, že vyšetrovanie

v sťažovateľovom prípade bolo „neúplné a zaujaté“, alebo viedlo k „chybnému“

oslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti súdnych pochybení

alebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných chýb

pri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo záujmov

justície - indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich konaniach...“.

Súd následne uplatňovaním vymenovaných princípov skúmal v posudzovaných

prípadoch, či existovali okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by

odôvodňovali odklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutie by

nemalo byť spochybňované (napr. bod 81 vyššie citovaného rozsudku Súdu). Po analýze

skutkových opravných okolností skonštatoval, že neexistovali okolnosti, ktoré by

oprávňovali zasahovanie do právoplatného, záväzného a vykonateľného rozsudku v

prospech spoločnosti sťažovateľa (napr. bod 86 vyššie citovaného rozsudku Súdu).

Podľa štrasburskej judikatúry teda zrušenie záväzného rozhodnutia prichádza

do úvahy iba za účelom nápravy fundamentálnych nedostatkov vo výkone spravodlivosti.

Nadriadené súdy smú tak využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave skutkových

a právnych omylov a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.

Dôvody, pre ktoré považoval dovolací súd pochybenia súdov nižšieho stupňa

za fundamentálne, vyplývajú z odôvodnenia jeho rozhodnutia.»

19. K arbitrárnosti a svojvôli súdneho rozhodovania najvyšší súd vo vyjadrení

z 20. januára 2016 uvádza: „Odôvodnenie rozhodnutia napádaného sťažovateľom vyhovuje

všeobecnej požiadavke reagovať jasne a zrozumiteľne na všetky ním nastolené relevantné

skutkové a právne otázky, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci podstatný význam. Citované

rozhodnutie obsahuje presvedčivé argumenty a hodnotím ho ako racionálne, vnútorne

logické a konzistentné. Napriek námietkam sťažovateľa odôvodnenie rozhodnutia spĺňa

kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov a nie je možné ho

označiť za arbitrárne, či svojvoľné.“

20. K rozhodovaniu nezákonného senátu (sudcu) najvyšší súd vo vyjadrení

z 20. januára 2016 uvádza: «V prvom rade sťažovateľ namieta senát 2 C Najvyššieho súdu,

ktorý rozhodovaním o mimoriadnom dovolaní, porušil nestrannosť konania

nerešpektovaním tzv. funkčnej inkompatibility („princíp separácie funkcii“). Odvodzuje ho

od faktu, že senát v predchádzajúcom konaní rozhodoval o dovolaní protistrany, ktoré

uznesením sp. zn. z 31. júla 2014 odmietol, čím sa automaticky mal vylúčiť

z konania o ďalšom mimoriadnom opravnom prostriedku - mimoriadnom dovolaní

generálnej prokurátora.

Je pravdou, že zákonodarca vylučuje z konania a rozhodovania sudcov v presne

stanovených procesných situáciách, pričom neberie na zreteľ ich naozajstný pomer k veci.

Nie je teda dôležité, či sa cítia byť skutočne zaujatými alebo naopak nestrannými vo veci

konať, ex lege musia konanie o nej prepustiť inému sudcovi/sudcom, lebo sú tu okolnosti,

ktoré môžu vzbudiť pochybnosť o ich objektivite. Nestrannosť sudcu sa tým chráni

tzv. absolútne a ich vylúčením z konania sa bráni vzniku akéhokoľvek náznaku pochybností

o ich zaujatosti. Ide o rýdzo čistú objektívnu nestrannosť.

Tzv. princíp separácie funkcií je bohato obsiahnutý aj v štrasburskej judikatúre,

ktorá vo vzťahu k nemu prešla zaujímavým vývojom. Súd najprv bral do úvahy len

organizačné a štrukturálne hľadiská a posudzoval inkompatibilitu funkcií len abstraktne,

neskôr tento prístup opustil a začal aplikovať konkrétne hľadisko, t. j. posudzoval samotnú

povahu, rozsah a dopad úkonov, ktoré sudca vo svojej funkcii vykonal. Výsledkom

tohto neabstraktného prístupu súdu je, že „judikatúra sa stala príliš kauzistickou

a pri posudzovaní nestrannosti prestali platiť všeobecné pravidlá“.

Objektívnu zaujatosť sudcu upravuje slovenský explicitne

v ustanovení § 14 ods. 2, podľa ktorého sú na súde vyššieho stupňa vylúčení tí sudcovia,

ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa a naopak, čo platí aj pre rozhodovanie

o dovolaní. Rozhodovaním vo veci sa pritom nemyslí len účasť sudcu na vydaní rozhodnutia

o veci samej, ale aj jeho účasť na prejednávaniach veci, počas ktorých prebiehalo

dokazovanie. Táto zásada separácie funkcii sa uplatňuje najmä ohľadom na skutočnosť,

že sudca, ktorý počas dokazovania osobne vypočúval účastníkov, znalcov či svedkov, mal

možnosť vnímať a priamo hodnotiť skutočnosti, ktoré sú predmetom dokazovania

komplexnejšie, než sudca odvolacieho súdu, ktorý sa s výpoveďami zoznamuje len

prostredníctvom zápisnice.

V citovaných prípadoch ide o také okolnosti, ktoré podľa zákonodarcu neposkytujú

dostatočné záruky nestrannosti prokurátora a sudcu.

Citovaný objektívny dôvod vylúčenia sudcov senátu 2C však nebol naplnený.

Členovia senátu 2C v danom súdnom konaní nekonali, resp. nerozhodovali v danej veci

z pozície sudcov nižších súdov. V žiadnej zákonnej právnej úprave, ani v žiadnom rozvrhu

práce senátov Najvyššieho súdu nie je zakotvená taká funkčná inkompatibilita senátov, akej

sa sťažovateľ domáha. Naopak ide o bežnú prax Najvyššieho súdu.

Nakoniec sa sťažovateľ snaží zvrátiť rozhodnutie Najvyššieho súdu spochybnením

nestrannosti predsedu senátu pre pomer k iným osobám.

V tejto súvislosti treba uviesť, že sťažovateľ nenamietal jeho zaujatosť už v konaní

o dovolaní protistrany. Naopak rozhodnutie tohto senátu plne akceptuje a jeho právne

závery vo svojej ústavnej sťažnosti opakovane zdôrazňuje.

Z prehľadu rozhodnutí Vášho súdu tiež vyplýva, že uznesením sp. zn.

bola odmietnutá ústavná sťažnosť druhého účastníka konania

(Slovenská republika zastúpená Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka

Slovenskej republiky), ktorý vyjadril nespokojnosť s odmietnutím riadne podaného

dovolania pod sp. zn. . Aj tento účastník sa domáhal vyslovenia porušeniu

základných práv garantovaných a Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti bol

nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie ústavnej

sťažnosti.

Aj táto skutočnosť nepriamo podporuje nezaujatosť predsedu senátu, ktorý

rozhodoval bez akýchkoľvek postranných vplyvov. Skutkové a právne spojitosti predsedu

senátu s osobami uvádzanými sťažovateľom (koncipovanie mimoriadneho dovolania jeho

manželkou pracujúcou na trestnom odbore Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,

či pomer k osobe vysokoškolského profesora) nemajú žiaden reálny podklad a existujú len

v rovine jeho domnienok úvah a mylných predstáv.»

II.

21. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona

o ústavnom súde vyzval účastníkov konania, aby sa k veci vyjadrili, a zároveň ich podľa

vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením

od ústneho pojednávania.

22. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 22. júla 2016 doručenom ústavnému súdu

26. júla 2016 uvádza, že zotrváva na dôvodoch uvedených v sťažnosti vrátane doplnenia

o ďalšiu európsku judikatúru z 24. novembra 2015. Sťažovateľ zastáva názor, že v sťažnosti

vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré vidí porušenie v sťažnosti označených

základných práv a slobôd.

23. Sťažovateľ vo vzťahu k nedoručeniu mu 2 písomných podaní protistrany spolu

v rozsahu 19 strán vo vyjadrení uvádza, že «je ... irelevantné, či ich subjektívne súd bral

alebo nebral za kľúčové pri svojom rozhodovaní. Podstatné je, že išlo o rozsiahly materiál

čo do kvantity (počtu strán) i kvality (právnej stránky), ktorý bol súčasťou súdneho spisu.

Nešlo o podanie na „pár riadkov“, ktoré by neprinieslo nič nové. O to viac, že práve

v druhom nedoručenom podaní žalovaného na čl. 976 súdneho spisu (vyjadrenie

na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora) žalovaný o. i. plne odkázal na svoj

podnet (čl. 947-955 spisu), t. j. inkorporoval všetky tam uvedené právne dôvody, ktoré by

inak osobitne samostatne rozpísal. V tomto kontexte to malo rovnakú váhu ako vyjadrenie

sťažovateľa (žalobcu). Analógiu vidíme i v súčasnosti účinnom Civilnom sporovom

poriadku (napr. ), kde súd doručuje účastníkom žalobný návrh, vyjadrenie,

repliku (vyjadrenie na vyjadrenie) a dupliku.».

24. K neprípustnosti mimoriadneho dovolania a arbitrárnosti a svojvôle napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ vo vyjadrení z 22. júla 2016 uvádza: «Ani

v samotnom rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní ani vo svojom vyjadrení Najvyšší súd SR

presvedčivo nevyvrátil „protiústavnosť“ tak široko koncipovaného mimoriadneho

dovolania nonkonformného s výkladom Európskeho súdu pre ľudské práva...

Nakoniec taký je už i posledný rozhodovací trend samotného Najvyššieho súdu SR

po vyššie cit. rozsudkoch ESĽP proti SR z 9. júna 2015, napr. ... v rozhodnutí NS SR zo dňa

25. 2. 2016, sp. zn. v právnej veci žalobcu: PK Faktoring, s.r.o. (pôvodne

Lyžiarske stredisko Martinské hole, a.s.), proti žalovanému: Mesto Martin, podľa ktorého

„je preskúmavanie právoplatných rozsudkov pre rozdielne právne posúdenie otázok,

s ktorými sa súdy vysporiadali, na základe mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora, zásadne neprípustné., či uznesenia NS SR, sp. zn.

z 21. októbra 2015, sp. zn. z 12. novembra 2015 a sp. zn.

z 27. októbra 2015 (v právnych veciach EOS KSI Slovensko, s. r. o.), rovnako odmietnuté,

ktoré dokonca postúpili i ústavný test.“»

25. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ odkazuje aj na relevantné

rozhodnutia ústavného súdu. Poukazuje, na to že „Vo svetle judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva, Ústavného súdu SR (i poslednej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR

minimálne za posledný rok) sa to prejavilo i u zákonodarcu (vrátane stanoviska

Ministerstva spravodlivosti SR), ktorý inštitút mimoriadneho dovolania obmedzil

vo výraznej miere i v novom procesnom kódexe ( porovnaj

-465 ) vrátane skrátenia extrémnych lehôt na podanie z 1 roka na 3 mesiace.“.

26. Sťažovateľ ďalej konštatuje: «Nehovoriac tak ako sme uviedli v našom podaní

z 24. 11. 2015 (v závere) princíp rovnosti zbraní bol narušený politicky účelovou novelou

„Lex Tipos“ - po novele č. ). Napríklad žalobca by mal

lehotu na podanie mimoriadneho dovolania s riadnym odôvodnením generálnym

prokurátorom len 1 rok, kým žalovaný (ako štát) mal túto lehotu zvýhodnenú o 1 rok

(tzv. bianco dovolanie) + ďalších 60 dní (na odôvodnenie), čo sa stalo i v danom prípade.

Žalovaný (napriek „rovnosti účastníkov konania“ a „rovnosti zbraní“) bol tak de facto

zvýhodnený o 2 mesiace...

Najvyšší súd SR súčasne neodôvodnil (napriek vyjadreniu žalobcu v mimoriadnom

dovolaní) prípustnosť aplikácie v tom čase platného . I v tom vidíme

nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. Nešlo o exekučný titul (s hrozbou exekúcie vysokej

peňažnej sumy). Išlo len o medzitýmny rozsudok (o výške škody sa ešte len malo

rozhodovať). Takisto žalovaný nebol v časovej tiesni (mal takmer celý rok na to, aby podal

takýto podnet na podanie mimoriadneho dovolania).»

27. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ

vo vyjadrení z 22. júla 2016 uvádza: «Ani z vyjadrenia Najvyššieho súdu SR ... nie je

sťažovateľovi jasné, resp. preskúmateľné, či bol alebo nebol porušený čl. 3 (napr. v bode

3.1) Rokovacieho poriadku NS SR (č. ), a najmä bod 5 Rokovacieho

poriadku, podľa ktorého: „Rozvrh práce a evidencia prideľovania vecí na prejednanie

musia zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá oprávnená osoba mohla nazretím

do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi.

Žalobca (sťažovateľ) tak nepozná úplne zloženie senátu 2C (2 M Cdo) okrem

predsedu senátu rozhodujúcich danú preskúmavanú vec, a tým pádom či mal možnosť

zniesť námietku zaujatosti voči niektorému zo zvyšných členov senátu a o i možnom

subjektívnom zaujatí predsedu senátu sa dozvedel až po rozhodnutí, ktoré však Najvyšší súd

taktne bližšie nerozviedol.“»

28. Sťažovateľ sa vo vyjadrení z 22. júla 2016 opätovne nevyjadroval, či súhlasí

s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, keďže sa

k nariadeniu ústneho pojednávania vyjadril už v bode V sťažnosti tak, že ústne

pojednávanie nepožaduje.

29. Najvyšší súd svojím prípisom č. k. -92 z 29. júla 2016 doručeným

ústavnému súdu 4. augusta 2016 uviedol, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.

30. Ústavný súd vzhľadom na vyjadrený súhlas účastníkov konania podľa § 30 ods. 2

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

31. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

32. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

33. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

34. Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

35. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2

(v konaní pred súdom) rovní.

36. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

37. Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

38. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

39. Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

40. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní (v konaní pred súdom)

rovní.

41. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

42. Podľa čl. 38 ods. 2 každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

43. Podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo

a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach

a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.

44. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

45. Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.

46. Podľa čl. 47 ods. 1 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

47. Podľa čl. 47 ods. 2 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa

zastupovať.

48. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [ a 2 a

(napr. , )].

49. Ústavný súd nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ,

, , ). Z ústavného postavenia ústavného súdu a jeho

funkcií možno vyvodiť, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecného súdu,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

50. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj

sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

III.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní pred súdom podľa a listiny, základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa a

listiny, základného práva na rovnosť pred súdom a práva byť spravodlivo a verejne

vypočutý nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rovnosť pred zákonom podľa

čl. 20 charty a práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47

ods. 1 a 2 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu

51. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených základných práv podľa

, listiny, Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, dohovoru

a charty, ktorého sa mal najvyšší súd dopustiť tým, že nedoručil sťažovateľovi písomné

podania žalovaného, konkrétne podnet žalovaného na podanie mimoriadneho dovolania

adresovaný generálnemu prokurátorovi z 25. augusta 2014 a vyjadrenie žalovaného

k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora z 9. januára 2015, ďalej tým, že

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol na základe dôvodov odlišných

od dôvodov, na základe ktorých rozhodli súdy v predchádzajúcom konaní (okresný súd,

krajský súd a najvyšší súd v riadnom dovolaní), pričom sťažovateľ nemal možnosť sa k nim

vyjadriť, osobitne vyjadriť sa k možnej aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní vo veci nebolo použité, ako aj tým, že jeho rozhodnutie

o prípustnosti mimoriadneho dovolania, ako aj samotné rozhodnutie o mimoriadnom

dovolaní je arbitrárne a založené na svojvôli najvyššieho súdu.

52. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr.

z a a dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP, ako

aj čl. 20 a čl. 47 charty v prípade, ak členský štát Európskej únie vykonáva právo Únie

podľa čl. 51 ods. 1 charty. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1

už uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(m. m. , ).

53. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je teda – okrem práva domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

54. Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom a chartou), najmä garanciám

obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne

konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4

a c ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra na neho sa vzťahujúca

predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad

a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec,

v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov

„práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. , , ).

55. Sťažovateľ ako dôvod svojej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu uviedol to, že mu najvyšší súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

nedoručil podnet žalovaného na podanie mimoriadneho dovolania adresovaný generálnemu

prokurátorovi z 25. augusta 2014 a vyjadrenie žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora z 9. januára 2015, čím mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa k nim,

v dôsledku čoho bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom

podľa a listiny, základné právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa a listiny, základné právo

na rovnosť pred súdom a právo byť spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom podľa čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach, základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, základné právo na rovnosť pred zákonom podľa čl. 20 charty a základné právo

na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 charty.

56. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutého súdneho rozhodnutia

najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrení účastníkov k podanej

sťažnosti dospel ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí k záveru, že sťažnosť je

podaná dôvodne.

57. Z obsahu spisu a z vyjadrení účastníkov konania je nepochybné, že najvyšší súd

pred svojím rozhodnutím nedoručil strane sťažovateľa vyjadrenie žalovaného

k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora z 9. januára 2015, ktoré bolo

najvyššiemu súdu doručené 15. januára 2015 (č. l. 976 spisu). Sťažovateľ nemal možnosť

vyjadriť sa k tomuto vyjadreniu ani inak, keďže vo veci rozhodol najvyšší súd

bez nariadenia pojednávania za prítomnosti dotknutých účastníkov súdneho sporu. Z obsahu

vyjadrenia žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora z 9. januára

2015 je zrejmé, že žalovaný v ňom odkazuje na svoj podnet na podanie mimoriadneho

dovolania z 21. augusta 2014 a trvá na skutočnostiach a právnej argumentácii v ňom

uvedených. Najvyšší súd tak pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora mal povinnosť zohľadniť/zohľadňoval aj samotný podnet žalovaného

na podanie mimoriadneho dovolania z 21. augusta 2014 v spojitosti s vyjadrením

žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu z 9. januára 2015. Aj napriek tomu, že najvyšší súd

do odôvodnenia svojho sťažnosťou napadnutého uznesenia nezačlenil obsah podnetu

žalovaného na podanie mimoriadneho dovolania z 21. augusta 2014 a ani vyjadrenie

žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora z 9. januára 2015 (len

na s. 6 napadnutého uznesenia konštatuje, že: „Žalovaná[-ý] sa s mimoriadnym dovolaním

generálneho prokurátora plne stotožnila[-nil]“), je nepochybné, že uvedené podania

žalovaného boli formulované ako jeho skutková a právna argumentácia a sťažovateľovi

mala byť daná možnosť vyjadriť sa k nim.

58. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP z 13. januára

2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12), ktorého závery

sú aplikovateľné aj na prípad sťažovateľa. V citovanom rozhodnutí ESĽP uviedol, že aj keď

predmetné vyjadrenie odporcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku

ktorým by sa sťažovateľka už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania,

a podľa vlády nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna

a skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním.

59. Ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veci Ringier

Axel Springer proti Slovenskej republike č. 35090/07 zo 4. 10. 2011, body 84 − 86

s ďalšími odkazmi, a Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike č. 23083/05 z 27. apríla

2010, bod 29, podľa ktorých požiadavka, že účastníci v súdnom konaní musia mať možnosť

dozvedieť sa a reagovať na všetky predložené dôkazy a vyjadrenia, sa v ich prípade

uplatňuje na odvolacie konanie, ako aj na konanie na prvom stupni bez ohľadu

na skutočnosť, že odvolanie nemusí obsahovať nové tvrdenia. Podobne napr.

.

60. Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom najvyššieho súdu v konaní

o mimoriadnom dovolaní bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého

procesu, a to kontradiktórnosť konania, keďže sťažovateľovi nebolo umožnené zaujať

stanovisko k argumentácii žalovaného obsiahnutej v podnete na podanie mimoriadneho

dovolania z 25. augusta 2014 v spojení s vyjadrením žalovaného k mimoriadnemu

dovolaniu generálneho prokurátora z 9. januára 2015.

61. Vo vzťahu k namietanému zásahu do práv uznaných čl. 20 a čl. 47 charty je

potrebné uviesť, že ustanovenia charty sú podľa čl. 51 ods. 1 charty záväzné pre členské

štáty vtedy, ak vykonávajú právo Únie, resp. ich konanie spadá do rámca pôsobnosti práva

Únie (pozri napr.: rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C-617/10,

EU:C:2013:105, bod 21). Vymedzenie rozsahu pôsobnosti charty pre členské štáty

konkretizuje judikatúra Súdneho dvora, na ktorú odkazujú aj vysvetlivky k čl. 51 ods. 1

charty, podľa ktorej konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva Európskej

únie v troch situáciách. Po prvé, ak členské štáty preberajú (implementujú) právo Únie

(pozri rozsudok Hubert Wachauf proti Bundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft, 5/88,

EU:C:1989:321), po druhé, ak ich konanie spadá pod výnimku z uplatňovania únijných

pravidiel prípustnú samotným právom Únie (pozri: rozsudok Elliniki Radiophonia

Tiléorassi AE a Panellinia Omospondia Syllogon Prossopikou proti Dimotiki Etairia

Pliroforissis a Sotirios Kouvelas a Nicolaos Avdellas a iní. („ERT“), C-260/89

EU:C:1991:254), a po tretie, vtedy, ak vo všeobecnosti ich konanie spadá do rámca práva

Únie (pozri rozsudok Daniele Annibaldi proti Sindaco del Comune di Guidonia a Presidente

Regione Lazio („Annibaldi“), C-309/96, EU:C:1997:631). O tretiu situáciu ide vtedy, ak sa

v konkrétnej a špecifickej situácii v určitej spojitosti uplatní osobitná hmotnoprávna norma

práva Európskej únie (pozri rozsudok Karner, C 71/02, EU:C:2004:181, body 48 až 53;

rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C-617/10, EU:C:2013:105).

62. Je potrebné uviesť, že na prípad sťažovateľa je charta uplatniteľná. Sťažovateľ sa

v konaní pred súdmi domáha náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným

postupom a/alebo nezákonným rozhodnutím veterinárnej a potravinovej správy v Nitre,

ku ktorým malo dôjsť v dôsledku porušenia ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 853/2004, ktorým sa ustanovujú osobitné hygienické predpisy pre potraviny

živočíšneho pôvodu, ktorým sa dopĺňajú predpisy ustanovené nariadením Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29. apríla 2004 o hygiene potravín (Ú. v. EÚ L 139,

30.4.2004, s. 1 – 54. Mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku: Kapitola 13 Zväzok 034

s. 319 – 337), ako aj ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 854/2004

z 29. apríla 2004, ktorým sa ustanovujú osobitné predpisy na organizáciu úradných kontrol

produktov živočíšneho pôvodu určených na ľudskú spotrebu (Ú. v. EÚ L 139, 30.4.2004,

s. 206 – 320. Mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku: Kapitola 03 Zväzok 045 s. 75 –

119), ktoré upravujú organizáciu úradných kontrol produktov živočíšneho pôvodu. V rámci

svojho rozhodovania veterinárna a potravinová správa v Nitre aplikovala/mala aplikovať

uvedené právne predpisy Únie. Porušenie ich ustanovení zakladá zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie a tomu prislúchajúce právo

na náhradu takejto škody (pozri rozsudok Andrea Francovich a Danila Bonifaci a iní proti

Talianskej republike, spojené veci C-6/90 a C-9/90, EU:C:1991:428).

63. Preto bolo podľa ústavného súdu potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom podľa a

listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu

64. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

malo dôjsť aj k zásahu do jeho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom a listiny. Sťažovateľ však v sťažnosti

a ani v ďalších podaniach adresovaných ústavnému súdu po podaní sťažnosti neuvádza

žiadne argumenty, na základe ktorých je toho názoru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k zásahu do uvedeného základného práva sťažovateľa. Ústavný súd

preto aj tejto časti sťažnosti nevyhovel.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

a listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu

65. Východiskom argumentácie sťažovateľa o namietanom zásahu do základného

práva na zákonné sudcu napadnutým uznesením najvyššieho súdu je námietka, že

„... z napadnutého uznesenia (ako aj celého súdneho spisu) sa nedá zistiť s výnimkou

podpísaného predsedu senátu, kto tvoril senát (zvyšní dvaja členovia senátu), resp. či išlo

o členov senátu v súlade s rozvrhom práce, prípadne či tam neexistuje dôvod námietky

zaujatosti“. Sťažovateľ súčasne tvrdí, že „... ak predseda senátu rozhodoval vec v riadnom

dovolaní (sp. zn. ) zo subjektívnych ani objektívnych dôvodov by už nemal

rozhodovať v mimoriadnom dovolaní (napadnutom konaní, sp. zn. )“.

Sťažovateľ napokon dodáva, že „U predsedu senátu bol dôvod vylúčenia i podľa § 14 ods.

1 , ktoré sa sťažovateľ dozvedel až po doručení rozhodnutia o mimoriadnom

dovolaní“.

66. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonným

sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce

na konanie a rozhodovanie v senáte.

67. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno

vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

68. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce

rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu

pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

69. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že spôsob

prideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym

úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade

s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti

na ústavnú a zákonnú úpravu upravuje základné právo na zákonného sudcu v podmienkach

najvyššieho súdu aj rokovací poriadok najvyššieho súdu (sp. zn. Pls 1/2006), podľa ktorého

zákonným sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený

rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“ (čl. 38 ods. 1

rokovacieho poriadku najvyššieho súdu). Podľa čl. 38 ods. 2 rokovacieho poriadku

najvyššieho súdu „v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať

a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“.

70. Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, argumentácie sťažovateľa,

vyjadrenia najvyššieho súdu k sťažnosti, ako aj z pripojených dokumentov relevantných

na posúdenie veci ústavný súd posúdil opodstatnenosť námietky sťažovateľa o porušení

jeho základného práva podľa a podľa listiny.

71. Podstata námietky sťažovateľa, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

došlo k zásahu do jeho práva na zákonného sudcu, sa odvíja od jeho tvrdenia, že predseda

senátu najvyššieho súdu mal byť z rozhodovania o mimoriadnom dovolaní vylúčený

z dôvodu, že vec rozhodoval na súde nižšieho stupňa, na základe čoho malo dôjsť

k uplatneniu ustanovenia (podľa v čase konania platnej úpravy).

Podľa uvedeného ustanovenia na súde vyššieho stupňa sú vylúčení sudcovia, ktorí

rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie

o dovolaní. Uvedený objektívny dôvod vylúčenia predsedu senátu však v prejednávanom

prípade nebol naplnený. Predseda senátu 2C, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní

vo veci sťažovateľa, ako ani iný jeho člen nerozhodovali vec z pozície sudcov súdov

nižšieho stupňa. Neobstojí ani námietka sťažovateľa o dôvodnosti vylúčenia predsedu

senátu na základe toho, že vo veci rozhodoval ako člen senátu pri rozhodovaní o (riadnom)

dovolaní žalovaného. V žiadnej zákonnej právnej úprave ani v žiadnom rozvrhu práce

senátov najvyššieho súdu nie je totiž zakotvená taká funkčná inkompatibilita senátov, akej

sa sťažovateľ domáha.

72. K námietke sťažovateľa, že nebol najvyšším súdom informovaný o zložení

zákonného senátu, ústavný súd uvádza, že žiadne ustanovenie právneho predpisu neukladá

súdu povinnosť oznamovať účastníkom konania osobitne zloženie senátu či prípadné zmeny

v osobe zákonného sudcu na základe zákonom predpokladaných a aprobovaných dôvodov.

Naopak, účastníci konania a ich zástupcovia majú podľa § 44 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (podľa v čase konania platnej úpravy) právo nazerať do súdneho spisu a robiť si

z neho výpisy, odpisy a fotokópie alebo požiadať súd o ich vyhotovenie. Sťažovateľ tak mal

možnosť oboznámiť sa so súdnym spisom, ako aj jednotlivými opatreniami najvyššieho

súdu vydanými v priebehu konania v súlade so zákonom o súdoch a rokovacím poriadkom

najvyššieho súdu a na základe toho sa dozvedieť, aké je zloženie senátu, a v prípade,

ak by bol toho názoru, že je daný niektorý z dôvodov vylúčenia niektorého člena senátu

z rozhodovania veci, mal voči nemu podať v konaní o mimoriadnom dovolaní námietku

zaujatosti. Toto svoje právo však sťažovateľ zjavne nevyužil.

73. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že zložením príslušného

senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o veci sťažovateľa, nemohlo dôjsť a ani nedošlo

k porušeniu sťažovateľovho označeného základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a listiny, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

III.4 K námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z dôvodu nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho

dovolania s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

74. Vo svojom podaní z 24. novembra 2015 sťažovateľ uvádza: „Európsky súd

pre ľudské práva ... opakovane vo svojich rozhodnutiach dospel k názoru, že v dôsledku

zrušenia právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru

v prípadoch, v ktorých na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania,

a to hoci aj na podnet niektorého z účastníkov konania, došlo ku zrušeniu právoplatného

a záväzného súdneho rozhodnutia.“ Na podporu svojej argumentácie upriamuje pozornosť

ústavného súdu na príslušnú judikatúru ESĽP, ktorú podrobuje analýze, aby následne

skonštatoval, že „Vo svetle vyššie uvádzanej európskej judikatúry napadnuté uznesenie

NS SR, sp. zn. M Cdo 11/2014 nebolo rozhodnuté eurokonformným a ústavne konformným

spôsobom. O to viac, že štát (žalovaná Slovenská republika v základnom konaní

prostredníctvom Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, ktoré dalo podnet

na podanie mimoriadneho dovolania, resp. generálny prokurátor SR, ktorý ho podal)

narušili princíp právnej istoty (právneho štátu) v rozpore s čl. 6 Dohovoru“.

Vo svojom vyjadrení z 22. júla 2016 sťažovateľ konštatuje: «Ani v samotnom rozhodnutí

o mimoriadnom dovolaní ani vo svojom vyjadrení Najvyšší súd SR presvedčivo nevyvrátil

„protiústavnosť“ tak široko koncipovaného mimoriadneho dovolania nonkonformného

s výkladom Európskeho súdu pre ľudské práva...» Z argumentácie sťažovateľa možno

vyvodiť jeho právny názor o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s princípom

právnej istoty a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ktorý odvodzuje poukazom na niektoré aktuálne rozhodnutia ESĽP v porovnateľných

právnych veciach.

75. Podľa názoru ústavného súdu je táto časť sťažnosti nedostatočne odôvodnená,

pretože neobsahuje argumentáciu konkretizovanú na napadnuté uznesenie, s ktorou by sa

dalo polemizovať, resp. oponovať jej konkrétnymi argumentmi. Ak sa sťažovateľ vo svojej

argumentácii obmedzuje na skrátený a zjednodušený prehľad aktuálnej judikatúry ESĽP,

v ktorých tento súd vyslovil právny názor o neprípustnosti prieskumu právoplatných

rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a všeobecnú argumentáciu,

pričom neuvádza konkrétnejšie dôvody, pre ktoré by mali byť tieto právne názory

aplikovateľné aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, tak je zložité identifikovať

príčinnú súvislosť medzi touto časťou argumentácie sťažovateľa, ktorá vyúsťuje do záveru

o porušení jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu.

76. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ale ústavný súd považuje za kľúčové to,

že ide o námietku, ktorá predstavuje vo svojej podstate námietku nesúladu inštitútu

mimoriadneho dovolania upraveného v čase konania pred najvyšším súdom v Občianskom

súdnom poriadku (v súčasnosti v Civilnom sporom poriadku), ktorý je platnou súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda jeho nesúladu

s medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. ide zjavne o námietku, o ktorej je ústavný súd

oprávnený meritórne rozhodnúť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125

ods. 1 .

77. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje za potrebné poukázať na právny

názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého každé konanie pred ústavným

súdom „... možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,

a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom

a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným

súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť

uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným

súdom“( tiež , , ).

Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade

právnych predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného právneho

názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré

patrí v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť

právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad

sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát ústavného

súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to

ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv

a slobôd (, porovnaj ).

78. Napokon, z aktuálnej judikatúry ESĽP nemožno vyvodiť jednoznačný záver

o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania upraveného v právnom poriadku

Slovenskej republiky s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na podporu tohto záveru ústavný súd

(obdobne ako sťažovateľ bez hlbšej analýzy, pozn.) poukazuje na relevantné časti

odôvodnení tých rozhodnutí ESĽP smerujúcich proti Slovenskej republike, ktorými

vo všeobecnosti argumentuje sťažovateľ.

79. V rozsudku DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike z 9. júna 2015

v nadväznosti na skutočnosť, že časť predmetnej sťažnosti (sťažnosť č. 72493/10)

smerovala proti samotnej existencii inštitútu mimoriadneho dovolania, ESĽP uviedol, že

„jeho úlohou v konaní o sťažnosti podľa čl. 34 Dohovoru je preskúmanie konkrétnej veci

a nie kontrola in abstracto, teda preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy. Čl. 34

dohovoru neposkytuje individuálnym osobám právny prostriedok, ktorý by mal povahu

actio popularis... Pokiaľ však sťažovateľka namieta existujúci právny rámec in abstracto,

táto časť sťažnosti nie je rationae personae v súlade s ustanoveniami Dohovoru a musí byť

odmietnutá v súlade s čl. 35 ods. 3 a 4 Dohovoru.“.

80. Rovnako ako vo veci DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, aj vo veci

COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (rozsudok z 9. 6. 2015) ESĽP v súlade

so svojou ustálenou judikatúrou týkajúcou sa porušenia princípu právnej istoty spôsobeného

zrušením právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe

mimoriadnych opravných prostriedkov okrem iného uviedol, že „- odklon od tohto princípu

(princípu právnej istoty, pozn.) je odôvodnený iba v prípade, keď sa vyskytnú okolnosti

podstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť

právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy

podstatných vád. Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej

miere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť

efektívnosť súdneho systému.

- Relevantné úvahy, ktoré je potrebné v tejto súvislosti vziať do úvahy, zahŕňajú

najmä účinok obnovy a akéhokoľvek následného konania na individuálnu situáciu

sťažovateľa, a či obnova bola na vlastnú žiadosť sťažovateľa; dôvody, pre ktoré

vnútroštátne orgány zmenili rozsudok v sťažovateľovom prípade,

- ... princíp právnej istoty môže byť daný bokom iba za účelom zaistenia opravy

podstatných vád alebo justičných omylov...“.

81. Z citovaného sa dá zjavne vyvodiť, že ESĽP nepovažuje inštitút mimoriadneho

dovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej

istoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak to je v záujme

napravenia podstatných nedostatkov napadnutého konania, resp. rozhodnutia, či justičných

omylov. Aj v tomto rozhodnutí ESĽP sťažnosť v časti namierenej proti inštitútu

mimoriadneho dovolania in abstracto vyhlásil za neprijateľnú.

82. Z porovnateľných rozhodnutí ESĽP z ostatného obdobia sa dá podľa názoru

ústavného súdu vyvodiť záver, že ESĽP nevylučuje prípustnosť zrušovania právoplatných

rozhodnutí súdov na základe mimoriadnych opravných prostriedkov, t. j. in abstracto

nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania za neprípustný, ale naopak, vo viacerých

ďalších svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do res iudicata s ohľadom

na konkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia (napr. rozsudok ESĽP

vo veci Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).

83. V judikatúre ústavného súdu sa stabilizoval právny názor, podľa ktorého

mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia

vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho

opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú

správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel

môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti

jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne

prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto

kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska

práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie v súlade

s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , ,

, , ).

84. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho

rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť

a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo

v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi

platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než

použitím mimoriadneho opravného prostriedku (stanovisko pléna ústavného súdu

sp. zn. PLz. z 18. marca 2015).

85. Z argumentácie sťažovateľa ani nevyplýva, z akých konkrétnych dôvodov by

malo byť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neakceptovateľné a neudržateľné z hľadísk

záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k uplatneniu inštitútu mimoriadneho

dovolania. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť len paušálne spochybnenie mimoriadneho

dovolania ako inštitútu in abstracto, čo ústavný súd považuje za nedostatočné na to, aby len

na základe takejto argumentácie dospel k záveru o porušení práva sťažovateľa

garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu uplatnenia mimoriadneho dovolania. Ústavný

súd preto v tejto časti namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhovel [na rozdiel

od vyslovenia jeho porušenia v súvislosti s porušením a

listiny, a listiny, a listiny,

čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 20

charty a čl. 47 ods. 1 a 2 charty (pozri III.1, body 51 až 63)].

III.

86. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

87. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

88. Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

89. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

90. V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu postupovať spôsobom, ktorý

bude ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými

v tomto náleze, a teda doručiť účastníkom konania všetky relevantné vyjadrenia a dôkazy,

poskytnúť im možnosť vyjadriť sa a následne vo veci opätovne rozhodnúť.

91. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ žiadal priznať

náhradu trov konania za štyri úkony právnej služby.

92. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu jeho trov konania za štyri úkony

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie

ústavnej sťažnosti z 9. októbra 2015, podanie na ústavnom súde z 24. novembra 2015,

podanie na ústavnom súde z 22. júla 2016) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €. Základná

sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota

režijného paušálu je 8,58 €. Úhrada za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2015

(3 x 139,83 €) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 (1 x 143 €) spolu

s režijným paušálom podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (3 x 8,39 € a 1 x 8,58 €) predstavuje sumu

596,24 €.

93. Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudkyňa Jana Baricová.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2016