Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 481/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., N., zastúpenej advokátom

Mgr. R. K., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. februára 2012 a jeho

predchádzajúcim postupom v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012

doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), na verejné prerokovania veci a práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 22. februára 2012 a jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (ako

žalovaná, pozn.) o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia. Okresný súd Dolný

Kubín v uvedenej veci rozsudkom sp. zn. z 14. augusta 2006 čiastočne

vyhovel žalobe žalobcu spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalobca“). Proti označenému

rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 30. mája 2007 tak, že rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zmenil a žalobu zamietol.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. mája 2010 tak, že dovolanie žalobcu

zamietol. Žalobca nespokojný s označeným rozsudkom najvyššieho súdu sa obrátil

so sťažnosťou na ústavný súd. Ústavný súd nálezom sp. zn. zo 16. júna

2011 (ďalej len „nález“) vyslovil porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu

podľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 13. mája

2010, rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po zrušení tohto

rozsudku uvedeným nálezom ústavného súdu najvyšší súd rozhodol, a to napadnutým

uznesením sp. zn. z 22. februára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením a postupom

najvyššieho súdu, ktorý mu predchádzal, došlo k porušeniu jej označených práv, pretože

„najvyšší súd svojím postupom úplne odňal možnosť konať pred súdom“, keďže

sťažovateľka nemala „totiž o existencii takéhoto opätovne vedeného dovolacieho konania

žiadnu vedomosť, až do okamihu doručenia napadaného uznesenia ho dovolací súd nijakým

spôsobom neupovedomil, čím sťažovateľke ako účastníkovi konania logicky znemožnil

realizovať akékoľvek procesné práva“. Sťažovateľka namieta, že „nemala žiadnu možnosť

vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom dovolacieho konania, súd jej neumožnil

navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k právnej stránke veci, k vykonanému dokazovaniu a tak

privodiť pre seba priaznivejšie rozhodnutie“. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že „nemala

možnosť vyjadriť sa v konaní pred všeobecným súdom k právnym názorom ÚS SR“, čím

podľa jej názoru malo dôjsť k porušeniu jej základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa . Sťažovateľka namietané porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie v sťažnosti odôvodňuje porušením „princípu

kontradiktórnosti a rovnosti zbraní“. Porušenie jej práva na verejné prerokovanie veci

podľa sťažovateľka vidí v tom, že najvyšší súd vo veci nenariadil

pojednávanie.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením

a postupom najvyššieho súdu, ktorý mu predchádzal, došlo k porušeniu jej označených

práv, a žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Z. s.r.o. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom a právo na verejné prerokovanie veci podľa SR porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2012, č. kon.

, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 323,50 € na účet advokáta Mgr. K. R.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,

že sťažnosť napriek zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom sa vyznačuje

neurčitosťou jej petitu, ktorým je ústavný súd viazaný. Sťažovateľka vo svojom petite

(1. bod) vôbec neuviedla subjekt, ktorého postupom, prípadne rozhodnutím malo dôjsť

k porušeniu jej označených práv.

Takéto zistenie štandardne vedie ústavný súd k výzve adresovanej sťažovateľke,

resp. jej právnemu zástupcovi, na doplnenie jej podania s poučením, v akom smere je

potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti

konania podľa (

v znení neskorších predpisov v spojení s ) od výzvy

adresovanej právnemu zástupcovi sťažovateľky upustil, pretože z celého obsahu petitu

a sťažnosti bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sťažovateľka napáda postup

a označené uznesenie najvyššieho súdu, čo umožnilo ústavnému súdu ustáliť predmet

konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia. Dôvodom zvoleného postupu bolo

napokon aj samotné rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného

prerokovania. Ústavný súd totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, dospel

k záveru, že ani prípadné doplnenie sťažnosti sťažovateľky a odstránenie neurčitosti petitu

sťažnosti by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného , na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho

postupom, ktorý mu predchádzal. Jadrom sťažovateľkiných námietok je nesúhlas s tým, že

sťažovateľka sa nemala možnosť v rámci „opätovne vedeného“ dovolacieho konania

možnosť vyjadriť sa k nálezu, čím podľa jej názoru došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej

označenými článkami a dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tom, že sťažovateľka nemala možnosť

v rámci „opätovne vedeného“ dovolacieho konania vyjadriť sa k nálezu ústavného súdu,

ktorým ústavný súd zrušil dovolacie rozhodnutie, čím jej mala byť odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Právo na verejné prerokovanie veci malo byť porušené podľa názoru sťažovateľky tým, že

najvyšší súd nenariadil pojednávanie vo veci, a zároveň tým mala byť porušená aj zásada

kontradiktórnosti konania a rovnosť zbraní.

Ústavný súd vzhľadom na vzájomnú súvislosť jednotlivých námietok sťažovateľky,

ktorými argumentovala v prospech vyslovenia porušenia jej označených práv napadnutým

uznesením a postupom najvyššieho súdu, ktorý mu predchádzal, sa zameral vzhľadom

na špecifiká danej procesnej situácie na posúdenie správnosti postupu najvyššieho súdu

z hľadiska reálnej možnosti takýmto postupom zasiahnuť do označených práv sťažovateľky.

1. Základnou otázkou v danom prípade bolo posúdiť, či nedošlo k porušeniu zásady

kontradiktórnosti skutočnosťou, že sťažovateľka sa nemohla vyjadriť k nálezu ústavného

súdu v „opätovne vedenom“ dovolacom konaní, čím malo zároveň dôjsť aj k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zásada kontradiktórnosti tvorí imanentnú

súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pretože ústavný

súd už viackrát vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že v obsahu tohto práva

a základného práva na súdnu ochranu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

), zásada kontradiktórnosti zároveň tvorí aj imanentnú súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa .

Z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno

vyvodiť (napr. Brandstetter proti Rakúsku rozsudok ESĽP z 28. augusta 1991, Lobo

Machado proti Portugalsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP z 20. februára 1996 a ďalšie),

že podstatou zásady kontradiktórnosti konania je právo mať možnosť oboznámiť sa

so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu stranami sporu alebo nezúčastneným

subjektom (od ktorého si súd prípadne mohol také vyjadrenie alebo dôkaz vyžiadať)

a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie, pričom toto právo je priznané

stranám, resp. účastníkom konania. Z uvedeného vyplýva, že ide predovšetkým o dôkazy,

stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného

subjektu (znalec, svedok a pod.)

Zásada kontradiktórnosti však podľa názoru ústavného súdu nemá absolútny

charakter, existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej

situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady. V posudzovanom prípade ústavný súd dospel

k záveru, že okolnosti prípadu vylučujú možnosť, že došlo k porušenia základného práva

na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu porušenia zásady

kontradiktórnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnuté uznesenie, ako aj postup

najvyššieho súdu sa týka toho istého dovolacieho konania, ktoré bolo pôvodne vedené

pod sp. zn. . Nálezom ústavného súdu bolo zrušený rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. mája 2010 pre porušenie základného práva žalobcu

na súdnu ochranu podľa . Po zrušení označeného rozsudku sa vec vrátila

späť na najvyšší súd, pričom sa vec dostala do štádia pred rozhodnutím najvyššieho súdu.

Z hľadiska procesného najvyšší súd mal vec rozhodnúť na základe toho istého podaného

dovolania a stanoviska sťažovateľky k dovolaniu, pričom bol viazaný právnym názorom

ústavného súdu. Sťažovateľka v rámci dovolacieho konania mala možnosť vyjadriť sa

k veci, a tým aj k podanému dovolaniu, čo aj využila, čím sa jej procesné práva

v dovolacom konaní konzumovali. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na tú skutočnosť,

že v posudzovanej veci nešlo o vyjadrenie, dôkaz alebo stanovisko účastníka konania, resp.

subjektu nezúčastneného v konaní, ale o autoritatívne rozhodnutie ústavného súdu, ktorý

rozhodol, že v konkrétnej veci žalobcu došlo k porušeniu jeho základného práva.

Ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom konania pred ústavným súdom sp. zn.

bolo rozhodovanie o vyslovení porušenia základných práv žalobcu, a nie

vec samotná, resp. rozhodnutie o nej. Ústavný súd v rámci označeného konania

nevykonával žiadne dokazovanie ani neboli predmetom jeho rozhodovania žiadne nové

skutočnosti, ktoré by neboli uplatnené v predchádzajúcom konaní pred všeobecnými súdmi.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že za danej situácie v dovolacom

konaní nedošlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, pretože nález nemožno považovať ani

za dôkaz, ani za stanovisko, na ktorý by sa vzťahovala zásada kontradiktórnosti.

Z materiálneho hľadiska obsahu tejto zásady je takisto vylúčené, že takýmto postupom

najvyššieho súdu, ktorý nedal sťažovateľke možnosť reagovať na nález ústavného súdu

a jeho právne názory tam vyslovené, došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, pretože

sťažovateľka svojím prípadným vyjadrením nemohla nijako ovplyvniť najvyšší súd

pri rozhodovaní, keďže najvyšší súd bol podľa viazaný

právnym názorom ústavného súdu.

Z hľadiska zachovania sťažovateľkiných procesných práv je preto irelevantné, či

sťažovateľka mala alebo nemala možnosť vyjadriť sa k uvedenému nálezu a právnym

názorom tam uvedeným v rámci „opätovne vedeného“ dovolacieho konania.

2. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľky týkajúcu sa rovnosti zbraní, ústavný

súd konštatuje, že rovnosť zbraní nemohla byť porušená tou skutočnosťou, že ústavný súd

vyslovil porušenie základného práva žalobcu rozsudkom najvyššieho súdu a zrušil uvedené

rozhodnutie, pričom sťažovateľka nemala možnosť reagovať na nález ústavného súdu,

pretože najvyšší súd, ako to vyplýva z odôvodnenia sťažnosti, rozhodol bez nariadenia

pojednávania. Nemožno teda tvrdiť, že by najvyšší súd svojím postupom podstatným

spôsobom znevýhodnil sťažovateľku oproti žalobcovi.

3. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že najvyšší súd po vrátení veci ústavným súdom

rozhodol bez nariadenia pojednávania, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 243a

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“), podľa ktorého dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez pojednávania,

pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné. Z citovaného ustanovenia vyplýva

fakultatívna možnosť nariadiť pojednávanie v dovolacom konaní, ktorá je však závislá

od úvahy súdu. Pokiaľ teda dovolací súd dospeje k názoru, že nie je potrebné nariadiť

pojednávanie, nemôže bez ďalšieho odňať účastníkovi možnosť konať pred súdom, keď

navyše podľa dokazovanie nemôže vykonávať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označenými

právami sťažovateľky, porušenie ktorých namietala. Keďže ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľky nezistil žiadnu možnosť porušenia jej označených práv,

reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľky

v celku odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012