Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)III. ÚS 481/2012
PDF · 198.29 KB
No categories available
III. ÚS 481/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., N., zastúpenej advokátom
Mgr. R. K., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 1/2012 z 22. februára 2012 a jeho
predchádzajúcim postupom v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012
doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), na verejné prerokovania veci a práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Obdo 1/2012 z 22. februára 2012 a jeho postupom v tomto konaní.
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (ako
žalovaná, pozn.) o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia. Okresný súd Dolný
Kubín v uvedenej veci rozsudkom sp. zn. 9 Cb 144/2005 z 14. augusta 2006 čiastočne
vyhovel žalobe žalobcu spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalobca“). Proti označenému
rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 20 Cob 340/2006
z 30. mája 2007 tak, že rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zmenil a žalobu zamietol.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 tak, že dovolanie žalobcu
zamietol. Žalobca nespokojný s označeným rozsudkom najvyššieho súdu sa obrátil
so sťažnosťou na ústavný súd. Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 434/2010 zo 16. júna
2011 (ďalej len „nález“) vyslovil porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája
2010, rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po zrušení tohto
rozsudku uvedeným nálezom ústavného súdu najvyšší súd rozhodol, a to napadnutým
uznesením sp. zn. 2 Obdo 1/2012 z 22. februára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením a postupom
najvyššieho súdu, ktorý mu predchádzal, došlo k porušeniu jej označených práv, pretože
„najvyšší súd svojím postupom úplne odňal možnosť konať pred súdom“, keďže
sťažovateľka nemala „totiž o existencii takéhoto opätovne vedeného dovolacieho konania
žiadnu vedomosť, až do okamihu doručenia napadaného uznesenia ho dovolací súd nijakým
spôsobom neupovedomil, čím sťažovateľke ako účastníkovi konania logicky znemožnil
realizovať akékoľvek procesné práva“. Sťažovateľka namieta, že „nemala žiadnu možnosť
vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom dovolacieho konania, súd jej neumožnil
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k právnej stránke veci, k vykonanému dokazovaniu a tak
privodiť pre seba priaznivejšie rozhodnutie“. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že „nemala
možnosť vyjadriť sa v konaní pred všeobecným súdom k právnym názorom ÚS SR“, čím
podľa jej názoru malo dôjsť k porušeniu jej základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka namietané porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie v sťažnosti odôvodňuje porušením „princípu
kontradiktórnosti a rovnosti zbraní“. Porušenie jej práva na verejné prerokovanie veci
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka vidí v tom, že najvyšší súd vo veci nenariadil
pojednávanie.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením
a postupom najvyššieho súdu, ktorý mu predchádzal, došlo k porušeniu jej označených
práv, a žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti Z. s.r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom a právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2012, č. kon.
2 Obdo 1/2012, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 323,50 € na účet advokáta Mgr. K. R.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,
že sťažnosť napriek zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom sa vyznačuje
neurčitosťou jej petitu, ktorým je ústavný súd viazaný. Sťažovateľka vo svojom petite
(1. bod) vôbec neuviedla subjekt, ktorého postupom, prípadne rozhodnutím malo dôjsť
k porušeniu jej označených práv.
Takéto zistenie štandardne vedie ústavný súd k výzve adresovanej sťažovateľke,
resp. jej právnemu zástupcovi, na doplnenie jej podania s poučením, v akom smere je
potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.
V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti
konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) od výzvy
adresovanej právnemu zástupcovi sťažovateľky upustil, pretože z celého obsahu petitu
a sťažnosti bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sťažovateľka napáda postup
a označené uznesenie najvyššieho súdu, čo umožnilo ústavnému súdu ustáliť predmet
konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia. Dôvodom zvoleného postupu bolo
napokon aj samotné rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného
prerokovania. Ústavný súd totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, dospel
k záveru, že ani prípadné doplnenie sťažnosti sťažovateľky a odstránenie neurčitosti petitu
sťažnosti by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho
postupom, ktorý mu predchádzal. Jadrom sťažovateľkiných námietok je nesúhlas s tým, že
sťažovateľka sa nemala možnosť v rámci „opätovne vedeného“ dovolacieho konania
možnosť vyjadriť sa k nálezu, čím podľa jej názoru došlo k porušeniu jej označených práv.
Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej
označenými článkami ústavy a dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tom, že sťažovateľka nemala možnosť
v rámci „opätovne vedeného“ dovolacieho konania vyjadriť sa k nálezu ústavného súdu,
ktorým ústavný súd zrušil dovolacie rozhodnutie, čím jej mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože sa nemala možnosť vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Právo na verejné prerokovanie veci malo byť porušené podľa názoru sťažovateľky tým, že
najvyšší súd nenariadil pojednávanie vo veci, a zároveň tým mala byť porušená aj zásada
kontradiktórnosti konania a rovnosť zbraní.
Ústavný súd vzhľadom na vzájomnú súvislosť jednotlivých námietok sťažovateľky,
ktorými argumentovala v prospech vyslovenia porušenia jej označených práv napadnutým
uznesením a postupom najvyššieho súdu, ktorý mu predchádzal, sa zameral vzhľadom
na špecifiká danej procesnej situácie na posúdenie správnosti postupu najvyššieho súdu
z hľadiska reálnej možnosti takýmto postupom zasiahnuť do označených práv sťažovateľky.
1. Základnou otázkou v danom prípade bolo posúdiť, či nedošlo k porušeniu zásady
kontradiktórnosti skutočnosťou, že sťažovateľka sa nemohla vyjadriť k nálezu ústavného
súdu v „opätovne vedenom“ dovolacom konaní, čím malo zároveň dôjsť aj k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zásada kontradiktórnosti tvorí imanentnú
súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pretože ústavný
súd už viackrát vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že v obsahu tohto práva
a základného práva na súdnu ochranu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97,
IV. ÚS 195/07), zásada kontradiktórnosti zároveň tvorí aj imanentnú súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno
vyvodiť (napr. Brandstetter proti Rakúsku rozsudok ESĽP z 28. augusta 1991, Lobo
Machado proti Portugalsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP z 20. februára 1996 a ďalšie),
že podstatou zásady kontradiktórnosti konania je právo mať možnosť oboznámiť sa
so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu stranami sporu alebo nezúčastneným
subjektom (od ktorého si súd prípadne mohol také vyjadrenie alebo dôkaz vyžiadať)
a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie, pričom toto právo je priznané
stranám, resp. účastníkom konania. Z uvedeného vyplýva, že ide predovšetkým o dôkazy,
stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného
subjektu (znalec, svedok a pod.)
Zásada kontradiktórnosti však podľa názoru ústavného súdu nemá absolútny
charakter, existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej
situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady. V posudzovanom prípade ústavný súd dospel
k záveru, že okolnosti prípadu vylučujú možnosť, že došlo k porušenia základného práva
na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu porušenia zásady
kontradiktórnosti.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnuté uznesenie, ako aj postup
najvyššieho súdu sa týka toho istého dovolacieho konania, ktoré bolo pôvodne vedené
pod sp. zn. 3 Obdo 45/2008. Nálezom ústavného súdu bolo zrušený rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 pre porušenie základného práva žalobcu
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Po zrušení označeného rozsudku sa vec vrátila
späť na najvyšší súd, pričom sa vec dostala do štádia pred rozhodnutím najvyššieho súdu.
Z hľadiska procesného najvyšší súd mal vec rozhodnúť na základe toho istého podaného
dovolania a stanoviska sťažovateľky k dovolaniu, pričom bol viazaný právnym názorom
ústavného súdu. Sťažovateľka v rámci dovolacieho konania mala možnosť vyjadriť sa
k veci, a tým aj k podanému dovolaniu, čo aj využila, čím sa jej procesné práva
v dovolacom konaní konzumovali. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na tú skutočnosť,
že v posudzovanej veci nešlo o vyjadrenie, dôkaz alebo stanovisko účastníka konania, resp.
subjektu nezúčastneného v konaní, ale o autoritatívne rozhodnutie ústavného súdu, ktorý
rozhodol, že v konkrétnej veci žalobcu došlo k porušeniu jeho základného práva.
Ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom konania pred ústavným súdom sp. zn.
IV. ÚS 434/2010 bolo rozhodovanie o vyslovení porušenia základných práv žalobcu, a nie
vec samotná, resp. rozhodnutie o nej. Ústavný súd v rámci označeného konania
nevykonával žiadne dokazovanie ani neboli predmetom jeho rozhodovania žiadne nové
skutočnosti, ktoré by neboli uplatnené v predchádzajúcom konaní pred všeobecnými súdmi.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že za danej situácie v dovolacom
konaní nedošlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, pretože nález nemožno považovať ani
za dôkaz, ani za stanovisko, na ktorý by sa vzťahovala zásada kontradiktórnosti.
Z materiálneho hľadiska obsahu tejto zásady je takisto vylúčené, že takýmto postupom
najvyššieho súdu, ktorý nedal sťažovateľke možnosť reagovať na nález ústavného súdu
a jeho právne názory tam vyslovené, došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, pretože
sťažovateľka svojím prípadným vyjadrením nemohla nijako ovplyvniť najvyšší súd
pri rozhodovaní, keďže najvyšší súd bol podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný
právnym názorom ústavného súdu.
Z hľadiska zachovania sťažovateľkiných procesných práv je preto irelevantné, či
sťažovateľka mala alebo nemala možnosť vyjadriť sa k uvedenému nálezu a právnym
názorom tam uvedeným v rámci „opätovne vedeného“ dovolacieho konania.
2. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľky týkajúcu sa rovnosti zbraní, ústavný
súd konštatuje, že rovnosť zbraní nemohla byť porušená tou skutočnosťou, že ústavný súd
vyslovil porušenie základného práva žalobcu rozsudkom najvyššieho súdu a zrušil uvedené
rozhodnutie, pričom sťažovateľka nemala možnosť reagovať na nález ústavného súdu,
pretože najvyšší súd, ako to vyplýva z odôvodnenia sťažnosti, rozhodol bez nariadenia
pojednávania. Nemožno teda tvrdiť, že by najvyšší súd svojím postupom podstatným
spôsobom znevýhodnil sťažovateľku oproti žalobcovi.
3. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že najvyšší súd po vrátení veci ústavným súdom
rozhodol bez nariadenia pojednávania, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 243a
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“), podľa ktorého dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez pojednávania,
pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné. Z citovaného ustanovenia vyplýva
fakultatívna možnosť nariadiť pojednávanie v dovolacom konaní, ktorá je však závislá
od úvahy súdu. Pokiaľ teda dovolací súd dospeje k názoru, že nie je potrebné nariadiť
pojednávanie, nemôže bez ďalšieho odňať účastníkovi možnosť konať pred súdom, keď
navyše podľa § 243a ods. 2 OSP dokazovanie nemôže vykonávať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označenými
právami sťažovateľky, porušenie ktorých namietala. Keďže ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľky nezistil žiadnu možnosť porušenia jej označených práv,
reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľky
v celku odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012