Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obdo/1/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S. E., a. s., V., IČO: X.,

zastúpený Advokátskou kanceláriou: JUDr. I. B., s. r. o., J., proti žalovanému: Z. S., a. s., K.,

IČO: X., zastúpený advokátom Mgr. R. K., D., o určenie neplatnosti uznesení

mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, na dovolanie žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. mája 2007 č. k. -475, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. mája

2007 č. k. -475 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom zo dňa 14. 08. 2006 č. k. -370

určil, že uznesenia č. 2 až č. 10, prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení (ďalej len

„MVZ“) žalovaného, konanom dňa 20. 09. 2005, sú neplatné. Návrh žalobcu v zostávajúcej

časti ohľadom neplatnosti uznesenia č. 1 zamietol a žalovaného zaviazal zaplatiť na účet

právnej zástupkyne žalobcu trovy konania vo výške 36 664,-- Sk.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že uplatnený nárok žalobcu je

ohľadom uznesení č. 2 až č. 10 dôvodný. Uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa

20. 09. 2005 sa konalo MVZ žalovaného. Rovnako nebolo sporné ani to, že valného

zhromaždenia (ďalej len „VZ“) sa nezúčastnil žalobca, ktorý v tom čase vlastnil 51% akcií

žalovaného. Medzi nimi nebolo sporné ani to, že na VZ sa zúčastnil len jeden akcionár

žalovaného, a to spoločnosť C., s. r. o. Napokon medzi nimi nebolo sporné ani to, že

spoločnosť C., s. r. o., nebola v čase konania sporného VZ zapísaná v zozname akcionárov

žalovaného. Súd poukázal na ust. , v zmysle ktorého

práva spojené s akciou na meno je voči spoločnosti oprávnená vykonávať len osoba zapísaná

v zozname akcionárov. Uviedol, že táto právna úprava je účinná od 01. 01. 2002, odkedy už

akcionárske práva nie sú viazané na akciu, ale na zápis v zozname akcionárov.

V tejto súvislosti poukázal na odlišnosť českej právnej úpravy v ust. § 156 ods. 3 Obchodného

zákonníka. Uviedol, že zatiaľ čo slovenská právna úprava neumožňuje výkon akcionárskych

práv inej osobe než tej, čo je zapísaná v zozname akcionárov, česká právna úprava dáva

možnosť výkonu akcionárskych práv aj vlastníkovi akcie, a to v prípade, ak sa preukáže, že

zápis v zozname akcionárskych práv nezodpovedá skutočnosti. Podľa názoru súdu nemožno

ani rozširujúcim výkladom ust. dospieť k takým

záverom, ktoré sú predmetom výslovnej českej právnej úpravy v ust. § 156 ods. 3 českého

. Súd v tejto súvislosti skúmal v zmysle ust.

aj ústavnosť ustanovenia , najmä jeho súlad s čl.

20 SR, ako aj s Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Súd konštatoval, že je totiž zrejmé, že splnenie nutnej

a nevyvrátiteľnej podmienky pre výkon akcionárskych práv už nezávisí od činnosti akcionára

(vlastníka akcii), ale od správania práve tej akciovej spoločnosti, ktorej sa zápis dotýka.

O účinkoch prevodu akcií, ako aj o možnosti výkonu takto nadobudnutých akcionárskych

práv, teda nerozhoduje nezainteresovaná tretia osoba, či orgán verejnej moci, ale priamo ten

subjekt, ktorého sa zápis dotýka. Treba však poukázať na možnosť náhrady škody (ujmy),

ktorú akcionár môže v dôsledku nečinnosti akciovej spoločnosti utrpieť. I keď dokazovanie

vzniknutej ujmy v dôsledku odoprenia včasného prístupu akcionára k plnému výkonu

nadobudnutých akcionárskych práv môže byť náročné, podľa názoru súdu nemožno

vo všeobecnosti konštatovať rozpor predmetného ustanovenia s či európskym

dohovorom. Súd preto konštatoval neplatnosť predmetných uznesení VZ z toho dôvodu, že

predmetné VZ sa konalo bez prítomnosti akéhokoľvek oprávneného akcionára. Majoritný

akcionár (žalobca) sa VZ totiž nezúčastnil a minoritný akcionár (C., s. r. o.) nemohol

v tom čase vykonávať akcionárske práva, lebo nebol v deň konania VZ zapísaný v zozname

akcionárov. Pokiaľ ide o ďalšie dôvody neplatnosti napadnutých uznesení, súd konštatoval, že

iný dôvod neplatnosti uznesení nezistil. Podľa názoru súdu predmetné VZ bolo zvolané

oprávnenou osobou, a to v súlade s ust. , v spojení

s , pričom žalovaný preukázal splnenie týchto zákonných

podmienok pre zvolanie VZ, čo i len jedným z členov dozornej rady. Ohľadom nedostatočnej

uznášaniaschopnosti súd poukázal na obmedzenie hlasovacích práv žalobcu na základe

predbežného opatrenia, vydaného Okresným súdom Bratislava III. vo veci č. k. .

Toto rozhodnutie iného súdu bolo v deň konania VZ vykonateľné a stále účinné. Pokiaľ tento

súd odňal žalobcovi výkon hlasovacích práv, je správne, ak sa na takéhoto akcionára

pri hlasovaní neprihliada. Tým treba v zmysle ust.

rozumieť už aj zistenie uznášaniaschopnosti prítomných akcionárov, inak by takto uložené

obmedzenie strácalo praktický význam. Takýto záver platí zvlášť u majoritných akcionárov,

ktorí by síce nemohli hlasovať, ale svojou neúčasťou na hlasovaní by blokovali činnosť celej

spoločnosti v prípade, že táto má v stanovách dohodnuté väčšie hlasovacie kvórum.

V súvislosti s úpravou uznášaniaschopnosti, ktorá u žalovaného trvala aj po 01. 01. 2002, súd

vychádzal z názoru, že obchodné spoločnosti majú aj po tomto termíne možnosť určiť takúto

podmienku pre hlasovanie VZ. Hoci z ust. § 185 bola táto obligatórna podmienka vypustená,

nie je oprávneným osobám zakázané dohodnúť si takúto podmienku v stanovách. Nemožno

teda brániť akcionárom, aby si takúto podmienku do stanov vložili alebo ponechali.

Poukazovať na domnelé obmedzovanie akcionárskych práv nad rámec zákona je nesprávne,

keďže akcionár kúpou takej akcie súhlasí s podmienkami určenými v čase kúpy akcie

v stanovách. Naviac v zmysle ust. strácajú platnosť len

tie ustanovenia stanov, ktoré upravujú práva a povinnosti v rozpore s donucujúcimi

ustanoveniami tohto zákona. Ustanovenie § 185 ani žiadne iné ustanovenie Obchodného

zákonníka však už neobsahuje podmienku pre uznášaniaschopnosť VZ. Preto ani nemožno

takúto podmienku, obsiahnutú v stanovách, označiť za rozpornú, keďže v Obchodnom

zákonníku nie je žiadne donucujúce ustanovenie, s ktorým by takáto podmienka bola

v rozpore. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že žalobca okrem uznesenia č. 1, ktoré malo

len procedurálny charakter, mohol byť s poukazom na ust. § 131 ods. 2 v spojení s § 183

na svojich právach dotknutý každým uznesením č. 2 až č. 10, a to aj

samostatne. Preto súd zamietol návrh len ohľadne uznesenia č. 1. Súd uviedol, že uznesením

č. 2 bolo rozhodnuté o schválení ročnej účtovnej závierky a o rozdelení zisku. Takéto

rozhodnutie sa bezprostredne týka každého (zvlášť) majoritného akcionára. Aj preto zákon

výslovne vyžaduje konanie minimálne jedného VZ ročne s týmto bodom programu

a sankcionuje prípadné nerešpektovanie. Uznesením č. 3 bol zmenený program konaného VZ,

čo sa v nadväznosti na nižšie uvedenú neplatnosť rozhodnutí, doplnených o bodoch programu

tiež priamo dotýka práv žalobcu. Uznesením č. 4 bolo rozhodnuté o zmene stanov, ktorým sa

podstatným spôsobom zmenili najmä pravidlá zvolávania VZ žalovaného a hlasovania

na ňom, čím sa pozícia žalobcu ako majoritného vlastníka výrazne oslabila oproti minoritným

akcionárom. Uzneseniami č. 5 až č. 10 boli vykonané zmeny vo všetkých orgánoch

žalovaného, čím sa podstatným spôsobom zmenilo personálne obsadenie týchto orgánov bez

toho, aby žalobca mohol do toho zasiahnuť.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom zo dňa

30. 05. 2007 č. k. -475 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu

zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy prvostupňového a odvolacieho

konania 26 612,70 Sk na účet právneho zástupcu. Krajský súd v časti, týkajúcej sa

nezákonnosti MVZ, sa stotožnil s vysloveným názorom prvostupňového súdu, že konané

MVZ a na ňom prijaté uznesenia boli v rozpore so zákonom, keďže spoločnosť C.,

s. r. o., nebola zapísaná v zozname akcionárov a nenastali účinky uvedené v ust. § 156 ods. 7

v znení ku dňu konania MVZ. Z tohto dôvodu odvolací súd

neprihliadol na iné rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín, na ktoré poukazoval právny

zástupca žalovaného pod č. k. -182 z 26. 03. 2007, naviac keď v čase konania

toto rozhodnutie z titulu podaného odvolania nebolo právoplatné. V rámci preskúmavania

napadnutého výroku rozsudku odvolací súd vychádzajúc z ust. § 131 ods. 1 a 2 Obchodného

zákonníka v znení účinnom k dátumu konaného MVZ preskúmaval, či bolo tvrdené

a preukázané obmedzenie práv akcionára, ktorý sa určenia neplatnosti uznesení č. 2 až č. 10

domáhal a uviedol, že bolo preto potrebné vyhodnotiť predmet žaloby vo vzťahu k doloženým

tvrdeniam žalobcu pred súdom prvého stupňa. K splneniu druhej podmienky uvedenej v ust.

krajský súd uviedol, že v sporovom konaní platí

dispozičná zásada, ktorej obsahom je oprávnenie účastníka na dispozíciu s konaním a jeho

predmetom. Jej význam spočíva v procesnej a hmotnoprávnej konkretizácii a prejave

garantovaného práva na súdnu ochranu a prejavuje sa v uplatnení žalobného práva (čl. 46 ods.

1 SR). V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. . Dispozičná zásada sa preto prejavuje predovšetkým

v dispozitívnych procesných a hmotných úkonoch účastníka. S predmetom žaloby, jej

tvrdeniami disponuje účastník a túto dispozíciu nemôže prevziať súd. K záveru, vyslovenému

prvostupňovým súdom, týkajúceho sa obmedzenia žalobcu ako akcionára napadnutými

uzneseniami č. 2 až 10, na základe zopakovaného dokazovania bol odvolací súd odlišného

názoru. K úspešnému splneniu kumulatívnej druhej podmienky preukázania obmedzenia

žalobcu ako akcionára pre určenie neplatnosti napadnutých uznesení bolo potrebné podľa

odvolacieho súdu obmedzenie tvrdiť a preukázať za splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej

povinnosti v ust. a , Odvolací súd ďalej skonštatoval, že

v konaní pred prvostupňovým súdom nielen absentovali tvrdenia žalobcu, ale aj dôkazy, ktoré

neboli predkladané. Pred súdom prvého stupňa neodznela námietka zhoršenia postavenia

žalobcu v dôsledku prijatých uznesení MVZ vo vzťahu k zmene úpravy hlasovania na valnom

zhromaždení. Vo vzťahu k tvrdeniu o rozdelení zisku podľa uznesenia č. 2 a tvrdenia

o predkupnom práve, ktoré malo výrazne obmedziť práva akcionára, tieto boli uvedené až

vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu. Zo žaloby, ako aj vyjadrení žalobcu odvolací súd nemal

za zrejmé, v čom žalobca videl porušenie a obmedzenie svojho práva akcionára, napr.

vo vzťahu k podielu na zisku spoločnosti vzhľadom k zneniu ust. § 178 ods. 1 Obchodného

zákonníka. Nebolo akceptovateľné zo strany odvolacieho súdu prihliadnuť na iniciatívu

okresného súdu - dôvody obmedzenia uvedené v odôvodnení rozsudku, keďže takéto tvrdenia

a dôkazy neboli účastníkom konania pred prvostupňovým súdom predložené a v odvolacom

konaní na ne nebolo možné prihliadnuť vzhľadom k poučeniu podľa ust.

a nepreukázania žiadneho z dôvodov podľa ust. Opačným postupom by

došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal

na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , z ktorého

v odôvodnení je uvedené „na rovnaké postavenie účastníkov konania musí všeobecný súd

prihliadať aj pri uplatňovaní ďalších ustanovení procesného predpisu, ktoré upravujú jeho

postup v konaní“. Uviedol, že podľa čl. 47 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd sú si

všetci účastníci v konaní rovní. Ústavnoprocesnú zásadu rovnosti účastníkov konania

obsahuje i platný , ktorý v ustanovuje, že všetci účastníci

občianskeho súdneho konania majú rovnaké postavenie. Podstata tejto zásady spočíva v tom,

že všetci účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,

ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných práv. Preto v danom prípade, ak vstúpil iniciatívne

okresný súd do konania pri posudzovaní obmedzenia práv žalobcu tak, ako uviedol

v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom absentovali tvrdenia a dôkazy žalobcu, bola tým

porušená zásada rovnosti uvedená v , keď žalobca nepreukázal skutkový a právny

základ ním požadovaného určenia v súlade s ust. .

Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané obmedzenie práv žalobcu, odvolací súd

rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmenil a žalobu zamietol. Pre úplnosť

odvolací súd uviedol, že ak žalobca k dátumu konania MVZ nemal na základe právoplatných

súdnych rozhodnutí hlasovacie práva, reálne ani k obmedzeniu jeho práv dôjsť nemohlo.

Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa

13. 05. 2010 č. k. -596 dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu

zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy dovolacieho konania na účet

jeho právneho zástupcu v sume 120,13 Eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého

stupňa a tiež odvolací súd dospeli v danom prípade k zhodnému záveru, že uznesenia č. 2 až

10, prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení žalovaného, ktoré sa konalo 20. 09. 2005,

sú v rozpore so zákonom, pretože o nich rozhodla obchodná spoločnosť, ktorá nebola

zapísaná v zozname akcionárov žalovaného ku dňu konania mimoriadneho valného

zhromaždenia.

Odvolací súd však na základe zopakovaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca

nepreukázal a neosvedčil obmedzenie jeho práv akcionára, v dôsledku zisteného porušenia

zákona. Nepochybne povinnosť tvrdiť a tiež osvedčiť tvrdené skutočnosti ohľadne splnenia

zákonných hmotnoprávnych podmienok práva v zákonnej lehote podľa ust. § 131

, v predmetnom sporovom konaní spočíva na žalobcovi, ktorý túto

plní opísaním rozhodujúcich skutočností uplatňovaného nároku v žalobe a tiež doložením

dôkazov, ktoré tvrdené skutočnosti osvedčujú. Dovolací súd ďalej uviedol, že z obsahu

podanej žaloby je zrejmé, že žalobca v nej obmedzenie jeho práv konaním mimoriadneho

valného zhromaždenia nekonkretizoval a toto ani nedoložil. Následne v konaní pred súdom

prvého stupňa tvrdil, že jeho práva boli obmedzené rozhodnutím mimoriadneho valného

zhromaždenia o zmene v orgánoch spoločnosti žalovaného. Podľa dovolacieho súdu je však

nepochybné, že pozvánka na valné zhromaždenie mu bola doručená, z ktorého dôvodu mohlo

byť naplnené i právo akcionára, a to zúčastniť sa valného zhromaždenia, a na ňom tiež

predkladať návrhy. Zo skutočnosti, že žalobca mal hlasovacie právo súdnym rozhodnutím

obmedzené, nemožno vyvodiť, že mu toto právo konaním valného zhromaždenia bolo upreté.

Dovolací súd dodal, že akcionár má garantované právo podávať návrhy na zmenu v orgánoch

spoločnosti a byť na ich voľbe účastný. Ich samotnou zmenou však nie sú jeho práva

akcionára obmedzené. Právo akcionára podieľať sa na riadení spoločnosti spočíva totiž najmä

v jeho práve zúčastniť sa na valnom zhromaždení, požadovať a dostať na ňom vysvetlenia,

týkajúce sa spoločnosti a práve uplatňovať na ňom návrhy a protinávrhy. Žalobca tiež

v konaní pred súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 09. 08. 2006 tvrdil, že na svojich

právach bol obmedzený rozhodnutím o rozdelení podielu na zisku, ktoré tvrdenie však

nekonkretizoval a tiež nedoložil. Na tomto pojednávaní namietal tiež ďalší formálny dôvod

neplatnosti uznesení valného zhromaždenia, ktorý však v uvedenej zákonnej lehote neuplatnil,

a pre ktorý dôvod už k tejto tvrdenej skutočnosti nebolo možné prihliadnuť. Pokiaľ teda

odvolací súd uzavrel, že žalobca v zákonnej lehote neosvedčil obmedzenie jeho práv

akcionára konaním mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, vychádza jeho

rozhodnutie zo správneho právneho posúdenia veci. Pre úplnosť dovolací súd uviedol, že súd

rozhoduje v sporovom konaní na základe preukázaných skutočností, tvrdených účastníkmi, je

však oprávnený výnimočne na ich preukázanie vykonať aj iné dôkazy, než sú účastníkmi

doložené, resp. navrhované ( ). Po vyhlásení uznesenia, ktorým sa

dokazovanie končí, súd na neskôr predložené dôkazy a tvrdené skutočnosti nemôže prihliadať

( ). Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa ust. dovolanie žalobcu zamietol. V dovolacom konaní úspešnému

žalovanému priznal Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust.

náhradu trov dovolacieho konania.

Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu, ktorou sťažnosťou žalobca

namietal porušenie svojich základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky rozsudkom dovolacieho súdu, nálezom zo dňa 16. 06. 2011 č.

-39 rozhodol tak, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu porušené bolo

a rozsudok dovolacieho súdu zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť žalobcovi trovy konania a vo zvyšnej časti

sťažnosti žalobcu nevyhovel. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd formálne

konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala v zákonnej lehote obmedzenie svojich práv ako

akcionára konaním mimoriadneho valného zhromaždenia; opomenul pritom skutočnosť, resp.

nevysporiadal sa s otázkou, že každé rozhodovanie o právach akcionára sa ho dotýka, najmä

otázky, ktorá sa týka podielu akcionára na zisku akciovej spoločnosti, o ktorom v danom

prípade rozhodovalo aj mimoriadne valné zhromaždenie, ktoré napáda sťažovateľka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu

nemožno z hľadiska požiadaviek riadneho a presvedčivého odôvodnenia vrátane povinnosti

vyrovnať sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci,

akceptovať. Ústavný súd sa predovšetkým nestotožnil s formalistickým výkladom ustanovení

a , uplatneným v namietanom rozsudku najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu v kontexte so skutočnosťou, že v danom prípade nebolo sporné, že

mimoriadne valné zhromaždenie bolo zvolané neoprávnenou osobou a na ňom prijaté

uznesenia boli v rozpore so zákonom, pričom zo samotného obsahu programu tohto valného

zhromaždenia vyplývalo, že sa dotýka práv akcionárov príslušnej obchodnej spoločnosti.

Ústavný súd sa naopak vo vzťahu k splneniu „kumulatívnej podmienky“ ustanovenej v § 131

ods. 2 v právnom spore podľa ust. Obchodného

zákonníka stotožnil s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého v takomto právnom spore „...

postačí preukázať, že v rozpore so zákonom prípadne stanovami spoločnosti valným

zhromaždením bolo prijaté rozhodnutie, ktoré vo vzťahu k obsahu programu valného

zhromaždenia sa dotýkalo akéhokoľvek práva patriaceho akcionárovi a bolo by nadbytočné,

v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto skutkovom

základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené boli.“ Keďže

ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa a v nadväznosti na to ho zrušil,

nepovažoval už za nevyhnutné zaujať meritórny postoj aj k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa . Vychádzal pritom z princípu

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov (napr.

, ) založeného na skutočnosti, že nálezom zrušujúcim

namietaný rozsudok a vrátením veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie sa vytvára procesný

priestor na ochranu tohto základného práva hmotného charakteru v rámci ďalšieho konania

pred najvyšším súdom (m. m. , ). Z toho dôvodu ústavný súd

sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 , nevyhovel. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. zákona

o ústavnom súde v spojení s ust.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšom konaní prejednal vec v zmysle ust. § 56

ods. 6 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ako aj ust. § 10a ods. 1

a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.

Návrhom zo dňa 28. 09. 2005 sa žalobca domáhal určenia neplatnosti všetkých

desiatich uznesení prijatých na MVZ žalovaného konanom dňa 20. 09. 2005. Podaný návrh

vo veci samej žalobca odôvodňoval tým, že on bol v čase konania sporného VZ majoritným

akcionárom žalovaného, keďže vlastnil 51% jeho akcií. Okrem žalobcu bola v tom čase

akcionárom žalovaného aj spoločnosť C., s. r. o., ktorá bola vlastníkom 49% akcií. Táto

spoločnosť však v deň konania VZ nebola zapísaná v zozname akcionárov žalovaného.

Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na ust. , v zmysle

ktorého práva spojené s akciou na meno je voči akciovej spoločnosti oprávnená vykonávať

len osoba zapísaná v zozname akcionárov. Ďalším dôvodom neplatnosti uznesení mala byť

podľa žalobcu skutočnosť, že VZ zvolal len jeden člen dozornej rady a nie dozorná rada ako

kolektívny orgán v zmysle ust. . Žalobca poukazoval aj

na skutočnosť, že VZ nebolo uznášaniaschopné, keďže sa jeho konania nezúčastnili akcionári,

ktorí vlastnili viac ako 50% akcií tak, ako bola táto podmienka upravená v článku XI. bod 3.

stanov žalovaného v znení platnom v čase konania VZ. Na VZ sa totiž zúčastnil len

menšinový akcionár (C., s. r. o.). Hlasovacie práva žalobcu boli v tom čase síce obmedzené

predbežným opatrením Okresného súdu Bratislava III. č. k. , avšak podľa

názoru žalobcu pri zisťovaní kvóra potrebného pre hlasovanie na VZ sa malo prihliadať aj na

tieto jeho akcie. Posledný, štvrtý dôvod neplatnosti uznesení už súvisí s neúčasťou žalobcu na

VZ. Žalobca poukazoval na program VZ, ktorý bol rozšírený v rozpore s ust.

bez toho, aby s tým súhlasili všetci akcionári a bez toho, aby

boli všetci akcionári na VZ prítomní. Žalobca svoje tvrdenia preukazoval najmä notárskou

zápisnicou o konaní VZ, výpisom zo zoznamu akcionárov žalovaného, rozhodnutím

obchodného registra o zápise zmien v orgánoch žalovaného, stanovami žalovaného

a pozvánkou na VZ.

Na pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa dňa 09. 08. 2006, žalobca doplnil

svoj žalobný návrh, ktorým doplnením poukázal na to, že jeho práva mohli byť obmedzené

tým, že bolo porušené jeho právo na riadne zvolanie valného zhromaždenia, právo

na rozdelenie podielu zo zisku a jeho právo na rozhodnutie o zmene programu valného

zhromaždenia.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na ust. § 131 ods. 1 a 2 Obchodného

zákonníka, z ktorého ustanovenia podľa tohto súdu vyplýva, že pre vyhovenie žaloby sa

vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch hmotnoprávnych podmienok a to konštatovanie

rozporu so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo stanovami a druhou ak toto porušenie –

rozpor mohlo obmedziť práva spoločníka – akcionára. K úspešnému splneniu kumulatívnej

druhej podmienky preukázania obmedzenia žalobcu ako akcionára pre určenie neplatnosti

napadnutých uznesení bolo podľa odvolacieho súdu potrebné obmedzenie nielen tvrdiť, ale aj

preukázať za splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti podľa ust.§ 101 ods. 1

a ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd poukazuje v súvislosti s právnym

názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie, že je potrebné rozlišovať medzi povinnosťou

tvrdiť a dôkaznou povinnosťou, nakoľko ide o rôzne procesné úkony s rôznou povahou a tieto

úkony nie je možné stotožňovať. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa

dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti,

označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu (ust. ). Účastníci

sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (ust. § 120 ods. 1 prvá veta

). Z uvedeného vyplýva, že navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou

tvrdenia, avšak v cit. ustanoveniach sa neuvádza, že by sa povinnosť tvrdenia musela

samotným účastníkom aj preukázať. Procesné dokazovanie ako procesný postup vykonáva

súd a slúži k získavaniu správ o tvrdených dôležitých skutočnostiach, ktoré zostali v konaní

pochybné. Tieto tvrdenia sú teda predmetom procesného dokazovania a súd pred vydaním

rozhodnutia zváži, ktoré skutočnosti alebo tvrdenia má za preukázané. Záver odvolacieho

súdu o tom, že istú skutočnosť, v danom prípade obmedzenie práv akcionára ako dôsledok

prijatia rozhodnutia VZ, bolo potrebné žalobcom v konaní nielen tvrdiť, ale aj preukázať

za splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti, je nesprávny. Ako ďalej vyplýva

z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa dňa 09. 08. 2006, žalobca

v konaní tvrdil, že jeho práva ako akcionára boli porušené. Konštatovanie odvolacieho súdu

o absencii takýchto tvrdení je preto zmätočné.

Vo vzťahu k tvrdeniu odvolacieho súdu ohľadom splnenia „kumulatívnej podmienky“

ustanovenej , dovolací súd poukazuje na záver Ústavného

súdu SR v predmetnej veci, podľa ktorého záveru každé rozhodovanie o právach akcionára sa

ho dotýka, najmä otázky, ktorá sa týka podielu akcionára na zisku akciovej spoločnosti,

o ktorom v danom prípade rozhodovalo aj MVZ. Preto postačí preukázať, že v rozpore

so zákonom prípadne stanovami spoločnosti VZ bolo prijaté rozhodnutie, ktoré vo vzťahu

k obsahu programu VZ sa dotýkalo akéhokoľvek práva patriaceho akcionárovi a bolo by

nadbytočné, v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto

skutkovom základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené

boli.

Vzhľadom na vyššie uvedené, dovolací súd konštatuje, že odvolací súd nevykonal

dokazovanie na preukázanie obmedzenia práv akcionára podľa ust. § 131 ods. 2 Obchodného

zákonníka. Odvolací súd sa v konaní vôbec nezaoberal možnosťou obmedzenia práv žalobcu

ako akcionára v súvislosti s prijatými uzneseniami č. 2 až 10 MVZ. Z tohto dôvodu Najvyšší

súd Slovenskej republiky podľa ust. prvá veta rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko neboli naplnené podmienky na zmenu

rozhodnutia ustanovené v druhá veta

V zmysle nálezu Ústavného súdu SR v predmetnej veci sa bude potrebné v ostatnom

konaní zamerať aj na zodpovedanie otázky zvolania MVZ oprávnenou osobou, ako aj

na zákonnosť prijatých uznesení na dotknutom zhromaždení, pretože z obsahu programu

tohto zhromaždenia vyplývalo, že sa dotýka práv akcionárov príslušnej obchodnej

spoločnosti.

Podľa ust. pre Krajský súd v Žiline, ktorému sa vec vracia na ďalšie

konanie je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie v zmysle

znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2012

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová