Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)9cf/383999.8d5f26.pdf
PDF · 137.44 KB
No categories available
2Obdo/1/2012
Najvyšší súd 2 Obdo 1/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S. E., a. s., V., IČO: X.,
zastúpený Advokátskou kanceláriou: JUDr. I. B., s. r. o., J., proti žalovanému: Z. S., a. s., K.,
IČO: X., zastúpený advokátom Mgr. R. K., D., o určenie neplatnosti uznesení
mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, na dovolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. mája 2007 č. k. 20Cob 340/2006-475, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. mája
2007 č. k. 20 Cob 340/2006-475 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom zo dňa 14. 08. 2006 č. k. 9Cb 144/2005-370
určil, že uznesenia č. 2 až č. 10, prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení (ďalej len
„MVZ“) žalovaného, konanom dňa 20. 09. 2005, sú neplatné. Návrh žalobcu v zostávajúcej
časti ohľadom neplatnosti uznesenia č. 1 zamietol a žalovaného zaviazal zaplatiť na účet
právnej zástupkyne žalobcu trovy konania vo výške 36 664,-- Sk.
Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že uplatnený nárok žalobcu je
ohľadom uznesení č. 2 až č. 10 dôvodný. Uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa
20. 09. 2005 sa konalo MVZ žalovaného. Rovnako nebolo sporné ani to, že valného
zhromaždenia (ďalej len „VZ“) sa nezúčastnil žalobca, ktorý v tom čase vlastnil 51% akcií
žalovaného. Medzi nimi nebolo sporné ani to, že na VZ sa zúčastnil len jeden akcionár
žalovaného, a to spoločnosť C., s. r. o. Napokon medzi nimi nebolo sporné ani to, že
spoločnosť C., s. r. o., nebola v čase konania sporného VZ zapísaná v zozname akcionárov
žalovaného. Súd poukázal na ust. § 156 ods. 6 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého
práva spojené s akciou na meno je voči spoločnosti oprávnená vykonávať len osoba zapísaná
v zozname akcionárov. Uviedol, že táto právna úprava je účinná od 01. 01. 2002, odkedy už
akcionárske práva nie sú viazané na akciu, ale na zápis v zozname akcionárov.
V tejto súvislosti poukázal na odlišnosť českej právnej úpravy v ust. § 156 ods. 3 Obchodného
zákonníka. Uviedol, že zatiaľ čo slovenská právna úprava neumožňuje výkon akcionárskych
práv inej osobe než tej, čo je zapísaná v zozname akcionárov, česká právna úprava dáva
možnosť výkonu akcionárskych práv aj vlastníkovi akcie, a to v prípade, ak sa preukáže, že
zápis v zozname akcionárskych práv nezodpovedá skutočnosti. Podľa názoru súdu nemožno
ani rozširujúcim výkladom ust. § 156 ods. 6 Obchodného zákonníka dospieť k takým
záverom, ktoré sú predmetom výslovnej českej právnej úpravy v ust. § 156 ods. 3 českého
Obchodného zákonníka. Súd v tejto súvislosti skúmal v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b/
O. s. p. aj ústavnosť ustanovenia § 156 ods. 6 Obchodného zákonníka, najmä jeho súlad s čl.
20 Ústavy SR, ako aj s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Súd konštatoval, že je totiž zrejmé, že splnenie nutnej
a nevyvrátiteľnej podmienky pre výkon akcionárskych práv už nezávisí od činnosti akcionára
(vlastníka akcii), ale od správania práve tej akciovej spoločnosti, ktorej sa zápis dotýka.
O účinkoch prevodu akcií, ako aj o možnosti výkonu takto nadobudnutých akcionárskych
práv, teda nerozhoduje nezainteresovaná tretia osoba, či orgán verejnej moci, ale priamo ten
subjekt, ktorého sa zápis dotýka. Treba však poukázať na možnosť náhrady škody (ujmy),
ktorú akcionár môže v dôsledku nečinnosti akciovej spoločnosti utrpieť. I keď dokazovanie
vzniknutej ujmy v dôsledku odoprenia včasného prístupu akcionára k plnému výkonu
nadobudnutých akcionárskych práv môže byť náročné, podľa názoru súdu nemožno
vo všeobecnosti konštatovať rozpor predmetného ustanovenia s ústavou či európskym
dohovorom. Súd preto konštatoval neplatnosť predmetných uznesení VZ z toho dôvodu, že
predmetné VZ sa konalo bez prítomnosti akéhokoľvek oprávneného akcionára. Majoritný
akcionár (žalobca) sa VZ totiž nezúčastnil a minoritný akcionár (C., s. r. o.) nemohol
v tom čase vykonávať akcionárske práva, lebo nebol v deň konania VZ zapísaný v zozname
akcionárov. Pokiaľ ide o ďalšie dôvody neplatnosti napadnutých uznesení, súd konštatoval, že
iný dôvod neplatnosti uznesení nezistil. Podľa názoru súdu predmetné VZ bolo zvolané
oprávnenou osobou, a to v súlade s ust. § 184 ods. 2 Obchodného zákonníka, v spojení
s § 199 Obchodného zákonníka, pričom žalovaný preukázal splnenie týchto zákonných
podmienok pre zvolanie VZ, čo i len jedným z členov dozornej rady. Ohľadom nedostatočnej
uznášaniaschopnosti súd poukázal na obmedzenie hlasovacích práv žalobcu na základe
predbežného opatrenia, vydaného Okresným súdom Bratislava III. vo veci č. k. 45Cb/70/05.
Toto rozhodnutie iného súdu bolo v deň konania VZ vykonateľné a stále účinné. Pokiaľ tento
súd odňal žalobcovi výkon hlasovacích práv, je správne, ak sa na takéhoto akcionára
pri hlasovaní neprihliada. Tým treba v zmysle ust. § 186 ods. 3 Obchodného zákonníka
rozumieť už aj zistenie uznášaniaschopnosti prítomných akcionárov, inak by takto uložené
obmedzenie strácalo praktický význam. Takýto záver platí zvlášť u majoritných akcionárov,
ktorí by síce nemohli hlasovať, ale svojou neúčasťou na hlasovaní by blokovali činnosť celej
spoločnosti v prípade, že táto má v stanovách dohodnuté väčšie hlasovacie kvórum.
V súvislosti s úpravou uznášaniaschopnosti, ktorá u žalovaného trvala aj po 01. 01. 2002, súd
vychádzal z názoru, že obchodné spoločnosti majú aj po tomto termíne možnosť určiť takúto
podmienku pre hlasovanie VZ. Hoci z ust. § 185 bola táto obligatórna podmienka vypustená,
nie je oprávneným osobám zakázané dohodnúť si takúto podmienku v stanovách. Nemožno
teda brániť akcionárom, aby si takúto podmienku do stanov vložili alebo ponechali.
Poukazovať na domnelé obmedzovanie akcionárskych práv nad rámec zákona je nesprávne,
keďže akcionár kúpou takej akcie súhlasí s podmienkami určenými v čase kúpy akcie
v stanovách. Naviac v zmysle ust. § 786c ods. 15 Obchodného zákonníka strácajú platnosť len
tie ustanovenia stanov, ktoré upravujú práva a povinnosti v rozpore s donucujúcimi
ustanoveniami tohto zákona. Ustanovenie § 185 ani žiadne iné ustanovenie Obchodného
zákonníka však už neobsahuje podmienku pre uznášaniaschopnosť VZ. Preto ani nemožno
takúto podmienku, obsiahnutú v stanovách, označiť za rozpornú, keďže v Obchodnom
zákonníku nie je žiadne donucujúce ustanovenie, s ktorým by takáto podmienka bola
v rozpore. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že žalobca okrem uznesenia č. 1, ktoré malo
len procedurálny charakter, mohol byť s poukazom na ust. § 131 ods. 2 v spojení s § 183
Obchodného zákonníka na svojich právach dotknutý každým uznesením č. 2 až č. 10, a to aj
samostatne. Preto súd zamietol návrh len ohľadne uznesenia č. 1. Súd uviedol, že uznesením
č. 2 bolo rozhodnuté o schválení ročnej účtovnej závierky a o rozdelení zisku. Takéto
rozhodnutie sa bezprostredne týka každého (zvlášť) majoritného akcionára. Aj preto zákon
výslovne vyžaduje konanie minimálne jedného VZ ročne s týmto bodom programu
a sankcionuje prípadné nerešpektovanie. Uznesením č. 3 bol zmenený program konaného VZ,
čo sa v nadväznosti na nižšie uvedenú neplatnosť rozhodnutí, doplnených o bodoch programu
tiež priamo dotýka práv žalobcu. Uznesením č. 4 bolo rozhodnuté o zmene stanov, ktorým sa
podstatným spôsobom zmenili najmä pravidlá zvolávania VZ žalovaného a hlasovania
na ňom, čím sa pozícia žalobcu ako majoritného vlastníka výrazne oslabila oproti minoritným
akcionárom. Uzneseniami č. 5 až č. 10 boli vykonané zmeny vo všetkých orgánoch
žalovaného, čím sa podstatným spôsobom zmenilo personálne obsadenie týchto orgánov bez
toho, aby žalobca mohol do toho zasiahnuť.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom zo dňa
30. 05. 2007 č. k. 20 Cob 340/2006-475 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu
zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy prvostupňového a odvolacieho
konania 26 612,70 Sk na účet právneho zástupcu. Krajský súd v časti, týkajúcej sa
nezákonnosti MVZ, sa stotožnil s vysloveným názorom prvostupňového súdu, že konané
MVZ a na ňom prijaté uznesenia boli v rozpore so zákonom, keďže spoločnosť C.,
s. r. o., nebola zapísaná v zozname akcionárov a nenastali účinky uvedené v ust. § 156 ods. 7
Obchodného zákonníka v znení ku dňu konania MVZ. Z tohto dôvodu odvolací súd
neprihliadol na iné rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín, na ktoré poukazoval právny
zástupca žalovaného pod č. k. 5 Cb 1/2006-182 z 26. 03. 2007, naviac keď v čase konania
toto rozhodnutie z titulu podaného odvolania nebolo právoplatné. V rámci preskúmavania
napadnutého výroku rozsudku odvolací súd vychádzajúc z ust. § 131 ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka v znení účinnom k dátumu konaného MVZ preskúmaval, či bolo tvrdené
a preukázané obmedzenie práv akcionára, ktorý sa určenia neplatnosti uznesení č. 2 až č. 10
domáhal a uviedol, že bolo preto potrebné vyhodnotiť predmet žaloby vo vzťahu k doloženým
tvrdeniam žalobcu pred súdom prvého stupňa. K splneniu druhej podmienky uvedenej v ust.
§ 131 ods. 2 Obchodného zákonníka krajský súd uviedol, že v sporovom konaní platí
dispozičná zásada, ktorej obsahom je oprávnenie účastníka na dispozíciu s konaním a jeho
predmetom. Jej význam spočíva v procesnej a hmotnoprávnej konkretizácii a prejave ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu a prejavuje sa v uplatnení žalobného práva (čl. 46 ods.
1 Ústavy SR). V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. PL. ÚS 43/95. Dispozičná zásada sa preto prejavuje predovšetkým
v dispozitívnych procesných a hmotných úkonoch účastníka. S predmetom žaloby, jej
tvrdeniami disponuje účastník a túto dispozíciu nemôže prevziať súd. K záveru, vyslovenému
prvostupňovým súdom, týkajúceho sa obmedzenia žalobcu ako akcionára napadnutými
uzneseniami č. 2 až 10, na základe zopakovaného dokazovania bol odvolací súd odlišného
názoru. K úspešnému splneniu kumulatívnej druhej podmienky preukázania obmedzenia
žalobcu ako akcionára pre určenie neplatnosti napadnutých uznesení bolo potrebné podľa
odvolacieho súdu obmedzenie tvrdiť a preukázať za splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej
povinnosti v ust.§ 101 ods. 1 a § 120 ods. 1, 4 O. s. p. Odvolací súd ďalej skonštatoval, že
v konaní pred prvostupňovým súdom nielen absentovali tvrdenia žalobcu, ale aj dôkazy, ktoré
neboli predkladané. Pred súdom prvého stupňa neodznela námietka zhoršenia postavenia
žalobcu v dôsledku prijatých uznesení MVZ vo vzťahu k zmene úpravy hlasovania na valnom
zhromaždení. Vo vzťahu k tvrdeniu o rozdelení zisku podľa uznesenia č. 2 a tvrdenia
o predkupnom práve, ktoré malo výrazne obmedziť práva akcionára, tieto boli uvedené až
vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu. Zo žaloby, ako aj vyjadrení žalobcu odvolací súd nemal
za zrejmé, v čom žalobca videl porušenie a obmedzenie svojho práva akcionára, napr.
vo vzťahu k podielu na zisku spoločnosti vzhľadom k zneniu ust. § 178 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Nebolo akceptovateľné zo strany odvolacieho súdu prihliadnuť na iniciatívu
okresného súdu - dôvody obmedzenia uvedené v odôvodnení rozsudku, keďže takéto tvrdenia
a dôkazy neboli účastníkom konania pred prvostupňovým súdom predložené a v odvolacom
konaní na ne nebolo možné prihliadnuť vzhľadom k poučeniu podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p.
a nepreukázania žiadneho z dôvodov podľa ust. § 205a ods. 1 O. s. p. Opačným postupom by
došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 59/2000, z ktorého
v odôvodnení je uvedené „na rovnaké postavenie účastníkov konania musí všeobecný súd
prihliadať aj pri uplatňovaní ďalších ustanovení procesného predpisu, ktoré upravujú jeho
postup v konaní“. Uviedol, že podľa čl. 47 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd sú si
všetci účastníci v konaní rovní. Ústavnoprocesnú zásadu rovnosti účastníkov konania
obsahuje i platný Občiansky súdny poriadok, ktorý v § 18 ustanovuje, že všetci účastníci
občianskeho súdneho konania majú rovnaké postavenie. Podstata tejto zásady spočíva v tom,
že všetci účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,
ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných práv. Preto v danom prípade, ak vstúpil iniciatívne
okresný súd do konania pri posudzovaní obmedzenia práv žalobcu tak, ako uviedol
v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom absentovali tvrdenia a dôkazy žalobcu, bola tým
porušená zásada rovnosti uvedená v § 18 O. s. p., keď žalobca nepreukázal skutkový a právny
základ ním požadovaného určenia v súlade s ust. § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané obmedzenie práv žalobcu, odvolací súd
rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmenil a žalobu zamietol. Pre úplnosť
odvolací súd uviedol, že ak žalobca k dátumu konania MVZ nemal na základe právoplatných
súdnych rozhodnutí hlasovacie práva, reálne ani k obmedzeniu jeho práv dôjsť nemohlo.
Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa
13. 05. 2010 č. k. 3 Obdo 45/2008-596 dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu
zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy dovolacieho konania na účet
jeho právneho zástupcu v sume 120,13 Eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého
stupňa a tiež odvolací súd dospeli v danom prípade k zhodnému záveru, že uznesenia č. 2 až
10, prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení žalovaného, ktoré sa konalo 20. 09. 2005,
sú v rozpore so zákonom, pretože o nich rozhodla obchodná spoločnosť, ktorá nebola
zapísaná v zozname akcionárov žalovaného ku dňu konania mimoriadneho valného
zhromaždenia.
Odvolací súd však na základe zopakovaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal a neosvedčil obmedzenie jeho práv akcionára, v dôsledku zisteného porušenia
zákona. Nepochybne povinnosť tvrdiť a tiež osvedčiť tvrdené skutočnosti ohľadne splnenia
zákonných hmotnoprávnych podmienok práva v zákonnej lehote podľa ust. § 131
Obchodného zákonníka, v predmetnom sporovom konaní spočíva na žalobcovi, ktorý túto
plní opísaním rozhodujúcich skutočností uplatňovaného nároku v žalobe a tiež doložením
dôkazov, ktoré tvrdené skutočnosti osvedčujú. Dovolací súd ďalej uviedol, že z obsahu
podanej žaloby je zrejmé, že žalobca v nej obmedzenie jeho práv konaním mimoriadneho
valného zhromaždenia nekonkretizoval a toto ani nedoložil. Následne v konaní pred súdom
prvého stupňa tvrdil, že jeho práva boli obmedzené rozhodnutím mimoriadneho valného
zhromaždenia o zmene v orgánoch spoločnosti žalovaného. Podľa dovolacieho súdu je však
nepochybné, že pozvánka na valné zhromaždenie mu bola doručená, z ktorého dôvodu mohlo
byť naplnené i právo akcionára, a to zúčastniť sa valného zhromaždenia, a na ňom tiež
predkladať návrhy. Zo skutočnosti, že žalobca mal hlasovacie právo súdnym rozhodnutím
obmedzené, nemožno vyvodiť, že mu toto právo konaním valného zhromaždenia bolo upreté.
Dovolací súd dodal, že akcionár má garantované právo podávať návrhy na zmenu v orgánoch
spoločnosti a byť na ich voľbe účastný. Ich samotnou zmenou však nie sú jeho práva
akcionára obmedzené. Právo akcionára podieľať sa na riadení spoločnosti spočíva totiž najmä
v jeho práve zúčastniť sa na valnom zhromaždení, požadovať a dostať na ňom vysvetlenia,
týkajúce sa spoločnosti a práve uplatňovať na ňom návrhy a protinávrhy. Žalobca tiež
v konaní pred súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 09. 08. 2006 tvrdil, že na svojich
právach bol obmedzený rozhodnutím o rozdelení podielu na zisku, ktoré tvrdenie však
nekonkretizoval a tiež nedoložil. Na tomto pojednávaní namietal tiež ďalší formálny dôvod
neplatnosti uznesení valného zhromaždenia, ktorý však v uvedenej zákonnej lehote neuplatnil,
a pre ktorý dôvod už k tejto tvrdenej skutočnosti nebolo možné prihliadnuť. Pokiaľ teda
odvolací súd uzavrel, že žalobca v zákonnej lehote neosvedčil obmedzenie jeho práv
akcionára konaním mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, vychádza jeho
rozhodnutie zo správneho právneho posúdenia veci. Pre úplnosť dovolací súd uviedol, že súd
rozhoduje v sporovom konaní na základe preukázaných skutočností, tvrdených účastníkmi, je
však oprávnený výnimočne na ich preukázanie vykonať aj iné dôkazy, než sú účastníkmi
doložené, resp. navrhované (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Po vyhlásení uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí, súd na neskôr predložené dôkazy a tvrdené skutočnosti nemôže prihliadať
(§ 120 ods. 4 O. s. p.). Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa ust. § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie žalobcu zamietol. V dovolacom konaní úspešnému
žalovanému priznal Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust.
§ 243b ods. 5 O. s. p. náhradu trov dovolacieho konania.
Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu, ktorou sťažnosťou žalobca
namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom dovolacieho súdu, nálezom zo dňa 16. 06. 2011 č.
IV ÚS 434/2010-39 rozhodol tak, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu porušené bolo
a rozsudok dovolacieho súdu zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť žalobcovi trovy konania a vo zvyšnej časti
sťažnosti žalobcu nevyhovel. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd formálne
konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala v zákonnej lehote obmedzenie svojich práv ako
akcionára konaním mimoriadneho valného zhromaždenia; opomenul pritom skutočnosť, resp.
nevysporiadal sa s otázkou, že každé rozhodovanie o právach akcionára sa ho dotýka, najmä
otázky, ktorá sa týka podielu akcionára na zisku akciovej spoločnosti, o ktorom v danom
prípade rozhodovalo aj mimoriadne valné zhromaždenie, ktoré napáda sťažovateľka.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu
nemožno z hľadiska požiadaviek riadneho a presvedčivého odôvodnenia vrátane povinnosti
vyrovnať sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci,
akceptovať. Ústavný súd sa predovšetkým nestotožnil s formalistickým výkladom ustanovení
§ 131 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, uplatneným v namietanom rozsudku najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu v kontexte so skutočnosťou, že v danom prípade nebolo sporné, že
mimoriadne valné zhromaždenie bolo zvolané neoprávnenou osobou a na ňom prijaté
uznesenia boli v rozpore so zákonom, pričom zo samotného obsahu programu tohto valného
zhromaždenia vyplývalo, že sa dotýka práv akcionárov príslušnej obchodnej spoločnosti.
Ústavný súd sa naopak vo vzťahu k splneniu „kumulatívnej podmienky“ ustanovenej v § 131
ods. 2 Obchodného zákonníka v právnom spore podľa ust. § 131 ods. 1 Obchodného
zákonníka stotožnil s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého v takomto právnom spore „...
postačí preukázať, že v rozpore so zákonom prípadne stanovami spoločnosti valným
zhromaždením bolo prijaté rozhodnutie, ktoré vo vzťahu k obsahu programu valného
zhromaždenia sa dotýkalo akéhokoľvek práva patriaceho akcionárovi a bolo by nadbytočné,
v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto skutkovom
základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené boli.“ Keďže
ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v nadväznosti na to ho zrušil,
nepovažoval už za nevyhnutné zaujať meritórny postoj aj k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Vychádzal pritom z princípu
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov (napr.
IV. ÚS 303/04, III. ÚS 167/2010) založeného na skutočnosti, že nálezom zrušujúcim
namietaný rozsudok a vrátením veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie sa vytvára procesný
priestor na ochranu tohto základného práva hmotného charakteru v rámci ďalšieho konania
pred najvyšším súdom (m. m. IV. ÚS 149/09, IV. ÚS 136/2010). Z toho dôvodu ústavný súd
sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, nevyhovel. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s ust. § 149 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšom konaní prejednal vec v zmysle ust. § 56
ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ako aj ust. § 10a ods. 1
O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.
Návrhom zo dňa 28. 09. 2005 sa žalobca domáhal určenia neplatnosti všetkých
desiatich uznesení prijatých na MVZ žalovaného konanom dňa 20. 09. 2005. Podaný návrh
vo veci samej žalobca odôvodňoval tým, že on bol v čase konania sporného VZ majoritným
akcionárom žalovaného, keďže vlastnil 51% jeho akcií. Okrem žalobcu bola v tom čase
akcionárom žalovaného aj spoločnosť C., s. r. o., ktorá bola vlastníkom 49% akcií. Táto
spoločnosť však v deň konania VZ nebola zapísaná v zozname akcionárov žalovaného.
Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na ust. § 156 ods. 6 Obchodného zákonníka, v zmysle
ktorého práva spojené s akciou na meno je voči akciovej spoločnosti oprávnená vykonávať
len osoba zapísaná v zozname akcionárov. Ďalším dôvodom neplatnosti uznesení mala byť
podľa žalobcu skutočnosť, že VZ zvolal len jeden člen dozornej rady a nie dozorná rada ako
kolektívny orgán v zmysle ust. § 199 Obchodného zákonníka. Žalobca poukazoval aj
na skutočnosť, že VZ nebolo uznášaniaschopné, keďže sa jeho konania nezúčastnili akcionári,
ktorí vlastnili viac ako 50% akcií tak, ako bola táto podmienka upravená v článku XI. bod 3.
stanov žalovaného v znení platnom v čase konania VZ. Na VZ sa totiž zúčastnil len
menšinový akcionár (C., s. r. o.). Hlasovacie práva žalobcu boli v tom čase síce obmedzené
predbežným opatrením Okresného súdu Bratislava III. č. k. 45 Cb 70/2005, avšak podľa
názoru žalobcu pri zisťovaní kvóra potrebného pre hlasovanie na VZ sa malo prihliadať aj na
tieto jeho akcie. Posledný, štvrtý dôvod neplatnosti uznesení už súvisí s neúčasťou žalobcu na
VZ. Žalobca poukazoval na program VZ, ktorý bol rozšírený v rozpore s ust.
§ 185 Obchodného zákonníka bez toho, aby s tým súhlasili všetci akcionári a bez toho, aby
boli všetci akcionári na VZ prítomní. Žalobca svoje tvrdenia preukazoval najmä notárskou
zápisnicou o konaní VZ, výpisom zo zoznamu akcionárov žalovaného, rozhodnutím
obchodného registra o zápise zmien v orgánoch žalovaného, stanovami žalovaného
a pozvánkou na VZ.
Na pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa dňa 09. 08. 2006, žalobca doplnil
svoj žalobný návrh, ktorým doplnením poukázal na to, že jeho práva mohli byť obmedzené
tým, že bolo porušené jeho právo na riadne zvolanie valného zhromaždenia, právo
na rozdelenie podielu zo zisku a jeho právo na rozhodnutie o zmene programu valného
zhromaždenia.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na ust. § 131 ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka, z ktorého ustanovenia podľa tohto súdu vyplýva, že pre vyhovenie žaloby sa
vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch hmotnoprávnych podmienok a to konštatovanie
rozporu so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo stanovami a druhou ak toto porušenie –
rozpor mohlo obmedziť práva spoločníka – akcionára. K úspešnému splneniu kumulatívnej
druhej podmienky preukázania obmedzenia žalobcu ako akcionára pre určenie neplatnosti
napadnutých uznesení bolo podľa odvolacieho súdu potrebné obmedzenie nielen tvrdiť, ale aj
preukázať za splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti podľa ust.§ 101 ods. 1
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd poukazuje v súvislosti s právnym
názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie, že je potrebné rozlišovať medzi povinnosťou
tvrdiť a dôkaznou povinnosťou, nakoľko ide o rôzne procesné úkony s rôznou povahou a tieto
úkony nie je možné stotožňovať. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa
dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti,
označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu (ust. § 101 ods. 1 O. s. p.). Účastníci
sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (ust. § 120 ods. 1 prvá veta
O. s. p.). Z uvedeného vyplýva, že navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou
tvrdenia, avšak v cit. ustanoveniach sa neuvádza, že by sa povinnosť tvrdenia musela
samotným účastníkom aj preukázať. Procesné dokazovanie ako procesný postup vykonáva
súd a slúži k získavaniu správ o tvrdených dôležitých skutočnostiach, ktoré zostali v konaní
pochybné. Tieto tvrdenia sú teda predmetom procesného dokazovania a súd pred vydaním
rozhodnutia zváži, ktoré skutočnosti alebo tvrdenia má za preukázané. Záver odvolacieho
súdu o tom, že istú skutočnosť, v danom prípade obmedzenie práv akcionára ako dôsledok
prijatia rozhodnutia VZ, bolo potrebné žalobcom v konaní nielen tvrdiť, ale aj preukázať
za splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti, je nesprávny. Ako ďalej vyplýva
z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa dňa 09. 08. 2006, žalobca
v konaní tvrdil, že jeho práva ako akcionára boli porušené. Konštatovanie odvolacieho súdu
o absencii takýchto tvrdení je preto zmätočné.
Vo vzťahu k tvrdeniu odvolacieho súdu ohľadom splnenia „kumulatívnej podmienky“
ustanovenej § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka, dovolací súd poukazuje na záver Ústavného
súdu SR v predmetnej veci, podľa ktorého záveru každé rozhodovanie o právach akcionára sa
ho dotýka, najmä otázky, ktorá sa týka podielu akcionára na zisku akciovej spoločnosti,
o ktorom v danom prípade rozhodovalo aj MVZ. Preto postačí preukázať, že v rozpore
so zákonom prípadne stanovami spoločnosti VZ bolo prijaté rozhodnutie, ktoré vo vzťahu
k obsahu programu VZ sa dotýkalo akéhokoľvek práva patriaceho akcionárovi a bolo by
nadbytočné, v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto
skutkovom základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené
boli.
Vzhľadom na vyššie uvedené, dovolací súd konštatuje, že odvolací súd nevykonal
dokazovanie na preukázanie obmedzenia práv akcionára podľa ust. § 131 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Odvolací súd sa v konaní vôbec nezaoberal možnosťou obmedzenia práv žalobcu
ako akcionára v súvislosti s prijatými uzneseniami č. 2 až 10 MVZ. Z tohto dôvodu Najvyšší
súd Slovenskej republiky podľa ust. § 243b ods. 2 prvá veta O. s. p. rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko neboli naplnené podmienky na zmenu
rozhodnutia ustanovené v § 243b ods. 2 druhá veta O. s. p.
V zmysle nálezu Ústavného súdu SR v predmetnej veci sa bude potrebné v ostatnom
konaní zamerať aj na zodpovedanie otázky zvolania MVZ oprávnenou osobou, ako aj
na zákonnosť prijatých uznesení na dotknutom zhromaždení, pretože z obsahu programu
tohto zhromaždenia vyplývalo, že sa dotýka práv akcionárov príslušnej obchodnej
spoločnosti.
Podľa ust. § 226 O. s. p. pre Krajský súd v Žiline, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie v zmysle
§ 243d ods. 1 O. s. p. znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. februára 2012
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová