Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 146 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (170)77e/363113.88d7b0.pdf
PDF · 157.32 KB
No categories available
6Cdo/115/2010
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ladislava
Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machynika, v právnej veci
ţalobcu B.B., so sídlom v B., zastúpeného Mgr. K. H., advokátom Advokátskej kancelárie B.
so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Úrad geodézie,
kartografie a katastra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Chlumeckého č. 2,
o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 18 C 36/02,
o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. januára 2010 sp.zn. 6 Co
148/08, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na súde 14. mája 2001 ţalobca sa domáhal splnenia povinnosti
ţalovanou nahradiť mu škodu vo výške 474 033 181,-- Sk (15 735 018,95 eur) spolu
so 17,6 % úrokmi z omeškania od 17. augusta 2000 aţ do zaplatenia. Ako rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých vyvodzoval uplatnené právo, uviedol, ţe škoda mu bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom bývalého Katastrálneho úradu Bratislava - Správy katastra
pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu v konaní o návrhu na povolenie vkladu
na základe kúpnej zmluvy z 31. mája 1995 uzavretej medzi predávajúcim B., zastúpeným I.
K., a kupujúcim D. týkajúcej sa jeho nehnuteľností v kat.úz. B., zapísaných na liste
22
vlastníctva č. X. ako pozemok parc. č. X. vo výmere X. m, parc. č. X. vo výmere X. m
2
a parc. č. X. vo výmere X. m. Uviedol, ţe pre nedostatky, ku ktorým došlo v súvislosti
s uzavretím kúpnej zmluvy, nemal byť vklad povolený. Ak napriek tomu orgán katastra
rozhodnutím zo 17. januára 1996 č. V. vklad predsa vlastníckeho práva povolil, postupoval
nesprávne. Uplatnený nárok právne odôvodňoval ustanovením § 18 zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Tvrdil, ţe v dôsledku neprávneho
postupu orgánu katastra bola zmarená realizácia obsahu nájomnej zmluvy, ktorú ako
prenajímateľ uzavrel dňa 10. mája 1995 s nájomcom R., spočívajúca v platení nájomného.
Okresný súd Bratislava III (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 17. júna 2003 č.k.
18 C 36/02-248 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 395 411 283,-- Sk
(13 125 250,05 eur) so 17,6 %-ným úrokom z omeškania od 17. augusta 2000 aţ
do zaplatenia a povinnosť zaplatiť mu aj náhradu trov konania v sume 5 091 276,-- Sk
(168 999,4 eur) do rúk jeho zástupcu, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku ţalobu zamietol. Uplatnený nárok do výšky prisúdenej sumy povaţoval
za dôvodný poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, ţe
katastrálny úrad v dôsledku nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedôslednom
skúmaní náleţitostí kúpnej zmluvy a oprávnenia predávajúceho previesť vlastnícke právo,
povolil vklad vlastníctva, hoci tento povolený nemal byť, čím ţalobcovi za čas od rozhodnutia
o vklade dňa 18. januára 1996 do uzavretia dohody s kupujúcou D. o odstúpení od kúpnej
zmluvy dňa 13. júla 1999 ušiel zisk z prenájmu nehnuteľností obchodnej spoločnosti R.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd), konajúci o odvolaní ţalovanej, rozsudkom
z 22. júna 2006 sp.zn. 6 Co 332/03 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom, ţalobe
vyhovujúcom výroku, zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalobcu
zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania 7 296 396,-- Sk (242 195,97 eur) na účet jej zástupcu.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe uplatnený nárok nemoţno priznať,
pretoţe pokiaľ výsledkom prípadného nesprávneho úradného postupu bolo vydanie
rozhodnutia, mohla by prichádzať do úvahy len zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu, ktorej podmienkou je zrušenie nezákonného rozhodnutia, k čomu
však nedošlo. Nárok povaţoval tieţ za premlčaný odvolávajúc sa na výsledky vykonaného
dokazovania, z ktorého je podľa neho zrejmé, ţe kúpnu zmluvu prevzal člen predstavenstva
ţalobcu 19. januára 1996 a teda ţalobca uţ v uvedený deň mohol mať vedomosť
o nesprávnom úradnom postupe, ako aj o tom, ţe mu vzniká majetková ujma vo forme
nevyplateného nájomného. Zamietnutie ţaloby odôvodnil aj záverom, ţe v čase od 17. januára
1996 do 13. júla 1999 bola vlastníkom nehnuteľností D., preto ţalobcovi nemohla vzniknúť
škoda ním tvrdeným spôsobom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (dovolací súd), rozhodujúci o dovolaní ţalobcu,
rozsudkom z 28. apríla 2008 sp.zn. 4 Cdo 9/2007, zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol tak z dôvodu, ţe odvolací súd vykonal dňa 13. októbra
2005 výsluch svedkyne Ing. M. H. bez toho, aby o vykonaní tohto dôkazu upovedomil
účastníkov. Pretoţe odvolací súd takto nepostupoval, odňal účastníkom a teda aj ţalobcovi,
ktorý túto okolnosť výslovne v dovolaní namietal, moţnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd tieţ
uviedol, ţe vzhľadom na dôvod zrušenia rozsudku odvolacieho súdu, nemohol sumarizovať
skutkové zistenia, z ktorých vychádzal odvolací súd, a posudzovať správnosť jeho právnych
záverov vo väzbe na zistený skutkový stav, pretoţe by to bolo v tomto štádiu konania
predčasné.
Odvolací súd potom rozsudkom z 27. januára 2010 sp.zn. 6 Co 148/08 (znova) zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol. V časti týkajúcej sa náhrady trov
konania zmenil napadnuté rozhodnutie tak, ţe ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej,
na účet jej zástupcu, náhradu trov konania v sume 228 175,21 eur. Ţalobcovi uloţil aj
povinnosť zaplatiť ţalovanej, na účet jej zástupcu, náhradu trov odvolacieho konania v sume
106 174,84 eur. Dospel k záveru, ţe ţalobca síce uplatnil právo včas, keďţe
o povolení vkladu sa dozvedel aţ v decembri 1998, neurobil tak ale dôvodne. Podľa
odvolacieho súdu súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil podľa ustanovenia § 18 zákona
č. 58/1969 Zb. namiesto ustanovení § 3 a § 4 ods. 1 tohto zákona. Podľa odvolacieho súdu
výsledkom (nesprávneho) postupu orgánu katastra bolo napokon vydanie rozhodnutia
zo 17. januára 1996 č. V. „Takýto nesprávny úradný postup bolo moţné preskúmať len na
základe navrhovateľom podaného návrhu na začatie konania v správnom súdnictve podaného
proti danému rozhodnutiu, ktorý ale navrhovateľ nikdy nepodal, teda nevyuţil zákonnú
moţnosť podať proti tomuto rozhodnutiu (ako nezákonnému) opravný prostriedok. Znamená
to, ţe dané rozhodnutie nebolo príslušným orgánom nikdy zrušené“. Vychádzajúc
z uvedeného ustálil, ţe ţalovaná uţ len z tohto dôvodu „nie je nositeľom zodpovednosti za
škodu“. Odvolací súd sa v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia „pre úplnosť“ zoberal
aj ďalšími skutočnosťami, z ktorých ţalobca vyvodzoval nesprávny úradný postup orgánu
katastra „aj z pohľadu ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. bez zreteľa na existenciu
rozhodnutia zo dňa 17.1.1996, č. V.“ Ustálil, ţe postup orgánu katastra bol síce nesprávny,
neboli ale preukázané ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti štátu, a to vznik škody za
obdobie od 18. januára 1996 do 13. júla 1999 a existencia príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom orgánu katastra a vznikom škody. Ak totiţ ţalobca
vyvodzoval vznik škody z toho, ţe obchodná spoločnosť R., s ktorou uzavrel nájomnú
zmluvu, nemohla uţívať predmetné pozemky (a tak pochopiteľne neplatila ţalobcovi ako
prenajímateľovi ani nájomné) z dôvodu, ţe pozemky boli oplotené a stráţené bezpečnostnou
sluţbou, tak takýto stav orgán katastra nezavinil, čo naostatok netvrdil ani sám ţalobca.
Povolením vkladu do katastra ţalobca prestal byť vlastníkom predmetných pozemkov
a do jeho práv a povinností ako prenajímateľa vstúpil nový vlastník pozemkov D. Ţalobcovi
od tohto času uţ nepatrilo právo predmetné nehnuteľnosti drţať, uţívať a nakladať s nimi.
Ţalobcovi mohlo vzniknúť právo na náhradu škody iba za čas od 10. mája 1995
do 17. januára 1996, kedy ešte bol vlastníkom nehnuteľností, za toto obdobie ale náhrada
škody nebola uplatnená. Právo ţalobcu, ako prenajímateľa nehnuteľností, voči nájomcovi na
platenie nájomného sa stalo nevymoţiteľným nie v súvislosti s nesprávnym postupom orgánu
katastra. K tomu uviedol, ţe k oploteniu a stráţeniu prenajatých nehnuteľností došlo uţ v máji
1995, kým konanie na katastrálnom úrade sa začalo aţ v decembri 1995 a rozhodnutie
o povolení vkladu bolo vydané aţ v januári 1996. Toto rozhodnutie nebolo zrušené a bolo
účinné aţ do augusta 1999; ak aj ţaloba podal ţalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy
z 31. mája 1995, túto zobral späť. Bezprostrednou príčinou škody nebol ani postup orgánu
katastra pri doručovaní rozhodnutia o povolení vkladu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalobca podal dovolanie. Navrhol napadnuté
rozhodnutie zmeniť tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa bude potvrdené, alebo napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil
dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Na odôvodnenie svojho rozhodnutia ţalobca
uviedol, ţe ku škode došlo nesprávnym úradným postupom orgánu katastra, ktorý spočíval
v tom, ţe bolo vydané rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva, hoci neboli
odstránené nedostatky návrhu a boli porušené predpisy o doručovaní. Nepovaţuje za dôvodný
záver odvolacieho súdu, ţe danú vec bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Podľa
ţalobcu „v tomto prípade primárny bol nesprávny úradný postup, ktorý aţ následne vyústil
do nezákonného rozhodnutia“. Uzavretím dohody s D., o odstúpení od kúpnej zmluvy
a uzavretím novej kúpnej zmluvy „stratila otázka zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia
o vklade akýkoľvek význam, pretoţe pôvodná zmluva sa od počiatku zrušila“. To pravda
neznamenalo legalizáciu nesprávneho úradného postupu orgánu katastra. „Anulovanie právnej
účinnosti rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva na základe pôvodnej zmluvy malo ten
praktický dopad, ţe ţalobca uţ nemohol podať ţalobu na náhradu škody podľa prvej hlavy
zák. č. 58/1969 Zb., ale len podľa druhej časti, a to podľa § 18“, dôvodil ţalobca.
Nedostatkom rozhodnutia odvolacieho súdu podľa ţalobcu je i to, ţe pri hodnotení príčinného
vzťahu si neujasnil, „aký právny vzťah u navrhovateľa bol narušený a akým spôsobom“.
K tomu uviedol, ţe rušenie jeho drţby predmetných nehnuteľností, „ako menej intenzívny
stav“ trvalo iba do 17. januára 1996. Po tomto čase, vydaním rozhodnutia o povolení vkladu,
bol ale zbavený svojho vlastníctva k nehnuteľnostiam. Za rušenie drţby zodpovedá iný
subjekt, ale za „stav zbavenia vlastníctva“ nepochybne orgán katastra. Ostatne uvedené je
primárnou a jedinou príčinou vzniku škody; iné príčiny vzniku škody neboli ani zistené.
Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcu zamietnuť, pretoţe ním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu je správny. Podľa ţalovanej odvolací súd správne posúdil vec podľa
ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu
a náleţite ustálil, ţe keďţe nezákonné rozhodnutie č. V. zo 17. januára 1996 nebolo
príslušným orgánom zrušené, nie je daný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za vznik
škody. Správne sú podľa ţalovanej aj závery odvolacieho súdu aj o nedostatku príčinnej
súvislosti pojaté v dôvodoch jeho rozhodnutia pre prípad, ţe by sa daná vec posudzovala
podľa ustanovení o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Ţalobca v replike na vyjadrenie ţalovanej spochybnil jej informovanosť o tom, „o čo
v spore ide“. Podľa ţalobcu „v danej veci nie je podstatné, či vkladové rozhodnutie bolo alebo
nebolo zrušené, prípadne aké ďalšie ţaloby ţalobca podal, ale skutočnosť [...] ţe ţalovaný
pred aj pri vydaní rozhodnutia o vklade postupoval v rozpore s katastrálnym zákonom. Tento
nesprávny úradný postup bol ukončený rozhodnutím, ktoré nemalo byť vydané. V reťazi
príčinnej súvislosti je toto rozhodnutie posledným, ktorého zápisom došlo k zmene vlastníctva
a teda k zbaveniu vlastníctva ţalobcu k prenajatým nehnuteľnostiam“.
Dovolací súd konajúci o novom dovolaní ţalobcu, po zistení, ţe dovolanie bolo
podané včas (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia
dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1
O.s.p.), v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen
rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Ţalobca vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietal a v dovolacom konaní ţiadna
z týchto vád ani nevyšla najavo (odvolací súd napokon výsluch svedkyne Ing. M. H.
nerealizoval, keďţe ţalobca netrval na jej výsluchu).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, keď na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo.
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý ţalobca v dovolaní uplatňuje, vrátane
jeho obsahového vymedzenia. Dospel k záveru, ţe obsah jeho dovolania nie je spôsobilý
spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích
dôvodov výslovne v ňom uvedených.
Vzhľadom na čas vzniku ţalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle
ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, posúdiť podľa zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako to
súdy niţších stupňov správne aj urobili.
Podľa § 1 ods. 1, prvá veta zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym
notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej
v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo
orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona
zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemoţno zbaviť. Podľa § 4 ods. 1 zákona nárok na náhradu
škody nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci
o náhrade škody viazaný. Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1
moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným
bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku
(§ 3) zrušené alebo zmenené.
Podľa § 18 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 zákona zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemoţno zbaviť.
Zákon č. 58/1959 Zb. teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými
orgánmi. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím podľa § 1-17 zákona (špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu
nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej
veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak
o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa ustanovenia § 4 zákona je
nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu
na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik
zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č 59/1969 Zb. teda predpokladá
zistenie, ţe rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia,
lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho
zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav.
Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd
rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods.1), a tento súd musí vychádzať zo zistenia
nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa drţať jeho výroku, ţe napadnuté
rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôţe sám otázku
jeho nezákonnosti v ţiadnom smere preskúmavať (§ 135 ods. 2 O.s.p.).
Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu (§ 18-19 zákona) je spojená
s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý
s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným
v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, ţe úkony tzv.
úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom
súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia,
prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát podľa
uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, ţe poškodenému vznikla škoda, ktorá je
v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je neprávnym postup orgánu štátu
so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za
tým účelom zhromaţďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné
nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejaví práve
v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môţu byť hodnotené len podľa
§ 1 – 17 zákona č. 58/1959 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona
teda nie je moţné povaţovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, ţe štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a ţe v dôsledku toho
je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne ţe malo byť vydané
v inej podobe či za iných okolností.
Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej
kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv
k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv k nehnuteľnostiam. Vkladové konanie
ako návrhové správne konanie sa začína na návrh účastníka konania, pričom katastrálny
zákon zakotvuje jednak obligatórne náleţitosti návrhu, na základe ktorého sa vkladové
konanie začína, ako aj príkladne prílohy návrhu, ktoré má účastník vkladového konania spolu
s návrhom na povolenie vkladu predloţiť. V priebehu vkladového konania správa katastra ako
správny orgán posudzuje podstatné náleţitosti príslušného zmluvného typu, a to z hľadiska
kritérií, ktoré sú príkladne uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 zákona č.162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny
zákon) a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách ustanovenia § 42 ods. 1 a 2 uvedeného
zákona. To znamená, ţe vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup,
pri ktorom správa katastra ako správny orgán na základe predloţených písomných podkladov
podľa § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a § 42 ods. 1 a 2 posudzuje všetky skutočnosti
(podmienky vkladu podľa § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a § 36b ods. 2 vyhlášky
č. 79/1996 Z.z. účinnej a platnej do 30. novembra 2009), ktoré by mohli mať vplyv
na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupu je rozhodnutie
o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad (pozri napr. rozsudky
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sţo 17/20071, sp. zn. Sţo 204/2008).
V posudzovanej veci ţalobcom vytýkaný postup správy katastra naostatok vyústil
do prijatia rozhodnutia o povolení vkladu. Chybné posúdenie predpokladov a podmienok
povolania vkladu teda nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale nesprávnosť samotného
rozhodnutia.
V posudzovanej veci však ţaloba k uplatneniu tejto formy zodpovednosti štátu za
škodu nesmeruje, ţalobca nárok predbeţne neprejednal v zmysle § 9 zákona a naostatok
nebolo ani zistené (ţalobca to ani netvrdil), ţe by rozhodnutie správy katastra o povolaní
vkladu bolo zrušené.
Dovolací súd nepovaţuje za dôvodné tvrdenie ţalobcu, ţe dohodou o odstúpení
od kúpnej zmluvy „stratila otázka zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia o vklade
akýkoľvek význam, pretoţe pôvodná zmluva sa od počiatku zrušila“ a tým sa „anulovala
právna účinnosť rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva na základe pôvodnej zmluvy“, čo
malo ten praktický dopad, ţe ţalobca uţ nemohol podať ţalobu na náhradu škody podľa prvej
hlavy prvej časti zákona č. 58/1969 Zb., ale len podľa § 18 tohto zákona.
Dovolací súd uţ vyššie uviedol, ţe vznik zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej
časti zákona č. 59/1969 Zb. predpokladá zistenie, ţe rozhodnutie, z ktorého vznikla škoda,
príslušný orgán zrušil pre nezákonnosť, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného
rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho
nezákonnosti, vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Konaniu o zodpovednostnom nároku
musí teda predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného
rozhodnutia. Poţiadavka, aby nezákonné rozhodnutie zrušil príslušný orgán, je prelomená len
výnimkou uvedenou v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého ako
výnimku z ustanovenia odseku 1 (nárok na náhradu škody nemoţno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný
orgán) moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe
opravného prostriedku zrušené alebo zmenené. O takú výnimku ale v danej veci nejde.
Odvolací súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, zaloţil
súčasne na dvoch na sebe nezávislých dôvodoch neopodstatnenosti uplatneného práva
na náhradu škody; jednak dôvodil, ţe výsledkom úradného postupu správy katastra bolo
vydanie rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré právoplatné rozhodnutie nebolo zrušené, teda ţe
nie sú splnené podmienky zodpovednosti štátu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona, jednak
dôvodil aj tým, ţe aj v prípade, ţe by išlo o nesprávny úradný postup, nie sú tu ďalšie
predpoklady zodpovednosti štátu, a to existencia škody a ani príčinnej súvislosti medzi
postupom orgánu katastra a škodou. Ak je správny jeho záver, ţe v danej veci nejde
o nesprávny úradný postup, ale o nesprávne rozhodnutie (ktoré ale nebolo zrušené), ktorý
záver sám osebe postačovalo k zamietnutiu ţaloby, je nadbytočné zaoberať sa dovolacími
námietkami smerujúcimi proti záveru o neexistencii škody a príčinnej súvislosti, pretoţe
na celkový záver odvolacieho súdu to nemôţe mať vplyv.
Keďţe odvolací súd na daný skutkový stav pouţil správny právny predpis, tento aj
správne vyloţil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze pouţitého právneho predpisu,
rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) správny. Nakoľko nebolo zistené, ţe by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté
vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 1
O.s.p. rozsudkom zamietol.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd ale ţalovanej nepriznal náhradu trov, pretoţe nepodala návrh na ich priznanie
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová