Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 737/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Stavrovskou, Advokátska kancelária,

Lamačská cesta 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

, , a 2 a , práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv

podľa čl. 9 a čl. 12 Medzinárodného paktu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,

ako aj porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19

Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -46 z 19. októbra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla

2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1

a 2 a (ďalej len „“), práv podľa

a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv

podľa čl. 9 a čl. 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach (ďalej len „pakt“), ako aj porušenia čl. 14 dohovoru a čl. 19 Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor o POZP“) rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -46 z 19. októbra 2011 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 31. marca 2010 požiadala

o príspevok na osobnú asistenciu v zmysle o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

2.1 Tejto žiadosti nebolo vyhovené rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny v Považskej Bystrici (ďalej len „UPSVaR“) č. B/2010/02541/002-OdPPK

z 18. mája 2010. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie doručené

Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina (ďalej aj „odvolací

orgán“) 15. júna 2010, ktoré rozhodnutím č. AZ/2010/01512 zo 6. septembra 2010 tomuto

odvolaniu nevyhovelo.

2.2 Dňa 2. novembra 2010 podala sťažovateľka žalobu proti rozhodnutiu odvolacieho

orgánu na Krajskom súde v Žiline. Dňa 1. júla 2011 bolo sťažovateľke doručené

rozhodnutie o miestnej nepríslušnosti Krajského súdu v Žiline a postúpení veci krajskému

súdu. Dňa 19. októbra 2011 prebehlo pojednávanie pred krajským súdom, ktorý rozhodol

o zamietnutí žaloby.

2.3 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka

odvolanie najvyššiemu súdu. Dňa 30. januára 2013 najvyšší súd potvrdil napadnutý

rozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený

27. februára 2013. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Účelom

osobnej asistencie je aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať

plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít

a voľnočasových aktivít.

Predmetom súdneho preskúmania na súde prvého stupňa bolo rozhodnutie

žalovaného, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny v Považskej Bystrici nebol žalobkyni priznaný príspevok na osobnú asistenciu,

o ktorý požiadala 31. marca 2010. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil obsahom posudku

posudkového lekára z 20. júla 2010, podľa ktorého posudkový lekár v záveroch

k jednotlivým druhom odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím uviedol,

že nie sú splnené zákonné [predpoklady, pozn.] pre jeho indikáciu. Žalobkyňa je

v súčasnosti odkázaná na celodenné opatrovanie inou fyzickou osobou podľa § 49 ods. 12

o sociálnych službách a o zmene a doplnení

Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov. Osobnou asistenciou

vzhľadom na ťažký charakter postihnutia účastníčky konania by sa nedosiahol účel

stanovený v

Hoci žalobkyňa už v správnom konaní v odvolaní namietala, že podľa potvrdenia

psychiatričky je vzhľadom na charakter a priebeh ochorenia schopná rozhodovať o svojich

potrebách a komunikovať s rodinnými príslušníkmi a osobnými asistentmi, a teda ťažkosti

žalobkyne súvisiace so psychikou absolútne nie sú prekážkou na priznanie peňažného

príspevku na osobnú asistenciu, nezodpovedá jej námietka záverom odborných lekárskych

posudkov.

Zo vyplýva, že podkladom na rozhodnutie o peňažnom

príspevku na kompenzáciu je komplexný posudok ( ), a preto

v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia súd musel skúmať, či sa správny orgán

v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal s námietkami účastníčky,

vychádzajúc z komplexného posudku, ale musel skúmať aj skutočnosť, či v uvedenom

posudku, ktorý je podkladom rozhodnutia, boli posudzované všetky relevantné námietky

účastníka konania, a teda či taký posudok je úplný, logický a presvedčivý a či dokazovanie

v správnom konaní bolo vykonané v dostatočnom rozsahu.

Vzhľadom na odborné lekárske stanoviská ... nemožno očakávať, že osobná

asistencia bude mať za následok aktivizáciu a podporu sociálneho začlenenia žalobkyne

ako fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podporu jej nezávislosti a možnosti

rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít,

vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít, lebo potreba celodenného dohľadu pri

organickej afektívnej poruche osobnosti, ktorou žalobkyňa trpí, nie je totožná s údelom,

ktorý má dosiahnuť osobná asistencia. Aj podľa záverov lekárskeho posudku

, lekárky oddelenia posudkových činnosti Úradu práce sociálnych vecí a

rodiny v Považskej Bystrici z 5. augusta 2009, (ktoré neboli v konaní spochybnené ani

potvrdením z 29. marca 2010, obsahujúcim len odporúčania na

možnosti pôsobenia sociálnych kontaktov žalobkyne na jej zdravotný stav) nie je žalobkyňa

sociabilná podľa vyjadrenia psychiatra pri opakovaných hospitalizáciách na

psychiatrickom oddelení.

Z komplexného posudku Úradu práce, sociálnych veci a rodiny v Považskej Bystrici

z 22. apríla 2010, Ev. č.: . Sp.č.: B/2010/02915/4-OPČ vyplýva, že peňažný

príspevok na osobnú asistenciu sa nenavrhuje z dôvodu, že aktuálny psychický a somatický

stav vyžaduje celodennú starostlivosť druhých osôb. V rámci odvolacieho konania bol

vypracovaný komplexný posudok Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,

pracovisko Žilina z 12. augusta 2010, číslo AZ/2010/01530/003HOR v ktorom je uvedené,

že na základe lekárskeho posudku z 20. júla 2010 žalobkyni nebol odporučený peňažný

príspevok na osobnú asistenciu z dôvodu nesplnenia kritéria jej odkázanosti, žalobkyňa je

odkázaná na celodenné opatrovanie inou fyzickou osobou podľa § 49 ods. 12 zákona

č. a osobnou asistenciou (vzhľadom na ťažký charakter jej postihnutia) sa

nedosiahne účel stanovený v Z uvedeného dôvodu

nebol odporučený požadovaný príspevok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že správne orgány rozhodli na

základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, lebo z podkladov rozhodnutia vyplýva,

prečo vzhľadom na ťažký charakter postihnutia žalobkyne sa nesplní účel asistencie, lebo

jej ťažké zdravotné postihnutie bráni v naplnení účelu osobnej asistencie. Z dôvodu, že

žalobkyňa požiadala o peňažný príspevok na osobnú asistenciu, správne orgány

posudzovali individuálne predpoklady na nárok na osobnú asistenciu a zamerali sa

dostatočne aj v rámci sociálnej posudkovej činnosti na ich zisťovanie.

nevylučuje, aby pre osobu, ktorá je odkázaná na celodennú

starostlivosť inej osoby, bola vzhľadom na posúdené rodinné prostredie a prostredie, ktoré

ovplyvňuje začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti,

navrhnutá vzhľadom na individuálne okolnosti, pri splnení zákonných podmienok, aj

kompenzácia formou peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Naopak, zákon

č. takú situáciu predpokladá, a preto v upravuje situáciu, kedy

nemožno poskytnúť peňažný príspevok na opatrovanie, a to v prípade, ak sa fyzickej osobe

s ťažkým zdravotným postihnutím poskytuje peňažný príspevok na osobnú asistenciu, alebo

ak sa tejto fyzickej osobe poskytuje opatrovateľská služba viac ako osem hodín mesačne,

týždenná poskytovaná sociálna služba alebo celoročná pobytová sociálna služba.

Správny orgán je však oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy, pričom nemôže svojím

úsudkom nahradzovať odborné posúdenie otázok, na ktoré nemá odborné znalosti.

Nemožno mu preto vytýkať, ak pri rozhodovaní vychádzal z odborných záverov lekárov.

Tieto závery neobsahovali právne hodnotenie, ako to tvrdí vo svojich vyjadreniach

žalobkyňa. Porovnanie a vysvetlenie rozsahu zachovanej schopnosti sebaobsluhy

žalobkyne, či posúdenie ako žalobkyňa môže komunikovať s okolím a byť zaradená do

spoločnosti a rozsah jej socializácie sú otázkami skutkovými, ktoré až následne hodnotil

žalovaný pri posudzovaní, či poskytnutím tohto príspevku bude dosiahnutý účel, na ktorý

má príspevok slúžiť a pri rozhodovaní o poskytnutí príspevku na osobnú asistenciu.

Žalobkyňa v konaní nepredložila dôkazy, podľa ktorých by uvedené posudky nezodpovedali

obsahu spisov, alebo zásadám logického myslenia. Posúdenie úvahy správneho orgánu, o

splnení účelu na ktorý sa poskytuje peňažný príspevok na osobnú asistenciu je preto vo

výlučnej pôsobnosti správneho orgánu a súd do tejto voľnej úvahy zasahovať nemôže, lebo

uvedená správna úvaha zodpovedá obsahu spisov a neprieči sa zásadám logického

myslenia.

Odvolací súd preto rozsudok krajského súdu podľa v spojení s

potvrdil, lebo napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu

považoval za vecne správne a zodpovedajúce zákonu.“

3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že v súčasnosti žije v prirodzenom

prostredí svojho domova, kde nutnú podporu zabezpečuje manžel a osoby z jej blízkeho

okolia. Keďže z dôvodu svojho zdravotného postihnutia potrebuje väčší rozsah asistencie,

než jej je dosiaľ neformálne poskytovaný, využila štátom garantovaný systém podpory pre

ľudí so zdravotným postihnutím a požiadala o predmetný príspevok. Rozhodnutie UPSVaR

a odvolacieho orgánu o nepriznaní tohto príspevku ju podľa jej slov stavia do situácie, že

rozsah asistencie nie je zabezpečený, dochádza k jej izolácii a reálne hrozí, že bude musieť

požiadať o ústavnú starostlivosť. Sťažovateľka sa domnieva, že táto situácia zakladá

porušenie jej základných práv a slobôd, a svoju argumentáciu rozdelila do nasledujúcich

častí:

3.1 Po prvé orgány verejnej moci podľa sťažovateľky porušili jej právo na prístup

k podporným službám v zmysle dohovoru POZP. Sťažovateľka uvádza, že štát má pozitívny

záväzok zaistiť osobám so zdravotným postihnutím prístup k podporným službám vrátane

osobnej asistencie podľa čl. 19 dohovoru POZP. Podľa jej mienky toto ustanovenie

predpokladá, že štát urobí kroky k tomu, aby osoby so zdravotným postihnutím mohli

osobnú asistenciu využívať tak, aby mohli viesť nezávislý život v spoločnosti a aby

nedochádzalo k izolácii alebo segregácii. Sťažovateľka sa obrátila na správny orgán práve

z toho dôvodu, že pre jej ťažké zdravotné postihnutie dochádza k jej izolovaniu od

prirodzeného prostredia komunity a hrozí ústavná starostlivosť. Podľa názoru sťažovateľky

jej umožňuje požiadať o osobnú asistenciu aj napriek tomu, že je

ťažko zdravotne postihnutá, a problém spočíva v reštriktívnej interpretácii konceptu osobnej

asistencie zo strany správnych orgánov, resp. všeobecných súdov. Preto došlo podľa jej

názoru k porušeniu jej práva na prístup k podporným službám.

3.2 Po druhé orgány verejnej moci podľa sťažovateľky nesprávne posúdili zistený

skutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery. Podľa názoru sťažovateľky došlo

k zásahu do jej práva na spravodlivé konanie tým, že orgány verejnej moci nekriticky

prevzali závery posudkových lekárov. Na prvom mieste sťažovateľka namieta, že orgány

verejnej moci vychádzali z tvrdení posudkového lekára, ktorý urobil právne závery a tieto

následne správny orgán v plnom rozsahu prebral.

3.3 Po tretie – podľa sťažovateľky došlo k jej diskriminácii ako osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím. Sťažovateľka namieta, že došlo nepriznaním príspevku na osobnú

asistenciu k rozdielnemu zaobchádzaniu, ktoré nie je ani rozumné, ani ospravedlniteľné.

Jediným dôvodom, pre ktorý jej nebol priznaný príspevok na osobnú asistenciu, je podľa jej

presvedčenia skutočnosť, že má 90 % zdravotné postihnutie a podľa orgánov verejnej moci

pre ťažký charakter postihnutia by sa nedosiahol účel asistencie. Sťažovateľka uviedla, že

na podporné služby vrátane asistencie má mať s ohľadom na cieľ dohovoru o POZP a čl. 19

dohovoru o POZP právo každý, bez ohľadu na jeho zdravotné postihnutie. Iný výklad by

podľa sťažovateľky viedol k tomu, že by sociálny systém rezignoval na podporu pri

začleňovaní ľudí s ťažším zdravotným postihnutím do spoločnosti a na ich aktivizáciu. To je

podľa vyjadrenia sťažovateľky jednoznačne v rozpore s medzinárodným záväzkami

Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv.

4 Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým (i) skonštatuje, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa a dohovoru, práv podľa a paktu, ako aj

k porušeniu čl. 14 dohovoru a čl. 19 dohovoru o POZP, ďalej (ii) zruší napadnutý rozsudok

krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec vráti na ďalšie konanie, (iii)

prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur a (iv) prizná jej úhradu

trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej

ústavných práv, porušeniu dohovoru o POZP, ako aj k jej diskriminácii z dôvodov, že (i) sa

jej nedostalo priznania podporných služieb tak, ako to predpokladá dohovor POZP a na

tento účel prijatý , (ii) orgány verejnej moci nesprávne posúdili

zistený skutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery lekárskych a odborných

posudkov a (iii) došlo k nepriznaniu príspevku na osobnú asistenciu z dôvodu miery jej

zdravotného postihnutia vo výške 90 % , čo je podľa jej slov v rozpore s medzinárodnými

záväzkami Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv a slobôd. Podľa námietky

sťažovateľky ju rozhodnutia orgánov verejnej moci stavajú do situácie, v ktorej dochádza

k jej izolácii, segregácii a reálne hrozí, že bude musieť požiadať o ústavnú starostlivosť.

1. K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom krajského súdu

8. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

8.1 Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam

a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana

základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. , ).

8.2 Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

8.3 Sťažovateľka sťažnosťou napáda o. i. aj rozsudok krajského súdu. Zo sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému rozsudku krajského

súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť

ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku krajského súdu, keďže odvolanie

predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53

ods. 1 pre neprípustnosť.

2. K namietanému porušeniu čl. 19 dohovoru o POZP napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

9. Podľa čl. 19 dohovoru o POZP (pre Slovenskú republiku nadobudol dohovor

o POZP platnosť 25. júna 2010 a bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

pod č. , pozn.) zmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb

so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na

rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia

plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie

a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia, aby

a) osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj to,

kde a s kým budú žiť na rovnakom základe s ostatnými a aby neboli nútené žiť v určitom

konkrétnom prostredí;

b) osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných

služieb, či už domácich, alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb

vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre

začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti;

c) komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienok

prístupné osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.

9.1 Skúmajúc medzinárodné dohovory (špeciálne dohovory prijaté na pôde

Organizácie Spojených národov), možno dospieť k záveru, že mnohé z nich upravujú

vo svojom texte dve skupiny právnych noriem. Prvú skupinu tvoria právne normy priamo

vykonateľné (directly applicable/self-executing) a druhú skupinu tvoria právne normy, ktoré

nie sú priamo aplikovateľné a majú charakter všeobecných zásad. S licenciou pre

zjednodušenie možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo

vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej

transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu ďalším

normatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú priamo

vykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej

právnej úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie

uvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú

a zabezpečia..“ a pod.).

9.2 Otázkou je, ako vnímať dohovor o POZP na účely jeho priamej

aplikovateľnosti/neaplikovateľnosti v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky.

Dôležitým je v tomto ohľade samotný text dohovoru o POZP, konkrétne čl. 4.

9.3 Podľa čl. 4 ods. 1 dohovoru o POZP zmluvné strany sa zaväzujú zabezpečiť

a podporovať plné uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd pre všetky

osoby so zdravotným postihnutím bez akéhokoľvek diskriminovania na základe

zdravotného postihnutia. Na tento účel sa zmluvné strany zaväzujú

a) prijať všetky príslušné legislatívne, správne a iné opatrenia na uplatňovanie práv

uznávaných v tomto dohovore;

b) prijať všetky príslušné opatrenia vrátane zákonodarstva na úpravu alebo zrušenie

existujúcich zákonov, predpisov, zvykov a praktík, ktoré predstavujú diskrimináciu osôb

so zdravotným postihnutím;

c) zohľadniť ochranu a podporu ľudských práv osôb so zdravotným postihnutím

v každej politike a v každom programe;

d) zdržať sa akéhokoľvek konania alebo praktík, ktoré sú v rozpore s týmto

dohovorom, a zabezpečiť, aby verejné orgány a inštitúcie konali v súlade s týmto

dohovorom;

e) prijať všetky primerané opatrenia na odstránenie diskriminácie na základe

zdravotného postihnutia zo strany akejkoľvek osoby, organizácie alebo súkromného

podniku;

f) uskutočňovať alebo podporovať výskum a vývoj univerzálne navrhovaných

tovarov, služieb, zariadení a vybavenia v zmysle definície uvedenej v článku 2 tohto

dohovoru, ktoré by vyžadovali minimálne prispôsobenie a najnižšie náklady na uspokojenie

špecifických potrieb osôb so zdravotným postihnutím, podporovať ich dostupnosť

a využívanie a presadzovať univerzálny dizajn pri vytváraní noriem a usmernení;

g) uskutočňovať alebo podporovať výskum a vývoj a podporovať dostupnosť

a využívanie nových technológií vrátane informačných a komunikačných technológií,

pomôcok na mobilitu, zariadení a podporných technológií vhodných pre osoby

so zdravotným postihnutím a zároveň uprednostňovať cenovo dostupné technológie;

h) poskytovať osobám so zdravotným postihnutím prístupné informácie o

pomôckach na mobilitu, o zariadeniach a podporných technológiách vrátane nových

technológií, ako aj o iných formách pomoci, o podporných službách a zariadeniach;

i) podporovať vzdelávanie odborníkov a pracovníkov, ktorí pracujú s osobami

so zdravotným postihnutím, v oblasti práv uznaných v tomto dohovore s cieľom zlepšiť

poskytovanie pomoci a služieb zaručených týmito právami.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru o POZP pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne

práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje prijať opatrenia

v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej

spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to malo

vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným právom

bezprostredne uplatniteľné.

Podľa čl. 4 ods. 3 dohovoru o POZP pri vytváraní a uplatňovaní zákonodarstva

a politiky zameraných na vykonávanie tohto dohovoru a pri rozhodovaní o otázkach

týkajúcich sa osôb so zdravotným postihnutím štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto

dohovoru, budú dôkladne konzultovať s osobami so zdravotným postihnutím vrátane detí

so zdravotným postihnutím a budú s nimi aktívne spolupracovať prostredníctvom ich

reprezentatívnych organizácií.

Podľa čl. 4 ods. 4 dohovoru o POZP nič v tomto dohovore nemá vplyv na nijaké

ustanovenia, ktoré väčšmi prispievajú k uplatňovaniu práv osôb so zdravotným postihnutím

a ktoré môžu byť obsiahnuté v práve štátu, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, alebo

v medzinárodnom práve platnom pre daný štát. V nijakom štáte, ktorý je zmluvnou stranou

tohto dohovoru, nemožno obmedzovať alebo porušovať nijaké z ľudských práv

a základných slobôd uznaných alebo existujúcich v tomto štáte na základe zákona,

dohovorov, predpisov alebo zvykov pod zámienkou, že tento dohovor neuznáva takéto

práva alebo slobody, alebo ich uznáva v menšom rozsahu.

9.4 Citované právne normy čl. 4 dohovoru o POZP evokujú záver o priamej

neaplikovateľnosti ani jedného z článkov dohovoru o POZP. Ustanovenia čl. 4 ods. 1 a 3

dohovoru o POZP jednoznačne odkazujú na potrebu prijať legislatívu na účely vykonania

tohto dohovoru. Ďalej samotný čl. 4 ods. 2 dohovoru o POZP výslovne upravuje, že priamo

uplatniteľné sú podľa dohovoru o POZP záväzky štátu vyplývajúce z tohto dohovoru, a nie

subjektívne práva jednotlivcov (porov. aj originálne znenie v ang. jazyku: „obligations

contained in the present Convention that are immediately applicable“). Tento náhľad na

dohovor o POZP potvrdzuje aj právna doktrína, podľa ktorej „ako aj iné dohovory

Organizácie Spojených národov, aj dohovor o POZP je určený pre vytvorenie záväzkov

vlád zmluvných štátov na podporu a presadzovanie individuálnych práv. Taktiež, ako iné

dohovory, dohovor o POZP nie je priamo aplikovateľný; stáva sa zdrojom individuálnych

práv iba ak, a keď, je inkorporovaný do vlastného právneho poriadku zmluvného štátu“

(pozri Kanter, Arlene S. The Development of Disability Rights under International Law.

From Charity to Human Rights. Abingdon, New York: Routledge, 2015, s. 45).

9.5 Na druhej strane ústavný súd si je vedomý nálezu prvého senátu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorým rozhodol o porušení čl. 12 dohovoru

o POZP vo veci sťažnosti fyzickej osoby. Ústavný súd však k dôvodu priamej aplikácie

čl. 12 dohovoru o POZP v konaní pred ústavným súdom a k jeho interpretácii neuviedol

žiaden právny názor a porušenie čl. 12 dohovoru o POZP v prerokúvanej veci odôvodnil

takto: «Pokiaľ teda krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bol sťažovateľ

zbavený spôsobilosti na právne úkony bez náležitého odôvodnenia, prečo nepristúpil

k vykonaniu aj ďalších dôkazov (pozri najmä body 35 a 36), z akých dôvodov nezobral na

zreteľ tvrdenia strany sťažovateľa, že (minimálne) čiastočnou spôsobilosťou na právne

úkony disponuje, ako aj okolnosti, či rozhodujúci dôkaz (znalecký posudok) bol aktuálny

v čase jeho rozhodovania, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu ( v spojení s dohovoru).

V dôsledku tohto porušenia porušil tiež ostatné súvisiace - sťažovateľom označené - práva

(, , , a dohovoru a dohovoru OSN),

ktorých „hmotnoprávny“ význam je potrebné v okolnostiach danej veci vnímať aj cez

prizmu uvedeného v bodoch 32 až 36.» Z uvedeného vyplýva, že prvý senát neuviedol

právny názor ani jeho odôvodnenie týkajúce sa priamej aplikovateľnosti či už dohovoru

o POZP ako celku, alebo jeho jednotlivých článkov. Otázka priamej aplikovateľnosti či

neaplikovateľnosti dohovoru o POZP ako celku nie je teda v judikatúre ústavného súdu

vymedzená, prvý senát ústavného súdu však priamo aplikoval čl. 12 dohovoru o POZP, aj

keď bez odôvodnenia tohto kroku alebo prezentovania určitého právneho názoru

odôvodňujúceho tento prístup (tzn. dogmatiku k priamej aplikovateľnosti) k čl. 12 dohovoru

o POZP.

9.6 Ústavný súd v prerokúvanej veci sťažovateľky síce naznačil možný prístup

k dohovoru o POZP ako celku, avšak nateraz nie je potrebné sa zaoberať dohovorom

o POZP ako celkom alebo sa vymedzovať voči prvému senátu v otázke priamej

aplikovateľnosti čl. 12 dohovoru o POZP v konaní pred ústavným súdom (keďže čl. 12

dohovoru o POZP nie je sťažovateľkou v prerokúvanej veci namietaný), ale je potrebné sa

zamerať na čl. 19 dohovoru o POZP, porušenie ktorého sťažovateľka namietala, a jeho

priamu aplikovateľnosť v konaní pred ústavným súdom. Pri podrobnejšom pohľade na

samotný čl. 19 dohovoru o POZP a obsah jeho právnych noriem („zmluvné strany

uznávajú...“, „prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia...“, „zabezpečia aby...“)

je zrejmé, že čl. 19 dohovoru o POZP neobsahuje priamo vykonateľné subjektívne právo

jednotlivca, ktorého ochrany by sa mohol jednotlivec bez ďalšieho domáhať v konaní pred

vnútroštátnymi orgánmi verejnej moci.

9.7 Na základe už popísaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie čl. 19 dohovoru o POZP napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

podľa ako zjavne neopodstatnenú, pretože tieto

namietané referenčné právne normy dohovoru o POZP neobsahujú priamo aplikovateľné

subjektívne práva sťažovateľky, ale sú pozitívnymi záväzkami štátu, resp. zásadami, ktoré

je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie

práva sú povinné tieto zásady zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych

normatívnych právnych aktov.

3. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 9 a čl. 12 paktu napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

10. Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na

sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.

Podľa čl. 12 ods. 1 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na

dosiahnutie najvyššej dosažiteľnej úrovne fyzického a duševného zdravia.

Podľa čl. 12 ods. 2 paktu štáty, zmluvné strany paktu, urobia opatrenia na dosiahnutie

plného uskutočnenia tohto práva, ktoré budú zahŕňať:

a) opatrenia na zníženie počtu potratov a dojčenskej úmrtnosti a opatrenia pre zdravý

vývoj dieťaťa;

b) zlepšenie všetkých stránok vonkajších životných podmienok a priemyselnej

hygieny;

c) prevenciu, liečenie a kontrolu epidemických, miestnych chorôb, chorôb

z povolania a iných chorôb;

d) vytvorenie podmienok, ktoré by každému zabezpečili lekársku pomoc

a starostlivosť v prípade choroby.

10.1 Ústavný súd na úvod k tejto časti rovnako ako vo veci sp. zn.

pripomína, že, poukazujúc na formuláciu a textáciu jednotlivých ustanovení paktu, neušli

jeho pozornosti odborné výstupy právnej doktríny, ako aj judikatúry týkajúcej sa otázky

priamej aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnosti jednotlivých ustanovení paktu.

10.2 Podľa právnej doktríny „pakt nepopiera možnosť, že práva, ktoré obsahuje,

môžu byť považované za priamo vykonateľné v rámci systémov, kde je takáto možnosť

poskytovaná. Skutočne, v rámci prípravy paktu, pokusy o zahrnutie špecifického

ustanovenia do paktu, podľa ktorého účinky paktu sa budú považovať za priamo

nevykonateľné, boli striktne odmietnuté. Vo väčšine štátov, určenie, či konkrétne

ustanovenie medzinárodnej zmluvy je alebo nie je priamo vykonateľné, bude záležať na

posúdení súdov, nie exekutívy alebo legislatívny. ... Je obzvlášť dôležité vyhnúť sa

akémukoľvek apriórnemu predpokladaniu, že právne normy paktu majú byť považované za

priamo nevykonateľné. V skutočnosti, mnohé z nich sú formulované v termínoch, ktoré sú

prinajmenšom tak jasné a špecifikované, ako iné medzinárodné zmluvy o ľudských právach,

ustanovenia ktorých sú pravidelne považované súdmi za priamo vykonateľné“ [pozri UN

Committee on Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 9:

The domestic application of the Covenant, 3 December 1998, E/C.12/1998/24, bod 11; pre

akcentovanie týchto záverov porov. napr. Sepúlveda Carmona, M. The Nature of the

Obligations under the International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights.

Intersentia, 2003. p. 344]. Jedným dychom právna doktrína dopĺňa, že aj keď textácia

právnych noriem paktu navodzuje zdanie o priamej neaplikovateľnosti paktu, je potrebné

ustáliť, že minimálne v čl. 3, čl. 7 písm. a) bode I, čl. 8, čl. 10 ods. 3, čl. 13 ods. 2 písm. a),

ods. 3 a 4 a čl. 15 ods. 3 paktu je bez ďalšieho potrebné indikovať priamo aplikovateľné

práva adresátov týchto noriem, a aj obhajovanie záverov o priamej neaplikovateľnosti

týchto a ostatných článkov paktu sa javí ako ťažko udržateľné [porov. UN Committee on

Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 3: The Nature of

States Parties´ Obligations (Art. 2, Para. 1, of the Covenant), 14. 12. 1990, , bod

5; pre akcentovanie týchto záverov porov. napr. Kűnzli, J. – Kälin, W. The Law of

International Human Rights Protection. New York: Oxford University Press, 2009. p. 117].

10.3 Pre korektnosť je však nutné poukázať aj na judikatúru, podľa ktorej

ustanovenia paktu nie sú priamo aplikovateľné, keďže majú len programový charakter a sú

pokynom pre zákonodarcu, aby prijal vhodné legislatívne opatrenia na plnú realizáciu

ustanovení paktu v aplikačnej praxi [porov. rozhodnutie Spolkového najvyššieho súdu

Švajčiarska (Bundesgericht) vo veci A. und B. v. Regierungsrat des Kantons Zürich

z 22. 9. 2000 publikované pod BGE 126 I 240, bod 2c; obdobne v rozhodnutí Spolkového

najvyššieho súdu Švajčiarska vo veci S. H. v. Eidgenössisches Justiz-und

Polizeidepartement z 9. 7. 1997 publikovanom pod BGE 123 II 472, bod 4d, ale aj

rozhodnutí Spolkového najvyššieho súdu Švajčiarska vo veci S. E. M. v. Kantonale

Steuerverwaltung St. Gallen und Verwaltungsgericht St. Gallen z 24. 5. 1996 publikovanom

pod BGE 122 I 101, bod 2a; všetky dostupné na http://www.bger.ch].

10.4 Ústavný súd počas svojej existencie zatiaľ nerozhodol ani v jednom prípade

o porušení niektorého z práv vyplývajúcich z právnych noriem (článkov) paktu v konaní

o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa .

10.5 Ústavný súd nevidí priestor na pôdoryse prerokovávanej sťažnosti dogmaticky

rozvíjať myšlienky k akceptovaniu jednej alebo druhej alternatívy prístupu k priamej

aplikovateľnosti či neaplikovateľnosti paktu (na rozdiel od čl. 19 dohovoru o POZP, keďže

v jeho prípade niet sporu o jeho priamej neaplikovateľnosti, kde potom už nebolo ani možné

skúmať, či skutkový stav sťažovateľkinej veci spadá do rozsahu čl. 19 dohovoru o POZP),

keďže skutkový stav popísaný sťažovateľkou v sťažnosti beztak nespadá do rozsahu čl. 9

alebo čl. 12 paktu. Vec sťažovateľky sa týka poskytovania sociálnej pomoci zo strany štátu

osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Ustanovenie čl. 9 paktu však reglementuje

problematiku sociálneho zabezpečenia (napr. zabezpečenie v starobe, pri chorobe, strate

zamestnania a pod.) a s tým spojeného sociálneho poistenia. Ustanovenie čl. 12 (ktorého

ods. 1 a 2 sú previazané) smerujú do problematiky ochrany zdravia jednotlivcov. Na tom nič

nemení ani znenie čl. 12 ods. 2 písm. d) paktu, keďže ten upravuje lekársku pomoc

a starostlivosť, a nie sociálnu pomoc (ktorej súčasťou je podľa

príspevok na osobnú asistenciu).

10.6 Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a čl. 9 a čl. 12 paktu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť (v prípade uznania priamej aplikovateľnosti paktu, ku ktorej

sa ústavný súd nateraz nevyjadril) porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, v dôsledku čoho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky

aj v tejto časti túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

4. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1

a 2 a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

11. Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,

ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

11.1 Ako prvé k tejto časti odôvodnenia ústavný súd artikuluje, že vníma ťaživú

životnú situáciu sťažovateľky. Problematika zdravotného postihnutia a prístup k osobám

trpiacim zdravotným postihnutím sa v ére moderných štátov (predovšetkým v 20. storočí)

posunuli z roviny medicínskej a charitatívnej do ríše práva, najmä prostredníctvom prijatia

viacerých medzinárodných dohovorov reglementujúcich problematiku pozitívnych

záväzkov štátu voči osobám so zdravotným postihnutím a práv osôb so zdravotným

postihnutím.

11.2 Pokiaľ ide o vzťah osoby so zdravotným postihnutím so štátom, resp. prístup

štátu k osobám so zdravotným postihnutím s ohľadom na ich zdravotné postihnutie,

osobám so zdravotným postihnutím garantuje v rámci hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych práv právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné zdravotné pracovné

podmienky ( ), ako aj právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch

a na pomoc pri príprave na povolanie ( ). Ostatné sociálne práva sú

osobám so zdravotným postihnutím garantované v rovnakej miere ako ostatným

osobám bez zdravotného postihnutia (napr. právo na ochranu zdravia, právo na primerané

hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu, právo na nevyhnutnú pomoc v hmotnej

núdzi a pod.), teda bez ohľadu na ich zdravotné postihnutie. Dôležitým aspektom pri

možnosti domáhať sa sociálnych práv je však , podľa ktorého domáhať

sa práv uvedených v , , , až a až sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

11.3 Čo sa týka príspevku na osobnú asistenciu v zmysle

poskytovaného osobám na kompenzáciu ich ťažkého zdravotného postihnutia, jeho

poskytovanie (resp. potreba jeho úpravy) nie je kryté žiadnym garantovaným

základným právom alebo právom v zmysle dohovoru.

11.4 Prijatie a poskytovanie príspevku na osobnú asistenciu

v zmysle tohto zákona je prejavom solidarity štátu s osobami s ťažkým zdravotným

postihnutím, ako aj naplnením pozitívneho záväzku štátu v zmysle dohovoru o POZP

týkajúceho sa zlepšenia kvality života osôb so zdravotným postihnutím, avšak nejde

o zákon, ktorý by priamo alebo konkludentne (napr. z dôvodu povahy či účelu tohto

príspevku) vykonával niektoré sociálne právo garantované . Charakter príspevku

a účel jeho poskytovania vychádza z princípu solidarity a zo záujmu na zachovaní štandardu

alebo zlepšení kvality socializácie alebo osobnej aktivizácie osoby s ťažkým zdravotným

postihnutím. Príspevok na osobnú asistenciu preto nemožno stotožniť s dávkou sociálneho

poistenia (na ktoré pamätá ), s dávkou pomoci v hmotnej núdzi (na ktorú

pamätá ), rovnako nie je poskytovaný v rámci zdravotnej starostlivosti

alebo na účel ochrany zdravia (porov. ). Nemožno taktiež pri príspevku na

osobnú asistenciu bez ďalšieho hovoriť o práve na pomoc pri príprave na povolanie

(v zmysle ), keďže esencia ústavného práva na pomoc pri príprave na

povolanie zahŕňa pomoc (a to v rôznych formách) výlučne v samotnom vzdelávacom

procese a obdobnej príprave na povolanie. Svojím charakterom by však príspevok na

osobnú asistenciu (tým, že slúži aj na prepravu a premiestňovanie pri vzdelávacích

aktivitách – porov. bod 20 prílohy č. 4 ) mohol spadať pod ústavný

rozsah (teda nad rámec samotnej esencie práva, avšak stále v predpokladanom

rozsahu práva) práva na pomoc pri príprave na povolanie (ktorého sa však možno v zmysle

domáhať len v medziach zákona), a teda by sa mohla a tento účel

akcentovať právna úprava príspevku na osobnú asistenciu v zmysle

Z. z. ako právna norma zákonného charakteru vykonávajúca ústavné právo na pomoc pri

príprave na povolanie podľa . Sťažovateľka však porušenie

nenamietala.

11.5 Nemožno hovoriť v tomto smere ani o práve na súkromie alebo práve na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Charakter

príspevku na osobnú asistenciu a účel jeho poskytovania sa primárne netýka stricto sensu

súkromného a rodinného života, resp. skutočnosť, že nepriznanie príspevku na osobnú

asistenciu sa môže sekundárne a nepriamo dotýkať kvality súkromného alebo rodinného

života, neznamená, že prípadné dopady nepriznania príspevku na osobnú asistenciu na

kvalitu súkromného alebo rodinného života znamenajú porušenie ústavného práva na

súkromie podľa a dohovoru alebo práva na ochranu pred

neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života v zmysle .

Pod tieto ústavné práva v zásade nespadá garancia určitých zákonných finančných benefitov

vychádzajúcich z princípu solidarity poskytovaných zo strany štátu na zachovanie štandardu

alebo zlepšenie kvality socializácie alebo osobnej aktivizácie jednotlivca (k čomu slúži

príspevok na osobnú asistenciu). Inak povedané, z ústavnej garancie práva na súkromie

( a dohovoru) a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života ( ) nemožno vyvodiť príkaz

zákonodarcovi (štátu) byť solidárny a obligatórne poskytovať jednotlivcom finančné

príspevky, ktorých účelom je zlepšenie kvality socializácie alebo osobnej aktivizácie

jednotlivca z dôvodu, že nepodporovanie socializácie a osobnej aktivizácie jednotlivca

štátom v podobe finančných príspevkov by mohlo mať sekundárne vplyv na kvalitu

súkromného a rodinného života.

11.6 Samozrejme, zdravotné postihnutie je taktiež záležitosťou telesnej a duševnej

integrity človeka, osobnosti človeka. Vo sfére poskytovania finančných príspevkov od štátu

osobám so zdravotným postihnutím by bolo možné uvažovať o porušení osobnostných práv

osoby so zdravotným postihnutím v prípade, ak by finančné príspevky, na ktoré má táto

osoba nárok v zmysle zákonov vykonávajúcich napr. sociálne právo zakotvené v ústave

(napr. alebo ), neboli tejto osobe arbitrárne priznané alebo by boli na

základe zákonom poskytnutej možnosti voľnej úvahy orgánu verejnej moci rozhodujúcej

o výške priznaného finančného príspevku priznané v takej výške, ktorá by v podstate

popierala zmyslel a účel jeho poskytovania, a zároveň by v dôsledku jeho arbitrárneho

neposkytnutia alebo poskytnutia v nepatrnej výške bola táto osoba so zdravotným

postihnutím vzhľadom na jej telesný a duševný stav a jej odkázanosť na pomoc tretích osôb

vystavená takým ťažkostiam, ktoré by znižovali dôstojnosť tejto osoby alebo by ju vystavili

ponižujúcemu stavu. Mohli by sme preto uvažovať o porušení (t. j.

dôstojnosti človeka), príp. čl. 3 dohovoru (t. j. zákazu ponižujúceho zaobchádzania).

11.7 V sťažovateľkinom prípade však nejde o príklad spomínaný v predchádzajúcom

bode, keďže (i) prijatie a poskytovanie príspevku na osobnú

asistenciu v zmysle tohto zákona nevykonáva sťažovateľkou označené práva garantované

, (ii) sťažovateľka nenamietala a ani nepreukázala, že by nepoberala žiaden finančný

príspevok v zmysle zákonov vykonávajúcich napr. alebo [napr. dávky

sociálneho poistenia (napr. invalidný dôchodok alebo starobný dôchodok), dávky v rámci

systému pomoci v hmotnej núdzi a pod.], a (iii) ani nenamietala porušenie čl. 19 ods. 1

(namietala ) alebo dohovoru (namietala iba dohovoru).

11.8 Na základe prezentovaných dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa zákona o súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže ani po

prijatí sťažnosti v tejto časti by nebolo možné dospieť k záveru o porušení označených

ústavných práv podľa , , a ods. 2 a

dohovoru.

5. K namietanému porušeniu práv podľa a

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12.1 Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa a

ods. 1 dohovoru z dôvodu, že orgány verejnej moci podľa nej nesprávne posúdili zistený

skutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery. Podľa názoru sťažovateľky došlo

k zásahu do jej práva na spravodlivé konanie tým, že orgány verejnej moci nekriticky

prevzali závery posudkových lekárov.

12.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ), najmä s ustanovením § 157

ods. 2 , v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia

rozsudku.

12.3 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,

rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

12.4 Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na . K porušeniu

ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje primárne právo

toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,

obrátiť sa pri zákonom (najmä ) splnených podmienok na

súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podanie žaloby

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí rešpektovať ústavné

garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia orgánu verejnej

správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z (porov.

napr. ). Z tohto dôvodu aj keď v sťažovateľkinej veci išlo o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov správnym súdom a sťažovateľka nenamieta

porušenie , ústavný súd nevyžadoval na účely predbežného prerokovania

sťažnosti od sťažovateľky, aby súčasne s namietala porušenie aj

ods. 2 , ale prerokoval jej sťažnosť vo svetle princípov vyplývajúcich z

, ktorý sa na sťažovateľkinu vec bezpochyby vzťahuje a ktorého porušenie jasne

namietala.

12.5 Čo sa týka čl. 6 dohovoru, ústavný súd dopĺňa, že aplikácia čl. 6 ods. 1

dohovoru na konanie pred najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva v zmysle

judikatúry ESĽP je daná splnením podmienky, v zmysle ktorej sa čl. 6 ods. 1 dohovoru

vzťahuje aj na konania pred odvolacím alebo kasačným súdom, resp. aj na veci patriace

podľa vnútorného právneho poriadku zmluvného štátu do oblasti správneho práva, pokiaľ

výsledok tohto súdneho konania mal vplyv na práva a povinnosti súkromnej povahy, a to

bez ohľadu na to, či sú tieto práva zároveň chránené dohovorom alebo idú nad rámec

dohovoru (porov. Uzukauskas v. Litva, č. 16965/04, rozsudok ESĽP zo 6. 7. 2010, body 32

 39; Ringeisen v. Rakúsko, č. 2614/65, rozsudok ESĽP zo 16. 7. 1971, bod 94).

12.6 Ústavný súd pripomína, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu týkajúce sa nepriznania finančného

príspevku na osobnú asistenciu, teda otázka majetkovej povahy v oblasti sociálnej pomoci.

Je potrebné preto pre účely aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na vec sťažovateľky

ustáliť, či ide o rozhodovanie o právach súkromnej povahy (bez ohľadu na to, že vec

skutkovo nespadá, ako už ústavný súd preukázal, pod rozsah sťažovateľkou označených

ústavných práv, ktorých porušenie namieta).

12.7 V sporoch týkajúcich sa finančných príspevkov v oblasti sociálnej oblasti

v širšom ponímaní (t. j. týkajúcich sa sociálneho poistenia, zdravotného poistenia, dávok

pomoci v hmotnej núdzi, príspevkov v rámci systému sociálnej pomoci alebo kompenzácii

zdravotného postihnutia a pod.) ESĽP vyvinul test rozlíšenia súkromnoprávnej

a verejnoprávnej povahy takéhoto sporu, na základe výstupov z ktorého možno vzhľadom

na konkrétne okolnosti prípadu konštatovať, že sa spor týka práv a povinností súkromnej

povahy, a konštatovať tak aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Feldbrugge v.

Holandsko, č. 8562/79, plenárny rozsudok ESĽP z 29. 5. 1986, body 28  40; Schouten and

Meldrum v. Holandsko, č. 19005/91, 19006/91, rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994, body 49 

60).

12.8 Ústavný súd bez ohľadu na potenciálne závery, ktoré by mohli vyplynúť

v prípade aplikácie testu rozlíšenia súkromnoprávnej a verejnoprávnej povahy sporu

v sťažovateľkinej veci, rozhodol, že v prerokovávanej veci sťažovateľky bude vykladať

a aplikovať čl. 6 ods. 1 dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie než ESĽP), a z toho

dôvodu uzatvára, že čl. 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný na konanie pred najvyšším

súdom v sťažovateľkinej veci. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti posudzoval túto prizmou možného porušenia nielen , ale aj

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12.9 K formálnej stránke postupu a vydaniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov

vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní (t. j. podľa príslušných ustanovení

), aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy, napadnutý

rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom a obsahuje zákonom predpísané

náležitosti.

12.10 K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych

záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by

nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd sa pri

odôvodňovaní svojich právnych záverov zaoberal odbornými lekárskymi stanoviskami,

lekárskymi posudkami, ako aj posudkami UPSVaR, vyvodil zo skutkového a právneho

stavu a poskytnutých premís odôvodňujúce závery, prečo vzhľadom na ťažký charakter

postihnutia sťažovateľky by príspevok na asistenciu nesplnil účel asistencie (t. j. z dôvodu,

že jej ťažké zdravotné postihnutie bráni v naplnení účelu osobnej asistencie), pričom tieto

závery nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať za zjavne nelogické, arbitrárne či

neodôvodnené alebo vzhľadom na princípy práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie ústavne neudržateľné.

12.11 Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že najvyšší súd prebral nekriticky závery

správnych orgánov alebo posudkových lekárov. Najvyšší súd sa zaoberal otázkou

výpovednej hodnoty odborných posudkov aj prístupom správnych orgánov k obsahu týchto

posudkov, pričom uviedol: „Nemožno mu preto vytýkať, ak pri rozhodovaní vychádzal

z odborných záverov lekárov. Tieto závery neobsahovali právne hodnotenie, ako to tvrdí

vo svojich vyjadreniach žalobkyňa. Porovnanie a vysvetlenie rozsahu zachovanej

schopnosti sebaobsluhy žalobkyne, či posúdenie ako žalobkyňa môže komunikovať s okolím

a byť zaradená do spoločnosti a rozsah jej socializácie sú otázkami skutkovými, ktoré až

následne hodnotil žalovaný pri posudzovaní, či poskytnutím tohto príspevku bude

dosiahnutý účel, na ktorý má príspevok slúžiť a pri rozhodovaní o poskytnutí príspevku na

osobnú asistenciu. Žalobkyňa v konaní nepredložila dôkazy, podľa ktorých by uvedené

posudky nezodpovedali obsahu spisov, alebo zásadám logického myslenia. Posúdenie úvahy

správneho orgánu, o splnení účelu na ktorý sa poskytuje peňažný príspevok na osobnú

asistenciu je preto vo výlučnej pôsobnosti správneho orgánu a súd do tejto voľnej úvahy

zasahovať nemôže, lebo uvedená správna úvaha zodpovedá obsahu spisov a neprieči sa

zásadám logického myslenia.“ Tieto závery sú podľa ústavného súdu postačujúce na to, aby

bolo možné konštatovať ich ústavnú súladnosť s princípmi práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie.

12.12 Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína povahu a špecifiká správneho

súdnictva podľa piatej časti , ktorého úlohou nie je

nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí

a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.

).

12.13 A preto závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť ako

arbitrárne a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie a

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

6. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

13. Sťažovateľka namietala taktiež porušenie zákazu diskriminácie upraveného

v čl. 14 dohovoru.

13.1 Ustanovenie čl. 14 dohovoru možno označiť za vstupnú bránu do úpravy

ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru, ktorý má charakter ústavného

princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní dohovoru. Toto ustanovenie dohovoru je implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa (porov.

mutatis mutandis napr. , , , ).

13.2 Ustanovenie čl. 14 dohovoru však nemá charakter základného práva a slobody,

resp. ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne

domáhať pred ústavným súdom. Jeho aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na

porušenie individuálne určeného ústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto

požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru bez vzťahu ku konkrétnemu

ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. mutatis

mutandis , , , z novšej judikatúry ,

, ).

13.3 Pretože ústavný súd neprijal na ďalšie konanie sťažnosť v častiach

namietajúcich porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 16 ods. 1,

, a 2 a , práv podľa a dohovoru

a práv podľa čl. 9 a čl. 12 paktu, neprichádzalo by do úvahy vyslovenie porušenia čl. 14

dohovoru ani po prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto odmietol

sťažnosť aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

13.4 Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený

na komponentoch akcesority (porov. , , ,

, , , , ) a kvalifikovaného

kritéria – zakázaného dôvodu (porov. ), a teda pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,

náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. V európskej konštitucionalistike

sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či

nedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či

nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak

vlastne skúmajú napadnuté rozhodnutia a postupy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu by však prešiel aj takýmto intenzívnym testom

rovnosti, pretože nebolo preukázané (a sťažovateľka ani nenamietala), že by správne orgány

rozhodujúce o priznaní príspevku na osobnú asistenciu a následne všeobecné súdy

rozhodovali vo veci sťažovateľky vzhľadom na sťažovateľkino pohlavie, rasu, farbu pleti,

jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie (príp. vzhľadom na

iné kritérium) odlišne, ako rozhodovali o žiadostiach iných žiadateľoch o príspevok na

asistenciu, ktorí boli vzhľadom na ich ťažké zdravotné postihnutie v identickej situácii (t. j.

že by títo iní žiadatelia mali rovnaké zdravotné postihnutie, rovnakú mieru zdravotného

postihnutia, rovnaké ekonomické zázemie, poberali rovnaké dávky, mali obdobné sociálne

zázemie, vo veci by boli vypracované obdobné odborné posudky a pod., a na rozdiel od

sťažovateľky im bol priznaný príspevok na osobnú asistenciu).

14. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015