Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (56)II. ÚS 737/2015
PDF · 460.38 KB
No categories available
II. ÚS 737/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Stavrovskou, Advokátska kancelária,
Lamačská cesta 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv
podľa čl. 9 a čl. 12 Medzinárodného paktu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,
ako aj porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 11 S 64/2011-46 z 19. októbra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 3/2012 z 30. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla
2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1
a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv
podľa čl. 9 a čl. 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach (ďalej len „pakt“), ako aj porušenia čl. 14 dohovoru a čl. 19 Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor o POZP“) rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 64/2011-46 z 19. októbra 2011 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 3/2012 z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 31. marca 2010 požiadala
o príspevok na osobnú asistenciu v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných
príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 447/2008 Z. z.“).
2.1 Tejto žiadosti nebolo vyhovené rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny v Považskej Bystrici (ďalej len „UPSVaR“) č. B/2010/02541/002-OdPPK
z 18. mája 2010. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie doručené
Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina (ďalej aj „odvolací
orgán“) 15. júna 2010, ktoré rozhodnutím č. AZ/2010/01512 zo 6. septembra 2010 tomuto
odvolaniu nevyhovelo.
2.2 Dňa 2. novembra 2010 podala sťažovateľka žalobu proti rozhodnutiu odvolacieho
orgánu na Krajskom súde v Žiline. Dňa 1. júla 2011 bolo sťažovateľke doručené
rozhodnutie o miestnej nepríslušnosti Krajského súdu v Žiline a postúpení veci krajskému
súdu. Dňa 19. októbra 2011 prebehlo pojednávanie pred krajským súdom, ktorý rozhodol
o zamietnutí žaloby.
2.3 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka
odvolanie najvyššiemu súdu. Dňa 30. januára 2013 najvyšší súd potvrdil napadnutý
rozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený
27. februára 2013. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Účelom
osobnej asistencie je aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať
plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít
a voľnočasových aktivít.
Predmetom súdneho preskúmania na súde prvého stupňa bolo rozhodnutie
žalovaného, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny v Považskej Bystrici nebol žalobkyni priznaný príspevok na osobnú asistenciu,
o ktorý požiadala 31. marca 2010. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil obsahom posudku
posudkového lekára z 20. júla 2010, podľa ktorého posudkový lekár v záveroch
k jednotlivým druhom odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím uviedol,
že nie sú splnené zákonné [predpoklady, pozn.] pre jeho indikáciu. Žalobkyňa je
v súčasnosti odkázaná na celodenné opatrovanie inou fyzickou osobou podľa § 49 ods. 12
zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov. Osobnou asistenciou
vzhľadom na ťažký charakter postihnutia účastníčky konania by sa nedosiahol účel
stanovený v § 20 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z.
Hoci žalobkyňa už v správnom konaní v odvolaní namietala, že podľa potvrdenia
psychiatričky je vzhľadom na charakter a priebeh ochorenia schopná rozhodovať o svojich
potrebách a komunikovať s rodinnými príslušníkmi a osobnými asistentmi, a teda ťažkosti
žalobkyne súvisiace so psychikou absolútne nie sú prekážkou na priznanie peňažného
príspevku na osobnú asistenciu, nezodpovedá jej námietka záverom odborných lekárskych
posudkov.
Zo zákona č. 447/2008 Z. z. vyplýva, že podkladom na rozhodnutie o peňažnom
príspevku na kompenzáciu je komplexný posudok (§ 55 zákona č. 447/2008 Z. z.), a preto
v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia súd musel skúmať, či sa správny orgán
v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal s námietkami účastníčky,
vychádzajúc z komplexného posudku, ale musel skúmať aj skutočnosť, či v uvedenom
posudku, ktorý je podkladom rozhodnutia, boli posudzované všetky relevantné námietky
účastníka konania, a teda či taký posudok je úplný, logický a presvedčivý a či dokazovanie
v správnom konaní bolo vykonané v dostatočnom rozsahu.
Vzhľadom na odborné lekárske stanoviská ... nemožno očakávať, že osobná
asistencia bude mať za následok aktivizáciu a podporu sociálneho začlenenia žalobkyne
ako fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podporu jej nezávislosti a možnosti
rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít,
vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít, lebo potreba celodenného dohľadu pri
organickej afektívnej poruche osobnosti, ktorou žalobkyňa trpí, nie je totožná s údelom,
ktorý má dosiahnuť osobná asistencia. Aj podľa záverov lekárskeho posudku
, lekárky oddelenia posudkových činnosti Úradu práce sociálnych vecí a
rodiny v Považskej Bystrici z 5. augusta 2009, (ktoré neboli v konaní spochybnené ani
potvrdením z 29. marca 2010, obsahujúcim len odporúčania na
možnosti pôsobenia sociálnych kontaktov žalobkyne na jej zdravotný stav) nie je žalobkyňa
sociabilná podľa vyjadrenia psychiatra pri opakovaných hospitalizáciách na
psychiatrickom oddelení.
Z komplexného posudku Úradu práce, sociálnych veci a rodiny v Považskej Bystrici
z 22. apríla 2010, Ev. č.: B/2010/011908. Sp.č.: B/2010/02915/4-OPČ vyplýva, že peňažný
príspevok na osobnú asistenciu sa nenavrhuje z dôvodu, že aktuálny psychický a somatický
stav vyžaduje celodennú starostlivosť druhých osôb. V rámci odvolacieho konania bol
vypracovaný komplexný posudok Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
pracovisko Žilina z 12. augusta 2010, číslo AZ/2010/01530/003HOR v ktorom je uvedené,
že na základe lekárskeho posudku z 20. júla 2010 žalobkyni nebol odporučený peňažný
príspevok na osobnú asistenciu z dôvodu nesplnenia kritéria jej odkázanosti, žalobkyňa je
odkázaná na celodenné opatrovanie inou fyzickou osobou podľa § 49 ods. 12 zákona
č. 448/2008 Z. z. a osobnou asistenciou (vzhľadom na ťažký charakter jej postihnutia) sa
nedosiahne účel stanovený v § 20 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. Z uvedeného dôvodu
nebol odporučený požadovaný príspevok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že správne orgány rozhodli na
základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, lebo z podkladov rozhodnutia vyplýva,
prečo vzhľadom na ťažký charakter postihnutia žalobkyne sa nesplní účel asistencie, lebo
jej ťažké zdravotné postihnutie bráni v naplnení účelu osobnej asistencie. Z dôvodu, že
žalobkyňa požiadala o peňažný príspevok na osobnú asistenciu, správne orgány
posudzovali individuálne predpoklady na nárok na osobnú asistenciu a zamerali sa
dostatočne aj v rámci sociálnej posudkovej činnosti na ich zisťovanie.
Zákon č. 447/2008 Z. z. nevylučuje, aby pre osobu, ktorá je odkázaná na celodennú
starostlivosť inej osoby, bola vzhľadom na posúdené rodinné prostredie a prostredie, ktoré
ovplyvňuje začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti,
navrhnutá vzhľadom na individuálne okolnosti, pri splnení zákonných podmienok, aj
kompenzácia formou peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Naopak, zákon
č. 447/2008 Z. z. takú situáciu predpokladá, a preto v § 40 ods. 23 upravuje situáciu, kedy
nemožno poskytnúť peňažný príspevok na opatrovanie, a to v prípade, ak sa fyzickej osobe
s ťažkým zdravotným postihnutím poskytuje peňažný príspevok na osobnú asistenciu, alebo
ak sa tejto fyzickej osobe poskytuje opatrovateľská služba viac ako osem hodín mesačne,
týždenná poskytovaná sociálna služba alebo celoročná pobytová sociálna služba.
Správny orgán je však oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy, pričom nemôže svojím
úsudkom nahradzovať odborné posúdenie otázok, na ktoré nemá odborné znalosti.
Nemožno mu preto vytýkať, ak pri rozhodovaní vychádzal z odborných záverov lekárov.
Tieto závery neobsahovali právne hodnotenie, ako to tvrdí vo svojich vyjadreniach
žalobkyňa. Porovnanie a vysvetlenie rozsahu zachovanej schopnosti sebaobsluhy
žalobkyne, či posúdenie ako žalobkyňa môže komunikovať s okolím a byť zaradená do
spoločnosti a rozsah jej socializácie sú otázkami skutkovými, ktoré až následne hodnotil
žalovaný pri posudzovaní, či poskytnutím tohto príspevku bude dosiahnutý účel, na ktorý
má príspevok slúžiť a pri rozhodovaní o poskytnutí príspevku na osobnú asistenciu.
Žalobkyňa v konaní nepredložila dôkazy, podľa ktorých by uvedené posudky nezodpovedali
obsahu spisov, alebo zásadám logického myslenia. Posúdenie úvahy správneho orgánu, o
splnení účelu na ktorý sa poskytuje peňažný príspevok na osobnú asistenciu je preto vo
výlučnej pôsobnosti správneho orgánu a súd do tejto voľnej úvahy zasahovať nemôže, lebo
uvedená správna úvaha zodpovedá obsahu spisov a neprieči sa zásadám logického
myslenia.
Odvolací súd preto rozsudok krajského súdu podľa § 219 v spojení s § 246c OSP
potvrdil, lebo napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu
považoval za vecne správne a zodpovedajúce zákonu.“
3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že v súčasnosti žije v prirodzenom
prostredí svojho domova, kde nutnú podporu zabezpečuje manžel a osoby z jej blízkeho
okolia. Keďže z dôvodu svojho zdravotného postihnutia potrebuje väčší rozsah asistencie,
než jej je dosiaľ neformálne poskytovaný, využila štátom garantovaný systém podpory pre
ľudí so zdravotným postihnutím a požiadala o predmetný príspevok. Rozhodnutie UPSVaR
a odvolacieho orgánu o nepriznaní tohto príspevku ju podľa jej slov stavia do situácie, že
rozsah asistencie nie je zabezpečený, dochádza k jej izolácii a reálne hrozí, že bude musieť
požiadať o ústavnú starostlivosť. Sťažovateľka sa domnieva, že táto situácia zakladá
porušenie jej základných práv a slobôd, a svoju argumentáciu rozdelila do nasledujúcich
častí:
3.1 Po prvé orgány verejnej moci podľa sťažovateľky porušili jej právo na prístup
k podporným službám v zmysle dohovoru POZP. Sťažovateľka uvádza, že štát má pozitívny
záväzok zaistiť osobám so zdravotným postihnutím prístup k podporným službám vrátane
osobnej asistencie podľa čl. 19 dohovoru POZP. Podľa jej mienky toto ustanovenie
predpokladá, že štát urobí kroky k tomu, aby osoby so zdravotným postihnutím mohli
osobnú asistenciu využívať tak, aby mohli viesť nezávislý život v spoločnosti a aby
nedochádzalo k izolácii alebo segregácii. Sťažovateľka sa obrátila na správny orgán práve
z toho dôvodu, že pre jej ťažké zdravotné postihnutie dochádza k jej izolovaniu od
prirodzeného prostredia komunity a hrozí ústavná starostlivosť. Podľa názoru sťažovateľky
zákon č. 447/2008 Z. z. jej umožňuje požiadať o osobnú asistenciu aj napriek tomu, že je
ťažko zdravotne postihnutá, a problém spočíva v reštriktívnej interpretácii konceptu osobnej
asistencie zo strany správnych orgánov, resp. všeobecných súdov. Preto došlo podľa jej
názoru k porušeniu jej práva na prístup k podporným službám.
3.2 Po druhé orgány verejnej moci podľa sťažovateľky nesprávne posúdili zistený
skutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery. Podľa názoru sťažovateľky došlo
k zásahu do jej práva na spravodlivé konanie tým, že orgány verejnej moci nekriticky
prevzali závery posudkových lekárov. Na prvom mieste sťažovateľka namieta, že orgány
verejnej moci vychádzali z tvrdení posudkového lekára, ktorý urobil právne závery a tieto
následne správny orgán v plnom rozsahu prebral.
3.3 Po tretie – podľa sťažovateľky došlo k jej diskriminácii ako osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím. Sťažovateľka namieta, že došlo nepriznaním príspevku na osobnú
asistenciu k rozdielnemu zaobchádzaniu, ktoré nie je ani rozumné, ani ospravedlniteľné.
Jediným dôvodom, pre ktorý jej nebol priznaný príspevok na osobnú asistenciu, je podľa jej
presvedčenia skutočnosť, že má 90 % zdravotné postihnutie a podľa orgánov verejnej moci
pre ťažký charakter postihnutia by sa nedosiahol účel asistencie. Sťažovateľka uviedla, že
na podporné služby vrátane asistencie má mať s ohľadom na cieľ dohovoru o POZP a čl. 19
dohovoru o POZP právo každý, bez ohľadu na jeho zdravotné postihnutie. Iný výklad by
podľa sťažovateľky viedol k tomu, že by sociálny systém rezignoval na podporu pri
začleňovaní ľudí s ťažším zdravotným postihnutím do spoločnosti a na ich aktivizáciu. To je
podľa vyjadrenia sťažovateľky jednoznačne v rozpore s medzinárodným záväzkami
Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv.
4 Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým (i) skonštatuje, že
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, práv podľa čl. 9 a čl. 12 paktu, ako aj
k porušeniu čl. 14 dohovoru a čl. 19 dohovoru o POZP, ďalej (ii) zruší napadnutý rozsudok
krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec vráti na ďalšie konanie, (iii)
prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur a (iv) prizná jej úhradu
trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej
ústavných práv, porušeniu dohovoru o POZP, ako aj k jej diskriminácii z dôvodov, že (i) sa
jej nedostalo priznania podporných služieb tak, ako to predpokladá dohovor POZP a na
tento účel prijatý zákon č. 447/2008 Z. z., (ii) orgány verejnej moci nesprávne posúdili
zistený skutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery lekárskych a odborných
posudkov a (iii) došlo k nepriznaniu príspevku na osobnú asistenciu z dôvodu miery jej
zdravotného postihnutia vo výške 90 % , čo je podľa jej slov v rozpore s medzinárodnými
záväzkami Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv a slobôd. Podľa námietky
sťažovateľky ju rozhodnutia orgánov verejnej moci stavajú do situácie, v ktorej dochádza
k jej izolácii, segregácii a reálne hrozí, že bude musieť požiadať o ústavnú starostlivosť.
1. K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom krajského súdu
8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
8.1 Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam
a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana
základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
8.2 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
8.3 Sťažovateľka sťažnosťou napáda o. i. aj rozsudok krajského súdu. Zo sťažnosti
vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému rozsudku krajského
súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc
najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť
ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku krajského súdu, keďže odvolanie
predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
2. K namietanému porušeniu čl. 19 dohovoru o POZP napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu
9. Podľa čl. 19 dohovoru o POZP (pre Slovenskú republiku nadobudol dohovor
o POZP platnosť 25. júna 2010 a bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod č. 317/2010 Z. z., pozn.) zmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb
so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na
rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia
plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie
a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia, aby
a) osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj to,
kde a s kým budú žiť na rovnakom základe s ostatnými a aby neboli nútené žiť v určitom
konkrétnom prostredí;
b) osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných
služieb, či už domácich, alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb
vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre
začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti;
c) komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienok
prístupné osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.
9.1 Skúmajúc medzinárodné dohovory (špeciálne dohovory prijaté na pôde
Organizácie Spojených národov), možno dospieť k záveru, že mnohé z nich upravujú
vo svojom texte dve skupiny právnych noriem. Prvú skupinu tvoria právne normy priamo
vykonateľné (directly applicable/self-executing) a druhú skupinu tvoria právne normy, ktoré
nie sú priamo aplikovateľné a majú charakter všeobecných zásad. S licenciou pre
zjednodušenie možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo
vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej
transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu ďalším
normatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú priamo
vykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej
právnej úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie
uvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú
a zabezpečia..“ a pod.).
9.2 Otázkou je, ako vnímať dohovor o POZP na účely jeho priamej
aplikovateľnosti/neaplikovateľnosti v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky.
Dôležitým je v tomto ohľade samotný text dohovoru o POZP, konkrétne čl. 4.
9.3 Podľa čl. 4 ods. 1 dohovoru o POZP zmluvné strany sa zaväzujú zabezpečiť
a podporovať plné uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd pre všetky
osoby so zdravotným postihnutím bez akéhokoľvek diskriminovania na základe
zdravotného postihnutia. Na tento účel sa zmluvné strany zaväzujú
a) prijať všetky príslušné legislatívne, správne a iné opatrenia na uplatňovanie práv
uznávaných v tomto dohovore;
b) prijať všetky príslušné opatrenia vrátane zákonodarstva na úpravu alebo zrušenie
existujúcich zákonov, predpisov, zvykov a praktík, ktoré predstavujú diskrimináciu osôb
so zdravotným postihnutím;
c) zohľadniť ochranu a podporu ľudských práv osôb so zdravotným postihnutím
v každej politike a v každom programe;
d) zdržať sa akéhokoľvek konania alebo praktík, ktoré sú v rozpore s týmto
dohovorom, a zabezpečiť, aby verejné orgány a inštitúcie konali v súlade s týmto
dohovorom;
e) prijať všetky primerané opatrenia na odstránenie diskriminácie na základe
zdravotného postihnutia zo strany akejkoľvek osoby, organizácie alebo súkromného
podniku;
f) uskutočňovať alebo podporovať výskum a vývoj univerzálne navrhovaných
tovarov, služieb, zariadení a vybavenia v zmysle definície uvedenej v článku 2 tohto
dohovoru, ktoré by vyžadovali minimálne prispôsobenie a najnižšie náklady na uspokojenie
špecifických potrieb osôb so zdravotným postihnutím, podporovať ich dostupnosť
a využívanie a presadzovať univerzálny dizajn pri vytváraní noriem a usmernení;
g) uskutočňovať alebo podporovať výskum a vývoj a podporovať dostupnosť
a využívanie nových technológií vrátane informačných a komunikačných technológií,
pomôcok na mobilitu, zariadení a podporných technológií vhodných pre osoby
so zdravotným postihnutím a zároveň uprednostňovať cenovo dostupné technológie;
h) poskytovať osobám so zdravotným postihnutím prístupné informácie o
pomôckach na mobilitu, o zariadeniach a podporných technológiách vrátane nových
technológií, ako aj o iných formách pomoci, o podporných službách a zariadeniach;
i) podporovať vzdelávanie odborníkov a pracovníkov, ktorí pracujú s osobami
so zdravotným postihnutím, v oblasti práv uznaných v tomto dohovore s cieľom zlepšiť
poskytovanie pomoci a služieb zaručených týmito právami.
Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru o POZP pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne
práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje prijať opatrenia
v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej
spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to malo
vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným právom
bezprostredne uplatniteľné.
Podľa čl. 4 ods. 3 dohovoru o POZP pri vytváraní a uplatňovaní zákonodarstva
a politiky zameraných na vykonávanie tohto dohovoru a pri rozhodovaní o otázkach
týkajúcich sa osôb so zdravotným postihnutím štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto
dohovoru, budú dôkladne konzultovať s osobami so zdravotným postihnutím vrátane detí
so zdravotným postihnutím a budú s nimi aktívne spolupracovať prostredníctvom ich
reprezentatívnych organizácií.
Podľa čl. 4 ods. 4 dohovoru o POZP nič v tomto dohovore nemá vplyv na nijaké
ustanovenia, ktoré väčšmi prispievajú k uplatňovaniu práv osôb so zdravotným postihnutím
a ktoré môžu byť obsiahnuté v práve štátu, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, alebo
v medzinárodnom práve platnom pre daný štát. V nijakom štáte, ktorý je zmluvnou stranou
tohto dohovoru, nemožno obmedzovať alebo porušovať nijaké z ľudských práv
a základných slobôd uznaných alebo existujúcich v tomto štáte na základe zákona,
dohovorov, predpisov alebo zvykov pod zámienkou, že tento dohovor neuznáva takéto
práva alebo slobody, alebo ich uznáva v menšom rozsahu.
9.4 Citované právne normy čl. 4 dohovoru o POZP evokujú záver o priamej
neaplikovateľnosti ani jedného z článkov dohovoru o POZP. Ustanovenia čl. 4 ods. 1 a 3
dohovoru o POZP jednoznačne odkazujú na potrebu prijať legislatívu na účely vykonania
tohto dohovoru. Ďalej samotný čl. 4 ods. 2 dohovoru o POZP výslovne upravuje, že priamo
uplatniteľné sú podľa dohovoru o POZP záväzky štátu vyplývajúce z tohto dohovoru, a nie
subjektívne práva jednotlivcov (porov. aj originálne znenie v ang. jazyku: „obligations
contained in the present Convention that are immediately applicable“). Tento náhľad na
dohovor o POZP potvrdzuje aj právna doktrína, podľa ktorej „ako aj iné dohovory
Organizácie Spojených národov, aj dohovor o POZP je určený pre vytvorenie záväzkov
vlád zmluvných štátov na podporu a presadzovanie individuálnych práv. Taktiež, ako iné
dohovory, dohovor o POZP nie je priamo aplikovateľný; stáva sa zdrojom individuálnych
práv iba ak, a keď, je inkorporovaný do vlastného právneho poriadku zmluvného štátu“
(pozri Kanter, Arlene S. The Development of Disability Rights under International Law.
From Charity to Human Rights. Abingdon, New York: Routledge, 2015, s. 45).
9.5 Na druhej strane ústavný súd si je vedomý nálezu prvého senátu ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 313/2012 z 28. novembra 2012, ktorým rozhodol o porušení čl. 12 dohovoru
o POZP vo veci sťažnosti fyzickej osoby. Ústavný súd však k dôvodu priamej aplikácie
čl. 12 dohovoru o POZP v konaní pred ústavným súdom a k jeho interpretácii neuviedol
žiaden právny názor a porušenie čl. 12 dohovoru o POZP v prerokúvanej veci odôvodnil
takto: «Pokiaľ teda krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bol sťažovateľ
zbavený spôsobilosti na právne úkony bez náležitého odôvodnenia, prečo nepristúpil
k vykonaniu aj ďalších dôkazov (pozri najmä body 35 a 36), z akých dôvodov nezobral na
zreteľ tvrdenia strany sťažovateľa, že (minimálne) čiastočnou spôsobilosťou na právne
úkony disponuje, ako aj okolnosti, či rozhodujúci dôkaz (znalecký posudok) bol aktuálny
v čase jeho rozhodovania, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil právo
sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru).
V dôsledku tohto porušenia porušil tiež ostatné súvisiace - sťažovateľom označené - práva
(čl. 14, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 8 a čl. 14 dohovoru a čl. 12 dohovoru OSN),
ktorých „hmotnoprávny“ význam je potrebné v okolnostiach danej veci vnímať aj cez
prizmu uvedeného v bodoch 32 až 36.» Z uvedeného vyplýva, že prvý senát neuviedol
právny názor ani jeho odôvodnenie týkajúce sa priamej aplikovateľnosti či už dohovoru
o POZP ako celku, alebo jeho jednotlivých článkov. Otázka priamej aplikovateľnosti či
neaplikovateľnosti dohovoru o POZP ako celku nie je teda v judikatúre ústavného súdu
vymedzená, prvý senát ústavného súdu však priamo aplikoval čl. 12 dohovoru o POZP, aj
keď bez odôvodnenia tohto kroku alebo prezentovania určitého právneho názoru
odôvodňujúceho tento prístup (tzn. dogmatiku k priamej aplikovateľnosti) k čl. 12 dohovoru
o POZP.
9.6 Ústavný súd v prerokúvanej veci sťažovateľky síce naznačil možný prístup
k dohovoru o POZP ako celku, avšak nateraz nie je potrebné sa zaoberať dohovorom
o POZP ako celkom alebo sa vymedzovať voči prvému senátu v otázke priamej
aplikovateľnosti čl. 12 dohovoru o POZP v konaní pred ústavným súdom (keďže čl. 12
dohovoru o POZP nie je sťažovateľkou v prerokúvanej veci namietaný), ale je potrebné sa
zamerať na čl. 19 dohovoru o POZP, porušenie ktorého sťažovateľka namietala, a jeho
priamu aplikovateľnosť v konaní pred ústavným súdom. Pri podrobnejšom pohľade na
samotný čl. 19 dohovoru o POZP a obsah jeho právnych noriem („zmluvné strany
uznávajú...“, „prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia...“, „zabezpečia aby...“)
je zrejmé, že čl. 19 dohovoru o POZP neobsahuje priamo vykonateľné subjektívne právo
jednotlivca, ktorého ochrany by sa mohol jednotlivec bez ďalšieho domáhať v konaní pred
vnútroštátnymi orgánmi verejnej moci.
9.7 Na základe už popísaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie čl. 19 dohovoru o POZP napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože tieto
namietané referenčné právne normy dohovoru o POZP neobsahujú priamo aplikovateľné
subjektívne práva sťažovateľky, ale sú pozitívnymi záväzkami štátu, resp. zásadami, ktoré
je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie
práva sú povinné tieto zásady zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych
normatívnych právnych aktov.
3. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 9 a čl. 12 paktu napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
10. Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na
sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.
Podľa čl. 12 ods. 1 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na
dosiahnutie najvyššej dosažiteľnej úrovne fyzického a duševného zdravia.
Podľa čl. 12 ods. 2 paktu štáty, zmluvné strany paktu, urobia opatrenia na dosiahnutie
plného uskutočnenia tohto práva, ktoré budú zahŕňať:
a) opatrenia na zníženie počtu potratov a dojčenskej úmrtnosti a opatrenia pre zdravý
vývoj dieťaťa;
b) zlepšenie všetkých stránok vonkajších životných podmienok a priemyselnej
hygieny;
c) prevenciu, liečenie a kontrolu epidemických, miestnych chorôb, chorôb
z povolania a iných chorôb;
d) vytvorenie podmienok, ktoré by každému zabezpečili lekársku pomoc
a starostlivosť v prípade choroby.
10.1 Ústavný súd na úvod k tejto časti rovnako ako vo veci sp. zn. II. ÚS 242/2015
pripomína, že, poukazujúc na formuláciu a textáciu jednotlivých ustanovení paktu, neušli
jeho pozornosti odborné výstupy právnej doktríny, ako aj judikatúry týkajúcej sa otázky
priamej aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnosti jednotlivých ustanovení paktu.
10.2 Podľa právnej doktríny „pakt nepopiera možnosť, že práva, ktoré obsahuje,
môžu byť považované za priamo vykonateľné v rámci systémov, kde je takáto možnosť
poskytovaná. Skutočne, v rámci prípravy paktu, pokusy o zahrnutie špecifického
ustanovenia do paktu, podľa ktorého účinky paktu sa budú považovať za priamo
nevykonateľné, boli striktne odmietnuté. Vo väčšine štátov, určenie, či konkrétne
ustanovenie medzinárodnej zmluvy je alebo nie je priamo vykonateľné, bude záležať na
posúdení súdov, nie exekutívy alebo legislatívny. ... Je obzvlášť dôležité vyhnúť sa
akémukoľvek apriórnemu predpokladaniu, že právne normy paktu majú byť považované za
priamo nevykonateľné. V skutočnosti, mnohé z nich sú formulované v termínoch, ktoré sú
prinajmenšom tak jasné a špecifikované, ako iné medzinárodné zmluvy o ľudských právach,
ustanovenia ktorých sú pravidelne považované súdmi za priamo vykonateľné“ [pozri UN
Committee on Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 9:
The domestic application of the Covenant, 3 December 1998, E/C.12/1998/24, bod 11; pre
akcentovanie týchto záverov porov. napr. Sepúlveda Carmona, M. The Nature of the
Obligations under the International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights.
Intersentia, 2003. p. 344]. Jedným dychom právna doktrína dopĺňa, že aj keď textácia
právnych noriem paktu navodzuje zdanie o priamej neaplikovateľnosti paktu, je potrebné
ustáliť, že minimálne v čl. 3, čl. 7 písm. a) bode I, čl. 8, čl. 10 ods. 3, čl. 13 ods. 2 písm. a),
ods. 3 a 4 a čl. 15 ods. 3 paktu je bez ďalšieho potrebné indikovať priamo aplikovateľné
práva adresátov týchto noriem, a aj obhajovanie záverov o priamej neaplikovateľnosti
týchto a ostatných článkov paktu sa javí ako ťažko udržateľné [porov. UN Committee on
Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 3: The Nature of
States Parties´ Obligations (Art. 2, Para. 1, of the Covenant), 14. 12. 1990, E/1991/23, bod
5; pre akcentovanie týchto záverov porov. napr. Kűnzli, J. – Kälin, W. The Law of
International Human Rights Protection. New York: Oxford University Press, 2009. p. 117].
10.3 Pre korektnosť je však nutné poukázať aj na judikatúru, podľa ktorej
ustanovenia paktu nie sú priamo aplikovateľné, keďže majú len programový charakter a sú
pokynom pre zákonodarcu, aby prijal vhodné legislatívne opatrenia na plnú realizáciu
ustanovení paktu v aplikačnej praxi [porov. rozhodnutie Spolkového najvyššieho súdu
Švajčiarska (Bundesgericht) vo veci A. und B. v. Regierungsrat des Kantons Zürich
z 22. 9. 2000 publikované pod BGE 126 I 240, bod 2c; obdobne v rozhodnutí Spolkového
najvyššieho súdu Švajčiarska vo veci S. H. v. Eidgenössisches Justiz-und
Polizeidepartement z 9. 7. 1997 publikovanom pod BGE 123 II 472, bod 4d, ale aj
rozhodnutí Spolkového najvyššieho súdu Švajčiarska vo veci S. E. M. v. Kantonale
Steuerverwaltung St. Gallen und Verwaltungsgericht St. Gallen z 24. 5. 1996 publikovanom
pod BGE 122 I 101, bod 2a; všetky dostupné na http://www.bger.ch].
10.4 Ústavný súd počas svojej existencie zatiaľ nerozhodol ani v jednom prípade
o porušení niektorého z práv vyplývajúcich z právnych noriem (článkov) paktu v konaní
o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy.
10.5 Ústavný súd nevidí priestor na pôdoryse prerokovávanej sťažnosti dogmaticky
rozvíjať myšlienky k akceptovaniu jednej alebo druhej alternatívy prístupu k priamej
aplikovateľnosti či neaplikovateľnosti paktu (na rozdiel od čl. 19 dohovoru o POZP, keďže
v jeho prípade niet sporu o jeho priamej neaplikovateľnosti, kde potom už nebolo ani možné
skúmať, či skutkový stav sťažovateľkinej veci spadá do rozsahu čl. 19 dohovoru o POZP),
keďže skutkový stav popísaný sťažovateľkou v sťažnosti beztak nespadá do rozsahu čl. 9
alebo čl. 12 paktu. Vec sťažovateľky sa týka poskytovania sociálnej pomoci zo strany štátu
osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Ustanovenie čl. 9 paktu však reglementuje
problematiku sociálneho zabezpečenia (napr. zabezpečenie v starobe, pri chorobe, strate
zamestnania a pod.) a s tým spojeného sociálneho poistenia. Ustanovenie čl. 12 (ktorého
ods. 1 a 2 sú previazané) smerujú do problematiky ochrany zdravia jednotlivcov. Na tom nič
nemení ani znenie čl. 12 ods. 2 písm. d) paktu, keďže ten upravuje lekársku pomoc
a starostlivosť, a nie sociálnu pomoc (ktorej súčasťou je podľa zákona č. 447/2008 Z. z.
príspevok na osobnú asistenciu).
10.6 Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a čl. 9 a čl. 12 paktu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť (v prípade uznania priamej aplikovateľnosti paktu, ku ktorej
sa ústavný súd nateraz nevyjadril) porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, v dôsledku čoho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky
aj v tejto časti túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
4. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1
a 2 ústavy a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
11. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,
ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
11.1 Ako prvé k tejto časti odôvodnenia ústavný súd artikuluje, že vníma ťaživú
životnú situáciu sťažovateľky. Problematika zdravotného postihnutia a prístup k osobám
trpiacim zdravotným postihnutím sa v ére moderných štátov (predovšetkým v 20. storočí)
posunuli z roviny medicínskej a charitatívnej do ríše práva, najmä prostredníctvom prijatia
viacerých medzinárodných dohovorov reglementujúcich problematiku pozitívnych
záväzkov štátu voči osobám so zdravotným postihnutím a práv osôb so zdravotným
postihnutím.
11.2 Pokiaľ ide o vzťah osoby so zdravotným postihnutím so štátom, resp. prístup
štátu k osobám so zdravotným postihnutím s ohľadom na ich zdravotné postihnutie, ústava
osobám so zdravotným postihnutím garantuje v rámci hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych práv právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné zdravotné pracovné
podmienky (čl. 38 ods. 1 ústavy), ako aj právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch
a na pomoc pri príprave na povolanie (čl. 38 ods. 2 ústavy). Ostatné sociálne práva sú
osobám so zdravotným postihnutím garantované ústavou v rovnakej miere ako ostatným
osobám bez zdravotného postihnutia (napr. právo na ochranu zdravia, právo na primerané
hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu, právo na nevyhnutnú pomoc v hmotnej
núdzi a pod.), teda bez ohľadu na ich zdravotné postihnutie. Dôležitým aspektom pri
možnosti domáhať sa sociálnych práv je však čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať
sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 ústavy sa
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
11.3 Čo sa týka príspevku na osobnú asistenciu v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z.
poskytovaného osobám na kompenzáciu ich ťažkého zdravotného postihnutia, jeho
poskytovanie (resp. potreba jeho úpravy) nie je kryté žiadnym ústavou garantovaným
základným právom alebo právom v zmysle dohovoru.
11.4 Prijatie zákona č. 447/2008 Z. z. a poskytovanie príspevku na osobnú asistenciu
v zmysle tohto zákona je prejavom solidarity štátu s osobami s ťažkým zdravotným
postihnutím, ako aj naplnením pozitívneho záväzku štátu v zmysle dohovoru o POZP
týkajúceho sa zlepšenia kvality života osôb so zdravotným postihnutím, avšak nejde
o zákon, ktorý by priamo alebo konkludentne (napr. z dôvodu povahy či účelu tohto
príspevku) vykonával niektoré sociálne právo garantované ústavou. Charakter príspevku
a účel jeho poskytovania vychádza z princípu solidarity a zo záujmu na zachovaní štandardu
alebo zlepšení kvality socializácie alebo osobnej aktivizácie osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím. Príspevok na osobnú asistenciu preto nemožno stotožniť s dávkou sociálneho
poistenia (na ktoré pamätá čl. 39 ods. 1 ústavy), s dávkou pomoci v hmotnej núdzi (na ktorú
pamätá čl. 39 ods. 2 ústavy), rovnako nie je poskytovaný v rámci zdravotnej starostlivosti
alebo na účel ochrany zdravia (porov. čl. 40 ústavy). Nemožno taktiež pri príspevku na
osobnú asistenciu bez ďalšieho hovoriť o práve na pomoc pri príprave na povolanie
(v zmysle čl. 38 ods. 2 ústavy), keďže esencia ústavného práva na pomoc pri príprave na
povolanie zahŕňa pomoc (a to v rôznych formách) výlučne v samotnom vzdelávacom
procese a obdobnej príprave na povolanie. Svojím charakterom by však príspevok na
osobnú asistenciu (tým, že slúži aj na prepravu a premiestňovanie pri vzdelávacích
aktivitách – porov. bod 20 prílohy č. 4 zákona č. 447/2008 Z. z.) mohol spadať pod ústavný
rozsah (teda nad rámec samotnej esencie práva, avšak stále v ústavou predpokladanom
rozsahu práva) práva na pomoc pri príprave na povolanie (ktorého sa však možno v zmysle
čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať len v medziach zákona), a teda by sa mohla a tento účel
akcentovať právna úprava príspevku na osobnú asistenciu v zmysle zákona č. 447/2008
Z. z. ako právna norma zákonného charakteru vykonávajúca ústavné právo na pomoc pri
príprave na povolanie podľa čl. 38 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka však porušenie čl. 38 ods. 2
ústavy nenamietala.
11.5 Nemožno hovoriť v tomto smere ani o práve na súkromie alebo práve na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Charakter
príspevku na osobnú asistenciu a účel jeho poskytovania sa primárne netýka stricto sensu
súkromného a rodinného života, resp. skutočnosť, že nepriznanie príspevku na osobnú
asistenciu sa môže sekundárne a nepriamo dotýkať kvality súkromného alebo rodinného
života, neznamená, že prípadné dopady nepriznania príspevku na osobnú asistenciu na
kvalitu súkromného alebo rodinného života znamenajú porušenie ústavného práva na
súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru alebo práva na ochranu pred
neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy.
Pod tieto ústavné práva v zásade nespadá garancia určitých zákonných finančných benefitov
vychádzajúcich z princípu solidarity poskytovaných zo strany štátu na zachovanie štandardu
alebo zlepšenie kvality socializácie alebo osobnej aktivizácie jednotlivca (k čomu slúži
príspevok na osobnú asistenciu). Inak povedané, z ústavnej garancie práva na súkromie
(čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru) a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy) nemožno vyvodiť príkaz
zákonodarcovi (štátu) byť solidárny a obligatórne poskytovať jednotlivcom finančné
príspevky, ktorých účelom je zlepšenie kvality socializácie alebo osobnej aktivizácie
jednotlivca z dôvodu, že nepodporovanie socializácie a osobnej aktivizácie jednotlivca
štátom v podobe finančných príspevkov by mohlo mať sekundárne vplyv na kvalitu
súkromného a rodinného života.
11.6 Samozrejme, zdravotné postihnutie je taktiež záležitosťou telesnej a duševnej
integrity človeka, osobnosti človeka. Vo sfére poskytovania finančných príspevkov od štátu
osobám so zdravotným postihnutím by bolo možné uvažovať o porušení osobnostných práv
osoby so zdravotným postihnutím v prípade, ak by finančné príspevky, na ktoré má táto
osoba nárok v zmysle zákonov vykonávajúcich napr. sociálne právo zakotvené v ústave
(napr. čl. 38 alebo čl. 39 ústavy), neboli tejto osobe arbitrárne priznané alebo by boli na
základe zákonom poskytnutej možnosti voľnej úvahy orgánu verejnej moci rozhodujúcej
o výške priznaného finančného príspevku priznané v takej výške, ktorá by v podstate
popierala zmyslel a účel jeho poskytovania, a zároveň by v dôsledku jeho arbitrárneho
neposkytnutia alebo poskytnutia v nepatrnej výške bola táto osoba so zdravotným
postihnutím vzhľadom na jej telesný a duševný stav a jej odkázanosť na pomoc tretích osôb
vystavená takým ťažkostiam, ktoré by znižovali dôstojnosť tejto osoby alebo by ju vystavili
ponižujúcemu stavu. Mohli by sme preto uvažovať o porušení čl. 19 ods. 1 ústavy (t. j.
dôstojnosti človeka), príp. čl. 3 dohovoru (t. j. zákazu ponižujúceho zaobchádzania).
11.7 V sťažovateľkinom prípade však nejde o príklad spomínaný v predchádzajúcom
bode, keďže (i) prijatie zákona č. 447/2008 Z. z. a poskytovanie príspevku na osobnú
asistenciu v zmysle tohto zákona nevykonáva sťažovateľkou označené práva garantované
ústavou, (ii) sťažovateľka nenamietala a ani nepreukázala, že by nepoberala žiaden finančný
príspevok v zmysle zákonov vykonávajúcich napr. čl. 38 alebo čl. 39 ústavy [napr. dávky
sociálneho poistenia (napr. invalidný dôchodok alebo starobný dôchodok), dávky v rámci
systému pomoci v hmotnej núdzi a pod.], a (iii) ani nenamietala porušenie čl. 19 ods. 1
ústavy (namietala čl. 19 ods. 2 ústavy) alebo čl. 3 dohovoru (namietala iba čl. 8 dohovoru).
11.8 Na základe prezentovaných dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže ani po
prijatí sťažnosti v tejto časti by nebolo možné dospieť k záveru o porušení označených
ústavných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a ods. 2 ústavy a čl. 8
dohovoru.
5. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
12.1 Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru z dôvodu, že orgány verejnej moci podľa nej nesprávne posúdili zistený
skutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery. Podľa názoru sťažovateľky došlo
k zásahu do jej práva na spravodlivé konanie tým, že orgány verejnej moci nekriticky
prevzali závery posudkových lekárov.
12.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia
rozsudku.
12.3 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,
rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
12.4 Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na čl. 46 ods. 2 ústavy. K porušeniu
čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje primárne právo
toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,
obrátiť sa pri zákonom (najmä Občianskym súdnym poriadkom) splnených podmienok na
súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podanie žaloby
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí rešpektovať ústavné
garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia orgánu verejnej
správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov.
napr. IV. ÚS 102/08). Z tohto dôvodu aj keď v sťažovateľkinej veci išlo o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov správnym súdom a sťažovateľka nenamieta
porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd nevyžadoval na účely predbežného prerokovania
sťažnosti od sťažovateľky, aby súčasne s čl. 46 ods. 1 ústavy namietala porušenie aj čl. 46
ods. 2 ústavy, ale prerokoval jej sťažnosť vo svetle princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorý sa na sťažovateľkinu vec bezpochyby vzťahuje a ktorého porušenie jasne
namietala.
12.5 Čo sa týka čl. 6 dohovoru, ústavný súd dopĺňa, že aplikácia čl. 6 ods. 1
dohovoru na konanie pred najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva v zmysle
judikatúry ESĽP je daná splnením podmienky, v zmysle ktorej sa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vzťahuje aj na konania pred odvolacím alebo kasačným súdom, resp. aj na veci patriace
podľa vnútorného právneho poriadku zmluvného štátu do oblasti správneho práva, pokiaľ
výsledok tohto súdneho konania mal vplyv na práva a povinnosti súkromnej povahy, a to
bez ohľadu na to, či sú tieto práva zároveň chránené dohovorom alebo idú nad rámec
dohovoru (porov. Uzukauskas v. Litva, č. 16965/04, rozsudok ESĽP zo 6. 7. 2010, body 32
39; Ringeisen v. Rakúsko, č. 2614/65, rozsudok ESĽP zo 16. 7. 1971, bod 94).
12.6 Ústavný súd pripomína, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu týkajúce sa nepriznania finančného
príspevku na osobnú asistenciu, teda otázka majetkovej povahy v oblasti sociálnej pomoci.
Je potrebné preto pre účely aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na vec sťažovateľky
ustáliť, či ide o rozhodovanie o právach súkromnej povahy (bez ohľadu na to, že vec
skutkovo nespadá, ako už ústavný súd preukázal, pod rozsah sťažovateľkou označených
ústavných práv, ktorých porušenie namieta).
12.7 V sporoch týkajúcich sa finančných príspevkov v oblasti sociálnej oblasti
v širšom ponímaní (t. j. týkajúcich sa sociálneho poistenia, zdravotného poistenia, dávok
pomoci v hmotnej núdzi, príspevkov v rámci systému sociálnej pomoci alebo kompenzácii
zdravotného postihnutia a pod.) ESĽP vyvinul test rozlíšenia súkromnoprávnej
a verejnoprávnej povahy takéhoto sporu, na základe výstupov z ktorého možno vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu konštatovať, že sa spor týka práv a povinností súkromnej
povahy, a konštatovať tak aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Feldbrugge v.
Holandsko, č. 8562/79, plenárny rozsudok ESĽP z 29. 5. 1986, body 28 40; Schouten and
Meldrum v. Holandsko, č. 19005/91, 19006/91, rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994, body 49
60).
12.8 Ústavný súd bez ohľadu na potenciálne závery, ktoré by mohli vyplynúť
v prípade aplikácie testu rozlíšenia súkromnoprávnej a verejnoprávnej povahy sporu
v sťažovateľkinej veci, rozhodol, že v prerokovávanej veci sťažovateľky bude vykladať
a aplikovať čl. 6 ods. 1 dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie než ESĽP), a z toho
dôvodu uzatvára, že čl. 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný na konanie pred najvyšším
súdom v sťažovateľkinej veci. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti posudzoval túto prizmou možného porušenia nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12.9 K formálnej stránke postupu a vydaniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
ústavný súd uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov
vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní (t. j. podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku), aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy, napadnutý
rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom a obsahuje zákonom predpísané
náležitosti.
12.10 K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych
záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by
nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd sa pri
odôvodňovaní svojich právnych záverov zaoberal odbornými lekárskymi stanoviskami,
lekárskymi posudkami, ako aj posudkami UPSVaR, vyvodil zo skutkového a právneho
stavu a poskytnutých premís odôvodňujúce závery, prečo vzhľadom na ťažký charakter
postihnutia sťažovateľky by príspevok na asistenciu nesplnil účel asistencie (t. j. z dôvodu,
že jej ťažké zdravotné postihnutie bráni v naplnení účelu osobnej asistencie), pričom tieto
závery nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať za zjavne nelogické, arbitrárne či
neodôvodnené alebo vzhľadom na princípy práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie ústavne neudržateľné.
12.11 Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že najvyšší súd prebral nekriticky závery
správnych orgánov alebo posudkových lekárov. Najvyšší súd sa zaoberal otázkou
výpovednej hodnoty odborných posudkov aj prístupom správnych orgánov k obsahu týchto
posudkov, pričom uviedol: „Nemožno mu preto vytýkať, ak pri rozhodovaní vychádzal
z odborných záverov lekárov. Tieto závery neobsahovali právne hodnotenie, ako to tvrdí
vo svojich vyjadreniach žalobkyňa. Porovnanie a vysvetlenie rozsahu zachovanej
schopnosti sebaobsluhy žalobkyne, či posúdenie ako žalobkyňa môže komunikovať s okolím
a byť zaradená do spoločnosti a rozsah jej socializácie sú otázkami skutkovými, ktoré až
následne hodnotil žalovaný pri posudzovaní, či poskytnutím tohto príspevku bude
dosiahnutý účel, na ktorý má príspevok slúžiť a pri rozhodovaní o poskytnutí príspevku na
osobnú asistenciu. Žalobkyňa v konaní nepredložila dôkazy, podľa ktorých by uvedené
posudky nezodpovedali obsahu spisov, alebo zásadám logického myslenia. Posúdenie úvahy
správneho orgánu, o splnení účelu na ktorý sa poskytuje peňažný príspevok na osobnú
asistenciu je preto vo výlučnej pôsobnosti správneho orgánu a súd do tejto voľnej úvahy
zasahovať nemôže, lebo uvedená správna úvaha zodpovedá obsahu spisov a neprieči sa
zásadám logického myslenia.“ Tieto závery sú podľa ústavného súdu postačujúce na to, aby
bolo možné konštatovať ich ústavnú súladnosť s princípmi práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie.
12.12 Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína povahu a špecifiká správneho
súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie je
nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí
a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.
12.13 A preto závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť ako
arbitrárne a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov
ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
6. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu
13. Sťažovateľka namietala taktiež porušenie zákazu diskriminácie upraveného
v čl. 14 dohovoru.
13.1 Ustanovenie čl. 14 dohovoru možno označiť za vstupnú bránu do úpravy
ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru, ktorý má charakter ústavného
princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade
a uplatňovaní dohovoru. Toto ustanovenie dohovoru je implicitnou súčasťou rozhodovania
ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy (porov.
mutatis mutandis napr. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).
13.2 Ustanovenie čl. 14 dohovoru však nemá charakter základného práva a slobody,
resp. ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne
domáhať pred ústavným súdom. Jeho aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na
porušenie individuálne určeného ústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto
požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru bez vzťahu ku konkrétnemu
ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. mutatis
mutandis I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012,
III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).
13.3 Pretože ústavný súd neprijal na ďalšie konanie sťažnosť v častiach
namietajúcich porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 16 ods. 1,
čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru
a práv podľa čl. 9 a čl. 12 paktu, neprichádzalo by do úvahy vyslovenie porušenia čl. 14
dohovoru ani po prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto odmietol
sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
13.4 Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený
na komponentoch akcesority (porov. PL. ÚS 14/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97,
PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04) a kvalifikovaného
kritéria – zakázaného dôvodu (porov. PL. ÚS 8/04), a teda pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,
náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. V európskej konštitucionalistike
sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či
nedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či
nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak
vlastne skúmajú napadnuté rozhodnutia a postupy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu by však prešiel aj takýmto intenzívnym testom
rovnosti, pretože nebolo preukázané (a sťažovateľka ani nenamietala), že by správne orgány
rozhodujúce o priznaní príspevku na osobnú asistenciu a následne všeobecné súdy
rozhodovali vo veci sťažovateľky vzhľadom na sťažovateľkino pohlavie, rasu, farbu pleti,
jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie (príp. vzhľadom na
iné kritérium) odlišne, ako rozhodovali o žiadostiach iných žiadateľoch o príspevok na
asistenciu, ktorí boli vzhľadom na ich ťažké zdravotné postihnutie v identickej situácii (t. j.
že by títo iní žiadatelia mali rovnaké zdravotné postihnutie, rovnakú mieru zdravotného
postihnutia, rovnaké ekonomické zázemie, poberali rovnaké dávky, mali obdobné sociálne
zázemie, vo veci by boli vypracované obdobné odborné posudky a pod., a na rozdiel od
sťažovateľky im bol priznaný príspevok na osobnú asistenciu).
14. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2015