Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 313/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mariannny Mochnáčovej a zo sudcov Petra

Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť E. T., zastúpeného opatrovníčkou E. T., obaja

bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. Z. S., B., vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , , a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 12 Dohovoru OSN o právach osôb

so zdravotným postihnutím postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. marca

2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo E. T. na spôsobilosť na práva podľa Slovenskej

republiky, na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa Slovenskej

republiky, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

podľa , na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, na súkromný a rodinný život podľa čl. 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na rovnosť pred

zákonom podľa čl. 12 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. marca 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. marca 2012

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. E. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),

ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť E. T. trovy právneho

zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na

účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. S. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

5. Sťažnosti E. T. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

6. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. júna

2012 doručená a 22. júna 2012 doplnená sťažnosť E. T. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného opatrovníčkou E. T. (jeho matkou, pozn.), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 12

Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor OSN“)

postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a postupom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. marca 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“, spolu aj „napadnuté

rozhodnutia“).

7. Z obsahu podanej sťažnosti, jej doplnenia a pripojených príloh vyplýva, že matka

sťažovateľa doručila 23. novembra 2009 okresnému súdu návrh na pozbavenie spôsobilosti

na právne úkony proti sťažovateľovi, ktorý 18. októbra 2010 zobrala v celom rozsahu späť

a žiadala konanie vo veci zastaviť. Okresný súd uznesením č. k. -62

z 26. októbra 2010 konanie zastavil. Krajský súd na odvolanie Okresnej prokuratúry

Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením sp. zn.

z 31. decembra 2010 prvostupňové uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -130 zo 6. októbra 2011 bol sťažovateľ

pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa a jeho

matky rozsudkom sp. zn. z 28. marca 2012 prvostupňový rozsudok potvrdil.

8. Sťažovateľ uvádza, že „rozhodnutie o pozbavení spôsobilosti na právne úkony

predstavuje neprimeraný, a teda aj nezákonný zásah do základných práv a slobôd. Je najmä

v rozpore s... právom na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, v rozpore so zákazom diskriminácie podľa čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a v rozpore s právom na rovnosť

pred zákonom podľa čl. 12 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.“.

Následne podrobil kritike samotný inštitút pozbavenia spôsobilosti na právne úkony (ktorý

de lege lata považuje za protiústavný per se, pozn.), poukázal na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a uzavrel, že sa domnieva, „že inštitút

pozbavenia spôsobilosti na právne úkony odporuje zmluvnému medzinárodnému právu

a záväzkom Slovenskej republiky, ktoré vyplývajú z ratifikovaných medzinárodných

dohovorov o ľudských právach“.

9. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ – na pozadí (predovšetkým) judikatúry

Ústavného súdu Českej republiky (, , ) – namietal

neproporcionálnosť rozhodnutia súdov o pozbavení spôsobilosti na právne úkony. Vytýkal

dotknutým súdom, že v jeho prípade „neuvažovali so žiadnou alternatívou k úplnému

pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony“, v dôsledku čoho sťažovateľ „nemá ani takú

spôsobilosť na právne úkony ako 5 ročné dieťa. Súdy svojim rozhodnutím vyradili

sťažovateľa z verejného a súkromného života, nemá právo vstupovať do právnych vzťahov

podľa vlastného rozhodnutia, uzavrieť manželstvo, nakoľko keďže je pozbavený spôsobilosti

na právne úkony nemôže uzavrieť manželstvo..., je vylúčený z výkonu rodičovských práv a

povinností..., nemôže voliť, nakoľko podľa jednotlivých zákonov Slovenskej republiky je

pozbavenie spôsobilosti na právne úkony prekážkou výkonu volebného práva... Súdy

neskúmali, či sťažovateľ je alebo nie je schopný vykonávať konkrétne úkony..., teda

vykonávať rodičovské práva, rozhodnúť sa pre uzavretie manželstva alebo uplatniť svoje

volebné právo. Sťažovateľ bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony, aj keď existujú

menej reštriktívne opatrenia zásahu do jeho základných práv a slobôd. Primárnym účelom

pozbavenia sťažovateľa na právne úkony, je podľa napadnutých rozhodnutí prvostupňového

a druhostupňového súdu, ochrana druhých osôb. Konkrétne obava, aby bola zaistená jeho

ambulantná psychiatrická liečba, pretože v minulosti napadol svoju matku a bol pre tento

skutok odsúdený. Sťažovateľ sa domnieva, že k naplneniu tohto účelu slúžia prostriedky

verejného práva, konkrétne prostriedky trestného a správneho práva a nie prostriedky

práva občianskeho. Ďalej tiež argumentuje, že pokiaľ je účelom aj ochrana samotného

sťažovateľa, je možné tento cieľ dosiahnuť aj obmedzením spôsobilosti na právne úkony,

alebo ustanovením opatrovníka podľa . Pozbavenie

spôsobilosti je extrémne reštriktívne a zasahuje celé spektrum spôsobilosti na právne úkony,

bez výnimky... sťažovateľ za to, že došlo k neprimeranému zásahu do jeho základných práv

a slobôd, pretože sledovaný účel je možné dosiahnuť prostriedkami trestného a správneho

práva, alebo menej reštriktívnymi prostriedkami civilného práva, konkrétne obmedzením

spôsobilosti na právne úkony, alebo ustanovením opatrovníka podľa § 29 Občianskeho

zákonníka.“.

10. V súvislosti s neprimeranosťou zásahu do súkromného a rodinného života (čl. 16

ods. 1 a ) sťažovateľ zdôraznil, že dotknutými súdnymi rozhodnutiami

„došlo k neodôvodnenému obmedzeniu... práv a slobôd, rovnako ako jeho osobného

a profesijného vývoja. Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony predstavuje vážny zásah

do... práva na identitu a na osobný rozvoj a práva na nadväzovanie a rozvíjanie vzťahov

s blížnymi a s vonkajším svetom. Súdne rozhodnutie o pozbavení spôsobilosti sťažovateľa je

vážnym zásahom do dôstojnosti sťažovateľa... svoje rozhodovanie o svojom súkromí musí

ponechať na tretie osoby alebo súdy. Rozhodnutiami súdov bola narušená osobná integrita

sťažovateľa, sťažovateľ vníma svoj status ako ponižujúci. Súdnymi rozhodnutiami sa odňala

ochrana súkromia aj v oblasti ochrany korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ,

nakoľko napriek tomu, že je schopný posúdiť význam doručovaným správ ako aj súdnych

rozhodnutí, tieto môže preberať výlučne jeho opatrovníčka. Týmto napriek svojej schopnosti

pochopiť význam takýchto správ, sa stal objektom cenzúry listových zásielok, bez ohľadu na

ich intímny alebo úradný obsah.

V rukách opatrovníčky sťažovateľa je rozhodovanie o tom, kde by mal sťažovateľ žiť,

ako opatrovníčka musí zasahovať svojim rozhodovaním do riadenia financií, nakladania

s účtami v banke, s dôchodkom, čo predstavuje aj vážny zásah do ochrany majetku

sťažovateľa. Ochrana rodinného života z obsahového hľadiska zahŕňa aj právo na výkon

rodičovských práv, práva spojené s manželstvom a právo na rodinný život. Jedným zo

základných zmyslov a účelom rodinného života je výchova detí, rozhodovanie o veciach

týkajúcich sa a nevyhnutne spojených s deťmi napr. rozhodovanie o mene, o škole,

o zdravotnej starostlivosti a ďalších nijako nie menej významných úradných úkonoch.

Sťažovateľovi je v dôsledku rozhodnutia súdov odňaté právo spojené s manželstvom, nemá

právo na uzavretie manželstva, právo na založenie rodiny, s rešpektom jeho slobodnej vôle

partnera o počte detí. Ako uviedol sťažovateľ na pojednávaní vo svojej výpovedi, má

priateľku, s ktorou by sa chcel oženiť a založiť si rodinu. Tento svoj cieľ prezentoval jasne

a bez pochybností zrozumiteľne a so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou.“.

11. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie procesných práv (čl. 46

ods. 1 a dohovoru). Keďže v posudzovanom súdnom konaní sa vzhľadom

na charakter a povahu sporu uplatňovala vyšetrovacia zásada, bolo povinnosťou súdov

z úradnej moci zisťovať skutkový stav veci a vykonať všetky potrebné dôkazy, a to bez

ohľadu na to, či ich účastníci konania navrhli alebo nie (

v znení neskorších zmien – ďalej len „OSP“). Sťažovateľ v tejto

súvislosti zvýraznil, že «v prejednávanom prípade bol... pred súdom zastúpený

opatrovníkom, len formálne, tento sa na ani jednom pojednávaní nezúčastnil... Okresný

súd... vo svojom rozhodnutí sa predovšetkým odvoláva na závery znaleckého posudku

vypracovaného súdnym znalcom - psychiatrom MUDr. M. H., pričom uviedol na str. 6

rozsudku, že „na argument právnej zástupkyne navrhovateľky, že stav pozbavovaného je t.

č. stabilizovaný, nie je agresívny a nie je žiadny problém ani k jeho vzťahu k matke, súd

nemohol pri rozhodovaní prihliadnuť, nakoľko pri rozhodovaní je rozhodujúce zistenie

znalca, že duševná porucha, ktorou pozbavovaný trpí, nie je len prechodná, a že nie je

schopný robiť právne úkony v dôsledku duševnej poruchy“. Sťažovateľ poukazuje na to, že

vďaka svojmu vzdelaniu a svojim schopnostiam a zručnostiam je napriek svojmu

mentálnemu zdraviu schopný existovať samostatne, pracovať a má záujem založiť si rodinu,

o čom nasvedčovala aj jeho výpoveď na pojednávaní dňa 6. 10. 2011... súdy túto jeho

výpoveď ako aj písomné podania nijako nezohľadnili a v rozsudku ani neodôvodnili, prečo

ich účelovo prehliadli... znalecký posudok v konaní o spôsobilosti na právne úkony nie je

„absolútnou pravdou“... súdy sú povinné skúmať „duševnú poruchu“, ktorá nie je len

prechodná vo všetkých súvislostiach a nepriraďovať jej existencii absolútnu rovnosť s

nespôsobilosťou na právne úkony...

Závery ustanoveného znalca neboli konfrontované s ďalšími dôkazmi, ktoré súdy

absolútne nezohľadnili a to konkrétne výpoveď samotného sťažovateľa, lekárska správa

MUDr. S., výpoveď matky sťažovateľa, písomné podania právnej zástupkyne matky

sťažovateľa a právneho zástupcu. V konaní o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony,

psychiatrický znalecký posudok nenahrádza nedostatok skutkových zistení... V tomto type

konania sa súd musí zamerať na zistenie zdravotného stavu dotknutej osoby; jedná sa o

skutkovú otázku, pri riešení ktorej nemožno rozhodnúť bez spolupráce so znalcami z odboru

medicíny. Súd musí rovnako zistiť, či je dotknutá osoba schopná sama si obstarávať svoje

záležitosti; v tejto oblasti súd vychádza zo záverov vyhodnotených v znaleckom posudku v

kontexte ostatných výsledkov dokazovania (R 6/1964)... nie je vhodné ustanoviť znalca a

žiadať vyhotovenie znaleckého posudku na samom začiatku konania alebo v rámci prípravy

ústneho pojednávania, teda skôr, než si súd zadováži ostatné podklady pre svoje

rozhodnutie... sa súdy dopúšťajú chyby, ak sa uspokojujú iba so znaleckým posudkom, alebo

ak si ho nekriticky osvojujú a neoverujú si jeho závery ďalšími dôkazmi, hoci môžu mať

pochybnosti o jeho správnosti. Je pravdou, že znalecký posudok je veľmi závažným dôkazom

v tomto type konania, nemôže však byť považovaný za jediný dôkaz spôsobilý nahradiť

nedostatky v skutkových zisteniach (R 3/1979)... Súdy neakceptovali zmenu správania

sťažovateľa, v porovnaní s jeho stavom pri podaní návrhu na začatie konania. V konaní

bolo preukázané, že sťažovateľ je pod medikamentóznou liečbou, túto dlhodobo toleruje, a

ako sám uviedol, cíti sa dobre a stabilizovaný stav mu umožňuje aby existoval samostatne.

Sťažovateľ tieto skutočnosti preukázal lekárskou správou MUDr. K. S. S prihliadnutím na

tieto skutočnosti bola zo strany súdu porušená zásada upravená v § 154 Občianskeho

súdneho poriadku, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V tejto

súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia (R 1/1981, R 22/89), podľa ktorých posudky

vypracované znalcami na žiadosť účastníkov konania (teda také, ktorých vypracovanie

nenariadil súd) nemajú povahu znaleckých posudkov, ale majú povahu listinných dôkazov.

Na rozdiel od znalca ustanoveného súdom, autora posudku vypracovaného na žiadosť

účastníka konania nemôže súd predvolať a vypočuť. Avšak súd je povinný vo svojom

rozhodnutí vysporiadať sa aj s takýmto dôkazom.». Sťažovateľ v súvislosti s už uvedeným

napokon poukázal na skutočnosť, že všeobecné súdy vychádzali zo znaleckého posudku,

ktorý nebol aktuálny. Znalecký posudok bol vypracovaný 9. septembra 2010 a okresný súd

rozhodol 6. októbra 2011 (krajský súd až 28. marca 2012, pozn.). Sťažovateľ v tomto

ohľade poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci H. F. proti Slovensku, v ktorom okrem iného

súd vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (aj) z dôvodu, že k rozhodnutiu o pozbavení

spôsobilosti na právne úkony došlo 1 rok a štyri mesiace po vypracovaní znaleckého

posudku.

12. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci

takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na spôsobilosť na práva podľa ..., na

nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa ..., na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

..., na súdnu ochranu podľa ... a jeho právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 8

Dohovoru... a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru... jeho právo na rovnosť pred

zákonom podľa čl. 12 Dohovoru OSN..., rozsudkom Okresného súdu... o pozbavení

spôsobilosti na právne úkony č. -130 zo dňa 6. 10. 2011 a rozsudkom

Krajského súdu... č. -167 zo dňa 28. 3. 2012 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu... č. -130 zo dňa 6. 10. 2011 a rozsudok

Krajského súdu... č. -167 zo dňa 28. 3. 2012 sa ruší a vec sa vracia na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5000 € (slovom

päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd... povinný vyplatiť do pätnástich dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia. Od uplynutia uvedenej 15 dňovej lehoty až do vyplatenia budú

k uvedenej sume pripočítané úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej najnižšej úrokovej

sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania, zvýšenej o tri percentá.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 269,58 Eur

(slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a 58 centov), ktoré je Okresný súd... povinný vyplatiť na

účet právnej zástupkyni JUDr. Z. S..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

13. Rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ «berúc

do úvahy význam konania pre sťažovateľa. Takto uplatnenú sumu primeraného finančného

zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutia mu

spôsobili nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, keďže vo svojom doklade totožnosti

musí mať uvedený záznam „osoba pozbavená spôsobilosti na práve úkony“, čo sťažovateľ

považuje za ponižujúce, a čo mu bráni vstupovať samostatne do právnych vzťahov, všetko si

zreteľne a jasne uvedomuje, čo mu od právoplatnosti súdneho rozhodnutia spôsobuje úzkosť

a stres. Porušenie ľudskej dôstojnosti nemožno ospravedlniť.».

14. Ústavný súd uznesením č. k. -23 z 27. júna 2012 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 14, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa , a dohovoru, ako aj práv podľa

dohovoru OSN postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. marca 2012.

15. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili okresný súd

listom z 23. júla 2012 (sp. zn. Spr 3380/2012), krajský súd listom z 31. júla 2012

(sp. zn. Spr 3438/12) a k ich vyjadreniu zaujala podaním z 24. augusta 2012 stanovisko

právna zástupkyňa sťažovateľa.

15.1 Predseda okresného súdu v stanovisku v podstatnom uviedol: „V konkrétnom

prípade súd vychádzal z vykonaného dokazovania, znaleckým dôkazom, výsluchom znalca

dňa 9. 6. 2011 a podľa môjho názoru rozhodnutie je v súlade s ust. § 10 Obč. zákona.

V tejto súvislosti poukazujem na to, že rozhodnutie o pozbavení spôsobilosti na právne

úkony nie je rozhodnutím nemenným a platným na celý život postihnutého, práve naopak, ak

sa okolnosti zmenia, môže aj sám postihnutý podať návrh na zmenu tohto rozhodnutia...

Podľa môjho názoru rozhodnutie okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktorý potvrdil

rozsudok okresného súdu..., kde je podrobne zdôvodnené, prečo súdy takto rozhodli.“

15.2 Podpredseda krajského súdu poverený zastupovaním predsedu krajského súdu

v stanovisku v podstatnom uviedol, že sa stotožňuje s vyjadrením vec posudzujúcej

predsedníčky senátu: „Predsedníčka senátu 20CoP sa stotožnila s dôvodmi, uvedenými

v odvolaní Okresnej prokuratúry Bratislava V o tom, že je vo verejnom záujme, aby sa vo

veci rozhodlo a skutočnosť, že matka v strachu zo syna (čo demonštrovala už v trestnom

konaní), opakovane vzala dôvodne podaný návrh späť, nemožno považovať za dôvod, aby

súd vo veci ďalej nekonal.

Zároveň je potrebné poukázať na trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava

V... sp. zn. zo dňa 15. 10. 2010, ktorým sa obvinený E. T. uznáva vinným zo

spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby... a odsudzuje sa k trestu odňatia

slobody v trvaní 3 roky; zároveň mu bola uložená povinnosť, spočívajúca v príkaze

nepriblížiť sa k poškodenej E. T. na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v

blízkosti obydlia poškodenej a tiež mu bolo uložené ochranné psychiatrické liečenie

ústavnou formou... s prihliadnutím na obsah súdneho spisu, vykonané dokazovanie a tiež

záver znaleckého dokazovania, keď pre rozhodnutie vo veci boli potrebné odborné znalosti,

ktoré súd nemal, a preto ustanovil znalca a po zhodnotení dokazovania súd prvého stupňa

rozhodol v súlade so zákonom a príslušnou judikatúrou, sa so záverom tohto súdu prvého

stupňa, stotožnil aj odvolací súd... skutočnosti, uvedené v sťažnosti nepovažuje za dôvodné,

okrem i uvedeného, aj z toho dôvodu, že návrh vo veci podala matka E. T., žiadala návrhu

vyhovieť a po rozhodnutí vo veci podala ústavnú sťažnosť a tvrdí, že súd rozhodol

nesprávne.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva jej strach z vyhrážania a útokov zo strany syna,

keď sama tvrdí, že existujú dôvody na jeho pozbavenie spôsobilosti na právne úkony,

a preto rozhodnutie tunajšieho, odvolacieho súdu, považuje za vecnej správne.“

15.3 Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniam okresného súdu a krajského

súdu v podstatnom uviedla, že «sťažovateľ súhlasí s argumentom Okresného súdu..., že

pozbavenie spôsobilosti na právne úkony je nie rozhodnutím „nemenným a platným na celý

život“ a že je možné podať návrh na navrátenie spôsobilosti. Rád by, ale zdôraznil, že v

jeho prípade došlo k podstatnej zmene okolností ešte počas konania a rozhodnutie o

pozbavení spôsobilosti na právne úkony tak neodrážalo stav, ktorý existoval v dobe podania

návrhu.

S argumentmi Krajského súdu... sťažovateľ nesúhlasí. Sťažovateľ nikdy nevyvíjal

nátlak na svoju matku, nevyhrážal sa jej a nenútil ju vziať návrh späť. Rozhodnutie matky

nebolo v žiadnom prípade motivované strachom, toto matka zásadne odmieta. Matka

sťažovateľa podala návrh na pozbavenie iba preto, že jej to poradil lekár. Toto je v praxi

bohužiaľ veľmi časté. Návrhy na pozbavenie spôsobilosti podávajú rodičia na základe

„dobrej“ rady lekára, alebo sociálneho pracovníka, ktorí ale nemajú právnické vzdelanie,

nechápu právne dôsledky tohto drastického opatrenia a ani sa neorientujú v súčasnom

ústavnoprávnom a ľudskoprávnom diskurse. Matka sťažovateľa nemá právne vzdelanie,

nerozumela inštitútu pozbavenia spôsobilosti na právne úkony a aké má právne dôsledky

pre svojho syna. Pre späťvzatie návrhu sa rozhodla potom, čo vyhľadala právnika, ktorý jej

vysvetlil, čo bude pre jej syna pozbavenie spôsobilosti na právne úkony znamenať.

Rozporný je argument Krajského súdu v Bratislave tom, že matka sťažovateľa bola

ustanovená jeho opatrovníčkou a Krajský súd tuto skutočnosť nekritizoval. Ak by existovala

obava, že by sťažovateľ psychicky, alebo fyzicky mohol ohrozovať svoju matku, pretože bol

pozbavený spôsobilosti na právne úkony, bolo by nezmyselné, aby bola ustanovená

opatrovníčkou práve jeho matka. Opatrovník je zákonným zástupcom človeka pozbaveného

spôsobilosti na právne úkony. Predpokladá sa, že medzi opatrovníkom a človekom pod

opatrovníctvom existuje určitý vzťah založený na dôvere. Ak Krajský súd v Bratislave

skutočne takto chápe motív matky ohľadom späťvzatia návrhu, mal zmeniť rozhodnutie

prvostupňového vo výroku o ustanovení opatrovníka.

Ďalej by sťažovateľ chcel zdôrazniť jednu skutočnosť, ktorá sa opakuje

v argumentácii Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave. Ide

o zamieňanie inštitútu občianskeho práva, s inštitútmi práva trestného. Súdy chápu totižto

pozbavenie spôsobilosti na právne úkony ako určitú poistku pred recidívou. Tento inštitút

nie je možné podľa sťažovateľa takto chápať. Ak by sme použili napríklad argument

reductione ad absurdum, mohli by sme navrhnúť, aby všetky osoby vo výkone ochranného

liečenia boli pozbavené spôsobilosti na právne úkony automaticky, pretože takto môžeme

zabrániť ich recidíve. To je samozrejme nezmyselné. Pozbavenie spôsobilosti na právne

úkony zasahuje spôsobilosť robiť právne úkony a nesúvisí s otázkou spôsobilosti na

protiprávne úkony. Napr. pozbavenie spôsobilosti na právne úkony nesúvisí so

zodpovednosť za škodu podľa , ktorá sa riadi samostatnými

pravidlami, podobne ako nesúvisí s nepríčetnosťou podľa ustanovení .

Ak podľa súdov existuje obava, že sťažovateľ nebude dodržiavať liečbu, a preto

môže byť potenciálne nebezpečný, pozbavenie spôsobilosti tento problém nijako nerieši.

V prípade liečby a prípadnej hospitalizácie ide o otázku informovaného súhlasu. Podľa

konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pozbavenie spôsobilosti na

právne úkony neoprávňuje matku sťažovateľa urobiť informovaný súhlas za neho, pokiaľ

má tzv. faktickú spôsobilosť rozhodnúť sa samostatne (viď najmä Shtukaturov proti Rusku,

sťažnosť č. sťažnosť č. 44009/05, rozsudok zo dňa 27. 3. 2008, ods. 108, alebo rozsudok

Veľkého senátu vo veci Stanev proti Bulharsku, sťažnosť č. 36760/06, rozsudok zo dňa 17.

1. 2012, ods. 118 a 130 a rozsudok D. D. proti Litve, sťažnosť č. 13469/06, rozsudok zo dňa

14. 2. 2012, ods. 150.). V prípade, že by sťažovateľ nesúhlasil s liečbou, bolo by na mieste

využiť inštitút nedobrovoľnej hospitalizácie podľa § 191a an. Občianskeho súdneho

poriadku.

Sťažovateľ by rád upozornil na to, že v praxi ho matka nemôže z titulu opatrovníčky

nijako donútiť užívať lieky, užívanie liekov nie je právny úkon. Ako opatrovníčka by mohla

vystupovať iba a jedine v prípade informovaného súhlasu. Na tomto mieste je ale potrebné

odkázať na vyššie uvedenú konštantnú judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že súhlas

opatrovníka nemôže nahradiť nesúhlas človeka pod opatrovníctvom. V prípade

hospitalizácie by išlo o režim pozbavenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1, písm. e) ESĽP

a povinnosť zaistiť prieskum tohto opatrenia podľa čl. 5 ods. 4 ESĽP.».

16. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať

ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov

a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu

predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje

ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných

na meritórne rozhodnutie veci (napr. , ).

II.

17. V zhode s uvedeným v bode 7 ústavný súd zistil, že matka sťažovateľa doručila

23. novembra 2009 okresnému súdu návrh na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony

sťažovateľa, ktorý 18. októbra 2010 zobrala v celom rozsahu späť a žiadala konanie vo veci

zastaviť. Okresný súd uznesením č. k. -62 z 26. októbra 2010 konanie

zastavil. Krajský súd na odvolanie okresnej prokuratúry uznesením sp. zn.

z 31. decembra 2010 prvostupňové uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -130 zo 6. októbra 2011 bol sťažovateľ

pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 28. marca 2012 prvostupňový rozsudok potvrdil.

18. Napadnutým súdnym rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu

predchádzal návrh matky sťažovateľa doručený okresnému súdu 5. apríla 2007

na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony sťažovateľa (vedený na okresnom súde

pod sp. zn. , pozn.); uvedené konanie okresný súd zastavil v dôsledku

späťvzatia návrhu navrhovateľkou (proti tomuto rozhodnutiu odvolanie podané nebolo,

pozn.).

19. Sťažovateľ bol už v minulosti uznesením okresného súdu č. k. -115

z 15. júla 2010 uznaný za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby (jeho matky, pozn.),

za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov s podmienečným odkladom na

skúšobnú dobu 4 rokov, probačný dohľad, povinnosť nepriblížiť sa k jeho matke a k jej

obydliu a uložené ústavné psychiatrické liečenie.

20. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí zo 6. októbra 2011, ktorým bol

sťažovateľ pozbavený spôsobilosti na právne úkony, v podstatnom uviedol:

„V danej veci súd vykonal riadne dokazovanie vrátane znaleckého dokazovania.

Súdom ustanovený znalec znalecký úkon vykonal riadne a komplexne. Zo znaleckého

posudku súd zistil, že u pozbavovaného je zistené poškodenie mozgu, ktoré nie je možné

medicínsky odstrániť, naopak rokmi porucha pomaly progreduje. Aj adekvátnou liečbou sa

dá a bude dať dosiahnuť iba čiastočné dočasné zlepšenie v zmysle istej pacifikácie. Úpravu

ad integrum nie je možné očakávať. Zdravotný stav kolíše podľa spolupráce a užívania

liekov, ale základné ovplyvnenie a vyliečenie nie je možné. Niektoré veci je pozbavovaný

schopný posúdiť, ale nevie z toho vyvodiť adekvátny záver a teda nie je možné očakávať

plne adekvátne konanie. I keď sa momentálne lieči na základe trestného rozkazu, jeho

ochorenie trvá. Právna zástupkyňa navrhovateľky namietala znalecký posudok v tom

zmysle, že znalec vec nekonzultoval s psychológom a žiadala o kontrolný znalecký posudok.

Tejto žiadosti súd nevyhovel a vypracovanie kontrolného znaleckého posudku považoval za

nadbytočné, pretože závery znaleckého posudku sú jednoznačné. Znalec potvrdil, že

znalecký úkon vykonal bez konzultácie s psychológom, ale ak by aj konzultoval vec

s psychológom, jeho závery znaleckého posudku by to nemohlo ovplyvniť. Na argument

právnej zástupkyne navrhovateľky, že stav pozbavovaného je t. č. stabilizovaný, nie je

agresívny a nie je žiaden problém ani k jeho vzťahu k matke, súd nemohol pri rozhodovaní

prihliadnuť, nakoľko pri rozhodovaní je rozhodujúce zistenie znalca, že duševná porucha,

ktorou pozbavovaný trpí, nie je len prechodná, a že nie je schopný robiť právne úkony

v dôsledku duševnej poruchy. Keďže sa pozbavovaný nemôže priblížiť k svojej matke na

vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a zdržiavať sa v mieste jej bydliska, nie je ani

pravdepodobné, že by ku konfliktu medzi nimi mohlo dôjsť. Vďaka súdom nariadenej

ochrannej liečbe sa jeho zdravotný stav nezhoršuje, je stabilizovaný tak, ako to

predpokladal znalec, keď uviedol, že sa u neho dá dosiahnuť len čiastočné dočasné zlepenie

v zmysle istej pacifikácie. Navrhovateľka sa obáva, že jej syn skončí v ústave, kde je to

hrozné. Skutočnosť, že súd jej syna pozbavil spôsobilosti na právne úkony neznamená jeho

umiestnenie do ústavného zariadenia. Z postupných vyjadrení navrhovateľky je badať

strach zo svojho syna, keď v návrhu udávala jeho agresivitu smerovanú voči nej

a v priebehu konania sa vyjadrovala, že u znalca nikdy neplakala, syn ju len 2-krát udrel

a mala len 2 modriny. Toto jej tvrdenie sa nezakladá na pravde, keďže jej syn bol v

trestnom konaní uznaný vinným, že ju týral, spôsobujúc jej fyzické a psychické utrpenie

bitím, údermi, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu a iným

správaním, ktoré ohrozovalo jej fyzické a psychické zdravie. Predpokladom pozbavenia

spôsobilosti na právne úkony je, že fyzická osoba trpí duševnou poruchou, duševná porucha

je dlhodobejšieho charakteru, nie je len prechodná, fyzická osoba nie je vôbec schopná

robiť právne úkony v dôsledku duševnej poruchy. Znaleckým dokazovaním bolo zistené, že

E. T. trpí duševnou poruchou, ktorá je dlhodobejšieho charakteru, nie je len prechodná

a on nie je vôbec schopný robiť právne úkony v dôsledku duševnej poruchy, preto ho súdu

pozbavil spôsobilosti na právne úkony a nemohol vyhovieť návrhu pozbavovaného, aby mu

ustanovil opatrovníka podľa len v oblasti zdravotných úkonov

a to práve s ohľadom na jednoznačné závery znaleckého posudku. Rozhodnutie súdu je vo

verejnom záujme, prispieva k ochrane verejnosti a je aj v záujme pozbavovaného, pretože

chráni jeho osobnosť ako človeka, ktorý sa potrebuje liečiť, v liečbe nesmie prestať.

V prípade, že v liečbe neprestane, bude ochránená i jeho matka pre jeho prípadným

nevyspytateľným agresívnym správaním. Samotný pozbavovaný bude ochránený pred

vplyvmi iných cudzích ľudí, ktorí by ho mohli zneužiť a prinútiť napr. podpísať zmluvy,

ktoré nebudú v jeho prospech. Pozbavovaný totiž je schopný podľa zistení znalca určité

skutočností pochopiť, ale nevie ich adekvátne vyhodnotiť.“

21. Na odvolanie navrhovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ostatný

rozsudok okresného súdu (bod 20) a v podstatnom – po opise doterajšieho priebehu súdneho

konania – uviedol:

„Proti rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok

zmeniť a návrh ako nedôvodný zamietnuť a v prípade ak odvolací súd uzná, že dočasne je

potrebné zabezpečiť starostlivosť o pozbavovaného vzhľadom na dodržiavanie liečebných

postupov navrhla, aby súd ustanovil pozbavovanému opatrovníka podľa § 29 Obč. zák.

a určil rozsah jeho oprávnení na rozhodovanie o jeho liečbe. V odvolaní navrhovateľka

uviedla, že návrhom na začatie konania žiadala, aby súd pozbavil spôsobilosti na právne

úkony jej syna E. T. z dôvodu zhoršenia jeho duševného stavu a to poruchy správania, keď

začal byť agresívny a rozbíjať veci. Návrh na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony

podala z dôvodu, že jej to poradil ošetrujúci lekár jej syna. Problémy v správaní jej syna

začali po tom, ako prestal pravidelne užívať predpísané lieky. Správanie E. T. dosiahla takú

intenzitu, že ju ohrozoval na živote a ničil nábytok, preto podala predmetný návrh. Z

dôvodu zlepšenia zdravotného stavu a situácie v rodine zobrala návrh na začatie konanie o

pozbavenie spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu späť a žiadala konanie zastaviť.

V konaní prokurátor proti uzneseniu o zastavení konania podal odvolanie... Prokurátor

žiadal, aby súd pokračoval v konaní a vo vecí rozhodol tak, že pozbaví spôsobilosti na

právne úkony E. T. ex offício. Odvolateľka uviedla, že zdravotný stav jej syna sa značne

zlepšil, v súčasnosti pravidelne užíva lieky, pravidelne navštevuje svojho ošetrujúceho

lekára a jeho zdravotný stav je stabilizovaný. V odvolaní namietala, že rozhodnutie súdu je

nesprávne, pretože súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď podľa jej

názoru schopnosti a rozumová a vôľová vyspelosť E. T. nasvedčujú tomu, že je schopný

ovládať svoje konanie a rozumieť právnym úkonom, ktoré robí. Súd prvého stupňa mal

možnosť sa osobne presvedčiť na pojednávaní dňa 06. 10. 2011 v priebehu výsluchu

vyšetrovaného o spôsobe jeho života a jeho schopnosti komunikovať a odpovedať aj na

nepredvídateľné otázky, presvedčiť sa o jeho názoroch na život, na existenčné otázky a jeho

názory na riešenie rôznych životných situácií. Preto konania o spôsobilosti na právne úkony

E. T. stratilo svoj zmysel, nakoľko žije úplne samostatne, podrobuje sa dobrovoľnej liečbe

bez zásahu matky, o čom svedčia aj lekárske správy ošetrujúcej psychiatricky MUDr. K. S.,

dokáže samostatne nakladať s finančnými prostriedkami, vie si zabezpečovať svoje

záležitosti a v prípade potreby aj postarať sa o svoju matku, keď je napr. hospitalizovaná v

nemocnici. Skutočnosť, že človek trpí duševnou poruchou neznamená automaticky, že nie je

schopný sa rozhodovať. Podľa názoru odvolateľky nie je možné absolutizovať výsledok

znaleckého dokazovania nad všetky ostatné dôkazy. Ďalej namietala, že závery znaleckého

dokazovania súd nehodnotil v spojení s ďalšími dôkazmi, ktorými sú aj výsluch účastníkov

konania, ďalšie listinné dôkazy. Prvostupňový súd povýšil znalecký posudok za nemennú

pravdu, pričom znalecký posudok je len jedným z dôkazov a súd nie je týmto znaleckým

posudkom viazaný.

Skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu je nesprávne, nakoľko

z vykonaných dôkazov nevyplýva...

K podanému odvolaniu sa vyjadril okresný prokurátor, ktorý žiadal napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdiť...

Odvolací súd prejednal vec... bez nariadenia pojednávania... a dospel k záveru, že

odvolaniu nie je možné vyhovieť...

Spôsobilosť na právne úkony predstavuje spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými

úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti a tým platne vstupovať do právnych

vzťahov, uzavierať zmluvy, robiť všeobecne záväzná právne úkony, ktoré nesú určitý právny

následok. Ak fyzická osoba pre mentálne postihnutie nie je vôbec schopná robiť právne

úkony, súd ju pozbaví spôsobilosti na právne úkony.

Pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je v právnom poriadku

chápané ako opatrenie v záujme tých, ktorí nemajú možnosť ovládnuť svoje konanie, alebo

posúdiť jeho následky. Účelom súdneho rozhodnutia o pozbavení alebo obmedzení fyzickej

osoby spôsobilosti na právne úkony je poskytnutie ochrany nielen samotným fyzickým

osobám, ktorých sa rozhodnutie týka, ale aj ďalším fyzickým, alebo právnickým osobám

prichádzajúcim s nimi do styku. Ak súd rozhoduje o spôsobilosti na právne úkony vychádza

zo zistení urobených na základe posudkov znalcov - lekárov, v súvislosti s ostatnými

výsledkami dokazovania. Súd musí starostlivo skúmať vplyv mentálneho postihnutia na

celkové konanie a činy v rodine, v jeho spoločenskom styku s okolím, s prihliadnutím na

jeho osobné, rodinné, majetkové, zárobkové a iné pomery. Potrebné je posudzovať

schopnosť robiť právne úkony s prihliadnutím na všetky individuálne pomery osoby

s mentálnym postihnutím, ako aj na sociálnu stránku prostredia v ktorom existuje. Iba

súhrnným hodnotením všetkých týchto okolností súvisiacich s mentálnym postihnutím

zistených na základe posudkov znalcov možno dospieť k záveru, či sú splnené podmienky na

pozbavenie, alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony.

Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že... (krajský súd

zopakoval priebeh trestnej veci vedenej pod sp. zn. a závery znaleckého

posudku, ktoré vypracoval MUDr. M. H., pozn.)... Z predloženého písomného dokladu

ošetrujúceho lekára MUDr. K. S. - psychiatrické vyšetrenie zo dňa 21. 11. 2009 vyplýva, že

pacient T. E. je dlhoročne v psychiatrickej starostlivosti pre organickú bludovú poruchu

a mentálnu retardáciu, z dôvodu častých dekonipenzácii ochorenia, pacient nerešpektuje

liečbu, odmieta užívať lieky, je nekritický k svojmu ochoreniu, je často hospitalizovaný

v rôznych psychiatrických zariadeniach. V domácom prostredí je agresívny, neakceptuje

rady matky, naopak je na matku fyzicky a psychicky agresívny, máva erupcie zlosti.

Spolupráca pacienta s lekárom je sťažená, je nekritický, odmieta lekársku starostlivosť a

nie je spôsobilý starať sa sám o seba a preto lekár doporučuje zbavenie svojprávnosti...

Na pojednávaní dňa 09. 06. 2011 súd vypočul znalca, ktorý potvrdil predchádzajúci

záver znaleckého posudku a na pojednávaní svoj predchádzajúci záver doplnil tým, že na

vyšetrovaného vypracoval celkovo dva znalecké posudky, prvý v roku 2008 a druhý bol

doručený súdu dňa 13. 09. 2010. Na záveroch znaleckých posudkov trval. Tieto závery sa

z medicínskeho pohľadu v ničom nezmenili. Druhý znalecký posudok vypracoval v čase, keď

bol pozbavovaný trestne stíhaný, teda bol vo vyšetrovacej väzbe. Zdravotný stav

vyšetrovaného kolíše a to podľa spolupráce a užívania liekov, ale základné ovplyvnenie

a vyliečenie nie je možné. V znaleckom posudku bol zapracovaný niekoľkoročný vývoj

u vyšetrovaného, jeho duševný stav sa postupne zhoršoval. Znalec trval na závere, kde

odporúčal, aby bol vyšetrovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu.

Súd prvého stupňa v danej veci dostatočne zistil skutkový stav veci, správne zistený

skutkový stav vyhodnotil, pričom vychádzal zo zistení urobených na základe znaleckých

posudkov a výpovede znalca na pojednávaní pred rozhodnutím vo veci. V súvislosti

s ostatnými výsledkami dokazovania dospel k záveru, ktorý navrhol aj znalec, aby bol E. T.

pozbavený spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu. Je potrebné prisvedčiť tvrdeniu

prokurátora v konaní, že matka má strach zo syna a preto vzala dôvodne podaný návrh

späť. V priebehu konania o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony boli zistené

a preukázané také závažné skutočnosti, že tieto bez pochybností odôvodňujú rozhodnutie

súdu o pozbavení spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu. Ochorenie pozbavovaného

má trvalý charakter, nie je možné ho medicínsky liečiť a kontinuálnou liečbou možno

dosiahnuť len čiastočné zlepšenie stavu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že je vo

verejnom záujme vo veci rozhodnúť a prispieť tak k ochrane verejnosti pred neliečeným

pacientom, ktorý ako bolo preukázané v trestnom konaní, môže byť značne nebezpečný a to

najmä voči svojej matke, ktorá mu poskytuje starostlivosť a tiež k okoliu, rodine, prostrediu,

v ktorom žije. Je tiež v záujme pozbavovaného podstúpiť trvalú psychiatrickú liečbu, ktorú

sám odmieta a ktorú potrebuje a umožniť mu tak zlepšiť kvalitu života v rozsahu v ako je to

ešte možné. S poukazom na ustanovenie odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným

v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky

ustanovenia aj v celom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa ako

vecne správny potvrdil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne aj v súvisiacich

výrokoch o ustanovení opatrovníka a vo výroku o náhrade trov konania...“

III.

22. K sťažovateľom označenému porušeniu práv a slobôd:

Podľa má každý spôsobilosť na práva.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa má každý právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 3 dohovoru OSN osoby so zdravotným postihnutím majú

kdekoľvek právo na uznanie svojej osoby ako subjektu práva (odsek 1). Osoby so

zdravotným postihnutím majú spôsobilosť na právne úkony vo všetkých oblastiach života

na rovnakom základe s ostatnými (odsek 2). Zmluvné strany prijmú príslušné opatrenia,

ktoré majú umožniť osobám so zdravotným postihnutím prístup k pomoci, ktorú môžu

potrebovať pri uplatňovaní svojej spôsobilosti na právne úkony (odsek 3).

23. K už citovanému ustanoveniu čl. 12 dohovoru OSN ústavný súd v okolnostiach

danej veci poznamenáva, že Národná rada Slovenskej republiky s dohovorom OSN

vyslovila súhlas uznesením č. 2048 z 9. marca 2010 a rozhodla, že ide o medzinárodnú

zmluvu, ktorá má podľa prednosť pred zákonmi. Prezident Slovenskej

republiky dohovor ratifikoval 28. apríla 2010. Ratifikačná listina bola 26. mája 2010

uložená v depozitári generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov. Pre Slovenskú

republiku dohovor nadobudol platnosť 25. júna 2010. Samotný článok 12 tohto dohovoru je

uvedený nadpisom „Rovnosť pred zákonom“ a okrem iného práve v spojitosti

so spôsobilosťou na právne úkony zakotvuje podporované (asistované) rozhodovanie,

zásadu rovnosti, zákazu diskriminácie, vhodnosti, primeranosti... V tejto súvislosti dohovor

OSN v už citovanom článku 12 (tiež jeho ods. 4 a 5, pozn.) vyzýva/zaväzuje štáty, aby

prijali také opatrenia, ktoré nebudú znamenať vylúčenie osôb s postihnutím zo života

spoločnosti, ale ich inklúziu.

IV.

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

25. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutých súdnych rozhodnutí, obsahu

vyžiadaného súdneho spisu, súvisiacich spisov (sp. zn. a sp. zn. )

a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že

sťažnosť je v jej podstate dôvodná [pozri dôvody uvedené v bode 28(ii) a (iii) a k nim sa

viažuce odôvodnenie tohto nálezu, pozn.].

26. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

27. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.

, , ).

28. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutým

rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu spočíva v jeho tvrdeniach, že:

(i) inštitút pozbavenia spôsobilosti na právne úkony je per se v rozpore s ústavným

poriadkom Slovenskej republiky,

(ii) súdy sťažovateľa zbavili spôsobilosti na právne úkony v celosti a neskúmali a ani

v odôvodnení svojich rozhodnutí nijako nereagovali na jeho námietky, že je spôsobilý

vykonávať niektoré právne úkony sám (napr. vykonávať rodičovské práva, rozhodnúť sa pre

uzavretie manželstva, uplatniť volebné právo...). Sťažovateľ bol teda pozbavený

spôsobilosti na právne úkony, aj keď existujú menej reštriktívne opatrenia zásahu do jeho

základných práv a slobôd, napr. obmedzenie spôsobilosti na právne úkony,

(iii) závery znaleckého posudku neboli konfrontované s ďalšími dôkazmi, ktoré súdy

nezohľadnili (napr. výpoveď samotného sťažovateľa, lekárska správa MUDr. S., výpoveď

matky sťažovateľa, písomné podania právnej zástupkyne matky sťažovateľa a právneho

zástupcu a pod.). Znalecký posudok v čase súdneho rozhodovania navyše nebol aktuálny

[tento bol vypracovaný 9. septembra 2010 a všeobecné súdy rozhodli 6. októbra 2011

(okresný súd) a 28. marca 2012 (krajský súd), pozn.].

29. K dôvodom uvádzaným sťažovateľom v bode 28(i) ústavný súd v krátkosti

konštatuje, že v konaní o individuálnej sťažnosti podľa nie je možné

posúdiť v plnej jurisdikcii súlad zákonných ustanovení o pozbavení/obmedzení fyzickej

osoby spôsobilosti na právne úkony ( a Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov) s ústavným poriadkom Slovenskej republiky.

Uvedený súlad možno posúdiť iba v konaní podľa . Navyše,

sťažovateľ aktívnou legitimáciou na podanie takéhoto návrhu nedisponuje [

v spojení s a až f) ], a je teda

osobou zjavne neoprávnenou.

30. Sťažovateľ okrem dôvodov uvedených v predchádzajúcom bode namietal tiež

nedostatok, nepresvedčivosť a jednostrannosť dôvodov napadnutých súdnych rozhodnutí

[bod 28(ii)] a neaktuálnosť rozhodujúceho dôkazu v konaní [bod 28(iii)].

31. Hmotnoprávny a procesnoprávny zákonný rámec

Podľa a ak fyzická osoba pre duševnú

poruchu, ktorá nie je len prechodná, nie je vôbec schopná robiť právne úkony, súd ju

pozbaví spôsobilosti na právne úkony (odsek 1). Ak fyzická osoba pre duševnú poruchu,

ktorá nie je len prechodná, alebo pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov alebo

omamných prostriedkov či jedov je schopná robiť len niektoré právne úkony, súd obmedzí

jej spôsobilosť na právne úkony a rozsah obmedzenia určí v rozhodnutí (odsek 2).

Podľa vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu,

ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva,

o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých

otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 200e) súd je povinný vykonať ďalšie

dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

32. K samotnému inštitútu zbavenia/obmedzenia spôsobilosti na právne úkony je

potrebné zdôrazniť, že v rámci ústavného prieskumu sťažovateľovej veci ústavný súd

nereflektoval ani tak na zákonnú úpravu a doterajšiu prax všeobecných súdov, ako skôr

na jeho ústavný a medzinárodnoprávny rozmer (pozri body 22 a 23), ktorý je pre činnosť

ústavného súdu podstatným ( a ). Tento prístup však nie je (nemal

by byť) podstatným iba pre ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti, ale tiež

pre všeobecné súdy, keďže pri interpretácii ustanovenia

(citovaný v bode 31) sa nemožno obmedziť iba na text zákonného predpisu, ale vždy je

potrebné vziať do úvahy ústavný rozmer zbavovania/obmedzovania spôsobilosti na právne

úkony, ktorým je predovšetkým rešpektovanie ľudskej dôstojnosti.

33. Doterajšia rozhodovacia prax ústavného súdu sa inštitútu pozbavenia

spôsobilosti na právne úkony dotkla okrajovo, a aj to skôr v procesnoprávnom rámci.

Napríklad v rozhodnutí sp. zn. z 8. júla 1993 ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa (obmedzeného spôsobilosti na právnych úkonoch, pozn.) domáhajúceho sa

vrátenia spôsobilosti na právne úkony, pretože ho podala neoprávnená osoba, keďže podľa

rozhodnutia všeobecného súdu mohol sťažovateľ podať návrh na vrátenie spôsobilosti na

právne úkony až po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozsudku. Uvedená doba v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu ešte neuplynula (podobne ). K zmene

prístupu ústavného súdu došlo už vo veci sp. zn. (uznesenie z 28. marca 1995),

kde okrem iného ústavný súd uviedol, že „ak sa domáha ochrany základného ľudského

práva, a ak je z podania zrejmé, že namietané právo môže byť ohrozené, osoba bez

spôsobilosti na právne úkony alebo obmedzená v spôsobilosti na právne úkony nie je...

osobou zjavne neoprávnenou na podanie podnetu na začatie konania pred ústavným

súdom“. V ďalších veciach (, ) ústavný súd nevyhovel sťažnosti

pozbavovaného/zbaveného spôsobilosti na právne úkony sťažovateľa z dôvodu, že nebol

zastúpený advokátom.

34. Zdravotné postihnutie, ako aj práva ľudí s postihnutím vníma súčasná odborná

verejnosť (na Slovensku skôr právna veda a teória, pozn.) odlišne od čias minulých.

Zdravotné postihnutie sa dnes nechápe už iba v medicínskom (individuálnom) rámci, ale

svoj význam nadobúda rámec sociálny a právny, ktoré oproti minulosti väčšmi ingerujú

hodnoty tvoriace substrát ľudských práv, ako napr. rešpekt a ochrana dôstojnosti (pozri

napr. článok od autorov Jana Marečková a Maroš Matiaško pod názvom „Spôsobilosť

k právnym úkonom v zahraničí; čas na reformu?“ uverejnený v Justičnej Revue, rok 2009,

č. 5. s. 690).

35. V medziach ústavného významu práv človeka ústavný súd predovšetkým

predostiera, že ich zbavením/obmedzením sa ex constitutione primárne sleduje záujem

samotného (dotknutého) človeka a až následne záujem verejný či tretích osôb. Bohužiaľ

minulá, ale i terajšia prax všeobecných súdov svedčí skôr o preferovaní verejného záujmu

a záujmu tretích osôb na úkor záujmu dotknutej osoby. Zbavenie človeka spôsobilosti na

právne úkony (jeho právna smrť) je prostriedkom ultima ratio, t. j. možno k nemu pristúpiť

až vtedy, ak sa všetky – menej represívne prostriedky (napr. trestného práva, správneho

práva či „iba“ ich obmedzenia) nedajú použiť, resp. sa stanú neúčinnými. Z uvedeného

potom vyplýva, že úplné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony neprichádza do úvahy aj

vtedy, ak postihnutá osoba čiastočne (v istých nie zanedbateľných sférach života) disponuje

takouto spôsobilosťou. Túto dispozibilitu je povinný skúmať súd ex offo ( ), teda

aj vtedy, ak to účastník konania nenavrhne. Uvedené platí o to viac, ak to dotknutá osoba,

jej právny zástupca výslovne požadujú. Inak povedané v prípade, ak by duševná porucha

celkom nevylučovala schopnosť uskutočňovať akékoľvek právne úkony, je na mieste iba

ich obmedzenie, a nie zbavenie. Zároveň platí, že v praxi súdov stále vžitá mechanická prax

preberania iba záverov znaleckého posudku v zásade nie je dostatočná vo vzťahu ku

všetkým parciálnym zložkám spôsobilosti na právne úkony. Inšpiratívny pre Slovenskú

republiku môže byť prístup napr. Českej republiky, s ktorou sme zdieľali spoločný právny

osud, a to tak v rámci novej zákonnej úpravy ( zákona

č. 89/2012 Sb., de lege ferenda, pozn.), ako aj v rámci praxe tamojšieho ústavného súdu

(napr. , , de constitutione lata, pozn.).

36. Samotné zistenie, že človek trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodnou

(čo je predovšetkým otázka pre odborného znalca), na zbavenie spôsobilosti na právne

úkony nestačí. Ďalším predpokladom je, že táto trvalá duševná porucha celkom vylučuje

schopnosť človeka uskutočňovať právne úkony. Zodpovedať túto otázku iba na základe

znaleckého posudku spravidla nebude možné bez toho, aby súd v súlade s

zároveň nevykonal aj ďalšie (navrhované, resp. ex offo) dokazovanie a toto náležite aj

vyhodnotil. Pri jej riešení teda súd vychádza zo skutkových zistení nielen na základe

posudku znalca, ale tiež v súvislosti s ostatnými výsledkami dokazovania. Súdy by preto

v konaní o spôsobilosti na právne úkony mali uskutočňovať aj iné dôkazy ako len znalecký

posudok z odboru psychiatrie, a to najmä výsluch potencionálne postihovaného človeka,

a dôkazy smerujúce k posúdeniu jeho mnohovrstevných sociálnych a právnych interakcií

(vzťah medzi postihovanou osobou a inými, napr. spoločnosťou), majetkových, rodinných,

politických a pod. Ku znaleckým posudkom by súdy nemali pristupovať celkom nekriticky,

ale mali by ich hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Znalecké posudky by

mali byť vždy aktuálne, mali by čerpať z osobného vyšetrenia človeka a mali by byť

formulované tak, aby neprekračovali medze odborného posúdenia. Ako povedal napr.

Ústavný súd Českej republiky (), „Ponechávat bez povšimnutí věcnou

správnost znaleckého posudku, slepě důvěřovat závěrům znalce by znamenalo ve svých

důsledcích popřít zásadu volného hodnocení důkazů soudem podle svého vnitřního

přesvědčení, privilegovat znalecký důkaz a přenášet odpovědnost za skutkovou správnost

soudniho rozhodování na znalce; takový postup nelze z ústavněprávních hledisek

akceptovat.“.

37. Tak z ostatného rozsudku okresného súdu zo 6. októbra 2011 ani z napadnutého

(potvrdzujúceho) rozsudku krajského súdu z 28. marca 2012 však nevyplýva, že súdy sa

okrem vykonaného dôkazu znaleckým posudkom (aj to časovo neaktuálnym k obom

ostatným napadnutým rozhodnutiam), prípadne trestným rozkazom či skorším vyjadrením

ošetrujúcej lekárky dostatočným spôsobom vysporiadali s relevantnými tvrdeniami

sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne napr. o tom, že sťažovateľ by nemal byť zbavený

spôsobilosti na právne úkony celkom, ale keď už, tak čiastočne. Na ten účel súdy, hoci boli

povinné ( ), nevykonali žiadne ďalšie dôkazy. V tejto súvislosti je

zarážajúce, že odvolací (krajský) súd si potrebu uvedeného – dôkazne konformného –

spôsobu bol vedomý, keď uviedol (bod 21), že „ak súd rozhoduje o spôsobilosti na právne

úkony vychádza zo zistení urobených na základe posudkov znalcov - lekárov, v súvislosti

s ostatnými výsledkami dokazovania. Súd musí starostlivo skúmať vplyv mentálneho

postihnutia na celkové konanie a činy v rodine, v jeho spoločenskom styku s okolím,

s prihliadnutím na jeho osobné, rodinné, majetkové, zárobkové a iné pomery. Potrebné je

posudzovať schopnosť robiť právne úkony s prihliadnutím na všetky individuálne pomery

osoby s mentálnym postihnutím, ako aj na sociálnu stránku prostredia v ktorom existuje.

Iba súhrnným hodnotením všetkých týchto okolností súvisiacich s mentálnym postihnutím

zistených na základe posudkov znalcov možno dospieť k záveru, či sú splnené podmienky na

pozbavenie, alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony.“.

Ústavnému súdu neostáva iné, iba súhlasiť s už vyššie uvedeným. Zároveň je

potrebné ale dodať, že takto oba súdy nepostupovali. Ďalej krajský súd uviedol: „Súd

prvého stupňa v danej veci dostatočne zistil skutkový stav veci, správne zistený skutkový

stav vyhodnotil, pričom vychádzal zo zistení urobených na základe znaleckých posudkov

a výpovede znalca na pojednávaní pred rozhodnutím vo veci. V súvislosti s ostatnými

výsledkami dokazovania (tu však zjavne nemal na mysli dôkazy produkované stranou

postihnutého, resp. o týchto nič nehovorí, ani ich nevyhodnocuje, pozn.) dospel k záveru,

ktorý navrhol aj znalec, aby bol E. T. pozbavený spôsobilosti na právne úkony v celom

rozsahu.“

V neposlednom rade krajský súd zvýrazňuje verejný záujem a ochranu voči tretím

osobám (k tomu pozri bod 35) – „Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že je vo verejnom

záujme vo veci rozhodnúť a prispieť tak k ochrane verejnosti pred neliečeným pacientom,

ktorý ako bolo preukázané v trestnom konaní, môže byť značne nebezpečný a to najmä voči

svojej matke, ktorá mu poskytuje starostlivosť a tiež k okoliu, rodine, prostrediu, v ktorom

žije.“. Samotný záujem postihnutého (ktorý by mal byť primárny, pozri body 34 a 35,

pozn.) vidí krajský súd (iba) v potrebe podstúpenia liečby („Je tiež v záujme

pozbavovaného podstúpiť trvalú psychiatrickú liečbu, ktorú sám odmieta a ktorú potrebuje

a umožniť mu tak zlepšiť kvalitu života v rozsahu v ako je to ešte možné“), čo však prima

facie nemôže byť ústavne konformným dôvodom na zbavenie spôsobilosti na právne úkony,

ak navyše takáto liečba pre sťažovateľa bola už nariadená predchádzajúcim trestným súdom

(bod 19 in fine).

38. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení

rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov

strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla

1993, ).

39. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa zobral do úvahy, že tento

namietal inter alia porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je

v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy

(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie.

40. V posudzovanej veci krajský súd neodôvodnil dostatočným spôsobom namietané

rozhodnutie, ktorú vadu nebolo možné konvalidovať ani obsahom odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia (z tých istých dôvodov, pozn.). Bolo povinnosťou krajského

súdu ako odvolacieho súdu, aby sa v okolnostiach danej veci vysporiadal v odôvodnení

svojho rozhodnutia s dôkazmi produkovanými nielen zástupcami štátu (znalcom,

prokurátorom, trestným súdom), ale aj postihovanou osobou a jej právnym zástupcom.

Pokiaľ teda krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bol sťažovateľ zbavený

spôsobilosti na právne úkony bez náležitého odôvodnenia, prečo nepristúpil k vykonaniu aj

ďalších dôkazov (pozri najmä body 35 a 36), z akých dôvodov nezobral na zreteľ tvrdenia

strany sťažovateľa, že (minimálne) čiastočnou spôsobilosťou na právne úkony disponuje,

ako aj okolnosti, či rozhodujúci dôkaz (znalecký posudok) bol aktuálny v čase jeho

rozhodovania, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil právo sťažovateľa

na súdnu ochranu ( v spojení s dohovoru). V dôsledku tohto

porušenia porušil tiež ostatné súvisiace – sťažovateľom označené – práva (čl. 14, čl. 16

ods. 1, , a dohovoru a dohovoru OSN), ktorých

„hmotnoprávny“ význam je potrebné v okolnostiach danej veci vnímať aj cez prizmu

uvedeného v bodoch 32 až 36.

41. V dôsledku uvedených zistení, východísk a záverov ústavného súdu je potrebné

konštatovať, že napadnuté rozhodnutie svojimi účinkami porušilo sťažovateľom označené

práva, a preto bolo potrebné rozhodnúť o ich porušení tak, ako to je uvedené v 1. bode

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

42. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného ustanovenia preto ústavný súd zrušil

napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný

právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6

], tak ako je uvedené v bode 2 tohto nálezu.

43. Ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorá smerovala proti okresnému súdu

(bod 5 výroku), riadiac sa princípom zdržanlivosti, sebaobmedzenia (m. m. ,

, , ) a subsidiarity, a to aj napriek skutočnosti,

že v ostatnom svojom rozsudku okresný súd (podobne ako krajský súd v napadnutom

rozhodnutí) nepostupoval vo veci sťažovateľa ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd

tak postupoval predovšetkým rešpektujúc

(i) stav predchádzajúceho konania vo veci sťažovateľa, keď okresný súd bol vecne

„vtiahnutý“ do prebiehajúceho konania krajským súdom v dôsledku jeho prvého –

zrušujúceho – uznesenia z 31. decembra 2010. V uvedenom uznesení krajský súd zdôraznil

pre okresný súd svoje právne východiska (strana 5 odôvodnenia), „pretože v danej veci

existujú dôvody, pre ktoré je potrebné pokračovať v konaní o pozbavení spôsobilosti E. T.

na právne úkony i vzhľadom na záver znaleckého posudku, ako aj skutočnosti, ktoré

vyplývajú zo spisu a najmä z podaného návrhu navrhovateľky... na základe skutočnosti,

ktoré uviedla v podanom návrhu a ktoré boli preukázané vykonaním znaleckého

dokazovania“,

(ii) plnú jurisdikciu krajského súdu – ako súdu odvolacieho – vo veci sťažovateľa

a

(iii) skutočnosť, že proti prvostupňovému rozsudku bolo možné podať odvolanie

(subsidiarita).

44. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa ak sa sťažovateľ

domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

45. Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. V tejto súvislosti ohľade akcentoval

(pozri bod 13) „význam konania pre sťažovateľa“ a okolnosť, že „sťažnosťou napadnuté

rozhodnutia mu spôsobili nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu... úzkosť a stres.

Porušenie ľudskej dôstojnosti nemožno ospravedlniť.“.

46. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen deklarovanie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza

do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia

ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje nielen deklarovanie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez

pokračujúceho porušovania základného práva (). Vzhľadom na skutočnosť,

čo je v hre pre sťažovateľa, a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (body 31 až 41)

považoval ústavný súd priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa

.

47. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. S.,

ktoré si v sťažnosti vyčíslila a uplatnila v sume 269,58 €. Podľa § 36 ods. 2 zákona o

ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania

uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na to, že advokátka sťažovateľa písomne

vyčíslila trovy konania v sume, ktorá nepresahuje celkovo vzniknuté trovy sťažovateľa,

ústavný súd ich náhradu sťažovateľovi priznal tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku.

48. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012