Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 675/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

Alžírska demokratická ľudová republika, zastúpeného advokátkou

JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie 31, Žilina, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky v spojení s a porušenie práv podľa

ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) v spojení s a porušenie

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. apríla 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Oddelenie cudzineckej polície Policajného

zboru Bratislava (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-

1224-12/2014-PPC zo 16. apríla 2014 zamietlo podľa § 59 ods. 12 písm. b) a d) zákona

č. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) žiadosť sťažovateľa

o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Správny orgán prvého

stupňa rozhodoval o žiadosti sťažovateľa z 2. apríla 2014 o udelenie tolerovaného pobytu na

území Slovenskej republiky v zmysle § 58 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

Správny orgán prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ k žiadosti

o tolerovaný pobyt nedoložil výpis z registra trestov štátu, v ktorom sa v období posledných

troch rokoch zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov.

Ďalším dôvodom pre zamietnutie žiadosti sťažovateľa bola skutočnosť, že sťažovateľ je

držiteľom platného cestovného dokladu, a preto nespĺňal podmienky ustanovené § 58 ods. 2

písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého „ Policajný útvar udelí tolerovaný pobyt

štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 59

ods. 12... b) ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje

bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok; štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa § 27

ods. 1 a § 43 ods. 1 písm. a) až d) možno tento pobyt udeliť len vtedy, ak nie je držiteľom

platného cestovného dokladu a hodnoverne preukáže svoju totožnosť iným spôsobom.“.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa

odvolanie, o ktorom rozhodlo Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej

polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej len „správny orgán

druhého stupňa“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2014/006888-005 z 30. júla 2014 tak, že

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdilo a odvolanie sťažovateľa zamietlo.

Správny orgán druhého stupňa vyhodnotil postup a rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa za zákonný, keďže sťažovateľ si svoju povinnosť podľa § 59 ods. 3 zákona o pobyte

cudzincov nesplnil, keď výpis z registra trestov štátu, ktorého je štátnym príslušníkom,

a štátu, v ktorom sa v posledných troch rokoch zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich po

sebe nasledujúcich mesiacov, nepredložil. Až po vydaní prvostupňového správneho

rozhodnutia doručil výpis z registra trestov domovskej krajiny, avšak v konaní bolo zistené,

že v posledných troch rokoch sa zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich po sebe

nasledujúcich mesiacov aj v Taliansku, ale výpis z registra trestov tejto krajiny nedoplnil.

Sťažovateľ označené rozhodnutia správnych orgánov napadol správnou žalobou

podľa v tom čase platných a účinných ustanovení § 250j ods. 2 písm. a), d) a e)

v znení neskorších predpisov. Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov ako aj konania,

ktoré im predchádzalo, dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia a postup správnych

orgánov boli v súlade so zákonom a žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

zo 16. júna 2015 zamietol.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov ako aj konania, v rámci ktorého boli

vydané a rozsudku súdu prvého stupňa v intenciách podaného odvolania, sa odvolací súd

stotožnil so záverom krajského súdu, že námietka nesprávneho posúdenia veci nie je

dôvodná. Žalobcovi sa v konaní nepodarilo spochybniť, že nesplnil povinnosť vyplývajúcu

z ust. predložiť doklad potvrdzujúci jeho bezúhonnosť

konkrétne z Talianska (t. j. z krajiny, v ktorej podľa zistenia správneho orgánu - informácie

SIRENE z 2. 8. 2013, podľa ktorej žalobca má záznam v policajnom registri Talianska

záznam o krádeži vlámaním, za čo bol odsúdený dňa 23. 6. 2013 na 10 mesiacov odňatia

slobody a k zaplateniu finančnej pokuty).

Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s námietkami žalobcu vytýkajúcimi nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu vád v procesnom postupe správnych

orgánov v konaní.

Pre záver o nepreukázaní takých procesných vád v postupe správnych orgánov

v predmetnej veci, ktoré by mali za následok nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej

nemožno neprihliadnuť na skutočnosť, že konaniu, ktoré je predmetom tohto preskúmavania

súdom bezprostredne predchádzalo konanie o žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu

na území Slovenskej republiky na päť rokov, ktoré bolo zastavené rozhodnutím zo dňa

03. 12. 2013 v spojení s rozhodnutí druhostupňového orgánu zo dňa 14. 03. 2014 z dôvodu,

že žalobca v zmysle o pobyte cudzincov

(vzťahujúceho sa ku konaniu o trvalý pobyt) nepredložil v určenej lehote doklad nie starší

ako 90 dní potvrdzujúci jeho bezúhonnosť (t. j. obsahovo rovnaký doklad ako v tomto

konaní) a to aj napriek prerušeniu konania a márnemu poskytnutiu lehoty na jeho

predloženie...

Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi bola povinnosť predloženia

dokladu preukazujúceho jeho bezúhonnosť ako žiadateľa o udelenie niektorej z foriem

pobytu na území Slovenskej republiky známa (takýto doklad z krajiny pôvodu Alžírska

predložil v rámci odvolania v konaní, ktoré je predmetom tohto preskúmavacieho konania,

z Talianska takýto doklad ani v predchádzajúcom správnom konaní nepredložil ani napriek

poučeniu ako ho získať a to ani po poskytnutí dodatočnej lehoty a jej márnom uplynutí,

v dôsledku čoho bolo konanie zastavené), preto jeho tvrdenia o nevedomosti o takejto

povinnosti, nepoučení o nej a neposkytnutí lehoty na jej dodatočné predloženie v konaní,

ktoré je predmetom tohto preskúmania je v kontexte jeho (legitímnych) aktivít o legalizáciu

pobytu na území Slovenskej republiky nepresvedčivé a zrejme účelové.

Za daných okolností je podľa názoru súdu dôvodný záver, že ani prísne

formalizovaný postup v zmysle námietok žalobcu neodôvodňoval predpoklad, že žalobca

zákonom požadovaný doklad aj v prípadne poskytnutej lehote predloží, keďže sám

spochybňoval potrebu predloženia takého dokladu, ako aj svoju povinnosť predložiť ho, keď

poukazoval na možnosť resp. povinnosť samotného správneho orgánu zaobstarať si ho.

V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že „formálne zopakovanie administratívneho konania

nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť

rozhodnutie v jeho prospech“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Už prvostupňové rozhodnutie uvádza, že ide o opätovné uznanie žiadosti ako

neodôvodnenej a pokiaľ žalovaný konštatoval, že žalobcovi boli poskytnuté všetky

informácie a poučenia, aby bolo jeho žiadosti vyhovené, je zrejmé, že správne orgány mali

na mysli zmienené predchádzajúce konanie o žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu

na päť rokov (ktoré bolo zastavené rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície FZ

Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-2163-34/2013-Z/HAN zo dňa 03. 12. 2013 z dôvodu, že

žalobca v zmysle nepredložil v určenej lehote

doklad nie starší ako 90 dní potvrdzujúci bezúhonnosť a to aj napriek prerušeniu konania a

stanovenej lehoty na jeho predloženie), ktorého priebeh a dôvody nevyhovenia žiadosti

(založené na rovnakom nesplnení povinnosti) boli žalobcovi nepochybne známe, preto

nemožno záver, ku ktorému dospel správny orgán považovať ani pre žalobcu neočakávaný

alebo prekvapivý.

Odvolací súd neprihliadol ani na námietku žalobcu vytýkajúcu, že správny orgán

nepostupoval podľa § 19 ods. 3, § 29 ods. 1 a § 30 Správneho poriadku, keďže ide

o všeobecnú úpravu administratívneho konania, predpokladajúcu ukončenie konania po

márnom uplynutí dodatočne poskytnutej lehoty na odstránenie nedostatku podania, kým

zákon o pobyte cudzincov ako špeciálna právna úprava s aplikačnou prednosťou (lex

specialis derogat legi generali) prikazuje správnemu orgánu žiadosť zamietnuť.

Žalobca nepreukázal, že ním vytýkaný postup správnych orgánov bol v príčinnej

súvislosti so zamietavým rozhodnutím o jeho žiadosti o tolerovaný pobyt, pričom

nepreukázal resp. ani netvrdil, že by čas po vydaní prvostupňového rozhodnutia resp. aj

ďalšie obdobie využil na zadováženie a predloženie zákonom vyžadovaného dokladu resp.

oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia (založeného však na neexistencii požadovaného

dokladu, ktorý sám nepredložil), aby tak prípadne eliminoval následky ním tvrdenej ujmy na

procesných právach v odvolacom konaní a predišiel tak následku v podobe zamietavého

rozhodnutia.

Z rozhodnutia vyplýva, že dôvodom zamietnutia žiadosti bolo nepredloženie dokladu

o bezúhonnosti, s ktorou skutočnosťou zákon spája takýto následok, preto v danom prípade

rozhodol správny orgán spôsobom predvídaným , ktorý je

špeciálnou právnou úpravou a nie zastavením konania po márnom uplynutí lehoty na

predloženie požadovaného dokladu, ako hmotnoprávnej podmienky uplatneného nároku. Aj

keď rozhodnutiam (najmä prvostupňovému) možno vyčítať pomernú strohosť, podľa názoru

súdu nemožno v súvislosti tým hovoriť o nepreskúmateľnosti, či už pre nedostatok dôvodov

alebo pre jeho nezrozumiteľnosť a nepochybne nie pre žalobcu ako účastníka bezprostredne

predchádzajúceho konania o jeho žiadosti o trvalý pobyt na päť rokov, ktorej nebolo

vyhovené z rovnakého dôvodu ako o jeho žiadosti o tolerovaný pobyt v tomto prípade.

Z uvedeného dôvodu preto záveru správneho orgánu v zmysle ktorého žiadosť podľa

§ 59 ods. 12 zamietol, nemožno vyčítať nesprávne právne posúdenie veci a rovnako súdu

prvého stupňa, ktorý sa s takýmto záverom stotožnil, preto ani námietku žalobcu v tomto

smere nebolo možné považovať za dôvodnú.»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sa najvyšší súd zaoberal

námietkou sťažovateľa založenou na tvrdení, že rozhodnutiami správnych orgánov došlo

k porušeniu jeho práva na rodinný život. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

«V súvislosti s námietkou vytýkajúcou nesprávny záver, s ktorým sa stotožnil aj súd

prvého stupňa, že zo strany štátnych orgánov nedošlo k porušeniu žalobcovho práva na

rodinný život, odvolací súd pripomína, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.

zo dňa 16. 12. 2009 (87/2009) právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle Slovenskej

republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich,

ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej

ochrany.

Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva

Európskej únie alebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich

transpozíciu právnych aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu

rodinného života v rozsahu štandardu priznaného dohovorom, pretože tento záväzok do

01. 12. 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 01. 12. 2009

vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6

Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy.

V prípade záveru, že manželstvo cudzinca so štátnym občanom Slovenskej republiky

spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 dohovoru, vyžadujú

kritériá vyplývajúce z čl. 8 ods. 2 dohovoru náležité právne posúdenie, či odoprenie

povolenia na pobyt možno v danom prípade považovať za zásah do žalobcovho práva na

rešpektovanie rodinného života.

Je však potrebné podotknúť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle

čl. 8 dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov,

pokiaľ ide o ich usídlenie sa na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý

štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym

občanom. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale

len právo na skutočný rodinný život ako taký (nález Ústavného súdu SR sp. zn.

zo dňa 16. 12. 2009; rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 13. 09. 2011).

Námietka žalobcu v tomto smere preto nebola opodstatnená.

Okrem toho odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tolerovaný pobyt je

špecifickým inštitútom, ktorý slúži na legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny

na území Slovenskej republiky. V predmetnej veci ide o legalizáciu pobytu štátneho

príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Slovenskej republiky, t. j.

na základe žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b)

Z vyššie citovaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov vyplynulo, že podmienkou

pre udelenie tolerovaného pobytu žalobcovi, ako manželovi štátneho občana Slovenskej

republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky je to, že nie je držiteľom

platného cestovného dokladu. Zo znenia a systematiky ustanovení

upravujúcich trvalý pobyt a tolerovaný pobyt vyplýva, že štátny príslušníci tretích krajín

podľa môžu svoj pobyt na území Slovenskej

republiky legalizovať udelením trvalého pobytu. Tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 2

písm. b) slúži ako prostriedok legalizácie pobytu za účelom

rešpektovania súkromného a rodinného života u osôb taxatívne vymenovaných v § 27 ods. 1

a § 43 ods. 1 písm. a) až d) tohto zákona, ktorí nie sú držiteľmi platného cestovného

dokladu a z tohto dôvodu nemôžu požiadať o udelenie trvalého pobytu.

V konaní však bolo nespochybniteľné preukázané, že v čase konanie o žiadosti

žalobcu, tento bol držiteľom platného cestovného dokladu, preto nespĺňal podmienky pre

udelenie tolerovaného pobytu. Tento dôvod zamietnutia žiadosti žalobca ani nenamietal.»

Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 v spojení s a k porušeniu dohovoru

argumentuje najmä tým, že nebol na doloženie akéhokoľvek dokladu žiadnym spôsobom

vyzvaný, neboli mu poskytnuté žiadne poučenia (hoci to v rozpore so skutočnosťou

druhostupňový orgán uviedol v rozhodnutí o odvolaní), konanie na účel doloženia

chýbajúceho dokladu nebolo prerušené a že rozhodnutia správnych orgánov boli pre neho

prekvapivé. Sťažovateľ tvrdí, že podaním z 19. mája 2014 správnym orgánom zaslal

„superlegalizovaný výpis z registra trestov krajiny pôvodu“.

Sťažovateľ argumentuje, že prekvapivým bolo najmä rozhodnutie správneho orgánu

druhého stupňa, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, avšak

nie z dôvodu absencie výpisu z registra trestov z krajiny pôvodu, ale z dôvodu

nepredloženia výpisu z registra trestov z Talianska, napriek tomu, že sťažovateľ nebol

o tejto povinnosti poučený, na jeho predloženie nebol vyzvaný a konanie vo veci na tento

účel nebolo prerušené. Súčasne správny orgán druhého stupňa, hoci potvrdil rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa z dôvodu, ktorý tento ani neuviedol, neumožnil

sťažovateľovi oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, vyjadriť sa k nim a k spôsobu ich

zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„... na uvedenom nič nemení predchádzajúce konanie o žiadosti sťažovateľa

o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky... Sťažovateľ požiadal o udelenie

Najvyšším súdom Slovenskej republiky spomínaného trvalého pobytu dňa 19. apríla 2013,

ktorý deň bol rozhodným pre určenie povinnosti v zmysle § 121 ods. 1 zákona o pobyte

cudzincov. V danom konaní požiadal sťažovateľ o udelenie tolerovaného pobytu dňa

2. apríla 2014, t. j. takmer s ročným odstupom. Z dôvodu uvedeného časového posunu sú

tak irelevantné povinnosti zistené v konaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu - ani

vedomosť sťažovateľa o povinnosti v inom časovom období nezbavila v danej veci správne

orgány povinnosti sťažovateľa náležíte poučiť a vyzvať ho na doplnenie chýbajúceho

dokladu, ak mali za to, že sa na neho povinnosť podľa § 121 ods. 1 zákona o pobyte

cudzincov s poukazom na relevantné časové obdobie vzťahuje...

Sťažovateľ si nie je vedomý, že by sa v posledných troch rokoch zdržiaval viac ako

90 dní počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov v Taliansku. Nezodpovedanou sa tak

stala otázka, kedy sa mal vlastne podľa správnych orgánov a súdov sťažovateľ zdržiavať na

území Talianska a aké dôkazy takú skutočnosť preukazujú...

Správne orgány vedeli získať informácie potrebné pre ich rozhodnutie a ako aj

z textu jeho rozhodnutia vyplýva, tieto informácie zistili v rámci svojich kompetencií. Hoci

postup správnych orgánov nebol v súlade so zákonom, ich rozhodnutia boli čisto formálne,

pretože sa obmedzili na zamietnutie žiadosti o tolerovaný pobyt z dôvodu nedoloženia

výpisu z registra trestov, hoci mali a mohli mať k dispozícii potrebné informácie o osobe

sťažovateľa...

Záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že sťažovateľ si bol vedomý

svojej povinnosti z iného konania je z dôvodov uvedených vyššie (iná skutková situácia

v iných časových súvislostiach) ako aj z dôvodu, že zákon povinnosti správnych orgánov

neobmedzuje v závislosti od predchádzajúcej skúsenosti/vedomosti účastníka konania, nemá

oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. To platí aj pre záver o účelovosti tvrdení

sťažovateľa (str. 10 rozsudku), pretože vzhľadom na plynutie času (rok po podaní žiadosti

o udelenie trvalého pobytu) sťažovateľ nemal ako vedieť, že RHCP dospelo k záveru

o trvaní jeho povinnosti predložiť výpis z registra trestov Talianska, obzvlášť vtedy, ak tento

nežiadalo OCP PZ BA. V tejto súvislosti sa sťažovateľ mohol legitímne domnievať, že ak

OCP PZ BA taký doklad nežiadalo, povinnosť v zmysle § 121 ods. 1 zákona o pobyte

cudzincov v dôsledku plynutia času zanikla...

Sťažovateľovi nebolo umožnené oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a vyjadriť sa

k nemu - hrubým spôsobom tak boli porušené jeho práva účastníka správneho konania...

Najvyšší súd Slovenskej republiky napokon dospel k záveru o ďalšom dôvode pre

zamietnutie žiadosti sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej

republiky - skutočnosť, že bol držiteľom platného cestovného dokladu. Ide o dôvod

správnymi orgánmi neuplatnený a Najvyšší súd Slovenskej republiky tak v uvedenom zmysle

nahradil dôvody a odôvodnenie rozhodnutia správnych orgánov.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a dohovoru

sťažovateľ ďalej uvádza, že správne orgány sa pri posudzovaní jeho žiadosti obmedzili na

formálne konštatovanie absencie výpisu z registra trestov z krajiny pôvodu (ktorý bol

doložený dodatočne) a z Talianska, pričom o potrebe jeho doloženia sťažovateľa primerane

nepoučili, nevysvetlili vznik tejto povinnosti a ani ho na doloženie takého dokladu

nevyzvali. Sťažovateľ poukazuje na to, že je v možnostiach správnych orgánov potrebné

informácie získať, o čom svedčí fakt, že ich získali.

Správne orgány sa podľa tvrdenia sťažovateľa vôbec nezaoberali skúmaním jeho

rodinného a súkromného života, hoci uvedená okolnosť ho viedla k podaniu žiadosti

o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Prízvukuje, že je ženatý

s občiankou Slovenskej republiky, ktorá bola v priebehu konania pred správnymi orgánmi

tehotná. Dňa 5. novembra 2014 sa mu narodila dcéra , občianka

Slovenskej republiky. Sťažovateľovi a členom jeho rodiny podľa jeho názoru bezpochyby

svedčí právo podľa článku 8 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v rámci tejto časti svojej sťažnostnej argumentácie zdôrazňuje, že:

„... zásah do práva sťažovateľa a jeho rodiny v dôsledku neudelenia tolerovaného

pobytu, obzvlášť z uvádzaných dôvodov, nie je odôvodnený v zmysle článku 8 ods. 2

Dohovoru. Založenie rodiny preukázateľne je vedením rodinného a súkromného života

sťažovateľa. Na zásah do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života

sťažovateľa ako aj jeho rodiny správne orgány a ani súdy žiadnym spôsobom mimo

všeobecného konštatovania nereagovali...

V danej veci ani správne orgány a ani súdy nekonštatovali oprávnenosť zásahu do

práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života sťažovateľa a jeho rodiny v zmysle

článku 8 ods. 2 Dohovoru. Krajský súd v Bratislave sa vo vzťahu k uvedenej otázke osobitne

nevyjadril a stotožnil sa iba s odôvodnením rozhodnutia RHCP. Ani Najvyšší súd Slovenskej

republiky sa s problematikou oprávnenosti zásahu do práva sťažovateľa na rešpektovanie

rodinného a súkromného nezaoberal.“

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho

základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,

prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania pred ústavným

súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Podstatou sťažnostnej argumentácie sú dve kľúčové námietky sťažovateľa. Prvá

námietka smeruje k procesnému postupu správnych orgánov (a následne najvyššieho súdu),

v rámci ktorého mu nebolo umožnené oboznámiť sa s podkladmi, na základe ktorých boli

vydané rozhodnutia správnych orgánov v jeho veci, nemohol sa preto k týmto podkladom

vyjadriť, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nahradilo dôvody

rozhodnutia, ktoré mali byť uvedené už v rozhodnutiach správnych orgánov. Druhá

námietka sťažovateľa smeruje k (materiálnemu) nezohľadneniu a nerešpektovaniu jeho

súkromného a rodinného života správnymi orgánmi, ako aj v jeho veci konajúcimi súdmi,

ktoré nijako neodôvodnili oprávnenosť zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného

a súkromného života a jeho rodiny v zmysle a dohovoru.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či

vzhľadom na námietky sťažovateľa a obsah napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je

potrebné sťažnosť prijať na ďalšie konanie, alebo ju možno považovať za zjavne

neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa odmietnuť.

Ústavný súd v prvom rade v širšom kontexte vo vzťahu k problematike nastolenej

sťažnosťou sťažovateľa zdôrazňuje, že ako ochranca ústavnosti a garant ochrany ľudských

práv a slobôd vníma aktuálny globalizačný problém súvisiaci s migráciou obyvateľov

mnohých afrických a ázijských štátov do Európy ako celospoločenský fenomén, ktorý sa

premieta nielen v činnosti orgánov verejnej moci Slovenskej republiky, ale aj do aktivít

domácich i zahraničných, resp. medzinárodných mimovládnych organizácií. Ústavnému

súdu nemôže byť ľahostajný osud a kvalita života ľudí, ktorí utekajú zo svojej domoviny

z dôvodu ohrozenia svojho života. Citlivo vníma úskalia, s ktorými sa migrujúci ľudia na

ceste za bezpečnejším životom stretávajú a znepokojujú ho niekedy až nepriateľské

a extrémistické postoje nemalej časti Európanov k migrujúcim. Ústavný súd považuje za

neakceptovateľný nárast extrémizmu pre fungovanie demokratického a právneho štátu.

Ústavný súd reflektuje uvedené východiská aj vo veci sťažovateľa, zároveň však

zdôrazňuje, že nemôže opomínať právnu stránku posudzovaného prípadu. V tejto súvislosti

poznamenáva, že pobyt cudzincov prichádzajúcich na územie Slovenskej republiky z tretích

krajín sa môže v zmysle platných právnych predpisov riadiť rôznymi právnymi režimami,

a to podľa konkrétnych okolností posudzovaného prípadu. Vo veci sťažovateľa ide

o neudelenie tolerovaného pobytu, ktorý v zmysle platných právnych predpisov nepatrí

k najstabilnejším formám legálneho pobytu cudzinca v Slovenskej republike, akými sú

trvalý pobyt, dlhodobý pobyt, príp. prechodný pobyt. Navyše podľa záveru najvyššieho

súdu, ktorý sťažovateľ nespochybňuje, ide o „prostriedok legalizácie pobytu za účelom

rešpektovania súkromného a rodinného života u osôb taxatívne vymenovaných v § 27 ods. 1

a § 43 ods. 1 písm. a) až d) tohto zákona, ktorí nie sú držiteľmi platného cestovného

dokladu a z tohto dôvodu nemôžu požiadať o udelenie trvalého pobytu“, pričom „V konaní

však bolo nespochybniteľné preukázané, že v čase konania o žiadosti žalobcu, tento bol

držiteľom platného cestovného dokladu, preto nespĺňal podmienky pre udelenie

tolerovaného pobytu.“. Z ústavnoprávneho hľadiska je rovnako dôležité aj to, že na

udelenie tejto formy legalizovaného pobytu v zásade neexistuje právny nárok (pozri napr.

čl. 4 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 smernice 2003/109/ES o právnom postavení štátnych

príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom podľa smernice o

zlúčení rodiny), t. j. orgány verejnej moci Slovenskej republiky majú pri rozhodovaní o

legalizácii pobytu cudzincov široký diskrečný priestor, pričom právo na rešpektovanie jeho

rodinného života je potrebné posudzovať aj v spojení so zohľadnením osobnej

zodpovednosti cudzinca, ktorý musí vnímať „váhu“ svojho pobytového statusu (m. m. pozri

).

Ústavný súd ako ochranca garantovaných individuálnych slobôd už vo

viacerých prípadoch vertikálne poskytol ochranu cudzincom (napr. ,

), zároveň ale vníma delikátnosť obdobných prípadov, v rámci ktorých

dochádza k stretu medzi úlohou štátnych orgánov zabezpečovať ochranu národnej

bezpečnosti pred aktuálnou či potenciálnou hrozbou na jednej strane a ochranou súkromia

cudzinca na strane druhej. Jednotlivé prípady je preto potrebné posudzovať vždy podľa ich

konkrétnych skutkových a právnych okolností.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním veci sťažovateľa považuje za potrebné

opätovne zdôrazniť, že v zmysle vnútroštátnej i medzinárodnoprávnej úpravy národný štát

disponuje pri úprave cudzineckého režimu (a zvlášť pri úprave legalizácie dlhodobých

pobytov) veľkou mierou voľnej úvahy pri ustanovovaní zákonných podmienok jednotlivých

druhov cudzineckých režimov. Ochrana poskytovaná v tejto oblasti správnymi súdmi je

spravidla značne limitovaná, a preto môže vzbudzovať u cudzincov pocit nedostatočnej

ochrany ich práv. Ide však o oblasť bezpečnosti štátu, ktorá je zabezpečovaná primárne

vo sfére výkonnej moci, do ktorej je v tejto oblasti súdna moc oprávnená zasahovať len

celkom výnimočne.

Napriek tomu ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre pri posudzovaní

zachovania ústavných garancií ochrany základných práv a slobôd v konaniach pred

správnymi orgánmi, v rámci ktorých boli aplikované právne normy týkajúce sa

cudzineckých režimov, viackrát zdôraznil práve úlohu správnych súdov. Bolo to tak napr.

vo veciach sp. zn. a sp. zn. , v rámci ktorých pri zákonom

tolerovanej možnosti správnych orgánov neodôvodniť neudelenie trvalého pobytu

cudzincovi z bezpečnostných dôvodov [§ 48 ods. 2 písm. b) v spojení s § 120 ods. 2 zákona

o pobyte cudzincov]. Ústavný súd upriamil pozornosť na oprávnenie správneho súdu

oboznámiť sa pri prieskume zákonnosti takýchto rozhodnutí správnych orgánov

s utajovanými skutočnosťami, na ktorých správne orgány založili svoje rozhodnutia, hoci

tieto neboli prístupné k nahliadaniu či oboznámeniu sa dotknutej osobe a v odôvodnení

správnych rozhodnutí neboli uvedené ani v stručnej podobe. Takýto postup správnych

orgánov (na základe platnej právnej úpravy) a následne správnych súdov ústavný súd

označil za akceptovateľný z hľadiska rešpektovania ústavných práv dotknutých osôb.

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane zdôrazňuje (pozri napr.

), že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v ústavnom systéme

Slovenskej republiky v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj

ústavného súdu. Osobitne treba v tejto súvislosti zvýrazniť povinnosť všetkých súdov

chrániť jednotlivcov pred zásahmi verejnej moci. Táto povinnosť súdov je jedným

zo základných komponentov právneho štátu, ktorý rešpektuje a chráni ľudské práva

a základné slobody. Vďaka svojim definičným znakom – nezávislosti a viazanosti právom

(ústavou, zákonmi a platnými medzinárodnými zmluvami) môže a musí súdna moc chrániť

jednotlivcov pred excesmi verejnej moci.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa bolo úlohou ústavného

súdu posúdiť, či pri aplikácii jednoduchého (podústavného) práva príslušnými orgánmi

verejnej moci nedošlo k ich interpretácii a aplikácii ústavne neakceptovateľným spôsobom.

Ťažiskom sťažovateľových námietok v tejto časti sťažnosti je namietané porušenie jeho

základných práv podľa a , ako aj práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v ňom

zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo rozhodnutia

správnych orgánov nemohli byť pre sťažovateľa prekvapivé poukazujúc na skutočnosť, že

povinnosť predložiť doklad z registra trestov z Talianska mu musela byť známa

z predchádzajúceho správneho konania o udelenie trvalého pobytu na území Slovenska,

v rámci ktorého bol poučený, ako tento doklad získať a správny orgán mu pre tento účel

v predchádzajúcom konaní poskytol primeranú lehotu. Napriek tomuto poučeniu sťažovateľ

v predchádzajúcom a ani v novom konaní o udelenie tolerovaného pobytu (ktoré je

predmetom tohto prieskumu, pozn.) takýto doklad nepredložil, hoci z predchádzajúceho

konania mohol a mal vedieť, že takýto doklad je nevyhnutným podkladom pre rozhodnutie

správnych orgánov o legalizácii pobytu pre cudzinca na území Slovenskej republiky.

Nazerajúc na napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v intenciách doterajšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ) ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že všeobecné súdy, resp. už správne orgány v rámci správneho konania

vo veci sťažovateľa vlastnou činnosťou zistili, že sťažovateľ má záznam v policajných

evidenciách na území Talianska z dôvodu odsúdenia na trest odňatia slobody na

10 mesiacov a pokutu 300 € za krádež vlámaním. Túto informáciu správne orgány zistili

prostredníctvom Národnej ústredne Sirene. Sťažovateľ mal možnosť na povinnosť predložiť

doklad preukazujúci jeho bezúhonnosť z Talianska reagovať už v odvolacom konaní pred

správnym orgánom druhého stupňa a k dokladu získanému správnymi orgánmi z Talianska

mal možnosť sa vyjadriť aj v konaní pred krajským súdom, keďže tento doklad tvoril súčasť

spisového materiálu, ktorý správne orgány predložili správnemu súdu.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v rámci svojho postupu

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 16. júna 2015, ktorým bola zamietnutá jeho správna žaloba proti rozhodnutiam

správnych orgánov, rešpektoval všetky procesné práva sťažovateľa, pričom napadnutý

rozsudok je riadne odôvodnený a reaguje na všetky ťažiskové odvolacie námietky

sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd napadnutým rozsudkom a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, nemohol porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a ani jeho základné právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa

. Rovnako podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd

preto odmietol túto časť sťažnosti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nemohol spustiť so zreteľa, že vo

veci sťažovateľa je v „hre“ („at stake“) aj jeho právo na rešpektovanie jeho súkromného

a rodinného života garantované , ako aj dohovoru, keďže má

na Slovensku rodinu a na tento účel žiadal o povolenie k legalizácii svojho pobytu na území

Slovenskej republiky.

Ústavný súd sústredene vníma vzťah medzi právnou ochranou súkromného

a rodinného života a bezpečnostnými záujmami štátu, pri ktorých zabezpečovaní je

nevyhnutné brať na zreteľ aj „trestnú históriu“ cudzinca, ktorý sa uchádza o niektorú

z foriem legálneho pobytu na území štátu. Táto problematika je nie náhodou aj predmetom

záujmu právnej teórie [pozri napr. ŠTEVULOVÁ, Z. Právo versus kontrola. In: JÍLEK, D.

– POŘÍZEK, P., eds. Sborník z vědeckého semináře uskutečněného dne 28. března 2013

v Kanceláři veřejného ochránce práv „Pobyt cizinců: vybrané právní problémy“. Brno :

Kancelář veřejného ochránce práv, 2015, s. 284 a nasl. Dostupné aj na internete:

http://www.ochrance.cz/uploads/tx_odlistdocument/Pobyt_cizincu_2013.pdf; ŠVÁBY, D.

Od „Poslušne hlásim“ k účinnej súdnej ochrane. In: OROSZ, L. – MAJERČÁK, T., eds.

Ochrana ľudských práv a základných slobôd ústavnými súdmi a medzinárodnými súdnymi

orgánmi – III. ústavné dni Zborník vedeckých prác z medzinárodnej vedeckej konferencie.

Košice 23. september 2014. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2014, s. 20 a nasl.].

Pri vyvažovaní súkromného záujmu sťažovateľa o ochranu jeho súkromného

a rodinného života a verejného záujmu o ochranu verejného poriadku, resp. presnejšie

vnútornej bezpečnosti štátu je nevyhnutné aj vo sfére cudzineckého práva (pri rešpektovaní

pomerne širokej diskrécie štátu) skúmať, či zásahy štátu (verejnej moci) sú oprávnené

a nevyhnutné.

Ústavný súd zdôrazňuje, že príslušné správne orgány, ako aj v sťažovateľovej veci

konajúce všeobecné súdy rozhodovali na základe platných a účinných právnych noriem.

Správne orgány, ako aj všeobecné súdy aplikovali príslušné právne normy v súlade s ich

textom a účelom v záujme ochrany vnútornej bezpečnosti štátu pri rozhodovaní

o povoľovaní pobytu cudzincom na území Slovenska. Porovnávajúc vec sťažovateľa

s prípadom C. G. v. Bulharsko, prejednaným Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“), majúc na pamäti platný právny rámec pobytu cudzincov v Slovenskej republike

(zákon o pobyte cudzincov), ústavný súd ku skutkovému stavu veci ustálenému v konaní

pred správnymi orgánmi dodáva, že sťažovateľ žiadal o tolerovaný pobyt, ktorý má

„provizórny“ charakter. Sťažovateľ si v posudzovanej veci musel byť vedomý rizík

spojených s formovaním svojho rodinného života, keďže musel a mal vedieť o tom, že na

udelenie (aj tolerovaného) pobytu cudzinca v zásade neexistuje právny nárok, pričom

príslušné správne orgány rady disponujú pomerne širokou mierou správnej úvahy. Základné

právo na ochranu súkromného a rodinného života je potrebné posudzovať aj z perspektívy

osobnej zodpovednosti cudzinca, ktorý musí vnímať „silu“ svojho pobytového statusu

(obdobne ). V posudzovanom prípade všeobecné súdy nepristupovali

k sťažovateľovi len ako k objektu ich rozhodovania, keďže preskúmali skutočnosti, ktoré

boli podstatné až rozhodujúce pre signalizáciu bezpečnostných rizík súvisiacich

s potenciálnym pobytom sťažovateľa na území Slovenska (doklad o trestnej minulosti

sťažovateľa z Talianska), pričom z pohľadu nevyhnutnosti zásahu zo strany štátu ich

zamietavé rozhodnutia k žiadosti sťažovateľa o povolenie tolerovaného pobytu podľa

názoru ústavného súdu obstoja (pozri bod 40 rozsudku C. G. v. Bulharsko).

Pri posudzovaní sťažnostnej argumentácie sťažovateľa ústavný súd (obdobne ako vo

veci ) vzal do úvahy aj potenciálny dopad právnych záverov ESĽP

vyslovených v rozhodnutí Jeunesse v. Holandsko (sťažnosť č. 12738/10, rozsudok z 3. 10.

2010) na vec sťažovateľa. Európsky súd pre ľudské práva v označenom rozhodnutí

konštatoval porušenie práva sťažovateľky na rodinný život, pretože Holandsko nezvažovalo

pri neudelení pobytu dopad tohto rozhodnutia na rodinný život sťažovateľky – matky, ktorá

ostala v Holandsku po vypršaní platnosti víz, pričom jej ďalšie žiadosti o legalizovanie

ďalšieho pobytu boli zamietané. Viazanosť detí na matku, nereálnosť presunu rodiny

do Surinamu, holandské občianstvo detí a bezúhonnosť sťažovateľky podmienili záver

ESĽP, v zmysle ktorého ide o výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňujú záver o porušení

práva garantovaného čl. 8 dohovoru, aj napriek tomu, že podľa ustálenej judikatúry ESĽP

treba pri budovaní rodinného života pri nelegálnom pobyte treba mať na pamäti, že rodinný

život v takejto krajine môže raz skončiť [porov. KOPA, , M. Rok 2014 ve Štrasburgu – díl.

II. In: Jiné právo [online]. Dostupné ina internete: http://jinepravo.blogspot.sk/2015/02/rok-

2014-ve-strasburku-dil-ii.html; tiež SKŘIVÁNKOVÁ, K. Jeunesse proti Nizozemsku -

pozitivní závazky státu v oblasti rodinného života. In: Přehled rozsudků ESLP (Wolters

Kluwer) č. 1/2015, s. 48 a nasl.]. Načrtnuté východiská ESĽP uplatnené v rozhodnutí

Jeunesse v. Holandsko nie sú podľa názoru ústavného súdu aplikovateľné na vec

sťažovateľa. Kľúčovým rozlišovacím kritériom medzi vecou Jeunesse a vecou sťažovateľa

je skutočnosť, že príslušné orgány Slovenskej republiky museli pri svojom rozhodovaní

primerane zohľadniť otázku vnútornej bezpečnosti štátu a jej obyvateľov v kontexte

so sťažovateľovou trestnou minulosťou, ktorá bola správnymi orgánmi i všeobecnými

súdmi preukázaná (a to napriek tomu, že sťažovateľ neposkytol týmto orgánom požadovanú

súčinnosť – nepredložil im doklad požadovaný právnymi predpismi).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že v prípade sťažovateľa išlo o konanie o povolenie

tolerovaného pobytu a zohľadňujúc platnú zákonnú úpravu, ústavný súd dospel k záveru, že

najvyšší súd (stotožniac sa s výsledkami preskúmavaných správnych konaní a rozhodnutí)

napadnutý rozsudok ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ním nemohlo

dôjsť k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života garantovaného prostredníctvom a

dohovoru. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

Ustanoveniu ústavný súd priznáva vo svojej judikatúre charakter

ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní . Toto ustanovenie je implicitnou súčasťou akéhokoľvek

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

(m. m. napr. , , , ).

Ustanovenie však nemá charakter základného práva a slobody, resp.

ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne

domáhať pred ústavným súdom v konaní o sťažnosti podľa . Jeho

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného

ústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia

bez vzťahu ku konkrétnemu ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je

zjavne neopodstatnená (m. m. , , , ,

, ).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho so sťažovateľom

označených práv garantovaných a dohovorom, odmietol sťažnosť aj v časti

namietaného porušenia podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2017