Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 264/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-81

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 19. októbra 2010 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

o sťažnosti M. L., A., zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného

porušenia práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného

zboru Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a

cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. UHCP-108-8/RHCP-

BA-OCP-AV-2008 zo 7. augusta 2008, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. októbra 2008 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. januára 2009 takto

rozhodol:

1. Právo M. L. na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. januára 2009

p o r u š e n é b o l o .

2. Právo M. L. na urýchlené rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody zaručené v čl. 5 ods.

4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

3. M. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré

j e p o v i n n ý uhradiť mu Krajský súd v Trnave v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) a

Najvyšší súd Slovenskej republiky v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. L. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 357,46 € (slovom

tristopäťdesiatsedem eur a štyridsaťšesť centov), ktoré j e p o v i n n ý vyplatiť mu

Krajský súd v Trnave v sume 178,73 € (slovom stosedemdesiatosem eur a sedemdesiattri

centov) a Najvyšší súd Slovenskej republiky v sume 178,73 € (slovom stosedemdesiatosem

eur a sedemdesiattri centov) na účet advokáta Mgr. M. Š., Ž., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-15 zo 7. júla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. L., A. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava,

Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej

polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „cudzinecká polícia“) sp. zn.

UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV-2008 zo 7. augusta 2008, postupom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 22. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. januára 2009.

Podstatou sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľa, že vzhľadom na

nemožnosť jeho vyhostenia mal byť prepustený zo zaistenia. Opačný postup orgánov

verejnej moci, zvlášť najvyššieho súdu, znamená porušenie osobnej slobody chránenej čl. 5

dohovoru. Krajský súd pripustil určitú súvislosť medzi zaistením a vyhostením, ale potvrdil

zaistenie ako zákonné vzhľadom na právoplatné rozhodnutie o vyhostení a vzhľadom na

možnosť vyhostenia do tretej krajiny. Najvyšší súd konštatoval, že medzi zaistením

a vyhostením nie je súvislosť, a preto sa vyhostiteľnosťou nie je potrebné zaoberať. Druhá

časť sťažnosti sa týka rýchlosti rozhodovania súdov o správnych žalobách.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 7. augusta 2008 rozhodnutím

cudzineckej polície sp. zn. UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV-2008 zaistený podľa § 62

ods. 1 písm. a) o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na

nevyhnutne potrebný čas s odôvodnením, že proti sťažovateľovi bolo cudzineckou políciou

20. júla 2006 vydané rozhodnutie sp. zn. -23/HCP-BA-OCP-AV-2006 o jeho

administratívnom vyhostení a určení zákazu pobytu na území Slovenskej republiky do

26. apríla 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. októbra 2006. Na základe rozhodnutia

o zaistení bol sťažovateľ umiestnený v Útvare policajného zaistenia M..

Proti rozhodnutiu cudzineckej polície zo 7. augusta 2008 podal sťažovateľ opravný

prostriedok, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. -57 z 22. októbra 2008

rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie cudzineckej polície potvrdil. Následne na základe

sťažovateľom podaného odvolania najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 29. januára 2009 potvrdil rozhodnutie krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa postupom krajského súdu a najvyššieho súdu a ich

rozhodnutiami, ale aj rozhodnutím cudzineckej polície došlo k porušeniu jeho práv na

slobodu a bezpečnosť, ktoré mu zaručuje dohovor, čo odôvodňuje takto:

„3. K porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru...

Krajskému súdu v Trnave teda trvalo 61 dní, kým rozhodol o zákonnosti pozbavenia

slobody sťažovateľa. Konečné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo

prijaté 160 dní od podania návrhu na preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody, resp.

5 dní pred uplynutím maximálnej lehoty 180 dní, počas ktorej mohol byť sťažovateľ

zaistený.

Rozhodovanie v uvedených lehotách nemožno považovať za urýchlené rozhodnutie

v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru.

... bolo povinnosťou súdov konať vo veci sťažovateľa v intenciách čl. 5 ods. 4

Dohovoru, teda urýchlene. Bolo preto potrebné primeraným spôsobom skrátiť lehoty pre

jednotlivé procesné úkony predchádzajúce pojednávaniu a využiť aj urýchlené prostriedky

doručovania tak, aby sa urobilo zadosť povinnosti urýchleného preskúmania rozhodnutia

o zaistení sťažovateľa. ...

Vzhľadom na ustálenú judikatúru ESĽP nie je možné považovať rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave v lehote 61 dní a Najvyššieho súdu SR v lehote 160 dní za

rozhodnutia spĺňajúce požiadavku na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia

slobody. ...

4. K porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru v spojení s článkom 5 ods. 4 Dohovoru...

OCP PZ Bratislava pozbavil sťažovateľa slobody na základe § 62 ods. 1 písm. a)

zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajt oprávnený zaistiť cudzinca na účel

výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

Podľa rozsudkov Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

je takéto rozhodnutie v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru ... OCP PZ Bratislava

ako aj súdy dôvodili oprávnenosť zaistenia sťažovateľa púhou existenciou rozhodnutia

o administratívnom vyhostení OCP PZ BA č. p. PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-AV-2006

z 20. júla 2007.

Na to, aby bolo pozbavenie slobody oprávnené, musí okrem požiadaviek uvedených

výslovne v článku 5 ods. 1 Dohovoru spĺňať aj požiadavku nevyhnutnosti.

ESĽP vo viacerých rozsudkoch uviedol, že pozbavenie slobody bolo porušením

článku 5 ods. 1 písm. f) z dôvodu, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali

s náležitou starostlivosťou (pozri napr. Singh proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00,

rozsudok z 25. januára 2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (pozri napr. Ali

proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 5. augusta 1998) .

Ak bol teda sťažovateľ zaistený za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia,

mal najvyšší súd pri svojom rozhodovaní skúmať, či je zaistenie sťažovateľa za účelom jeho

administratívneho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel.

Článok 5 ods. 4 Dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobody jednak právo na

urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právo na periodickú

kontrolu dôvodností ďalšieho trvania tohto obmedzenia.

Slovenský právny poriadok neumožňuje opakované preskúmanie zákonnosti zaistenia

súdmi. Upravuje len podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení

bezprostredne po uskutočnení zaistenia. Ak sa po zaistení objavia nové skutočnosti, ktoré by

mohli byť dôvodom na opätovné preskúmanie dôvodov zaistenia, zaistená osoba nemá

k dispozícii riadny prostriedok, prostredníctvom ktorého by sa mohla obrátiť na súd.

V zmysle judikatúry ESĽP o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy pri

rozhodovaní o zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení

jednotlivca, ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia.

Odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky podal sťažovateľ 12. novembra

2008. Najvyšší súd SR stanovil prvé pojednávanie vo veci na 15. januára 2009.

V čase prejednávania otázky zaistenia na Najvyššom súde SR bolo vydané uznesenie

Krajského súdu v Bratislave -51 z 19. decembra 2008, ktorým tento súd

priznal odkladný účinok opravnému prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu Migračného

úradu Ministerstva vnútra SR ČAS: MÚ-475-33/PO-Ž-2008 zo 6. októbra 2008. Krajský

súd tiež stanovil termín pojednávania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

Migračného úradu MV SR na 4. februára 2009.

Lehota 180 dní, počas ktorej mohol byť sťažovateľ najdlhšie zaistený, uplynula

3. februára 2009.

Dňa 15. januára 2009 mal teda Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe

informácie podanej na ústnom pojednávaní, v ten deň vedomosť, že sťažovateľ nemôže byť

reálne vyhostený predtým, ako o jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Migračného

úradu MV SR rozhodne Krajský súd v Bratislave.

Najvyšší súd SR mal teda v čase rozhodovania vedomosť o tom, že sťažovateľ nemôže

byť počas jeho zaistenia vyhostený.

V čase rozhodovania Najvyššieho súdu SR teda bolo zrejmé, že účel zaistenia –

administratívne vyhostenie sťažovateľa – nemôže byť splnený.

Zaistenie sťažovateľa teda v tom čase za účelom jeho administratívneho vyhostenia

bolo nezmyselné a nemožné.

Najvyšší súd SR napriek tomu, že o uvedených skutočnostiach vedel, nezobral ich do

úvahy.

Bolo by v rozpore s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia

slobody v zmysle článku 5 ods. 4, keby bolo potrebné podávať nový návrh na preskúmanie

dôvodov zaistenia v čase, keď súdy ešte nerozhodli o predchádzajúcom návrhu.

Požiadavka na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody v spojení s

požiadavkou na opakované preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody vyžadujú, aby súdy

pri preskúmavaní dôvodov zaistenia nebrali do úvahy len situáciu v čase, kedy k zaisteniu

došlo, ale aj situáciu v čase, kedy súdy o zákonnosti zaistenia rozhodujú. To však Najvyšší

súd SR neurobil.

Preto bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené právo

sťažovateľa na osobnú slobodu, ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie súdu.

5. K porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru

Zaistenie sťažovateľa za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia bolo aj v

čase vydania rozhodnutia o zaistení v rozpore s článkom 5 ods. 1 Dohovoru.

Je pravdou, že sťažovateľovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení.

Rozhodnutie OCP PZ BA č. p. PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-AV-2006 je z 20. júla 2007 a

bolo potvrdené rozhodnutím o odvolaní č. p. PPZ-59/HCP-BA-R-CP-2006 z 2. októbra

2006.

Aj tu však platí už uvedené, že na to, aby bolo pozbavenie slobody oprávnené, musí

okrem požiadaviek uvedených výslovne v článku 5 ods. 1 Dohovoru spĺňať aj požiadavku

nevyhnutnosti.

ESĽP vo viacerých rozsudkoch uviedol, že pozbavenie slobody bolo porušením

článku 5 ods. 1 písm. f) z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (pozri napr. Ali proti

Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 5. augusta 1998).

Ak bol teda sťažovateľ zaistený za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia,

mali OCP PZ Bratislava ako aj súdy pri svojom rozhodovaní skúmať, či je zaistenie

sťažovateľa za účelom jeho administratívneho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel. ...

Od roku 2006 však nastali nové skutočnosti, ktoré malo vziať do úvahy tak OCP PZ

Bratislava, ako aj súdy pri preskúmavaní rozhodnutia o zaistení.

Ide predovšetkým o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Tost

13/2008 z 7. augusta 2008, podľa ktorého nie je prípustné vydanie sťažovateľa do A.

z dôvodu, že existujú vážne dôvody domnievať sa, že by sťažovateľovi hrozilo v A.

nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia krutému, neľudskému, či ponižujúcemu

zaobchádzaniu.

Uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je právoplatné, a preto je

ním podľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku každý správny orgán viazaný. Výnimkou nie je

ani OCP PZ Bratislava. Dôvody, pre ktoré bolo rozhodnuté, že nie je prípustné vydanie

sťažovateľa do A., sú rovnaké dôvody, aké treba brať do úvahy pri rozhodovaní

o prípustnosti administratívneho vyhostenia do tejto krajiny. Z toho je zrejmé,

že administratívne vyhostenie sťažovateľa do A. neprichádza do úvahy.

Vyhostenie sťažovateľa do inej tretej krajiny tiež neprichádza do úvahy, pretože

v súvislosti s takouto krajinou neboli v uvedených rozhodnutiach skúmané prekážky

vyhostenia, čo je však v prípade sťažovateľa a rizika porušenia článku 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyhnutné.

Uvedené rozhodnutie o administratívnom vyhostení na základe nových skutočností

nie je možné vykonať.

Keďže sťažovateľ nemôže byť na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení

z roku 2006 v súčasnosti vyhostený a iné rozhodnutie o administratívnom vyhostení nebolo

vydané, je rozhodnutie o zaistení nezákonné. Sťažovateľa nemožno zákonne zaistiť na účel

výkonu jeho administratívneho vyhostenia, ak neexistuje rozhodnutie o administratívnom

vyhostení, ktoré by bolo vykonateľné, t. j. zaistenie nemôže slúžiť svojmu účelu.

Ak by OCP PZ Bratislava a súdy vzali všetky uvedené skutočnosti do úvahy, nemohli

by rozhodnúť tak, ako rozhodli. ...

Sťažovateľ požiadal o udelenie azylu predtým, ako bolo vydané rozhodnutie

o zaistení. Požiadal o udelenie azylu síce na nepríslušnom policajnom útvare, nemal však

na výber, pretože z vydávacej väzby bol hneď presunutý na OCP PZ Bratislava. V takomto

prípade nemožno hovoriť o tom, že nie je žiadateľom o azyl, hoci pred policajným orgánom

vyhlásil, že žiada o udelenie azylu. Ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov sa

ho netýka.

Ak by sa so sťažovateľom zaobchádzalo po jeho vyhlásení ako so žiadateľom o azyl,

nemohol by byť zaistený, pretože by sa na území SR nachádzal v zmysle § 22 ods. 1 zákona

o azyle oprávnene a teda by nebolo možné ho zaistiť na účel výkonu jeho administratívneho

vyhostenia, keďže osobu, ktorá sa nachádza na území SR oprávnene, nie je možné

vyhostiť. ...

Navyše na Okresnom súde Bratislava IV prebieha a počas celého obdobia zaistenia

sťažovateľa prebiehalo konanie o rozvod manželstva pána L. a pani L. a úpravu práv a

povinností k ich spoločnému synovi na čas po rozvode. Vyhostenie pána L. do tretej krajiny

by pred konečným rozhodnutím v tejto veci bolo porušením práva pána L. na rešpektovanie

súkromného a rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ako aj článku 6 uvedeného Dohovoru, keďže by sa po vyhostení

takéhoto konania nemohol zúčastniť. Sťažovateľ je stále právoplatným manželom pani L.,

občianky SR a má všetky rodičovské práva k svojmu synovi, tiež občanovi SR. Právoplatné

rozhodnutie v uvedenom konaní nemohlo byť reálne vydané skôr, ako uplynula lehota 180

dní na zaistenie sťažovateľa. Aj v tejto súvislosti je teda zjavné, že zaistenie sťažovateľa

bolo nezákonné, pretože účel, pre ktorý bol zaistený – administratívne vyhostenie – nebolo

možné vykonať, a preto ani reálne neexistoval. ...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti zaistenie sťažovateľa nespĺňalo potrebnú

požiadavku nevyhnutnosti v zmysle judikatúry ESĽP k článku 5 ods. 1 a nebolo efektívne

a nemohlo splniť svoj účel.

Preto rozhodnutie o zaistení a následné rozhodnutia Krajského súdu v Trnave

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušili právo sťažovateľa na slobodu v zmysle

článku 5 ods. 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaniach vedených

pod sp. zn. , resp. porušili právo M. L. na urýchlené

rozhodovanie o pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zn. porušil právo M.

L. na slobodu podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s právom na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody podľa čl. 5 ods.

4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Riaditeľstva

hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV

SR, ... Bratislava rozhodnutím č. p. UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV-2008 o zaistení a

Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdzujúcimi rozsudkami sp. zn.

, resp. porušili právo M. L. na slobodu podľa článku 5 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. M. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 5 000 EUR..., ktoré sú

Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinné vyplatiť mu do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. M. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 20 000 EUR ..., ktoré sú

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru

Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a

cudzineckej polície MV SR povinné vyplatiť mu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky a Oddelenie cudzineckej

polície Policajného zboru Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície

Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV SR sú povinné uhradiť sťažovateľovi

trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k jej

vecnej stránke vyjadrili cudzinecká polícia listom č. p.: UHCP-633-5/OCP-2009 zo

14. septembra 2009, krajský súd listom sp. zn. Spr 583/2009 zo 14. septembra 2009,

najvyšší súd listom č. k. -79 z 29. septembra 2009 a právny zástupca sťažovateľa

stanoviskom k uvedeným vyjadreniam listom zo 14. októbra 2009.

2.1 Z vyjadrenia cudzineckej polície okrem iného vyplýva, že:

«Pán M. L. ... bol dňa 7. augusta 2008 po prepustení z Ústavu na výkon väzby ...

Bratislava predvedený na oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava

(ďalej len „správny orgán“), kde s ním bola... spísaná zápisnica vo veci podania

vysvetlenia jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, č. p.: UHCP-108-

7/RHCP-BA-OCP-AV-2008.

... bolo zrejmé, že sťažovateľ nevlastní cestovný doklad, pretože tento doklad, ako

sám uviedol, bez udania dôvodu zničil a nemal snahu si zabezpečiť pravý cestovný doklad.

... bolo ďalej zistené, že sťažovateľovi bolo v roku 2006 vydané rozhodnutie

o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky do

26. 4. 2016, ktoré vydal správny orgán v zmysle

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov...

dňa 20. 07. 2006 pod č. p.: PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-AV/2006. Toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 10. 2006.

Zastávam názor, že právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré

sťažovateľ nerešpektoval, jeho neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, ako aj

absencia cestovného dokladu boli dostatočným dôvodom na vydanie rozhodnutia o zaistení

č. p.: UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV-2008 zo dňa 7. 8. 2008 a umiestnenie sťažovateľa

v útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Počas zaistenia sťažovateľa sa mali

zabezpečiť všetky administratívne náležitosti potrebné k realizácii výkonu rozhodnutia

o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky (zabezpečenie náhradného

cestovného dokladu, nájdenie bezpečnej tretej krajiny, ktorá by ho prijala, zabezpečenie

letenky, atď.).

Úrad hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

zastáva názor, že správny orgán konal v súlade so zákonom o pobyte cudzincov tým, že

zaistil sťažovateľa a zahájil proces výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia

Slovenskej republiky.

K porušeniu čl. 5 ods. 1 Dohovoru

Právny zástupca sťažovateľa uvádza, že „OCP PZ Bratislava ako aj súdy dôvodili

oprávnenosť zaistenia sťažovateľa púhou existenciou rozhodnutia o administratívnom

vyhostení OCP PZ BA č. p. PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-A -2006 z 20. júla 2006. Na to,

aby bolo pozbavenie slobody oprávnené, musí okrem požiadaviek uvedených v článku 5 ods.

1 Dohovoru spĺňať aj požiadavku nevyhnutnosti.“

Ďalej sa právny zástupca cudzinca odvoláva na rozsudky ESĽP, ako napr. Singh

proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, alebo Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť

č. 24881/94. Napriek evidentnej snahe spochybniť postup a zákonnosť konania zo strany

správneho orgánu neuviedol právny zástupca žiadny konkrétny dôkaz potvrdzujúci jeho

tvrdenia. Skutočnosť, že sa odvoláva na predmetné rozsudky nepovažujeme za dôkaz, a to z

dôvodu, že neexistuje priama súvislosť, resp. podobnosť medzi kauzami. Napríklad, v

prípade Sinhg proti Českej republike trvalo zaistenie cudzinca na výkon jeho vyhostenia

neúmerne dlhú dobu. Podľa platnej legislatívy, konkrétne §-u 62 ods. 3 zákona o pobyte

cudzincov možno cudzinca zaistiť na dobu nepresahujúcu 180 dní. V prípade kauzy Singh

proti Českej republike trvalo toto zaistenie 1,5 roka. Vo veci Ali proti Švajčiarsku, kde

dôvodom sťažnosti bola nemožnosť vykonania vyhostenia, zastávame názor, že taktiež

nesúvisí s predmetnou sťažnosťou, a to z dôvodu, že cudzinec už raz bol administratívne

vyhostený z územia Slovenskej republiky. Ide o diametrálne odlišné prípady, ktoré sú

špecifické a v žiadnom prípade ich nemožno porovnávať s prípadom sťažovateľa.

V ďalšej časti sťažnosti právny zástupca cudzinca uvádza, že „Zaistenie sťažovateľa

za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia bolo aj v čase vydania rozhodnutia o

zaistení v rozpore s článkom 5 ods. 1 Dohovoru.

Je pravdou, že sťažovateľovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení.

Rozhodnutie OCP PZ BA č p. PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-AV-2006 je z 20. júla 2006

a bolo potvrdené rozhodnutím o odvolaní č. p. PPZ-59/HCP-BA-R-CP-2006 z 2. októbra

2006.

Aj tu však platí uvedené, že na to, aby bolo pozbavenie slobody oprávnené, musí

okrem požiadaviek uvedených výslovne v článku 5 ods. 1 Dohovoru spĺňať aj požiadavku

nevyhnutnosti.“

Úrad hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

napriek tvrdeniu právneho zástupcu, že postup správneho orgánu bol v rozpore s článkom 5

Dohovoru, tento názor nezastáva... Požiadavku nevyhnutnosti uvádzanú právnym

zástupcom predmetný článok 5 Dohovoru neobsahuje. Správny orgán postupoval v zmysle

článku 5 Dohovoru, kde sú vymedzené prípady zákonného pozbavenia slobody, konkrétne

ods. 1 písm. f), nakoľko prebiehalo konanie o administratívnom vyhostení podľa § 57 ods. 1

písm. a) bod 1. zákona o pobyte cudzincov, kde je uvedené, že cudzinec sa vyhostí a určí sa

zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky vtedy, ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný

poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu.

Správny orgán postupoval v zmysle týchto ustanovení, nakoľko bolo možné predpokladať

ohrozenie bezpečnosti Slovenskej republiky na základe Rozsudku Francúzskej republiky

Tribunál de Grande Instance de Paris, číslo: 925339012 zo dňa 7. 4. 2006, kde je

menovaný M. L. vinný zo skutkov kvalifikovaných ako členstvo v skupine

páchateľov/zločincov s úmyslom pripraviť teroristický čin, skutok spáchaný v rokoch 1996-

1997 a 1998 a v R., ako aj v K., T., B. a v B., spoluvina pri falšovaní a pozmeňovaní

úradných dokumentov a pri ich používaní.

K vyjadreniu právneho zástupcu sťažovateľa a k jeho pochybnostiam, či je zaistenie

za účelom výkonu administratívneho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel uvádzam, že

účelom zaistenia bolo fyzické vyhostenie cudzinca z územia Slovenskej republiky na základe

už vyššie spomenutého právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Administratívne vyhostenie je potrebné chápať ako jednostranné rozhodnutie štátu, ktorým

sa cudzinec vykazuje z jeho štátneho územia. Právo vyhostenia je právom absolútnym

a štáty sa ho nemôžu vzdať, pretože by ohrozili svoju vlastnú suverenitu a bezpečnosť. Je

jednou z foriem použitia štátnej moci, ktorá pomocou , zákonov a iných právnych

predpisov určuje rámec fungovania spoločenských vzťahov. Vyhostenie sa vzťahuje na celé

územie Slovenskej republiky; miesto, kam má byť cudzinec vyhostený, správny orgán

v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčuje.

Právny zástupca sťažovateľa namieta, že v čase rozhodovania o zaistení menovaného

mal správny orgán vziať do úvahy uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2

Tost 13/2008 zo 7. augusta 2008 o neprípustnosti vydania sťažovateľa do A. Mám za to, že

napriek neprípustnosti vydania do A. mohol správny orgán rozhodnúť o zaistení a tým

zabezpečiť výkon rozhodnutia o vyhostení vzhľadom na možnosť výkonu v zmysle § 59 ods.

3 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je možné cudzinca dopraviť až na územie štátu,

v ktorom je zabezpečené jeho prijatie. Týmto je odôvodnený účel zaistenia a zabezpečená

možnosť výkonu rozhodnutia o vyhostení.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že sťažovateľ „požiadal o udelenie azylu predtým, ako

bolo vydané rozhodnutie o zaistení.“ Tak, ako ďalej správne uvádza, požiadal o azyl na

nepríslušnom policajnom útvare v zmysle o azyle a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov... Podľa § 3 ods. 8 zákona

o azyle, ak cudzinec požiada o udelenie azylu na policajnom útvare, ktorý je nepríslušný na

prijatie vyhlásenia, poučí cudzinca, ktorý policajný útvar je príslušný, a ak nerozhodne

o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, vydá

doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že útvar

policajného zaistenia pre cudzincov je zároveň príslušným policajným útvarom podľa § 3

ods. 2 písm. d) zákona o azyle, ktorý vyhlásenie prijal, a tým sťažovateľovi nebolo odopreté

právo na preskúmanie jeho žiadosti o udelenie azylu.

Je potrebné doplniť, že sťažovateľ popri rôznych správnych a súdnych konaniach si

bol celý čas od 8. 12. 2006, kedy rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu

vstupu nadobudlo právoplatnosť, vedomý toho, že vzhľadom na jeho neoprávnený pobyt je

povinný opustiť územie Slovenskej republiky. V rozhodnutí však nie je uložená povinnosť

vrátiť sa do A., najmä ak menovaný mal oprávnené obavy o svoj život alebo slobodu. Mohol

tak konať dobrovoľne aj do iných krajín mimo územie „Schengenského priestoru“, avšak,

ak takýto úmysel neprejavil, čoho dôkazom je aj zápisnica o podaní vysvetlenia spísaná pod

č. p.: UHCP-108-7/RHCP-BA-OCP-AV-2008 zo dňa 7. 8. 2009, bolo nevyhnutné rozhodnúť

o jeho zaistení, čím bola zabezpečená možnosť na vykonanie núteného vyhostenia. Počas

lehoty zaistenia boli skúmané všetky možnosti výkonu rozhodnutia o administratívnom

vyhostení doposiaľ neúspešne, aj vzhľadom na ďalšie rozhodnutia súdov na základe

podnetov sťažovateľa.

Zároveň Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.»

2.2 Z vyjadrenia krajského súdu zo 14. septembra 2009 okrem iného vyplýva, že:

„K prijatej sťažnosti sa vyjadrila JUDr. J. U., samosudkyňa, ktorá v danej veci

konala a rozhodla.

JUDr. U. uviedla, že návrh navrhovateľa M. L. bol Krajskému súdu v Trnave

doručený dňa 25. 8. 2008 a bol pridelený vyššej súdnej úradníčke na vykonanie potrebných

úkonov. Vyššia súdna úradníčka dňa 5. 9. 2008 zaslala druhopis návrhu odporcovi na

vyjadrenie so žiadosťou o zaslanie kompletného spisového materiálu zo strany odporcu, bez

ktorého nie je možné vec prejednať a súčasne vyzvala tak odporcu, ako aj právneho

zástupcu navrhovateľa o súhlas s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania podľa

, pričom im uložila 5-dňovú lehotu na vyjadrenie a zaslanie spisového

materiálu.

Dňa 19. 9. 2008 bolo súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa,

z ktorého vyplývalo, že trvá na nariadení pojednávania vo veci. V ten istý deň bolo súdu

doručené i vyjadrenie odporcu k návrhu spolu so spisovým materiálom. Po telefonickom

dohovore s právnym zástupcom navrhovateľa, ktorý netrval na osobnej účasti navrhovateľa

súd upustil od ustanovenia tlmočníka z arabského jazyka a na deň 22. 10. 2008 nariadil

pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca navrhovateľa a zástupca odporcu. Na

tomto pojednávaní sudkyňa JUDr. J. U. rozhodla o návrhu rozsudkom, ktorý bol dňa

24. 10. 2008 expedovaný a právnemu zástupcovi navrhovateľa doručený dňa 30. 10. 2008 a

žalovanému dňa 28. 10. 2008.

Dňa 18. 11. 2008 bolo krajskému súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku a dňa 27. 11. 2008 bol odporcovi expedovaný druhopis odvolania na vyjadrenie,

k čomu mu súd uložil lehotu 10 dní. Vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa bolo krajskému

súdu doručené dňa 12. 12. 2008 a dňa 15. 12. 2008 bol spisový materiál predložený spolu

s predkladacou správou Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o odvolaní.

JUDr. U. ďalej uviedla, že spolu s návrhom na preskúmanie rozhodnutia právny

zástupca navrhovateľa doručil súdu žiadosť o urýchlené rozhodnutie podľa článku 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale nie je v technických ani

právnych možnostiach krajského súdu vec vybaviť v lehote 8-10 dní od napadnutia, pretože

k prejednanej veci je nevyhnutné vyjadrenie odporcu, ako aj zadováženie kompletného

spisového materiálu odporcu podľa § 250l ods. 2 s použitím § 114 ods. 2 a § 250d ods. 1

, ktorý úkon si vyžaduje najmenej lehotu 20 dní. Podľa názoru JUDr. U. nedošlo k

prieťahom v konaní zo strany súdu, sudkyňa postupovala v súlade s ustanoveniami

, ktorý neukladá súdu žiadnu lehotu, v ktorej je nutné takúto

vec vybaviť a veci sa vybavujú podľa poradia. V závere uviedla, že vzhľadom na to, že sa

jednalo o obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa vec súd prejednal prednostne mimo

poradia.

Krajský súd v Trnave sa stotožňuje s vyjadrením vo veci konajúcej sudkyne JUDr. J.

U. a zároveň Vám oznamujeme, že... súhlasíme, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.3 Z vyjadrenia najvyššieho súdu č. k. -79 z 29. septembra 2009 vyplýva,

že:

„Dňa 17. decembra 2008 Krajský súd v Trnave predložil najvyššiemu súdu spisový

materiál spolu s odvolaním navrhovateľa M. L., zast. advokátom Mgr. M. Š. na rozhodnutie

o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -57 zo

dňa 22. októbra 2008. Týmto rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie Oddelenia

cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej

polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, č. k. -8/RHCP-BA-OCP-AV-

2008 zo dňa 7. augusta 2008 o zaistení navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona č.

o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov,

Dňa 19. decembra 2008 bol vytýčený termín pojednávania na deň 15. januára 2009.

Dňa 15. januára 2009 sa uskutočnilo za prítomnosti advokáta navrhovateľa a zástupcu

odporcu pojednávanie, ktoré s ohľadom na to, že predmetom posúdenia bola zložitá právna

otázka senát podľa a odročil na deň 29. januára 2009 za účelom vyhlásenia

rozsudku. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. januára 2009 za prítomnosti advokáta

navrhovateľa a zástupcu odporcu.

Tak ako vyplýva zo spisu písomné vyhotovenie rozsudku bolo dňa 29. januára 2009

predložené do kancelárie najvyššieho súdu a dňa 3. februára vypravené Krajskému súdu

v Trnave na doručenie rozsudku.

Najvyšší súd preto zastáva názor, že z jeho strany nedošlo k porušeniu práva

sťažovateľa na primerané a urýchlené súdne preskúmanie. Preto jeho postup nebol

v rozpore s čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Navrhovateľ bol zaistený na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom

vyhostení navrhovateľa a určení zákazu pobytu na území Slovenskej republiky do 26. apríla

2016.

Odvolací súd v intenciách námietok navrhovateľa preskúmal zákonnosť rozhodnutia

odporcu a napadnutý rozsudok krajského súdu.

Najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že rozhodnutie odporcu

o zaistení navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov bolo potrebné

posudzovať samostatne a aj v nadväznosti na predtým vydané právoplatné rozhodnutie

o vyhostení navrhovateľa o jeho zákaze pobytu na území Slovenskej republiky do 26. apríla

2016. Samotné zaistenie navrhovateľa neznamená ešte jeho vyhostenie z územia Slovenskej

republiky.

Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že došlo k jeho zaisteniu, hoci

požiadal o udelenie azylu, aj touto námietkou sa odvolací súd zaoberal (č. l. 6 a 7

rozsudku).

Konanie o udelenie azylu je osobitne upravené v ustanovení

Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V ustanovení § 3 ods. 2 zákona o azyle je zakotvené, ktorý policajný útvar je

príslušný na vyhlásenie cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu na území Slovenskej

republiky. V prípade navrhovateľa takýmto policajným útvarom v zmysle § 3 ods. 2 písm. d)

zákona o azyle to bol Útvar Policajného zaistenia M. , kde napokon navrhovateľ o udelenie

azylu na území Slovenskej republiky požiadal.

Z administratívneho spisu je zrejmá skutočnosť, že navrhovateľ bol zo strany

odporcu poučený, na ktorom policajnom útvare v zmysle zákona o azyle môže urobiť

vyhlásenie, že žiada o udelenie azylu.

Z administratívneho spisu bola tiež zrejmá skutočnosť, že navrhovateľ sa nachádzal

na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného víza Slovenskej republiky a bez

povolenia príslušných orgánov Slovenskej republiky. Právoplatným rozhodnutím o

administratívnom vyhostení navrhovateľa bol určený jeho zákaz pobytu na území Slovenskej

republiky do 26. apríla 2016.

Námietky, ktoré uplatnil navrhovateľ v odvolacom konaní smerovali proti hore

uvedenému právoplatnému rozhodnutiu o jeho administratívnom vyhostení. Preto k nim ani

odvolací súd nemohol prihliadať.

Podľa názoru najvyššieho súdu námietky uplatnené v ústavnej sťažnosti opätovne

smerujú voči vyššie uvedenému právoplatnému rozhodnutiu a administratívnom vyhostení

navrhovateľa.

Námietky, ktoré uplatnil navrhovateľ v podanej ústavnej sťažnosti sa týkajú jeho

faktického vyhostenia z územia Slovenskej republiky, k čomu nedošlo.

Navrhovateľ je v azylovom konaní a najvyšší súd zatiaľ o jeho azylovej veci nekonal

a nerozhodoval. Až po právoplatnom skončení azylového konania bude opätovne

rozhodované o jeho ďalšom pobyte na území Slovenskej republiky.

Najvyšší súd poznamenáva, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej

judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod

cudzincov z ich územia: Dohovor ani jeho protokoly nezaručujú právo na pobyt cudzinca na

území zmluvného štátu ani právo na azyl. Vyplýva to napr. z jeho rozhodnutí: NA. v.

Spojené kráľovstvo, rozsudok zo 17. júla 2008, Úner v. Holadsko (GC), rozsudok z 18.

októbra 2006, Abdularia Cabales aBakandali v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 28. mája

1985, Baujlifa v. Francúzsko, rozsudok z 21. októbra 1997, Saiah Sheckh v. Holandsko,

rozsudok z 11. januára 2007 alebo Saadi v. Taliansko (GC), rozsudok z 28. februára 2008.

Najvyšší súd má za to, že sťažovateľ rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 29. januára 2009, sp. zn. nebol ukrátený na svojich právach

a nedošlo k porušeniu jeho práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky netrvá na ústnom pojednávaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky.

Navrhujem preto sťažnosť ako nedôvodnú odmietnuť.“

2.4 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku zo 14. októbra 2009

k vyjadreniam dotknutých orgánov verejnej moci uviedol:

„K otázke porušenia článku 5 ods. 4 Dohovoru

Krajský súd v Trnave uvádza že nie je v technických ani právnych možnostiach

krajského súdu vec vybaviť v lehote 8-10 dní.

Technické či iné obmedzenia však nie sú a nemôžu byť dôvodom na porušenie

základného práva jednotlivca, či na ospravedlnenie takéhoto porušenia.

Článok 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s ustálenou judikatúrou súdu hovoria jasným

spôsobom o tom, že súd má o zákonnosti pozbavenia slobody rozhodnúť urýchlene, pričom

pod pojmom urýchlene je potrebné rozumieť lehotu, ktorá sa počíta na dni, v žiadnom

prípade nie na mesiace.

Nie je celkom jasné, čo krajský súd myslí pod právnymi možnosťami, keďže Dohovor

je neoddeliteľnou súčasťou slovenského právneho poriadku a platí aj pre všetky súdy.

Nemôže byť na ujmu základného práva jednotlivca to, že súdy nie sú organizačne

prispôsobené tomu, aby rozhodovali v lehotách, v ktorých je potrebné rozhodovať.

Z tohto pohľadu je aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky len

niekoľko dní pred uplynutím maximálnej lehoty na zaistenie sťažovateľa viac než

oneskorené a Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení ani neuvádza žiadne argumenty, prečo

by sa malo jeho rozhodnutie v takom neskorom čase považovať za rozhodnutie urobené

urýchlene v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru.

Vzhľadom na ustálenú judikatúru ESĽP ako aj na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky nie je možné považovať rozhodnutia Krajského súdu v Trnave v lehote

61 dní a Najvyššieho súdu SR v lehote 160 dní za rozhodnutia spĺňajúce požiadavku na

urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody.

Preto bolo právo sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru porušené.

K otázke porušenia článku 5 ods. 1 Dohovoru v spojení s článkom 5 ods. 4 Dohovoru

K tomuto porušeniu, ktoré sa týka výlučne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sa

Najvyšší súd SR vôbec nevyjadril.

Ako už bolo uvedené a zdôvodnené v ústavnej sťažnosti, mal najvyšší súd pri svojom

rozhodovaní skúmať, či je zaistenie sťažovateľa za účelom jeho administratívneho

vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel a brať do úvahy nie len situáciu pri zaistení

jednotlivca, ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia.

V čase prejednávania otázky zaistenia na Najvyššom súde SR bolo vydané uznesenie

Krajského súdu v Bratislave -51 z 19. decembra 2008, ktorým tento súd

priznal odkladný účinok opravnému prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu Migračného

úradu Ministerstva vnútra SR ČAS: MÚ-475-33/PO-Ž-2008 zo 6. októbra 2008. Krajský

súd tiež stanovil termín pojednávania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

Migračného úradu MV SR na 4. februára 2009.

Lehota 180 dní, počas ktorej mohol byť sťažovateľ najdlhšie zaistený, uplynula

3. februára 2009.

Dňa 15. januára 2009 mal teda Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe

informácie podanej na ústnom pojednávaní v ten deň vedomosť, že sťažovateľ nemôže byť

reálne vyhostený pred uplynutím maximálnej lehoty na zaistenie sťažovateľa.

V čase rozhodovania Najvyššieho súdu SR teda bolo zrejmé, že účel zaistenia –

administratívne vyhostenie sťažovateľa – nemôže byť splnený.

Zaistenie sťažovateľa teda v tom čase za účelom jeho administratívneho vyhostenia

bolo nezmyselné a nemožné.

Najvyšší súd SR napriek tomu, že o uvedených skutočnostiach vedel, nezobral ich do

úvahy.

Bolo by v rozpore s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia

slobody v zmysle článku. 5 ods. 4, keby bolo potrebné podávať nový návrh na preskúmanie

dôvodov zaistenia v čase, keď súdy ešte nerozhodli o predchádzajúcom návrhu.

Požiadavka na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody v spojení

s požiadavkou na opakované preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody vyžadujú, aby

súdy pri preskúmavaní dôvodov zaistenia nebrali do úvahy len situáciu v čase, kedy k

zaisteniu došlo, ale aj situáciu v čase, kedy súdy o zákonnosti zaistenia rozhodujú. To však

Najvyšší súd SR neurobil a k tejto časti sťažnosti sa vo svojom vyjadrení vôbec nevyjadril.

Preto bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené právo

sťažovateľa na osobnú slobodu, ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie súdu.

K otázke porušenia článku 5 ods. 1 Dohovoru

Tak Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky vo svoj ich vyjadreniach opomínajú skutočnosť, že na to, aby bolo pozbavenie

slobody oprávnené, musí okrem požiadaviek uvedených výslovne v článku 5 ods. 1

Dohovoru spĺňať aj požiadavku nevyhnutnosti, pričom na potrebe existencie tejto

požiadavky nič nemení skutočnosť, že nie je explicitne uvedená v článku 5 Dohovoru. ESĽP

sa na požiadavku nevyhnutnosti vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa pozbavenia slobody

podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru totiž pravidelne odvoláva. Ide pritom o všeobecnú

požiadavku bez ohľadu na okolnosti jednotlivých prípadov.

ESĽP vo viacerých rozsudkoch uviedol, že pozbavenie slobody bolo porušením

článku 5 ods. 1 písm. f) z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (pozri napr. Ali proti

Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 5. augusta 1998).

Ak bol teda sťažovateľ zaistený za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia,

mali OCP PZ Bratislava ako aj súdy pri svojom rozhodovaní skúmať, či je zaistenie

sťažovateľa za účelom jeho administratívneho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v ústavnej sťažnosti, zaistenie sťažovateľa

nespĺňalo potrebnú požiadavku nevyhnutnosti v zmysle judikatúry ESĽP k článku 5 ods. 1

a nebolo efektívne a nemohlo splniť svoj účel.

Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že vyhostenie sťažovateľa sa neuskutočnilo počas

celej doby zaistenia a neuskutočnilo sa ani do dnešného dňa. Preto bolo zaistenie

sťažovateľa úplne zbytočné a neefektívne a nesplnilo svoj účel. To mohlo a malo byť

príslušným orgánom zrejmé už v čase ich rozhodovania.

Navyše podľa Z . z. v znení neskorších predpisov je

policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia. Ak už

ministerstvo vnútra považovalo zaistenie sťažovateľa za účelné na začiatku zaistenia, je

zarážajúce, ako ho mohlo za účelné považovať aj ku v neskoršom štádiu zaistenia, najmä po

vydaní rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave v súvislosti s azylovým konaním, keď už bolo

viac než zrejmé, že účel zaistenia vyhostenie sťažovateľa - nebude možné naplniť.

Preto rozhodnutie o zaistení, ďalšie správanie policajných orgánov a rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušili právo

sťažovateľa na slobodu v zmysle článku 5 ods. 1 Dohovoru.“

3. Zároveň právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu oznámil, že na ústnom

pojednávaní o prijatej sťažnosti trvá.

Ústavný súd vec prerokoval na ústnom pojednávaní. Účastníci konania sa na

pojednávaní ospravedlnene nezúčastnili, a to ani právny zástupca sťažovateľa, ktorý trval na

tomto pojednávaní.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: ... zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby,... proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie ...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Článok 5 ods. 4 dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody

vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej

slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)

dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody niektorým zo

spôsobov uvedených v čl. 5 ods. 1 dohovoru, má právo podať návrh na konanie, v ktorom

by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak

je pozbavenie slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutým

alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia,

ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán,

čl. 5 ods. 4 dohovoru nepochybne zaväzuje štát poskytnúť osobe pozbavenej slobody

možnosť obrátiť sa na súd.

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobody jednak právo na

urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právo na periodickú

kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Z hľadiska rýchlosti konania

o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už na mesiace

(Sanchez - Reisse v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 9862/82, rozsudok z 21. októbra 1986,

Bezicheri v. Taliansko, sťažnosť č. 11400/85, rozsudok z 25. októbra 1989).

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol: „Námietkami navrhovateľa

o dôvodnosti a oprávnenosti jeho vyhostenia uplatnenými v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu sa odvolací súd nezaoberal, pretože tieto sa týkali rozhodnutia odporcu

o vyhostení navrhovateľa.“

Krajský súd v rozhodnutí, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, uviedol: „Krajský súd za nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že pokiaľ

rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo už raz vykonané a nieje možné ho opätovne

vykonať. Podľa názoru krajského súdu, je rozhodnutie o administratívnom vyhostení zo dňa

20. 7. 2006 právoplatné, pričom navrhovateľovi bol týmto rozhodnutím určený zákaz vstupu

na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov t. j. do 26. 4. 2016, a pokiaľ táto doba

neuplynula možno toto rozhodnutie vykonať a to aj opakovane. Správny orgán pri výkone

rozhodnutia o administratívnom vyhostení je však povinný rešpektovať novú skutočnosť, a

to vydanie predbežného opatrenia Európskym súdom pre ľudské práva zo dňa 13. 8. 2008,

obsahom ktorého je zákaz vyhostiť navrhovateľa do A. Podľa názoru krajského súdu sa však

zákaz administratívneho vyhostenia pri rešpektovaní ust. § 58 ods. 1, 2 zákona o pobyte

cudzincov, nevzťahuje na ostatné krajiny.“

Podstatou sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľa, že vzhľadom na

nemožnosť jeho vyhostenia mal byť prepustený zo zaistenia. Opačný postup orgánov

verejnej moci, zvlášť najvyššieho súdu, znamená porušenie osobnej slobody chránenej čl. 5

dohovoru. Krajský súd pripustil súvislosť medzi zaistením a vyhostením, ale potvrdil

zaistenie ako zákonné vzhľadom na právoplatné rozhodnutie o vyhostení a vzhľadom na

možnosť vyhostenia do tretej krajiny. Najvyšší súd konštatoval, že medzi zaistením

a vyhostením nie je súvislosť, a preto sa vyhostiteľnosťou nie je potrebné zaoberať. Druhá

časť sťažnosti sa týka rýchlosti rozhodovania súdov o správnych žalobách.

Ústavný súd vo svojej judikatúre mnohokrát zdôraznil nutnosť dôslednej ochrany

osobnej slobody. V rozhodovacej činnosti sa to prejavuje spravidla vo väzobných

veciach a sporadicky aj pri detenciách zo zdravotných dôvodov (porov. napr. rozhodnutie

). Riadnu ochranu si však osobná sloboda zasluhuje aj pri obmedzeniach

vykonávaných správnymi orgánmi voči cudzincom. Zaistenie za účelom vyhostenia

sa vyznačuje tým, že ho vykonáva správny orgán, polícia, s tým, že tam nie je prítomná

automatická súdna ochrana (porov. nález Ústavního soudu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS

10/08).

zaručuje osobnú slobodu v článku 17. Ústavným základom pre obmedzenie

osobnej slobody zaistením na účely vyhostenia je čl. 17 ods. 2 prvá veta, podľa ktorej

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. V predmetnej veci ide o zákon o pobyte cudzincov.

Dohovor je v danom smere obsažnejší, podrobnejší. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) každý

má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem

nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému

vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa § 62 zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť cudzinca na účel

a) výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,

b) výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu 23a) alebo

c) jeho vrátenia podľa osobitného predpisu, 23b) ak neoprávnene vstúpil na územie

Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ bol zaistený na základe § 62 ods. 1 písm. a) zákon o pobyte cudzincov za

účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť, a konanie o vyhostení sú

síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované.

Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom

prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných

prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby

mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť

zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri

väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí

úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do

základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku

nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna

úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné

takto skúmať. V tomto zmysle nie je správny argument sťažovateľa nevyhnutnosťou

(porov.: Větrovský, J.: Princip proporcionality a jeho aplikace na případy zajištení

cizinců Výborem pro lidská práva a Evropským soudem pro lidská práva. In: Jílek, D.,

Pořízek, P. (eds.): SPOLEČNÝ EVROPSKÝ AZYLOVÝ SYSTÉM: ZÁSAHY

DO OSOBNÍ SVOBODY. Kancelář veřejného ochránce práv: Brno 2010, s. 8 a nasl.

Dostupné na internete: <http://www.ochrance.cz/publikace/sborniky-z-konferenci/>

<http://www.ochrance.cz/fileadmin/user_upload/Publikace/Azylovy_system_konference.pd

f>. Pri administratívnom zaistení teda nemusia byť naplnené obdobné podmienky

nevyhnutnosti ako pri väzbe (porov. CHAHAL v. THE UNITED KINGDOM [GC],

sťažnosť č. 22414/93, rozsudok z 15. novembra 1996, bod 112; rozhodnutie ESĽP

o prijateľnosti AGNISSAN v. DENMARK, sťažnosť č. 39964/98, 4. október 2001, s 10;

ABDOLKHANI AND KARIMNIA v. TURKEY, sťažnosť 30471/08, rozsudok z 22.

septembra 2009, bod 129; SAADI v. THE UNITED KINGDOM [GC], sťažnosť

č. 13229/03 z 29. januára 2008, bod 72; Mole, N., Meredith, C.: Asylum and the European

Convention on Human Rights, Human Rights Files No. 9, Council of Europe, 2010, s. 147

a nasl.). To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve

naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie

o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou..

Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu

možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno

rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Možno

v tomto smere dať do pozornosti anglické znenie dohovoru: „Everyone has the right to

liberty and security of person. No one shall be deprived of his liberty save in the following

cases and in accordance with a procedure prescribed by law: the lawful arrest or detention

of a person to prevent his effecting an unauthorised entry into the country or of a person

against whom action is being taken with a view to deportation or extradition“.

Konkretizáciou týchto ústavnoprávnych noriem je § 63 písm. e) a f) zákona o pobyte

cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný

e) skúmať po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia,

f) prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného cudzinca,

1. ak zanikol účel zaistenia,

2. na základe rozhodnutia súdu alebo

3. ak uplynula lehota 180 dní.

V tejto súvislosti je užitočné pripomenúť aj vývoj právnej úpravy. Pôvodné znenie

zákona o pobyte cudzincov používalo pojem „dôvod“, a nie „účel“ zaistenia. Uvedené sa

zmenilo novelou Dôvodová správa k tomu

uvádza (ČPT 75, 4. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky):

„K bodu 89 (§ 62 ods. 1)

Navrhovaná zmena vychádza z potrieb aplikačnej praxe. Súčasná právna úprava

stanovuje dôvody, kedy môže policajný útvar zaistiť cudzinca, avšak neuvádza účel

zaistenia. Dôvody zaistenia v doterajšej právnej úprave uvedené v písmenách a), b), d) a e)

sú duplicitné a navrhovanou zmenou sa ich duplicita vylučuje. Napríklad, ak cudzinec

neoprávnene vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa tu neoprávnene zdržiava alebo

sa pokúsil z územia Slovenskej republiky neoprávnene vstúpiť na územie susedného štátu,

je to vždy dôvod na jeho administratívne vyhostenie. To znamená, že zaistenie cudzinca na

účel jeho administratívneho vyhostenia subsumuje aj spomenuté dôvody.

Z aplikačnej praxe vyplynulo, že i keď existuje dôvod na zaistenie, toto nie je vždy

účelné, napríklad u cudzinca môže byť už v čase jeho zaistenia zrejmé, že pobyt cudzinca

v zariadení by bol vzhľadom na nemožnosť jeho administratívneho vyhostenia

z objektívnych dôvodov neefektívny. ...

K bodom 91 a 92 [§ 63 písm. e) a f)]

Navrhovaná zmena vychádza z potrieb aplikačnej praxe. Podľa súčasnej právnej

úpravy je policajný útvar povinný skúmať, či trvajú dôvody zaistenia a prepustiť cudzinca,

ak dôvod zaistenia zanikol. Dôvody zaistenia však zaniknúť nemôžu. Zaniknúť môže iba

účel, na ktorý bol cudzinec zaistený.

Navrhovaná zmena súvisí so zmenou v bode 89.“

Vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal ESĽP.

Vo veci Samie Ali contre Suisse, prípadne ALI contre la SUISSE [správa Európskej

komisie pre ľudské práva (ďalej aj „Komisia“), sťažnosť č. 24881/94, správa prijatá

26. februára 1997; je potrebné odlišovať od procesného rozsudku v tejto veci, ktorý bol

vydaný 5. augusta 1998; k povahe správy porov. Sudre, F.: Mezinárodní a evropské právo

lidských práv, Brno, 1997, s. 275 a nasl.] bol sťažovateľ, občan Somálska, zaistený pre

účely vyhostenia. Komisia uznala, že detencia bola v súlade so švajčiarskym právom.

Švajčiarske úrady nariadili vyhostenie sťažovateľa, aj keď im bolo známe, že je to nemožné

vzhľadom na chýbajúce cestovné doklady. Komisia konštatovala, že ak úradom je jasná

nemožnosť výkonu vyhostenia, tak zaistenie nemôže byť považované za také, ktoré smeruje

k vyhosteniu (porov. bod 41 správy – <La Commission estime que, lorsque les autorités ont

conscience d'une impossibilité de l'exécution de l'expulsion, tel que ce fut le cas en l'espèce,

la détention ordonnée à ce moment précis ne saurait plus être considérée comme une

détention dans le cadre d'une „procédure d'expulsion [qui] est en cours“>.- Komisia je toho

názoru, že v prípade, keď úrady sú si vedomé nemožnosti výkonu vyhostenia, tak ako to

bolo v tomto prípade, potom zaistenie, ktoré bolo nariadené práve v tomto čase, nemôže byť

naďalej považované za zaistenie v rámci „konania o vyhostenie, ktoré prebieha“.). Komisia

v správe konštatovala porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Vo veci AGNISSAN v. DENMARK (sťažnosť č. 39964/98, rozhodnutie

o prijateľnosti zo 4. októbra 2001) bol sťažovateľom občan Pobrežia Slonoviny, ktorý

pôvodne zatajoval svoju identitu a detenciu považoval za neprimerané opatrenie, priam za

obťažovanie (harassment) a ďalej za opatrenie nesmerujúce k vyhosteniu (with a view to

deportation). Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že detencia za účelom vyhostenia

podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru nemusí spĺňať kritérium nevyhnutnosti, tak ako to je

v režime čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, a teda pri nej platí odlišná úroveň ochrany.

V každom prípade však musí prebiehať konanie s riadnou starostlivosťou (due dilligence).

Európsky súd pre ľudské práva opätovne pripomenul závery Komisie z veci ALI contre la

SUISSE, že ak je úradom známe, že vyhostenie nemôže byť realizované, tak už ďalej

nemôže byť detencia považovaná za smerujúcu k vyhosteniu (rozhodnutie ESĽP

o prijateľnosti AGNISSAN v. DENMARK, sťažnosť č. 39964/98, 4. október 2001, s. 11).

V danom prípade ESĽP konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ

nespolupracoval s úradmi (pôvodne bol na slobode, ale pretože nechodil na pohovory tak

bol zaistený), tak detencia v rámci danej primeranej doby bola vhodná (appropriate)

a pripomenul, že podľa judikatúry detencia nemusí byť nevyhnutná (k nevyhnutnosti porov.

, bod 38, , bod 20), čo postačuje ku záveru, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená z hľadiska námietky porušenia čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

Vo veci ABDOLKHANI AND KARIMNIA v. TURKEY išlo o irackých občanov,

ktorým hrozilo vyhostenie do Iraku, kde im hrozilo vzhľadom na ich politickú príslušnosť

zlé zaobchádzanie. Prípadné vyhostenie pozastavil ESĽP vydaním predbežného opatrenia

podľa čl. 39 rokovacieho poriadku ESĽP. V súvislosti s vyhostiteľnosťou po vydaní

predbežného opatrenia ESĽP uviedol, že konania o vyhostenie by museli byť prerušené

s dôsledkami pre osobnú slobodu sťažovateľa. Inými slovami, do vydania predbežného

opatrenia boli uskutočňované kroky smerujúce k vyhosteniu, a teda účel detencie bol

naplnený, akonáhle bola konštatovaná nevyhostiteľnosť predbežným opatrením, tak ďalšia

detencia sťažovateľa nemohla byť „za účelom vyhostenia“. To však nebráni vyhosteniu

sťažovateľov do inej krajiny, ak by bol odôvodnený záver, že úrady tejto inej krajiny

nevyhostia sťažovateľov do Iránu alebo Iraku.

Z hľadiska komparatívneho, vnímajúc podobnosť právnej úpravy, sú hodné vzatia do

úvahy české prípady rozhodované tamojším Nejvyšším správním soudem. Ide o prípad

Kamran K. (Afganistán) proti Policii České republiky o zajištění cizince, rozsudok

Nejvyššího správniho soudu č. k. -61 (dostupné na internete <www.nssoud.cz,

http://www.nssoud.cz/files/SOUDNI_VYKON/2009/0012_1As__0900061A_prevedeno.pdf

>). V časti veci týkajúcej sa zaistenia sa uvádza: „Žalobce (stěžovatel) podal proti rozsudku

městského soudu kasační stížnost, v níž uvedl, že městský soud nesprávně vyložil § 124 odst.

1 zákona o pobytu cizinců (Zajištění cizince za účelem správního vyhoštění, pozn. ÚS). K

zajištění cizince může dojít při současném splnění dvou zákonem předepsaných podmínek:

(i) cizinci bylo doručeno sdělení o zahájení řízení o správním vyhoštění a (ii) je-li

nebezpečí, že by mohl ohrozit bezpečnost státu, závažným ůsobem narušit veřejný

pořádek nebo mařit anebo ztěžovat výkon rozhodnutí o správním vyhoštění, zejména je-li

zjištěno, že cizinec se v minulosti dopustil jednání uvedeného v § 119 odst. 1 písm. a) nebo

písm. b) bodu 6 anebo 7 zákona o pobytu cizinců, nebo je-li cizinec evidován v evidenci

nežádoucích osob. I pokud by první podmínka byla shledána, není v žádném případě

splněna podmínka druhá. Z toho, že stěžovatel přicestoval na falešný cestovní doklad nelze

učinit závěr, že v budoucnu by toto jednání mohl opakovat. Stěžovatel takto postupoval

proto, že to byla jediná možnost, jak opustit Afghánistán, kde mu hrozilo nebezpečí

pronásledování, a dostat se do České republiky, kde by mohl požádat o mezinárodní

ochranu. Legální vycestování afghánských občanů do České republiky je z důvodu

uplatňované vízové politiky prakticky nemožné. Žalobce dále namítl, že je třeba zohlednit

§ 119a odst. 1 zákona o pobytu cizinců, stejně jako čl. 31 Úmluvy o právním postavení

uprchlíků, které vylučují postih uprchlíků za nelegální vstup do země za účelem podání

žádosti o azyl.

Městský soud v Praze správni žalobu zamítl. ... Žalobní námitka nepřípustnosti

vyhoštění žalobce dle § 119a odst. 1 zákona o pobytu cizinců pak neobstojí proto, že

vyhoštění a zajištění jsou dva rozdílné instituty. Nelze pak namítat nepřípustnost vyhoštění

v řízení o přezkumu rozhodnutí o zajištění.“

Nejvyšší správní soud na túto argumentáciu reagoval takto: „Žalovaný svým

postupem ignoroval účel, pro který bylo omezení osobní svobody v podobě zajištění cizinců

přijato, a to především zabránění maření výkonu správního vyhoštění. Pokud v případě

žalobce správní vyhoštění nepřipadalo v úvahu, ať již z důvodu § 119a odst. 1 zákona o

pobytu cizinců a čl. 31 Úmluvy o právním postavení uprchlíků (zákaz vyhoštění z důvodu

nelegálního vstupu na území za účelem žádosti o azyl) a nebo pro důvod znemožňující

vycestování do země původu, postrádalo zákonem aprobovaného smyslu i zajištění

stěžovatele. V tomto bodě je třeba odmítnout názor městského soudu, že zajištění a

vyhoštění jsou zcela odlišné instituty s rozdílnými podmínkami aplikace. Naopak, je třeba

trvat na tom, aby správní orgány při rozhodování o zajištění cizince zvážily, zda je výkon

správního vyhoštění alespoň potenciálně možný.“

Z rozhodnutia vzišla nasledujúca právna veta: „Nezbytným předpokladem pro

rozhodnutí o zajištění cizince podle § 124 odst. 1 zákona č. 326/1999 Sb., o pobytu cizinců

na území České republiky je úvaha správního orgánu o tom, zda je vůbec možné rozhodnout

o správním vyhoštění cizince a toto rozhodnutí vykonat.“

Obdobne postupoval nejvyšší správní soud vo veci D. D. proti Policii

České republiky, Oblastnímu ředitelství služby cizinecké policie Ústí nad

Labem, rozsudok Nejvyššího správniho soudu č. k. -66 (publikované pod

č. 7/2010 Sb. Nejvyššího správniho soudu, dostupné na internete <www.nssoud.cz,

http://www.nssoud.cz/files/SOUDNI_VYKON/2009/0080_2As__0900_43193551_63aa_45

5a_8be1_c2e61841bd3f_prevedeno.pdf>). Sťažovateľ bol políciou zaistený za účelom jeho

predania podľa readmisnej dohody. Sťažovateľ sa po zrušení dlhodobého pobytu zdržoval

na území Českej republiky neoprávnene, bez platného víza. Podstatou veci bola otázka

neprimeranosti a nadbytočnosti zaistenia. Nejvyšší správní soud na túto argumentáciu

reagoval takto: „Ustanovení § 129 zákona o pobytu cizinců (Zajištění cizince za účelem

jeho předání nebo průvozu, pozn.) jako podmínku pro zajištění stanoví zjištění

neoprávněného vstupu nebo pobytu na území. Nejedná se však o podmínku jedinou; např.

(obiter dictum, pozn.) musí být rovněž zjištěno, že vycestování cizince není vyloučeno (§ 179

zákona o pobytu cizinců, zásada non-refoulement, pozn.). Logickým předpokladem zajištění

je, že jeho účel bude moci být naplněn.“

Možno upresniť, že v danej veci totiž nebolo sporné, či existujú „důvody

znemožňující vycestování“ (§ 179) ale to, či môže byť cudzinec vyhostený na základe

právoplatného alebo vykonateľného rozhodnutia. Nebola teda splnená úplne iná podmienka

vyhostenia. Podstata rozsudku, teda, že sa skúma naplniteľnosť účelu zaistenia, ostáva však

relevantná.

Z rozhodnutia vzišla nasledujúca právna veta: „Logickým předpokladem zajištění

cizince podle § 129 zákona č. 326/1999 Sb., o pobytu cizinců na území České republiky, je,

že jeho účel bude moci být naplněn. Proto je třeba při rozhodování o zajištění brát v úvahu

i podmínky převzetí cizince druhou smluvní stranou.“

Z domácej právnej úpravy, zo záväznej judikatúry ESĽP, z komparatívnej judikatúry

a vôbec z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia je zrejmé, že obmedzenie osobnej

slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť.

Nepochybne definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, ale súd nemôže

ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.

Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný

hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej

slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.

Najvyšší súd konštatovaním, že konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú

oddelené, a neposúdením vyhostiteľnosti ako podmienky zaistenia porušil procesný

komponent osobnej slobody sťažovateľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd považoval za najzávažnejšie porušenie základného práva skutočnosť, že

najvyšší súd explicitne odmietol spojitosť medzi zaistením a jeho účelom, teda otázku

vyhostiteľnosti, aj keď najvyšší súd rozhodol formálne rovnako ako krajský súd. Z tohto

dôvodu, a z dôvodu subsidiarity, už nepovažoval za nutné zaoberať tou časťou sťažnosti,

ktorá smeruje proti krajskému súdu a proti cudzineckej polícii. Možno uviesť, že krajský

súd do určitej miery postupoval v súlade s koncepciou spojitosti medzi zaistením a jeho

účelom. V prípade krajského súdu by inak bolo relevantné posúdiť, či správne orgány

s riadnou starostlivosťou pristupovali k preverovaniu možnosti vyhostenia do tretej krajiny

(bod 5 výroku tohto nálezu).

III.

Pre účely preskúmania namietaného porušenia práva na urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti pozbavenia slobody sťažovateľa (čl. 5 ods. 4 dohovoru) postupom krajského

súdu a postupom najvyššieho súdu ústavný súd vyžiadal na vec sa vzťahujúce súdne spisy

(spis krajského súdu sp. zn. a spis najvyššieho súdu sp. zn. ),

z ktorých vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

- 25. august 2008 – krajský súd prijal na konanie opravný prostriedok sťažovateľa proti

rozhodnutiu o jeho zaistení vydaného cudzineckou políciou pod č. p. UHCP-108-8/RHCP-

BA-OCP-AV-2008 (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“), zároveň právny zástupca

sťažovateľa požiadal o urýchlené rozhodnutie o zákonnosti rozhodnutia o zaistení,

- 5. september 2008 – krajský súd zasielal opravný prostriedok sťažovateľa cudzineckej

polícii na vyjadrenie a zároveň požiadal cudzineckú políciu o zaslanie kompletného

spisového materiálu vo veci napadnutého rozhodnutia o zaistení, a tiež poučil cudzineckú

políciu a sťažovateľa o možnosti rozhodnúť vo veci bez pojednávania,

- 19. september 2008 – právny zástupca sťažovateľa oznámil krajskému súdu, že trvá na

nariadení pojednávania, zároveň uviedol, že v prípade vypočúvania sťažovateľa je jeho

materinským jazykom arabský jazyk; cudzinecká polícia predložila krajskému súdu spisový

materiál týkajúci sa rozhodnutia o zaistení sťažovateľa a vyjadrila sa k veci,

- 24. september 2008 – krajský súd uznesením ustanovil Ing. O. A. za tlmočníčku z jazyka

arabského do jazyka slovenského a naopak,

- 24. september 2008 – krajský súd nariadil pojednávanie prv na 15. október 2008 a neskôr

na 22. október 2008,

- 10. október 2008 – krajský súd predvolával účastníkov konania na pojednávanie,

- 22. október 2008 – krajský súd po vyjadreniach účastníkov konania vyhlásil rozsudok,

ktorým potvrdil rozhodnutie cudzineckej polície o zaistení sťažovateľa,

- 18. november 2008 – krajskému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľa z 10. októbra

2008 proti rozsudku z 22. októbra 2008,

- 27. november 2008 – krajský súd doručoval odvolanie sťažovateľa cudzineckej polícii na

vyjadrenie v lehote 10 dní,

- 12. december 2008 – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia legislatívy

a vonkajších vzťahov (ďalej len „ministerstvo vnútra“) sa vyjadrilo k odvolaniu sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu,

- 17. december 2008 – spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľa,

- 19. december 2008 – najvyšší súd nariadil pojednávanie na 15. január 2009,

- 15. január 2009 – po vyjadrení právneho zástupcu sťažovateľa a zástupkyne cudzineckej

polície najvyšší súd odročil pojednávanie na 29. január 2009 z dôvodu právnej zložitosti

prejednávanej otázky,

- 29. január 2009 – najvyšší súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil,

- 5. február 2009 – spis bol najvyšším súdom vrátený krajskému súdu,

- 9. február 2009 – krajský súd doručoval rozhodnutie najvyššieho súdu právnemu

zástupcovi sťažovateľa (prevzal 18. februára 2009) a cudzineckej polícii (doručené

11. februára 2009),

- 18. február 2009 – rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2009

nadobudol právoplatnosť.

Zo skutkového stavu veci vyplýva, že sťažovateľ bol 7. augusta 2008 zaistený,

a to podľa vtedy účinného § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, teda z dôvodu

výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

Z obsahu podanej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ v jej prvej časti vytýka

všeobecným súdom (krajskému súdu a najvyššiemu súdu) predovšetkým pomalosť ich

konania pri skúmaní dôvodnosti pozbavenia jeho slobody cudzineckou políciou ako

správnym orgánom.

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru krajským súdom

Zo spisu krajského súdu sp. zn. , resp. z prehľadu vykonaných úkonov

vyplýva, že krajský súd v tejto veci konal od 25. augusta 2008 do 17. decembra 2008

a následne od 5. februára 2009 do 9. februára 2009. Od prijatia opravného prostriedku

sťažovateľa krajským súdom na konanie po vykonanie prvého úkonu vo veci (zaslanie

opravného prostriedku na vyjadrenie cudzineckej polícii a vyžiadanie administratívneho

spisu 5. septembra 2008) uplynulo 11 dní. Päť dní po oznámení právnym zástupcom

sťažovateľa, že trvá na nariadení pojednávania a že je potrebné pribrať do konania

tlmočníka, krajský súd nariadil pojednávanie a ustanovil tlmočníka. Pojednávanie, na

ktorom bol zároveň vyhlásený rozsudok, sa uskutočnilo až po 28 dňoch od jeho nariadenia

(aj keď pôvodne bolo určené na 15. október 2008, napokon sa uskutočnilo 22. októbra

2008). Odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo tomuto súdu doručené

18. novembra 2008 a k jeho doručovaniu cudzineckej polícii na vyjadrenie pristúpil krajský

súd 27. novembra 2008, t. j. po uplynutí 9 dní. Od doručenia vyjadrenia ministerstva vnútra

k odvolaniu sťažovateľa po predloženie spisu najvyššiemu súdu krajským súdom prešlo

5 dní. Po vrátení spisu najvyšším súdom krajský súd doručoval rozsudok najvyššieho súdu

účastníkom konania po 4 dňoch. Rozhodnutia súdov sa napokon stali právoplatnými

18. februára 2009.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd síce vykonával úkony nevyhnutné pre

rozhodovanie a rozhodnutie o veci, avšak jeho konanie nemožno považovať za urýchlené.

Celková doba konania, ktorú skutočne mohol krajský súd svojím postupom reálne

ovplyvniť, bola 62 dní.

Podľa vyjadrenia vo veci konajúcej zákonnej sudkyne, s ktorým sa predsedníčka

krajského súdu vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti stotožnila, ustanovenia

(ďalej aj „OSP“) týkajúce sa rozhodovania o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 2 s použitím § 114 ods. 2

a ) neumožňujú rozhodovanie a rozhodnutie takejto veci v lehote 8 – 10

dní od jej napadnutia (neumožňujú to ani technické možnosti krajského súdu) a navyše

neukladá žiadnu lehotu, v ktorej má takéto konanie prebehnúť.

Zákonná sudkyňa je preto presvedčená, že vo veci nedošlo k prieťahom v konaní a vec bola

prejednaná prednostne mimo poradia.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí byť pravidelná súdna kontrola v súlade

s hmotnoprávnymi aj procesnoprávnymi normami vnútroštátnej legislatívy a musí byť

vykonávaná v súlade s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (porov.

AFFAIRE SINGH c. REPUBLIQUE TCHEQUE, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok

z 25. januára 2005, bod 74 a nasl.)

Ústavný súd sa už včasnosťou rozhodovania o osobnej slobode pri zaistení

za účelom vyhostenia zaoberal a konštatoval porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vo veci

sp. zn. (rozhodovanie trvalo 4 mesiace) a vo veci sp. zn. dokonca

6 mesiacov [porov. Šnírerová, M.: Zaistenie cudzincov na území Slovenskej republiky. In:

Jílek, D., Pořízek, P. (eds.): SPOLEČNÝ EVROPSKÝ AZYLOVÝ SYSTÉM: ZÁSAHY

DO OSOBNÍ SVOBODY. Kancelář veřejného ochránce práv: Brno 2010, s. 83 a nasl.;

porov. tiež citovaný rozsudok Nejvyššího správniho soudu č. k. -61 – právna

veta: II. O žalobě proti rozhodnutí o zajištění cizince je třeba podle § 56 odst. 2 s. ř. s. a čl. 5

odst. 4 Úmluvy o ochraně základních práv a svobod (č. 209/1992 Sb.) rozhodnout

přednostně a urychleně. Pokud soud o takové žalobě rozhodne až po uplynutí zákonné

stoosmdesátidenní lhůty pro zajištění cizince (§ 125 odst. 1 zákona č. 326/1999 Sb.,

o pobytu cizinců na území České republiky), nejsou zpravidla požadavky na přednostní

a urychlené vyřízení splněny. Přednostně a urychleně je třeba postupovat rovněž při

předložení spisu s kasační stížností zajištěného cizince Nejvyššímu správnímu soudu k

rozhodnutí.]

Zákon o pobyte cudzincov v § 62 ods. 6 explicitne ustanovuje, že o opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení rozhodne súd bezodkladne (porov. nález sp. zn.

). Nutnosť takto postupovať teda vyplýva tak z vnútroštátnej úpravy, ako aj

z čl. 5 ods. 4 dohovoru jednak z pozície jeho autonómnych a prednostných účinkov

a judikatúry k nemu sa viažucej, ako aj z pozície jeho spätného odkazu na národné právo.

Uvedené je aj reakciou na argument, že neukladá žiadnu lehotu, v ktorej má takéto

konanie prebehnúť. Možno však ešte doplniť, že urýchlenosť nemá byť na úkor

starostlivého posúdenia veci.

Vzhľadom na všetky relevantné okolnosti tohto prípadu podľa názoru ústavného

súdu bolo možné a primerané súdne preskúmanie pozbavenia slobody sťažovateľa vykonať

krajským súdom v lehote podstatne kratšej, teda „urýchlene“. Z tohto treba vyvodiť

jednoznačný záver, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti

pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku tohto nálezu).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru najvyšším súdom

Z prehľadu úkonov vykonaných najvyšším súdom vyplýva, že tento vo veci konal od

17. decembra 2008 do 5. februára 2009. Po predložení spisu krajským súdom s odvolaním

sťažovateľa proti rozsudku z 22. októbra 2008 najvyšší súd po dvoch dňoch nariadil

pojednávanie na 15. január 2009, t. j. o 27 dní. Z dôvodu právnej zložitosti veci bolo toto

pojednávanie odročené o ďalších 14 dní. K vráteniu spisu krajskému súdu napokon došlo po

siedmich dňoch od vyhlásenia rozsudku najvyšším súdom.

Celková doba trvania konania, ktorú najvyšší súd mohol svojím postupom ovplyvniť,

predstavuje 50 dní. Ani túto lehotu ústavný súd nemôže (rovnako ako v prípade krajského

súdu) akceptovať ako súladnú s ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Rovnako v prípade postupu najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že bolo

možné a primerané súdne preskúmanie pozbavenia slobody sťažovateľa vykonať v omnoho

kratšej lehote, počítanej na dni. Preto neprichádza do úvahy iné, len takisto vysloviť záver,

že aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti pozbavenia slobody

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku tohto nálezu).

K porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru ústavný súd dodáva, že v rámci starostlivého

prístupu súdov pri súdnom posudzovaní zaistenia je potrebné vnímať aj absenciu explicitnej

právnej úpravy, ktorá by umožňovala pravidelný prieskum dôvodnosti zaistenia (porov.

§ 200o a nasl. OSŘ v Českej republike).

IV.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) môže ústavný

súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal v súvislosti s porušením svojho práva na urýchlené preskúmanie

zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského

súdu a najvyššieho súdu priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia práva na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody nie je dostatočným

zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj

finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia , ktoré

podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv

sťažovateľa, najmä na intenzitu porušenia a význam konania pre sťažovateľa považuje za

primerané vo vzťahu ku krajskému súdu v sume 2 000 € a vo vzťahu k najvyššiemu súdu

v sume 1 000 €, celkovo teda 3 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal aj o priznanie

náhrady trov právneho zastúpenia.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk (105,42 €) a hodnota režijného paušálu

je 191 Sk (6,34 €). Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je

115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

V súvislosti s právnym zastúpením sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je

možné považovať za účelný jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 (prevzatie

a príprava zastúpenia 16. októbra 2008) a dva úkony právnej služby uskutočnené v roku

2009 (sťažnosť ústavnému súdu zo 17. apríla 2009 a stanovisko k vyjadreniam cudzineckej

polície, krajského súdu a najvyššieho súdu zo 14. októbra 2009). Celkovo predstavujú

účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia sťažovateľa sumu 357,46 € vrátane režijného

paušálu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal úhradu trov v tejto sume, tak ako to je

uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010