Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 135/09
PDF · 219.98 KB
No categories available
III. ÚS 135/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci
sťažnosti Y. A., štátneho občana Maroka, zastúpeného advokátom JUDr. B. B., B.,
pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
42 Sp 80/2008 v súvislosti s nedodržaním požiadavky bezodkladného rozhodovania
o pozbavení osobnej slobody takto
rozhodol:
1. Základné právo Y. A. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
42 Sp 80/2008 v súvislosti s nedodržaním požiadavky bezodkladného rozhodovania
o pozbavení jeho osobnej slobody p o r u š e n é b o l o .
2. Y. A. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktoré j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Y. A. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 276,60 €
(slovom dvestosedemdesiatšesť eur a šesťdesiat centov), ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť
Krajský súd v Trnave na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. B., B., do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti Y. A. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 135/09-7 zo 14. mája 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Y. A., štátneho
občana Maroka (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. B., B.,
pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sp 80/2008 v súvislosti s nedodržaním
požiadavky bezodkladného rozhodovania o pozbavení osobnej slobody.
Podstatou sťažovateľových námietok bolo tvrdenie, že postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sp 80/2008 došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods.
4 dohovoru z dôvodu, že o jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Úradu hraničnej
a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej
polície Bratislava, oddelenia hraničnej polície B. – R. (ďalej len „úrad hraničnej
a cudzineckej polície“) č. UHCP-60-6/RHCP-BA-Ru-AV-2008 z 25. júla 2008, ktorým bol
ako cudzinec zaistený a ktoré znamenalo zásah do jeho osobnej slobody, rozhodol krajský
súd po takmer 6 mesiacoch, aj keď podľa § 62 ods. 6 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o pobyte cudzincov“) bol povinný tak učiniť bezodkladne.
Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sp 80/2008 v súvislosti s rozhodovaním o jeho opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu úradu hraničnej a cudzineckej polície o zaistení porušil jeho
právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume
5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky,
a to listom sp. zn. Spr 393/09 z 2. júna 2009, z ktorého okrem iného vyplynulo:
„K sťažnosti sa vyjadrila JUDr. P. P., sudkyňa, ktorá v danej veci konala...
JUDr. P. P. uviedla, že opravný prostriedok proti rozhodnutiu ÚHCP-60-6/RHCP-
BA-Ru-AV-2008 zo dňa 25. 07. 2008 o zaistení bol Krajskému súdu v Trnave doručený dňa
12.08. 2008. Krajský súd v Trnave v súlade s § 250 e) O. s. p. a s § 250 d) ods. 1 O. s. p.
rovnopis odvolania úpravou zo dňa 14. 08. 2008 doručil odporcovi, ktorého súčasne vyzval,
aby sa v lehote 30 dní odo dňa doručenia podania k nemu písomne vyjadril, zaslal spisový
materiál a poučil ho podľa § 250 f) O. s. p. o možnosti rozhodnúť vec bez pojednávania.
Na výzvu, ktorú odporca prevzal dňa 10. 9. 2009 nereagoval, preto ho konajúci súd
opätovne pod hrozbou udelenia poriadkovej pokuty vyzval úpravou zo dňa 29. 10. 2009,
aby si vyžadovanú povinnosť splnil v lehote 10 dní (správne má byť 10. 9. 2008
a 29. 10. 2008).
Odporca spisový materiál spolu s vyjadrením k opravnému prostriedku
a so súhlasom s prejednávaním veci bez pojednávania predložil súdu až dňa 21. 11. 2008
a Krajský súd v Trnave určil na deň 15. 1. 2009 termín vyhlásenia rozhodnutia.
Zo spisu vyplýva, že termín vyhlásenia rozhodnutia určený na deň 15. 1. 2009 bol
dňa 12. 1. 2009 preložený na deň 26. 1. 2009 z dôvodu, že od 13. 1. 2009 do 22. 1. 2009
bola konajúca sudkyňa JUDr. P. P. práceneschopná, o čom predkladám v kópii potvrdenie
o dočasnej práceneschopnosti. Následne pokynom nachádzajúcim sa v spise na č. l. 28
dňa 19. 1. 2009 bol i tento termín zrušený z dôvodu účasti na školení v dňoch 26. a 27. 1.
2009 a určený nový termín pre vyhlásenie rozhodnutia na deň 2. 2. 2009, kedy bol vo veci
bez nariadenia pojednávania a bez účasti účastníkov vyhlásený rozsudok... Dňa 16. 2. 2009
bol rozsudok doručený právnemu zástupcovi navrhovateľa a dňa 16. 02. 2009 odporcovi.
Navrhovateľ napriek neúspechu v konaní proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nepodal
a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 4. 3. 2009...
Občiansky súdny poriadok však neurčuje striktne žiadnu lehotu, počas ktorej má byť
o návrhu rozhodnuté, na základe čoho nemožno konštatovať, že by bolo porušené právo
sťažovateľa na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody.“
Označeným listom predsedníčka krajského súdu zároveň oznámila, že v konaní pred
ústavným súdom netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.
Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 29. júna 2009
taktiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho prerokovania danej veci.
Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci
samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Z citovaného článku jednoznačne vyplýva, že garancie dané dohovorom sa poskytujú
každému, kto bol istým spôsobom pozbavený osobnej slobody. Nepôjde teda len o prípady
pozbavenia osobnej slobody v súvislosti s uvalením väzby, k uplatneniu ktorej dochádza pri
splnení zákonných predpokladov v rámci trestného konania, ale pôjde o akýkoľvek prípad
zásahu do osobnej slobody jednotlivca, ktorý bude mať možnosť podať návrh na súdny
prieskum rozhodnutia týkajúci sa tohto zásahu. A keďže pôjde o významný zásah
do osobnej sféry tej-ktorej osoby, vo veci konajúci súd musí pri preskúmavaní zákonnosti
daného zásahu postupovať s náležitou starostlivosťou a bez akéhokoľvek odkladu.
Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“
(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru,
to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie
do vyhlásenia rozhodnutia. Z hľadiska rýchlosti konania o pozbavení slobody by malo ísť
o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už na mesiace (Sanchez – Reisse
c. Švajčiarsko, Bezichieri c. Taliansko).
Podľa § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť cudzinca
na účel
a) výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia...
c) jeho vrátenia podľa osobitného predpisu, ak neoprávnene vstúpil na územie
Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.
Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na 180 dní.
Podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar bezodkladne vydá
cudzincovi rozhodnutie o zaistení a umiestni cudzinca v zariadení...
Podľa § 62 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov zaistený cudzinec môže podať proti
rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok na súd do 15 dní od doručenia rozhodnutia
o zaistení; o opravnom prostriedku rozhodne súd bezodkladne. Podanie opravného
prostriedku nemá odkladný účinok.
Podľa § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podľa ustanovení tejto hlavy
sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.
Podľa § 250s prvej vety Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdu,
ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie.
Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrenia predsedníčky
krajského súdu, ako aj z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 42 Sp 80/2008 ústavný
súd zistil, že 12. augusta 2008 bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
rozhodnutiu úradu hraničnej a cudzineckej polície č. UHCP-60-6/RHCP-BA-Ru-AV-2008
z 25. júla 2008, ktorým bol sťažovateľ podľa § 62 ods. 1 písm. a) a c) zákona o pobyte
cudzincov zaistený a podľa § 62 ods. 3 a 4 citovaného zákona umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov M. na čas nevyhnutne potrebný, najviac však
na 180 dní. K uvedenému postupu došlo z dôvodu, že 25. júla 2008 bol sťažovateľ
príslušnými orgánmi Rakúska vrátený na územie Slovenskej republiky, kde mu však
s platnosťou od 15. júla 2008 skončilo povolenie na tolerovaný pobyt, a preto bolo
potrebné rozhodnúť o jeho administratívnom vyhostení a vrátení späť do Maroka.
Dňa 8. septembra 2008 krajský súd zaslal odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie úradu
hraničnej a cudzineckej polície s tým, aby sa v lehote 30 dní k nemu vyjadril a aby súčasne
predložil na vec sa vzťahujúci spisový materiál. Keďže úrad hraničnej a cudzineckej polície
na výzvu krajského súdu v stanovenej lehote nereagoval, krajský súd 29. októbra 2008
urgoval zaslanie vyjadrenia a spisu, ktoré mu boli napokon predložené 21. novembra 2008.
Následne 10. decembra 2008 krajský súd určil v danej veci termín vyhlásenia rozhodnutia
bez pojednávania na 15. január 2009, avšak tento termín bol zrušený z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne, pričom ďalší termín pojednávania bol stanovený
na 26. január 2009. Z dôvodu účasti zákonnej sudkyne na školení bol aj tento termín
zrušený a preložený na 2. február 2009. V tento deň krajský súd vyhlásil rozsudok
č. k. 42 Sp 80/2008-32, ktorým napadnuté rozhodnutie úradu hraničnej a cudzineckej
polície potvrdil a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok krajského súdu
bol právnemu zástupcovi sťažovateľa a úradu hraničnej a cudzineckej polície doručený
16. februára 2009. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ neodvolal, a preto nadobudol
právoplatnosť 4. marca 2009.
Aj keď Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach vzťahujúcich sa
na súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov na základe podaných opravných
prostriedkov neustanovuje žiadnu lehotu, v rámci ktorej má všeobecný súd rozhodnúť,
vzhľadom na ustanovenie čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavy,
sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší
rozsah ústavných práv a slobôd, bolo povinnosťou krajského súdu konať vo veci
sťažovateľa v intenciách čl. 5 ods. 4 dohovoru, teda urýchlene. Vnútroštátna právna úprava
v podobe ustanovenia § 62 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov tiež striktne ustanovuje,
že o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení musí súd rozhodnúť bezodkladne.
Podľa názoru ústavného súdu pod pojmom bezodkladne nemožno v žiadnom prípade
chápať lehotu presahujúcu 6 mesiacov, v rámci ktorej bolo krajskému súdu doručené
odvolanie sťažovateľa (12. augusta 2008), došlo k vykonaniu niektorých procesných
úkonov, následnému rozhodnutiu a doručeniu jeho písomného vyhotovenia účastníkom
konania (16. februára 2009). V danom prípade neobstojí ani argumentácia krajského súdu
o nevyhnutnosti preloženia termínov pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti zákonnej
sudkyne alebo jej účasti na školení. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti
s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo osoby na súdne konanie bez zbytočných
prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07, III. ÚS 118/07). Ústavný súd taktiež považuje
za irelevantný argument krajského súdu o objektívnom predĺžení konania z dôvodu
nereagovania úradu hraničnej a cudzineckej polície na výzvu v stanovenej lehote.
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd má k dispozícii účinné
a legitímne prostriedky na zabezpečenie plynulosti konania (napr. uloženie poriadkovej
pokuty). Tieto skutočnosti musí mať všeobecný súd na pamäti vždy, ale predovšetkým
v prípadoch, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov má vo veci rozhodnúť
bezodkladne. K tejto povinnosti ho dokonca zaväzujú aj relevantné medzinárodné zmluvy,
v konkrétnom prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Zistenie, že krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol takmer po 6 mesiacoch s tým,
že rozhodnutie bolo jeho právnemu zástupcovi doručené až po uplynutí 6 mesiacov, hoci
v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov mohol byť sťažovateľ zaistený pre účely
jeho administratívneho vyhostenia najviac na dobu 180 dní (približne 6 mesiacov,
resp. pol roka), viedlo ústavný súd k záveru o tom, že postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 42 Sp 80/2008 bolo porušené právo sťažovateľa na urýchlené
rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod
1 výroku nálezu). Toto konštatovanie považuje ústavný súd za umocnené aj tým, že v rámci
zákonom povolenej doby zaistenia sťažovateľa mu v podstate krajský súd svojím zdĺhavým
postupom znemožnil realizovať jeho právo podľa § 250s Občianskeho súdneho poriadku
a podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu, a dať tak podnet na preskúmanie
zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody.
III.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 €.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu, hlavne na predmet sporu vyžadujúci obzvlášť urýchlené konanie.
Súčasne sa pritom riadi úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.
Keďže ústavný súd deklaroval porušenie práva sťažovateľa zaručeného čl. 5 ods. 4
dohovoru, rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € (bod 2 výroku
nálezu), pričom zohľadnil dĺžku konania krajského súdu a jej závažný dopad na osobnú
slobodu jednotlivca. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd považoval
za opodstatnené a dôvodné priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v uvedenej
sume a vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľa
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľa si podaním z 23. júna 2009 uplatnil trovy konania
v sume 276,60 €.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania v sume 276,60 € z dôvodu trov právneho zastúpenia (bod 3 výroku nálezu),
a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 115,90 € (príprava a prevzatie veci
a písomné vyhotovenie sťažnosti), dvakrát náhradu režijného paušálu po 6,95 € podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,
to všetko zvýšené o 19 % DPH, pričom v tejto súvislosti bol pre ústavný súd dôležitý počet
uplatnených úkonov právnej služby a ich cena, nie ich presná špecifikácia, ktorá bola
u právneho zástupcu sťažovateľa odlišná. Sťažovateľom požadované trovy sú nižšie,
ako je jeho zákonný nárok (292,38 €), preto ich ústavný súd priznal v plnom rozsahu.
Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia
právnemu zástupcovi sťažovateľa.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009