Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 140/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2007 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť K. V., K., zastúpeného JUDr. Ľ. V., K., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Bardejov v konaní sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo K. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom

pod sp. zn. v období od vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 12. októbra 2005 p o r u š e n é b o l o .

2. K. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom

sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť K. V. trovy konania v sume

6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. Ľ. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -13 z 15. mája 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

v období od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. z 12. októbra 2005.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.

Spr. 657/07 doručeným 8. augusta 2007, v ktorom okrem iného uviedol:

«Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. mája 2007 č. k.

-13 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť K. V. (v ďalšom texte iba

„sťažovateľ“), ktorou namietate porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, podľa postupom

Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. v období od vydania

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. októbra 2005.

Na výzvu súdu predkladám vyjadrenie k obsahu sťažnosti podľa tam uvedených otázok.

„Spor je zložitý najmä skutkovo, dôkazom čoho je skutočnosť, že napriek pomerne

rozsiahlemu doterajšiemu dokazovaniu, včítane dokazovaniu znaleckému - doposiaľ

sa nepodarilo žalobcovi presne vymedziť predmet sporu z pohľadu rozsahu nehnuteľností

za ktoré mu má patriť nájomné, v dôsledku čoho bolo rozhodnuté o doplnení doteraz

vykonaného dokazovania dokazovaním znaleckým so zameraním, ako to vyplýva

z písomného podania sťažovateľa zo dňa 22. 3. 2006 (čl. 325 spisu), práve na identifikáciu

nehnuteľností a z tohto pohľadu aj ustálenia okruhu účastníkom konania na strane

žalovaného. Skutkovú zložitosť sporu tak vidím napriek tomu, že Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojom náleze sp. zn. z 12. októbra 2005 spor z hľadiska

náročnosti zaradil k štandardnej agende všeobecného súdnictva tak po stránke právnej,

ako aj skutkovej.

Procesné úkony vo veci v období od vydaniu nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. októbra 2005 až dosiaľ:

23. 11. 2005 - výzva adresovaná sťažovateľovi a jeho právnej zástupkyni doručiť

súdu úpravu petitu žaloby

5. 12. 2005 (správne 9. 12. 2005, pozn.) - nariadenie termínu pojednávania na deň

11. 1. 2006

11. 1. 2006 - pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania

znaleckým posudkom

15. 3. 2006 - výzva adresovaná právnej zástupkyni sťažovateľa predložiť okruh

otázok, ktoré majú byť predmetom znaleckého dokazovania

22. 3. 2006 - podanie právnej zástupkyne sťažovateľa, ktorým oznamuje okruh otázok

podľa výzvy súdu

13. 2. 2007 - žiadosť súdu adresovaná obchodnému registru o zaslanie výpisu

z obchodného registra týkajúceho sa žalovaného (...)

Prekážky postupu súdu v zmysle citovaných zákonných ustanovení zistené neboli (...).

Aj keď sťažovateľ priamo prieťahy v konaní nespôsobil, doposiaľ nereagoval

na skutočnosť, že konkurz na žalovaného bol uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa

14. 11. 2005 sp. zn. zrušený a žalovaný JUDr. J. K. bol zbavený funkcie správcu

konkurznej podstaty úpadcu (...).

Súd v konaní bol nečinný v období od 15. 3. 2006 až doposiaľ, čo je treba považovať

za prieťahy spôsobené súdom (...).

Ide o zbytočné prieťahy, aj keď ich základom boli objektívne príčiny (...).

Dňom 30. 6. 2006 sudkyňa Mgr. I. K., ktorá bola zákonnou sudkyňou vo veci

odchodom do dôchodku prestala vykonávať funkciu sudkyne. V súlade s ustanovením § 51

ods. 4 písm. b) či Rozvrhom práce Okresného súdu Bardejov

pre rok 2006 bola vec náhodným výberom dňom 4. 7. 2006 pridelená na prejednanie

a rozhodnutie sudkyni Mgr. Z. S. Po opätovnom obsadení súdneho oddelenia pôvodne

patriaceho Mgr. K., opatrením predsedu súdu a v súlade s už citovaným zákonným

ustanovením a Rozvrhom práce Okresného súdu Bardejov pre rok 2007 bola vec dňom

28. 6. 2007 pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. E. W., ktorá je tak novou

zákonnou sudkyňou a ktorá prevzala súdne oddelenie po Mgr. I. K. Práve zmena zákonného

sudcu bola základom prieťahov v konaní, pričom je treba dodať, že veci po odchode Mgr.

K. boli rozdelené medzi ostatných sudcov popri ich vlastných veciach, pričom zároveň

od 2. 1. 2007 im boli prerozdelené veci, v ktorých zákonnou sudkyňou bola JUDr. Z. S.

a ktorá na základe rozhodnutia Súdnej rady Slovenskej republiky bola dňom 1. 1. 2007

preložená na výkon funkcie sudkyne na Krajský súd v Prešove (celkom medzi 3 sudcov bolo

prerozdelených 609 vecí agendy „C“, 250 vecí agendy „D“ 66 vecí agendy „P“ a ďalšie

veci iných agend, spolu 6 497 vecí). Na tieto skutočnosti poukazujem napriek tomu. že

podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, nadpriemerná pracovná zaťaženosť

sudcov a ich nedostatočných počet nezbavuje súd zodpovednosti za prieťahy v konaní, lebo

chcem zdôrazniť, že prieťahy boli vyvolané objektívnou nemožnosťou vybaviť veci

v primeranej lehote pre ich nadpriemernú pracovnú zaťaženosť vyplývajúcu

z nedostatočného počtu sudcov a nie zlým prístupom sudcov k výkonu ich sudcovských

povinností (...).

... navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky síce vyslovil, že právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

v období od vydania Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. októbra 2005 porušené bolo, ale vzhľadom na okolnosti prípadu

sa mu nepriznáva finančné zadosťučinenie.»

Rovnaké skutočnosti, čo sa týka úkonov okresného súdu, zistil z obsahu sťažnosti

a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z previerky súdneho spisu

sp. zn. , ktorý mu bol doručený 8. augusta 2007, aj ústavný súd.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním,

ktoré bolo doručené ústavnému súdu 12. septembra 2007. V ňom sa okrem iného uvádza:

„V zmysle výzvy súdu zo dňa 9. 8. 07 sťažovateľ k vyjadreniu Okresného súdu

Bardejov nemá výhrady, vo svojom vyjadrení OS len skonštatoval skutkový stav, ktorý je

de facto zhodný s obsahom sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal na Ústavný súd.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. ), pričom „tento účel možno dosiahnuť

zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“

(, ). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. ).

Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby

vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa

týchto troch základných kritérií: zložitosť veci (1), správanie účastníka (2) a postup

súdu (3).

1. Pri kritériu právna a faktická zložitosť veci ústavný súd už v predchádzajúcom

náleze z 12. októbra 2005 konštatoval, že predmetom konania sú finančné

nároky vyplývajúce z užívania nehnuteľností, teda vec, ktorú možno z hľadiska náročnosti

zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, a to ako po právnej, tak aj skutkovej

stránke. Preto sa týmto kritériom už podrobnejšie nezaoberal, aj keď okresný súd poukazuje

na to, že podľa neho ide o vec skutkovo zložitú.

2. Ďalším kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov

v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.

Ústavný súd v správaní sťažovateľa ako účastníka konania vedeného okresným súdom

vo veci vedenej pod sp. zn. po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn.

po podrobnom preštudovaní daného spisu nezistil také okolnosti, na základe ktorých

by bolo možné konštatovať, že sťažovateľ prispel k predĺženiu konania v predmetnej veci.

Preto neakceptoval v tejto súvislosti vyjadrenie okresného súdu k správaniu sťažovateľa.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

bol postup okresného súdu.

V období od vydania nálezu ústavného súdu 12. októbra 2005 okresný súd vykonal

jednoduchý úkon 23. novembra 2005, keď vyzval sťažovateľa a jeho právnu zástupkyňu

na úpravu petitu žaloby. Už 5. decembra 2005 určil termín pojednávania na 11. január 2006,

ale toto pojednávanie odročil na neurčito za účelom doplnenia dokazovania znaleckým

posudkom. Namiesto toho, aby sám určil okruh otázok pre znalca, 15. marca 2006 požiadal

o to právnu zástupkyňu sťažovateľa, ktorá mu ich oznámila 22. marca 2006.

Toto obdobie už od 11. januára 2006 dosiaľ považuje ústavný súd za obdobie

nečinnosti okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky (viac ako 20 mesiacov), ktoré

nemožno ospravedlniť. Okresný súd aj napriek nálezu ústavného súdu nezabezpečil plynulý

a efektívny priebeh konania vo veci a v tomto období urobil iba dva jednoduché úkony

(okrem spomínanej výzvy v marci 2006, vo februári 2007 žiadal výpis z obchodného

registra týkajúceho sa žalovaného).

Za takmer dva roky od vydania nálezu ústavného súdu okresný súd nariadil len jedno

pojednávanie, ktoré odročil v januári 2006 za účelom vykonania znaleckého dokazovania,

pričom znalca do konania v čase predloženia spisu ústavnému súdu nepribral (8. august

2007). Preto celé obdobie od doručenia nálezu ústavného súdu (október 2005)

do prerokúvania sťažnosti ústavným súdom (september 2007) kvalifikuje ústavný súd

ako neefektívne konanie okresného súdu so zbytočnými prieťahmi. Prieťahy v tomto období

(od marca 2006) priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Ústavný súd preto pri hodnotení postupu okresného súdu prihliadol najmä

na skutočnosť, že napriek tomu, že ústavný súd už raz vyslovil, že základné právo

sťažovateľa bolo v predmetnom konaní porušené, a súčasne prikázal okresnému súdu

vo veci konať, všeobecný súd neorganizoval svoj procesný postup tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená ( ) a aby sa čo najskôr odstránil

stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila o rozhodnutie

(napr. ). Vec je stále na okresnom súde bez právoplatného rozhodnutia vo veci

samej. Doterajšia dĺžka konania okresného súdu (viac ako 13 rokov) preto nemôže byť

v žiadnom prípade akceptovaná a ospravedlnená. Všeobecný súd mal venovať postupu

v tejto veci zvýšenú pozornosť.

V danom období trvalo posudzované konanie viac ako 11 rokov, preto bolo nutné

postupovať v konaní obzvlášť efektívne, aby bola právna neistota sťažovateľa vo veci

čo najrýchlejšie odstránená.

Základné právo zaručené podľa sa realizuje takým konaním

všeobecných súdov, ktoré plynulo smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá

sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. ).

Ani obranu okresného súdu spočívajúcu najmä v argumentácii o odchodoch

a zmenách zákonných sudcov ústavný súd neakceptoval, pretože v súlade s judikatúrou

ústavného súdu platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne

konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní

(). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí, či námietka častých

zmien zákonných sudcov a neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá

povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie

vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti

s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných

prieťahov.

Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd konštatuje, že postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa .

Aj napriek tomuto zisteniu však ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci

konal, pretože táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2005.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk. Sťažovateľ svoju žiadosť odôvodnil dôvodmi

uvedenými vo svojej sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého cieľom je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa

čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu musí za daných okolností pociťovať určitú

beznádej vo svojej veci, ak okresný súd napriek tomu, že o zbytočných prieťahoch v konaní

pred ním už rozhodol ústavný súd, vo veci nekonal, resp. konal bez viditeľného pokroku.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený

v tejto veci, nerešpektovali a porušovali základné práva účastníka konania vedeného

všeobecným súdom. Takýto prístup všeobecných súdov k nálezom ústavného súdu

a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov

ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu. Vzhľadom na to považoval ústavný

súd za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk,

vo zvyšnej časti jeho žiadosti nevyhovel.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Ľ. V.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá

bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný

paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 6 296 Sk, tak

ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007