Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 134 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (142)I. ÚS 79/93
PDF · 178.58 KB
No categories available
I. ÚS 79/93
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
R O Z S U D O K
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu vo veci podnetu
Ľ. K., bytom T., t. č. Psychiatrická liečebňa Veľké Zálužie, z dôvodu porušovania
základných práv a slobôd priznaných čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky
Psychiatrickou liečebňou vo Veľkom Záluží okr. Nitra podľa § 33 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov a vychádzajúc z princípu ochrany ústavnosti podľa článku 124 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodol
t a k t o :
1. Uznesenie Okresného súdu v Nitre číslo Ncú 11/93 zo dňa 4. mája 1993, ktorým
bola vyslovená prípustnosť prevzatia Ľ. K. do zdravotníckej starostlivosti v Psychiatrickej
liečebni vo Veľkom Záluží bez jeho súhlasu:
a) j e v r o z p o r e s § 23 ods. 5 písm. b) a § 24 ods. 3 zákona č. 20/1966 Zb. o
starostlivosti o zdravie ľudu v znení neskorších predpisov a § 191d ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku;
b) j e n e ú č i n n é po uplynutí času, ktorý zákon ukladá na vydanie rozsudku o
prípustnosti držania chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu.
2. Psychiatrická liečebňa vo Veľkom Záluží je povinná ihneď po doručení rozsudku
Ústavného súdu Slovenskej republiky p r e p u s t i ť Ľ. K. z ústavnej zdravotníckej
starostlivosti poskytovanej v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a so zákonom.
O d ô v o d n e n i e :
Dňa 31. 8. 1993 I. senát Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa ustanovenia
§ 18 ods. 3 písm. b) a § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov na neverejnom zasadnutí
predbežne prerokoval podnet Ľ. K. vo veci porušovania jeho ústavného práva na zaručenie
osobnej slobody Psychiatrickou liečebňou vo Veľkom Záluží, okr. Nitra. Podľa ustanovenia
§ 25 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sa podnet stal predmetom ďalšieho konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky odoslal výzvu Psychiatrickej liečebni vo Veľkom
Záluží s požiadavkou na uplatnenie práva účastníka konania vyjadriť sa k podnetu, a to v
lehote troch dní od jej doručenia. Rovnakú lehotu Ústavný súd Slovenskej republiky
stanovil ďalším účastníkom konania na určenie advokátov alebo komerčných právnikov,
ktorí ich podľa ustanovenia § 22 zák. č. 38/1993 Z. z. budú zastupovať v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky. Trojdňová lehota je kratšia, než sa účastníkom
konania obvykle určuje na splnenie výzvy Ústavného súdu Slovenskej republiky. Krátku
lehotu určil Ústavný súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na závažnosť práva, ktorého
porušovanie sa v podnete namietalo, ako aj s prihliadnutím na lehoty, ktoré v záujme
ochrany tohto práva Ústava Slovenskej republiky v čl. 17 ods. 6 určuje iným subjektom.
Ľ. K. na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky odpovedal prehlásením o
vzdaní sa ďalšieho pokračovania konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,
pretože "sa dohodol so sestrou, že vybaví jeho umiestnenie v Domove dôchodcov a zatiaľ
podľa možností svojho zdravotného stavu bude na liečení alebo sám doma vo svojej
garsónke, ak sa tak dohodne s príbuznými".
Vychádzajúc z princípu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej
republiky v rámci konania o podnete Ústavný súd Slovenskej republiky starostlivo
preskúmal okolnosti späťvzatia podnetu Ľ. K. Vzhľadom na skutočnosť, že späťvzatie
podnetu nebolo dôsledkom odstránenia doterajšieho stavu porušovania Ústavou zaručeného
práva menovaného a berúc do úvahy z toho vyplývajúcu nevyhnutnosť tento stav urýchlene
odstrániť a tak naplniť princíp ochrany ústavnosti, Ústavný súd Slovenskej republiky
rozhodol, že osoba, ktorá je nezákonne pozbavená osobnej slobody, má právo na
pokračovanie už začatého konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a to
bez ohľadu na jej prejavenú vôľu v priebehu konania, ako i úkony ostatných
účastníkov konania.
Vyjadrenie Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží k podnetu Ľ. K. obsahovalo
list podpísaný MUDr. M. K., riaditeľkou Psychiatrickej liečebne a prílohu k nemu, ktorú
podpísal MUDr. T. R., primár 3. oddelenia Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží.
MUDr. M. K. uviedla: "Vzhľadom na závažnosť duševného ochorenia u pacienta Ľ. K.
doporučujeme prehodnotiť a ukončiť celý prípad." MUDr. T. R. uviedol: "Súčasný stav
pacienta je o niečo lepší, ale jeho nevlastná matka má výhrady proti jeho skorému
prepusteniu. Napísala o. i. v liste: «Starala som sa o neho ako o svojho vlastného, lenže
všetko bolo bezúspešné, ba naopak spôsobil mi toľko zla, koľko vládal. Opíjal sa, rozpredal
všetko, čo mal, do môjho zamestnania mi chodil denne nadávať, môj zamestnávateľ za jeho
počínanie pohrozil okamžitou výpoveďou. Byt po sebe nechal hotové smetište, čo som už
upratala s výmenou zámky, lebo do bytu si vodil všelijaké pochybné ženy...»". Vo vyjadrení
MUDr. T. R. sa okrem toho uvádza množstvo medicínskych argumentov dokazujúcich, že
Ľ. K. je duševne chorý.
Psychiatrická liečebňa sa nevyjadrila k právnej stránke podnetu Ľ. K. Za
neuplatnenie práva vyjadriť sa k podnetu protistrany konania nemožno nikoho postihovať
právnymi sankciami, ale túto okolnosť možno chápať ako prejav postoja Psychiatrickej
liečebne vo Veľkom Záluží k platnej právnej úprave podmienok poskytovania ústavnej
zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu. Tento postoj sa nepriamo podčiarkuje záverečným
vyhlásením MUDr. T. R.: "Dĺžku hospitalizácie tak isto ako u iných pacientov určujeme
striktne podľa klinického stavu a možností pokračovania v ambulantnej liečbe."
O otázke zdravotného stavu, ktorá je ťažiskom argumentácie Psychiatrickej liečebne
vo Veľkom Záluží k podnetu Ľ. K., Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že pre
konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky je právne irelevantná. Ochranu
osobnej slobody Ústava Slovenskej republiky v čl. 17 ods. 6 priznáva nielen duševne
zdravým, ale aj osobám postihnutým duševnou poruchou alebo duševnou chorobou.
Nemožno vôbec uvažovať o tom, že Ústava Slovenskej republiky dovoľuje prevziať do
ústavnej psychiatrickej starostlivosti bez súhlasu osoby, ktoré sú duševne zdravé. Jedine tí,
ktorí duševne zdraví nie sú, môžu byť prijatí do ústavnej psychiatrickej starostlivosti bez
svojho súhlasu z dôvodu duševnej poruchy alebo duševnej choroby. Iba ak existujú
medicínske dôvody, musia sa dodržať zákonom určené podmienky, aby sa chorý musel
liečiť proti svojej vôli.
Právnym základom tohto vzťahu medicíny a práva sú ústavné práva priznané
článkom 17 ods. 6 a článkom 40 Ústavy Slovenskej republiky. Článok 40 nie je nadradený
čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. Z toho dôvodu od neho nemožno odvíjať záver o
potrebe chrániť zdravie chorého aj proti jeho vôli. Človek má právo byť zdravý, nie
povinnosť byť zdravý. Obmedzenia, ktoré sa ukladajú v prípade niektorých, napr.
infekčných ochorení, sa vykonávajú aj v záujme ochrany spoločnosti, a nie výlučne v
záujme ochrany zdravia chorého. K opatreniam na ochranu spoločnosti patrí aj obmedzenie
osobnej slobody osoby prejavujúcej znaky duševnej poruchy alebo duševnej choroby. K
obmedzeniu osobnej slobody takých osôb dochádza aj v záujme ochrany ich zdravia, ale nie
iba v záujme ochrany ich zdravia. Preto obmedzenie osobnej slobody nemôže byť
samozrejmosťou vždy, keď sú na to zdravotné dôvody. Len vtedy, keď spoločenský záujem
preváži nad záujmami chorého, Ústava Slovenskej republiky a v súvislosti s jej
ustanoveniami zákon o starostlivosti o zdravie ľudu a Občiansky súdny poriadok dovoľuje
obmedziť osobnú slobodu chorého bez jeho súhlasu, či dokonca proti jeho výslovne
prejavenému nesúhlasu.
Účelom určenia právnych podmienok, za ktorých sa dovoľuje poskytovanie
psychiatrickej starostlivosti bez súhlasu chorého nie je zmarenie liečby osôb postihnutých
duševnou poruchou alebo chorobou, ale vytvorenie právnych záruk ochrany takých osôb
pred neopodstatnenou alebo nenáležitou zdravotníckou starostlivosťou.
Podstatou právne dovoleného obmedzenia osobnej slobody vo forme ústavnej
zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu, je súhlasné rozhodnutie súdu. Pri ústavnej
zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu nejde o neobmedzené poskytovanie zdravotníckej
starostlivosti, ani keď zdravotnícky pracovník alebo zdravotnícki pracovníci zistia
medicínske dôvody pre poskytnutie ústavnej zdravotníckej starostlivosti. Súhlas chorého,
ktorý sa vyžaduje pre poskytovanie zdravotníckej starostlivosti (§ 23 zák. o starostlivosti o
zdravie ľudu) pri ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu v zásadnej otázke prijatia
a držania v ústavnej zdravotníckej starostlivosti sa nahrádza rozhodnutím súdu.
Rozhodnutie súdu uznesením (§ 191b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku) je účinné len
na dobu určitú, do vydania rozsudku. Nahradenie súhlasu chorého rozhodnutím súdu sa
vzťahuje len na okolnosti, o ktorých zákon dovoľuje súdu rozhodovať. Rozhodovanie o
ďalších okolnostiach zdravotníckej starostlivosti aj po právoplatnosti uznesenia, resp.
rozsudku o zákonnosti ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu podlieha právnemu
režimu § 23 zákona o starostlivosti o zdravie ľudu. Aj v ústavnej zdravotníckej starostlivosti
bez súhlasu chorého má chorý právo udeľovať súhlas na vyšetrovacie a liečebné výkony
podľa § 23 ods. 2; o nahrádzaní súhlasu chorého aj v prípade ústavnej zdravotníckej
starostlivosti bez súhlasu platia ustanovenia § 23 ods. 3 a ods. 4 zák. o starostlivosti o
zdravie ľudu.
Ústavný súd Slovenskej republiky vyzval Psychiatrickú liečebňu vo Veľkom Záluží,
aby splnomocnila advokáta alebo komerčného právnika na svoje zastupovanie v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. MUDr. M. K. odpovedala: "Nemáme
advokáta, ani komerčného právnika, ktorý by mohol liečebňu zastupovať."
Psychiatrická liečebňa nepreukázala, že sa pokúsila o uzavretie dohody s advokátom
alebo komerčným právnikom o zastupovaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,
ani nepožiadala o predĺženie lehoty na splnomocnenie advokáta alebo komerčného
právnika, čo jediné by mohlo byť opodstatnené, ak by mala záujem nájsť si zástupcu pre
konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a v určenej lehote by sa jej z nejakých
príčin nepodarilo uzavrieť dohodu o zastúpení. Aj keď ide o povinnosť účastníkov konania
upravenú zákonom, nečinnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky v dôsledku jej
nesplnenia by v tomto prípade bola na ujmu účastníka konania, ktorý urobil podnet vo veci
ochrany svojho ústavného práva. V záujme ochrany ústavného práva na nedotknuteľnosť
osobnej slobody Ľ. K. preto Ústavný súd Slovenskej republiky pokračoval v konaní.
Ústavnému právu na ochranu osobnej slobody pred ústavnou zdravotníckou
starostlivosťou bez súhlasu sa v Slovenskej republike priznáva dvojaká ochrana.
Podľa čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky: "Zákon ustanoví, v ktorých
prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej
držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto
umiestnení rozhodne do piatich dní."
Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa vydáva Listina základných práv a slobôd
určuje: "Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno osobu prevziať alebo držať v ústavnej
zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu. Také opatrenie musí byť do 24 hodín oznámené
súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do 7 dní."
Platná ústavná úprava obsahuje dve povinnosti. Povinnosť do 24 hodín od prevzatia
do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu oznámiť prevzatie pacienta súdu. Túto
povinnosť, ktorú zhodne určuje čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky i čl. 8 ods. 6
ústavného zákona ČSFR č. 23/1991 Zb., zákonodarca adresuje zdravotníckemu zariadeniu,
v ktorom sú umiestňované osoby bez súhlasu (§ 191a ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku). Druhou ústavnou povinnosťou je povinnosť rozhodnúť do päť dní (čl. 17 ods. 6
Ústavy Slovenskej republiky), resp. do sedem dní (čl. 8 ods. 6 ústavného zákona č. 23/1991
Zb.) o prevzatí do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu. Túto povinnosť
zákonodarca tak v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v ústavnom zákone určuje súdu.
Povinnosť súdu spresňuje zákonodarca v Občianskom súdnom poriadku tak, že ju adresuje
súdu, v ktorého obvode je ústav, ktorý oznámil prevzatie do ústavnej zdravotníckej
starostlivosti bez súhlasu (§ 191b ods. 1). Takú povinnosť nemá tento súd iba vtedy, ak
prevzatie a držanie v ústavnej zdravotníckej starostlivosti nariadil súd v inom konaní (§
191b ods. 1).
Medzi obomi úpravami je zrejmý rozpor v určení lehoty pre rozhodnutie súdu. Ide o
rozpor ústavy s ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý
nemá povahu odporujúcich právnych noriem podľa právneho režimu čl. 152 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Zásada chrániť nedotknuteľnosť osobnej slobody pred jej
porušovaním nezákonným poskytovaním ústavnej zdravotníckej starostlivosti je spoločná
pre Ústavu Slovenskej republiky i pre Listinu základných práv a slobôd. Rozdielnosť je
jedine v lehote predpísanej Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a
slobôd na rozhodnutie súdu o tom, či v konkrétnom prípade došlo k obmedzeniu osobnej
slobody v súlade so zákonom. Odstrániť túto rozdielnosť možno podľa ustanovenia čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky takým výkladom orgánu aplikujúceho právo, ktorým sa
zabezpečí súlad Listiny základných práv a slobôd, ako aj Občianskeho súdneho poriadku s
V konaní o prevzatí do ústavnej zdravotníckej starostlivosti okresný súd vykoná
dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov (§ 191b ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku) a uznesením rozhodne, či k prevzatiu došlo zo zákonných
dôvodov (§ 191b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku).
Podľa § 23 ods. 5 písmena b) zák. č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu v
znení neskorších predpisov: "Chorého možno bez jeho súhlasu prevziať do ústavnej
starostlivosti, ak ohrozuje chorý vzhľadom na duševnú poruchu seba alebo svoje okolie."
Na dôkaz splnenia tejto podmienky nestačí tvrdenie osoby alebo osôb domáhajúcich sa
prevzatia iného do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či
k prevzatiu došlo preto, lebo chorý naozaj ohrozil seba alebo svoje okolie spôsobom, ktorý
je dostatočne závažný na to, aby sa obmedzila jeho osobná sloboda a musí vykonať aj
výsluch chorého a ošetrujúceho lekára (§ 191b ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Súčasťou konania súdu vo veci zákonnosti prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti
musí byť aj preskúmanie otázky, či zdravotnícke zariadenie splnilo svoju povinnosť
oznámiť súdu prevzatie chorého bez súhlasu do 24 hodín od obmedzenia slobody chorého
prevzatím do ústavnej zdravotníckej starostlivosti. Zmeškanie tejto lehoty platná právna
úprava (ústava aj ústavný zák. č. 23/1991 Zb.) neumožňuje odpustiť. Odpustením
zmeškania lehoty by sa v tomto prípade závažne porušila ochrana osobnej slobody
garantovaná v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a oslabila by sa právna istota, že k
obmedzeniu osobnej slobody dôjde jedine v súlade so zákonom. Ak súd zistí, že k
oznámeniu prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti došlo neskôr ako v ústavou
predpísanej lehote, prevzatie do ústavnej zdravotníckej starostlivosti nie je v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, ani s Občianskym súdnym poriadkom. Rovnako zákon
nedovoľuje odpustiť zmeškanie 5-dňovej lehoty určenej na vydanie uznesenia súdu o
zákonnosti zadržania chorého.
Čas, keď bol súd vyrozumený o prijatí Ľ. K. do ústavnej zdravotníckej starostlivosti
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky sa nepodarilo určiť s takou
presnosťou, aby sa dalo jednoznačne rozhodnúť, či došlo k porušeniu Ústavou Slovenskej
republiky predpísanej povinnosti do 24 hodín od obmedzenia osobnej slobody oznámiť túto
okolnosť súdu. V spisoch, ktoré na dožiadanie podľa § 31 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky postúpil Okresný súd v Nitre pod spisovou značkou
Ncú 11/93 je doklad vystavený na meno K. Ľ. Adresátom dokladu je Okresný súd v
Trenčíne. Ďalej je na ňom údaj "Nemocnica 8.00 hod." a razítko 12. II. 1993. Na telefonickú
výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky primár 3. oddelenia Psychiatrickej liečebne vo
Veľkom Záluží MUDr. T. R. uviedol, že hospitalizácia Ľ. K. na psychiatrickom oddelení
Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne trvala od 10. februára 1993 do 16. februára 1993 a
potom bol prevezený do Veľkého Zálužia.
Na otázku, kedy psychiatrické oddelenie nemocnice s poliklinikou v Trenčíne
hospitalizáciu oznámilo Okresnému súdu v Trenčíne, MUDr. T. R. uviedol: "Zrejme hneď".
Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od preskúmania otázky, či k prijatiu Ľ. K. došlo
10. februára 1993 alebo 11. februára 1993, lebo pred otázkou, koľkokrát bolo ústavné právo
Ľ. K. porušené, uprednostnil rýchlosť odstránenia stavu nezákonného obmedzovania
osobnej slobody.
MUDr. J. H., primár psychiatrického oddelenia nemocnice v Trenčíne 16. februára
1993 písomne vyrozumel Okresný súd v Trenčíne o preložení Ľ. K. k ďalšej liečbe do
Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží. Pretože účelom ustanovenia čl. 17 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky je ochrana osobnej slobody a dovolenie jej obmedzenia iba zo
zákonom predvídaných dôvodov, preloženie z jedného ústavu zdravotníckej starostlivosti do
iného ústavu zdravotníckej starostlivosti nie je právnym dôvodom pre začatie počítania
novej lehoty. O zákonnosti zadržania Ľ. K. do 15. februára 1993, mal rozhodnúť okresný
súd s príslušnosťou určenou v ustanovení § 88 ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho
poriadku.
Dňa 15. februára 1993 bol miestne príslušný pre vydanie takého uznesenia Okresný
súd v Trenčíne. Okresný súd v Trenčíne postúpil vec Okresnému súdu v Nitre 17. februára
1993. Spis bol Okresnému súdu v Nitre doručený 19. februára 1993. Prvý úkon Okresného
súdu v Nitre je doložený písomnou výzvou Psychiatrickej liečebni zo dňa 28. marca 1993.
Obsahom výzvy je otázka, či Ľ. K. je ešte hospitalizovaný v Psychiatrickej liečebni vo
Veľkom Záluží. Právo zdravotníckeho zariadenia držať chorého bez jeho súhlasu a bez
súdneho uznesenia o zákonnosti zadržania trvá päť dní. Ak ústavou vymedzená lehota
uplynie bez toho, aby súd vydal uznesenie o zákonnosti zadržania, právo zdravotníckeho
zariadenia obmedziť osobnú slobodu chorého zaniká. Ak po zániku práva zadržať chorého v
ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu nie je chorý prepustený z ústavnej
zdravotníckej starostlivosti, jeho ďalšie držanie v ústavnej zdravotníckej starostlivosti nie je
v súlade so zákonom. V čase od 16. februára 1993 Psychiatrická liečebňa vo Veľkom Záluží
obmedzila osobnú slobodu Ľ. K. spôsobom, ktorým zákon nedovoľuje zasiahnuť do osobnej
slobody človeka.
Vznik stavu, ktorý nie je v súlade so zákonom, nezapríčinilo iba správanie
Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží. Viac zákonom uložených povinností nesplnil aj
súd konajúci vo veci.
Zo spisového materiálu Ncú 11/93, ktorý Okresný súd v Nitre predložil Ústavnému
súdu Slovenskej republiky, vyplýva, že okresný súd nevykonal náležité dokazovanie a
posúdenie zdravotného stavu Ľ. K. pre vydanie uznesenia o vyslovení prípustnosti prevzatia
do Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží. Zápisnica, ktorá bola vyhotovená dňa 4. mája
1993 v Psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží, má viacero obsahových i formálnych
nedostatkov.
Ako nedostatočné treba posúdiť aj zhodnotenie zdravotného stavu Ľ. K.
psychiatrickou liečebňou pre rozhodnutie na vyslovenie prípustnosti prevzatia pacienta do
zdravotníckeho zariadenia bez jeho súhlasu.
Podľa § 24 ods. 3 zák. č. 20/1966 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov: "Do
rozhodnutia súdu o zákonnosti dôvodov na prevzatie chorého do ústavnej starostlivosti
možno vykonávať iba také vyšetrovacie a liečebné výkony, ktoré sú nevyhnutné na
záchranu života a zdravia chorého alebo na zabezpečenie ochrany okolia chorého." V
konaní o prípustnosti prevzatia chorého do ústavnej psychiatrickej starostlivosti bez súhlasu
chorého súd musí preskúmať nielen, či je splnená podmienka § 23 ods. 5 písm. b) zákona č.
20/1966 Zb. v znení neskorších predpisov, ale aj to, či chorého nepodrobili vyšetrovacím
alebo liečebným výkonom nad rámec úpravy § 24 ods. 3 zákona o starostlivosti o zdravie
ľudu. Ak súd zistí, že sa chorému poskytla zdravotnícka starostlivosť presahujúca rozsah
zákonom dovolenej starostlivosti, nemôže rozhodnúť, že k prevzatiu chorého došlo v súlade
so zákonom a preto nemôže vydať uznesenie, ktorým prevzatie schváli. Z uznesenia
predloženého Ústavnému súdu Slovenskej republiky Okresným súdom v Nitre vyplýva, že
okresný súd sa vôbec nezaoberal skúmaním otázky, či ústavná zdravotnícka starostlivosť Ľ.
K. sa poskytuje v súlade s podmienkou § 24 ods. 3 zákona č. 20/1966 Zb.
Činnosť súdu vo veci zákonnosti držania chorého v ústavnej zdravotníckej
starostlivosti bez jeho súhlasu sa nekončí vydaním uznesenia o tom, že prevzatie bolo v
súlade so zákonom. "Ak súd vyslovil, že prevzatie bolo v súlade so zákonnými dôvodmi a
umiestnený je obmedzený alebo vylúčený zo styku s vonkajším svetom, pokračuje súd v
konaní o vyslovenie prípustnosti jeho ďalšieho držania v ústave" (§ 191d ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku). "V rozsudku, ktorý musí byť vyhlásený do troch mesiacov
od výroku o prípustnosti prevzatia do ústavu, rozhodne súd, či ďalšie držanie je prípustné a
na akú dobu" (§ 191d ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). Proti uzneseniu o zákonnosti
zadržania možno podať odvolanie, ktoré nemá odkladné účinky (§ 191c ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku). Osoba, ktorej sloboda sa súdnym rozhodnutím obmedzí bez jej súhlasu,
zostáva v ústavnej zdravotníckej starostlivosti. To znamená, že obmedzenie jej slobody trvá
aj počas rozhodovania o odvolaní proti uzneseniu o zákonnosti zadržania v ústavnej
zdravotníckej starostlivosti. Pretože ochrana osobnej slobody je základným účelom súdneho
konania vo veciach založených ustanovením čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky,
lehota "do troch mesiacov od výroku" sa nemôže počítať na ujmu chránenej osoby, ale treba
ju počítať spôsobom výhodným pre chránenú osobu. Preto ju treba počítať odo dňa, keď súd
uznesením vyslovil, že zadržanie je v súlade so zákonom, a nie až od právoplatnosti
uznesenia. Pritom zákon vychádza z predpokladu, že súd rozhodne v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky, teda najneskôr do päť dní od obmedzenia osobnej slobody občana.
Lehotu teda nemožno počítať až od okamihu, keď súd oneskorene rozhodne o zákonnosti
zadržania v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu.
Pre konanie o podnete Ľ. K. má zásadný význam otázka, ako dlho je účinné
uznesenie súdu o prípustnosti prevzatia chorého do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez
súhlasu. Uznesením sa dočasne rozhoduje o zákonnosti obmedzenia osobnej slobody bez
súhlasu chorého. V záujme zabezpečenia ochrany osobnej slobody pred nezákonným
zbavením osobnej slobody Občiansky súdny poriadok predpisuje 3-mesačnú lehotu, v ktorej
súd musí rozhodnúť rozsudkom o zákonnosti držania chorého v ústavnej zdravotníckej
starostlivosti bez súhlasu. Ak súd rozsudkom do troch mesiacov od obmedzenia osobnej
slobody nerozhodne o zákonnosti držania chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti
bez súhlasu, ďalšie držanie chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti je v rozpore so
zákonom. Uznesenie o zákonnosti prijatia chorého do ústavnej zdravotníckej starostlivosti
nemôže nahrádzať rozsudok o prípustnosti držania chorého v ústave zdravotníckej
starostlivosti. Právne účinky vyslovené v uznesení o zákonnosti prijatia zanikajú okamihom
právoplatnosti rozsudku o prípustnosti držania chorého. Ak taký rozsudok súd nevydá v
zákonom predpísanej lehote, uznesenie o prípustnosti prevzatia do ústavnej zdravotníckej
starostlivosti bez súhlasu stráca účinnosť v okamihu uplynutia lehoty, ktorú zákon ukladá
súdu na rozhodnutie veci rozsudkom.
Ľ. K. prevzali do ústavnej zdravotníckej starostlivosti 10. februára 1993. O
dvadsaťštyri hodín uplynula lehota, v ktorej mal ústav zdravotníckej starostlivosti splniť
svoju povinnosť oznámiť zadržanie súdu. Do päť dní od
10. februára 1993 mal súd rozhodnúť uznesením o zákonnosti zadržania Ľ. K. v ústavnej
zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu. Dňa 15. februára 1993 uplynula lehota, v
ktorej bolo povinnosťou okresného súdu uznesením rozhodnúť o zákonnosti zadržania. Dňa
10. mája 1993 uplynula zákonom určená lehota, v ktorej bolo povinnosťou okresného súdu
rozsudkom rozhodnúť, či ďalšie držanie Ľ. K. v ústavnej zdravotníckej starostlivosti je
prípustné a na akú dobu. Uznesenie Okresného súdu v Nitre, ktorým súd vyslovil, že
prevzatie Ľ. K. do ústavnej zdravotníckej starostlivosti je prípustné, nemôže byť účinné po
10. máji 1993. Ďalšie držanie Ľ. K. v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu po
tejto lehote je protiústavné a nezákonné. Protiústavne a nezákonne založený stav nemožno
dodatočne napraviť inak, ako skončením obmedzenia osobnej slobody chorého.
Akt aplikácie práva nie je nezákonný iba vtedy, keď jeho výrok je v rozpore so
zákonom. Nezákonný je aj vtedy, keď pred jeho vydaním orgán aplikujúci právo nedodrží
alebo poruší zákon. V konaní o zákonnosti obmedzenia osobnej slobody Ľ. K. sa
viacnásobne nedodržal i porušil zákon.
Nesplnenie a porušenie je v príčinnej súvislosti s porušovaním ústavného práva Ľ. K.
na obmedzenie osobnej slobody iba zo zákonných dôvodov a po overení existencie takých
dôvodov spôsobom určeným zákonom. Prevzatie a držanie Ľ. K. v Psychiatrickej liečebni
vo Veľkom Záluží je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, so zákonom o starostlivosti
o zdravie ľudu, ako aj s Občianskym súdnym poriadkom.
1. Psychiatrická liečebňa vo Veľkom Záluží porušila Ústavu Slovenskej republiky,
keď:
a) v ústavnej zdravotníckej starostlivosti držala bez súhlasu Ľ. K. po uplynutí 5-
dennej lehoty bez uznesenia súdu o prípustnosti prevzatia chorého do ústavnej zdravotníckej
starostlivosti,
b) drží chorého po uplynutí zákonom predpísanej lehoty bez rozsudku súdu o
prípustnosti ďalšieho držania chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti na základe
uznesenia súdu, ktoré 10. mája 1993 stratilo účinnosť.
2. Okresný súd v Trenčíne nesplnil svoju ústavou uloženú povinnosť rozhodnúť
uznesením o umiestnení chorého do ústavnej zdravotníckej starostlivosti do piatich dní
(§ 191b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky).
3. Okresný súd v Nitre nesplnil a porušil zákon, keď:
a) neodmietol konať o vydaní uznesenia o tom, či k prevzatiu Ľ. K. do ústavnej
zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu došlo zo zákonných dôvodov, hoci v zákonom
predpísanej lehote bol pre konanie miestne príslušný Okresný súd v Trenčíne (§ 88 ods. 1
písm. d) Občianskeho súdneho poriadku),
b) ako nezákonné neodmietol zadržanie chorého, hoci o vydaní uznesenia o
prípustnosti prijatia chorého konal po uplynutí lehoty predpísanej na vydanie takého
uznesenia (§ 191b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku),
c) v konaní o zákonnosti prijatia chorého nepreskúmal, či boli splnené podmienky
§ 23 ods. 5 písm. b) a § 24 ods. 3 zákona o starostlivosti o zdravie ľudu a v uznesení
nerozhodol o tom, či chorý je obmedzený alebo vylúčený v styku s vonkajším svetom
(§ 191d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku); napriek neskúmaniu zákonom určených
podmienok vydal uznesenie, že prijatie do ústavnej zdravotníckej starostlivosti je v súlade
so zákonom,
d) neuskutočnil zákonom predpísané konanie o prípustnosti ďalšieho držania chorého
v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu (§ 191d ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku),
e) neurčil dobu, na ktorú je prípustné ďalšie držanie v ústavnej zdravotníckej
starostlivosti bez súhlasu (§ 191d ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku),
f) rozsudok vo veci prípustnosti ďalšieho držania v ústavnej zdravotníckej
starostlivosti nevydal v zákonom predpísanej lehote (§ 191d ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku).
Preto Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (čl.
133 Ústavy Slovenskej republiky).
V Košiciach dňa 15. septembra 1993