Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 79/93

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

R O Z S U D O K

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu vo veci podnetu

Ľ. K., bytom T., t. č. Psychiatrická liečebňa Veľké Zálužie, z dôvodu porušovania

základných práv a slobôd priznaných

Psychiatrickou liečebňou vo Veľkom Záluží okr. Nitra podľa Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov a vychádzajúc z princípu ochrany ústavnosti podľa článku 124 Slovenskej

republiky rozhodol

t a k t o :

1. Uznesenie Okresného súdu v Nitre číslo Ncú 11/93 zo dňa 4. mája 1993, ktorým

bola vyslovená prípustnosť prevzatia Ľ. K. do zdravotníckej starostlivosti v Psychiatrickej

liečebni vo Veľkom Záluží bez jeho súhlasu:

a) j e v r o z p o r e s a o

starostlivosti o zdravie ľudu v znení neskorších predpisov a § 191d ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku;

b) j e n e ú č i n n é po uplynutí času, ktorý zákon ukladá na vydanie rozsudku o

prípustnosti držania chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu.

2. Psychiatrická liečebňa vo Veľkom Záluží je povinná ihneď po doručení rozsudku

Ústavného súdu Slovenskej republiky p r e p u s t i ť Ľ. K. z ústavnej zdravotníckej

starostlivosti poskytovanej v rozpore s a so zákonom.

O d ô v o d n e n i e :

Dňa 31. 8. 1993 I. senát Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa ustanovenia

a o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov na neverejnom zasadnutí

predbežne prerokoval podnet Ľ. K. vo veci porušovania jeho ústavného práva na zaručenie

osobnej slobody Psychiatrickou liečebňou vo Veľkom Záluží, okr. Nitra. Podľa ustanovenia

sa podnet stal predmetom ďalšieho konania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky odoslal výzvu Psychiatrickej liečebni vo Veľkom

Záluží s požiadavkou na uplatnenie práva účastníka konania vyjadriť sa k podnetu, a to v

lehote troch dní od jej doručenia. Rovnakú lehotu Ústavný súd Slovenskej republiky

stanovil ďalším účastníkom konania na určenie advokátov alebo komerčných právnikov,

ktorí ich podľa ustanovenia budú zastupovať v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky. Trojdňová lehota je kratšia, než sa účastníkom

konania obvykle určuje na splnenie výzvy Ústavného súdu Slovenskej republiky. Krátku

lehotu určil Ústavný súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na závažnosť práva, ktorého

porušovanie sa v podnete namietalo, ako aj s prihliadnutím na lehoty, ktoré v záujme

ochrany tohto práva v určuje iným subjektom.

Ľ. K. na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky odpovedal prehlásením o

vzdaní sa ďalšieho pokračovania konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,

pretože "sa dohodol so sestrou, že vybaví jeho umiestnenie v Domove dôchodcov a zatiaľ

podľa možností svojho zdravotného stavu bude na liečení alebo sám doma vo svojej

garsónke, ak sa tak dohodne s príbuznými".

Vychádzajúc z princípu ochrany ústavnosti podľa Slovenskej

republiky v rámci konania o podnete Ústavný súd Slovenskej republiky starostlivo

preskúmal okolnosti späťvzatia podnetu Ľ. K. Vzhľadom na skutočnosť, že späťvzatie

podnetu nebolo dôsledkom odstránenia doterajšieho stavu porušovania zaručeného

práva menovaného a berúc do úvahy z toho vyplývajúcu nevyhnutnosť tento stav urýchlene

odstrániť a tak naplniť princíp ochrany ústavnosti, Ústavný súd Slovenskej republiky

rozhodol, že osoba, ktorá je nezákonne pozbavená osobnej slobody, má právo na

pokračovanie už začatého konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a to

bez ohľadu na jej prejavenú vôľu v priebehu konania, ako i úkony ostatných

účastníkov konania.

Vyjadrenie Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží k podnetu Ľ. K. obsahovalo

list podpísaný MUDr. M. K., riaditeľkou Psychiatrickej liečebne a prílohu k nemu, ktorú

podpísal MUDr. T. R., primár 3. oddelenia Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží.

MUDr. M. K. uviedla: "Vzhľadom na závažnosť duševného ochorenia u pacienta Ľ. K.

doporučujeme prehodnotiť a ukončiť celý prípad." MUDr. T. R. uviedol: "Súčasný stav

pacienta je o niečo lepší, ale jeho nevlastná matka má výhrady proti jeho skorému

prepusteniu. Napísala o. i. v liste: «Starala som sa o neho ako o svojho vlastného, lenže

všetko bolo bezúspešné, ba naopak spôsobil mi toľko zla, koľko vládal. Opíjal sa, rozpredal

všetko, čo mal, do môjho zamestnania mi chodil denne nadávať, môj zamestnávateľ za jeho

počínanie pohrozil okamžitou výpoveďou. Byt po sebe nechal hotové smetište, čo som už

upratala s výmenou zámky, lebo do bytu si vodil všelijaké pochybné ženy...»". Vo vyjadrení

MUDr. T. R. sa okrem toho uvádza množstvo medicínskych argumentov dokazujúcich, že

Ľ. K. je duševne chorý.

Psychiatrická liečebňa sa nevyjadrila k právnej stránke podnetu Ľ. K. Za

neuplatnenie práva vyjadriť sa k podnetu protistrany konania nemožno nikoho postihovať

právnymi sankciami, ale túto okolnosť možno chápať ako prejav postoja Psychiatrickej

liečebne vo Veľkom Záluží k platnej právnej úprave podmienok poskytovania ústavnej

zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu. Tento postoj sa nepriamo podčiarkuje záverečným

vyhlásením MUDr. T. R.: "Dĺžku hospitalizácie tak isto ako u iných pacientov určujeme

striktne podľa klinického stavu a možností pokračovania v ambulantnej liečbe."

O otázke zdravotného stavu, ktorá je ťažiskom argumentácie Psychiatrickej liečebne

vo Veľkom Záluží k podnetu Ľ. K., Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že pre

konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky je právne irelevantná. Ochranu

osobnej slobody v priznáva nielen duševne

zdravým, ale aj osobám postihnutým duševnou poruchou alebo duševnou chorobou.

Nemožno vôbec uvažovať o tom, že dovoľuje prevziať do

ústavnej psychiatrickej starostlivosti bez súhlasu osoby, ktoré sú duševne zdravé. Jedine tí,

ktorí duševne zdraví nie sú, môžu byť prijatí do ústavnej psychiatrickej starostlivosti bez

svojho súhlasu z dôvodu duševnej poruchy alebo duševnej choroby. Iba ak existujú

medicínske dôvody, musia sa dodržať zákonom určené podmienky, aby sa chorý musel

liečiť proti svojej vôli.

Právnym základom tohto vzťahu medicíny a práva sú ústavné práva priznané

článkom 17 ods. 6 a článkom 40 . Článok 40 nie je nadradený

. Z toho dôvodu od neho nemožno odvíjať záver o

potrebe chrániť zdravie chorého aj proti jeho vôli. Človek má právo byť zdravý, nie

povinnosť byť zdravý. Obmedzenia, ktoré sa ukladajú v prípade niektorých, napr.

infekčných ochorení, sa vykonávajú aj v záujme ochrany spoločnosti, a nie výlučne v

záujme ochrany zdravia chorého. K opatreniam na ochranu spoločnosti patrí aj obmedzenie

osobnej slobody osoby prejavujúcej znaky duševnej poruchy alebo duševnej choroby. K

obmedzeniu osobnej slobody takých osôb dochádza aj v záujme ochrany ich zdravia, ale nie

iba v záujme ochrany ich zdravia. Preto obmedzenie osobnej slobody nemôže byť

samozrejmosťou vždy, keď sú na to zdravotné dôvody. Len vtedy, keď spoločenský záujem

preváži nad záujmami chorého, a v súvislosti s jej

ustanoveniami zákon o starostlivosti o zdravie ľudu a dovoľuje

obmedziť osobnú slobodu chorého bez jeho súhlasu, či dokonca proti jeho výslovne

prejavenému nesúhlasu.

Účelom určenia právnych podmienok, za ktorých sa dovoľuje poskytovanie

psychiatrickej starostlivosti bez súhlasu chorého nie je zmarenie liečby osôb postihnutých

duševnou poruchou alebo chorobou, ale vytvorenie právnych záruk ochrany takých osôb

pred neopodstatnenou alebo nenáležitou zdravotníckou starostlivosťou.

Podstatou právne dovoleného obmedzenia osobnej slobody vo forme ústavnej

zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu, je súhlasné rozhodnutie súdu. Pri ústavnej

zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu nejde o neobmedzené poskytovanie zdravotníckej

starostlivosti, ani keď zdravotnícky pracovník alebo zdravotnícki pracovníci zistia

medicínske dôvody pre poskytnutie ústavnej zdravotníckej starostlivosti. Súhlas chorého,

ktorý sa vyžaduje pre poskytovanie zdravotníckej starostlivosti (§ 23 zák. o starostlivosti o

zdravie ľudu) pri ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu v zásadnej otázke prijatia

a držania v ústavnej zdravotníckej starostlivosti sa nahrádza rozhodnutím súdu.

Rozhodnutie súdu uznesením ( ) je účinné len

na dobu určitú, do vydania rozsudku. Nahradenie súhlasu chorého rozhodnutím súdu sa

vzťahuje len na okolnosti, o ktorých zákon dovoľuje súdu rozhodovať. Rozhodovanie o

ďalších okolnostiach zdravotníckej starostlivosti aj po právoplatnosti uznesenia, resp.

rozsudku o zákonnosti ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu podlieha právnemu

režimu § 23 zákona o starostlivosti o zdravie ľudu. Aj v ústavnej zdravotníckej starostlivosti

bez súhlasu chorého má chorý právo udeľovať súhlas na vyšetrovacie a liečebné výkony

podľa § 23 ods. 2; o nahrádzaní súhlasu chorého aj v prípade ústavnej zdravotníckej

starostlivosti bez súhlasu platia ustanovenia § 23 ods. 3 a ods. 4 zák. o starostlivosti o

zdravie ľudu.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyzval Psychiatrickú liečebňu vo Veľkom Záluží,

aby splnomocnila advokáta alebo komerčného právnika na svoje zastupovanie v konaní

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. MUDr. M. K. odpovedala: "Nemáme

advokáta, ani komerčného právnika, ktorý by mohol liečebňu zastupovať."

Psychiatrická liečebňa nepreukázala, že sa pokúsila o uzavretie dohody s advokátom

alebo komerčným právnikom o zastupovaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,

ani nepožiadala o predĺženie lehoty na splnomocnenie advokáta alebo komerčného

právnika, čo jediné by mohlo byť opodstatnené, ak by mala záujem nájsť si zástupcu pre

konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a v určenej lehote by sa jej z nejakých

príčin nepodarilo uzavrieť dohodu o zastúpení. Aj keď ide o povinnosť účastníkov konania

upravenú zákonom, nečinnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky v dôsledku jej

nesplnenia by v tomto prípade bola na ujmu účastníka konania, ktorý urobil podnet vo veci

ochrany svojho ústavného práva. V záujme ochrany ústavného práva na nedotknuteľnosť

osobnej slobody Ľ. K. preto Ústavný súd Slovenskej republiky pokračoval v konaní.

Ústavnému právu na ochranu osobnej slobody pred ústavnou zdravotníckou

starostlivosťou bez súhlasu sa v Slovenskej republike priznáva dvojaká ochrana.

Podľa : "Zákon ustanoví, v ktorých

prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej

držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto

umiestnení rozhodne do piatich dní."

Ústavný , ktorým sa vydáva Listina základných práv a slobôd

určuje: "Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno osobu prevziať alebo držať v ústavnej

zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu. Také opatrenie musí byť do 24 hodín oznámené

súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do 7 dní."

Platná ústavná úprava obsahuje dve povinnosti. Povinnosť do 24 hodín od prevzatia

do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu oznámiť prevzatie pacienta súdu. Túto

povinnosť, ktorú zhodne určuje i

ústavného , zákonodarca adresuje zdravotníckemu zariadeniu,

v ktorom sú umiestňované osoby bez súhlasu (§ 191a ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku). Druhou ústavnou povinnosťou je povinnosť rozhodnúť do päť dní (čl. 17 ods. 6

), resp. do sedem dní ( ústavného

Zb.) o prevzatí do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu. Túto povinnosť

zákonodarca tak v , ako aj v ústavnom zákone určuje súdu.

Povinnosť súdu spresňuje zákonodarca v tak, že ju adresuje

súdu, v ktorého obvode je ústav, ktorý oznámil prevzatie do ústavnej zdravotníckej

starostlivosti bez súhlasu (§ 191b ods. 1). Takú povinnosť nemá tento súd iba vtedy, ak

prevzatie a držanie v ústavnej zdravotníckej starostlivosti nariadil súd v inom konaní (§

191b ods. 1).

Medzi obomi úpravami je zrejmý rozpor v určení lehoty pre rozhodnutie súdu. Ide o

rozpor s ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý

nemá povahu odporujúcich právnych noriem podľa právneho režimu

Slovenskej republiky. Zásada chrániť nedotknuteľnosť osobnej slobody pred jej

porušovaním nezákonným poskytovaním ústavnej zdravotníckej starostlivosti je spoločná

pre i pre Listinu základných práv a slobôd. Rozdielnosť je

jedine v lehote predpísanej a Listinou základných práv a

slobôd na rozhodnutie súdu o tom, či v konkrétnom prípade došlo k obmedzeniu osobnej

slobody v súlade so zákonom. Odstrániť túto rozdielnosť možno podľa ustanovenia čl. 152

ods. 4 takým výkladom orgánu aplikujúceho právo, ktorým sa

zabezpečí súlad Listiny základných práv a slobôd, ako aj s

.

V konaní o prevzatí do ústavnej zdravotníckej starostlivosti okresný súd vykoná

dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov (§ 191b ods. 3

) a uznesením rozhodne, či k prevzatiu došlo zo zákonných

dôvodov ( ).

Podľa písmena b) o starostlivosti o zdravie ľudu v

znení neskorších predpisov: "Chorého možno bez jeho súhlasu prevziať do ústavnej

starostlivosti, ak ohrozuje chorý vzhľadom na duševnú poruchu seba alebo svoje okolie."

Na dôkaz splnenia tejto podmienky nestačí tvrdenie osoby alebo osôb domáhajúcich sa

prevzatia iného do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či

k prevzatiu došlo preto, lebo chorý naozaj ohrozil seba alebo svoje okolie spôsobom, ktorý

je dostatočne závažný na to, aby sa obmedzila jeho osobná sloboda a musí vykonať aj

výsluch chorého a ošetrujúceho lekára ( ).

Súčasťou konania súdu vo veci zákonnosti prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti

musí byť aj preskúmanie otázky, či zdravotnícke zariadenie splnilo svoju povinnosť

oznámiť súdu prevzatie chorého bez súhlasu do 24 hodín od obmedzenia slobody chorého

prevzatím do ústavnej zdravotníckej starostlivosti. Zmeškanie tejto lehoty platná právna

úprava (ústava aj ústavný ) neumožňuje odpustiť. Odpustením

zmeškania lehoty by sa v tomto prípade závažne porušila ochrana osobnej slobody

garantovaná v a oslabila by sa právna istota, že k

obmedzeniu osobnej slobody dôjde jedine v súlade so zákonom. Ak súd zistí, že k

oznámeniu prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti došlo neskôr ako v

predpísanej lehote, prevzatie do ústavnej zdravotníckej starostlivosti nie je v súlade s

, ani s . Rovnako zákon

nedovoľuje odpustiť zmeškanie 5-dňovej lehoty určenej na vydanie uznesenia súdu o

zákonnosti zadržania chorého.

Čas, keď bol súd vyrozumený o prijatí Ľ. K. do ústavnej zdravotníckej starostlivosti

v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky sa nepodarilo určiť s takou

presnosťou, aby sa dalo jednoznačne rozhodnúť, či došlo k porušeniu Slovenskej

republiky predpísanej povinnosti do 24 hodín od obmedzenia osobnej slobody oznámiť túto

okolnosť súdu. V spisoch, ktoré na dožiadanie podľa

Ústavnému súdu Slovenskej republiky postúpil Okresný súd v Nitre pod spisovou značkou

Ncú 11/93 je doklad vystavený na meno K. Ľ. Adresátom dokladu je Okresný súd v

Trenčíne. Ďalej je na ňom údaj "Nemocnica 8.00 hod." a razítko 12. II. 1993. Na telefonickú

výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky primár 3. oddelenia Psychiatrickej liečebne vo

Veľkom Záluží MUDr. T. R. uviedol, že hospitalizácia Ľ. K. na psychiatrickom oddelení

Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne trvala od 10. februára 1993 do 16. februára 1993 a

potom bol prevezený do Veľkého Zálužia.

Na otázku, kedy psychiatrické oddelenie nemocnice s poliklinikou v Trenčíne

hospitalizáciu oznámilo Okresnému súdu v Trenčíne, MUDr. T. R. uviedol: "Zrejme hneď".

Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od preskúmania otázky, či k prijatiu Ľ. K. došlo

10. februára 1993 alebo 11. februára 1993, lebo pred otázkou, koľkokrát bolo ústavné právo

Ľ. K. porušené, uprednostnil rýchlosť odstránenia stavu nezákonného obmedzovania

osobnej slobody.

MUDr. J. H., primár psychiatrického oddelenia nemocnice v Trenčíne 16. februára

1993 písomne vyrozumel Okresný súd v Trenčíne o preložení Ľ. K. k ďalšej liečbe do

Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží. Pretože účelom ustanovenia

Slovenskej republiky je ochrana osobnej slobody a dovolenie jej obmedzenia iba zo

zákonom predvídaných dôvodov, preloženie z jedného ústavu zdravotníckej starostlivosti do

iného ústavu zdravotníckej starostlivosti nie je právnym dôvodom pre začatie počítania

novej lehoty. O zákonnosti zadržania Ľ. K. do 15. februára 1993, mal rozhodnúť okresný

súd s príslušnosťou určenou v ustanovení § 88 ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho

poriadku.

Dňa 15. februára 1993 bol miestne príslušný pre vydanie takého uznesenia Okresný

súd v Trenčíne. Okresný súd v Trenčíne postúpil vec Okresnému súdu v Nitre 17. februára

1993. Spis bol Okresnému súdu v Nitre doručený 19. februára 1993. Prvý úkon Okresného

súdu v Nitre je doložený písomnou výzvou Psychiatrickej liečebni zo dňa 28. marca 1993.

Obsahom výzvy je otázka, či Ľ. K. je ešte hospitalizovaný v Psychiatrickej liečebni vo

Veľkom Záluží. Právo zdravotníckeho zariadenia držať chorého bez jeho súhlasu a bez

súdneho uznesenia o zákonnosti zadržania trvá päť dní. Ak vymedzená lehota

uplynie bez toho, aby súd vydal uznesenie o zákonnosti zadržania, právo zdravotníckeho

zariadenia obmedziť osobnú slobodu chorého zaniká. Ak po zániku práva zadržať chorého v

ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu nie je chorý prepustený z ústavnej

zdravotníckej starostlivosti, jeho ďalšie držanie v ústavnej zdravotníckej starostlivosti nie je

v súlade so zákonom. V čase od 16. februára 1993 Psychiatrická liečebňa vo Veľkom Záluží

obmedzila osobnú slobodu Ľ. K. spôsobom, ktorým zákon nedovoľuje zasiahnuť do osobnej

slobody človeka.

Vznik stavu, ktorý nie je v súlade so zákonom, nezapríčinilo iba správanie

Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží. Viac zákonom uložených povinností nesplnil aj

súd konajúci vo veci.

Zo spisového materiálu Ncú 11/93, ktorý Okresný súd v Nitre predložil Ústavnému

súdu Slovenskej republiky, vyplýva, že okresný súd nevykonal náležité dokazovanie a

posúdenie zdravotného stavu Ľ. K. pre vydanie uznesenia o vyslovení prípustnosti prevzatia

do Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží. Zápisnica, ktorá bola vyhotovená dňa 4. mája

1993 v Psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží, má viacero obsahových i formálnych

nedostatkov.

Ako nedostatočné treba posúdiť aj zhodnotenie zdravotného stavu Ľ. K.

psychiatrickou liečebňou pre rozhodnutie na vyslovenie prípustnosti prevzatia pacienta do

zdravotníckeho zariadenia bez jeho súhlasu.

Podľa v znení neskorších zmien a doplnkov: "Do

rozhodnutia súdu o zákonnosti dôvodov na prevzatie chorého do ústavnej starostlivosti

možno vykonávať iba také vyšetrovacie a liečebné výkony, ktoré sú nevyhnutné na

záchranu života a zdravia chorého alebo na zabezpečenie ochrany okolia chorého." V

konaní o prípustnosti prevzatia chorého do ústavnej psychiatrickej starostlivosti bez súhlasu

chorého súd musí preskúmať nielen, či je splnená podmienka § 23 ods. 5 písm. b) zákona č.

v znení neskorších predpisov, ale aj to, či chorého nepodrobili vyšetrovacím

alebo liečebným výkonom nad rámec úpravy § 24 ods. 3 zákona o starostlivosti o zdravie

ľudu. Ak súd zistí, že sa chorému poskytla zdravotnícka starostlivosť presahujúca rozsah

zákonom dovolenej starostlivosti, nemôže rozhodnúť, že k prevzatiu chorého došlo v súlade

so zákonom a preto nemôže vydať uznesenie, ktorým prevzatie schváli. Z uznesenia

predloženého Ústavnému súdu Slovenskej republiky Okresným súdom v Nitre vyplýva, že

okresný súd sa vôbec nezaoberal skúmaním otázky, či ústavná zdravotnícka starostlivosť Ľ.

K. sa poskytuje v súlade s podmienkou

Činnosť súdu vo veci zákonnosti držania chorého v ústavnej zdravotníckej

starostlivosti bez jeho súhlasu sa nekončí vydaním uznesenia o tom, že prevzatie bolo v

súlade so zákonom. "Ak súd vyslovil, že prevzatie bolo v súlade so zákonnými dôvodmi a

umiestnený je obmedzený alebo vylúčený zo styku s vonkajším svetom, pokračuje súd v

konaní o vyslovenie prípustnosti jeho ďalšieho držania v ústave" (§ 191d ods. 1

). "V rozsudku, ktorý musí byť vyhlásený do troch mesiacov

od výroku o prípustnosti prevzatia do ústavu, rozhodne súd, či ďalšie držanie je prípustné a

na akú dobu" ( ). Proti uzneseniu o zákonnosti

zadržania možno podať odvolanie, ktoré nemá odkladné účinky (§ 191c ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku). Osoba, ktorej sloboda sa súdnym rozhodnutím obmedzí bez jej súhlasu,

zostáva v ústavnej zdravotníckej starostlivosti. To znamená, že obmedzenie jej slobody trvá

aj počas rozhodovania o odvolaní proti uzneseniu o zákonnosti zadržania v ústavnej

zdravotníckej starostlivosti. Pretože ochrana osobnej slobody je základným účelom súdneho

konania vo veciach založených ustanovením ,

lehota "do troch mesiacov od výroku" sa nemôže počítať na ujmu chránenej osoby, ale treba

ju počítať spôsobom výhodným pre chránenú osobu. Preto ju treba počítať odo dňa, keď súd

uznesením vyslovil, že zadržanie je v súlade so zákonom, a nie až od právoplatnosti

uznesenia. Pritom zákon vychádza z predpokladu, že súd rozhodne v súlade s

Slovenskej republiky, teda najneskôr do päť dní od obmedzenia osobnej slobody občana.

Lehotu teda nemožno počítať až od okamihu, keď súd oneskorene rozhodne o zákonnosti

zadržania v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu.

Pre konanie o podnete Ľ. K. má zásadný význam otázka, ako dlho je účinné

uznesenie súdu o prípustnosti prevzatia chorého do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez

súhlasu. Uznesením sa dočasne rozhoduje o zákonnosti obmedzenia osobnej slobody bez

súhlasu chorého. V záujme zabezpečenia ochrany osobnej slobody pred nezákonným

zbavením osobnej slobody predpisuje 3-mesačnú lehotu, v ktorej

súd musí rozhodnúť rozsudkom o zákonnosti držania chorého v ústavnej zdravotníckej

starostlivosti bez súhlasu. Ak súd rozsudkom do troch mesiacov od obmedzenia osobnej

slobody nerozhodne o zákonnosti držania chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti

bez súhlasu, ďalšie držanie chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti je v rozpore so

zákonom. Uznesenie o zákonnosti prijatia chorého do ústavnej zdravotníckej starostlivosti

nemôže nahrádzať rozsudok o prípustnosti držania chorého v ústave zdravotníckej

starostlivosti. Právne účinky vyslovené v uznesení o zákonnosti prijatia zanikajú okamihom

právoplatnosti rozsudku o prípustnosti držania chorého. Ak taký rozsudok súd nevydá v

zákonom predpísanej lehote, uznesenie o prípustnosti prevzatia do ústavnej zdravotníckej

starostlivosti bez súhlasu stráca účinnosť v okamihu uplynutia lehoty, ktorú zákon ukladá

súdu na rozhodnutie veci rozsudkom.

Ľ. K. prevzali do ústavnej zdravotníckej starostlivosti 10. februára 1993. O

dvadsaťštyri hodín uplynula lehota, v ktorej mal ústav zdravotníckej starostlivosti splniť

svoju povinnosť oznámiť zadržanie súdu. Do päť dní od

10. februára 1993 mal súd rozhodnúť uznesením o zákonnosti zadržania Ľ. K. v ústavnej

zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu. Dňa 15. februára 1993 uplynula lehota, v

ktorej bolo povinnosťou okresného súdu uznesením rozhodnúť o zákonnosti zadržania. Dňa

10. mája 1993 uplynula zákonom určená lehota, v ktorej bolo povinnosťou okresného súdu

rozsudkom rozhodnúť, či ďalšie držanie Ľ. K. v ústavnej zdravotníckej starostlivosti je

prípustné a na akú dobu. Uznesenie Okresného súdu v Nitre, ktorým súd vyslovil, že

prevzatie Ľ. K. do ústavnej zdravotníckej starostlivosti je prípustné, nemôže byť účinné po

10. máji 1993. Ďalšie držanie Ľ. K. v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu po

tejto lehote je protiústavné a nezákonné. Protiústavne a nezákonne založený stav nemožno

dodatočne napraviť inak, ako skončením obmedzenia osobnej slobody chorého.

Akt aplikácie práva nie je nezákonný iba vtedy, keď jeho výrok je v rozpore so

zákonom. Nezákonný je aj vtedy, keď pred jeho vydaním orgán aplikujúci právo nedodrží

alebo poruší zákon. V konaní o zákonnosti obmedzenia osobnej slobody Ľ. K. sa

viacnásobne nedodržal i porušil zákon.

Nesplnenie a porušenie je v príčinnej súvislosti s porušovaním ústavného práva Ľ. K.

na obmedzenie osobnej slobody iba zo zákonných dôvodov a po overení existencie takých

dôvodov spôsobom určeným zákonom. Prevzatie a držanie Ľ. K. v Psychiatrickej liečebni

vo Veľkom Záluží je v rozpore s , so zákonom o starostlivosti

o zdravie ľudu, ako aj s .

1. Psychiatrická liečebňa vo Veľkom Záluží porušila ,

keď:

a) v ústavnej zdravotníckej starostlivosti držala bez súhlasu Ľ. K. po uplynutí 5-

dennej lehoty bez uznesenia súdu o prípustnosti prevzatia chorého do ústavnej zdravotníckej

starostlivosti,

b) drží chorého po uplynutí zákonom predpísanej lehoty bez rozsudku súdu o

prípustnosti ďalšieho držania chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti na základe

uznesenia súdu, ktoré 10. mája 1993 stratilo účinnosť.

2. Okresný súd v Trenčíne nesplnil svoju uloženú povinnosť rozhodnúť

uznesením o umiestnení chorého do ústavnej zdravotníckej starostlivosti do piatich dní

( v spojení s Slovenskej

republiky).

3. Okresný súd v Nitre nesplnil a porušil zákon, keď:

a) neodmietol konať o vydaní uznesenia o tom, či k prevzatiu Ľ. K. do ústavnej

zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu došlo zo zákonných dôvodov, hoci v zákonom

predpísanej lehote bol pre konanie miestne príslušný Okresný súd v Trenčíne (§ 88 ods. 1

písm. d) ),

b) ako nezákonné neodmietol zadržanie chorého, hoci o vydaní uznesenia o

prípustnosti prijatia chorého konal po uplynutí lehoty predpísanej na vydanie takého

uznesenia ( ),

c) v konaní o zákonnosti prijatia chorého nepreskúmal, či boli splnené podmienky

§ 23 ods. 5 písm. b) a § 24 ods. 3 zákona o starostlivosti o zdravie ľudu a v uznesení

nerozhodol o tom, či chorý je obmedzený alebo vylúčený v styku s vonkajším svetom

( ); napriek neskúmaniu zákonom určených

podmienok vydal uznesenie, že prijatie do ústavnej zdravotníckej starostlivosti je v súlade

so zákonom,

d) neuskutočnil zákonom predpísané konanie o prípustnosti ďalšieho držania chorého

v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu (§ 191d ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku),

e) neurčil dobu, na ktorú je prípustné ďalšie držanie v ústavnej zdravotníckej

starostlivosti bez súhlasu ( ),

f) rozsudok vo veci prípustnosti ďalšieho držania v ústavnej zdravotníckej

starostlivosti nevydal v zákonom predpísanej lehote (§ 191d ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku).

Preto Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (čl.

133 ).

V Košiciach dňa 15. septembra 1993