Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)b44/364877.af3967.pdf
PDF · 239.37 KB
No categories available
1Sža/39/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sţa/39/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci
ţalobcu: S., nar. X., štátny príslušník Tuniska, bytom J., zastúpený advokátom JUDr. S., S., proti
ţalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Bratislava,
Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. p.: UHCP-RHCPBA2-2011/000311-001 zo dňa 3.1.2011, na odvolanie
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 11/2011-48 zo dňa 12. mája 2011,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 11/2011-48
zo dňa 12. mája 2011 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
I.
PREDMET VECI
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku, zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou
sa domáhal preskúmania rozhodnutia č. p.: UHCP—RHCPBA2-2011/000311-001 zo dňa
3.1.2011, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda
č. p.: UHCP-BA-DS-AV-28-4/2010 zo dňa 27.9.2010, (ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom
vyhostení ţalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu na územie SR na dobu jedného roka
t. j. do 27.9.2011 podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe v preskúmavanej veci sa stotoţňuje
so skutkovými zisteniami a právnym záverom ţalovaného.
Krajský súd uviedol, ţe sa v danom prípade zaoberal otázkou opodstatnenosti ţalobcových
tvrdení o nezákonnom postupe správnych orgánov z hľadiska existencie prekáţky
administratívneho vyhostenia z dôvodu existencie manţelstva s občiankou SR. Poukázal na to,
ţe § 57 zákona č. 48/2002 Z.z. je kogentným ustanovením, ktoré správnemu orgánu nedáva
moţnosť správnej úvahy, ale pokiaľ sa cudzinec zdrţiava na území SR nelegálne, prikazuje zakázať
ďalší pobyt cudzinca na území.
Podľa súdu zo znenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd vyplýva, ţe štátny orgán
môţe v danom prípade cudzincovi zasahovať do jeho súkromného práva, keď je to v súlade
so zákonom a je to nevyhnutné v záujme ochrany a slobôd iných. V tejto súvislosti súd zdôraznil,
ţe štát má eminentný záujem nielen na ochrane rodiny, ale musí dbať aj o ochranu spoločnosti
pred protizákonným konaním, ktorého sa ţalobca preukázateľne dopustil.
Súd konštatoval, ţe ţalobca mal vedomosť o tom, ţe svoj pobyt na území SR si môţe riešiť
v zmysle platných ustanovení zákona č. 48/2002 Z.z.
Správny orgán pri stanovení dĺţky zákazu vstupu na územie SR prihliadol na to,
aby dôsledky boli primerané jednak dôvodom jeho uloţenia a jednak dopadu na osobný a rodinný
ţivot ţalobcu a na základe toho rozhodol o uloţení sankcie zákazu vstupu na najniţšej moţnej
hranici sadzby za porušenie príslušného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov na dobu jedného
roka.
Krajský súd uviedol, ţe sa stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe nie je ţiaduce, aby sa v SR
zdrţiavali cudzí štátni príslušníci, ktorí nerešpektujú zákony daného štátu. Je povinnosťou
ktorejkoľvek osoby rešpektovať zákony štátu, na ktorého výsostnom území sa nachádza, aj keď nie
je jeho občanom a zdrţať sa protiprávneho konania, ktoré by malo za následok porušenie zákonov
daného štátu.
Krajský súd poukázal na to, ţe dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení
ţalobcu bola skutočnosť, ţe ţalobca sa zdrţiava neoprávnene bez platného víza alebo platného
povolenia na pobyt a nie dôvody, pre ktoré mu bol zrušený pobyt na území SR. Vo veci zrušenia
trvalého pobytu ţalobcu na území SR bolo riadne začaté správne konanie, ţalobca sa k tomu
písomne vyjadril a mal vedomosť, ţe prebieha konanie vo veci zrušenia jeho trvalého pobytu. Súd
poukázal aj na vyjadrenia manţelky ţalobcu zo dňa 26.1.2010 a 21.5.2010, v ktorých uviedla,
ţe po mesiaci manţelstva, t. j. od začiatku apríla 2009 sa od manţela odsťahovala a od tej doby
nevedú spoločnú domácnosť a spoločný rodinný ţivot, s manţelom nekomunikuje a okrem strachu
k nemu nič necíti. Dňa 22.7.2010 poţiadala o rozvod manţelstva.
Krajský súd uviedol ţe správny orgán preskúmal existenciu prekáţok administratívneho
vyhostenia v zmysle § 58 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov, ako aj okolnosti vedúce
k administratívnemu vyhosteniu a dospel k názoru, ţe neboli zistené ţiadne prekáţky
administratívneho vyhostenia a taktieţ neboli potvrdené ţiadne skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu,
ţe ţalobcu nemoţno administratívne vyhostiť.
Podľa krajského súdu odporca sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného
a rodinného ţivota ţalobcu v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a po zváţení všetkých skutočností dospel k správne záveru, ţe neboli potvrdené ţiadne
závaţné skutočnosti a dôvody, brániace jeho administratívnemu vyhosteniu a to aj s prihliadnutím
na jeho rodinný a súkromný ţivot.
K námietke týkajúcej sa nepokojov a demonštrácií v Tunisku, ktoré trvajú od septembra
2010, súd uviedol, ţe v čase vydania napadnutého rozhodnutia boli posúdené všetky okolnosti
zo strany ţalovaného vrátane prekáţok administratívneho vyhostenia a tie, na ktoré sa ţalobca
odvoláva, v čase vydania rozhodnutia neboli, preto ich ţalovaný nemohol skúmať.
Keďţe napadnuté rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade
so zákonom a námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie rozhodnutia, krajský súd podľa § 250j
ods. 1 OSP ţalobu zamietol.
II.
STRUČNÉ ZHRNUTIE ODVOLACÍCH DOVODOV ŢALOBCU
Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak,
ţe rozhodnutie správneho orgánu zrušuje a vec mu vracia na nové rozhodnutie a uloţil ţalovanému
povinnosť zaplatiť trovy konania.
Poukázal na skutočnosť, ţe počas celého obdobia, ktoré sa zdrţiaval na území SR, nikdy
neporušil akýkoľvek právny predpis, riadne si plnil svoje povinnosti a bol vzorným členom tejto
spoločnosti, preto jeho porušenie zákona o pobyte cudzincov, nakoľko povaţoval svoje vyhostenie
za nespravodlivé, v rozpore so zákonom, nie je moţné povaţovať za konanie, ktoré by ohrozovalo
spoločnosť na Slovensku.
Ţalobca poukázal na ustanovenie § 42 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva,
ţe ustanovenie odseku 1 (podľa ktorého policajný útvar povolenie na trvalý pobyt zruší, ak zistí
skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie ţiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt
ustanovenie odseku 1) neplatí, ak by dôsledky zrušenia povolenia na trvalý pobyt boli neprimerané
dôvodu zrušenia povolenia na trvalý pobyt najmä s ohľadom na súkromný a rodinný ţivot cudzinca.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP zo dňa 28.5.1988, prípad Berrehab v.
Holandsko, z ktorého vyplýva, že rešpektovanie rodinného a súkromného života, si nevyžaduje stály
život v spoločnej domácnosti a je zásahom do týchto práv jednotlivca, keď je mu znemožnené
udržiavať naďalej rodinné vzťahy. Pojem rodinný život preto nie je možné striktne vykladať
iba ako život manželský.
Ţalobca uviedol, ţe má na území SR viacerých príbuzných, niektorých aj so slovenským
štátnym občianstvom, s bratom dokonca podniká. Má tak na území SR silné rodinné zázemie
a vybudovaný súkromný ţivot, bez ohľadu na to, ţe neţije v jednej spoločnej domácnosti
s manţelkou. Ţalobca navyše predloţil čestné vyhlásenie svojej partnerky, v ktorom uvádza,
ţe od októbra 2009 má so ţalobcom trvalý partnerský vzťah a po ukončení rozvodového konania
je pripravená si ho vziať za manţela. Ţalobca dodal, ţe manţelstvo ţalobcu súd dňa 16.6.2011
rozviedol, takţe prekáţka na uzavretie manţelstva s partnerkou odpadla.
Ţalobca napokon poukázal na rozhodnutie ESĽP v prípade Uner v. Holandsko zo dňa
18.10.2006, v ktorom súd konštatoval, ţe vyhostenie cudzinca, pokiaľ môţe zasiahnuť do práva
chráneného čl. 8 ods. 1 Dohovoru, musí byť v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti, to znamená musí byť odôvodnené tlakom spoločenskej potreby a najmä primerané
sledovanému legitímnemu cieľu.
Ţalobca vyjadril presvedčenie, ţe nepredstavuje pre SR ţiadne nebezpečenstvo, riadne
si plnil všetky svoje povinnosti a naopak vyhostením mu hrozí nebezpečenstvo vzhľadom
k nepokojom v Tunisku, počas ktorých zahynuli stovky demonštrantov ďalších civilistov.
III.
STRUČNÉ ZHRNUTIE VYJADRENIA ŢALOVANÉHO K ODVOLANIU
ŢALOBCU
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe námietky ţalobcu
uvedené v odvolaní povaţuje za nedôvodné. Správny orgán prvého stupňa pri vydávaní rozhodnutia
o administratívnom vyhostení ţalobcu presne a úplne zistil skutočný stav veci, boli obstarané
a zdokumentované potrebné podklady pre rozhodnutie.
Zopakoval, ţe dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení ţalobcu bola
skutočnosť, ţe ţalobca na území SR sa zdrţiaval neoprávnene bez platného víza alebo platného
povolenia na pobyt. Ţalobca mal vedomosť o tom, ţe prebieha konanie o zrušenie jeho trvalého
pobytu.
Správny orgán prvého stupňa sa pri rozhodovaní vysporiadal aj s právom na súkromný
a rodinný ţivot, ktorý garantuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal
na to, ţe štát má záujem nielen o ochranu rodiny, ale i ochranu spoločnosti pred páchaním
protizákonného konania, ţalobcovi bol určený zákaz pobytu na území SR v dolnej hranici sadzby,
t. j. na 1 rok.
Ţalovaný poukázal tieţ na skutočnosť, ţe ţalobca nebol ochotný komunikovať
a spolupracovať pri spisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia, uviedol, ţe sa volá S., narodil sa X.
v meste M., je štátnym občanom Tuniska a po prečítaní zápisnicu odmietol podpísať. Nepreukázal
a neuviedol ţiadne nové skutočnosti.
Ţalovaný napokon uviedol, ţe po uplynutí doby zákazu pobytu na území SR, bude môcť
ţalobca opätovne podať ţiadosť o povolenie pobytu na území SR.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 vety tretej zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov), dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p.
s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol
verejne vyhlásený dňa 13. septembra 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Orgánmi verejnej
správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej
samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie
o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2
O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom
konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti
fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.).
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia
č. p.: UHCP—RHCPBA2-2011/000311-001 zo dňa 3.1.2011, ktorým ţalovaný potvrdil
rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č. p.: UHCP-BA-DS-AV-28-4/2010
zo dňa 27.9.2010, (ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení ţalobcu z územia SR
a určení zákazu vstupu na územie SR na dobu jedného roka t. j. do 27.9.2011 podľa § 57 ods. 1
písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov.
Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu,
či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobkyne uplatnenými v ţalobe, a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
ţalovaného.
Podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1/ zákona č. 48/2002 Z.z o pobyte cudzincov policajný útvar
administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok,
ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdrţiava na území Slovenskej
republiky bez oprávnenia.
Podľa § 56 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie
policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny
pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu,
ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina,
do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia
je neprípustné.
IV.
ARGUMENTÁCIA ROZHODNUTIA ŢALOVANÉHO
Ţalovaný ako druhostupňový správny orgán skonštatoval, ţe prvostupňový správny orgán
vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení ţalobcu a určení zákazu vstupu na územie SR
v súlade s Ústavou SR, zákonom o pobyte cudzincov, ako aj medzinárodnými zmluvami
a dohodami, ktorými je SR viazaná. Dôkazmi v prvostupňovom správnom konaní bolo jednoznačne
preukázané, ţe ţalobca sa neoprávnene zdrţiaval na území SR od 19.6.2010.
K námietkam ţalobcu uviedol, ţe tieto súvisia s konaním a rozhodnutím vo veci zrušenia
povolenia na trvalý pobyt na území SR a nie sú predmetom preskúmania odvolacieho orgánu
vo veci konania a rozhodovania o administratívnom vyhostení ţalobcu a určení zákazu vstupu
na území SR.
Krajský súd dospel k záveru, ţe správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav
veci, tento po právnej stránke posúdili a vydané rozhodnutia náleţite odôvodnili. Keďţe napadnuté
rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade so zákonom a námietky ţalobcu
neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, krajský súd ţalobu ako nedôvodnú zamietol.
V.
PRÁVNY NÁZOR NAJVYŠSIEHO SÚDU SR
Odvolací súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v administratívnom konaní,
ktorý povaţoval za dostatočný a ktorý nasvedčuje tomu, ţe prvostupňový ale aj druhostupňový
správny orgán si zadováţili dostatok skutkových podkladov, z ktorých pri svojom rozhodovaní
vychádzali, nemal ţiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov, spôsobe vykonania
a vyhodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány k správnym záverom o tom, ţe bolo
spoľahlivo zistené, ţe ţalobca sa neoprávnene zdrţiaval na území SR od 19.6.2010.
Podľa odvolacieho súdu dôkaznú situáciu, z ktorej správne orgány vychádzali, nebolo
moţné zmeniť ani čestným vyhlásením Kataríny Pinterovej, ktorý ţalobca predloţil spolu
s odvolaním a na ktoré odvolací súd neprihliadol.
Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je podľa § 250i ods. 1 OSP pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd síce môţe vykonať
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, takéto dôkazy však účastník konania
má navrhovať v ţalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu, pretoţe ten primárne preskúmava
zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, odvolací súd totiţ preskúmava vecnú
správnosť rozsudku súdu prvého stupňa a nemá nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa.
Pokiaľ teda správne orgány vychádzali zo zistení, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiava
bez oprávnenia, túto skutočnosť mal dostatočne preukázanú, vykonaným dokazovaním (najmä
s poukazom na rozhodnutie OCP PZ Dunajská Streda č. p. UHCP-BA-DS-Ţ-34-10/2010
zo dňa 24.5.2010 o zrušení povolenia na trvalý pobyt na území SR podľa § 39 ods. 2 písm. e/
zákona o pobyte cudzincov, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.6.2010) a túto skutočnosť
ţalobca ani nespochybňoval. Dôvodom zrušenia trvalého pobytu ţalobcovi bolo zistenie správneho
orgánu, ţe manţelia nevedú spoločný ţivot. Uvedenú skutočnosť mal správny orgán zistenú
z vyjadrenia M., ktorá uviedla, ţe spoločný rodinný ţivot s manţelom (ţalobcom) nevedie od apríla
2009.
Z obsahu spisu naviac vyplynulo, ţe ţalobca dostatočne nespolupracoval so správnym
orgánom, keď okrem osobných základných údajov, neuviedol ţiadne skutočnosti a dokonca
odmietol zápisnicu podpísať.
Pokiaľ teda ţalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa tvrdí, ţe s partnerkou K.
má trvalý partnerský vzťah od októbra 2009, na takúto okolnosť mal poukázať uţ v správnom
konaní, resp. najneskôr v ţalobe proti rozhodnutiu ţalovaného.
Pozornosti najvyššieho súdu neuniklo, ţe kým ţalobca v ţalobe proti rozhodnutiu
ţalovaného namietal proti zisteniu správnych orgánov, ţe tieto nemali dostatočne preukázané,
ţe ţalobca nevedie spoločný ţivot s M., štátnou príslušníčkou SR, teda za predmet
ochrany práva na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota označil spoluţitie s vtedajšou
manţelkou, v odvolaní proti rozsudku krajského súdu označil za predmet ochrany práva na rodinný
a súkromný ţivot vzťah s partnerkou K., s ktorou mal mať vzťah od októbra 2009, teda uţ
v čase rozhodnutia OCP PZ Dunajská Streda (zo dňa 24.5.2010) o zrušení povolenia na trvalý
pobyt na území SR, hoci vo vyjadrení k začatiu konania o zrušení trvalého pobytu zo dňa 3.5.2010
ţalobca uvádzal, ţe síce s manţelkou netrávi veľa času, čo neznamená ţe nevedú
spoločný ţivot a ţe vzťah po celú dobu trvania hodnotí ako dobrý.
Pokiaľ teda ţalobca namieta nesprávnosť zistení skutkového stavu veci správnymi orgánmi,
takáto námietka nebola dôvodná, pretoţe správnosť skutkových zistení správneho orgánu, z ktorého
vychádzal najmä s poukazom na námietky ţalobcu týkajúce sa zásahu do jeho práva na rodinný
a súkromný ţivot (garantovaný čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), napokon
potvrdil sám ţalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu.
K čestnému vyhláseniu, ktoré ţalobca v odvolacom súdnom konaní naviac povaţuje
odvolací súd za dôleţité zdôrazniť, ţe pokiaľ by aj ţalobca predloţil v správnom konaní, správny
orgán by ho nemohol pripustiť, pretoţe podľa § 39 ods. 1 SP správny orgán môţe namiesto dôkazu
pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.
Čestné vyhlásenie správny orgán nepripustí, ak tomu bráni všeobecný záujem alebo
ak by tým bola porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Čestným vyhlásením nemoţno
nahradiť znalecký posudok (ods. 2).
V čestnom vyhlásení je účastník povinný uviesť pravdivé údaje. Správny orgán musí
upozorniť účastníka konania na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia (ods. 3).
V tejto súvislosti povaţuje odvolací súd za dôleţité zdôrazniť, ţe čestné vyhlásenie podľa
§ 39 SP je špecifický inštitút správneho poriadku, ktorý sa pouţíva v prípadoch, keď určité
skutočnosti slúţiace ako podklad pre rozhodnutie, nemoţno predloţiť buď vôbec alebo
len s neprimeranými ťaţkosťami, prípadne z dôvodu pruţnosti a hospodárnosti správneho
konania.
Čestné vyhlásenie teda nie je dôkazom v pravom zmysle, ale takýto dôkaz
iba nahrádza.
Naviac z dikcie zákona vyplýva, ţe čestné vyhlásenie môţe urobiť len účastník konania,
nie je prípustný zo strany iných subjektov, ktorí sa zúčastňujú na konaní.
K námietke ţalobcu týkajúcej sa ţalobcom tvrdeného zásahu do jeho práva na rodinný
a súkromný ţivot, odvolací súd povaţuje za dôleţité zdôrazniť, ţe podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej
republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaţe sa na nijakú
ideológiu ani náboţenstvo.
Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd moţno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
V zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ.
Podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1/ zákona č. 48/2002 Z.z o pobyte cudzincov policajný útvar
administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok,
ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdrţiava na území Slovenskej
republiky bez oprávnenia.
Podľa § 57 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôţe administratívne
vyhostiť
a) občana Európskeho hospodárskeho priestoru, ak sa oprávnene zdrţiaval najmenej desať
rokov na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak predstavuje hrozbu pre bezpečnosť
štátu,
b) dieťa mladšie ako osemnásť rokov; to neplatí, ak je vyhostenie tohto dieťaťa v jeho záujme,
c) cudzinca, u ktorého dôjde k vzniku choroby, ktorá ohrozuje verejné zdravie, po udelení
povolenia na pobyt,
d) cudzinca, ktorému bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 6.
Podľa § 58 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti
k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie,
kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca
administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad,
ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený (ods. 1).
Cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo
pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo
ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú
republiku (ods. 2).
Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, moţno administratívne
vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok
a nevzťahujú sa na ňu prekáţky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2 (ods. 3).
Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy príslušný
policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie SR. Jedným
z týchto dôvodov je aj skutočnosť, ţe cudzinec bez oprávnenia vstúpi na územie SR. V prípade
ţalobcu bolo bez všetkých pochybností náleţite preukázané, ţe na území SR sa zdrţiaval
bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým spôsobom nespochybňoval ani sám ţalobca.
Namietané rozhodnutie a postup ţalovaného preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými
ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu prekáţky administratívneho vyhostenia ţalobcu,
ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne vymedzené.
Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo
na rešpektovanie svojho súkromného rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Štátny
orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade
so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu
nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.
Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva
ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto
práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným,
je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, ţe v prípade ţalobcu neboli
splnené zákonom stanovené podmienky na prvé povolenie na trvalý pobyt na územ í
Slovenskej republiky. Správny orgán musí zváţiť aj hľadisko súkromné, či odopretím
udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené,
resp. odňaté právo ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot na území SR.
V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom poţiadavky spravodlivej
rovnováhy.
V zmysle čl. 13 ods. 4 veta druhá ústavy sa ustanovené obmedzenia môţu pouţiť
len na ustanovený cieľ. Zmyslom tohto ustanovenia je vylúčiť obchádzanie ústavných
garancií základných práv a slobôd tak, ţe zavedenie obmedzenia sa pouţije na cieľ
konformný s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami. V danej veci
aj k Aktu o podmienkach pristúpenia pripojeného k Zmluve o pristúpení Slovenskej
republiky k Európskej únii a v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky
do Schengenského priestoru.
V predmetnej veci je nesporné, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiaval bez platného
víza alebo povolenia k pobytu.
Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na správnosť skutkových zistení
správneho orgánu, ţe ţalobca v čase rozhodovania o administratívnom vyhostení a určení
zákazu vstupu na územie SR preukázateľne neviedol spoločný rodinný ţivot s manţelkou,
štátnou príslušníčkou SR, z manţelstva nepochádzajú ţiadne deti, (manţelstvo bolo dňa
16.6.2011 rozvedené), k zásahu do jeho práva na ochranu rodinného ţivota garantovaného
čl. 8 ods. 1 Dohovoru) nedošlo, pričom zásah súkromného ţivota ţalobcu bol síce
vykonaný, avšak v súlade so zákonom o pobyte cudzincov v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru.
Pre posúdenie dodrţania zásady proporcionality bolo podľa názoru Najvyššieho
súdu ţalovaným bolo dôsledne zváţené, ţe ţalobca si bol vedomý, ţe sa na území SR
zdrţiava nelegálne.
Bolo nesporné, ţe vo veci zrušenia trvalého pobytu ţalobcu na území SR bolo riadne začaté
správne konanie, ţalobca sa k tomu písomne vyjadril a mal vedomosť, ţe prebieha konanie vo veci
zrušenia jeho trvalého pobytu.
Právo na rešpektovanie rodinného ţivota v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa
všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber rodičov (manţelov), pokiaľ ide
o usídlenie sa na území toho-ktorého štátu v zmysle, ţe by bol dotknutý štát bez ďalšieho
povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8
Dohovoru totiţ negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný ţivot v konkrétnej krajine,
ale právo na skutočný rodinný ţivot ako taký.
S poukazom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, ţe ţalobcovi bolo
za porušenie zákona o pobyte cudzincov uloţený zákaz pobytu na území SR na dolnej
hranici.
Najvyšší súd dospel k záveru, ţe dôvody jeho vyhostenia sú takej povahy, aby opodstatnili
intenzitu zásahu do jeho súkromného ţivota.
Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe správne orgány
nepochybili ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení
ţalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní jedného roka. Zásah do jeho
súkromného ţivota je treba posudzovať v príčinnej súvislosti a vo vzťahu k správaniu
sa ţalobcu, ktorý sa zdrţiaval nelegálne na území SR a bol si toho vedomý.
Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok krajského
súdu je vecne správny. Preto ho postupujúc podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
VI.
ZÁVER A TROVY
Pokiaľ teda krajský súd ţalobu ţalobcu zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodne
podanú, nakoľko nezistil ţiaden zo zákonných namietaných dôvodov pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia, odvolací súd povaţoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a ako taký
ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, ţe ţalobcovi, ktorý nemal úspech
vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 13. septembra 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová