Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/39/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci

ţalobcu: S., nar. X., štátny príslušník Tuniska, bytom J., zastúpený advokátom JUDr. S., S., proti

ţalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Bratislava,

Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. p.: UHCP-RHCPBA2-2011/000311-001 zo dňa 3.1.2011, na odvolanie

ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -48 zo dňa 12. mája 2011,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -48

zo dňa 12. mája 2011 p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

I.

PREDMET VECI

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku, zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou

sa domáhal preskúmania rozhodnutia č. p.: UHCP—RHCPBA2-2011/000311-001 zo dňa

3.1.2011, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda

č. p.: UHCP-BA-DS-AV-28-4/2010 zo dňa 27.9.2010, (ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom

vyhostení ţalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu na územie SR na dobu jedného roka

t. j. do 27.9.2011 podľa o pobyte cudzincov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe v preskúmavanej veci sa stotoţňuje

so skutkovými zisteniami a právnym záverom ţalovaného.

Krajský súd uviedol, ţe sa v danom prípade zaoberal otázkou opodstatnenosti ţalobcových

tvrdení o nezákonnom postupe správnych orgánov z hľadiska existencie prekáţky

administratívneho vyhostenia z dôvodu existencie manţelstva s občiankou SR. Poukázal na to,

ţe je kogentným ustanovením, ktoré správnemu orgánu nedáva

moţnosť správnej úvahy, ale pokiaľ sa cudzinec zdrţiava na území SR nelegálne, prikazuje zakázať

ďalší pobyt cudzinca na území.

Podľa súdu zo znenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd vyplýva, ţe štátny orgán

môţe v danom prípade cudzincovi zasahovať do jeho súkromného práva, keď je to v súlade

so zákonom a je to nevyhnutné v záujme ochrany a slobôd iných. V tejto súvislosti súd zdôraznil,

ţe štát má eminentný záujem nielen na ochrane rodiny, ale musí dbať aj o ochranu spoločnosti

pred protizákonným konaním, ktorého sa ţalobca preukázateľne dopustil.

Súd konštatoval, ţe ţalobca mal vedomosť o tom, ţe svoj pobyt na území SR si môţe riešiť

v zmysle platných ustanovení

Správny orgán pri stanovení dĺţky zákazu vstupu na územie SR prihliadol na to,

aby dôsledky boli primerané jednak dôvodom jeho uloţenia a jednak dopadu na osobný a rodinný

ţivot ţalobcu a na základe toho rozhodol o uloţení sankcie zákazu vstupu na najniţšej moţnej

hranici sadzby za porušenie príslušného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov na dobu jedného

roka.

Krajský súd uviedol, ţe sa stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe nie je ţiaduce, aby sa v SR

zdrţiavali cudzí štátni príslušníci, ktorí nerešpektujú zákony daného štátu. Je povinnosťou

ktorejkoľvek osoby rešpektovať zákony štátu, na ktorého výsostnom území sa nachádza, aj keď nie

je jeho občanom a zdrţať sa protiprávneho konania, ktoré by malo za následok porušenie zákonov

daného štátu.

Krajský súd poukázal na to, ţe dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení

ţalobcu bola skutočnosť, ţe ţalobca sa zdrţiava neoprávnene bez platného víza alebo platného

povolenia na pobyt a nie dôvody, pre ktoré mu bol zrušený pobyt na území SR. Vo veci zrušenia

trvalého pobytu ţalobcu na území SR bolo riadne začaté správne konanie, ţalobca sa k tomu

písomne vyjadril a mal vedomosť, ţe prebieha konanie vo veci zrušenia jeho trvalého pobytu. Súd

poukázal aj na vyjadrenia manţelky ţalobcu zo dňa 26.1.2010 a 21.5.2010, v ktorých uviedla,

ţe po mesiaci manţelstva, t. j. od začiatku apríla 2009 sa od manţela odsťahovala a od tej doby

nevedú spoločnú domácnosť a spoločný rodinný ţivot, s manţelom nekomunikuje a okrem strachu

k nemu nič necíti. Dňa 22.7.2010 poţiadala o rozvod manţelstva.

Krajský súd uviedol ţe správny orgán preskúmal existenciu prekáţok administratívneho

vyhostenia v zmysle § 58 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov, ako aj okolnosti vedúce

k administratívnemu vyhosteniu a dospel k názoru, ţe neboli zistené ţiadne prekáţky

administratívneho vyhostenia a taktieţ neboli potvrdené ţiadne skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu,

ţe ţalobcu nemoţno administratívne vyhostiť.

Podľa krajského súdu odporca sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného

a rodinného ţivota ţalobcu v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a po zváţení všetkých skutočností dospel k správne záveru, ţe neboli potvrdené ţiadne

závaţné skutočnosti a dôvody, brániace jeho administratívnemu vyhosteniu a to aj s prihliadnutím

na jeho rodinný a súkromný ţivot.

K námietke týkajúcej sa nepokojov a demonštrácií v Tunisku, ktoré trvajú od septembra

2010, súd uviedol, ţe v čase vydania napadnutého rozhodnutia boli posúdené všetky okolnosti

zo strany ţalovaného vrátane prekáţok administratívneho vyhostenia a tie, na ktoré sa ţalobca

odvoláva, v čase vydania rozhodnutia neboli, preto ich ţalovaný nemohol skúmať.

Keďţe napadnuté rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade

so zákonom a námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie rozhodnutia, krajský súd podľa § 250j

ods. 1 ţalobu zamietol.

II.

STRUČNÉ ZHRNUTIE ODVOLACÍCH DOVODOV ŢALOBCU

Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas

odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak,

ţe rozhodnutie správneho orgánu zrušuje a vec mu vracia na nové rozhodnutie a uloţil ţalovanému

povinnosť zaplatiť trovy konania.

Poukázal na skutočnosť, ţe počas celého obdobia, ktoré sa zdrţiaval na území SR, nikdy

neporušil akýkoľvek právny predpis, riadne si plnil svoje povinnosti a bol vzorným členom tejto

spoločnosti, preto jeho porušenie zákona o pobyte cudzincov, nakoľko povaţoval svoje vyhostenie

za nespravodlivé, v rozpore so zákonom, nie je moţné povaţovať za konanie, ktoré by ohrozovalo

spoločnosť na Slovensku.

Ţalobca poukázal na ustanovenie § 42 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva,

ţe ustanovenie odseku 1 (podľa ktorého policajný útvar povolenie na trvalý pobyt zruší, ak zistí

skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie ţiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt

ustanovenie odseku 1) neplatí, ak by dôsledky zrušenia povolenia na trvalý pobyt boli neprimerané

dôvodu zrušenia povolenia na trvalý pobyt najmä s ohľadom na súkromný a rodinný ţivot cudzinca.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP zo dňa 28.5.1988, prípad Berrehab v.

Holandsko, z ktorého vyplýva, že rešpektovanie rodinného a súkromného života, si nevyžaduje stály

život v spoločnej domácnosti a je zásahom do týchto práv jednotlivca, keď je mu znemožnené

udržiavať naďalej rodinné vzťahy. Pojem rodinný život preto nie je možné striktne vykladať

iba ako život manželský.

Ţalobca uviedol, ţe má na území SR viacerých príbuzných, niektorých aj so slovenským

štátnym občianstvom, s bratom dokonca podniká. Má tak na území SR silné rodinné zázemie

a vybudovaný súkromný ţivot, bez ohľadu na to, ţe neţije v jednej spoločnej domácnosti

s manţelkou. Ţalobca navyše predloţil čestné vyhlásenie svojej partnerky, v ktorom uvádza,

ţe od októbra 2009 má so ţalobcom trvalý partnerský vzťah a po ukončení rozvodového konania

je pripravená si ho vziať za manţela. Ţalobca dodal, ţe manţelstvo ţalobcu súd dňa 16.6.2011

rozviedol, takţe prekáţka na uzavretie manţelstva s partnerkou odpadla.

Ţalobca napokon poukázal na rozhodnutie ESĽP v prípade Uner v. Holandsko zo dňa

18.10.2006, v ktorom súd konštatoval, ţe vyhostenie cudzinca, pokiaľ môţe zasiahnuť do práva

chráneného čl. 8 ods. 1 Dohovoru, musí byť v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti, to znamená musí byť odôvodnené tlakom spoločenskej potreby a najmä primerané

sledovanému legitímnemu cieľu.

Ţalobca vyjadril presvedčenie, ţe nepredstavuje pre SR ţiadne nebezpečenstvo, riadne

si plnil všetky svoje povinnosti a naopak vyhostením mu hrozí nebezpečenstvo vzhľadom

k nepokojom v Tunisku, počas ktorých zahynuli stovky demonštrantov ďalších civilistov.

III.

STRUČNÉ ZHRNUTIE VYJADRENIA ŢALOVANÉHO K ODVOLANIU

ŢALOBCU

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe námietky ţalobcu

uvedené v odvolaní povaţuje za nedôvodné. Správny orgán prvého stupňa pri vydávaní rozhodnutia

o administratívnom vyhostení ţalobcu presne a úplne zistil skutočný stav veci, boli obstarané

a zdokumentované potrebné podklady pre rozhodnutie.

Zopakoval, ţe dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení ţalobcu bola

skutočnosť, ţe ţalobca na území SR sa zdrţiaval neoprávnene bez platného víza alebo platného

povolenia na pobyt. Ţalobca mal vedomosť o tom, ţe prebieha konanie o zrušenie jeho trvalého

pobytu.

Správny orgán prvého stupňa sa pri rozhodovaní vysporiadal aj s právom na súkromný

a rodinný ţivot, ktorý garantuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal

na to, ţe štát má záujem nielen o ochranu rodiny, ale i ochranu spoločnosti pred páchaním

protizákonného konania, ţalobcovi bol určený zákaz pobytu na území SR v dolnej hranici sadzby,

t. j. na 1 rok.

Ţalovaný poukázal tieţ na skutočnosť, ţe ţalobca nebol ochotný komunikovať

a spolupracovať pri spisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia, uviedol, ţe sa volá S., narodil sa X.

v meste M., je štátnym občanom Tuniska a po prečítaní zápisnicu odmietol podpísať. Nepreukázal

a neuviedol ţiadne nové skutočnosti.

Ţalovaný napokon uviedol, ţe po uplynutí doby zákazu pobytu na území SR, bude môcť

ţalobca opätovne podať ţiadosť o povolenie pobytu na území SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

a jednomyseľne ( vety tretej o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov), dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia

s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol

verejne vyhlásený dňa 13. septembra 2011 ( a ).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov

zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ). Orgánmi verejnej

správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej

samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie

o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2

). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti

fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu

sa rozumie aj jeho nečinnosť ( ).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia

č. p.: UHCP—RHCPBA2-2011/000311-001 zo dňa 3.1.2011, ktorým ţalovaný potvrdil

rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č. p.: UHCP-BA-DS-AV-28-4/2010

zo dňa 27.9.2010, (ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení ţalobcu z územia SR

a určení zákazu vstupu na územie SR na dobu jedného roka t. j. do 27.9.2011 podľa § 57 ods. 1

písm. b/ bod 1 o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu,

či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobkyne uplatnenými v ţalobe, a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

ţalovaného.

Podľa / Z.z o pobyte cudzincov policajný útvar

administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok,

ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdrţiava na území Slovenskej

republiky bez oprávnenia.

Podľa § 56 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie

policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny

pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu,

ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina,

do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia

je neprípustné.

IV.

ARGUMENTÁCIA ROZHODNUTIA ŢALOVANÉHO

Ţalovaný ako druhostupňový správny orgán skonštatoval, ţe prvostupňový správny orgán

vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení ţalobcu a určení zákazu vstupu na územie SR

v súlade s SR, zákonom o pobyte cudzincov, ako aj medzinárodnými zmluvami

a dohodami, ktorými je SR viazaná. Dôkazmi v prvostupňovom správnom konaní bolo jednoznačne

preukázané, ţe ţalobca sa neoprávnene zdrţiaval na území SR od 19.6.2010.

K námietkam ţalobcu uviedol, ţe tieto súvisia s konaním a rozhodnutím vo veci zrušenia

povolenia na trvalý pobyt na území SR a nie sú predmetom preskúmania odvolacieho orgánu

vo veci konania a rozhodovania o administratívnom vyhostení ţalobcu a určení zákazu vstupu

na území SR.

Krajský súd dospel k záveru, ţe správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav

veci, tento po právnej stránke posúdili a vydané rozhodnutia náleţite odôvodnili. Keďţe napadnuté

rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade so zákonom a námietky ţalobcu

neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, krajský súd ţalobu ako nedôvodnú zamietol.

V.

PRÁVNY NÁZOR NAJVYŠSIEHO SÚDU SR

Odvolací súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v administratívnom konaní,

ktorý povaţoval za dostatočný a ktorý nasvedčuje tomu, ţe prvostupňový ale aj druhostupňový

správny orgán si zadováţili dostatok skutkových podkladov, z ktorých pri svojom rozhodovaní

vychádzali, nemal ţiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov, spôsobe vykonania

a vyhodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány k správnym záverom o tom, ţe bolo

spoľahlivo zistené, ţe ţalobca sa neoprávnene zdrţiaval na území SR od 19.6.2010.

Podľa odvolacieho súdu dôkaznú situáciu, z ktorej správne orgány vychádzali, nebolo

moţné zmeniť ani čestným vyhlásením Kataríny Pinterovej, ktorý ţalobca predloţil spolu

s odvolaním a na ktoré odvolací súd neprihliadol.

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je podľa pre súd rozhodujúci

skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd síce môţe vykonať

dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, takéto dôkazy však účastník konania

má navrhovať v ţalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu, pretoţe ten primárne preskúmava

zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, odvolací súd totiţ preskúmava vecnú

správnosť rozsudku súdu prvého stupňa a nemá nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa.

Pokiaľ teda správne orgány vychádzali zo zistení, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiava

bez oprávnenia, túto skutočnosť mal dostatočne preukázanú, vykonaným dokazovaním (najmä

s poukazom na rozhodnutie OCP PZ Dunajská Streda č. p. UHCP-BA-DS-Ţ-34-10/2010

zo dňa 24.5.2010 o zrušení povolenia na trvalý pobyt na území SR podľa § 39 ods. 2 písm. e/

zákona o pobyte cudzincov, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.6.2010) a túto skutočnosť

ţalobca ani nespochybňoval. Dôvodom zrušenia trvalého pobytu ţalobcovi bolo zistenie správneho

orgánu, ţe manţelia nevedú spoločný ţivot. Uvedenú skutočnosť mal správny orgán zistenú

z vyjadrenia M., ktorá uviedla, ţe spoločný rodinný ţivot s manţelom (ţalobcom) nevedie od apríla

2009.

Z obsahu spisu naviac vyplynulo, ţe ţalobca dostatočne nespolupracoval so správnym

orgánom, keď okrem osobných základných údajov, neuviedol ţiadne skutočnosti a dokonca

odmietol zápisnicu podpísať.

Pokiaľ teda ţalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa tvrdí, ţe s partnerkou K.

má trvalý partnerský vzťah od októbra 2009, na takúto okolnosť mal poukázať uţ v správnom

konaní, resp. najneskôr v ţalobe proti rozhodnutiu ţalovaného.

Pozornosti najvyššieho súdu neuniklo, ţe kým ţalobca v ţalobe proti rozhodnutiu

ţalovaného namietal proti zisteniu správnych orgánov, ţe tieto nemali dostatočne preukázané,

ţe ţalobca nevedie spoločný ţivot s M., štátnou príslušníčkou SR, teda za predmet

ochrany práva na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota označil spoluţitie s vtedajšou

manţelkou, v odvolaní proti rozsudku krajského súdu označil za predmet ochrany práva na rodinný

a súkromný ţivot vzťah s partnerkou K., s ktorou mal mať vzťah od októbra 2009, teda uţ

v čase rozhodnutia OCP PZ Dunajská Streda (zo dňa 24.5.2010) o zrušení povolenia na trvalý

pobyt na území SR, hoci vo vyjadrení k začatiu konania o zrušení trvalého pobytu zo dňa 3.5.2010

ţalobca uvádzal, ţe síce s manţelkou netrávi veľa času, čo neznamená ţe nevedú

spoločný ţivot a ţe vzťah po celú dobu trvania hodnotí ako dobrý.

Pokiaľ teda ţalobca namieta nesprávnosť zistení skutkového stavu veci správnymi orgánmi,

takáto námietka nebola dôvodná, pretoţe správnosť skutkových zistení správneho orgánu, z ktorého

vychádzal najmä s poukazom na námietky ţalobcu týkajúce sa zásahu do jeho práva na rodinný

a súkromný ţivot (garantovaný čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), napokon

potvrdil sám ţalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

K čestnému vyhláseniu, ktoré ţalobca v odvolacom súdnom konaní naviac povaţuje

odvolací súd za dôleţité zdôrazniť, ţe pokiaľ by aj ţalobca predloţil v správnom konaní, správny

orgán by ho nemohol pripustiť, pretoţe podľa § 39 ods. 1 SP správny orgán môţe namiesto dôkazu

pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

Čestné vyhlásenie správny orgán nepripustí, ak tomu bráni všeobecný záujem alebo

ak by tým bola porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Čestným vyhlásením nemoţno

nahradiť znalecký posudok (ods. 2).

V čestnom vyhlásení je účastník povinný uviesť pravdivé údaje. Správny orgán musí

upozorniť účastníka konania na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia (ods. 3).

V tejto súvislosti povaţuje odvolací súd za dôleţité zdôrazniť, ţe čestné vyhlásenie podľa

§ 39 SP je špecifický inštitút správneho poriadku, ktorý sa pouţíva v prípadoch, keď určité

skutočnosti slúţiace ako podklad pre rozhodnutie, nemoţno predloţiť buď vôbec alebo

len s neprimeranými ťaţkosťami, prípadne z dôvodu pruţnosti a hospodárnosti správneho

konania.

Čestné vyhlásenie teda nie je dôkazom v pravom zmysle, ale takýto dôkaz

iba nahrádza.

Naviac z dikcie zákona vyplýva, ţe čestné vyhlásenie môţe urobiť len účastník konania,

nie je prípustný zo strany iných subjektov, ktorí sa zúčastňujú na konaní.

K námietke ţalobcu týkajúcej sa ţalobcom tvrdeného zásahu do jeho práva na rodinný

a súkromný ţivot, odvolací súd povaţuje za dôleţité zdôrazniť, ţe podľa Slovenskej

republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaţe sa na nijakú

ideológiu ani náboţenstvo.

Podľa medze základných práv a slobôd moţno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

V zmysle pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ.

Podľa / Z.z o pobyte cudzincov policajný útvar

administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok,

ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdrţiava na území Slovenskej

republiky bez oprávnenia.

Podľa § 57 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôţe administratívne

vyhostiť

a) občana Európskeho hospodárskeho priestoru, ak sa oprávnene zdrţiaval najmenej desať

rokov na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak predstavuje hrozbu pre bezpečnosť

štátu,

b) dieťa mladšie ako osemnásť rokov; to neplatí, ak je vyhostenie tohto dieťaťa v jeho záujme,

c) cudzinca, u ktorého dôjde k vzniku choroby, ktorá ohrozuje verejné zdravie, po udelení

povolenia na pobyt,

d) cudzinca, ktorému bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 6.

Podľa § 58 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu,

v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti

k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie,

kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca

administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad,

ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený (ods. 1).

Cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo

pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo

ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú

republiku (ods. 2).

Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, moţno administratívne

vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok

a nevzťahujú sa na ňu prekáţky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2 (ods. 3).

Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy príslušný

policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie SR. Jedným

z týchto dôvodov je aj skutočnosť, ţe cudzinec bez oprávnenia vstúpi na územie SR. V prípade

ţalobcu bolo bez všetkých pochybností náleţite preukázané, ţe na území SR sa zdrţiaval

bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým spôsobom nespochybňoval ani sám ţalobca.

Namietané rozhodnutie a postup ţalovaného preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými

ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu prekáţky administratívneho vyhostenia ţalobcu,

ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne vymedzené.

Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo

na rešpektovanie svojho súkromného rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Štátny

orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade

so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu

nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva

ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto

práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným,

je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, ţe v prípade ţalobcu neboli

splnené zákonom stanovené podmienky na prvé povolenie na trvalý pobyt na územ í

Slovenskej republiky. Správny orgán musí zváţiť aj hľadisko súkromné, či odopretím

udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené,

resp. odňaté právo ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot na území SR.

V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom poţiadavky spravodlivej

rovnováhy.

V zmysle veta druhá sa ustanovené obmedzenia môţu pouţiť

len na ustanovený cieľ. Zmyslom tohto ustanovenia je vylúčiť obchádzanie ústavných

garancií základných práv a slobôd tak, ţe zavedenie obmedzenia sa pouţije na cieľ

konformný s a medzinárodnými zmluvami. V danej veci

aj k Aktu o podmienkach pristúpenia pripojeného k Zmluve o pristúpení Slovenskej

republiky k Európskej únii a v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky

do Schengenského priestoru.

V predmetnej veci je nesporné, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiaval bez platného

víza alebo povolenia k pobytu.

Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na správnosť skutkových zistení

správneho orgánu, ţe ţalobca v čase rozhodovania o administratívnom vyhostení a určení

zákazu vstupu na územie SR preukázateľne neviedol spoločný rodinný ţivot s manţelkou,

štátnou príslušníčkou SR, z manţelstva nepochádzajú ţiadne deti, (manţelstvo bolo dňa

16.6.2011 rozvedené), k zásahu do jeho práva na ochranu rodinného ţivota garantovaného

čl. 8 ods. 1 Dohovoru) nedošlo, pričom zásah súkromného ţivota ţalobcu bol síce

vykonaný, avšak v súlade so zákonom o pobyte cudzincov v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru.

Pre posúdenie dodrţania zásady proporcionality bolo podľa názoru Najvyššieho

súdu ţalovaným bolo dôsledne zváţené, ţe ţalobca si bol vedomý, ţe sa na území SR

zdrţiava nelegálne.

Bolo nesporné, ţe vo veci zrušenia trvalého pobytu ţalobcu na území SR bolo riadne začaté

správne konanie, ţalobca sa k tomu písomne vyjadril a mal vedomosť, ţe prebieha konanie vo veci

zrušenia jeho trvalého pobytu.

Právo na rešpektovanie rodinného ţivota v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa

všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber rodičov (manţelov), pokiaľ ide

o usídlenie sa na území toho-ktorého štátu v zmysle, ţe by bol dotknutý štát bez ďalšieho

povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8

Dohovoru totiţ negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný ţivot v konkrétnej krajine,

ale právo na skutočný rodinný ţivot ako taký.

S poukazom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, ţe ţalobcovi bolo

za porušenie zákona o pobyte cudzincov uloţený zákaz pobytu na území SR na dolnej

hranici.

Najvyšší súd dospel k záveru, ţe dôvody jeho vyhostenia sú takej povahy, aby opodstatnili

intenzitu zásahu do jeho súkromného ţivota.

Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe správne orgány

nepochybili ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení

ţalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní jedného roka. Zásah do jeho

súkromného ţivota je treba posudzovať v príčinnej súvislosti a vo vzťahu k správaniu

sa ţalobcu, ktorý sa zdrţiaval nelegálne na území SR a bol si toho vedomý.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok krajského

súdu je vecne správny. Preto ho postupujúc podľa , v spojení s

ods. 1 veta prvá ako vecne správny potvrdil.

VI.

ZÁVER A TROVY

Pokiaľ teda krajský súd ţalobu ţalobcu zamietol podľa ako nedôvodne

podanú, nakoľko nezistil ţiaden zo zákonných namietaných dôvodov pre zrušenie napadnutého

rozhodnutia, odvolací súd povaţoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a ako taký

ho podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 v spojení s a tak, ţe ţalobcovi, ktorý nemal úspech

vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 13. septembra 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová