Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 83/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie

31, Žilina, vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky, základného práva podľa a ,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. novembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie a (ďalej

len „ústava“), základného práva podľa a , ako aj práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. júla 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 2. apríla 2014 dostavil na

Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava (ďalej len „oddelenie

cudzineckej polície“) pre účely podania žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu

na území Slovenskej republiky. Následne bol sťažovateľ vyzvaný, aby preukázal svoju

totožnosť a oprávnenosť pobytu predložením platného cestovného dokladu a víza.

Sťažovateľ nevedel preukázať oprávnenosť svojho pobytu, pretože nedisponoval platným

cestovným dokladom a ani iným dokladom totožnosti, preto začal správny orgán toho istého

dňa, t. j. 2. apríla 2014, konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1

písm. b) o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), ktoré bolo

prerušené pre účely prijatia žiadosti o tolerovaný pobyt. Konanie o udelenie tolerovaného

pobytu bolo ukončené rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu

na území Slovenskej republiky zo 16. apríla 2014, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal

na Riaditeľstve hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava. Odvolaniu

sťažovateľa nebolo vyhovené a napadnuté rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie

tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky sa tak potvrdilo. Po ukončení konania

o udelenie tolerovaného pobytu vydalo oddelenie cudzineckej polície ako správny orgán

rozhodnutie 9. októbra 2014 o administratívnom vyhostení sťažovateľa na územie

podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení z 9. októbra 2014

odvolanie, o ktorom rozhodlo Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej

polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej len „riaditeľstvo

hraničnej a cudzineckej polície“) 23. januára 2015 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdilo

a odvolanie sťažovateľa zamietlo. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu riaditeľstva hraničnej

a cudzineckej polície z 23. januára 2015 žalobu, ktorá bola rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júna 2016 zamietnutá. Proti

tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom. Najvyšší súd kasačnú sťažnosť proti rozsudku

krajského súdu z 28. júna 2016 zamietol.

3. Sťažovateľ namieta dva okruhy nedostatkov, ktorých sa mal dopustiť najvyšší súd.

Sťažovateľ poukazuje, že sa sám dobrovoľne dostavil na oddelenie cudzineckej polície,

pretože si uvedomoval neoprávnenosť svojho pobytu na území Slovenskej republiky.

Neoprávnenosť pobytu a skutočnosť, že žiadateľ nedisponuje platným cestovným

dokladom, je pritom predpokladom na podanie žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu

na území Slovenskej republiky. Sťažovateľ navyše odôvodňoval svoju žiadosť o udelenie

tolerovaného pobytu potrebou rešpektovať svoj rodinný a súkromný život, čo je ďalším

predpokladom na podanie takejto žiadosti. Tieto predpoklady boli tak u sťažovateľa

naplnené, preto správny orgán mal jeho žiadosť o tolerovaný pobyt prijať a v samostatnom

konaní o žiadosti rozhodnúť, či sťažovateľ spĺňa alebo nespĺňa podmienky na jeho udelenie.

Až následne malo byť iniciované konanie o administratívnom vyhostení. Správny orgán, t. j.

oddelenie cudzineckej polície, však postupoval tak, že jeho žiadosť o udelenie tolerovaného

pobytu, pre ktorú sa na oddelenie cudzineckej polície dostavil, „... bola nezákonne neprijatá

bez vydania potvrdenia o dôvodoch jej neprijatia a bolo začaté konanie o administratívnom

vyhostení...“. Podľa sťažovateľa je opísaný postup správneho orgánu, s ktorým sa stotožnili

aj súdy, neprijateľný. Sťažovateľ namieta, že vzhľadom na jeho situáciu bol zákon o pobyte

cudzincov súdom nesprávne aplikovaný a vyložený.

Sťažovateľ tiež namieta, že správny orgán a následne aj vo veci rozhodujúce súdy

nedostatočne a nenáležite posúdili, či administratívne vyhostenie sťažovateľa nie je

zásahom do práva sťažovateľa a jeho rodiny na rešpektovanie rodinného života. Sťažovateľ

je ženatý s občiankou Slovenskej republiky, ktorá bola v priebehu konania pred správnymi

orgánmi tehotná. Sťažovateľovi sa 5. novembra 2014 narodila dcéra, ktorá je občiankou

Slovenskej republiky. Sťažovateľ tak vedie svoj súkromný a rodinný život na území

Slovenskej republiky.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1,

článku 48 ods. 2 , článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, článku 19 ods. 2 a článku

8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn.: z 26. júla 2017 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn.: z 26. júla 2017 a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania vo výške 312,34 EUR do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho

právneho zástupcu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

8. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa

a , práva podľa a , ako aj

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 8 ods. 1 dohovoru.

I. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a , ako aj práva podľa dohovoru

9. Sťažovateľ namieta v tejto časti nesprávnu aplikáciu zákona o pobyte cudzincov.

Najvyšší súd, ktorý rozhodoval o kasačnej sťažnosti, sa stotožnil so závermi správneho

orgánu a aj krajského súdu o tom, že sťažovateľ mal na území Slovenskej republiky

neoprávnený pobyt, pretože sa tu nachádzal bez platného cestovného dokladu a víza. Tým

považoval najvyšší súd za preukázané, že sťažovateľ naplnil skutkovú podstatu podľa § 82

ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, čo odôvodňovalo jeho administratívne

vyhostenie. Zároveň správne orgány pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení

sťažovateľa skúmali aj existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81

zákona o pobyte cudzincov, ktoré zistené neboli.

Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar

administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt

na území Slovenskej republiky.

10. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

11. Vychádzajúc z uvedeného preskúmal ústavný súd napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, žeby najvyšší súd interpretoval ustanovenie § 82

zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého bol sťažovateľ administratívne vyhostený,

takým spôsobom, aby to malo za následok porušenie jeho označených práv. Dôvodom,

pre ktorý nebol sťažovateľovi udelený trvalý a ani tolerovaný pobyt, nebola skutočnosť, že

nebol držiteľom platného cestovného dokladu, ale to, že sťažovateľ nepredložil

doklad o svojej bezúhonnosti. Táto skutočnosť už bola predmetom posúdenia správnych

orgánov a aj súdov. V tejto súvislosti poukázal najvyšší súd na iný jeho rozsudok

sp. zn. z 25. marca 2015, ktorým boli posudzované rozhodnutia správnych

orgánov o zastavení konania vo veci žiadosti o udelenie trvalého pobytu sťažovateľovi.

Rozhodnutím oddelenia cudzineckej polície z 3. decembra 2013 bolo zastavené konanie

vo veci žiadosti sťažovateľa o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky

na päť rokov z dôvodu, že sťažovateľ v zmysle § 45 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte

cudzincov nepredložil v určenej lehote doklad nie starší ako 90 dní potvrdzujúci jeho

bezúhonnosť, a to aj napriek prerušeniu konania a stanovenia lehoty na jeho predloženie.

12. Najvyšší súd tak jasne a presvedčivo odôvodnil, na základe akých skutočností

a faktov dospel k záveru, že u sťažovateľa boli naplnené predpoklady v zmysle § 82 ods. 1

písm. a) zákona o pobyte cudzincov, odôvodňujúce jeho administratívne vyhostenie. Jeho

právne závery k tejto otázke sú logické, majú racionálny základ a sú aj v rovine ústavného

práva akceptovateľné. Na týchto záveroch neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok

právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať (m. m. ). Ústavný súd preto

hodnotí sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II. K namietanému porušeniu a práva podľa

dohovoru

13. Sťažovateľ tiež namieta zásah do jeho práva na súkromný a rodinný život.

Správne orgány a ani súdy podľa sťažovateľa nedostatočne posúdili, či rozhodnutie

o administratívnom vyhostení nie je zásahom do práva sťažovateľa a jeho rodiny

na rešpektovanie rodinného života.

14. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

15. Najvyšší súd námietku sťažovateľa o zásahu do jeho práva na rodinný

a súkromný život nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti uviedol:

„Kasačný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu ako aj názorom správnych

orgánov, podľa ktorých zo strany štátnych orgánov nedošlo k porušeniu sťažovateľovho

práva na rodinný život. K tomuto názoru kasačný súd ešte dodáva, že v zmysle nálezu

Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16.12.2009 (87/2009) právo na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho

pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany.

Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú

existenciu rodiny, t. j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života.

Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak

je založený na platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah

a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo krátko pred ním.

Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva

Európskej únie alebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich

transpozíciu právnych aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu

rodinného života v rozsahu štandardu priznaného dohovorom, pretože tento záväzok

do 01.12.2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 01. 12.2009

vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6

Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy.

V prípade záveru, že manželstvo cudzinca so štátnym občanom Slovenskej republiky

spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 Dohovoru, vyžadujú

kritériá vyplývajúce z čl. 8 ods. 2 Dohovoru náležité právne posúdenie, či administratívne

vyhostenie možno v danom prípade považovať za zásah do sťažovateľovho práva

na rešpektovanie rodinného života.

Je však potrebné podotknúť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle

čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov,

pokiaľ ide o ich usídlenie sa na území toho - ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý

štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym

občanom. Článok 8 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine,

ale len právo na skutočný rodinný život ako taký (nález Ústavného súdu SR sp. zn.

zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 13.09.2011).

Pokiaľ ide o existenciu rodinného života sťažovateľa, táto nebola žalovaným nijako

spochybnená. Pri posúdení veci žalovaný vychádzal z toho, že sťažovateľ má na území

Slovenskej republiky manželku, v súčasnosti už aj dcéru, ktoré sú štátnymi príslušníčkami

Slovenskej republiky. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný puto medzi

sťažovateľom a jeho rodinou považoval za skutočné a toto nespochybňoval. Správne orgány

zobrali sťažovateľov rodinný život pri rozhodovaní do úvahy, pretože v jeho prípade

nerozhodli pri administratívnom vyhostení zároveň o uložení zákazu vstupu sťažovateľa

na územie Slovenskej republiky. Uvedeným konaním správne orgány neznemožnili

sťažovateľovi viesť rodinný život na území Slovenskej republiky, ale po splnení zákonom

stanovených podmienok. Kasačný súd zároveň dodáva, že presťahovanie sa sťažovateľa

a jeho manželky do nebráni ich spoločnému životu v danej krajine.“

16. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri rozhodovaní zohľadnil aj námietky,

týkajúce sa rodinného života sťažovateľa. Najvyšší súd napadnutý rozsudok aj v tomto

smere jasne a logicky odôvodnil, pričom jeho argumentácia ako celok kompaktne podporuje

záver o tom, že k zásahu do práva sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného

života garantovaného prostredníctvom a dohovoru nedošlo.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

17. Vo vzťahu k namietanému porušeniu je potrebné uviesť, že

má charakter ústavného princípu. Toto ustanovenie je implicitnou súčasťou

akéhokoľvek rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach

podľa (m. m. napr. , , ,

). Ustanovenie však nemá charakter základného práva

a slobody, resp. ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné

samostatne domáhať pred ústavným súdom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

. Jeho aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne

určeného ústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie

porušenia bez vzťahu ku konkrétnemu ústavnému právu alebo slobode

sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (m. m. , , , I. ÚS

509/2012, , ).

18. Pretože sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa , bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti, pretože tieto sú

viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2018