Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 589/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. P., K., zastúpeného advokátkou

JUDr. E. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom

právnej istoty podľa rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 8. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2010 doručená sťažnosť Mgr. M. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení

s princípom právnej istoty podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. októbra 2009 (dostupný

na internete <www.supcourt.gov.sk>).

2. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd sa nevysporiadal riadne

s argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa výkladu

Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len

„zákon o slobodnom prístupe k informáciám“), pričom na základe reštriktívneho výkladu

daného ustanovenia, ktorý najvyšší súd arbitrárne odobril, ústavný súd ako povinný subjekt

neposkytol podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám uznesenie o nevylúčení

sudcu ústavného súdu Petra Brňáka vo veci sp. zn. , hoci uvedené uznesenie

poskytnúť mal.

Sťažovateľ sa v režime zákona o slobodnom prístupe k informáciám obrátil 11. júla

2008 na ústavný súd ako na povinnú osobu so žiadosťou o informácie. Sťažovateľ žiadal

o sprístupnenie informácií, ktoré sa týkajú sudcu ústavného súdu Petra Brňáka, konkrétne

žiadal rozhodnutie, ktorým plénum ústavného súdu nevylúčilo sudcu z rozhodovania

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Povinná osoba – ústavný súd – odpovedala na žiadosť listom z 23. júla 2008

nasledovne: „V zmysle ustanovení o slobodnom prístupe

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov Vám oznamujem, že ústavný súd

na neverejnom zasadnutí pléna 26. septembra 2007 uznesením rozhodol, sudca ústavného

súdu Peter Brňák nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. .“

V liste sa ďalej uvádza, že nie je možné sprístupniť samotné uznesenie, a to s odvolaním sa

na ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám v spojení

s a o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a v spojení s ustanovením

Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu (uverejnený pod č. )

(ďalej len „Spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu“).

Ústavný súd teda nesprístupnil požadovanú informáciu, ale len obsah jednej jej časti,

a to informáciu o výroku.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie a dožadoval

sa toho, aby ústavný súd sprístupnil celú informáciu – t. j. celé uznesenie o nevylúčení Petra

Brňáka z rozhodovania vo veci sp. zn. . O odvolaní rozhodovala predsedníčka

ústavného súdu, ktorá rozhodnutím sp. zn. Spr 731/08 zo 14. augusta 2008 zamietla

odvolanie sťažovateľa a potvrdila prvostupňové rozhodnutie vedúcej Kancelárie ústavného

súdu.

Sťažovateľ podal správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“), ktorou sa domáhal, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia predsedníčky ústavného

súdu. Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. žalobu zamietol rozsudkom

z 12. marca 2009. Krajský súd (ako súd prvostupňový) s poukazom na ustanovenie § 31

Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu konštatoval, že rozhodnutia

ústavného súdu sa sprístupňujú prostredníctvom internetu. Rozhodnutia pléna ústavného

súdu a rozhodnutia senátov ústavného súdu sa uverejňujú v Zbierke nálezov a uznesení

ústavného súdu; z rozhodnutia sa pritom uverejňuje výrok a podstatný obsah odôvodnenia.

Krajský súd tiež poukázal na ustanovenie v spojení

s ustanovením § 28 Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu, ktoré upravujú

doručovanie rozhodnutí ústavného súdu.

Sťažovateľ podal proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktorým sa domáhal

zmeny rozsudku prvostupňového súdu. O odvolaní rozhodoval najvyšší súd v konaní

vedenom pod sp. zn. a rozsudkom z 8. októbra 2009 potvrdil prvostupňový

rozsudok. Podľa odvolacieho súdu je rozhodnutie o námietke zaujatosti svojou povahou

procesným rozhodnutím a «z logického a systematického výkladu ustanovenia § 11 ods. 1

písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyplýva, že pojmom „informácie

o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej a nie čiastkové procesné

rozhodnutia vydané v priebehu procesu, ktorých vydaním sa konanie nekončí, ale práve

naopak pokračuje ďalej». Najvyšší súd tiež konštatoval, že nezverejnenie rozhodnutia

o námietke zaujatosti nepredstavuje negatívny zásah do práva žalobcu na informácie,

„pretože zodpovedá zákonným obmedzeniam uvedeným v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d)

zákona o slobodnom prístupe k informáciám“.

Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený prostredníctvom jeho

právnej zástupkyne 13. novembra 2009.

3. Sťažovateľ v právnom posúdení veci uvádza, že základnou otázkou, ktorú treba

vo veci riešiť, je otázka aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom

prístupe k informáciám na sprístupňovanie rozhodnutia pléna ústavného súdu o nevylúčení

sudcu z rozhodovania v konaní o súlade niektorých ustanovení zákona a vyhlášky s .

3.1 Sťažovateľ žiadal informáciu, ktorá sa bezprostredne týka nestrannosti

a nezávislosti rozhodovania ústavného súdu – žiadal rozhodnutie, ktorým plénum

nevylúčilo sudcu Petra Brňáka z konania vedeného pod sp. zn. . Sudca Peter

Brňák nebol vylúčený z rozhodovania o tejto veci, hoci v čase, keď bol predkladaný návrh

na začatie konania o súlade predpisov, nebol sudcom ústavného súdu, ale bol poslancom

Národnej rady Slovenskej republiky a jedným z predkladateľov tohto návrhu. Inými

slovami, bol navrhovateľom vo veci, o ktorej mal rozhodovať ako sudca pléna ústavného

súdu. V prípade rozhodovania o súlade zákona o umelom prerušení tehotenstva (a príslušnej

vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky) išlo podľa sťažovateľa

nepochybne o taký problém, ktorý bol predmetom živej verejnej diskusie, a o otázku

verejného záujmu. Legitimita sťažovateľa (ako verejnosti) na získaní informácie bola preto

podľa neho nepochybne zjavná.

Sťažovateľ uviedol, že v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukázal

na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Társaság

a szabadságjogokért v. Maďarsko (sťažnosť č. 37374/05, rozsudok zo 14. apríla 2009).

Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozhodnutí podriadil preskúmavané

rozhodnutia maďarských súdov testu, v ktorom skúmal, či je uplatnené obmedzenie uložené

zákonom (prescribed by law), či sleduje legitímny cieľ (legitimate aim) a či je nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti (necessary in a democratic society). Európsky súd pre ľudské

práva rozhodol, že preskúmavané rozhodnutie nebolo v súlade s podmienkou nevyhnutnosti

v demokratickej spoločnosti, s poukazom na to, že použitie argumentu ochrany súkromia pri

nesprístupnení informácie týkajúcej sa názoru verejných činiteľov o veciach verejného

záujmu by bolo katastrofálne pre slobodu prejavu (fatal for freedom of expression).

Povinnosťou štátu je neprekážať toku informácií dôležitých pre verejnú diskusiu o veciach

verejného významu. Verejnosť má právo pýtať sa a verejné orgány sú povinné odpovedať,

iný postup by bol porušením práva na informácie. Sťažovateľ podotýka, že namietané

rozhodnutie sa týkalo informácie o podaní predloženom na ústavný súd Maďarska.

Rozhodnutia ESĽP sú pre Slovenskú republiku záväzné podľa § 135 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku. V tomto duchu by mali všeobecné súdy aj interpretovať príslušné

zákonné ustanovenia, rovnako ako by ich mali interpretovať v súlade s (

ods. 4).

V namietanom rozhodnutí najvyššieho súdu sa uvádza, že právo na informácie je

ústavným právom, ktoré možno obmedziť len zákonom, ak sa pritom sleduje určitý

(konkrétny) legitímny cieľ v zmysle . Zároveň najvyšší súd poukázal

na znenie , podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa

musí dbať na ich podstatu a zmysel; pričom rozsah obmedzení základných práv a slobôd je

potrebné vykladať reštriktívne.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu však už ďalej nie je zrejmé, ktorý

z legitímnych cieľov explicitne vymenovaných v má byť chránený

nesprístupnením požadovaného rozhodnutia. Táto skutočnosť nevyplýva ani z rozsudku

prvostupňového súdu. V ďalšom texte rozhodnutia najvyššieho súdu sa síce uvádza, že

„právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej

činnosti súdu v priebehu konania, a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej

konkrétnej právnej veci“, nie je však zrejmé, akým spôsobom by mohlo dôjsť k zásahu

do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu sprístupnením odôvodnenia rozhodnutia (lebo práve

o to ide). V tejto súvislosti bolo zdôraznené, že výrok rozhodnutia sťažovateľovi bol

sprístupnený, nebolo mu však sprístupnené odôvodnenie tohto rozhodnutia. Sťažovateľ

uvádza, že podľa ústavného súdu (ako správneho orgánu, pozn.) teda neexistuje žiadny

problém, pre ktorý by sťažovateľ nemohol mať sprístupnený výrok rozhodnutia (inými

slovami, neexistuje žiadna zákonná ani ústavná prekážka, pre ktorú by nemohol byť

sprístupnený výrok procesného rozhodnutia), bez bližšieho odôvodnenia však ústavný súd

konštatuje, že takáto prekážka existuje, ak má byť sprístupnené odôvodnenie tohto

rozhodnutia. Sťažovateľ zdôraznil, že ide o odôvodnenie, z ktorého má vyplývať, prečo

sudca, ktorý je zároveň navrhovateľom vo veci, môže byť aj sudcom, a teda prečo takýto

sudca nie je zaujatý.

Z namietaného rozhodnutia tiež vyplýva, že «z logického a systematického výkladu

ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyplýva, že

pod pojmom „informácie o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej

a nie čiastkové procesné rozhodnutia vydané v priebehu procesu, ktorých vydaním sa

konanie nekončí, ale práve naopak pokračuje ďalej». Sťažovateľ upozornil na skutočnosť,

že takéto odôvodnenie je vnútorne nekonzistentné a protirečivé, keďže ústavný súd nevidel

žiadny problém pri sprístupnení rozhodnutia, ktoré je podľa ústavného súdu procesného

charakteru, ale mal problém so sprístupnením jeho odôvodnenia. Táto skutočnosť podľa

názoru sťažovateľa nevyplýva z namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu ani

z prvostupňového rozhodnutia krajského súdu.

3.2 Z odôvodnenia namietaného rozsudku tiež podľa sťažovateľa nie je zrejmé, hoci

je to kľúčové pre rozhodnutie vo veci samej, prečo v zmysle zákona o slobodnom prístupe

k informáciám by mali byť sprístupnené rozhodnutia vo veci samej, ale nie aj procesné

rozhodnutia. Najvyšší súd v tejto súvislosti dôvodí „logickým a systematickým výkladom“,

avšak bez toho, aby bližšie popísal, na základe akej logiky a akým systematickým výkladom

dospel k tomuto záveru. Inými slovami, najvyšší súd predostrel záver svojich úvah bez toho,

aby tieto úvahy aj bližšie popísal. Rozhodnutie najvyššieho súdu je tak nepreskúmateľné

a neodôvodnené, a ako také ho teda možno považovať za arbitrárne. Ustanovenia § 11

ods. 1 písm. d) ani žiadne iné ustanovenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám totiž

nenaznačujú, že zákonodarca zamýšľal sprístupňovať rozhodnutia v merite veci, avšak nie

aj procesné rozhodnutia. Navyše, predmetné rozhodnutie o nevylúčení sudcu z konania má

významné dopady pre samotnú podstatu súdneho konania – bezprostredne totiž súvisí

s právom na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, ako aj s právom

na zákonného sudcu. Z uvedeného je tiež nepochybné, že dôvody, pre ktoré sudca Peter

Brňák nebol vylúčený z konania o súlade právnych predpisov (kde bol zároveň aj jedným

z navrhovateľov), sú predmetom záujmu verejnosti.

Z uvedeného má byť podľa sťažovateľa zrejmé, že najvyšší súd, rovnako ako aj

krajský súd, neodôvodnili svoje rozhodnutia dostatočne a nezodpovedali kľúčové otázky

nevyhnutné pre spravodlivé vyriešenie veci: (1) nie je zrejmé, prečo je možné sprístupniť

výrok rozhodnutia, avšak nie aj jeho odôvodnenie (ktoré má kľúčové dôsledky priamo

súvisiace s ústavným právom na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom), (2) nie

je zrejmé, prečo by procesné rozhodnutia (resp. odôvodnenia procesných rozhodnutí)

nemali byť sprístupnené na žiadosť podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám,

a (3) nie je zrejmé, ktorý legitímny cieľ v zmysle všeobecné súdy

sledovali, keď odmietli sprístupniť požadované informácie.

Vzhľadom na to možno konštatovať, že takéto rozhodnutia všeobecných súdov sú

neodôvodnené a arbitrárne a ako také v priamom rozpore s a 2 .

Namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu mal byť sťažovateľ ukrátený na svojom

základnom práve na spravodlivý proces podľa a 2 a

dohovoru. Porušenie práva na spravodlivý proces nastáva podľa sťažovateľa aj vtedy, ak

všeobecný súd urobí právny záver, ale sa nevysporiada so skutočnosťou, ktorej zohľadnenie

je nevyhnutné pre právne posúdenie veci.

3.3 Sťažovateľ taktiež namieta, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej

istoty vyplývajúcim predovšetkým z , ako aj z , ktorého

imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci

v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami.

Namietané rozhodnutie je podľa sťažovateľa arbitrárne a nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov a ako také aj nepresvedčivé. Namietané rozhodnutie ignoruje účel

a zmysel zákonných ustanovení upravujúcich prístup verejnosti k informáciám, a to na úkor

subjektívneho práva sťažovateľa na prístup k informáciám, ako aj práva na spravodlivý

proces a práva na zachovanie princípu právnej istoty.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa namietaným rozsudkom vybočil z ústavných medzí

rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím najvyšší súd de facto

odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným uznesením najvyššieho súdu

bola sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej už sťažovateľ

nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany a ochrany svojich práv.

Namietané rozhodnutie, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, je v zmysle

ustálenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP zásahom do práva na spravodlivý proces.

4. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť

po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto

rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

08. 10. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

, a právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a .

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

08. 10. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

7. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že sa najvyšší súd nevysporiadal riadne

s argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa výkladu § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom

prístupe k informáciám, pričom na základe reštriktívneho výkladu daného ustanovenia,

ktorý najvyšší súd arbitrárne odobril, neposkytol ústavný súd ako povinný subjekt podľa

zákona o slobodnom prístupe k informáciám uznesenie o nevylúčení sudcu ústavného súdu

Petra Brňáka vo veci vedenej pod sp. zn. , hoci uvedené uznesenie poskytnúť

mal.

8. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám v znení

do 31. decembra 2011 povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu

nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych

orgánov, alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem

informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné

predpisy.

9. Ústavný súd uvádza, že výklad ustanovenia bol v čase jeho účinnosti predmetom

neustálych nejasností. Súdne orgány vydávajú množstvo rozhodnutí vo veľmi rôznorodých

formách, a tak nebolo jednoduché pre zákonodarcu jednoznačným spôsobom určiť, ktoré

rozhodnutia poskytovať žiadateľom. Z tohto dôvodu azda zvolil vágne ustanovenie

„o rozhodnutí alebo o výsledku konania“ ako výnimku vo vzťahu k informáciám týkajúcim

sa rozhodovacej činnosti, ktoré sa neposkytujú.

Samotný najvyšší súd má v uvedenom smere nejednotnú judikatúru. Vzápätí

po vydaní napadnutého rozhodnutia najvyšší súd vyjadril v rozsudku sp. zn.

z 24. novembra 2009 (informácie o trestnom konaní vo veci tzv. fiktívnych darcov SDKÚ)

právny názor, podľa ktorého «pojem „informácia o rozhodnutí“ neobsahuje len informáciu

o výroku rozhodnutia, ale umožňuje pod neho zahrnúť aj informáciu o celom obsahu

rozhodnutia (napr. aj o obsahu odôvodnenia), z čoho možno vyvodiť, že možno sprístupniť

aj celý text rozhodnutia, resp. jeho kópiu, za predpokladu súčasného splnenia podmienky

stanovenej v § 12 zákona t. j., že z takéhoto rozhodnutia budú vylúčené zákonom chránené

informácie. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že z obsahu ustanovenia

nevyplýva zákaz „sprístupnenia“ uznesenia o zastavení trestného stíhania iným osobám ako

v ňom vymedzeným, pretože toto ustanovenie len upravuje okruh osôb, ktorým sa

predmetné uznesenie musí z procesnoprávnych dôvodov doručiť. Pretože ako osobitný

predpis neobsahuje výslovný zákaz sprístupniť uznesenie o zastavení trestného stíhania aj

iným osobám, je dôvodné konštatovať, že takéto uznesenie (aj jeho obsah) možno za

dodržania podmienok stanovených v sprístupniť aj tretím osobám. Z uvedených

dôvodov sa odvolací súd nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorého výklad

ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona považoval za nedôvodne reštriktívny napriek

neexistencii zákonného dôvodu.» V rozsudku sp. zn. z 2. augusta 2011 sa však

najvyšší súd opäť stotožnil s reštriktívnym výkladom «Krajský súd v konaní správne ustálil,

že spor medzi účastníkmi konania sa týka výkladu a aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1

písm. d) zákona o slobode informácii. Najvyšší súd sa však nestotožnil s výkladom

Krajského súdu v Bratislave k aplikácii tohto ustanovenia, keď pojem „informácia

o rozhodnutí“ stotožnil s pojmom „súdne rozhodnutie“. Informácia o rozhodnutí je

evidenčnou informáciou. Je to informácia v rozsahu v akom je evidovaná v príslušnom

registri súdneho oddelenia. Takáto informácia nevyžaduje ďalšie spracovanie a pracovník

súdu ju môže žiadateľovi poskytnúť jednoduchým nahliadnutím do príslušného súdneho

registra. Naproti tomu súdne rozhodnutie je kvalitatívne odlišný druh informácie. Vyžaduje

ďalšie spracovanie vo forme anonymizácie. Dikcia zákona je v tomto jednoznačná, pričom

SR ustanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.»

10. Novela , , s účinnosťou

od 1. januára 2012 jednoznačne stanovila, že poskytovať sa majú celé rozhodnutia vrátane

procesných ( ): Ústavný súd sprístupňuje verejnosti

na základe žiadosti podľa osobitného zákona (zákon o slobodnom prístupe k informáciám,

pozn.) všetky súdne rozhodnutia, vrátane rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci

samej. Pritom robí opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov. Dôvodová

správa uvádza, že jej zmyslom bolo odstrániť pretrvávajúce spory o to, či musia súdy

sprístupňovať aj svoje procesné rozhodnutia.

11. Ústavný súd síce má rozpaky z výkladu najvyššieho súdu v predmetnej veci, ale

na druhej strane akceptuje, že výklad najvyššieho súdu z perspektívy zákazu procesnej

a extrémnej arbitrárnosti je plauzibilný. Najvyšší súd zvolil v danej veci textuálny výklad

vychádzajúci z kontrastu medzi pojmami rozhodovacia činnosť (kde sa informácie jej sa

týkajúce neposkytujú, pozn.) na jednej strane a pojmami informácie o rozhodnutí alebo

o výsledku konania na druhej strane. Rozsah slovného spojenia „informácia o rozhodovacej

činnosti“, resp. presnejšie „informácia týkajúca sa rozhodovacej činnosti“ (t. j. pojem

rozhodovacia činnosť) je širší ako rozsah jazykových spojení „informácie o rozhodnutí“

alebo „informácie o výsledku konania“. Z uvedených dôvodov pojem informácia

o rozhodovacej činnosti zahŕňa aj (ale nielen) pojmy informácia o rozhodnutí a informácia

o výsledku konania. Zároveň však možno povedať, že „použijúc právny jazyk“ sú v akomsi

vzťahu špeciality. A tak sa z množiny informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti, ktoré

sa v zmysle zákona nesprístupňujú, vyčleňujú informácie o rozhodnutí a informácie

o výsledku konania, u ktorých platí iný právny režim – sprístupňujú sa [porovnaj slovo

„okrem“ v § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám]. Najvyšší súd

taktiež vníma kontrast a rozlišuje medzi rozhodnutím ako takým a informáciou

o rozhodnutí. Podľa najvyššieho súdu bolo sťažovateľovo právo na informácie saturované

informáciou ústavného súdu o rozhodnutí a jeho výsledku.

Ústavný súd konštatuje, že uvedený výklad je jedným z možných, čo svojím

spôsobom potvrdzuje aj novela zákona. Najvyšší súd ho síce lakonicky, ale ešte stále nie

arbitrárne odôvodnil, a preto neporušil právo na odôvodnenie rozhodnutia a zákaz

arbitrárnosti ako komponent práva na spravodlivý proces. Možno dodať, že česká právna

úprava (zákon č. 106/1999 Sb. o svobodném přístupu k informacím), ktorá zaiste

inšpirovala v roku 2000 aj úpravu slovenskú, sa vyvíjala od výluky informácií

„o rozhodovací činnosti soudů“ smerom k súčasnej výluke „o rozhodovací činnosti soudů,

s výjimkou rozsudků“.

12. Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu nemožno právny názor

najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí hodnotiť ani ako arbitrárny, ale ani ako zjavne

neodôvodnený, a preto ústavný súd rozhodol podľa tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012