Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 589/2012
PDF · 250.74 KB
No categories available
II. ÚS 589/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. P., K., zastúpeného advokátkou
JUDr. E. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom
právnej istoty podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 7/2009 z 8. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2010 doručená sťažnosť Mgr. M. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení
s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sži 7/2009 z 8. októbra 2009 (dostupný
na internete <www.supcourt.gov.sk>).
2. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd sa nevysporiadal riadne
s argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa výkladu § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000
Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len
„zákon o slobodnom prístupe k informáciám“), pričom na základe reštriktívneho výkladu
daného ustanovenia, ktorý najvyšší súd arbitrárne odobril, ústavný súd ako povinný subjekt
neposkytol podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám uznesenie o nevylúčení
sudcu ústavného súdu Petra Brňáka vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/01, hoci uvedené uznesenie
poskytnúť mal.
Sťažovateľ sa v režime zákona o slobodnom prístupe k informáciám obrátil 11. júla
2008 na ústavný súd ako na povinnú osobu so žiadosťou o informácie. Sťažovateľ žiadal
o sprístupnenie informácií, ktoré sa týkajú sudcu ústavného súdu Petra Brňáka, konkrétne
žiadal rozhodnutie, ktorým plénum ústavného súdu nevylúčilo sudcu z rozhodovania
v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 12/01.
Povinná osoba – ústavný súd – odpovedala na žiadosť listom z 23. júla 2008
nasledovne: „V zmysle ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov Vám oznamujem, že ústavný súd
na neverejnom zasadnutí pléna 26. septembra 2007 uznesením rozhodol, sudca ústavného
súdu Peter Brňák nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/01.“
V liste sa ďalej uvádza, že nie je možné sprístupniť samotné uznesenie, a to s odvolaním sa
na ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám v spojení
s § 34 a § 79 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a v spojení s ustanovením § 28
Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu (uverejnený pod č. 114/1993 Z. z.)
(ďalej len „Spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu“).
Ústavný súd teda nesprístupnil požadovanú informáciu, ale len obsah jednej jej časti,
a to informáciu o výroku.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie a dožadoval
sa toho, aby ústavný súd sprístupnil celú informáciu – t. j. celé uznesenie o nevylúčení Petra
Brňáka z rozhodovania vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/01. O odvolaní rozhodovala predsedníčka
ústavného súdu, ktorá rozhodnutím sp. zn. Spr 731/08 zo 14. augusta 2008 zamietla
odvolanie sťažovateľa a potvrdila prvostupňové rozhodnutie vedúcej Kancelárie ústavného
súdu.
Sťažovateľ podal správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“), ktorou sa domáhal, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia predsedníčky ústavného
súdu. Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 114/08 žalobu zamietol rozsudkom
z 12. marca 2009. Krajský súd (ako súd prvostupňový) s poukazom na ustanovenie § 31
Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu konštatoval, že rozhodnutia
ústavného súdu sa sprístupňujú prostredníctvom internetu. Rozhodnutia pléna ústavného
súdu a rozhodnutia senátov ústavného súdu sa uverejňujú v Zbierke nálezov a uznesení
ústavného súdu; z rozhodnutia sa pritom uverejňuje výrok a podstatný obsah odôvodnenia.
Krajský súd tiež poukázal na ustanovenie § 34 zákona o ústavnom súde v spojení
s ustanovením § 28 Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu, ktoré upravujú
doručovanie rozhodnutí ústavného súdu.
Sťažovateľ podal proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktorým sa domáhal
zmeny rozsudku prvostupňového súdu. O odvolaní rozhodoval najvyšší súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Sži 7/2009 a rozsudkom z 8. októbra 2009 potvrdil prvostupňový
rozsudok. Podľa odvolacieho súdu je rozhodnutie o námietke zaujatosti svojou povahou
procesným rozhodnutím a «z logického a systematického výkladu ustanovenia § 11 ods. 1
písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyplýva, že pojmom „informácie
o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej a nie čiastkové procesné
rozhodnutia vydané v priebehu procesu, ktorých vydaním sa konanie nekončí, ale práve
naopak pokračuje ďalej». Najvyšší súd tiež konštatoval, že nezverejnenie rozhodnutia
o námietke zaujatosti nepredstavuje negatívny zásah do práva žalobcu na informácie,
„pretože zodpovedá zákonným obmedzeniam uvedeným v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d)
zákona o slobodnom prístupe k informáciám“.
Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený prostredníctvom jeho
právnej zástupkyne 13. novembra 2009.
3. Sťažovateľ v právnom posúdení veci uvádza, že základnou otázkou, ktorú treba
vo veci riešiť, je otázka aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom
prístupe k informáciám na sprístupňovanie rozhodnutia pléna ústavného súdu o nevylúčení
sudcu z rozhodovania v konaní o súlade niektorých ustanovení zákona a vyhlášky s ústavou.
3.1 Sťažovateľ žiadal informáciu, ktorá sa bezprostredne týka nestrannosti
a nezávislosti rozhodovania ústavného súdu – žiadal rozhodnutie, ktorým plénum
nevylúčilo sudcu Petra Brňáka z konania vedeného pod sp. zn. PL. ÚS 12/01. Sudca Peter
Brňák nebol vylúčený z rozhodovania o tejto veci, hoci v čase, keď bol predkladaný návrh
na začatie konania o súlade predpisov, nebol sudcom ústavného súdu, ale bol poslancom
Národnej rady Slovenskej republiky a jedným z predkladateľov tohto návrhu. Inými
slovami, bol navrhovateľom vo veci, o ktorej mal rozhodovať ako sudca pléna ústavného
súdu. V prípade rozhodovania o súlade zákona o umelom prerušení tehotenstva (a príslušnej
vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky) išlo podľa sťažovateľa
nepochybne o taký problém, ktorý bol predmetom živej verejnej diskusie, a o otázku
verejného záujmu. Legitimita sťažovateľa (ako verejnosti) na získaní informácie bola preto
podľa neho nepochybne zjavná.
Sťažovateľ uviedol, že v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukázal
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Társaság
a szabadságjogokért v. Maďarsko (sťažnosť č. 37374/05, rozsudok zo 14. apríla 2009).
Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozhodnutí podriadil preskúmavané
rozhodnutia maďarských súdov testu, v ktorom skúmal, či je uplatnené obmedzenie uložené
zákonom (prescribed by law), či sleduje legitímny cieľ (legitimate aim) a či je nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti (necessary in a democratic society). Európsky súd pre ľudské
práva rozhodol, že preskúmavané rozhodnutie nebolo v súlade s podmienkou nevyhnutnosti
v demokratickej spoločnosti, s poukazom na to, že použitie argumentu ochrany súkromia pri
nesprístupnení informácie týkajúcej sa názoru verejných činiteľov o veciach verejného
záujmu by bolo katastrofálne pre slobodu prejavu (fatal for freedom of expression).
Povinnosťou štátu je neprekážať toku informácií dôležitých pre verejnú diskusiu o veciach
verejného významu. Verejnosť má právo pýtať sa a verejné orgány sú povinné odpovedať,
iný postup by bol porušením práva na informácie. Sťažovateľ podotýka, že namietané
rozhodnutie sa týkalo informácie o podaní predloženom na ústavný súd Maďarska.
Rozhodnutia ESĽP sú pre Slovenskú republiku záväzné podľa § 135 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. V tomto duchu by mali všeobecné súdy aj interpretovať príslušné
zákonné ustanovenia, rovnako ako by ich mali interpretovať v súlade s ústavou (čl. 152
ods. 4).
V namietanom rozhodnutí najvyššieho súdu sa uvádza, že právo na informácie je
ústavným právom, ktoré možno obmedziť len zákonom, ak sa pritom sleduje určitý
(konkrétny) legitímny cieľ v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy. Zároveň najvyšší súd poukázal
na znenie čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa
musí dbať na ich podstatu a zmysel; pričom rozsah obmedzení základných práv a slobôd je
potrebné vykladať reštriktívne.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu však už ďalej nie je zrejmé, ktorý
z legitímnych cieľov explicitne vymenovaných v čl. 26 ods. 4 ústavy má byť chránený
nesprístupnením požadovaného rozhodnutia. Táto skutočnosť nevyplýva ani z rozsudku
prvostupňového súdu. V ďalšom texte rozhodnutia najvyššieho súdu sa síce uvádza, že
„právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej
činnosti súdu v priebehu konania, a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej
konkrétnej právnej veci“, nie je však zrejmé, akým spôsobom by mohlo dôjsť k zásahu
do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu sprístupnením odôvodnenia rozhodnutia (lebo práve
o to ide). V tejto súvislosti bolo zdôraznené, že výrok rozhodnutia sťažovateľovi bol
sprístupnený, nebolo mu však sprístupnené odôvodnenie tohto rozhodnutia. Sťažovateľ
uvádza, že podľa ústavného súdu (ako správneho orgánu, pozn.) teda neexistuje žiadny
problém, pre ktorý by sťažovateľ nemohol mať sprístupnený výrok rozhodnutia (inými
slovami, neexistuje žiadna zákonná ani ústavná prekážka, pre ktorú by nemohol byť
sprístupnený výrok procesného rozhodnutia), bez bližšieho odôvodnenia však ústavný súd
konštatuje, že takáto prekážka existuje, ak má byť sprístupnené odôvodnenie tohto
rozhodnutia. Sťažovateľ zdôraznil, že ide o odôvodnenie, z ktorého má vyplývať, prečo
sudca, ktorý je zároveň navrhovateľom vo veci, môže byť aj sudcom, a teda prečo takýto
sudca nie je zaujatý.
Z namietaného rozhodnutia tiež vyplýva, že «z logického a systematického výkladu
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyplýva, že
pod pojmom „informácie o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej
a nie čiastkové procesné rozhodnutia vydané v priebehu procesu, ktorých vydaním sa
konanie nekončí, ale práve naopak pokračuje ďalej». Sťažovateľ upozornil na skutočnosť,
že takéto odôvodnenie je vnútorne nekonzistentné a protirečivé, keďže ústavný súd nevidel
žiadny problém pri sprístupnení rozhodnutia, ktoré je podľa ústavného súdu procesného
charakteru, ale mal problém so sprístupnením jeho odôvodnenia. Táto skutočnosť podľa
názoru sťažovateľa nevyplýva z namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu ani
z prvostupňového rozhodnutia krajského súdu.
3.2 Z odôvodnenia namietaného rozsudku tiež podľa sťažovateľa nie je zrejmé, hoci
je to kľúčové pre rozhodnutie vo veci samej, prečo v zmysle zákona o slobodnom prístupe
k informáciám by mali byť sprístupnené rozhodnutia vo veci samej, ale nie aj procesné
rozhodnutia. Najvyšší súd v tejto súvislosti dôvodí „logickým a systematickým výkladom“,
avšak bez toho, aby bližšie popísal, na základe akej logiky a akým systematickým výkladom
dospel k tomuto záveru. Inými slovami, najvyšší súd predostrel záver svojich úvah bez toho,
aby tieto úvahy aj bližšie popísal. Rozhodnutie najvyššieho súdu je tak nepreskúmateľné
a neodôvodnené, a ako také ho teda možno považovať za arbitrárne. Ustanovenia § 11
ods. 1 písm. d) ani žiadne iné ustanovenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám totiž
nenaznačujú, že zákonodarca zamýšľal sprístupňovať rozhodnutia v merite veci, avšak nie
aj procesné rozhodnutia. Navyše, predmetné rozhodnutie o nevylúčení sudcu z konania má
významné dopady pre samotnú podstatu súdneho konania – bezprostredne totiž súvisí
s právom na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, ako aj s právom
na zákonného sudcu. Z uvedeného je tiež nepochybné, že dôvody, pre ktoré sudca Peter
Brňák nebol vylúčený z konania o súlade právnych predpisov (kde bol zároveň aj jedným
z navrhovateľov), sú predmetom záujmu verejnosti.
Z uvedeného má byť podľa sťažovateľa zrejmé, že najvyšší súd, rovnako ako aj
krajský súd, neodôvodnili svoje rozhodnutia dostatočne a nezodpovedali kľúčové otázky
nevyhnutné pre spravodlivé vyriešenie veci: (1) nie je zrejmé, prečo je možné sprístupniť
výrok rozhodnutia, avšak nie aj jeho odôvodnenie (ktoré má kľúčové dôsledky priamo
súvisiace s ústavným právom na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom), (2) nie
je zrejmé, prečo by procesné rozhodnutia (resp. odôvodnenia procesných rozhodnutí)
nemali byť sprístupnené na žiadosť podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám,
a (3) nie je zrejmé, ktorý legitímny cieľ v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy všeobecné súdy
sledovali, keď odmietli sprístupniť požadované informácie.
Vzhľadom na to možno konštatovať, že takéto rozhodnutia všeobecných súdov sú
neodôvodnené a arbitrárne a ako také v priamom rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu mal byť sťažovateľ ukrátený na svojom
základnom práve na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Porušenie práva na spravodlivý proces nastáva podľa sťažovateľa aj vtedy, ak
všeobecný súd urobí právny záver, ale sa nevysporiada so skutočnosťou, ktorej zohľadnenie
je nevyhnutné pre právne posúdenie veci.
3.3 Sťažovateľ taktiež namieta, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej
istoty vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 46 ústavy, ktorého
imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci
v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami.
Namietané rozhodnutie je podľa sťažovateľa arbitrárne a nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a ako také aj nepresvedčivé. Namietané rozhodnutie ignoruje účel
a zmysel zákonných ustanovení upravujúcich prístup verejnosti k informáciám, a to na úkor
subjektívneho práva sťažovateľa na prístup k informáciám, ako aj práva na spravodlivý
proces a práva na zachovanie princípu právnej istoty.
Najvyšší súd podľa sťažovateľa namietaným rozsudkom vybočil z ústavných medzí
rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím najvyšší súd de facto
odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným uznesením najvyššieho súdu
bola sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej už sťažovateľ
nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany a ochrany svojich práv.
Namietané rozhodnutie, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, je v zmysle
ustálenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP zásahom do práva na spravodlivý proces.
4. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť
po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto
rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sži 7/2009 zo dňa
08. 10. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 7/2009 zo dňa
08. 10. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
7. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že sa najvyšší súd nevysporiadal riadne
s argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa výkladu § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom
prístupe k informáciám, pričom na základe reštriktívneho výkladu daného ustanovenia,
ktorý najvyšší súd arbitrárne odobril, neposkytol ústavný súd ako povinný subjekt podľa
zákona o slobodnom prístupe k informáciám uznesenie o nevylúčení sudcu ústavného súdu
Petra Brňáka vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 12/01, hoci uvedené uznesenie poskytnúť
mal.
8. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám v znení
do 31. decembra 2011 povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu
nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych
orgánov, alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem
informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné
predpisy.
9. Ústavný súd uvádza, že výklad ustanovenia bol v čase jeho účinnosti predmetom
neustálych nejasností. Súdne orgány vydávajú množstvo rozhodnutí vo veľmi rôznorodých
formách, a tak nebolo jednoduché pre zákonodarcu jednoznačným spôsobom určiť, ktoré
rozhodnutia poskytovať žiadateľom. Z tohto dôvodu azda zvolil vágne ustanovenie
„o rozhodnutí alebo o výsledku konania“ ako výnimku vo vzťahu k informáciám týkajúcim
sa rozhodovacej činnosti, ktoré sa neposkytujú.
Samotný najvyšší súd má v uvedenom smere nejednotnú judikatúru. Vzápätí
po vydaní napadnutého rozhodnutia najvyšší súd vyjadril v rozsudku sp. zn. 1 Sžo 184/2008
z 24. novembra 2009 (informácie o trestnom konaní vo veci tzv. fiktívnych darcov SDKÚ)
právny názor, podľa ktorého «pojem „informácia o rozhodnutí“ neobsahuje len informáciu
o výroku rozhodnutia, ale umožňuje pod neho zahrnúť aj informáciu o celom obsahu
rozhodnutia (napr. aj o obsahu odôvodnenia), z čoho možno vyvodiť, že možno sprístupniť
aj celý text rozhodnutia, resp. jeho kópiu, za predpokladu súčasného splnenia podmienky
stanovenej v § 12 zákona t. j., že z takéhoto rozhodnutia budú vylúčené zákonom chránené
informácie. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že z obsahu ustanovenia § 215 ods. 5 TP
nevyplýva zákaz „sprístupnenia“ uznesenia o zastavení trestného stíhania iným osobám ako
v ňom vymedzeným, pretože toto ustanovenie len upravuje okruh osôb, ktorým sa
predmetné uznesenie musí z procesnoprávnych dôvodov doručiť. Pretože TP ako osobitný
predpis neobsahuje výslovný zákaz sprístupniť uznesenie o zastavení trestného stíhania aj
iným osobám, je dôvodné konštatovať, že takéto uznesenie (aj jeho obsah) možno za
dodržania podmienok stanovených v § 6 TP sprístupniť aj tretím osobám. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorého výklad
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona považoval za nedôvodne reštriktívny napriek
neexistencii zákonného dôvodu.» V rozsudku sp. zn. 3 Sži 5/2011 z 2. augusta 2011 sa však
najvyšší súd opäť stotožnil s reštriktívnym výkladom «Krajský súd v konaní správne ustálil,
že spor medzi účastníkmi konania sa týka výkladu a aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1
písm. d) zákona o slobode informácii. Najvyšší súd sa však nestotožnil s výkladom
Krajského súdu v Bratislave k aplikácii tohto ustanovenia, keď pojem „informácia
o rozhodnutí“ stotožnil s pojmom „súdne rozhodnutie“. Informácia o rozhodnutí je
evidenčnou informáciou. Je to informácia v rozsahu v akom je evidovaná v príslušnom
registri súdneho oddelenia. Takáto informácia nevyžaduje ďalšie spracovanie a pracovník
súdu ju môže žiadateľovi poskytnúť jednoduchým nahliadnutím do príslušného súdneho
registra. Naproti tomu súdne rozhodnutie je kvalitatívne odlišný druh informácie. Vyžaduje
ďalšie spracovanie vo forme anonymizácie. Dikcia zákona je v tomto jednoznačná, pričom
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR ustanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.»
10. Novela zákona o ústavnom súde, zákon č. 33/2011 Z. z., s účinnosťou
od 1. januára 2012 jednoznačne stanovila, že poskytovať sa majú celé rozhodnutia vrátane
procesných (§ 36a ods. 3 zákona o ústavnom súde): Ústavný súd sprístupňuje verejnosti
na základe žiadosti podľa osobitného zákona (zákon o slobodnom prístupe k informáciám,
pozn.) všetky súdne rozhodnutia, vrátane rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci
samej. Pritom robí opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov. Dôvodová
správa uvádza, že jej zmyslom bolo odstrániť pretrvávajúce spory o to, či musia súdy
sprístupňovať aj svoje procesné rozhodnutia.
11. Ústavný súd síce má rozpaky z výkladu najvyššieho súdu v predmetnej veci, ale
na druhej strane akceptuje, že výklad najvyššieho súdu z perspektívy zákazu procesnej
a extrémnej arbitrárnosti je plauzibilný. Najvyšší súd zvolil v danej veci textuálny výklad
vychádzajúci z kontrastu medzi pojmami rozhodovacia činnosť (kde sa informácie jej sa
týkajúce neposkytujú, pozn.) na jednej strane a pojmami informácie o rozhodnutí alebo
o výsledku konania na druhej strane. Rozsah slovného spojenia „informácia o rozhodovacej
činnosti“, resp. presnejšie „informácia týkajúca sa rozhodovacej činnosti“ (t. j. pojem
rozhodovacia činnosť) je širší ako rozsah jazykových spojení „informácie o rozhodnutí“
alebo „informácie o výsledku konania“. Z uvedených dôvodov pojem informácia
o rozhodovacej činnosti zahŕňa aj (ale nielen) pojmy informácia o rozhodnutí a informácia
o výsledku konania. Zároveň však možno povedať, že „použijúc právny jazyk“ sú v akomsi
vzťahu špeciality. A tak sa z množiny informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti, ktoré
sa v zmysle zákona nesprístupňujú, vyčleňujú informácie o rozhodnutí a informácie
o výsledku konania, u ktorých platí iný právny režim – sprístupňujú sa [porovnaj slovo
„okrem“ v § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám]. Najvyšší súd
taktiež vníma kontrast a rozlišuje medzi rozhodnutím ako takým a informáciou
o rozhodnutí. Podľa najvyššieho súdu bolo sťažovateľovo právo na informácie saturované
informáciou ústavného súdu o rozhodnutí a jeho výsledku.
Ústavný súd konštatuje, že uvedený výklad je jedným z možných, čo svojím
spôsobom potvrdzuje aj novela zákona. Najvyšší súd ho síce lakonicky, ale ešte stále nie
arbitrárne odôvodnil, a preto neporušil právo na odôvodnenie rozhodnutia a zákaz
arbitrárnosti ako komponent práva na spravodlivý proces. Možno dodať, že česká právna
úprava (zákon č. 106/1999 Sb. o svobodném přístupu k informacím), ktorá zaiste
inšpirovala v roku 2000 aj úpravu slovenskú, sa vyvíjala od výluky informácií
„o rozhodovací činnosti soudů“ smerom k súčasnej výluke „o rozhodovací činnosti soudů,
s výjimkou rozsudků“.
12. Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu nemožno právny názor
najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí hodnotiť ani ako arbitrárny, ale ani ako zjavne
neodôvodnený, a preto ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak,
ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012