Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)f45/384300.074531.pdf
PDF · 129.85 KB
No categories available
5Cdo/45/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 45/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., IČO: X.
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D.B. s.r.o., so sídlom v K., proti povinnému M.
K., o vymoženie 17,22 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn.
18 Er 554/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. júla
2011 sp. zn. 17 CoE 42/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné uznesením zo 4. apríla 2011 č.k. 18 Er 554/2010-35 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vymožením sumy
17,22 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Arbitrážneho súdu Košice z 8. marca 2010 sp.zn. 2 C 772/2009. Vzhľadom na povahu
účastníkov zmluvného vzťahu - poistnej zmluvy, a to oprávnenej ako dodávateľa v zmysle
definície podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a povinného ako spotrebiteľa v zmysle
definície podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, súd túto poistnú zmluvu vyhodnotil ako
spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci obsiahnutá
v XV. časti Všeobecných poistných podmienok, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný
titul v tomto konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym
súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Podľa názoru súdu,
dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Na základe
uvedeného súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, preto ňou spotrebiteľ nie je viazaný
a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj
v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS a z týchto dôvodov žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením zo 7. júla 2011 sp.zn.
17 CoE 42/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávnenej, že arbitrážny rozsudok
spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti, odvolací súd uviedol, že materiálna
právoplatnosť je síce veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí
s dôležitým princípom právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci (res
iudicata), sám zákon však počíta s jej prelomením. V predmetnej veci zákonodarca výslovne
upravil prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní. Postup prvostupňového súdu bol založený na existencii zákonného
ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie
z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).
Pokiaľ sa ide o námietku oprávnenej, že exekučný súd nemôže skúmať prijateľnosť alebo
neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením prvostupňového súdu aj pokiaľ ide o zdôvodnenie neprijateľnej
rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený sa podrobiť
výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci, preto sa odvolací
súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka dohodnutá
za daných okolností, je neprimeraná zmluvná podmienka, ktorá je v rozpore s platným
právom. Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávnenej, že súd nemá oprávnenie preskúmať
arbitrážny rozsudok, odvolací súd uviedol, že účinky materiálnej právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. je potrebné na účely § 45
tohto zákona vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45
zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby
materiálne právoplatný nebol – nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho
preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho
materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57
Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a/ alebo b/ zákona
o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní potom treba
považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto
skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský
rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto
otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie
v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo
už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah
povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde
o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Za nedôvodnú považoval
odvolací súd tiež námietku oprávnenej týkajúcu sa aplikácie smernice rady 93/13/EHS, ako aj
námietku, že rozhodcovská doložka bola medzi účastníkmi poistnej zmluvy dohodnutá ako
individuálna zmluvná podmienka v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka.
Konštatoval, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade
s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2). Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením
zo strany prvostupňového súdu o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, podľa ktorej
spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, ako aj
so závermi o tom, že rozhodcovská doložka dohodnutá za daných okolností je neprimeraná
zmluvná podmienka, ktorá je v rozpore s platným právom.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. a/, f/ O.s.p. Namietala, že súdy
v danom prípade rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Podľa názoru
oprávnenej Exekučný poriadok ani iný právny predpis vnútroštátneho alebo európskeho práva
neumožňuje exekučnému súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky,
a preto nemôže vysloviť ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku,
pričom posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Okrem toho namietala, že
nenariadením pojednávania jej súdy odňali možnosť pred súdom konať, vyvrátiť alebo oslabiť
právny názor, ktorý je základom pre rozhodnutie súdov. I keď sa v exekučnom konaní
vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Podľa názoru oprávnenej súdy tiež
dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a nesprávne právne
posúdili ustanovenia Exekučného poriadku a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, podľa
ktorého sú oprávnené zastaviť exekúciu z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.
V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému
v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru bez zákonom zvereného
oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii
a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2
O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.,
ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia § 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1
Exekučného poriadku).
Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci.
Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až 136
O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom
na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania
a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Dovolateľka namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu
skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť
ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie
neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového
– hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda
na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž
tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím sa
totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto
skúmal, či nejde o tento prípad.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto
súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp.zn. 2 Cdo 5/2012, sp.zn.
3 Cdo 146/2011, sp.zn. 3 Cdo 167/2011, sp.zn. 3 Cdo 122/2011 a sp.zn. 6 Cdo 228/2011,
ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd
prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal
ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. apríla 2012
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová