Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 389/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej A., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. V. C., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp.

zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011

doučená sťažnosť Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej A., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. V. C., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er

928/2010 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní v

konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že okresný súd vydal 21. októbra 2010 uznesenie

sp. zn. (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým zamietol žiadosť

súdnej exekútorky JUDr. E. O. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z 30. augusta

2010. Predmetné rozhodnutie okresného súdu bolo krajským súdom potvrdené uznesením

sp. zn. z 31. marca 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Podľa názoru sťažovateľky postupom oboch všeobecných súdov konajúcich v jej

veci došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z týchto dôvodov:

Okresný súd prekročil svoju právomoc exekučného súdu, pretože v momente

rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie nebol oprávnený opätovne

preskúmať sťažovateľkou predložený exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, ktorý má

v zmysle o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) rovnaké účinky ako rozsudok

ktoréhokoľvek všeobecného súdu v Slovenskej republike, z čoho vyplýva, že je prekážkou

res iudicata. Exekučný súd je v súlade s § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) oprávnený skúmať len vlastnosti predložených podkladov, a to

žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie

a exekučného titulu. V súlade s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní je exekučný

súd povinný exekučné konanie zastaviť, avšak až po nariadení exekúcie voči povinnému,

pričom tým nie je založená jeho právomoc vykonať nové dokazovanie vo veci samej

a skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, ale len zistiť, „či povaha

samotného plnenia je v súlade s právom“. Exekučný súd v danej veci podľa sťažovateľky

„nad rámec svojich právomocí, bez návrhu povinného, aj napriek jeho pasivite poskytol

tomuto nenáležitú ochranu, čím porušuje právo oprávneného na vymoženie peňažných

prostriedkov, ktoré povinnému preukázateľne poskytol“.

Vo veci sťažovateľky došlo k nesprávnej aplikácii rozhodnutí Súdneho dvora

Európskej únie, na ktoré poukázala a z ktorých podľa nej vyplýva, že vo vzťahu

k rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve môže byť nekalosť takého dojednania

daná len pri splnení konkrétnych podmienok daného prípadu. Z rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL v. Christina Rodríguez

Nogueira vyplýva, že „Súd vždy musí zohľadňovať, či spotrebiteľ aktívne využil všetky svoje

procesné možnosti priznané zákonom. V našom prípade ide napr. o možnosť podania žaloby

voči rozhodcovskému rozhodnutiu v zmysle § 40 ZRK.

Ďalej Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana

garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku

v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu

vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal

podať porovnateľný opravný prostriedok)...“.

V danej veci exekučný súd „nahradil pasivitu spotrebiteľa a neprimeraným

spôsobom zasiahol do práva oprávneného na súdnu ochranu a na rovnoprávne postavenie

účastníkov, čím spochybnil právo sťažovateľa na nezávislý proces“.

Sťažovateľka ďalej namietala, že došlo k nesprávnej aplikácii smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože

predmetnú smernicu „nemožno aplikovať priamo, lebo... ako prameň komunitárneho práva

nemá horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok, avšak existuje

komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so smernicou,

ako to vyložil Európsky súdny dvor vo veci 17/83 von Colson & Komman (tzv. nepriamy

účinok smerníc)“. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že smernica Rady 93/13/EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách „nie je priamo záväzná

a aplikovateľná v členských štátoch Európskej únie“.

V ďalšej argumentácii sťažovateľka zdôraznila, že jej z § 93b ods. 1 zákona

č. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o bankách“) vyplynula povinnosť ponúknuť klientom

(povinným) „neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v tom zmysle, že ich

prípadné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (

o platobnom styku, od 1. 12. 2009 o platobných službách). Splnenie

tejto zákonom uloženej povinnosti musel oprávnený preukazovať v prípade kontroly

Národnej banke Slovenska, ktorá je orgánom dohľadu pre všetky banky. Podľa § 93 ods. 2

ZoB povinní ako klienti neboli povinní prijať návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že „vznik právomoci Stáleho rozhodcovského súdu

Slovenskej bankovej asociácie na riešenie sporu oprávneného a povinného a na vydanie

exekučného titulu, bola iniciovaná plnením zákonnej povinnosti oprávneného. Ten sa

v konečnom dôsledku dostal do situácie, že v dôsledku plnenia svojej zákonnej povinnosti,

teda povinnosti požadovanej štátom, je vystavený situácii, keď štátny orgán odmieta

poskytnúť jeho právam náležitú ochranu.“.

Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd vec nesprávne právne posúdil, pretože

úverová zmluva medzi sťažovateľkou (oprávnenou) a klientom (povinným) bola uzatvorená

13. júla 2004 v režime

o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o spotrebiteľských úveroch“) ako tzv. absolútny obchod, a teda vzťahy ňou založené sa

v zmysle bez ohľadu na povahu účastníkov

spravujú režimom . V čase uzatvorenia sa uvedená úverová zmluvy

nepovažovala za tzv. spotrebiteľskú zmluvu, ale „predstavovala špeciálny obchodnoprávny

kontraktuálny typ Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorého začlenenie do kategórie

obchodnoprávnych zmlúv bol zachovaný, no bola do neho inkorporovaná ochrana

slabšieho účastníka zmluvného vzťahu – spotrebiteľa“. Úverová zmluva uzatvorená 13. júla

2004 mala byť preto posudzovaná podľa právnej úpravy platnej v čase jej uzatvorenia,

keďže „Medzi spotrebiteľské zmluvy boli úverové zmluvy začlenené až s účinnosťou od 1. 1.

2008.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v sťažnosti namietala, že postupom všeobecných

súdov v jej veci došlo k zmareniu jej práva ako veriteľa, a teda oprávneného na uspokojenie

jej judikovanej pohľadávky voči dlžníkovi (povinnému) v exekučnom konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež argumentovala, že založenie odôvodnenia uznesenia

okresného súdu na rozpore rozhodcovského rozsudku vydaného na základe rozhodcovskej

doložky s dobrými mravmi je nepochopiteľné vzhľadom na skutočnosť, že je nesporné, že

„povinný čerpal úver od oprávneného, úver nesplácal a následne bol povinný zaviazaný

súdom na plnenie, ktoré nenamietal“.

Sťažovateľka ďalej zdôraznila, že «nemožno pripustiť, aby súdy v záujme ochrany

spotrebiteľa aplikovali novšie právne predpisy upravujúce ochranu spotrebiteľa na

posudzovanie zmluvných dojednaní často krát uzavretých niekoľko rokov pred účinnosťou

použitých predpisov, alebo aby súdy v záujme ochrany spotrebiteľa vystupovali v súdnych

konaniach ako „štátny advokát spotrebiteľa“, alebo aby exekučné súdy v záujme ochrany

spotrebiteľa porušovali zákaz arbitrárneho (svojvoľného) výkladu právnych predpisov a de

facto kreovali a svoju novú právomoc meritórne preskúmavať predpoklady vydania

rozhodcovského rozhodnutia. Pokiaľ všeobecné súdy odmietajú akceptovať rozhodcovské

rozhodnutia, treba zrejme rozhodcovské súdy zrušiť. Pokiaľ však legálne vykonávajú svoju

činnosť, sú exekučné súdy povinné akceptovať ich postavenie ako aj nimi vydané

rozhodnutia. V opačnom prípade ide o postup contra lege.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto

rozhodol:

„1. Základné právo Č., a. s., so sídlom... na súdnu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom vydané dňa 21. 10. 2010, spis.

zn. , ktorým žiadosť exekútora JUDr. E. O., exekútorský úrad so sídlom v

Bratislave o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (EX 664/2010) zo dňa 30. 8. 2010

zamietol sa ruší. Uznesenie Krajského súdu Trenčín zo dňa 31. 10. 2011, spis.

sa zrušuje a vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti Č., a. s., so sídlom... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume

8.000,- € (slovom osemtisíc eur), ktoré sú povinní Okresný súd Nové Mesto a Krajský súd

Trenčín spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

pričom plnením jedného v rozsahu plnenia zaniká povinnosť druhého.

4. Okresný súd Nové Mesto a Krajský súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť spoločnosti Č., a. s., so sídlom..., trovy konania v sume 314,18 € (slovom

tristoštrnásť eur a osemnásť centov), na účet ich právneho zástupcu C., s. r. o., so sídlom...,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta vo vzťahu k postupu

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na

uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného a iného práva postupom

okresného súdu podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho práva na spravodlivý proces

zaručeného v a dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo potrebné vysporiadať sa v prvom rade

so zásadnou námietkou sťažovateľky, ktorá sa týkala prekročenia právomoci exekučných

súdov, ktoré v rámci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmali

sťažovateľkou predložený exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, ktorý však má podľa

názoru sťažovateľky účinky právoplatného rozsudku, a preto je záväzný a tvorí prekážku

pre opätovné prerokovanie veci. V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením

vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Ex. por. žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak zistí rozpor týchto listín so zákonom, potom

uznesením zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súladom

exekučného titulu so zákonom treba rozumieť tak formálne náležitosti exekučného titulu, ale

pri rozhodcovských rozsudkoch, ktoré sú exekučnými titulmi v zmysle § 45 ZRK zákon

priznáva exekučnému súdu právo preskúmať tento rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie

je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už

nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi

účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah

v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi

účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú,

čo znamená, že rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami.

V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne

právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne

právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale

z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená

v ust. § 45 ZRK, čo odvolateľ neakceptuje. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre

exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má

nedostatky uvedené v § 46 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné

aj na naplnenie čl. /EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide

o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre

spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že čl. 6

ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej

rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,

skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež

rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším

vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol, že

vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len

čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto

povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných

zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa

správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú platné zmluvné

ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu

spotrebiteľa, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa

zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto

ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice

93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa

okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady

93/13/EHS).

V prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že predmetná

rozhodcovská doložka sa z uvedených dôvodov javí ako absolútne nevyvážená a preto

nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby bola vec

prejednávaná riadnymi súdmi, tak v danej veci oprávnený ani v odvolaní neuvádza, aké

výhody z predmetnej rozhodcovskej doložky plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho

rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami

obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. 03. 1998 o zásadách platných pre

orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto

odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre

zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré

z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Súd prvého stupňa v súlade so

všeobecnými poznatkami poukazuje na to, že za nekalú možno považovať podmienku, ktorej

zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní

práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od

spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k

dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa

riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zabezpečí súd

bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a dokonca, aj v prípade, ak nejde

o spotrebiteľský úver. Zmluvná podmienka vo formulárovej zmluve alebo vo všeobecných

obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje

v prípade, ak s ním nebolo individuálne dojednané, aby spory s druhou zmluvnou stranou –

dodávateľom, riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe tejto

zmluvnej podmienky bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným

titulom.“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací sa v napadnutom uznesení

stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu, najmä pokiaľ tento dospel

k názoru, že v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je oprávnený v rámci

rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie preskúmavať okrem žiadosti

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie predovšetkým

materiálnu a formálnu právoplatnosť exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú

splnené formálne alebo materiálne predpoklady vedenia exekúcie, musí adekvátne procesne

zareagovať, t. j. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V danom

prípade dospeli všeobecné súdy k záveru, že exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, ktorý

zaväzuje povinného na plnenie z úverovej zmluvy uzatvorenej 13. júla 2004, bol vydaný

Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave na základe neprijateľnej

zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky spôsobujúcej značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v nesprospech spotrebiteľa (povinného), ktorá odporuje

dobrým mravom, a preto je v zmysle príslušných ustanovení

neplatná. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom

zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol

vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe

ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný

v exekučnom konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež spochybnila, že by v jej veci išlo o spotrebiteľskú

zmluvu, čo odôvodnila skutočnosťou, že do 31. decembra 2007 sa ustanovenia § 52 až § 54

nevzťahovali na zmluvy o úvere, a v tomto smere poukázala na

právnu úpravu zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho obchodu v

a v zákone o spotrebiteľských úveroch. K uvedenej námietke sťažovateľky ústavný súd

poukazuje na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, z ktorého vyplýva, že v danom

prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy

o úvere, pretože sťažovateľka poskytla úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti,

túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní zmluvy o úvere

jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať

rozhodcovskú doložku, ktorá bola okresným súdom, ako aj krajským súdom posúdená ako

nekalá. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov a ktorý

nadobudol účinnosť 1. apríla 2004 (teda pred uzatvorením zmluvy o úvere) a zakotvil do

právneho poriadku Slovenskej republiky inštitút spotrebiteľských zmlúv. Aj keď predmetný

zákon zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako za spotrebiteľské

zmluvy priamo neoznačuje, zohľadňujúc európsku legislatívu ústavný súd dospel k záveru,

že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola vo veci sťažovateľky po

zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53

ods. 1 (v znení účinnom v rozhodnom čase) spotrebiteľské zmluvy

nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná

podmienka“). Podľa odseku 4 tohto ustanovenia neprijateľné zmluvné podmienky sú

neplatné. Z uvedeného vyplýva, že poskytoval ochranu pred

neprijateľnými zmluvnými podmienkami aj pred 1. januárom 2008, a preto ani uvedenú

námietku sťažovateľky ústavný súd neakceptoval.

V sťažnosti sťažovateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že exekučný súd v danej

veci nesprávne aplikoval rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, z ktorých podľa nej

nevyplýva povinnosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu

spotrebiteľa (povinného), ktorý o svojich právach vedel, a napriek tomu si ich neuplatnil.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala najmä na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira,

bod č. 37, o potrebe stability práva a právnych vzťahov. Ústavný súd sa s uvedeným

tvrdením sťažovateľky nestotožňuje a dodáva, že v predmetnom rozhodnutí Súdny dvor

v nemenej dôležitej časti vyslovil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo

dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy (bod 31), ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu

posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky (bod 32). V samotnom výroku

predmetného rozhodnutia, na ktorý správne poukázal exekučný súd, Súdny dvor vyslovil, že

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na

výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,

musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento

účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej

medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,

ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby

spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

K námietke sťažovateľky, že smernice ako prameň komunitárneho práva sú pre

členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho

systému, ústavný súd uvádza, že podľa čl. 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý čl. 249

Zmluvy o založení ES) smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,

pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby,

akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku 1. apríla 2004 zákonom

č. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho

zákonníka). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že exekučné súdy vo svojich

rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade

so smernicou Rady 93/13/EHS.

Sťažovateľka tiež v sťažnosti svoj postup pri dojednávaní rozhodcovskej zmluvy

podporila poukazom na § 93b ods. 1 zákona o bankách, ktorý upravuje povinnosť

sťažovateľky v postavení banky predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej

zmluvy. Ako vyplýva z predloženého odvolania podaného sťažovateľkou proti uzneseniu

okresného súdu, sťažovateľka v konaní pred všeobecným súdom neuviedla argument, ktorý

uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, a teda nesplnila základný ústavný

predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa

a .

Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na

súdnu ochranu v zmysle (resp. práva podľa dohovoru)

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

(v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona,

a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní v platnom znení, a v platnom

znení, aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ako aj obsahu relevantných

dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd totiž

konštatoval, že nebol splnený jeden z elementárnych predpokladov vedenia exekučného

konania z dôvodu, že neexistoval relevantný exekučný titul, na základe ktorého by bolo

možné exekúciu vykonať. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní

rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie

na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa

, resp. práva podľa dohovoru.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené bolo

potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011