Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 339 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (362)5dd/386504.7d3136.pdf
PDF · 145.39 KB
No categories available
3Cdo/210/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 210/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., s.r.o. so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému T. P., bývajúcemu v Š., o vymoženie 605,42 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14 Er 91/2010, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. júna 2011 sp. zn. 41 CoE 197/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
sumy 605,42 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 21. októbra 2009 sp. zn. B1208596 Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ,
a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) poţiadala Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Po udelení poverenia doručil súdny exekútor povinnému upovedomenie o začatí
exekúcie, proti ktorému podal povinný námietky a zároveň podal návrh na zastavenie
exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 11. januára 2011 č.k. 14 Er 91/2010-61 zamietol
námietky povinného proti exekúciu (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. februára 2011)
a uznesením z 5. apríla 2011 č.k. 14 Er 91/2010-82 exekúciu zastavil. Rozhodnutie
o zastavení exekúcie odôvodnil tým, ţe po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej
zmluvy a Obchodných podmienok pre úver dospel k záveru, ţe úverová zmluva
je spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 Občianskeho zákonníka) a na vec treba preto aplikovať tak
špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách, ako i Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“). Súčasťou úverovej zmluvy (obchodných
podmienok pre úver) bola totiţ rozhodcovská doloţka, v zmysle ktorej budú všetky spory
účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským
súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doloţka nebola
dojednaná individuálne a povinný vzhľadom na spojenie doloţky s ďalšími podmienkami
zmluvy nemal na výber – celú úverovú zmluvu (aj s jej podmienkami) mohol buď prijať
a podrobiť sa jej alebo odmietnuť. Všetky tieto skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver
o neprijateľnosti takto formulovanej rozhodcovskej doloţky, ktorá spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a je teda
nekalou podmienkou v zmysle čl. 3 bodu 1 Smernice. Vzhľadom na to, aplikujúc § 45 ods. 1
a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, exekúciu zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 28. júna 2011
sp. zn. 41 CoE 197/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu
sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Za správny, zákonu
zodpovedajúci povaţoval jeho právny názor, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi
právnym predchodcom oprávnenej a povinným, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Mal
za to, ţe exekučný súd má nielen právo ale aj povinnosť podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) aj bez návrhu preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadiska vymedzeného v písm. c/ tohto ustanovenia. Námietky
oprávnenej, vznesené z týchto hľadísk, povaţoval preto za nedôvodné. Okrem toho uviedol,
ţe i podľa jeho názoru je rozhodcovská doloţka neprijateľná, lebo spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa
(povinného). Keďţe neprijateľná rozhodcovská doloţka je neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka), rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľná
prekáţka brániaca exekúcii. Povaţoval preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zastavil
exekúciu, za vecne správne.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom ţiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali napriek tomu, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala z toho, ţe rozhodcovský súd
rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie
odvolacích súdov a nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej
stránke; takúto právomoc im neumoţňuje ani § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.,
2. rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
3. odňali oprávnenej moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie
exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Tým,
ţe ho súdy odmietli vykonať, jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia,
4. konanie zaťaţili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
5. svoje rozhodnutia zaloţili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Vzhľadom na podstatu argumentácie dovolateľky, ktorou odôvodňovala procesnú
prípustnosť jej mimoriadneho opravného prostriedku, bolo v dovolacom konaní potrebné
posúdiť opodstatnenosť tvrdenia, ţe súdy znovu prejednali vec, o ktorej uţ bolo právoplatne
rozhodnuté.
V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetnému exekučnému konaniu
nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré
by sa týkalo tých istých účastníkov, a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako
vymoţením vymáhanej pohľadávky. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku,
je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ
vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním
exekúcie. Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto
ním nemôţe byť zaloţená prekáţka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
2. Oprávnená v dovolaní tvrdí, ţe v konaní došlo tieţ k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. ţe súdy rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde
o prípad, ţe by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 O.s.p.).
Obsah spisu potvrdzuje, ţe oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2
spisu). Jej dovolacia námietka, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., nemá preto ţiadne opodstatnenie.
3. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali moţnosť konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme moţnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tieţ v prípade zastavenia
exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým
zastavením sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, ţe doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
uţ nemoţno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Účastník rozhodcovského konania sa môţe ţalobou podanou na príslušnom
súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku v prípadoch uvedených v § 40
ods. 1 písm. a/ aţ j/ zákona č. 244/2002 Z.z. Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa
osobitných predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b/ alebo c/ (§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Vzhľadom na to, ţe právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, ţe
exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného
súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, ţe
rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého výrok
právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté teda platí
aj v prípade, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu.
Exekučný súd je však v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. Toto
zákonné ustanovenie umoţňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku. Ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených
v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to,
v akom štádiu (fáze) sa exekučné konanie nachádza; vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania,
či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi
uvedenými v § 63 Exekučného poriadku sú z tohto pohľadu právne irelevantné (porovnaj tieţ
R 47/2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok,
je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi
zmluvnými stranami o tom, ţe všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom
konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva môţe mať formu
osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doloţky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná
forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umoţňujú zachytenie obsahu
rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z.).
Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok (porovnaj tieţ uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011
sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský
rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate
by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,
ţe účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom
postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej
zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyuţil moţnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku ţalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podloţený postup
exekučného súdu, ktorý skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený
postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval
postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predloţený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný
tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Moţno preto uzavrieť, ţe aj v rámci
daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,
ktoré nevyvoláva ţiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tieţ uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením
občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe rozhodcovský súd odvodzoval
svoju právomoc z úverovej zmluvy z 4. júla 2006 č. 5237380106 a z článku 9.2 Obchodných
podmienok pre úver a ţe medzi oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou) a povinným
bola dohodnutá rozhodcovská doloţka umoţňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne
v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.
Ustanovenie Obchodných podmienok pre úver, na ktoré poukázal označený
rozhodcovský rozsudok, treba povaţovať za rozhodcovskú doloţku (§ 4 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na to, ţe účastníci úverovej zmluvy sa v bode 9.2 Obchodných
podmienok pre úver dohodli, ţe všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní, postupovali súdy niţších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či toto
ustanovenie nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.
Súdy niţších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom
č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 aţ § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd
konštatuje, ţe exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny
predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade so Smernicou.
Dovolací súd pripomína, ţe Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, ţe nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môţe byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, ţe vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, ţe vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doloţky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môţe takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleţí vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doloţkou viazaný.
Pokiaľ oprávnená spochybňuje, ţe v preskúmavanom prípade nešlo o spotrebiteľskú
zmluvu (a v súvislosti s tým poukázala na právnu úpravu zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho
obchodu v Obchodnom zákonníku), dovolací súd uvádza, ţe v danom prípade nemohli
vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej úverovej zmluvy, pretoţe
právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnému úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti, túto finančnú sluţbu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri
uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal moţnosť
osobitne vyjednať rozhodcovskú doloţku, ktorá bola súdmi niţších stupňov (správne)
posúdená ako nekalá. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na zákon č. 150/2004 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a ktorý nadobudol
účinnosť 1. apríla 2004 (teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) a zakotvil do právneho
poriadku Slovenskej republiky inštitút spotrebiteľských zmlúv. Aj keď predmetný zákon
zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské priamo
neoznačuje, dospel dovolací súd k záveru, ţe uvedená právna úprava nemá taxatívny
charakter (viď slovo „najmä“ v úvodnej časti ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka), a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným
súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ktoré sám
Občiansky zákonník označuje za neplatné. Z uvedeného vyplýva, ţe Občiansky zákonník
poskytoval ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami aj pred 1. januárom 2008,
a preto ani uvedenú námietku oprávnenej dovolací súd neakceptoval (viď aj I. ÚS 389/2011,
resp. IV. ÚS 425/2011, I. ÚS 291/2011, IV. ÚS 379/2011, IV. ÚS 386/2011).
Keďţe neplatný právny úkon (v danom prípade bod 9.2 Obchodných podmienok pre
úver) nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať
z toho, ţe právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinným platne nedohodli na tom,
ţe ich vzájomné spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doloţkou,
ktorá vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a neplatného zmluvného dojednania nemohla byť zaloţená právomoc
rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť ţalobu oprávnenej proti povinnej vo veci sp. zn.
B1208596 vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s. Na základe toho dovolací súd konštatuje, ţe súdy
niţších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovaţovali za vykonateľný
exekučný titul (§ 41 aţ 46 Exekučného poriadku).
Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe oprávnená namieta aj nedostatky týkajúce
sa odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho súdu ako i prvostupňového súdu
(nepreskúmateľnosť). K tejto námietke treba uviesť, ţe nie kaţdá procesná nesprávnosť, ku
ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej
prípustnosti dovolania. S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými
vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť
dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam v tom zmysle, ţe ich povaţuje za relevantný dovolací dôvod (viď
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý moţno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ
je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky bolo odporučené uverejniť v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta
1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel k právnemu názoru, ţe „konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol v uvedenej zbierke publikovaný ako
R 111/98. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte
plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania
pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010,
3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010,
7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Preto sama skutočnosť, ţe v konaní prípadne došlo
k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôţe v danom prípade
zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zastavenie neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávnenej pred
súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
4. K námietke oprávnenej, ţe súdy zaťaţili konanie tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd
uvádza, ţe procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý moţno úspešne
uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci
nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej
veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).
5. Dovolateľka napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(porovnaj tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné
vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. decembra 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková