Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 425/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp.

zn. , sp. zn. a sp. zn. , zastúpenej Mgr. J. H. ,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -42 z 18. mája 2011,

sp. zn. z 31. mája 2011 a č. k. -51 z 25. mája 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. septembra

2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -42 z 18. mája 2011, sp. zn. 42

CoE/42/2011 z 31. mája 2011 a č. k. -51 z 25. mája 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu decembra 2005 až apríla 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla

fyzickým osobám úvery vo veci sp. zn. v sume 331,94 €, vo veci sp. zn.

v sume 331,94 € a vo veci sp. zn. v sume 464,71 €, ktoré

spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo veci vedenej pod sp. zn.

v 12 mesačných splátkach po 54,44 €, vo veci sp. zn. v 10

mesačných splátkach po 59,75 € a vo veci sp. zn. v 6 mesačných splátkach

po 119,5 €. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, v priebehu júla 2006

až mája 2009 sa dostali do omeškania so splácaním úveru, čím sa úvery stali v zmysle

všeobecných podmienok poskytnutia úveru okamžite splatné. Sťažovateľka opakovane

vyzvala dlžníkov na úhradu úveru. Keďže neuhradili dlžnú sumu, sťažovateľka začala

rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom, ktoré skončilo rozhodcovskými

nálezmi; vo veci sp. zn. sa stal vykonateľným 27. novembra 2008, vo veci

sp. zn. sa stal vykonateľným 19. júla 2006 a vo veci sp. zn.

sa stal vykonateľným 15. januára 2009. Vykonateľný rozhodcovský nález má povahu

exekučného titulu.

Následne vo veci vedenej pod sp. zn. bol 28. mája 2009 podaný

návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 2. novembra 2009 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. -23 z 30. septembra 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-42 z 18. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 17. septembra 2006 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 2. novembra 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-63 z 24. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju,

pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 27. apríla 2009 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 20. októbra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-39 z 22. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti

tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -51 z 25. mája 2011 tak, že prvostupňové

uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu ...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania, tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť

majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , ).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. -42 z 18. mája

2011 nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2011, uznesenie krajského súdu sp. zn. 42

CoE/42/2011 z 31. mája 2011 nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2011 a uznesenie krajského

súdu č. k. -51 z 25. mája 2011 nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2011,

vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -42

z 18. mája 2011, sp. zn. z 31. mája 2011 a č. k. -51

z 25. mája 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil

zastavenie už prebiehajúcich exekučných konaní bez toho, aby sa sťažovateľka mala

možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil

uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – rozhodcovského nálezu.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na

totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -42 z 18. mája 2011, uznesením krajského súdu

sp. zn. z 31. mája 2011 a uznesením krajského súdu č. k.

-51 z 25. mája 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (rozhodcovského nálezu).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutými

uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekučného konania ako

vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -42 z 18. mája 2011, ktorým

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu č. k. -23 z 30. septembra 2010

o neprípustnosti a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v rozsahu danom ust. § 212

ods. 1 bez nariadenia pojednávania podľa ust. , a napadnuté

uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie podľa ako vecne správne

potvrdil.

Z exekučného spisu vyplýva, že poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 3207/09

pre súdneho exekútora vydal exekučný súd 02. 11. 2009. Exekúcia bola vedená

na vymoženie istiny 601,47 EUR (18.119,89 Sk) s úrokom z omeškania vo výške 0,25 %

denne z dlžnej sumy 593,51 EUR (17.880,08 Sk) od 02. 06. 2008 do zaplatenia, trov

predchádzajúceho konania 174,30 EUR (5.250,96 Sk) o trov exekúcie.

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútor a účastníkov konania

pri nútenom výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha

určuje rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia

a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa

v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na skúmanie hmotno-

právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť a možnosť plnenia a jeho

súlad s dobrými mravmi. Kým formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy bezvýnimočná,

pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom,

materiálna právoplatnosť rozhodnutia z vážnych dôvodov umožňuje výnimky z jeho

vykonateľnosti.

Formulácia rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory mali byť riešené na

označenom rozhodcovskom súde alebo na „všeobecnom súde“ v závislosti od toho, kde

žalujúca strana podá návrh, má povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky, pretože

spotrebiteľovi predkladá na výber dve zjavne nerovné možnosti uplatniť žalobu

na individuálne označenom rozhodcovskom súde, ktorý je presne označený aj s adresou pre

doručovanie písomností alebo na „všeobecnom súde“. Označenie všeobecného súdu je

v porovnaní s označeným rozhodcovského súdu zjavne nejasné a neúplné.

Exekučný súd do svojho rozhodnutia premietol všetky dôležité skutkové a procesné

okolnosti, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozhodnutia a v súlade so skutkovým a právnym

stavom veci. V exekučnom konaní má súd postupovať z úradnej moci v prípadoch, v ktorých

Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť o zastavení exekučného konania, ktorému

predchádza vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

nezakladá procesnú prekážku, pretože exekučný súd by nemohol konať o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a exekúciu zastaviť, čo by bolo v rozpore so zmyslom právnej úpravy. Súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bola exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňal, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.

Odvolací súd dodáva, že povinnosťou exekučného súdu bolo, aby preskúmal

exekučný titul, pokiaľ vykazoval vady, aj podľa ustanovenia

o rozhodcovskom konaní. Podľa o rozhodcovskom

konaní, v znení neskorších predpisov, súd príslušný na výkon exekúcie na návrh účastníka

konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, exekučné konanie

zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,

ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa

ods. 2 súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského

rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa , ktoré je účinné od 1. 1. 2008 za neprijateľné

podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú

v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa , neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách

sú neplatné.

Zmluva o úvere, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy, bola uzavretá 10. 03. 2008

(fotokópia zmluvy je súčasťou súdneho spisu č. 1. 21). Oprávnený ako exekučný titul

uplatnil rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej

podmienky, ktorá je v zmysle neplatná. Z uvedeného dôvodu nemožno

hľadieť na rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. SR 11083/08 zo dňa 04. 11.

2008 ako na exekučný titul. Oprávnený exekučnému ani odvolaciemu súdu žiadny dôkaz

preukazujúci, že v posudzovanej veci nešlo o spotrebiteľskú zmluvu, nepredložil.

Okresný súd rešpektoval právnu úpravu, zohľadnil všetky právne významné

skutočnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne

správne.»

Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. z 31. mája 2011, ktorým

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu č. k. -63 z 24. novembra 2010

o neprípustnosti a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods. 1

a bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu ako vecne

správne podľa potvrdil.

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) v znení platnom a účinnom do 31. 5. 2010 exekúciu súd

zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať.

Podľa spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia,

cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53

ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými

mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich

obsah. V sa ďalej len demonštratívne uvádza, čo konkrétne možno

považovať za takéto neprijateľné podmienky. Takouto neprijateľnou podmienkou je aj

ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s

dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Správnosť tohto právneho názoru

potvrdzuje aj zákonodarca, keď v neskoršie účinnom znení (od 1. 1. 2008) medzi

tzv. neprijateľné podmienky pod písm. r) zaradil aj túto neprijateľnú podmienku.

Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil

rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie

sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná

podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinnosti z takejto doložky preto

odporuje dobrým mravom. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne

spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky

nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný

neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, je oprávnená. Za tejto

situácie nič nemení na skutočnosti fakt, že vo všeobecných podmienkach je umožnené, v

prípade vzniknutých sporov obrátiť sa okrem iného aj na príslušný súd Slovenskej

republiky, pretože túto možnosť nikdy nemôže využiť povinný spotrebiteľ, keďže v prípadoch

úverových zmlúv je toto právo zásadne na strane oprávneného, dodávateľa a spotrebiteľ je

vždy na strane neplatiča. Z tohto pohľadu sa táto možnosť javí len ako formálna.

Podľa čl. 6 ods. 1 smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité

v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu, alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto

podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých

podmienok“.

Prvostupňový súd, preto správne naplnil čl. 6, keď neumožnil vykonať rozhodcovský

rozsudok založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke a na takomto postupe súd musí

bezvýhradne trvať. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného aby sa podrobil

rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, v ktorom má vzniknúť už judikovaný záväzok

arbitra, ktorého si vybral vopred dodávateľ. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že

priemerný spotrebiteľ má problém porozumieť a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť

dôsledky vyplývajúce aj z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Sú tu vážne obavy,

že priemerný spotrebiteľ rozsiahle zmluvné podmienky vrátane rokovacieho poriadku

rozhodcovského súdu ani len neprečíta, ak sa k nemu pri uzatváraní zmluvy dopracuje. Ten

je pri tom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Ak za takéhoto stavu

oprávnený poukazuje na nečinnosť spotrebiteľa, odvolací súd je toho názoru že je to

o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej je nezanedbateľné nebezpečenstvo,

že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (viď. Rozhodnutie

Océano Group Edítorial...).

„Pokiaľ je, zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa,

ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý

vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne

pochybností o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto

neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju

použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“ (uznesenie ÚS

SR z 24. 2. 2011, č. k. -19).

Oprávnený v odvolaní nereflektoval na tieto základné požiadavky na ochranu

spotrebiteľa a ktoré vyplývajú aj z judikatúry súdneho dvora.

Odvolací súd pripomína, že neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej

zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna; neslušná a neetická. Exekúciu založenú

na takejto zmluvnej podmienke prvostupňový súd správne nepripustil a exekučné konanie

zastavil.»

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -51 z 25. mája 2011, ktorým

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o neprípustnosti a zastavení exekúcie č. k.

-39 z 22. októbra 2010, odôvodnil takto:

«Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ust. § 212

ods. 1 bez nariadenia pojednávania podľa ust. a napadnuté

uznesenie okresného súdu podľa ust. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd zo spisu zistil, že súdny exekútor JUDr. R. K. podal dňa 13. 05. 2009

na okresnom súde žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozsudku

Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S., a.s., so sídlom B., sp. zn. SR

12740/08. Z exekučného titulu je zrejmé že rozhodcovský rozsudok vyhovel v časti o

zaplatenie sumy 1.098,59 Eur (33.096 - Sk) a úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo

sumy 663,88 Eur (20.000,- Sk) od 05. 09. 2008 do zaplatenia návrhu oprávneného, ktorým

si uplatnil pohľadávku z titulu nesplateného úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere

zo dňa 28. 04. 2008. Okresný súd vo veci dňa 20. 10. 2009 vydal poverenie na vykonanie

exekúcie. Následne okresný súd uznesením č. k. -39 zo dňa 22. 10. 2010

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku.

Podľa ust. ods. l písm. g) o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v platnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví,

ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať.

Podľa ust. účinného v čase uzavretia zmluvy

o úvere spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a podľa os. 2

za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také. s ktorými mal

spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Preskúmaním vecí odvolací súd zistil, že je nepochybné, že s prihliadnutím na

povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom

formulári medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa ust. § 52

ods. 1 . Preto je potrebné na tento právny vzťah medzi veriteľom

a dlžníkom aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Tomuto zisteniu bolo potom

potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný postup okresného

súdu.

Odvolací súd konštatuje, že do slovenskej legislatívy boli prebraté viaceré smernice

Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či

nepriamo dotýkajú. Takouto smernicou je aj smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica je podľa článku 288

Zmluvy o Európskej únii (bývalý článok 249 Zmluvy o založení ES) záväzná pre každý

členský Štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok ktorý sa má dosiahnuť. Smernica

Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola

implementovaná do slovenského právneho poriadku , ktorým sa

mení a dopĺňa v znení neskorších

predpisov (ust. až ) a ktorý nadobudol účinnosť 01. 04.

2004.

Úpravu spotrebiteľských zmlúv v nieje možné považovať za

taxatívnu, pričom je možné vychádzať aj z osobitnej právnej úpravy

Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len ,,zákon o ochrane

spotrebiteľa“) predovšetkým z ust. § 2 písm. a) a b) definujúcich zmluvné strany.

Podľa ust. spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). V ust.

len príkladmo ustanovuje, ktoré podmienky je možné

považovať za neprijateľné, pričom podľa písm. r) tohto ustanovenia za neprijateľné

podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú

v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ust.

neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách spôsobujú neplatnosť zmluvy

podľa ust. , pričom tieto podmienky sú aj v rozpore s dobrými

mravmi.

Podľa článku 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne

dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode

spotrebiteľa.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že zmluva o úvere č. 6462284 zo dňa 28. 04.

2008, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul obsahuje podmienky spôsobujúce značnú

nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je

rozhodcovská doložka, ktorú okresný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. V danom

prípade rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,

ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, kde v článku 17. si zmluvné strany dohodli, že všetky

spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie

budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S. a.s., so

sídlom B., zapísanom v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I. Oddiel; Sa,

vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedene podľa vnútorných predpisov

rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov

rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (

). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných

strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane

sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto

skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety

sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na

rozhodcovský súd vo veci; v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva aj z jej

zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok úveru ako súčasti formulárovej zmluvy

o úvere, pričom rozhodcovská doložka je dojednaná podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r)

. Ale dôsledkom takto dojednanej rozhodcovskej doložky je, že

oprávnený si ju dohodol sám pre seba, čím uvedené ustanovenie obchádza. Odvolací súd

dospel k záveru, že ustanovením rozhodcovskej doložky tak, ako je formulovaná v článku

17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť

brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu

na rozhodcovský súd. Z uvedeného vyplýva, že takto dojednanou rozhodcovskou doložkou

došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa.

Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu či už

z nevedomosti alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy. Čo je v podmienkach právneho

štátu neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je podľa ust. § 53

ods. 5 neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so smernicou

Rady č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 05. 04. 1993.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd správne

posúdil vzniknutý právny vzťah medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľský vzťah

a na základe toho aj správne právne vec posúdil. Preto napadnuté uznesenie okresného

súdu podľa ust. ako vecne správne potvrdil.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, o spotrebiteľských úveroch a o zmene

a doplnení o Slovenskej obchodnej

inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom v relevantnom čase, zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho

zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých

uznesení poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak

bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nesignalizujú neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -42 z 18. mája 2011, uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2011 a uznesením krajského súdu

č. k. -51 z 25. mája 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za

nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako

zjavne neopodstatnené podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011