Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_18CoEk-4-2024.pdf
PDF · 115.83 KB
Case nature
Area
Subarea
18CoEk/4/2024
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. D. XXX, o vymoženie pohľadávky, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 6Er/431/2003-33 zo dňa 27.01.2014 takto
rozhodol:
I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania zamieta.
II. Potvrdzuje uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie.
III. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,exekučný súd“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň vyslovil, že o trovách exekučného konania rozhodne samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto uznesenia.
2. Vychádzal pritom z ust. § 41 ods. 1 a 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 47, § 48 ods. 1 a 2 Notárskeho poriadku, § 34, § 39 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj ako ,,OZ“).
3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že podľa citovaných zákonných ustanovení a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.5.2011 č. k. IV. ÚS 183/2011 - 16 je toho názoru, že spísaná notárska zápisnica v danom prípade nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ňu ako na spôsobilý exekučný titul kladie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučným titulom je notárska zápisnica, ktorá obsahuje právny záväzok, a v ktorej je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Poukázal na skutočnosť, že najdôležitejšou náležitosťou exekučnej notárskej zápisnice je práve súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, pretože tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Daný prejav vôle nie je možné urobiť v zastúpení, a to ani na základe udeleného plnomocenstva splnomocnenému zástupcovi. Súd prvej inštancie predovšetkým poukazal na skutočnosť, že plnomocenstvo udelené E. F. G., advokátovi, na spísanie notárskej zápisnice obsiahnuté vo vopred pripravenej formulárovej zmluve, čím bola povinnému odňatá možnosť ovplyvniť jej obsah, respektíve nesúhlasiť s týmto ustanovením/dojednaním zmluvy a podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. S poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pričom úkon vychádzajúci z neprijateľnej podmienky je neplatný. Takýmto konaním došlo k porušeniu ustanovení Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu spotrebiteľa, ktorým povinný vo svojom procesnom
postavení nepochybne je a v dôsledku konania oprávneného mu bola odňatá možnosť ovplyvniť obsah notárskej zápisnice. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie vychádzal z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica spôsobilá byť exekučným titulom z materiálneho alebo z formálneho hľadiska, exekúcia je neprípustná, z týchto dôvodov exekúciu vyhlásil súd prvej inštancie za neprípustnú a v celom rozsahu ju zastavil aj bez návrhu.
4. Vo vzťahu k trovám exekúcie súd prvej inštancie konštatoval, že v čase rozhodovania o zastavení exekúcie nemal k dispozícii vyúčtovanie trov exekúcie, preto o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.
5. Proti tomu uzneseniu v jeho výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie podal včas odvolanie oprávnený. Namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právny otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení : ,,Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EU také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Podľa názoru povinného vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných podmienok. Ak súd nehodlá akceptovať uvedenú interpretáciu oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: ,,Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú ?“ Namietal, že súd prvého inštancie porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastavenia exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď tak bol podľa zákona § 58 ods. 2 Exekučného poriadku povinný učiniť. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku). Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykoná činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi (posudzuje súlad so zákonom a dobrými mravmi), uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica (ust. § 41 ods.2 písm. e) Exekučného poriadku) má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žalobca žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. §109 ods. I písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods.2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s či. l ods. I veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť
otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Oprávnený namietal, že exekučný sud napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu dvojinštančnosti. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 Exekučnému poriadku, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného konania. Podľa názoru oprávneného poukaz súdu na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku právne ako dôvod zamietnutia návrhu na prerušenie konania neobstojí. Tvrdil, že konanie je v štádiu prejednávania odvolania možné prerušiť v záujme účastníkov na zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu líniového práva a následnej jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky a to podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. Navrhol zrušiť uznesenie súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alternatívne vyhovieť návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. c) OSP.
6. V prvom rade sa odvolací súd vysporiadal s návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 162 ods. 1 písm. b/ CSP), na podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený v ňom poukázal na to, že je otázne, či je opakovaný revízny prístup exekučného titulu bez časovej limitácie v priebehu exekučného konania v súlade s princípom právnej istoty.
7. Vo vzťahu k tomuto návrhu odvolací súd konštatuje, že podľa § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku.
8. Citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie, a to z hľadiska ich súladu so zákonom, teda zákonmi všeobecne, a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Opätovné preskúmanie
prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale tiež § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Dokonca už aj samotný Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že exekučný súd je oprávnený rozhodovať o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky, z čoho vyplýva že v priebehu celého exekučného konania exekučný súd ex offo skúma, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (nález Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 425/2011 z 29.9.2011).
9. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis (t.j. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, veta prvá a druhá), ktorý sa týka danej veci, je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, neboli tak splnené podmienky, aby bolo toto exekučné konanie v zmysle návrhu oprávneného v súlade s postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP prerušené a vec postúpená Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska. Odvolací súd preto tento návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP zamietol.
10. Vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je nevyhnutné poukázať predovšetkým na to, že v predmetnej veci nebola exekučným súdom aplikovaná európska právna úprava, ale bolo rozhodované výlučne na podklade vnútroštátnych právnych predpisov, príslušných ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka. Navyše, je vecou výlučne vnútroštátneho súdu posúdiť, či je v danej veci dôvod na prerušenie konania a podanie prejudiciálnej otázky. Účastník môže také prerušenie navrhnúť, ale súd nie je povinný návrhu vyhovieť. Tento procesný postup závisí výlučne od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor EÚ o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť automaticky vyvolaný podnetom či návrhom účastníka. Tento návrh na prerušenie konania preto odvolací súd rovnako zamietol.
11. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom prípade advokát zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú, nemajúcu základ v prejednávanej veci.
12. Vo vzťahu k druhej navrhovanej otázke odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05 )a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
13. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acteclairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd zamietol aj tento návrh oprávneného na prerušenie konania.
15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP.“), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal ďalej rozhodnutie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 CSP a nasl., bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
16. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 01.04.2017, ak tento zákon v § 243i až243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
17. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku
18. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
19. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 citovaného zákona) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 citovaného zákona) podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže vykonať, nie je explicitne daný. Z toho vyplýva, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Konajúci súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania a jedným z takýchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať.
20. V tejto súvislosti správne súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 12.05.2011 č. k. IV.ÚS 183/11 - 16, kedy v obdobných právnych veciach týkajúcich sa
posudzovania notárskej zápisnice ako exekučného titulu boli sťažnosti oprávneného odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.
21. Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho, či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti však je nevyhnutné dodať, že by nebolo možné pripustiť exekúciu na základe notárskej zápisnice, najmä vzhľadom na jej mimosúdny spôsob vzniku vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých je nutné bezpodmienečne trvať.
22. Notárska zápisnica sp. zn. C. XXXX/XXXX, C. XXXXX/XXXX zo dňa 12.09.2003 bola označená ako exekučný titul, podľa ktorého exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Notárska zápisnica je ako procesno-právny inštitút uznaná ako exekučný titul, ktorý nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej podstatnou náležitosťou, tento prejav vôle dlžníka (povinného) robí z notárskej zápisnice právny titul spôsobilý na exekúciu.
23. Pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako exekučný titul, zákonodarca hlavný dôraz kládol na výslovný súhlas povinnej osoby s exekúciou. Nepochybne až tento prejav vôle povinného realizuje z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.
24. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Oprávnený predformuloval E. F. G. vo formulárovej zmluve o úvere a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného. Za povinného tak konal advokát, ktorý o povinnej osobe mohol mať v čase prijatia splnomocnenia len takú vedomosť, že je v omeškaní s peňažným záväzkom a že si ho povinný nevybral. Tento stav nasvedčuje, že prijatím splnomocnenia sa advokát zaviazal konať podľa pokynov a v prospech oprávneného s tým, že existencia tohto právneho vzťahu medzi splnomocnencom dlžníka a oprávneným sa dá vyvodiť zo splnomocnenia bez spísania notárskej zápisnice. Dlžník sa udeleným splnomocnením vopred vzdal svojho práva na uznanie, resp. neuznanie dlhu v čase, keď ešte nemal a ani nemohol mať vedomosť o jeho prípadnom vzniku a výške.
25. Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať exekúciu na podklade notárskej zápisnice obsahujúcej právny záväzok vyznačenej oprávnenej osoby, aj keď je tam označená aj osoba povinná, vrátane právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, pretože povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasila. Uznanie dlhu splnomocneným advokátom zastúpeným E. F. G. rovnako ako aj jeho vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony zástupcu, ktoré sú tak podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.
26. Ak v prejednávanej veci advokát E. F. G. nedisponoval platným plnomocenstvom, nemohol v mene povinnej uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Notárska zápisnica predložená oprávneným nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu a to preto, lebo bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu.
27. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 zo dňa 13. júla 2000, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že notárska zápisnica spísaná len so zástupcom povinného nie je spôsobilým exekučným titulom, a to pre absenciu súhlasu povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
28. K odvolacej námietke oprávneného, že povinný mohol udelené plnomocenstvo kedykoľvek odvolať, odvolací súd poznamenáva, že táto je nedôvodná, keďže plnomocenstvo je neplatné. Neplatný právny úkon nie je možné odvolať.
29. Z charakteru zmluvy medzi oprávneným a povinným a priamo v nej obsiahnutým plnomocenstvom je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou v prospech oprávneného. Odvolací súd
považuje notársku zápisnicu za nulitný akt z dôvodu nedostatku plnej moci na strane povinného pri spisovaní notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.
30. S poukazom na zásadu hospodárnosti civilného procesu bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou zmluvných podmienok.
31. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že notárska zápisnica ako exekučný titul je v danom prípade v rozpore so zákonom a nemá tak vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie exekúcie.
32. K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv, ako účastníka konania, a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd uvádza, že exekučný súd k právnemu záveru o neprípustnosti exekúcie dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu.
33. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného ustanovení § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda pre neprípustnosť jej vedenia je odvolanie prípustné, a to podľa § 44 ods. 2 veta posledná a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvej inštancie môže byť preto predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.
34. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."
35. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj IV.ÚS 115/03).
36. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie ako vecne správne (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie,
keď povinnému ani exekútorovi žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti.
38. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).