Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 222 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (364)III. ÚS 378/2013
PDF · 144.71 KB
No categories available
III. ÚS 378/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F.., vedené
pod sp. zn. Rvp 13951/2012, Rvp 13952/2012, Rvp 13953/2012 a sp. zn. Rvp 13954/2012
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uzneseniami Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 5 Er 296/2010
z 2. mája 2012, sp. zn. 5 Er 269/2010 z 21. marca 2012, sp. zn. 3 Er 307/2008 z 12.
decembra 2011 a sp. zn. 3 Er 307/2008 z 12. decembra 2011 a postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 CoE/162/2012 z 3. augusta 2012,
sp. zn. 2 CoE/182/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 4 CoE/21/2012 zo 7. augusta 2012 a
sp. zn. 4 CoE/21/2012 zo 7. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13951/2012 až
sp. zn. Rvp 13954/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. III. ÚS 378/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. novembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 296/2010
z 2. mája 2012, sp. zn. 5 Er 269/2010 z 21. marca 2012 a sp. zn. 3 Er 307/2008 z 12.
decembra 2011 postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. sp. zn. 6 CoE/162/2012 z 3. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE/182/2012 zo 6.
augusta 2012 a sp. zn. 4 CoE/21/2012 zo 7. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“ alebo aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
Zo sťažností sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník
dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojich záväzkov, jeho pohľadávka voči sťažovateľke sa
stala splatnou a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverovej zmluve obsahujúce aj
rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou
zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B. Rozhodcovský rozsudok tohto
súdu bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia
udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.
V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil
okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej obšírnej argumentácii atakovala právne závery
okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie
vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec.
V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,
z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí
na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný
o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada
kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci
preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov
konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na
tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13951/2012 až sp. zn. Rvp 13954/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a
skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného
súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nich
uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20.
októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27.
septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, I. ÚS 382/2012 z 22. augusta
2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013,
pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti,
resp. zastavení exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako to
bolo v týchto prípadoch, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli
z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“) a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania
tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej
doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom,
tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto
súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi
zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov
z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom
vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou
postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť
sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú,
aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal
a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného
preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol
v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty dodržaný, čím
k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
Prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti preto ústavný súd tieto sťažnosti
odmietol z rovnakých dôvodov bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2013