Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21CoEk/33/2025

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnej: A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvalý pobyt C. XXX, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Ladislav Jakubec, Zámocká 30, Bratislava, o vymoženie 650,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. -38 zo dňa 20. októbra 2015 v spojení s dopĺňacím uznesením Okresného súdu Trnava č. k. -79 zo dňa 14. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a návrhy na predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a.

II. Uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením p o t v r d z u j e.

III. Povinnej a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol v dopĺňacom uznesení tak, že súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenej. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov do 31.12.2008 (ďalej len „“), , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „E. p.“), až 3, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. z.“), , , , o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“); ako i poukazom na písm. a), , ods. 3, Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993 (ďalej len „smernica“). 1.1. Vecne zdôvodnil neprijateľnosťou zmluvnej podmienky obsahujúcej rozhodcovskú doložku, nachádzajúcu sa v bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávnenou a povinnou dňa 14. novembra 2008, majúcej spotrebiteľský charakter. S účinnosťou od 1.1.2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní ( O. z.). Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v je poskytnúť spotrebiteľom minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných dojednaní bez toho, aby bola so spotrebiteľkou individuálne dojednaná,

pričom vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľka tak nemala reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. 1.2. Podľa predmetnej rozhodcovskej doložky, spotrebiteľka už pred vznikom sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská doložka totiž dáva na výber tomu účastníkovi zmluvy, ktorý začne konanie skôr, pričom je to obvykle veriteľ, ktorý podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver. Možnosť voľby príslušného súdu zo strany povinnej (spotrebiteľky) je teda prakticky nemožná. Súd prvej inštancie poukázal aj na formu zmluvných dojednaní, predstavujúcich drobnými písmom vyhotovený, ťažko čitateľný text, ktorý už bez ďalšieho podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom zmluvných dojednaní. 1.3. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľke bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia , vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/EHS. Pokiaľ však právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať. 1.4. Súd prvej inštancie uzavrel, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci a vydaný rozhodcovský rozsudok predstavuje nulitný akt, ako exekučný titul neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, pričom exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania (porov. nález ústavného súdu sp. zn. , ktorý vyslovil, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s účelom právneho predpisu, v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane a preto oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie, teda nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku). Z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd prvej inštancie exekúciu v zmysle E. p. zastavil. 1.5. Z dôvodu zastavenia exekúcie pre nespôsobilosť exekučného titulu, súd prvej inštancie podľa E. p. priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenej osobe. O výške trov má byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia.

2. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila ust. č. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). S poukazom na ústavnoprávnu judikatúru, ako i rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie argumentovala, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právny otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Bola toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu smernice v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia smernice musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. 2.1. Ak súd nehodlá akceptovať vyššie uvedenú interpretáciu oprávnená navrhla, aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: ,,Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú ?“ 2.2. Oprávnená ďalej namietala, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie

exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináležala, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality ( ). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitimovaný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. a nasl. , nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd – dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka), tam kde neexistujú. 2.3. Ak sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. E. p. oprávnená navrhla, aby prerušil konanie podľa a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ust. 44 ods. 2 veta prvá a druhá E. p. s článkom 1 ods. 1 veta prvá (pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery v právny poriadok). 2.4. Exekučný súd podľa názoru oprávnenej môže pristúpiť k zastaveniu exekúcie vykonávanej na podklade rozhodcovského rozhodnutia len na návrh účastníka konania ( ). Okrem toho exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, v dôsledku čoho rozhoduje o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania. Došlo tiež k porušeniu rovnosti účastníkov konania, práva na spravodlivý proces a dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou a oprávnenou osobou. Neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. a a aplikované právne normy

- ust. E. p. a interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávnenej na súdnu ochranu. Napadnuté rozhodnutie je tiež v rozpore s dobrými mravmi, keďže v prípade nadobudnutia právoplatnosti dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávnenej. Spôsob, ktorým by súd mohol v takejto situácii zachovať aspoň elementárnu mieru spravodlivosti vo vzťahu k nárokom oprávnenej, je umožniť jej prinajmenšom vymoženie istiny a zákonného úroku z omeškania. 2.5. Oprávnená ďalej namietala, že exekučný súd je v zmysle oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, upravený v , ktorý povinná nevyužila. Rozhodcovská doložka nebola napadnutá a je v súlade s právom. 2.6. V odvolaní oprávnená poukázala na záver súdu, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávnenou a povinnou predstavuje spotrebiteľskú zmluvu. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na všeobecný súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. 2.7. Možnosť voľby bola pritom účastníkmi dojednaná, preto podľa názoru oprávnenej nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle O. z. Predmetná rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnosť práv účastníkov rozhodcovského konania bola v rozhodcovskom konaní dodržaná a rovnako aj všetky ďalšie procesné práva účastníkov konania. 2.8. Oprávnená nesúhlasila ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnená poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. . Ako vyplýva z , na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia , a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (bod 19), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle ods. l sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať . 2.9. Oprávnená namietala i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila súhlas so zmluvnými podmienkami, teda aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje

len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. 2.10. V závere odvolania oprávnená zdôraznila. že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V zmysle je exekučný súd oprávnený z úradnej povinnosti vykonať prieskum rozhodcovského konania len podľa nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. , teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je E. p.

3. Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Odvolací súd podľa po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( a E. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné podať odvolanie ( , účinného do 30.6.2016; veta prvá CSP a v relevantnom znení), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( ), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení (ďalej len „“), účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený , keďže podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Podľa E. p. v znení účinnom od 1. júla 2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia .

7. Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

8. Podľa , ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).

9. Podľa / vety druhej súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého zákona potom rovnako postupuje, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Ustanoveniam / a písm. c/ v s formulačnými korektúrami zodpovedá ustanovenie .

10. Podľa súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

11. Podľa článku 267 prvých troch viet ZFEÚ Súdny dvor EÚ má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv a )/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor EÚ, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.

12. Podľa článku 169 ods. 1 ZFEÚ únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. )/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b) a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

13. Podľa článku 1 ods. 1 vety prvej Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

14. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má Súdny dvor EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, keď v takomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto spoločenstva štátov.

15. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie vnútroštátneho zákona, do ktorého boli implementované právne normy únie, alebo ak sa aplikuje ustanovenie právneho predpisu únie. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva únie, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clair). Aj súd, proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny), môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

16. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu práva únie je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti práva únie (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí

mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.

17. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ (za účelom výkladu smernice) malo význam len to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri posudzovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) smernicu a v tejto konkrétnej veci smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa, vrátane ust. ods. ods. 1, ods. 4 písm. r) .

18. V posudzovanej veci bol to vnútroštátny súd, ktorý bol povinný vyriešiť si otázku výkladu ustanovení smernice, resp. charty, ako podkladu pre svoje rozhodovanie vo veci. Iný postup by bol potrebný, ak by z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýval práve taký výklad smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky, ktoré sa majú podľa oprávnenej položiť Súdnemu dvoru EÚ a ak by odvolací súd, ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie, práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvej inštancie, opretým výlučne o komunitárne právo, takéto rozhodnutie aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci nebol naplnený.

19. Predbežnou otázkou sformulovanou oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý súd prvej inštancie a ani odvolací súd v minulosti nezaujal, pričom oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie legitimity pre rozhodcovskú doložku, ktorú v minulosti používala.

20. Odvolací súd už vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa poukázal (s odkazom na vyššie citovaný článok 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (sp. zn. , sp. zn. ). Vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný nie je. Súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku už v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bolo ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), a v ďalšom odseku § 53 O. z. uvádzajúce demonštratívny výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (teda príkladmý výpočet bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný). Právna úprava preto pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa.

21. K argumentácii oprávnenej zjavne spochybňujúcej oprávnenie súdu posudzovať neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ex offo (z tzv. úradnej povinnosti), teda aj v prípade nezáujmu spotrebiteľa sa k charakteru rozhodcovskej doložky vôbec vyjadriť, je potrebné uviesť, že zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu v spotrebiteľských veciach vyplýva, že nemôže obstáť námietka údajným prekročením kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach, nebolo možné obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní rozhodnutia tvoriaceho podklad exekúcie), zainteresovaním sa do problému exekučným súdom.

22. Systematickým výkladom relevantnej právnej úpravy je potrebné dospieť k záveru, že § 44 ods. 2 E. p. zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Odvolací súd už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne nesplnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie, bolo možným len za cenu porušenia práva. Udelenie poverenia exekútorovi je možným len v prípade nezistenia (exekučným súdom) rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností), v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul). Naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (zamietnutie žiadosti

o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

23. Exekučný súd však nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde podstatným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa situoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul, predstavovaný rozhodcovským rozsudkom. Prijatie opačného názoru by malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú atribúty, ktoré sú dané (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť, z ktorého dôvodu alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie, je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

24. Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním konania o súlade prvých dvoch viet E. p. s článkom 1 ods. 1 .

25. Oprávnenou spochybňované ustanovenia Exekučného poriadku upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze exekučného konania (pred začatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. Vo zverení takejto právomoci súdu nie je žiaden rozpor alebo nesúlad s , pričom opätovné preskúmavanie prípustnosti ďalšieho priebehu exekúcie umožňuje nielen E. p., ale i spojení s E. p.

26. Odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci, je v rozpore s (k takémuto záveru musí dospieť súd). Dôvodným nebol ani žiaden z návrhov na prerušenie konania (podľa /a ) a rovnako neoprávnenou bola požiadavka na predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Odvolací súd preto všetky tieto návrhy zamietol.

27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol.

28. K námietke týkajúcej sa aplikácie noriem obchodného práva je potrebné poukázať na závery ustálenej rozhodovacej praxe, ako aj judikatúry. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy, je treba vyhodnocovať i z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu). Uvedené sa vzťahuje aj na spotrebiteľské úvery. Normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov, najmä v a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože úprava normami spotrebiteľského práva pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä v prípade spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov neupravených v ), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (porov. uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. -44).

29. Novelizované ust. veta tretia O. z. už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. apríla 2015, novelizované znenie ustanovenia veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa

vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. , rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. , rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. ). Námietka oprávnenej o nutnosti favorizovať neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. januára 2011).

30. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi účastníkmi konania je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie O. z., podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. -63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení , ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. -10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v , nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

31. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).

32. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (porov. § 2 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa). Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy.

33. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Prijatie opačného názoru by malo za následok, že súdy by už nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne). Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú atribúty, ktoré by mali byť dané už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom nie je spôsobilé nič zmeniť. Z uvedeného dôvodu ako alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie je potom možnosť zastavenia exekúcie a súčasne náležitým procesným nástrojom tam, kde práve pri rozhodovaní o udelení poverenia došlo k povereniu, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

34. Skúmaním nekalej povahy rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku. Exekučný súd má povinnosť v priebehu celého exekučného konania skúmať, či sa vedie exekúcie na podklade vykonateľného exekučného titulu (porov. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. ).

35. Iba platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie preto predmetný rozhodcovský rozsudok nepredstavoval.

36. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro).

37. Vysoká ochrana spotrebiteľa z pohľadu rešpektovania vnútroštátnych a európskych štandardov má byť garantovaná vo vzťahu k spotrebiteľovi v oblasti hmotného aj procesného práva. To práve znamená zohľadnenie procesného postavenia slabšej strany v konaní vedenom proti spotrebiteľovi. Princíp ochrany práv slabšieho sa prejavuje v obsahovej stránke nielen hmotnoprávnych predpisov, ale aj procesnoprávnych noriem. Povinný, ktorý je pri vymáhaní pohľadávok v právnom postavení spotrebiteľa, je nesporne slabšou stranou nielen v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ale aj v oblasti procesnoprávnych vzťahov. Z tohto dôvodu súd prihliada na to, aby mu výkon práva dodávateľa nebol neodôvodnene na ujmu. Podľa a , výkon práva má byť spravodlivý a nesmie byť zneužívajúci (na uvedené procesné postavenie spotrebiteľa poukázal napríklad už Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. z 2. marca 2015).

38. Súd prvej inštancie v súlade s konštantnou vnútroštátnou judikatúrou, ako i judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie aj bez návrhu posúdil nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom (porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones), ktorá predstavuje prameň komunitárneho práva a súdy prvej inštancie, ako aj odvolacie súdy, sú povinné postupovať v konaní v súlade s ňou.

39. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úprava § 53 ods. 3 O. z., okrem uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné, sa vyznačuje tiež tým, že výpočet je len demonštratívny, teda príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný. S poukazom na povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, bol daný dôvod na vyhodnotenie predmetnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.

40. Na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom, podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Možnosť výberu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom bola povinnej ako spotrebiteľke daná len v prípade, že to bude spotrebiteľ, kto bude konanie iniciovať (k čomu často ani nedochádza), no v prípade iniciovania konania

dodávateľom bola možnosť podania žaloby na všeobecný súd v zmysle doložky vylúčená. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky bola už predmetom posúdenia dovolacím súdom v iných veciach (porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn. , , , , , , , , , , ).

41. Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. -15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

42. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 E. p. vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

43. Aj v uznesení zo dňa 27.2.2013 sp. zn. Najvyšší súd SR konštatoval, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 E. p., t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

44. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí sp. zn. , keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. zo dňa 27.09.2012, podľa ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní.

45. Odvolací súd však považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo pre účastníkov potom, ako súd už predtým vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu, uviesť, že tým, že oprávnená podala vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrela širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

46. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných sťažností oprávnenej sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že „pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na oboch inštanciách). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených , dohovoru a charty dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.“

47. K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. V zmysle § 58 ods. 2 E. p. (v znení účinnom od 1.1.2013) exekučný súd má len možnosť, nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky je listina obsahujúca túto doložku (úverová zmluva a jej všeobecné podmienky), nie je potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky je právnou otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu by za týchto okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť odvolacieho konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania.

48. Iné právne významné odvolacie námietky oprávnenou v odvolaní vznesené neboli. Všeobecný súd (prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (postačuje teda ak rozhodnutie dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

49. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ).

50. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, keď exekúciu zastavil. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v spojení s dopĺňacím uznesením (voči ktorému odvolacie námietky vznesené neboli) podľa potvrdil.

51. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. , , , keďže oprávnená nebola v odvolacom konaní úspešná, vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania povinnej a súdnemu exekútorovi. Ak si účastník konania náhradu trov konania neuplatní, ani mu podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu nárok na náhradu trov konania nepriznáva (porov. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.2.2018, sp. zn. ). Povinnej a súdnemu exekútorovi, ktorým v odvolacom konaní trovy konania nevznikli, ani si ich neuplatnili, náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

52. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. ( ) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).