Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 533/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 28. júna 2012 a sp. zn.

z 29. júna 2012, ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. novembra 2012 a sp. zn. z 14. novembra 2012

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. apríla 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júna 2012 a sp. zn. z

29. júna 2012 (ďalej len „uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom a uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

29. novembra 2012 a sp. zn. zo 14. novembra 2012 (ďalej len „uznesenia

najvyššieho súdu“)

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že

dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči

sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových

zmluvách obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské

konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe

rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.

V priebehu exekučných konaní bolo uzneseniami Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej

len „okresný súd“) rozhodnuté o ich zastavení. Krajský súd na odvolania sťažovateľky

napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Na základe dovolaní podaných sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol napadnutými

uzneseniami tak, že dovolania odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajského súdu ako

aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených

exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci exekučných

konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť sa k nej vyjadriť,

čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné súdy

konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto neprijateľnosťou

podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľa

sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok

nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti

konania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva

na zákonného sudcu podľa , pretože sa „neobrátil na Súdny dvor

Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej

únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej

len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má

vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania,

čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola

zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,

informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili

spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či

rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak

navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)

neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by

nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky

si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí

Spolkového súdneho dvora a ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami

krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší

uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie konanie

a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa dohovoru, ako aj práva podľa

charty postupom a uzneseniami krajského súdu, ktorý podľa jej názoru v exekučných

konaniach vedených v prospech sťažovateľky nepostupoval v súlade s uvedenými

ustanoveniami, neupozornil sťažovateľku v postavení oprávnenej na neprijateľnú zmluvnú

podmienku, a tak jej odoprel možnosť vyjadriť jej nesúhlas s touto neprijateľnosťou

podmienky.

Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že uznesením

sp. zn. z 12. decembra 2012 odmietol sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa

domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj porušenie

a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského

súdu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, teda z iného dôvodu ako pre nesplnenie

podmienok konania.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosti

sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru je neprípustná, a preto ich pri predbežnom

prerokovaní podľa v spojení s odmietol.

2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručeného

, ako aj práva podľa dohovoru postupom a napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako

neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to

jednak podľa , ako aj podľa .

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa

.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie , ako aj dohovoru ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu

nemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá

vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako

zjavne neopodstatnené.

2.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami najvyššieho súdu a postupom

a uzneseniami krajského súdu

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

najvyššieho súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho,

aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

uznesenia ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti

podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie

každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore

s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (m. m. )“, pričom svoj právny názor

zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu , sp. zn. zo

6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten

a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor

vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách preto ústavný súd považuje za akceptovateľné

(bližšie napr. ) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke

ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu

krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,

že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania

z uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,

v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú

v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení

prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie

nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd

v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol

uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na

oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného

preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami,

rovnako ako postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami, bol v daných veciach princíp

kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty

dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti

odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.

Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalších

návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013