Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 183/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

62 z 26. januára 2011, č. k. -50 z 3. februára 2011 a č. k. 16 CoE/17/2011-

74 z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. apríla 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -62 z 26. januára 2011 (vec vedená

pod sp. zn. ), uznesením krajského súdu č. k. -50

z 3. februára 2011 (vec vedená pod sp. zn. ) a uznesením krajského súdu č. k.

-74 z 27. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. ).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu januára až októbra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla

fyzickým osobám úvery v sume od 5 000,02 Sk (165,97 €) do 12 000,09 Sk (398,33 €),

ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v trinástich dvojtýždňových

splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude)

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve

po sebe idúce splátky, boli v priebehu mája až decembra 2003 notárom spísané notárske

zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 14. júla 2003 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 5. decembra 2003 začal 15. decembra 2003

nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu

súdneho exekútora a nadväzne na to okresný súd uznesením z 30. novembra 2009 zmenu

súdneho exekútora pripustil. Dňa 22. novembra 2010 však okresný súd uznesením č. k.

-51 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka proti tomuto

uzneseniu okresného súdu podala 8. decembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -62 z 26. januára 2011 tak, že napadnuté uznesenie

okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 25. februára 2004 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 25. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala

sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora a nadväzne na to okresný súd uznesením

z 23. februára 2010 zmenu súdneho exekútora pripustil. Okresný súd však uznesením

č. k. -36 z 15. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -50 z 3. februára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové

uznesenie správne z vecného aj právneho hľadiska vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 13. februára 2004 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 10. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Keďže medzičasom okresným

súdom poverený súdny exekútor zomrel, rozhodol okresný súd uznesením zo 7. júna 2007

o zmene súdneho exekútora. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu

súdneho exekútora a nadväzne na to okresný súd uznesením zo 7. decembra 2009 zmenu

súdneho exekútora pripustil. Okresný súd uznesením č. k. -62 z 20. októbra

2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu

okresného súdu podala 5. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -74 z 27. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené

jej právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru a v príčinnej

súvislosti s porušením práva na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj jej právo

vplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu.

V ďalších častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „... okresný súd vydal poverenie,

t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a], právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd nijako z časového

hľadiska nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom

exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové

skúmanie podmienok na jej vykonanie.

Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali z vlastného

podnetu dokazovanie opätovným preskúmaním exekučných titulov a súvisiacich dokladov

najmä zmlúv o úvere, pričom «v priebehu týchto konaní súd[y] nedal[i] priestor

na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal[i] možnosť navrhnúť

nové dôkazy v tomto konaní, ktoré, by zvrátili [ich] rozhodnutie vyhlásiť exekúciu

za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením

povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti

účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti

vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť

dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto

pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojim[i] rozhodnut[iami] zlomil[i] právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie

užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia

zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil

svojim[i] rozhodnut[iami] právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovaných prípadoch došlo okrem porušenia

jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok

zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený

predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna

a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k.

-62 z 26. januára 2011, č. k. -50 z 3. februára 2011

a č. k. -74 z 27. januára 2011

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

možno preto považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

1. Krajský súd v uznesení č. k. -62 z 26. januára 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -51 z 22. novembra 2010 o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a zastavení konania, poukázal najskôr na § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku, podľa ktorého súd zastaví exekúciu, ak exekúciu súd vyhlásil

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Krajský súd

zároveň citoval § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého súd zastaví exekúciu

na návrh aj bez návrhu. V odôvodnení namietaného uznesenia ďalej krajský súd uviedol:

„Preskúmaním vecí odvolací, súd zistil, že oprávnený a povinná dňa 20. 01. 2003

uzavreli zmluvu o úvere, súčasťou ktorej vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení

advokáta Mgr. T. K. povinnou na uznanie záväzku z úveru v mene povinnej v notárskej

zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným

exekučným titulom. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom okresného

sudu, že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. T. K. v zmluve o úvere nie je platným

právnym úkonom, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku

z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej, a to

pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2:

. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý

by mal povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo

v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinná si nemohla Mgr. T. K. ako

svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného

plnomocenstva podľa ust. je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K.

v predmetnej notárskej zápisnici. Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky

materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne

neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a zastavil ju, bol preto správny. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust.

tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností odvolací súd vyhodnotil

námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz

rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného,

že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár JUDr. O. Ď. so sídlom... pri

spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní

notárskej zápisnice viazaný.

Odvolací súd ďalej uvádza, že okresný súd deficit materiálnej vykonateľnosti

predmetnej notárskej zápisnice mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený predložil spolu

s návrhom na vykonanie exekúcie, teda v dobe pred vydaním poverenia. Keďže ide

o absolútne neplatný právny úkon a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje,

okresný súd mohol zastaviť exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.

Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie

zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.“

2. Krajský súd v relevantnej časti uznesenia č. k. -50 z 3. februára

2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -36 z 15. októbra 2010

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, uviedol:

«Oprávnená a povinný uzavreli dňa 01. 10. 2003 Zmluvu o úvere (č. l. 6-7 spisu) ako

tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinný dal

advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t. j. aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“.

V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom,

aby povinný dal plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na

právny úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu

len so súhlasom povinného (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou

podmienkou, a preto je neplatná ( a v znení pred 01. 05. 2004). Povinný teda

platne nesplnomocnil Mgr. T. K. svojím zastupovaním. Notárska zápisnica číslo

, zo dňa 13. 12. 2003 (č. l. 3-4 spisu) nie je exekučným

titulom.

Notárska zápisnica nie je exekučným titulom aj preto, že o jej spísanie za povinného

nepožiadal notára advokát Mgr. T. K. (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len

advokátsky koncipient Mgr. B. Ž., hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedené

v úverovej zmluve, spomenutý ako možná ďalšia osoba, ktorá môže advokáta zastúpiť.

Z ustanovenia zákona číslo v znení účinnom v čase uzavretia úverovej

zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky

koncipient advokáta môže zastúpiť len pri jednotlivých úkonoch a to nikdy proti vôli klienta.

Správne sa preto už pri uzatváraní zmluvy o zastúpení advokátom klient má advokátom

informovať, či za advokáta môže konať aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v

udelenom plnomocenstve pre advokáta. V súdenej veci advokát Mgr. T. K. nepostupoval

správne aj preto, že substitučné plnomocenstvo (č. 1. 5 spisu) nebolo udelené v konkrétnej

veci konkrétneho klienta, ale ako tzv. univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie a k tomu ešte

pred „udelením“ plnomocenstva klientom advokátovi (už dňa 02. 01. 2003). „Univerzálne“

substitučné plnomocenstvo je neplatné.

Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal

exekučný titul v zmysle ustanovenia zákona číslo v znení

neskorších predpisov a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie so zákonom, táto nie je prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu

exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne

o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. I uvedeného zákona).»

3. Krajský súd v uznesení č. k. -74 z 27. januára 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -62 z 20. októbra 2010 o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a zastavení konania, poukázal okrem iného na to, že podľa § 41

ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych

zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba, právny

dôvod, predmet a čas plnenia, za predpokladu, že povinná osoba v notárskej zápisnici

s vykonateľnosťou súhlasila. Ďalej krajský súd upriamil pozornosť na obsah zmluvy o úvere

č. 6190437, ktorú uzatvorila sťažovateľka a povinný 29. júla 2003, z ktorej vyplýva, že

sťažovateľka splnomocnila Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného

titulu, t. j. aby v jej mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva. V odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský súd zmienil aj o tom, že

zmluva o úvere bola uzavretá podľa a nasl. a zároveň bolo

dohodnuté, že právne vzťahy jej účastníkov sa budú spravovať .

Za jednu zo základných otázok, ktoré bolo potrebné v danej veci vyhodnotiť,

považoval krajský súd to, či Mgr. T. K. bol splnomocnený na úkony v takom rozsahu, ako

ich urobil v mene povinného, a či zmluvné zastúpenie podľa

medzi ním a povinným nevykazuje znaky absolútnej neplatnosti. V tejto súvislosti krajský

súd zdôraznil, že «Tento dvojstranný právny úkon vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy

o úvere, čase, keď podľa názoru odvolacieho súdu žiaden dlh neexistoval a do budúcna

bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však určité, v akej výške...

Inštitút uznania záväzku je jedným z ďalších právnych prostriedkov zabezpečenia

záväzku. Zákon za podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku.

Ak porovnáme úpravu obsiahnutú v , zistíme, že táto úprava

vymedzuje inštitút „uznania dlhu“ v , pričom však predmet uznania vymedzuje

podrobnejšie, než je to v prípade úpravy „uznania záväzku“ v .

Z dikcie vyplýva, že ide o záväzok, ktorý je predmetom

uznania a zvýrazňuje sa jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými

zložkami jeho charakteristiky sú jednak dôvod a jednak výška záväzku. Pri takejto

interpretácii vlastne niet obsahového rozdielu medzi občianskoprávnym

a obchodnoprávnym chápaním záväzku, resp. predmetu uznania. Uznanie záväzku treba

kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi. Týmto

úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase

uznania. Zákon na účinnosť takého uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.

Zákonným dôsledkom uznania je právna domnienka (vyvrátiteľná), že záväzok v čase

uznania existoval.

Podľa dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť

až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže

realizovať, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti.

Podľa citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto

vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39

. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody

nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení

neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať

svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť Mgr. T. K. na takéto

právo.».

V kontexte uvedeného považoval krajský súd za potrebné vziať zreteľ aj na ďalšiu

podstatnú skutočnosť, a to rozpor záujmov povinného a zástupcu, keďže pri uzatváraní

zmluvy nemal povinný možnosť výberu zástupcu. Zmluva o úvere totiž až v predtlači

obsahovala meno splnomocnenca. Z toho krajský súd vyvodil, že ak sťažovateľka ako

oprávnená takto postupovala, spochybnila základný predpoklad pri udelení plnej moci, a to

že by splnomocnenec jednoznačne chránil záujmy povinného, pričom povinnosťou súdu je

prihliadať na túto skutočnosť, pretože aj v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku možno

skúmať rozpor exekučného titulu so zákonom.

Krajský súd neuznal ani námietku sťažovateľky, že exekučný titul bol už súdom

preskúmaný v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie argumentujúc okrem

iného tým, že súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j.

v každom jeho štádiu, a to aj bez návrhu účastníka konania. V prípade zistenia, že nie sú

splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez

návrhu zastaviť. Krajský súd konštatoval, že „Zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci, že

zmluva uzavretá medzi povinným a Mgr. T. K. podľa je absolútne neplatná, je

postačujúci pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie

je spôsobilým exekučným titulom.“.

Krajský súd napokon dodal, že „vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne

uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnuté v zápisnici. Jej

vykonateľnosť sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných

predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti.

V danom prípade formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je

upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní tých

obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Je samozrejmé,

že podobne ako v prípade vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade obsahových

náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť

určené presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle exekučná notárska

zápisnica musí obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné

vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia. Žiadne iné

podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2

Exekučného poriadku ako tie, ktoré sú obsiahnuté v tomto ustanovení, nemožno vyvodiť.

Pokiaľ ide o dôvody, ktoré uviedol okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia,

a pre ktoré okresný súd neuznal v danom prípade predmetnú notársku zápisnicu ako

vykonateľný exekučný titul, s týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a v tomto rozhodnutí odvolací súd na ne odkazuje. Správne okresný súd okrem iného

poukazoval i na to, že právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré v čase

uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Právna úprava

nepripúšťa, aby sa niekto platne vzdal svojho práva, ktoré mu môže vzniknúť až

v budúcnosti (, ). Uznať možno len dlh, ktorý vznikol, a nie ktorý

vznikne, inak by povinnému bolo odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase

uznania, pretože dlh nie je dostatočne do budúcnosti určiteľný, nemožno predpokladať, či

určité okolnosti nastanú.“.

Z odôvodnení namietaných uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako

odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho

uzneseniach č. k. -51 z 22. novembra 2010 (sťažnosť vedená pod sp. zn.

), č. k. -36 z 15. októbra 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod

sp. zn. ) a č. k. -62 z 20. októbra 2010 (sťažnosť pôvodne

vedená pod sp. zn. ), ktorý svoje rozhodnutia o vyhlásení exekúcií

za neprípustné a o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného

súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak...

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať.“.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. -62 z 26. januára 2011, č. k.

-50 z 3. februára 2011 a č. k. -74 z 27. januára 2011

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

ktorý by mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako

účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď namietanými uzneseniami potvrdil uznesenia okresného

súdu č. k. -51 z 22. novembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. ),

č. k. -36 z 15. októbra 2010 (vec pôvodne vedená pod sp. zn. )

a č. k. -62 z 20. októbra 2010 (vec pôvodne vedená pod sp. zn.

), ktorými boli exekúcie v jednotlivých prípadoch vyhlásené za neprípustné

a zastavené.

Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uzneseniami

krajského súdu č. k. -62 z 26. januára 2011, č. k. -50

z 3. februára 2011 a č. k. -74 z 27. januára 2011 k porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný

súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda

možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

až , resp. v dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením

(m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského

súdu č. k. -62 z 26. januára 2011, č. k. -50 z 3. februára

2011 a č. k. -74 z 27. januára 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto častí

sťažností rozhodol podľa o ich odmietnutí z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011