Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 392 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (585)IV. ÚS 183/2011
PDF · 366.53 KB
No categories available
IV. ÚS 183/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 981/2011, sp. zn. Rvp 982/2011 a sp. zn.
Rvp 988/2011 vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoE/15/2011-
62 z 26. januára 2011, č. k. 13 CoE/407/2010-50 z 3. februára 2011 a č. k. 16 CoE/17/2011-
74 z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 981/2011,
sp. zn. Rvp 982/2011 a sp. zn. Rvp 988/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 981/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. apríla 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011 (vec vedená
pod sp. zn. Rvp 981/2011), uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/4072010-50
z 3. februára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 982/2011) a uznesením krajského súdu č. k.
16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 988/2011).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu januára až októbra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla
fyzickým osobám úvery v sume od 5 000,02 Sk (165,97 €) do 12 000,09 Sk (398,33 €),
ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v trinástich dvojtýždňových
splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude)
oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve
po sebe idúce splátky, boli v priebehu mája až decembra 2003 notárom spísané notárske
zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 981/2011 bol 14. júla 2003 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 5. decembra 2003 začal 15. decembra 2003
nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu
súdneho exekútora a nadväzne na to okresný súd uznesením z 30. novembra 2009 zmenu
súdneho exekútora pripustil. Dňa 22. novembra 2010 však okresný súd uznesením č. k.
22 Er/95/2003-51 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka proti tomuto
uzneseniu okresného súdu podala 8. decembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011 tak, že napadnuté uznesenie
okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 982/2011 bol 25. februára 2004 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 25. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala
sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora a nadväzne na to okresný súd uznesením
z 23. februára 2010 zmenu súdneho exekútora pripustil. Okresný súd však uznesením
č. k. 13 Er/258/2004-36 z 15. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 13 CoE/407/2010-50 z 3. februára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové
uznesenie správne z vecného aj právneho hľadiska vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 988/2011 bol 13. februára 2004 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 10. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Keďže medzičasom okresným
súdom poverený súdny exekútor zomrel, rozhodol okresný súd uznesením zo 7. júna 2007
o zmene súdneho exekútora. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu
súdneho exekútora a nadväzne na to okresný súd uznesením zo 7. decembra 2009 zmenu
súdneho exekútora pripustil. Okresný súd uznesením č. k. 13 Er/154/2004-62 z 20. októbra
2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu
okresného súdu podala 5. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené
jej právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru a v príčinnej
súvislosti s porušením práva na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj jej právo
vplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu.
V ďalších častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „... okresný súd vydal poverenie,
t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a], právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd nijako z časového
hľadiska nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom
exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové
skúmanie podmienok na jej vykonanie.
Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali z vlastného
podnetu dokazovanie opätovným preskúmaním exekučných titulov a súvisiacich dokladov
najmä zmlúv o úvere, pričom «v priebehu týchto konaní súd[y] nedal[i] priestor
na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal[i] možnosť navrhnúť
nové dôkazy v tomto konaní, ktoré, by zvrátili [ich] rozhodnutie vyhlásiť exekúciu
za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením
povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti
účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti
vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť
dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto
pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojim[i] rozhodnut[iami] zlomil[i] právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie
užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia
zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil
svojim[i] rozhodnut[iami] právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva
sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia
v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.
V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť
určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».
Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovaných prípadoch došlo okrem porušenia
jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok
zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený
predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenia, veci mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 981/2011, sp. zn. Rvp 982/2011 a sp. zn. Rvp 988/2011, z ktorých vyplýva ich právna
a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k.
41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011, č. k. 13 CoE/4072010-50 z 3. februára 2011
a č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
možno preto považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
1. Krajský súd v uznesení č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 22 Er/95/2003-51 z 22. novembra 2010 o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a zastavení konania, poukázal najskôr na § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku, podľa ktorého súd zastaví exekúciu, ak exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Krajský súd
zároveň citoval § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého súd zastaví exekúciu
na návrh aj bez návrhu. V odôvodnení namietaného uznesenia ďalej krajský súd uviedol:
„Preskúmaním vecí odvolací, súd zistil, že oprávnený a povinná dňa 20. 01. 2003
uzavreli zmluvu o úvere, súčasťou ktorej vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení
advokáta Mgr. T. K. povinnou na uznanie záväzku z úveru v mene povinnej v notárskej
zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
exekučným titulom. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom okresného
sudu, že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. T. K. v zmluve o úvere nie je platným
právnym úkonom, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku
z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej, a to
pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2:
Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý
by mal povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo
v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinná si nemohla Mgr. T. K. ako
svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného
plnomocenstva podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K.
v predmetnej notárskej zápisnici. Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky
materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne
neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju, bol preto správny. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust. § 159 ods. 3 O. s. p.
tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností odvolací súd vyhodnotil
námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz
rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného,
že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár JUDr. O. Ď. so sídlom... pri
spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní
notárskej zápisnice viazaný.
Odvolací súd ďalej uvádza, že okresný súd deficit materiálnej vykonateľnosti
predmetnej notárskej zápisnice mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený predložil spolu
s návrhom na vykonanie exekúcie, teda v dobe pred vydaním poverenia. Keďže ide
o absolútne neplatný právny úkon a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje,
okresný súd mohol zastaviť exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.
Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.“
2. Krajský súd v relevantnej časti uznesenia č. k. 13 CoE/407/2010-50 z 3. februára
2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er/258/2004-36 z 15. októbra 2010
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, uviedol:
«Oprávnená a povinný uzavreli dňa 01. 10. 2003 Zmluvu o úvere (č. l. 6-7 spisu) ako
tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinný dal
advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t. j. aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“.
V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom,
aby povinný dal plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na
právny úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu
len so súhlasom povinného (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou
podmienkou, a preto je neplatná (§ 52 a § 53 OZ v znení pred 01. 05. 2004). Povinný teda
platne nesplnomocnil Mgr. T. K. svojím zastupovaním. Notárska zápisnica číslo
N/5450/2003, NZ/120332/2003 zo dňa 13. 12. 2003 (č. l. 3-4 spisu) nie je exekučným
titulom.
Notárska zápisnica nie je exekučným titulom aj preto, že o jej spísanie za povinného
nepožiadal notára advokát Mgr. T. K. (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len
advokátsky koncipient Mgr. B. Ž., hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedené
v úverovej zmluve, spomenutý ako možná ďalšia osoba, ktorá môže advokáta zastúpiť.
Z ustanovenia § 12 zákona číslo 132/1990 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky
koncipient advokáta môže zastúpiť len pri jednotlivých úkonoch a to nikdy proti vôli klienta.
Správne sa preto už pri uzatváraní zmluvy o zastúpení advokátom klient má advokátom
informovať, či za advokáta môže konať aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v
udelenom plnomocenstve pre advokáta. V súdenej veci advokát Mgr. T. K. nepostupoval
správne aj preto, že substitučné plnomocenstvo (č. 1. 5 spisu) nebolo udelené v konkrétnej
veci konkrétneho klienta, ale ako tzv. univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie a k tomu ešte
pred „udelením“ plnomocenstva klientom advokátovi (už dňa 02. 01. 2003). „Univerzálne“
substitučné plnomocenstvo je neplatné.
Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal
exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z. z. v znení
neskorších predpisov a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie so zákonom, táto nie je prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu
exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne
o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. I uvedeného zákona).»
3. Krajský súd v uznesení č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er/154/2004-62 z 20. októbra 2010 o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a zastavení konania, poukázal okrem iného na to, že podľa § 41
ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych
zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba, právny
dôvod, predmet a čas plnenia, za predpokladu, že povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila. Ďalej krajský súd upriamil pozornosť na obsah zmluvy o úvere
č. 6190437, ktorú uzatvorila sťažovateľka a povinný 29. júla 2003, z ktorej vyplýva, že
sťažovateľka splnomocnila Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, t. j. aby v jej mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva. V odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský súd zmienil aj o tom, že
zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň bolo
dohodnuté, že právne vzťahy jej účastníkov sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Za jednu zo základných otázok, ktoré bolo potrebné v danej veci vyhodnotiť,
považoval krajský súd to, či Mgr. T. K. bol splnomocnený na úkony v takom rozsahu, ako
ich urobil v mene povinného, a či zmluvné zastúpenie podľa § 31 Občianskeho zákonníka
medzi ním a povinným nevykazuje znaky absolútnej neplatnosti. V tejto súvislosti krajský
súd zdôraznil, že «Tento dvojstranný právny úkon vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy
o úvere, čase, keď podľa názoru odvolacieho súdu žiaden dlh neexistoval a do budúcna
bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však určité, v akej výške...
Inštitút uznania záväzku je jedným z ďalších právnych prostriedkov zabezpečenia
záväzku. Zákon za podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku.
Ak porovnáme úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, zistíme, že táto úprava
vymedzuje inštitút „uznania dlhu“ v § 558 OZ, pričom však predmet uznania vymedzuje
podrobnejšie, než je to v prípade úpravy „uznania záväzku“ v Obchodnom zákonníku.
Z dikcie § 323 Obchodného zákonníka vyplýva, že ide o záväzok, ktorý je predmetom
uznania a zvýrazňuje sa jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými
zložkami jeho charakteristiky sú jednak dôvod a jednak výška záväzku. Pri takejto
interpretácii vlastne niet obsahového rozdielu medzi občianskoprávnym
a obchodnoprávnym chápaním záväzku, resp. predmetu uznania. Uznanie záväzku treba
kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi. Týmto
úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase
uznania. Zákon na účinnosť takého uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.
Zákonným dôsledkom uznania je právna domnienka (vyvrátiteľná), že záväzok v čase
uznania existoval.
Podľa § 574 ods. 2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť
až v budúcnosti, je neplatná.
Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže
realizovať, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti.
Podľa citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto
vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39
OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody
nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení
neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať
svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť Mgr. T. K. na takéto
právo.».
V kontexte uvedeného považoval krajský súd za potrebné vziať zreteľ aj na ďalšiu
podstatnú skutočnosť, a to rozpor záujmov povinného a zástupcu, keďže pri uzatváraní
zmluvy nemal povinný možnosť výberu zástupcu. Zmluva o úvere totiž až v predtlači
obsahovala meno splnomocnenca. Z toho krajský súd vyvodil, že ak sťažovateľka ako
oprávnená takto postupovala, spochybnila základný predpoklad pri udelení plnej moci, a to
že by splnomocnenec jednoznačne chránil záujmy povinného, pričom povinnosťou súdu je
prihliadať na túto skutočnosť, pretože aj v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku možno
skúmať rozpor exekučného titulu so zákonom.
Krajský súd neuznal ani námietku sťažovateľky, že exekučný titul bol už súdom
preskúmaný v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie argumentujúc okrem
iného tým, že súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j.
v každom jeho štádiu, a to aj bez návrhu účastníka konania. V prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Krajský súd konštatoval, že „Zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci, že
zmluva uzavretá medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 OZ je absolútne neplatná, je
postačujúci pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie
je spôsobilým exekučným titulom.“.
Krajský súd napokon dodal, že „vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne
uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnuté v zápisnici. Jej
vykonateľnosť sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných
predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti.
V danom prípade formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je
upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní tých
obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Je samozrejmé,
že podobne ako v prípade vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade obsahových
náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť
určené presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle exekučná notárska
zápisnica musí obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné
vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia. Žiadne iné
podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku ako tie, ktoré sú obsiahnuté v tomto ustanovení, nemožno vyvodiť.
Pokiaľ ide o dôvody, ktoré uviedol okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia,
a pre ktoré okresný súd neuznal v danom prípade predmetnú notársku zápisnicu ako
vykonateľný exekučný titul, s týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
a v tomto rozhodnutí odvolací súd na ne odkazuje. Správne okresný súd okrem iného
poukazoval i na to, že právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré v čase
uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Právna úprava
nepripúšťa, aby sa niekto platne vzdal svojho práva, ktoré mu môže vzniknúť až
v budúcnosti (§ 574 ods. 2, § 39 OZ). Uznať možno len dlh, ktorý vznikol, a nie ktorý
vznikne, inak by povinnému bolo odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase
uznania, pretože dlh nie je dostatočne do budúcnosti určiteľný, nemožno predpokladať, či
určité okolnosti nastanú.“.
Z odôvodnení namietaných uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako
odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho
uzneseniach č. k. 22 Er/95/2003-51 z 22. novembra 2010 (sťažnosť vedená pod sp. zn.
Rvp 981/2011), č. k. 13 Er/258/2004-36 z 15. októbra 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod
sp. zn. Rvp 982/2011) a č. k. 13 Er/154/2004-62 z 20. októbra 2010 (sťažnosť pôvodne
vedená pod sp. zn. Rvp 988/2011), ktorý svoje rozhodnutia o vyhlásení exekúcií
za neprípustné a o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného
súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak...
g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať.“.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011, č. k.
13 CoE/407/2010-50 z 3. februára 2011 a č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,
ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako
účastníčky exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval
ústavne súladným spôsobom, keď namietanými uzneseniami potvrdil uznesenia okresného
súdu č. k. 22 Er/95/2003-51 z 22. novembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 981/2011),
č. k. 13 Er/258/2004-36 z 15. októbra 2010 (vec pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 982/2011)
a č. k. 13 Er/154/2004-62 z 20. októbra 2010 (vec pôvodne vedená pod sp. zn.
Rvp 988/2011), ktorými boli exekúcie v jednotlivých prípadoch vyhlásené za neprípustné
a zastavené.
Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uzneseniami
krajského súdu č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011, č. k. 13 CoE/4072010-50
z 3. februára 2011 a č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011 k porušeniu práva
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný
súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda
možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením
(m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského
súdu č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011, č. k. 13 CoE/4072010-50 z 3. februára
2011 a č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto častí
sťažností rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o ich odmietnutí z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011