Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 379/2011
PDF · 304.99 KB
No categories available
IV. ÚS 379/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 22/2011
z 31. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 22/2011 z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere
uzavretej 23. augusta 2006 poskytla fyzickej osobe úver v sume 265,55 € s tým, že dlžník
jej bol podľa uvedenej zmluvy povinný uhrádzať dlžnú sumu a ďalšie poplatky v dvanástich
mesačných splátkach po 43,15 €.
Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa stal celý úver
v zmysle „Všeobecných podmienok poskytnutia úveru“ okamžite splatný, sťažovateľka
opakovane vyzvala dlžníka na jeho úhradu. Dlžník však dlžnú sumu neuhradil, v dôsledku
čoho sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom
zriadeného zriaďovateľom S., a. s... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi
sťažovateľom a dlžníkom“.
Dňa 24. januára 2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný
a 20. apríla 2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (návrh) sťažovateľky
na vykonanie exekúcie. Na základe poverenia vydaného Okresným súdom Liptovský
Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) začal exekútor 30. októbra 2008 nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu).
Okresný súd následne z vlastného podnetu, t. j. „ex officio“ bez akéhokoľvek
dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie účastníkom konania uznesením
č. k. 3 Er 214/2008-13 z 18. februára 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu
okresného súdu podala sťažovateľka 17. marca 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým uznesením tak, že odvolaním sťažovateľky napadnuté prvostupňové
uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil.
Sťažovateľka sa v sťažnosti najskôr odvoláva na judikatúru ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzbe na namietané porušenie jej označených práv
a následne okrem iného uvádza:
„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie,
tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd z časového
hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom
exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové
skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy
oboch stupňov vykonali dokazovanie opätovným preskúmaním exekučného titulu
a súvisiacich dokladov, najmä zmluvy o úvere, pričom «V priebehu tohto konania súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.
Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania
o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové
dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti
vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť
dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto
pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie
užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia
zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva
sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia
v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.
V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť
určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».
Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu
zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva
„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto
uznesenie, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 9 CoE 22/2011 z 31. januára 2011
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 3 Er 214/2008-13 z 18. februára 2010 o zastavení exekúcie vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 2834/2008 potom, ako okresný súd
dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) zaväzuje povinného na plnenia,
ktoré sú právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, ako aj s prihliadnutím na to, že
v danom prípade nemožno oddeliť nedovolené plnenie, príp. plnenie rozporné s dobrými
mravmi, od ostatného vymáhaného plnenia.
Podstatou sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd
označeným uznesením porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani
chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými
zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa preto
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej
otázke nastolenej sťažnosťou, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného
konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. k. 3 Er 214/2008-13 z 18. februára
2010, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc preskúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu
o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Okresný súd zastavil
exekúciu postupujúc podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45
ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov a krajský súd, ktorý prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania
v súlade s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, reagujúc na odvolacie námietky
sťažovateľky uviedol:
„Krajský súd po preskúmaní veci sa plne stotožnil s právnym posúdením veci
zo strany okresného súdu, odôvodnenie jeho rozhodnutia považoval za plne vyčerpávajúce
a podrobné, od ktorého nemal dôvod sa podstatným spôsobom odchýliť. Krajský súd sa plne
stotožnil so záverom okresného súdu o tom, že zmluva o úvere uzatvorenú medzi účastníkmi
19. 10. 2006 je typickou spotrebiteľskou zmluvou i napriek tomu, že bola uzatvorená podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Jednalo sa o typickú formulárovú zmluvu, ktorá bola
vopred pripravená a teda nebol vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo
jej zmeny. Súčasťou zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré boli
pripravené vopred, pre neznámy počet potencionálnych spotrebiteľov a ani skutočnosť, že
sa jednalo o zmluvu uzatvorenú v zmysle Obchodného zákonníka, nemohol spotrebiteľ
podstatným spôsobom ovplyvniť, nakoľko aplikácia Obchodného zákonníka na vzťah medzi
účastníkmi bola daná vo všeobecných obchodných podmienkach, tvoriacich súčasť
predmetnej zmluvy a teda bola vopred veriteľom vyhradená.
Pokiaľ odvolateľ namietal, že Smernicu Rady 93/13/EHS slovenský súd nemôže
používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis,
v ktorom je táto smernica obsiahnutá, je potrené poukázať na to, že zák. č. 150/2004 Z. z.
premietol do Občianskeho zákonníka Smernicu Európskej únie a teda Smernicu Rady
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. To znamená, že
Občiansky zákonníka implementoval uvedenú smernicu a to práve v ustanoveniach § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrené uviesť, že EÚ nevytvára právne
normy, ktoré priamo regulujú ochranu spotrebiteľa, vytvára však na to právny rámec a je
vecou členských krajín ako prijaté smernice transformujú do svojej národnej legislatívy.
Prevažnú väčšinu z týchto smerníc Slovenská republika premietla do svojej legislatívy, či už
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, do Občianskeho zákonníka (ust. § 741 a nasl.)
alebo do osobitných zákonov (napr. zák. č. 108/2000 Z. z., zák. č. 258/2001 Z. z. a podobne.
Nemožno súhlasiť ani s námietkou odvolateľa o tom, že v danom prípade pokiaľ bola
úverová zmluva uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ako podstatná
náležitosť v nej nemusela byť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov, nakoľko
oprávnený poskytoval svojím klientom peňažné prostriedky, síce dočasne, avšak nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient mal možnosť výberu z podmienok,
za ktorých poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných mesačných, alebo
pravidelných 14-dňových splátkach. V tomto intervale si určí deň splatnosti splátky. Ďalej
tvrdil, že vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby
poskytoval úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť
oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.
V tejto súvislosti krajský súd považoval za potrebné poukázať na ust. § 52 ods. 1 OZ,
podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné
odplatné zmluvy, upravené v ôsmej časti tohto zákona, ak zmluvnými stranami sú na jednej
strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť
obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľom je
osoba, ktorá po uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľská zmluva nepredstavuje samostatný ani nový zmluvný typ. Ide skôr
o rovnorodý okruh občianskoprávnych zmlúv prípadne aj obchodných zmlúv, ktoré majú
charakter absolútneho obchodu, ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. Pod
druhom zmluvy sa má na mysli určitá skupina zmlúv, ktorá má osobitný režim právnej
úpravy. Táto osobitosť vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho
účastníka zmluvného vzťahu spotrebiteľa, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov
s predajcami a poskytovateľmi rôznych plnení a služieb.
Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľskými zmluvami nie sú len občianskoprávne
zmluvy, ale sa týka i obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu v tom
prípade, ak druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. I v takom prípade je potrebné zmluvy,
uzatvorené síce podľa Obchodného zákonníka posudzovať podľa noriem spotrebiteľského
práva.
Z tohto dôvodu ani krajský súd nepovažoval úverovú zmluvu uzatvorenú medzi
účastníkmi za úverovú zmluvu v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonník a nasl., ale
za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. To, že nesplnila podstatné náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere neznamená, že takouto zmluvou nemohla byť. Uvedené sa skôr
mohlo prejaviť v platnosti, neplatnosti uzatvorenej úverovej zmluvy, prípadne pri absencii
tým, že sa považuje takáto zmluva za bezúročnú a bez poplatkov.
V nadväznosti na uvedené preto ani krajský súd nepovažoval dojednanie o výške
úrokov za platné, nakoľko podľa noriem občianskeho práva je stanovená výška úroku
z omeškania kogentne. Plne sa stotožnil s postupom okresného súdu i pokiaľ zastavil
exekúciu v časti poplatku za poskytnutie úveru a za zasielanie upomienok a v závere
považoval za potrebné zdôrazniť, že zmluvný vzťah nemožno posudzovať podľa označenia,
ale podľa účastníkov zmluvného vzťahu, predmetu zmluvy, jej účelu, pričom v danom
prípade sa jednalo o zmluvu uzatvorenú medzi podnikateľom – dodávateľom, tzv.
nebankovým subjektom, ktorý poskytoval pôžičky hromadne a za rovnakých podmienok
a spotrebiteľom – osobou, ktorá pri uzatváraní o plnení zmluvy nekonalo v rámci svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, fyzickou osobou. Uvedené vyplýva z označenia –
povinnej, tak v úverovej zmluve, ako i rozsudku stáleho rozhodcovského súdu.
K námietke odvolateľa o tom, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania
zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom v tejto
fáze okresný súd uznal exekučný titul za súladný so zákonom, udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie, je potrebné uviesť, že ust. § 57 ods. 2 EP, v súvislosti
s ust. 1, 2 zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní ukladajú súdu príslušnému
na exekúciu, resp. exekučné konanie i bez návrhu v prípade zistenia v rozhodcovskom
konaní nedostatky uvedené v odseku 1 písm. b/ alebo c/ rozhodcovského zákona a teda, že
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 43 písm. a/ a b/, alebo rozsudok
zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Práve tým, že rozhodcovská doložka bola v zmluve o úvere vopred daná, nebola
účastníkmi zmluvy o úvere osobitne dojednaná a rozhodcovský rozsudok nezohľadnil normy
spotrebiteľského práva, správne okresný súd postupujúc v súlade s ust. § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní v súvislosti s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu
zastavil i bez ohľadu na to, že pôvodne vyhovel požiadavke súdneho exekútora a udelil
poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie.“
V kontexte citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia v danej veci ústavný súd
nedospel k záveru, že by predmetné uznesenie krajského súdu neprípustným spôsobom
zasahovalo do sťažovateľkinho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu vyslovené
v napadnutom uznesení považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané
v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď zmluvu o úvere rovnako ako okresný
súd vyhodnotil ako „zmluvu o spotrebiteľskom úvere“ uzavretú podľa zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov. Aj pokiaľ ide o príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho
zákonníka a Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci, krajský súd ich podľa
názoru ústavného súdu interpretoval a aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom a jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne
a z ústavného hľadiska udržateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci
vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený
rozhodnúť o zastavení exekúcie, dokonca aj bez návrhu z vlastného podnetu, urobí tak
aj bez vyjadrenia účastníkov konania. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutým
rozhodnutím poskytol náležitú ochranu sťažovateľkinmu právu na spravodlivé súdne
konanie postupujúc v intenciách príslušných ustanovení Exekučného poriadku
a Občianskeho zákonníka, ako aj judikatúry formulovanej najvyšším súdom, teda ústavne
konformným spôsobom, a svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne odôvodnil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 22/2011 z 31. januára 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony
podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej
najvyšším súdom.
Ústavný súd uzavrel, že z tohto dôvodu nie je daná ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu po jej predbežnom prerokovaní
odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch v nej
uplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2011