Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 386/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -50 z 28. apríla 2011, sp. zn.

z 29. apríla 2011, sp. zn. z 21. apríla 2011, č. k. -31

z 28. apríla 2011 a č. k. -51 z 26. apríla 2011, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

16. a 17. augusta 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -50 z 28. apríla 2011, sp. zn.

z 29. apríla 2011, sp. zn. z 21. apríla 2011, č. k. -31

z 28. apríla 2011 a č. k. -51 z 26. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu februára 2004 až októbra 2008 (ďalej len „zmluvy“) poskytla

viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 8 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn.

), v 12 mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ) alebo v 20 dvojtýždňových splátkach (vec vedená

pod sp. zn. ). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po

sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 23. júla 2004 notárom spísaná

notárska zápisnica a následne 23. septembra 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie

súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec

(ďalej len „okresný súd“) 22. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd

následne 20. októbra 2010 uznesením č. k. -36 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a zastavil ju. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -50 z 28. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu

č. k. -36 z 20. októbra 2010 potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. „sťažovateľ zahájil rozhodcovské

konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“. Dňa 23. júla 2009

sa rozhodcovský nález stal vykonateľný. Súdny exekútor následne na základe poverenia

udeleného okresným súdom 17. februára 2010 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný

súd ex offo uznesením č. k. -21 z 29. septembra 2010 exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. sa rozhodcovský nález vydaný v rámci

rozhodcovského konania S., a. s., stal vykonateľný 9. júla 2009. Súdny exekútor následne

na základe poverenia udeleného okresným súdom 7. decembra 2009 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. -26 z 27. októbra 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 21. apríla

2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako správne z vecného, ako aj právneho

hľadiska.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 13. augusta 2004 spísaná

notárska zápisnica a 26. októbra 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý 22. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd

uznesením č. k. -18 z 25. januára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -31 z 28. apríla 2011 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako správne z vecného, ako aj právneho hľadiska.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. „sťažovateľ zahájil rozhodcovské

konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“. Dňa 29. novembra

2007 sa rozhodcovský nález stal vykonateľný. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 15. apríla 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex offo uznesením č. k. -37 z 22. novembra 2010 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -51 z 26. apríla 2011 tak, že

uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom,

ktorý im predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti

s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné

práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalších

častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre

ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý

proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj

práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa

vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -50

z 28. apríla 2011, sp. zn. z 29. apríla 2011, sp. zn.

z 21. apríla 2011, č. k. -31 z 28. apríla 2011 a č. k. -51

z 26. apríla 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na

spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval vyhlásenie exekúcie za

neprípustnú s následným zastavením exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka

mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na

totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd aplikujúc v spojení s

tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. -50

z 28. apríla 2011, sp. zn. z 29. apríla 2011, sp. zn.

z 21. apríla 2011, č. k. -31 z 28. apríla 2011 a č. k. -51

z 26. apríla 2011

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -50 z 28. apríla 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -36 z 20. októbra 2010 o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

, pozn.), odôvodnil takto:

„Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41

Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné.

V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti

exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže

zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania t. j.

v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade

zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže

exekúciu aj bez návrhu zastaviť...

V prejednávanej veci povinná pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť

exekučným titulom, prítomná nebola. Proti názoru, že je možné dať sa pri tomto úkone

(spísaní notárskej zápisnice, ako exekučného titulu) dať zastúpiť splnomocneným zástupcom

na základe a platné plnomocenstvo by vyvolalo účinky

zamýšľané ust. § 41 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, nemožno namietať. Za správny

však považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené

povinnou Mgr. T. K. v Zmluve o úvere č. 6330065 dňa 06. 02. 2004 neoprávňovalo Mgr. T.

K. na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná.

Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť

konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať

v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene

splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti

priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce

z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti

zastúpenému (§ a 33 ). Zákonom zamýšľané právne účinky

môže vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska

zápisnica formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola

spísaná neoprávnenou osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie

o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 29. apríla 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -21 z 29. septembra 2010 o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

, pozn.), okrem iného uviedol:

«Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon, pričom každý z dôvodov

uvedených v ust. § 57 až § 59 Exekučného poriadku má za následok zastavenie exekúcie.

V zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Niet

pochýb o tom, že súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí

dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. V tomto zmysle je koncipované aj ust.

§ 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie. Zahŕňa prípad,

kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase

rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Ak okresný súd, ako vyplýva

z jeho rozhodnutia, aplikoval na daný prípad ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku,

ktoré umožňuje súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú „ak je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať“, takéto posúdenie je bez vplyvu na správnosť výsledku

rozhodnutia okresného súdu... Predmetná zmluva o úvere ako neoddeliteľná súčasť

exekučného titulu obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami

a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je rozhodcovská doložka, ktorú

exekučný súd správne vyhodnotil ako neprijateľnú a ako takú od počiatku neplatnú v zmysle

účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Praktickým dôsledkom ustanovenia

o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere je, že spotrebiteľovi je

fakticky odopretá možnosť brániť voje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak

oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Exekučný súd preto správne konštatoval, že

napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu smernicou

sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka).

Spotrebiteľka sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred

vzdala práva na účinnú procesnú obranu, čo je v podmienkach právneho štátu

neprijateľným javom – podmienkou. Spôsobom, akým bola rozhodcovská doložka

koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v bode 1 písm. q/ Prílohy Smernice Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, ako to okresný súd správne vyhodnotil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potom aj rozhodcovské konanie, ktorého

výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných

strán (v zmysle výkladu Smernice rady č. 93/13/EHS z 5 . apríla 1993), rozhodcovská

doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou

v zmysle a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa

účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, a preto rozhodcovský rozsudok vydaný

v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.»

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 21. apríla 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -26 z 27. októbra 2010 o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. , pozn.),

okrem iného uviedol:

„Rozhodcovská doložka umožňujúca výber rozhodcovského konania spôsobuje

nerovnosť strán zmluvného vzťahu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne

nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným

obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je

zmluvnou podmienkou, na základe ktorej sa deleguje právomoc prejednať spor súkromnou

osobou. Spotrebiteľ sa vzdáva ústavného práva na prejednanie jeho veci pred štátnym

súdom. Z rozhodovacej praxe súdu je zrejmé poznanie, že aj v prípade alternatívnej doložky

pre riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv, žalobcovia v postavení dodávateľov riešia

spory zásadne v rozhodcovskom konaní.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o aplikácii smernice,

pretože aj po prebratí smernice (účinného od 1. apríla 2004

okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení

Slovenskej republiky k Európske únii), ktorý novelizoval , má smernica

prednosť pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v ,

resp. zákona o spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme

spravodlivého usporiadania vzťahov potrebné vylúčiť nekalé podmienky v spotrebiteľských

vzťahoch. V tomto zmysle preto posúdenie rozhodcovskej doložky v napadnutom uznesení

ako neprijateľnej, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, je vecne správne, spravodlivé

a v súlade s právom. Z dôvodu, že neprijateľná rozhodcovská doložka je neplatná,

rozhodcovský rozsudok nemôže byť zákonným exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Z uvedeného dôvodu je tiež materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľná prekážka

brániaca exekúcii a dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku a zároveň na zastavenie exekúcie.“

Krajský súd uznesením č. k. -31 z 28. apríla 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -18 z 25. januára 2011 o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. , pozn.),

okrem iného uviedol:

«Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať aj na

podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré

obsahovali uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť

uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného,

teda inej povahy. V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp.

záväzkov, ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska

zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesno-právnym inštitútom,

nadväzuje tento inštitút na hmotno-právny základ, teda na ustanovenia občianskeho

a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.

Zmluvné strany si v zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným

zákonníkom.

Podľa ustanovenia , ak niekto písomne uzná svoj určitý

záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto

účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Inštitút uznania dlhu (záväzku) obsahuje i úpravu obsiahnutú v Občianskom

zákonníku, a preto odvolací súd podporne poukazuje na znenie a výklad uvedených

ustanovení obsiahnutý v Obchodnom, ako i .

Podľa ust. , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh

určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom

dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho

premlčaní.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom

uznania, je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho

nevyhnutnými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom

dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase

uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.

Podľa ust. dohoda, ktorou sa niekto vzdáva

práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Uznať záväzok alebo uznať dlh je

právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať môže, ako aj nemusí. Záleží to od rôznych

okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má

kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až

v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa . Právo, ktoré môže v budúcnosti

vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním

disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola známa výška záväzku,

nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol

splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté v zmluve

o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd dospel rovnako ako súd prvého stupňa

k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným následkom

je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno hojiť právom. Keďže

v prejednávanej veci riadny exekučná titul nie je daný, pričom na podmienku existencie

a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd prvého

stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil.»

Krajský súd v uznesení č. k. -51 z 26. apríla 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -37 z 22. novembra 2010 o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

, pozn.), okrem iného uviedol:

„Exekučný súd postupoval správne, keď podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní

skúmal, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom. platný v čase uzavretia

zmluvy v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31. 12. 2007) príkladmo stanovil, ktoré

podmienky možno považovať za neprijateľné. V širšom kontexte pri posudzovaní zmluvných

podmienok z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej

podmienky je potrebné vychádzať aj z osobitnej právnej úpravy

o ochrane spotrebiteľa účinnej v čase uzavretia posudzovanej zmluvy, predovšetkým

z ustanovenia § 2 ods. 1, písm. a) a b) definujúcich zmluvné strany a z ustanovenia § 6

zakotvujúceho zákaz diskriminácie. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút

dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ako dobré mravy možno

definovať pravidlá správania, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria

základ hodnotového poriadku. Ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, tak

možno konštatovať, že sa prieči dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá

vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach spotrebiteľa a dodávateľa v spotrebiteľskej

zmluve je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere

v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, nemali by byť žiadne pochybnosti

o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou

zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, ide

o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť

prejednanie prípadného sporu arbitrom-rozhodcom, ako súkromnou osobou, na ktorého

zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými

podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pre prípad vzniku sporu

rozhodca ako súkromná osoba rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch

účastníkov zmluvného vzťahu s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej

zmluvy. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská zmluva (doložka)

nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, pretože je zakomponovaná do ostatných

štandardných zmluvných podmienok. Spotrebiteľ tak mohol buď zmluvu ako celok

odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj

rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola

spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa

podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým

mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli

splnené podmienky, aby súd exekúciu zastavil, nakoľko neprijateľná zmluvná podmienka je

podľa účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy

č. 6680193 zo dňa 22. 05. 2007 neplatná.“

V nadväznosti na citované ústavný súd zdôraznil, že jedným z predpokladov vedenia

exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno

exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska

zápisnica, príp. rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, ktoré sú spôsobilé byť exekučným

titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,

čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. -50 z 28. apríla 2011, sp. zn.

z 29. apríla 2011, sp. zn. z 21. apríla 2011,

č. k. -31 z 28. apríla 2011 a č. k. -51 z 26. apríla 2011

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý by mohol mať za následok porušenie

garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. -50 z 28. apríla 2011

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -36 z 20. októbra 2010 o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

, pozn.) a uznesením sp. zn. potvrdil uznesenie okresného

súdu č. k. -18 z 25. januára 2011 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

, pozn.) v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku

z dôvodu nespôsobilého exekučného titulu vo forme notárskej zápisnice.

Rovnako podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal ústavne súladným

spôsobom, keď uznesením sp. zn. z 21. apríla 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -26 z 27. októbra 2010 o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. , pozn.)

a uznesením č. k. -51 z 26. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -37 z 22. novembra 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

, pozn.), ako aj uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -21 z 29. septembra

2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod

sp. zn. , pozn.) v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku

z dôvodu chýbajúceho vykonateľného exekučného titulu v podobe rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu.

V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. -50 z 28. apríla 2011,

sp. zn. z 29. apríla 2011, sp. zn. z 21. apríla 2011,

č. k. -31 z 28. apríla 2011 a č. k. -51 z 26. apríla 2011

týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, resp. možnosti vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne konanie v exekučnej veci zastaviť, t. j. týkajúce sa

právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade

nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uzneseniami

krajského súdu č. k. -50 z 28. apríla 2011, sp. zn.

z 29. apríla 2011, sp. zn. z 21. apríla 2011, č. k. -31

z 28. apríla 2011 a č. k. -51 z 26. apríla 2011 k porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd

navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda

možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m.

alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského

súdu č. k. -50 z 28. apríla 2011, sp. zn. z 29. apríla 2011,

sp. zn. z 21. apríla 2011, č. k. -31 z 28. apríla 2011

a č. k. -51 z 26. apríla 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky

rozhodol podľa o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011