Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_17CoE-43-2012.pdf
PDF · 88.2 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/43/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, spol. s r.o., so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou MCGA legal, s.r.o., so sídlom Partizánska 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 715 662, proti povinnej O. G., nar. XX. XX. XXXX, hlásený pobyt bezdomovca v meste G. G., s adresou na doručovanie písomností J. U. XX, XXX XX G. G., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, Exekútorský úrad so sídlom P. Pázmaňa 49/3, 927 01 Šaľa, pod sp. zn. EX 497/09, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.659,70 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2Er/275/2009-15 zo dňa 11. 10. 2011, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd uznesením zo dňa 11. 10. 2011 exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom na základe poverenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 20. 03. 2009 podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) zastavil z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom Rajská 15/ A, Bratislava pod sp. zn. II/2008-1354 zo dňa 30. 12. 2008 nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. K opätovnému skúmaniu, či je možné exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie vykonať, pristúpil bez návrhu povinného (ex offo), vychádzajúc z názoru potvrdeného aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 164/1996 a uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 86/2010, z ktorých vyplýva, že exekučný súd je povinný kedykoľvek v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, musí rozhodnúť o zastavení exekúcie. Pohľadávka vymáhaná v predmetnom exekučnom konaní vznikla zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného spoločnosťou Poštová banka, a.s., so sídlom Prievozská 2/B, Bratislava a povinnou dňa 25. 04. 2006. Jej predmetom bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 1.659,70 Eur. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere považoval za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), v znení účinnom do 31. 12. 2007. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. 12. 2007 v § 53 ods. 1 zakotvoval, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere zo dňa 25. 04. 2006 považoval rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodzoval právomoc spor rozsudkom rozhodnúť. K záveru, že v obchodných podmienkach Poštovej banky formulovaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, dospel výkladom vnútroštátneho
práva (Občianskeho zákonníka, Zákona o ochrane spotrebiteľa, Zákona o rozhodcovskom konaní, Exekučného poriadku), podľa smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 05. 04. 1993, ktorá v článku 6 ods. 1 ukladala členským štátom zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a prílohy tejto smernice obsahujúcej indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Podľa bodu 1 písm. q/ prílohy sa za nekalú zmluvnú podmienku považuje aj taká zmluvná podmienka, ktorá neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka nebola medzi účastníkmi individuálne dojednaná, bola súčasťou obchodných podmienok, na ktoré štandardná zmluva používaná Poštovou bankou odkazovala.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. V odôvodnení odvolania namietal, že skutkové a právne závery exekučného súdu týkajúce sa exekučného titulu a rozhodcovského konania nepovažuje za správne. Ak zmluva o úvere bola uzavretá dňa 10. 10. 2005 (pravdepodobne omylom bol uvedený nesprávny dátum - správy dátum uzatvorenie zmluvy je 25. 04. 2006), jej právna dovolenosť či rozpor s dobrými mravmi môže byť posudzovaná len podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona o ochrane spotrebiteľa a Obchodného zákonníka v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, pretože v období do 31. 12. 2007 sa ustanovenia §§ 52 - 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné ostatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.. Aj keď dlžník spĺňal podmienky pre označenie „spotrebiteľ“ nie je možné práva a povinnosti z úverovej zmluvy vzniknutej pred dňom 01. 01. 2008 posudzovať podľa ustanovení §§ 52 - 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007. Záver o nedovolenosti rozhodnúť spotrebiteľský spor rozhodcovským rozsudkom nie je možné vyvodiť ani zo skutočnosti, že od 01. 05. 2004 v súvislosti s pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii sa stalo pre Slovenskú republiku záväzné úniové právo. Smernicu nemožno aplikovať priamo, lebo ako prameň práva nemá horizontálny (súkromnoprávny) priamy účinok. Uznal, že existuje povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so smernicou Rady 93/13/EHS, ktorá v prílohe k článku 3 ods. 3 v bobe 1 písm. q/ označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“, ale Občiansky zákonník v § 53 ods. 4, v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy za neprijateľnú podmienku neoznačoval rozhodcovskú doložku. Súd sa musí vysporiadať s tým, že zákonodarca túto neprijateľnú podmienku tvoriacu súčasť smernice Rady 93/13/EHS vedome nezapracoval do hmotného práva Slovenskej republiky. Neprimeranosť rozhodcovskej doložky musí súd posúdiť aj z hľadiska toho, že v slovenskom práve bolo do 01. 01. 2008 právom dovolené jej dojednanie aj v spotrebiteľských zmluvách. Iba po 31. 12. 2007 je neprijateľná rozhodcovská doložka podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka sankcionovaná neplatnosťou. Neplatnosť rozhodcovskej doložky ale sama osebe nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Rozsudok rozhodcovského súdu sa stal právoplatný a vykonateľný, keďže povinný nepodal proti nemu opravný prostriedok podľa § 3 Zákona o rozhodcovskom konaní, ani žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní. Práve v prvostupňovým súdom uvádzanom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-40/80 (Asturcom) Súdny dvor vyslovil názor, že dodržiavanie zásady efektivity nemôže viesť k tomu, aby bolo po vnútroštátnom súde požadované, aby nielenže vyvážil procesné opomenutie spotrebiteľa, ktorý nebol oboznámený so svojimi právami, ale aby celkom zastúpil úplnú nečinnosť dotyčného spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil rozhodcovského nálezu, ktorý sa tak stal právoplatným. Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní možno prirovnať k dovolaniu na najvyšší súd. Aj právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré trpí niektorou z vád uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zostáva exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku, pokiaľ nie je na základe podaného dovolania zrušené. Dôvod na zastavenie exekúcie podľa Zákona o rozhodcovskom konaní preto nie je daný. Na základe rozsudku rozhodcovského súdu sa nevymáha plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov preto oprávnený žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil.
Povinná ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Zo zmluvy o úvere predloženej oprávneným na výzvu okresného súdu odvolací súd zistil, že Poštová banka, a.s., so sídlom v Bratislave a povinná uzavreli dňa 25. 04. 2006 (v odvolaní uvádza oprávnený nesprávny dátum uzavretia zmluvy dňa 10. 10. 2005) zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 1.659,69 Eur (pôvodne 50.000,- Sk), ktorý sa povinná zaviazala vrátiť v 40- tich mesačných splátkach. Časť zmluvy bola určená obchodnými podmienkami pre úver. V zmluve o úvere povinná prehlásila, že sa oboznámila s obchodnými podmienkami, súhlasí s ich obsahom, prijíma návrhy v nich predložené a podpisom potvrdil ich prevzatie. V zmluve tiež vyhlásila, že Poštová banka si voči nej splnila povinnosť vyplývajúcu z § 93b Zákona o bankách. Rozhodcovská doložka bola súčasťou obchodných podmienok pre úver. Podľa tejto doložky, ak spory zo zmluvy nevyriešia účastníci dohodou, budú tieto predložené a riešené pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk Slovenskej republiky, strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre ne konečné a záväzné.
Správny je záver okresného súdu, že zmluva o úvere uzavretá medzi Poštovou bankou a povinnou, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári sa podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007 a § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch považuje za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Peňažné prostriedky boli povinnej poskytnuté za odplatu. Oprávnený správne poukazuje v odvolaní na to, že pri posúdení charakteru predmetnej úverovej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka platného v danom čase (ku dňu 25. 04. 2006) ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník (ktorými ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva o úvere spravovať), iba z tejto skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z ustanovení osobitnej právnej úpravy zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu podpísania posudzovanej zmluvy o úvere. Predovšetkým z ustanovenia § 1 písm. a/ a b/ definujúceho zmluvné strany a z ustanovenia § 6 tohto zákona, zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa. Zmluvu o úvere navyše možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere. Podľa odseku 1 tohto ustanovenia, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou Zmluvou o úvere č. 3949860506 zo dňa 25. 04. 2006 je nutné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka zabezpečujúce ochranu práv spotrebiteľa a to aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
Podľa § 93b ods. 1, 2 zákona č. 438/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31. 12. 2006, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 ods. 1 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Z kópie zmluvy o úvere predloženej oprávneným odvolací súd zistil, že zmluva o úvere neobsahuje rozhodcovskú doložku. Rozhodcovská doložka bola len súčasťou obchodných podmienok, o ktorých v zmluve povinná vyhlásila, že sa s nimi oboznámila, súhlasí s ich obsahom, prijíma návrhy v nich predložené a potvrdzuje ich prevzatie. Z textu zmluvy „klient svojim podpisom potvrdzuje, že Poštová banka si splnila povinnosť v zmysle § 93b ZoB“ nie je možné zistiť, aké poučenie poskytla banka klientovi pri uzatváraní zmluvy o úvere, či kvalifikovane informovala klienta o tom, že ako banka je povinná pri uzatváraní zmluvy o úvere ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, ktorý klient nie je povinný prijať.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku 9 bodu 9.5. Obchodných podmienok pre úver, podľa ktorej zmluvné strany môžu akékoľvek vzájomné spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní s dodatkom, že rozhodnutie rozhodcovského súdu bude pre nich konečné a záväzné, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka celkom zjavne nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ tak nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Zo zaradenia rozhodcovskej doložky do obchodných podmienok úveru, keď rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne v tom zmysle, že by jej odmietnutie nemalo za následok odmietnutie celej zmluvy, je preukázaná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o úvere. Ak chcel spotrebiteľ rozhodcovskú doložku v zmysle § 93b ods. 2 Zákona o bankách, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy odmietnuť, musel odmietnuť zmluvu ako celok. Ak povinná mala záujem o čerpanie úveru, musela súhlasiť aj s obchodnými podmienkami, na ktoré zmluva odkazovala, čím bola vlastne prinútená návrh rozhodcovskej zmluvy prijať. Nanútenú rozhodcovskú doložku považuje aj odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná (§ 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31. 12. 2007).
Záver okresného súdu, že napriek vydanému povereniu na vykonanie exekúcie a neexistencie návrhu povinnej na skúmanie, či rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol vydaný na základe riadneho zmocnenia zmluvných strán (a nie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky) a že exekučný súd môže po zistení, že rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom exekúciu kedykoľvek zastaviť, je plne v súlade s okresným súdom citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 164/1996 aj uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 86/2010, ale aj ďalšími, v ktorým ústavný súd konštatoval, že exekučný súd má v exekučnom konaní právomoc preskúmavať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu) napr. uznesenie IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011, IV. ÚS 386/2011-17 zo dňa 08. 09. 2011, II. ÚS 417/2011 zo dňa 21. 09. 2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 291/2010 zo dňa 29. 03. 2011.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.