Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 266 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (312)II. ÚS 417/2011
PDF · 352.85 KB
No categories available
II. ÚS 417/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.
J. H., B., vedené pod sp. zn. Rvp 2095/2011, sp. zn. Rvp 2096/2011, sp. zn. Rvp 2097/2011,
sp. zn. Rvp 2099/2011, sp. zn. Rvp 2101/2011, sp. zn. Rvp 2104/2011, sp. zn.
Rvp 2105/2011, sp. zn. Rvp 2117/2011, sp. zn. Rvp 2124/2011, sp. zn. Rvp 2172/2011,
sp. zn. Rvp 2188/2011, sp. zn. Rvp 2190/2011 a sp. zn. Rvp 2191/2011 vo veci namietaného
porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 202/2011 z 12. mája 2011, sp. zn.
19 CoE 222/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 204/2011 z 12. mája 2011, sp. zn.
19 CoE 224/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 6 CoE 124/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn.
4 CoE 282/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 282/2011 z 12. mája 2011, sp. zn.
6 CoE 165/2011 z 23. mája 2011, sp. zn. 6 CoE 123/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn.
6 CoE 189/2011 z 23. mája 2011, sp. zn. 6 CoE 144/2011 z 23. mája 2011, sp. zn.
19 CoE 305/2011 z 3. júna 2011 a sp. zn. 6 CoE 146/2011 z 23. mája 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2095/2011, sp. zn.
Rvp 2096/2011, sp. zn. Rvp 2097/2011, sp. zn. Rvp 2099/2011, sp. zn. Rvp 2101/2011,
sp. zn. Rvp 2104/2011, sp. zn. Rvp 2105/2011, sp. zn. Rvp 2117/2011, sp. zn.
Rvp 2124/2011, sp. zn. Rvp 2172/2011, sp. zn. Rvp 2188/2011, sp. zn. Rvp 2190/2011
a sp. zn. Rvp 2191/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. augusta
2011, 17. augusta 2011, 22. augusta 2011 a 24. augusta 2011 doručené sťažnosti spoločnosti
P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 19 CoE 202/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 222/2011 z 12. mája 2011, sp. zn.
19 CoE 204/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 224/2011 z 12. mája 2011, sp. zn.
6 CoE 124/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn. 4 CoE 282/2011 z 12. mája 2011, sp. zn.
19 CoE 282/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 6 CoE 165/2011 z 23. mája 2011, sp. zn.
6 CoE 123/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn. 6 CoE 189/2011 z 23. mája 2011, sp. zn.
6 CoE 144/2011 z 23. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 305/2011 z 3. júna 2011 a sp. zn.
6 CoE 146/2011 z 23. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v období od 18. apríla 2006 do 4. septembra 2008 (ďalej len „zmluva“)
poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 331,94 € až 1 659,70 €, ktoré spolu
s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v troch mesačných splátkach (vec vedená
pod sp. zn. Rvp 2097/2011), v štyroch mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 2188/2011), v šiestich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2117/2011),
v ôsmich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2190/2011), v deviatich
mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2099/2011) a v dvanástich mesačných
splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 2095/2011, sp. zn. Rvp 2096/2011, sp. zn.
Rvp 2101/2011, sp. zn. Rvp 2104/2011, sp. zn. Rvp 2105/2011, sp. zn. Rvp 2124/2011,
sp. zn. Rvp 2172/2011 a sp. zn. Rvp 2191/2011). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2095/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s., B. (ďalej len
„rozhodcovský súd“), a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na
zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 16. júla 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným
a 5. augusta 2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe
poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 30. septembra
2009 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.
61 Er 1964/2009-17 z 11. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 202/2011
z 12. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2096/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 8. januára 2009 sa rozhodcovský
nález stal vykonateľným a 15. marca 2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 12. mája 2009 začal nútený
výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k. 61 Er 658/2009-16
z 11. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 222/2011 z 12. mája
2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2097/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 14. apríla 2008 sa rozhodcovský
nález stal vykonateľným a 24. septembra 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 9. februára 2009 začal
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.
61 Er 82/2009-17 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 204/2011
z 12. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2099/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 11. júna 2009 sa rozhodcovský
nález stal vykonateľným a 2. júla 2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. septembra 2009 začal nútený
výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k. 61 Er 1610/2009-16
z 11. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 224/2011 z 12. mája
2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2101/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 12. júla 2007 sa rozhodcovský
nález stal vykonateľným a 22. septembra 2007 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 14. novembra 2007 začal
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.
49 Er 3457/2007-10 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 124/2011
z 27. apríla 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
6. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2104/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 13. apríla 2007 sa rozhodcovský
nález stal vykonateľným a 13. júna 2007 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 25. septembra 2007 začal nútený
výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k. 62 Er 2553/2007-16
z 21. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoE 282/2011 z 12. mája
2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
7. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2105/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 15. februára 2007 sa
rozhodcovský nález stal vykonateľným a 31. júla 2007 bol podaný návrh na vykonanie
exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 25. septembra
2007 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.
62 Er 2931/2007-16 z 21. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 282/2011
z 12. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
8. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2117/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 27. novembra 2008 sa
rozhodcovský nález stal vykonateľným a 27. mája 2009 bol podaný návrh na vykonanie
exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 11. júna 2009
začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.
60 Er 898/2009-10 z 21. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 165/2011
z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
9. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2124/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 17. mája 2007 sa rozhodcovský
nález stal vykonateľným a 28. júla 2007 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 14. novembra 2007 začal nútený
výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k. 49 Er 2932/2007-10
z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 123/2011 z 27. apríla
2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
10. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2172/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 21. júna 2007 sa rozhodcovský
nález stal vykonateľným a 30. augusta 2007 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 21. septembra 2007 začal
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.
62 Er 3237/2007-16 z 21. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 189/2011
z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
11. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2188/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 24. júla 2008 sa rozhodcovský
nález stal vykonateľným a 10. septembra 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 27. novembra 2008 začal
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.
60 Er 2177/2008-10 z 8. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 144/2011
z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
12. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2190/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 21. februára 2008 sa
rozhodcovský nález stal vykonateľným a 6. mája 2008 bol podaný návrh na vykonanie
exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 16. júna 2008
začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.
61 Er 1205/2008-14 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 305/2011
z 3. júna 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
13. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2191/2011 sťažovateľka v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom
právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 29. mája 2008 sa rozhodcovský
nález stal vykonateľným a 26. augusta 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 13. novembra 2008 začal
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.
60 Er 2044/2008-10 z 8. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 146/2011
z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe
zahrnuje... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade namietala, že
„okresný súd z vlastného podnetu... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania o zastavení exekúcie. ... Týmto postupom okresný súd porušil zákonom
a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže zahájením konania z vlastného podnetu
jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý
zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok,
nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného
výkonu práva, tzv. exekúciou.“.
Podľa sťažovateľky: „Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom
a krajským súdom v priebehu konania na zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania
z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním
exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu
tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom
ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie
zastaviť exekúciu.“
V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon
práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného
konania pod dohľadom súdu.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2095/2011, sp. zn. Rvp 2096/2011, sp. zn. Rvp 2097/2011, sp. zn. Rvp 2099/2011,
sp. zn. Rvp 2101/2011, sp. zn. Rvp 2104/2011, sp. zn. Rvp 2105/2011, sp. zn.
Rvp 2117/2011, sp. zn. Rvp 2124/2011, sp. zn. Rvp 2172/2011, sp. zn. Rvp 2188/2011,
sp. zn. Rvp 2190/2011 a sp. zn. Rvp 2191/2011 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto
sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutými uzneseniami, ktorými krajský súd potvrdil uznesenia
prvostupňového súdu o zastavení exekúcie. Podľa názoru sťažovateľky namietanými
uzneseniami došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivý proces tým, že
krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa
sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia
exekučného konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté
právo na vrátenie majetku od povinných.
III.1 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach, ktorý spočíva v tom, či krajský súd
rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,
ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať
v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Konanie pred rozhodcovským
súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi
v zmluve.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
III.1.1 Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 2095/2011, sp. zn. Rvp 2096/2011,
sp. zn. Rvp 2097/2011, sp. zn. Rvp 2099/2011, sp. zn. Rvp 2104/2011 a sp. zn.
Rvp 2105/2011 a sp. zn. Rvp 2190/2011
Krajský súd uzneseniami sp. zn. 19 CoE 202/2011 z 12. mája 2011, sp. zn.
19 CoE 222/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 204/2011 z 12. mája 2011, sp. zn.
19 CoE 224/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 4 CoE 282/2011 z 12. mája 2011, sp. zn.
19 CoE 282/2011 z 12. mája 2011 a sp. zn. 19 CoE 305/2011 z 3. júna 2011 potvrdil
uznesenia prvostupňového súdu, ktorými tento exekúciu zastavil, ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 a 2 OSP. Z odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho
stotožnenie sa s rozhodnutiami okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení
exekúcie založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení
s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, a to vzhľadom na zistenie, že rozhodcovský rozsudok,
ktorý bol v označených veciach exekučným titulom, nebol spôsobilým exekučným titulom
z dôvodu, že rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu na
konanie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorej účinky spôsobujú značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako
spotrebiteľa. V rámci dôvodov rozhodnutí prvostupňového súdu krajský súd v podstatnom
uviedol:
„V predmetnej veci prebehlo konanie pred rozhodcovským súdom na základe
rozhodcovskej doložky osobitne nevyjednanej, obsiahnutej na vopred predtlačenom
formulári. Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal oprávnený ako prvý. ... Smernica Rady 93/13/EHS
zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť
vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí... i bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve, uzatvorenej
predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom... Ak ide o neprimeranú doložku,
prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. ...
Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil
postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané rozhodcom nevymohlo, ak okrem iného
odporuje dobrým mravom. Teda, ak je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere
v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný,
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa
prieči dobrým mravom. ... na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez
návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná
rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore
s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc
odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c),
ods. 2 ). ... Predpisy hmotného práva platia aj pre rozhodcovské konanie... a preto aj
rozhodca bol povinný aplikovať zákon č. 250/2007 Z. z. a Smernicu Rady 93/13/EHS z
05.04.1993. ... konajúci rozhodca tieto právne predpisy nerešpektoval keď akceptoval 0,25
% denný úrok (91,25 % p. a.), ktorý je tak isto neprijateľnou zmluvnou podmienkou...
Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka
alebo tzv. úver ako absolútny obchod pritom nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl.
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.“
Po uvedení odvolacích námietok sťažovateľky krajský súd v odôvodnení
napadnutých uznesení ďalej uviedol:
„Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní
oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého
stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
K námietke oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej
veci, keď smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné,
len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho systému, uvádza, že podľa
článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť
voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia.
Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách bola implementovaná do Slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004
zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia
priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie
posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny
predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že súd prvého stupňa skúmal rozhodcovský
rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kedy uznal
exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné
zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti,
či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení
exekúcie, keď sú preto splnené podmienky.
Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vyporiadal sa s nimi už
súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd
v celom rozsahu poukazuje.“
III.1.2 Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 2101/2011, sp. zn. Rvp 2117/2011,
sp. zn. Rvp 2124/2011, sp. zn. Rvp 2172/2011, sp. zn. Rvp 2188/2011 a sp. zn.
Krajský súd uzneseniami sp. zn. 6 CoE 124/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn.
6 CoE 165/2011 z 23. mája 2011, sp. zn. 6 CoE 123/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn.
6 CoE 189/2011 z 23. mája 2011, sp. zn. 6 CoE 144/2011 z 23. mája 2011 a sp. zn.
6 CoE 146/2011 z 23. mája 2011 potvrdil uznesenia prvostupňového súdu, ktorými tento
exekúciu zastavil, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP, pričom svoj právny záver
odôvodnil takto:
«Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí
správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Správne vychádzal
z ust. § 57 ods. 2, 3 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 2 zak. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní, ktoré ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku
1 písm. b/ alebo c/ (ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/,
alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, pravom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom).
Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zak. č. 244/2002 Z.z. explicitne vyplýva, že pri zistení
dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení súd výkon rozhodcovského rozsudku
zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.
Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní,
sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45
ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t. j., či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, pravom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zák. č.
244/2002 Z.z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová zmluva, na základe
ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý
charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že
rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach
a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnovéhu (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku vo Všeobecných
obchodných podmienok správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti.
Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne
komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz
neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana
spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ
nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a
že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak
podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy
nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu
zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať' pojednávanie, sú vylúčené opravné
prostriedky.
Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá
je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený povinnému
na formulári, pričom jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Z uvedenej doložky nie je
transparentné, akým spôsobom a kto bude objektívnym rozhodcom pre riešenie sporu medzi
účastníkmi, nie je možné z tejto doložky zistiť ani to, kde sa vlastne „dohodnutý“
rozhodcovský súd nachádza.
Odvolací súd akcentuje osobitnú právnu úpravu v ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z.z.,
z ktorej pre súd vyplýva povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Ak exekučný titul
bol vydaný na základe spotrebiteľského úveru, ktorého dojednania musia byť v súlade s ust.
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôžu obsahovať práva a povinnosti, ktoré nie sú
v rovnováhe, a preto sú považované za nekalé a sankcionované absolútnou neplatnosťou,
v dôsledku čoho samotnému exekučnému titulu možno odoprieť vykonateľnosť.
Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho
súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C-168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore
zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska
jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia a nie je potrebné jeho
prípadne zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.
Odvolací súd sa zároveň v plnom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením súdu prvého
stupňa v otázke výšky úrokov z omeškania, ktoré súd prvého stupňa správne posúdil ako
neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne
posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju
právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde
o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne
exekúciu zastavil.»
Ústavný súd v nadväznosti na citované odôvodnenia napadnutých uznesení krajského
súdu poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená
len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená,
musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom konaní a Občianskeho zákonníka podstatné
na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne
a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Napadnutými rozhodnutiami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva
sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci vyplýva, že ak
všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť aj bez
návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania, pričom neprichádza do
úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či
rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
III. 2 K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému
zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd
v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval
príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcií došlo
zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere,
pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie
nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.
Z okolností prípadov sťažovateľky vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť
rozhodcovských nálezov, ktorými boli dlžníci zaviazaní zaplatiť dlh vyplývajúci
z úverových zmlúv. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia
príslušného okresného súdu, ktorými boli exekúcie zastavené z dôvodu neplatnosti
exekučného titulu (a tým absencie jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni
sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania
rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť
medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na
ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2011