Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 291/2011
PDF · 222.77 KB
No categories available
I. ÚS 291/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol.
s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného
porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 12/2011 z 31. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,
ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 12/2011 z 31.
januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 25. septembra 2007 (ďalej len „zmluva“) s M. O., P. (ďalej len
„dlžníčka“), jej sťažovateľka poskytla úver v sume 232,36 €, ktorý jej bola povinná vrátiť v
dvanástich mesačných splátkach. Zmluva okrem iného obsahovala povinnosť dlžníčky
vrátiť sťažovateľke sumu poskytnutého úveru spolu s ďalšími poplatkami. Keďže dlžníčka
neuhradila niekoľko po sebe idúcich splátok, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal
okamžite splatným a v nadväznosti na dohodu uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníčkou
sťažovateľka začala konanie pred rozhodcovským súdom. Nález rozhodcovského súdu sa
stal vykonateľným 3. apríla 2008. Návrh na výkon exekúcie bol sťažovateľkou podaný 11.
augusta 2008 a následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Liptovský
Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) súdny exekútor začal 6. novembra 2008 nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd uznesením č. k. 5 Er 540/2008-12 z 23. februára
2010 exekúciu vedenú proti dlžníčke zastavil. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil
okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva
a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces
boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.
Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému
súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne
preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím
postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne
očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom
v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorá zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať si svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Sťažovateľka ďalej argumentovala, že ďalším porušením jej práva je „vykonanie
dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným
preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere.
V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania
k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by
zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením
povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti
účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie a dokazovania toto právo bez znalosti vôle
povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka
plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky,
čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na
spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné
konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“.
V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah
do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru
druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn.
9CoE 12/2011 zo dňa 31. 01. 2011.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9CoE 12/2011 zo dňa 31. 01. 2011
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 2224,94 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…
4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho
zastúpenia v sume 210,22 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H., advokáta… do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského
rozsudku).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd
odvolací sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného
súdu, najmä pokiaľ tento dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe
rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie.
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Krajský súd sa plne
stotožnil so záverom okresného súdu o tom, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi
19. 10. 2006 (správne 25. 9. 2007, pozn.) je typickou spotrebiteľskou zmluvou i napriek
tomu, že bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Jednalo sa o typickú
formulárovú zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, a teda nebol vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou zmluvy sú všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, ktoré boli pripravené vopred, pre neznámy počet potencionálnych
spotrebiteľov a ani skutočnosť, že sa jednalo o zmluvu uzatvorenú v zmysle Obchodného
zákonníka, nemohol spotrebiteľ podstatným spôsobom ovplyvniť, nakoľko aplikácia
Obchodného zákonníka na vzťah medzi účastníkmi bola daná vo všeobecných obchodných
podmienkach, tvoriacich súčasť predmetnej zmluvy, a teda bola vopred veriteľom
vyhradená.
Pokiaľ odvolateľ namietal, že Smernicu Rady 93/13/EHS slovenský súd nemôže
používať ako prameň práva, ale musí na nesenie sporu aplikovať príslušný právny predpis,
v ktorom je táto smernica obsiahnutá, je potrené poukázať na to, že zák. č. 150/2004 Z. z.
premietol do Občianskeho zákonníka Smernicu Európskej únie a teda Smernicu Rady
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. To znamená, že
Občiansky zákonník implementoval uvedenú smernicu a to práve v ustanoveniach § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrené uviesť, že EÚ nevytvára právne
normy, ktorí priamo regulujú ochranu spotrebiteľa, vytvára však na to právny rámec a je
vecou členských krajín ako prijaté smernice transformujú do svojej národnej legislatívy.
Prevažnú väčšinu z týchto smerníc Slovenská republika premietla do svojej legislatívy, či už
do zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, do Občianskeho zákonníka (ust. § 741
a nasl.) alebo do osobitných zákonov (napr. zák. č. 108/2000 Z. z., zák. č. 258/2001 Z. z.
a podobne).
Nemožno súhlasiť oni s námietkou odvolateľa o tom, že v danom prípade pokiaľ bola
úverová zmluva uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ako podstatná
náležitosť v nej nemusela byť dohodnutá, aj ročná percentuálna miera nákladov, nakoľko
oprávnený poskytoval svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient mal možnosť výberu z podmienok, za
ktorých poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných mesačných, alebo pravidelných
14-dňových splátkach. V tomto intervale si určí deň splatnosti splátky. Ďalej tvrdil, že
vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby poskytoval
úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí
do pôsobnosti tohto zákona.
V tejto súvislosti krajský súd považoval za potrebné poukázať na ust. § 52 ods. 1 OZ,
podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné
odplatné zmluvy, upravené v ôsmej časti tohto zákona, ak zmluvnými stranami sú na jednej
strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť
obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľom je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľská zmluva nepredstavuje samostatný ani novy zmluvný typ. Ide skôr
o rovnorodý okruh občianskoprávnych zmlúv prípadne aj obchodných zmlúv, ktoré majú
charakter absolútneho obchodu, ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. Pod
druhom zmluvy sa má na mysli určitá skupina zmlúv, ktorá má osobitný režim právnej
úpravy. Táto osobitosť vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho
účastníka zmluvného vzťahu spotrebiteľa, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov
s predajcami a poskytovateľmi rôznych plnení a služieb.
Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľskými zmluvami nie sú len občianskoprávne
zmluvy, ale sa týka i obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu v tom
prípade, ak druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. I v takom prípade je potrebné zmluvy,
uzatvorené síce podľa Obchodného zákonníka posudzovať podľa noriem spotrebiteľského
práva.
Z tohto dôvodu ani krajský súd nepovažoval úverovú zmluvu uzatvorenú medzi
účastníkmi za úverovú zmluvu v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka a nasl., ale za
zmluvu o spotrebiteľskom úvere. To, že nesplnila podstatné náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere neznamená, že takouto zmluvou nemohla byť. Uvedené sa skôr
mohlo prejaviť v platnosti, neplatnosti uzatvorenej úverovej zmluvy, prípadne pri absencií
RPMN tým, že sa považuje takáto zmluva za bezúročnú a bez poplatkov.
V nadväznosti na uvedené preto ani krajský súd nepovažoval dojednanie o výške
úrokov za platné, nakoľko podľa noriem občianskeho práva je stanovená výška úroku
z omeškania kogentne. Plne sa stotožnil s postupom okresného súdu i pokiaľ zastavil
exekúciu v časti poplatku za poskytnutie úveru a za zasielanie upomienok a v závere
považoval za potrebné zdôrazniť, že zmluvný vzťah nemožno posudzovať podľa označenia,
ale podľa účastníkov zmluvného vzťahu, predmetu zmluvy, jej účelu, pričom v danom
prípade jednoznačne sa jednalo o zmluvu uzatvorenú medzi podnikateľom – dodávateľom,
tzv. nebankovým subjektom, ktorý poskytoval pôžičky hromadne a za rovnakých podmienok
a spotrebiteľom - osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, fyzickou osobou. Uvedené vyplýva z označenia
povinnej, tak v úverovej zmluve, ako i rozsudku stáleho rozhodcovského súdu.
K námietke odvolateľa o tom, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo
strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom v tejto
fáze okresný súd uznal exekučný titul za súladný so zákonom, udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie, je potrebné uviesť, že ust. § 57 ods. 2 EP, v súvislosti
s ust. § 45ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní ukladajú súdu príslušnému na
exekúciu zastaviť exekúciu, resp. exekučné konanie i bez návrhu v prípade zistenia
v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v odseku 1 písm. b/ alebo d/ rozhodcovského
zákona a teda, že rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 43 písm. a/ a b/, alebo
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Pravé tým, že rozhodcovská doložka bola v zmluve o úvere vopred daná, nebola
účastníkmi zmluvy o úvere osobitne dojednaná a rozhodcovský rozsudok nezohľadnil normy
spotrebiteľského práva, správne okresný súd postupujúc v súlade s ust. § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní v súvislosti s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu
zastavil a to i bez ohľadu na to, že pôvodne vyhovel požiadavke súdneho exekútora a udelil
mu poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie.“
Krajský súd, ako vyplýva z napadnutého uznesenia, posúdil právny vzťah medzi
sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc
z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia smernice
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito
právami vyhodnotil najmä tzv. všeobecné podmienky poskytnutia úveru ako súčasť
formulárovej zmluvy, ktoré reálne znamenali, že dlžník (povinný) nemal možnosť tieto
ustanovenia zmluvy zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich
práv, preto krajský súd považoval uvedené ustanovenie za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá odporuje dobrým mravom. Súčasne krajský súd považoval za neplatné aj
dojednanie o výške úrokov, ktoré bolo v zmluve upravené v rozpore s ustanoveniami
občianskeho práva. Ako vyplýva z uvedeného, rozhodcovský rozsudok, ktorý je v danom
prípade exekučným titulom, zaväzuje dlžníka na nedovolené plnenie, a preto je nepochybné,
že nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom konaní.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie
okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred
udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom rozhodnutí
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné
uznesenie okresného súdu potvrdiť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením uznesenia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia tohto uznesenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že
ním došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svojím postupom aplikovali
zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného
poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na
ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011