Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 291/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol.

s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného

porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 31. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,

ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31.

januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 25. septembra 2007 (ďalej len „zmluva“) s M. O., P. (ďalej len

„dlžníčka“), jej sťažovateľka poskytla úver v sume 232,36 €, ktorý jej bola povinná vrátiť v

dvanástich mesačných splátkach. Zmluva okrem iného obsahovala povinnosť dlžníčky

vrátiť sťažovateľke sumu poskytnutého úveru spolu s ďalšími poplatkami. Keďže dlžníčka

neuhradila niekoľko po sebe idúcich splátok, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal

okamžite splatným a v nadväznosti na dohodu uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníčkou

sťažovateľka začala konanie pred rozhodcovským súdom. Nález rozhodcovského súdu sa

stal vykonateľným 3. apríla 2008. Návrh na výkon exekúcie bol sťažovateľkou podaný 11.

augusta 2008 a následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Liptovský

Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) súdny exekútor začal 6. novembra 2008 nútený výkon

rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd uznesením č. k. -12 z 23. februára

2010 exekúciu vedenú proti dlžníčke zastavil. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil

okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva

a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces

boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému

súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne

preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím

postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne

očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom

v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorá zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať si svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že ďalším porušením jej práva je „vykonanie

dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným

preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere.

V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania

k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by

zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením

povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti

účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie a dokazovania toto právo bez znalosti vôle

povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka

plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky,

čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na

spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné

konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah

do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru

druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.

predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn.

zo dňa 31. 01. 2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. zo dňa 31. 01. 2011

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 2224,94 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho

zastúpenia v sume 210,22 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H., advokáta… do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (obdobne napr. , , ).

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského

rozsudku).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd

odvolací sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného

súdu, najmä pokiaľ tento dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe

rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Krajský súd sa plne

stotožnil so záverom okresného súdu o tom, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi

19. 10. 2006 (správne 25. 9. 2007, pozn.) je typickou spotrebiteľskou zmluvou i napriek

tomu, že bola uzatvorená podľa a nasl. . Jednalo sa o typickú

formulárovú zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, a teda nebol vytvorený priestor na

dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou zmluvy sú všeobecné podmienky

poskytnutia úveru, ktoré boli pripravené vopred, pre neznámy počet potencionálnych

spotrebiteľov a ani skutočnosť, že sa jednalo o zmluvu uzatvorenú v zmysle Obchodného

zákonníka, nemohol spotrebiteľ podstatným spôsobom ovplyvniť, nakoľko aplikácia

na vzťah medzi účastníkmi bola daná vo všeobecných obchodných

podmienkach, tvoriacich súčasť predmetnej zmluvy, a teda bola vopred veriteľom

vyhradená.

Pokiaľ odvolateľ namietal, že Smernicu Rady 93/13/EHS slovenský súd nemôže

používať ako prameň práva, ale musí na nesenie sporu aplikovať príslušný právny predpis,

v ktorom je táto smernica obsiahnutá, je potrené poukázať na to, že

premietol do Smernicu Európskej únie a teda Smernicu Rady

č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. To znamená, že

implementoval uvedenú smernicu a to práve v ustanoveniach

a nasl. . V tejto súvislosti je potrené uviesť, že EÚ nevytvára právne

normy, ktorí priamo regulujú ochranu spotrebiteľa, vytvára však na to právny rámec a je

vecou členských krajín ako prijaté smernice transformujú do svojej národnej legislatívy.

Prevažnú väčšinu z týchto smerníc Slovenská republika premietla do svojej legislatívy, či už

do o ochrane spotrebiteľa, do (ust.

a nasl.) alebo do osobitných zákonov (napr. ,

a podobne).

Nemožno súhlasiť oni s námietkou odvolateľa o tom, že v danom prípade pokiaľ bola

úverová zmluva uzatvorená v zmysle a nasl. , ako podstatná

náležitosť v nej nemusela byť dohodnutá, aj ročná percentuálna miera nákladov, nakoľko

oprávnený poskytoval svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou

odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient mal možnosť výberu z podmienok, za

ktorých poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných mesačných, alebo pravidelných

14-dňových splátkach. V tomto intervale si určí deň splatnosti splátky. Ďalej tvrdil, že

vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby poskytoval

úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí

do pôsobnosti tohto zákona.

V tejto súvislosti krajský súd považoval za potrebné poukázať na ust. ,

podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné

odplatné zmluvy, upravené v ôsmej časti tohto zákona, ak zmluvnými stranami sú na jednej

strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť

obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľom je

osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľská zmluva nepredstavuje samostatný ani novy zmluvný typ. Ide skôr

o rovnorodý okruh občianskoprávnych zmlúv prípadne aj obchodných zmlúv, ktoré majú

charakter absolútneho obchodu, ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. Pod

druhom zmluvy sa má na mysli určitá skupina zmlúv, ktorá má osobitný režim právnej

úpravy. Táto osobitosť vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho

účastníka zmluvného vzťahu spotrebiteľa, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov

s predajcami a poskytovateľmi rôznych plnení a služieb.

Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľskými zmluvami nie sú len občianskoprávne

zmluvy, ale sa týka i obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu v tom

prípade, ak druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. I v takom prípade je potrebné zmluvy,

uzatvorené síce podľa posudzovať podľa noriem spotrebiteľského

práva.

Z tohto dôvodu ani krajský súd nepovažoval úverovú zmluvu uzatvorenú medzi

účastníkmi za úverovú zmluvu v zmysle ust. a nasl., ale za

zmluvu o spotrebiteľskom úvere. To, že nesplnila podstatné náležitosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere neznamená, že takouto zmluvou nemohla byť. Uvedené sa skôr

mohlo prejaviť v platnosti, neplatnosti uzatvorenej úverovej zmluvy, prípadne pri absencií

RPMN tým, že sa považuje takáto zmluva za bezúročnú a bez poplatkov.

V nadväznosti na uvedené preto ani krajský súd nepovažoval dojednanie o výške

úrokov za platné, nakoľko podľa noriem občianskeho práva je stanovená výška úroku

z omeškania kogentne. Plne sa stotožnil s postupom okresného súdu i pokiaľ zastavil

exekúciu v časti poplatku za poskytnutie úveru a za zasielanie upomienok a v závere

považoval za potrebné zdôrazniť, že zmluvný vzťah nemožno posudzovať podľa označenia,

ale podľa účastníkov zmluvného vzťahu, predmetu zmluvy, jej účelu, pričom v danom

prípade jednoznačne sa jednalo o zmluvu uzatvorenú medzi podnikateľom – dodávateľom,

tzv. nebankovým subjektom, ktorý poskytoval pôžičky hromadne a za rovnakých podmienok

a spotrebiteľom - osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci svojej

obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, fyzickou osobou. Uvedené vyplýva z označenia

povinnej, tak v úverovej zmluve, ako i rozsudku stáleho rozhodcovského súdu.

K námietke odvolateľa o tom, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo

strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom v tejto

fáze okresný súd uznal exekučný titul za súladný so zákonom, udelil súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie, je potrebné uviesť, že ust. § 57 ods. 2 EP, v súvislosti

s ust. s. 1, 2 o rozhodcovskom konaní ukladajú súdu príslušnému na

exekúciu zastaviť exekúciu, resp. exekučné konanie i bez návrhu v prípade zistenia

v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v odseku 1 písm. b/ alebo d/ rozhodcovského

zákona a teda, že rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 43 písm. a/ a b/, alebo

ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Pravé tým, že rozhodcovská doložka bola v zmluve o úvere vopred daná, nebola

účastníkmi zmluvy o úvere osobitne dojednaná a rozhodcovský rozsudok nezohľadnil normy

spotrebiteľského práva, správne okresný súd postupujúc v súlade s ust. § 45 ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní v súvislosti s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu

zastavil a to i bez ohľadu na to, že pôvodne vyhovel požiadavke súdneho exekútora a udelil

mu poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie.“

Krajský súd, ako vyplýva z napadnutého uznesenia, posúdil právny vzťah medzi

sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc

z príslušných ustanovení v nadväznosti na ustanovenia smernice

Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito

právami vyhodnotil najmä tzv. všeobecné podmienky poskytnutia úveru ako súčasť

formulárovej zmluvy, ktoré reálne znamenali, že dlžník (povinný) nemal možnosť tieto

ustanovenia zmluvy zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich

práv, preto krajský súd považoval uvedené ustanovenie za neprijateľnú zmluvnú

podmienku, ktorá odporuje dobrým mravom. Súčasne krajský súd považoval za neplatné aj

dojednanie o výške úrokov, ktoré bolo v zmluve upravené v rozpore s ustanoveniami

občianskeho práva. Ako vyplýva z uvedeného, rozhodcovský rozsudok, ktorý je v danom

prípade exekučným titulom, zaväzuje dlžníka na nedovolené plnenie, a preto je nepochybné,

že nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom konaní.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd

má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred

udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom rozhodnutí

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné

uznesenie okresného súdu potvrdiť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením uznesenia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia tohto uznesenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že

ním došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svojím postupom aplikovali

zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného

poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na

ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011