Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3MCdo/2/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom

v B., IČO: X., proti povinnému Ľ. L., bývajúcemu v J., o vymoženie 1 621,86 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniam

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. novembra 2010 sp. zn.

a Okresného súdu Revúca z 11. júna 2010 č.k. -13, takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1 621,86 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 24. apríla 2009 sp. zn. M. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdna exekútorka následne v zmysle § 44 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadala Okresný súd Revúca

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Revúca uznesením z 11. júna 2010 č.k. -13 zamietol

žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že na

základe úverovej zmluvy zo 17. apríla 2007 P., a.s. (právna predchodkyňa oprávnenej)

2

poskytla povinnému úver vo výške 50 000 Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať

v 40 splátkach po 1 882 Sk mesačne (ďalej len „úverová zmluva“). Súd prvého stupňa

po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných

podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba

zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou

zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone

č. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami

o spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, že súčasťou úverovej

zmluvy bola rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov tohto

právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia

ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne,

do úverových zmluvných podmienok bola zaradená oprávnenou ešte pred uzavretím samotnej

úverovej zmluvy a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako

v rozhodcovskom konaní. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti

uvedenej doložky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/

Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že

rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná podmienka. Neplatná rozhodcovská doložka

nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý

oprávnená označila za exekučný titul. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 29. novembra

2010 sp. zn. napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že

odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré

treba potvrdiť ( ). Napadnuté uznesenie bolo vydané na základe správneho

právneho posúdenia otázky platnosti rozhodcovskej doložky a je v korelácii s rozhodovaním

súdov v analogických prípadoch. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol postup

prvostupňového súdu v súlade so zákonom, pokiaľ skúmal, či nejde o prípad uvedený v § 40

ods. 1 písm. a/ alebo b/ o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

č. “). Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z

ods. 1 písm. c/ správne vychádzal z ustanovení a a

ods. 1 a 2 a smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

3

o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zisťoval, či úverová zmluva

neobsahuje neprijateľnú podmienku. Prvostupňový súd dospel k správnemu názoru, že

v danom prípade má rozhodcovská doložka charakter nekalej podmienky, ktorá spôsobuje

v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa –

povinného ( ). Rozhodcovskú doložku dôvodne považoval

za nekalú, a preto absolútne neplatnú. Aj odvolací súd poukázal na

Z.z., ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom, a v súvislosti

s tým konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou neplatnosťou.

V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie

je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa v danej veci

správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý

vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej

doložky. Správny je preto nielen záver súdu prvého stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný

titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, že žiadosť súdnej exekútorky

o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku).

Uvedené uznesenia – na podnet oprávnenej – napadol mimoriadnym dovolaním

generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Súdom vytkol,

že nesprávne posúdili charakter dojednania o rozhodcovskej doložke a dospeli k nesprávnemu

záveru, že ide o ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané. Povinný ako spotrebiteľ

pri uzavretí úverovej zmluvy podpisom zavŕšil svoj prejav vôle aj ohľadne rozhodcovskej

doložky; podpisom tiež potvrdil, že sa oboznámil so všeobecnými zmluvnými podmienkami

a aj s obsahom rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola teda dojednaná

individuálne. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 122 ods. 1, § 123 a § 153 ods. 1

a uviedol, že súdy mali v danom prípade vykonať dokazovanie zamerané na obstaranie

relevantných skutkových zistení, žiadne dokazovanie ale nevykonali a oprávnenej neumožnili

vyjadriť sa k otázke individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky. Tým oprávnenej

odňali možnosť konať pred súdom ( ). Generálny prokurátor

napokon poukázal na o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „zákon

č. “) a súdom vytkol, že na toto ustanovenie vôbec neprihliadli, v dôsledku čoho

ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243e ods. 1

4

písm. c/ ). Z týchto dôvodov žiadal napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnená sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrila.

Povinný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že si je vedomý svojho

záväzku a bude sa snažiť ho čím skôr vyrovnať.

Najvyšší súd ( ) na základe mimoriadneho dovolania podaného včas

generálnym prokurátorom ( ) na podnet účastníčky konania, preskúmal vec bez

nariadenia pojednávania ( a ) a dospel k záveru, že

mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v , ak a/ v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

V mimoriadnom dovolaní sa namieta, že v danom exekučnom konaní bola oprávnenej

odňatá možnosť konať pred súdom ( ). Pod odňatím možnosti

pred súdom konať sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Generálny prokurátor uvádza, že k procesnej vade tejto povahy došlo nesprávnym

procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie o žiadosti súdnej

exekútorky, aby ju súd poveril vykonaním exekúcie.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

5

v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov

pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Zo spisu nevyplýva,

že by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol

nesprávny a že by viedol k namietanej procesnej vade. K obdobným záverom dospel Najvyšší

súd vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia z 31. mája 2011 sp. zn.

, z 9. februára 2012 sp. zn. , z 27. februára 2012 sp. zn.

, z 5. júna 2012 sp. zn. , z 21. marca 2012 sp. zn.

a napokon z 22. februára 2012 sp. zn. ). Tieto právne východiská najvyššieho

súdu boli už v minulosti (v iných prípadoch) posudzované Ústavným súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“), pričom z jeho strany nebol konštatovaný ich nesúlad

s (viď napríklad uznesenie z 27. júna 2012 sp. zn.

).

O procesnú vadu konania v zmysle v spojení s

písm. f/ ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým

zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia. Najvyšší súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona

č. ). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,

je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov ( ).

6

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady

ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako

aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku

rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu

(porovnaj R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade

rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu – povinný

skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci

toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok

(porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok,

pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate

by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

7

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou

predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal

rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný

súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď tiež R 46/2012). V rámci daného

exekučného konania bol súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní

ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne

účinky ().

V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. z 24. apríla 2019 sp. zn. M.,

ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej 1 621,86 € s príslušenstvom

(vymedzeným bližšie vo výroku tohto rozsudku). V rozhodcovskom rozsudku sa uvádza, že

rozhodcovský súd má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom, pretože ide o spor

medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovaným ako zmluvnými stranami zmluvy

o úvere. Podľa bodu 9.2 obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek

spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., a.s., rozhodnutie ktorého bude pre

obidve zmluvné strany konečné a záväzné. Zmluvné dojednanie, na ktoré v uvedenej časti

poukázal označený rozhodcovský rozsudok, treba aj podľa názoru najvyššieho súdu

považovať za rozhodcovskú doložku ( ). Keďže sa účastníci

dohodli, že všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy

nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či predmetné ustanovenie

nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola

implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom

č. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov (do ustanovenia až ). Najvyšší súd

8

konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny

predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade s uvedenou smernicou.

Najvyšší súd aj v danej veci zotrváva na svojej doterajšej interpretácii rozhodnutia

Súdneho dvoru Európskej únie C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL.

v. Christina Rodríguez Nogueira, v zmysle ktorého nerovný stav medzi spotrebiteľom

a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať

nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto súdnym dvorom

sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný. Najvyšší súd k tomu dodáva, že obdobné interpretačné

východiská vyjadril aj ústavný súd (viď napríklad jeho uznesenie z 19. októbra 2011 sp. zn.

).

V preskúmavanom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom

charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla

povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal

povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii

slabšej zmluvnej strany. Podľa čl. 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná

pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.

Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice

do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho

poriadku v čase pred uzatvorením zmluvy o úvere. I keď v znení

účinnom v čase uzatvorenia tejto zmluvy neoznačoval zmluvy uzatvorené podľa iných

zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné zohľadniť, že nešlo o právnu úpravu taxatívneho

9

charakteru. Podľa spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; ustanovenia

spotrebiteľských zmlúv, ktoré obsahujú neprijateľné podmienky, považuje Občiansky

zákonník za neplatné. Neplatným je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti riešiť

spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade bod 9.2. obchodných podmienok)

nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho,

že právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinným platne nedohodli na tom, že ich vzájomné

spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje

znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle

a neplatného zmluvného dojednania ( ) nemohla byť

založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej

proti povinnému vo veci sp. zn. M. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri R., a.s. Na základe toho najvyšší súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný

rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46

Exekučného poriadku).

Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ

súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,

nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 243e ods. 1

písm. a/ ).

Pokiaľ ide o argumentáciu generálneho prokurátora týkajúcu sa aplikácie § 93b ods. 1

, treba uviesť, že podľa tohto ustanovenia „Banky a pobočky

zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú

rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa

osobitného zákona; osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie

2 Z.z. (ako celok) a tiež o platobnom

styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 510/202 Z.z.“).

10

Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona

(viď R 109/2011). Najvyšší súd preto pri výklade vzal

na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil,

že je právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy

charakterizujúce každé rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských

súdov, štandardný priebeh rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia,

ako aj všeobecné predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že

ustanovenie má podstatne konkrétnejšiu povahu,

zohľadňujúcu individuálne postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom

je banka a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa

tohto ustanovenia sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo

prostredníctvom svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa

osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu

sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa stály

rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného

styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní

prevodov, b) vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi

elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných

prostriedkov.

Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (Poštovú

banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnému) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované:

a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami

spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis

nenasvedčuje tomu, že právna predchodkyňa oprávnenej takto postupovala. Z návrhu

na vykonanie exekúcie a jeho príloh, z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003 ani z verejne

dostupných údajov obchodného registra (viď www.orsk.sk) nevyplýva, že by sa rozhodcovská

doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým

rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné

zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol

ustanovený odlišným subjektom. Námietku, že právna predchodkyňa oprávnenej len plnila

11

svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke

v spotrebiteľskej zmluve, preto najvyšší súd považoval v danom prípade za nenáležitú.

Z dôvodov vyššie uvedených vyplýva, že v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo

k procesnej vade konania uvedenej v mimoriadnom dovolaní ( ods. l písm. a/ )

a tiež to, že napadnuté uznesenia nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f

ods. l písm. c/ ). Keďže nevyšli najavo ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné

napadnuté rozhodnutie zrušiť ( a ), najvyšší súd mimoriadne

dovolanie zamietol ( a 243b ods. 1 ).

Povinnosť nahradiť trovy konania má v konaní o mimoriadnom dovolaní ten, kto

podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania ( ), v danom prípade

je ním oprávnená. Keďže povinný nepodal návrh na priznanie náhrady trov konania

o mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd mu túto náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. apríla 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková