Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
916/387725.81a7a9.pdf
PDF · 133.88 KB
No categories available
3MCdo/2/2012
Najvyšší súd 3 MCdo 2/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., proti povinnému Ľ. L., bývajúcemu v J., o vymoženie 1 621,86 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4 Er 586/2009,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniam
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. novembra 2010 sp. zn. 17 CoE 229/2010
a Okresného súdu Revúca z 11. júna 2010 č.k. 4 Er 586/2009-13, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 621,86 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 24. apríla 2009 sp. zn. M. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdna exekútorka následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadala Okresný súd Revúca
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Revúca uznesením z 11. júna 2010 č.k. 4 Er 586/2009-13 zamietol
žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že na
základe úverovej zmluvy zo 17. apríla 2007 P., a.s. (právna predchodkyňa oprávnenej)
poskytla povinnému úver vo výške 50 000 Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať
v 40 splátkach po 1 882 Sk mesačne (ďalej len „úverová zmluva“). Súd prvého stupňa
po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných
podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba
zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou
zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, že súčasťou úverovej
zmluvy bola rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov tohto
právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia
ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne,
do úverových zmluvných podmienok bola zaradená oprávnenou ešte pred uzavretím samotnej
úverovej zmluvy a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako
v rozhodcovskom konaní. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti
uvedenej doložky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/
Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že
rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná podmienka. Neplatná rozhodcovská doložka
nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý
oprávnená označila za exekučný titul. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 29. novembra
2010 sp. zn. 17 CoE 229/2010 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré
treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Napadnuté uznesenie bolo vydané na základe správneho
právneho posúdenia otázky platnosti rozhodcovskej doložky a je v korelácii s rozhodovaním
súdov v analogických prípadoch. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol postup
prvostupňového súdu v súlade so zákonom, pokiaľ skúmal, či nejde o prípad uvedený v § 40
ods. 1 písm. a/ alebo b/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
č. 244/2002 Z.z.“). Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45
ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. správne vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zisťoval, či úverová zmluva
neobsahuje neprijateľnú podmienku. Prvostupňový súd dospel k správnemu názoru, že
v danom prípade má rozhodcovská doložka charakter nekalej podmienky, ktorá spôsobuje
v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa –
povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovskú doložku dôvodne považoval
za nekalú, a preto absolútne neplatnú. Aj odvolací súd poukázal na § 45 zákona č. 244/2002
Z.z., ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom, a v súvislosti
s tým konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou neplatnosťou.
V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie
je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa v danej veci
správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý
vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky. Správny je preto nielen záver súdu prvého stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný
titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, že žiadosť súdnej exekútorky
o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku).
Uvedené uznesenia – na podnet oprávnenej – napadol mimoriadnym dovolaním
generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Súdom vytkol,
že nesprávne posúdili charakter dojednania o rozhodcovskej doložke a dospeli k nesprávnemu
záveru, že ide o ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané. Povinný ako spotrebiteľ
pri uzavretí úverovej zmluvy podpisom zavŕšil svoj prejav vôle aj ohľadne rozhodcovskej
doložky; podpisom tiež potvrdil, že sa oboznámil so všeobecnými zmluvnými podmienkami
a aj s obsahom rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola teda dojednaná
individuálne. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 122 ods. 1, § 123 a § 153 ods. 1
O.s.p. a uviedol, že súdy mali v danom prípade vykonať dokazovanie zamerané na obstaranie
relevantných skutkových zistení, žiadne dokazovanie ale nevykonali a oprávnenej neumožnili
vyjadriť sa k otázke individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky. Tým oprávnenej
odňali možnosť konať pred súdom (§ 243e ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Generálny prokurátor
napokon poukázal na § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „zákon
č. 483/2001 Z.z.“) a súdom vytkol, že na toto ustanovenie vôbec neprihliadli, v dôsledku čoho
ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243e ods. 1
písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov žiadal napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnená sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrila.
Povinný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že si je vedomý svojho
záväzku a bude sa snažiť ho čím skôr vyrovnať.
Najvyšší súd (§ 10 ods. 3 O.s.p.) na základe mimoriadneho dovolania podaného včas
generálnym prokurátorom (§ 243g O.s.p.) na podnet účastníčky konania, preskúmal vec bez
nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p. a § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
V mimoriadnom dovolaní sa namieta, že v danom exekučnom konaní bola oprávnenej
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 243e ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti
pred súdom konať sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Generálny prokurátor uvádza, že k procesnej vade tejto povahy došlo nesprávnym
procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie o žiadosti súdnej
exekútorky, aby ju súd poveril vykonaním exekúcie.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov
pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Zo spisu nevyplýva,
že by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol
nesprávny a že by viedol k namietanej procesnej vade. K obdobným záverom dospel Najvyšší
súd vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia z 31. mája 2011 sp. zn.
1 Cdo 53/2011, z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011, z 27. februára 2012 sp. zn.
4 Cdo 11/2012, z 5. júna 2012 sp. zn. 5 Cdo 100/2012, z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012
a napokon z 22. februára 2012 sp. zn. 7 Cdo 7/2012). Tieto právne východiská najvyššieho
súdu boli už v minulosti (v iných prípadoch) posudzované Ústavným súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“), pričom z jeho strany nebol konštatovaný ich nesúlad
s Ústavou Slovenskej republiky (viď napríklad uznesenie z 27. júna 2012 sp. zn.
O procesnú vadu konania v zmysle § 243e ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým
zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia. Najvyšší súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako
aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku
rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu
(porovnaj R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade
rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu – povinný
skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci
toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok,
pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate
by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený
postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou
predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď tiež R 46/2012). V rámci daného
exekučného konania bol súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky (IV. ÚS 78/2011).
V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. z 24. apríla 2019 sp. zn. M.,
ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej 1 621,86 € s príslušenstvom
(vymedzeným bližšie vo výroku tohto rozsudku). V rozhodcovskom rozsudku sa uvádza, že
rozhodcovský súd má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom, pretože ide o spor
medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovaným ako zmluvnými stranami zmluvy
o úvere. Podľa bodu 9.2 obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek
spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., a.s., rozhodnutie ktorého bude pre
obidve zmluvné strany konečné a záväzné. Zmluvné dojednanie, na ktoré v uvedenej časti
poukázal označený rozhodcovský rozsudok, treba aj podľa názoru najvyššieho súdu
považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Keďže sa účastníci
dohodli, že všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy
nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či predmetné ustanovenie
nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom
č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd
konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny
predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade s uvedenou smernicou.
Najvyšší súd aj v danej veci zotrváva na svojej doterajšej interpretácii rozhodnutia
Súdneho dvoru Európskej únie C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL.
v. Christina Rodríguez Nogueira, v zmysle ktorého nerovný stav medzi spotrebiteľom
a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať
nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto súdnym dvorom
sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,
preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný. Najvyšší súd k tomu dodáva, že obdobné interpretačné
východiská vyjadril aj ústavný súd (viď napríklad jeho uznesenie z 19. októbra 2011 sp. zn.
V preskúmavanom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom
charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla
povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal
povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii
slabšej zmluvnej strany. Podľa čl. 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.
Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice
do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho
poriadku v čase pred uzatvorením zmluvy o úvere. I keď Občiansky zákonník v znení
účinnom v čase uzatvorenia tejto zmluvy neoznačoval zmluvy uzatvorené podľa iných
zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné zohľadniť, že nešlo o právnu úpravu taxatívneho
charakteru. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; ustanovenia
spotrebiteľských zmlúv, ktoré obsahujú neprijateľné podmienky, považuje Občiansky
zákonník za neplatné. Neplatným je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti riešiť
spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade bod 9.2. obchodných podmienok)
nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho,
že právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinným platne nedohodli na tom, že ich vzájomné
spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje
znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a neplatného zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť
založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej
proti povinnému vo veci sp. zn. M. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri R., a.s. Na základe toho najvyšší súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný
rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46
Exekučného poriadku).
Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ
súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,
nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 243e ods. 1
písm. a/ O.s.p.).
Pokiaľ ide o argumentáciu generálneho prokurátora týkajúcu sa aplikácie § 93b ods. 1
zákona č. 483/2001 Z.z., treba uviesť, že podľa tohto ustanovenia „Banky a pobočky
zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa
osobitného zákona; osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie
zákon č. 244/20012 Z.z. (ako celok) a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom
styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 510/202 Z.z.“).
Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona
(viď R 109/2011). Najvyšší súd preto pri výklade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal
na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil,
že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy
charakterizujúce každé rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských
súdov, štandardný priebeh rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia,
ako aj všeobecné predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že
ustanovenie § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu,
zohľadňujúcu individuálne postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom
je banka a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa
tohto ustanovenia sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo
prostredníctvom svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa
osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu
sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály
rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného
styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní
prevodov, b) vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi
elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných
prostriedkov.
Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (Poštovú
banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnému) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované:
a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami
spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis
nenasvedčuje tomu, že právna predchodkyňa oprávnenej takto postupovala. Z návrhu
na vykonanie exekúcie a jeho príloh, z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003 ani z verejne
dostupných údajov obchodného registra (viď www.orsk.sk) nevyplýva, že by sa rozhodcovská
doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým
rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné
zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol
ustanovený odlišným subjektom. Námietku, že právna predchodkyňa oprávnenej len plnila
svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke
v spotrebiteľskej zmluve, preto najvyšší súd považoval v danom prípade za nenáležitú.
Z dôvodov vyššie uvedených vyplýva, že v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo
k procesnej vade konania uvedenej v mimoriadnom dovolaní (§ 243f ods. l písm. a/ O.s.p.)
a tiež to, že napadnuté uznesenia nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f
ods. l písm. c/ O.s.p.). Keďže nevyšli najavo ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné
napadnuté rozhodnutie zrušiť (§ 243f ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p.), najvyšší súd mimoriadne
dovolanie zamietol (§ 243i a 243b ods. 1 O.s.p.).
Povinnosť nahradiť trovy konania má v konaní o mimoriadnom dovolaní ten, kto
podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.), v danom prípade
je ním oprávnená. Keďže povinný nepodal návrh na priznanie náhrady trov konania
o mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd mu túto náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. apríla 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková