Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3MCdo/15/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B. I., s.r.o. so sídlom

v B., IČO: X., proti povinnej R. C., naposledy bývajúcej v T., zastúpenej opatrovníčkou

O. M., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, o vymoženie 1 327,76 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniam

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júna 2011 sp. zn. a Okresného

súdu Revúca zo 14. júna 2010 č.k. -11, takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1 327,76 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 20. júla 2009 sp. zn. M. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Revúca

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Revúca uznesením zo 14. júna 2010 č.k. -11 zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že na

2

základe úverovej zmluvy z 2. augusta 2006 P. B., a.s. (právna predchodkyňa oprávnenej)

poskytla povinnej úver vo výške 40 000 Sk, ktorý sa povinná zaviazala splácať v 60 splátkach

po 1 216 Sk mesačne (ďalej len „úverová zmluva“). Súd prvého stupňa po preskúmaní

rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel

k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa

prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec

treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v

o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, že súčasťou úverovej zmluvy bola

rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov tohto právneho vzťahu

rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre

obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne, do úverových

zmluvných podmienok bola zaradená oprávnenou ešte pred uzavretím samotnej úverovej

zmluvy a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako

v rozhodcovskom konaní. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti

uvedenej doložky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/

Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že

rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná podmienka. Neplatná rozhodcovská doložka

nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý

oprávnená označila za exekučný titul. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. júna 2011

sp. zn. napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že

odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré

treba potvrdiť ( ). Napadnuté uznesenie bolo vydané na základe správneho

právneho posúdenia otázky platnosti rozhodcovskej doložky a je v korelácii s rozhodovaním

súdov v analogických prípadoch. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol postup

prvostupňového súdu v súlade so zákonom a pri posudzovaní exekučného titulu správne

vychádzal z ustanovení a a a a smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Prvostupňový súd dospel

3

k správnemu názoru, že v danom prípade má rozhodcovská doložka charakter nekalej

podmienky, ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu

v neprospech spotrebiteľa – povinného ( ). Rozhodcovskú

doložku dôvodne považoval za nekalú, a preto absolútne neplatnú. V takom prípade musí

exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul.

Odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa v danej veci správne posúdil rozhodcovský

rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc

na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Správny je preto

nielen záver súdu prvého stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/

Exekučného poriadku), ale aj záver, že žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie

exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Uvedené uznesenia – na podnet oprávnenej – napadol mimoriadnym dovolaním

generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Súdom vytkol,

že nesprávne posúdili charakter dojednania o rozhodcovskej doložke a dospeli k nesprávnemu

záveru, že ide o ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané. Povinná ako spotrebiteľka

pri uzavretí úverovej zmluvy podpisom zavŕšila svoj prejav vôle aj ohľadne rozhodcovskej

doložky; podpisom tiež potvrdila, že sa oboznámila so všeobecnými zmluvnými

podmienkami a aj s obsahom rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola teda

dojednaná individuálne. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 122 ods. 1, § 123 a § 153

ods. 1 a uviedol, že súdy mali v danom prípade vykonať dokazovanie zamerané

na obstaranie relevantných skutkových zistení, žiadne dokazovanie ale nevykonali

a oprávnenej neumožnili vyjadriť sa k otázke individuálneho dojednania rozhodcovskej

doložky. Tým oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom ( ).

Generálny prokurátor napokon poukázal na o B. a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len

„“) a súdom vytkol, že na toto ustanovenie vôbec neprihliadli,

v dôsledku čoho ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243e

ods. 1 písm. c/ ). Z týchto dôvodov žiadal napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnená ani povinná sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.

4

Najvyšší súd ( ) na základe mimoriadneho dovolania podaného včas

generálnym prokurátorom ( ) na podnet účastníčky konania, preskúmal vec bez

nariadenia pojednávania ( a ) a dospel k záveru, že

mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v , ak a/ v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

V mimoriadnom dovolaní sa namieta, že v danom exekučnom konaní bola oprávnenej

odňatá možnosť konať pred súdom ( ). Pod odňatím možnosti

pred súdom konať sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Generálny prokurátor uvádza, že k procesnej vade tejto povahy došlo nesprávnym

procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie o žiadosti súdneho

exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov

5

pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Zo spisu nevyplýva, že

by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny

a že by viedol k namietanej procesnej vade. K obdobným záverom dospel Najvyšší súd

vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia z 31. mája 2011 sp. zn. ,

z 9. februára 2012 sp. zn. , z 27. februára 2012 sp. zn. ,

z 5. júna 2012 sp. zn. , z 21. marca 2012 sp. zn. a napokon

z 22. februára 2012 sp. zn. ). Tieto právne východiská najvyššieho súdu boli

už v minulosti (v iných prípadoch) posudzované Ústavným súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“), pričom z jeho strany nebol konštatovaný ich nesúlad s

Slovenskej republiky (viď napríklad uznesenie z 27. júna 2012 sp. zn. ).

O procesnú vadu konania v zmysle v spojení s

písm. f/ ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým

zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia. Najvyšší súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona

č. ). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,

je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov ( ).

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady

ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

6

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako

aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku

rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu

(porovnaj R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade

rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu – povinný

skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci

toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok

(porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok,

pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate

by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou

predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal

rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný

súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď tiež R 46/2012). V rámci daného

exekučného konania bol súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní

7

ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne

účinky ().

V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. z 20. júla 2019 sp. zn. M.,

ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej 1 327,76 € s príslušenstvom

(vymedzeným bližšie vo výroku tohto rozsudku). V rozhodcovskom rozsudku sa uvádza, že

rozhodcovský súd má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom, pretože ide o spor

medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovanou ako zmluvnými stranami zmluvy

o úvere. Podľa bodu 9.2 obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek

spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., a.s., rozhodnutie ktorého bude pre

obidve zmluvné strany konečné a záväzné. Zmluvné dojednanie, na ktoré v uvedenej časti

poukázal označený rozhodcovský rozsudok, treba aj podľa názoru najvyššieho súdu

považovať za rozhodcovskú doložku ( ). Keďže sa účastníci

dohodli, že všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy

nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či predmetné ustanovenie

nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola

implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom

č. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov (do ustanovenia až ). Najvyšší súd

konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny

predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade s uvedenou smernicou.

Najvyšší súd aj v danej veci zotrváva na svojej doterajšej interpretácii rozhodnutia

Súdneho dvoru Európskej únie C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL.

v. Christina Rodríguez Nogueira, v zmysle ktorého nerovný stav medzi spotrebiteľom

a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať

nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto súdnym dvorom

sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

8

zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný. Najvyšší súd k tomu dodáva, že obdobné interpretačné

východiská vyjadril aj ústavný súd (viď napríklad jeho uznesenie z 19. októbra 2011 sp. zn.

).

V preskúmavanom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom

charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla

povinnej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala

povinná ako spotrebiteľka, ktorá bola pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii

slabšej zmluvnej strany. Podľa čl. 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná

pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.

Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice

do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho

poriadku v čase pred uzatvorením zmluvy o úvere. I keď v znení

účinnom v čase uzatvorenia tejto zmluvy neoznačoval zmluvy uzatvorené podľa iných

zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné zohľadniť, že nešlo o právnu úpravu taxatívneho

charakteru. Podľa spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; ustanovenia

spotrebiteľských zmlúv, ktoré obsahujú neprijateľné podmienky, považuje Občiansky

zákonník za neplatné. Neplatným je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti riešiť

spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade bod 9.2. obchodných podmienok)

nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho,

že právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinnou platne nedohodli na tom, že ich vzájomné

9

spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje

znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle

a neplatného zmluvného dojednania ( ) nemohla byť

založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej

proti povinnej vo veci sp. zn. M. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

R., a.s. Na základe toho najvyšší súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný

rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46

Exekučného poriadku).

Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ

súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,

nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 243e ods. 1

písm. a/ ).

Pokiaľ ide o argumentáciu generálneho prokurátora týkajúcu sa aplikácie § 93b ods. 1

, treba uviesť, že podľa tohto ustanovenia „Banky a pobočky

zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté

v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona;

osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie 2

Z.z. (ako celok) a tiež o platobnom styku a o doplnení

a zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 510/202 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá

síce normatívny charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Najvyšší

súd preto pri výklade vzal na zreteľ právne predpisy, na

ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že je

právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé

rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný

priebeh rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné

predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1

má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne

postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom

spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky

10

a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového

združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave;

štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67

ods. 2 stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný

rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími

inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov, b) vydavateľmi elektronických

platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických platobných prostriedkov pri

vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov.

Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (P. B.,

a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované:

a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami

spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis

nenasvedčuje tomu, že právna predchodkyňa oprávnenej takto postupovala. Z návrhu

na vykonanie exekúcie a jeho príloh, z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003 ani z verejne

dostupných údajov obchodného registra (viď www.orsk.sk) nevyplýva, že by sa rozhodcovská

doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým

rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné

zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol

ustanovený odlišným subjektom. Námietku, že právna predchodkyňa oprávnenej len plnila

svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke

v spotrebiteľskej zmluve, preto najvyšší súd považoval v danom prípade za nenáležitú.

Z dôvodov vyššie uvedených vyplýva, že v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo

k procesnej vade konania uvedenej v mimoriadnom dovolaní ( ods. l písm. a/ )

a tiež to, že napadnuté uznesenia nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f

ods. l písm. c/ ). Keďže nevyšli najavo ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné

napadnuté rozhodnutie zrušiť ( a ), najvyšší súd mimoriadne

dovolanie zamietol ( a 243b ods. 1 ).

Povinnosť nahradiť trovy konania má v konaní o mimoriadnom dovolaní ten, kto

podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania ( ), v danom prípade

11

je ním oprávnená. Keďže povinná nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania

o mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd jej túto náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. apríla 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková