Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
db6/387726.f611cc.pdf
PDF · 133.12 KB
No categories available
3MCdo/15/2012
Najvyšší súd 3 MCdo 15/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B. I., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., proti povinnej R. C., naposledy bývajúcej v T., zastúpenej opatrovníčkou
O. M., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, o vymoženie 1 327,76 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4 Er 812/2009,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniam
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júna 2011 sp. zn. 15 CoE 161/2011 a Okresného
súdu Revúca zo 14. júna 2010 č.k. 4 Er 812/2009-11, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 327,76 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 20. júla 2009 sp. zn. M. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Revúca
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Revúca uznesením zo 14. júna 2010 č.k. 4 Er 812/2009-11 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že na
základe úverovej zmluvy z 2. augusta 2006 P. B., a.s. (právna predchodkyňa oprávnenej)
poskytla povinnej úver vo výške 40 000 Sk, ktorý sa povinná zaviazala splácať v 60 splátkach
po 1 216 Sk mesačne (ďalej len „úverová zmluva“). Súd prvého stupňa po preskúmaní
rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel
k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa
prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec
treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, že súčasťou úverovej zmluvy bola
rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov tohto právneho vzťahu
rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre
obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne, do úverových
zmluvných podmienok bola zaradená oprávnenou ešte pred uzavretím samotnej úverovej
zmluvy a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako
v rozhodcovskom konaní. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti
uvedenej doložky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/
Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že
rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná podmienka. Neplatná rozhodcovská doložka
nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý
oprávnená označila za exekučný titul. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. júna 2011
sp. zn. 15 CoE 161/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré
treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Napadnuté uznesenie bolo vydané na základe správneho
právneho posúdenia otázky platnosti rozhodcovskej doložky a je v korelácii s rozhodovaním
súdov v analogických prípadoch. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol postup
prvostupňového súdu v súlade so zákonom a pri posudzovaní exekučného titulu správne
vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Prvostupňový súd dospel
k správnemu názoru, že v danom prípade má rozhodcovská doložka charakter nekalej
podmienky, ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa – povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovskú
doložku dôvodne považoval za nekalú, a preto absolútne neplatnú. V takom prípade musí
exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul.
Odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa v danej veci správne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc
na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Správny je preto
nielen záver súdu prvého stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku), ale aj záver, že žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie
exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Uvedené uznesenia – na podnet oprávnenej – napadol mimoriadnym dovolaním
generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Súdom vytkol,
že nesprávne posúdili charakter dojednania o rozhodcovskej doložke a dospeli k nesprávnemu
záveru, že ide o ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané. Povinná ako spotrebiteľka
pri uzavretí úverovej zmluvy podpisom zavŕšila svoj prejav vôle aj ohľadne rozhodcovskej
doložky; podpisom tiež potvrdila, že sa oboznámila so všeobecnými zmluvnými
podmienkami a aj s obsahom rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola teda
dojednaná individuálne. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 122 ods. 1, § 123 a § 153
ods. 1 O.s.p. a uviedol, že súdy mali v danom prípade vykonať dokazovanie zamerané
na obstaranie relevantných skutkových zistení, žiadne dokazovanie ale nevykonali
a oprávnenej neumožnili vyjadriť sa k otázke individuálneho dojednania rozhodcovskej
doložky. Tým oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 243e ods. 1 písm. a/ O.s.p.).
Generálny prokurátor napokon poukázal na § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o B. a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len
„zákon č. 483/2001 Z.z.“) a súdom vytkol, že na toto ustanovenie vôbec neprihliadli,
v dôsledku čoho ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243e
ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov žiadal napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnená ani povinná sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd (§ 10 ods. 3 O.s.p.) na základe mimoriadneho dovolania podaného včas
generálnym prokurátorom (§ 243g O.s.p.) na podnet účastníčky konania, preskúmal vec bez
nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p. a § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
V mimoriadnom dovolaní sa namieta, že v danom exekučnom konaní bola oprávnenej
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 243e ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti
pred súdom konať sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Generálny prokurátor uvádza, že k procesnej vade tejto povahy došlo nesprávnym
procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie o žiadosti súdneho
exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov
pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Zo spisu nevyplýva, že
by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny
a že by viedol k namietanej procesnej vade. K obdobným záverom dospel Najvyšší súd
vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia z 31. mája 2011 sp. zn. 1 Cdo 53/2011,
z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011, z 27. februára 2012 sp. zn. 4 Cdo 11/2012,
z 5. júna 2012 sp. zn. 5 Cdo 100/2012, z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a napokon
z 22. februára 2012 sp. zn. 7 Cdo 7/2012). Tieto právne východiská najvyššieho súdu boli
už v minulosti (v iných prípadoch) posudzované Ústavným súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“), pričom z jeho strany nebol konštatovaný ich nesúlad s Ústavou
Slovenskej republiky (viď napríklad uznesenie z 27. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 332/2012).
O procesnú vadu konania v zmysle § 243e ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým
zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia. Najvyšší súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako
aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku
rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu
(porovnaj R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade
rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu – povinný
skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci
toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok,
pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate
by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený
postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou
predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď tiež R 46/2012). V rámci daného
exekučného konania bol súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky (IV. ÚS 78/2011).
V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. z 20. júla 2019 sp. zn. M.,
ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej 1 327,76 € s príslušenstvom
(vymedzeným bližšie vo výroku tohto rozsudku). V rozhodcovskom rozsudku sa uvádza, že
rozhodcovský súd má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom, pretože ide o spor
medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovanou ako zmluvnými stranami zmluvy
o úvere. Podľa bodu 9.2 obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek
spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., a.s., rozhodnutie ktorého bude pre
obidve zmluvné strany konečné a záväzné. Zmluvné dojednanie, na ktoré v uvedenej časti
poukázal označený rozhodcovský rozsudok, treba aj podľa názoru najvyššieho súdu
považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Keďže sa účastníci
dohodli, že všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy
nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či predmetné ustanovenie
nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom
č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd
konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny
predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade s uvedenou smernicou.
Najvyšší súd aj v danej veci zotrváva na svojej doterajšej interpretácii rozhodnutia
Súdneho dvoru Európskej únie C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL.
v. Christina Rodríguez Nogueira, v zmysle ktorého nerovný stav medzi spotrebiteľom
a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať
nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto súdnym dvorom
sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,
preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný. Najvyšší súd k tomu dodáva, že obdobné interpretačné
východiská vyjadril aj ústavný súd (viď napríklad jeho uznesenie z 19. októbra 2011 sp. zn.
V preskúmavanom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom
charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla
povinnej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala
povinná ako spotrebiteľka, ktorá bola pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii
slabšej zmluvnej strany. Podľa čl. 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.
Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice
do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho
poriadku v čase pred uzatvorením zmluvy o úvere. I keď Občiansky zákonník v znení
účinnom v čase uzatvorenia tejto zmluvy neoznačoval zmluvy uzatvorené podľa iných
zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné zohľadniť, že nešlo o právnu úpravu taxatívneho
charakteru. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; ustanovenia
spotrebiteľských zmlúv, ktoré obsahujú neprijateľné podmienky, považuje Občiansky
zákonník za neplatné. Neplatným je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti riešiť
spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade bod 9.2. obchodných podmienok)
nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho,
že právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinnou platne nedohodli na tom, že ich vzájomné
spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje
znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a neplatného zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť
založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej
proti povinnej vo veci sp. zn. M. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
R., a.s. Na základe toho najvyšší súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný
rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46
Exekučného poriadku).
Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ
súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,
nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 243e ods. 1
písm. a/ O.s.p.).
Pokiaľ ide o argumentáciu generálneho prokurátora týkajúcu sa aplikácie § 93b ods. 1
zákona č. 483/2001 Z.z., treba uviesť, že podľa tohto ustanovenia „Banky a pobočky
zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona;
osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/20012
Z.z. (ako celok) a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení
a zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 510/202 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá
síce normatívny charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Najvyšší
súd preto pri výklade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy, na
ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je
právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé
rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný
priebeh rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné
predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne
postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom
spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky
a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového
združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave;
štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67
ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný
rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími
inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov, b) vydavateľmi elektronických
platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických platobných prostriedkov pri
vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov.
Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (P. B.,
a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované:
a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami
spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis
nenasvedčuje tomu, že právna predchodkyňa oprávnenej takto postupovala. Z návrhu
na vykonanie exekúcie a jeho príloh, z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003 ani z verejne
dostupných údajov obchodného registra (viď www.orsk.sk) nevyplýva, že by sa rozhodcovská
doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým
rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné
zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol
ustanovený odlišným subjektom. Námietku, že právna predchodkyňa oprávnenej len plnila
svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke
v spotrebiteľskej zmluve, preto najvyšší súd považoval v danom prípade za nenáležitú.
Z dôvodov vyššie uvedených vyplýva, že v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo
k procesnej vade konania uvedenej v mimoriadnom dovolaní (§ 243f ods. l písm. a/ O.s.p.)
a tiež to, že napadnuté uznesenia nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f
ods. l písm. c/ O.s.p.). Keďže nevyšli najavo ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné
napadnuté rozhodnutie zrušiť (§ 243f ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p.), najvyšší súd mimoriadne
dovolanie zamietol (§ 243i a 243b ods. 1 O.s.p.).
Povinnosť nahradiť trovy konania má v konaní o mimoriadnom dovolaní ten, kto
podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.), v danom prípade
je ním oprávnená. Keďže povinná nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania
o mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd jej túto náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. apríla 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková