Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 1/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2018 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka

(sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana Ľalíka,

Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza podľa

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu

Slovenskej republiky týkajúcich sa kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420

a v znení neskorších predpisov

prijal toto

s t a n o v i s k o :

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie vo veci vedenej pod sp. zn.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-17 z 12. decembra 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti Slovak Telekom, a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť účastníkov konania

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. augusta 2016 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 9. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). Vo zvyšnej časti

sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a návrhu

sťažovateľa na odloženie vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Svidník (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -112 z 29. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 4. augusta 2016 nevyhovel.

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že okresný súd uznesením č. k.

-112 z 29. septembra 2015 povolil obnovu konania vedeného na okresnom

súde pod sp. zn. , v ktorom okresný súd zaviazal odporkyňu na zaplatenie

sumy 498,33 eur s prísl. sťažovateľovi.

Keďže sťažovateľ zastával názor, že dôvody na povolenie obnovy konania nie sú

dané (návrh bol podaný oneskorene a súd prvej inštancie sa s jeho právnymi argumentmi

nevysporiadal), proti rozhodnutiu sa odvolal.

Krajský súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, pričom sa podľa sťažovateľa

taktiež nevysporiadal s jeho argumentáciou a rozhodol aj v rozpore s rozhodovacou praxou

dovolacieho súdu.

Sťažovateľ preto podal proti rozhodnutiu krajského súdu z dôvodov podľa § 421

ods. 1 písm. a) a v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „“ alebo „CSP“) dovolanie.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol podľa ako procesne

neprípustné.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„8. V danom prípade žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje

z ustanovenia a zároveň aj z ustanovenia .

9. Z ustanovení , ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva

jednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle

, ako aj v zmysle .

10. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorého právny názor

je pre senáty najvyššieho súdu záväzný ( veta prvá ), v uznesení z 19. apríla

2017 sp. zn. dospel k záveru, že kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania

v zmysle a je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody

prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska . Ak sú

v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací

súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti

dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste.

11. Najvyšší súd, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí

veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobkyne len podľa ustanovenia § 420 písm.

f/ (nezaoberal sa teda prípustnosťou jej dovolania z hľadiska

).“

3. V podanej sťažnosti sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť

napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu z dôvodu, že tieto sa vo svojich

rozhodnutiach nevysporiadali s argumentmi sťažovateľa. Vo vzťahu k napadnutému

postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namietal, že krajský súd sa nesprávne

a nekriticky stotožnil so zisteniami okresného súdu bez toho, aby sa vysporiadal

s argumentmi sťažovateľa v odvolaní, že nezopakoval a nedoplnil dokazovanie, i keď to

bolo potrebné, a že nezohľadnil verejný záujem a s tým súvisiacu potrebu nariadiť

pojednávanie.

Podstatnú časť sťažnosti však tvorí námietka arbitrárnosti a nezákonnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa bez toho,

aby sa zaoberal prípustnosťou a dovolacím dôvodom podľa , a to

i napriek tomu, že sťažovateľ ako dovolací dôvod primárne uviedol rozpor napadnutého

uznesenia krajského súdu, ako aj okresného súdu s ustálenou rozhodovacou praxou

dovolacieho súdu. Sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý nepripúšťa

súbežné uplatnenie viacerých dôvodov prípustnosti dovolania a ktorý pri uplatnení

viacerých dovolacích dôvodov prihliada na dôvod uvedený v

v prednejšom poradí ako na ten, ktorý ako najzávažnejší uvedie dovolateľ.

Ako pochybenie zo strany najvyššieho súdu vníma sťažovateľ aj nesprávne

posúdenie neexistencie dôvodu podľa aj tým, že najvyšší súd

nereagoval na argumentáciu sťažovateľa, že ani okresný súd, ani krajský súd neprihliadli na

nepreukázanie zachovania lehoty na podanie návrhu na obnovu konania zo strany žalovanej.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť

prijal na ďalšie konanie, rozhodol o dočasnom opatrení, odložil vykonateľnosť uznesenia

okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti

a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv (bod 1) napadnutými uzneseniami

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, tieto napadnuté uznesenia zrušil, vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu.

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd vo svojom

stanovisku č. k. -1 z 22. januára 2018, ktorý v podstatnom uviedol:

«4. Rekodifikácia zmenila koncepciu dovolania, ale úspešnosť dovolania je aj

naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí spĺňať podmienky prípustnosti, zároveň

musí byť daný jeden z dovolacích dôvodov. Na rozdiel od odvolania podmienky prípustnosti

dovolania podľa ustanovenia (predtým ) sú nielen dôvodmi

(podmienkami) prípustnosti, ale aj jedným z dovolacích dôvodov podľa

(predtým ). Rovnaký postup posudzovania dovolania, t. j. najskôr

prípustnosť, až následne dôvody dovolania, existoval aj za predchádzajúcej právnej úpravy.

Nová právna úprava na tejto koncepcii teda nič nezmenila. Aj predchádzajúca právna

úprava pripúšťala prípustnosť dovolania z dôvodov zmätočnosti, ako aj z iných dôvodov.

Rovnako, ak dovolací súd zistil existenciu vady zmätočnosti, rozhodnutie zrušil

a nesprávnym právnym posúdením sa už nezaoberal. Zásadná koncepčná zmena sa preto

netýka problému kumulatívneho uplatnenie oboch dovolacích dôvodov, a preto tento dôvod

nesvedčí vylúčeniu kumulácie.

4.2. Ustanovenie uvádza náležitosti dovolania, ale vymedzenie podmienok

prípustnosti nie je náležitosťou dovolania. Pri dôvodoch zmätočnosti, t. j. podmienkach

prípustnosti podľa ich dovolateľ uvádza v rámci dovolacích dôvodov, keďže sú

totožné s podmienkami prípustnosti ( a ). Okrem toho súd je síce dôvodmi

dovolania viazaný ( ), ale aj v dovolacom konaní platí, že súd musí skúmať ex offo

podmienky konania, dovolacieho (§ 438 v spojení s § 161,t. j. väčšinu vád zmätočnosti). Súd

je viazaný iba dôvodmi dovolania, nie je však viazaný vymedzením prípustnosti dovolania

(pokiaľ to dovolania nad rámec zákonných požiadaviek obsahuje). Len súd je oprávnený

skúmať prípustnosť dovolania. Rámec prípustnosti dovolania tak určuje ,

a následne až 423 . Zákon stanovuje, proti ktorým rozhodnutiam je dovolanie

prípustné, dovolací súd nemôže také dovolanie odmietnuť len preto, že dovolateľ

prípustnosť odvodzuje z oboch v zákone vymedzených dôvodov.

4.2.1. Ustanovenie týkajúce sa zastúpenia dovolateľa advokátom bolo

nahradené a . Najpodstatnejšia zmena však spočíva v tom, že dovolanie

musí byť spísané advokátom. Dôvodom boli problémy súvisiace s postupom dovolacieho

súdu v prípade, ak strana podala dovolanie bez zastúpenia advokátom. Strana musela byť

poučená a vyzvaná na odstránenie tejto vady, konanie sa zbytočne predlžovalo.

Jednoznačne však zmena nesúvisela (a ani znenie zákona tomu nenasvedčuje) s

povinnosťou dovolateľa už vo fáze písania dovolania zvoliť jeden z dôvodov prípustnosti.

4.3. Veľký senát ako tretí dôvod svojho rozhodnutia uviedol princíp hospodárnosti

dovolacieho konania. Aj tento dôvod (tak ako predošlé dva) predstavuje v konečnom

dôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.

4.3.1. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (DRGONEC, J.

. Teória a prax. Bratislava: C.H. Beck, 2015, s. 855.)

4.3.2. ESĽP vo viacerých rozhodnutiach zaoberal právom na prístup k súdu. Napr.

vo veci Rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985,

sťažnosť č. 8225/78, bod 58. Uvádza „Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym

procesnoprávnym obmedzeniam a formalitám, no iba pri zachovaní jeho podstaty a pri

rešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do

takej miery, že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby

konkrétne obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné.“

4.3.3. Proti právnemu formalizmu, presadzujúc súčasne myšlienku materiálnej

ochrany strany sporu sa stavia aj Ústavný súd Slovenskej republiky: „Všeobecný súd musí

vykladať a používať citované ustanovenie v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný

súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ). Občianske súdne konanie sa

musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie

a rozvíjanie ( ). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov

občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do

procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona

alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými

princípmi spravodlivého procesu. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.

z 26.9.2002).»

Z týchto dôvodov zaujal najvyšší súd názor, že sťažovateľom označené práva,

ktorých porušenie namieta, boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené.

6. Otázkou, ktorá je predmetom konania o zjednotení odchylných právnych názorov,

je v tomto prípade tá, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu

ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené

dôvody prípustnosti podľa ustanovenia , ako aj , dovolací súd sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska

, a ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené

až f) , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto

ustanovení uvedená na prednejšom mieste.

7. V súvislosti s prípravou rozhodnutia vo veci samej I. senát ústavného súdu zistil,

že II. senát ústavného súdu sa s nastolenou právnou otázkou vo svojom uznesení č. k.

-14 z 3. augusta 2017 už zaoberal, pričom právny záver, ktorý II. senát

v dotknutom uznesení formuloval, je odlišný od toho, ktorý v súčasnosti zastáva I. senát

ústavného súdu v ním prejednávanej veci. Kvôli poriadku je potrebné uviesť, že teraz

preskúmavaná právna otázka bola prítomná aj v iných predchádzajúcich rozhodnutiach

ústavného súdu (napr. , a pod.).

II.

Konanie vo veci vedenej pod sp. zn.

8. Uznesením č. k. -14 z 3. augusta 2017 bola sťažnosť sťažovateľky,

ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júna

2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 12. septembra 2016,

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Napadnutým uznesením najvyšší súd rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho

neprípustnosť, keďže vadu v zmysle nezistil a vadou podľa

písm. b) sa nezaoberal, poukazujúc na právny záver veľkého senátu najvyššieho súdu

vyjadrený v uznesení sp. zn. z 19. apríla 2017, podľa ktorého je neprípustné,

aby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti dovolania zároveň

podľa aj . Ak napriek tomu dovolateľ uvedie, že jeho dovolanie je

prípustné podľa a tiež , dovolací súd sa obmedzí na posúdenie prípustnosti

dovolania iba podľa ustanovenia .

9. Ústavný súd vo svojom uznesení č. k. -14 z 3. augusta 2017

v súvislosti s právnym záverom vyjadreným v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. júna 2017 uviedol:

«7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravoval v čase podania dovolania .

7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako

si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach (porov. ). Rovnako

ústavný súd v minulosti rešpektoval výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastavil najvyšší

súd. To sa týkalo aj dovolacieho dôvodu podľa (odňatie možnosti

konať pred súdom). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

). Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku.“

7.3 Ústavný súd v súvislosti s rovnako ako najvyšší

súd poukazuje na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn.

z 19. apríla 2017, podľa ktorého:

„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

je neprípustná.

46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na

posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska .

46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/

až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto

ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“

7.4 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by

nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.

7.5 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ

závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú

zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd

nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na

základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

7.6 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľkinej veci v napadnutom uznesení

zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

7.7 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.»

10. Druhý senát ústavného súdu teda v citovanom uznesení nepovažoval právny

názor vyslovený v napadnutom uznesení najvyššieho súdu týkajúci sa tzv. zákazu

kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania za ústavne neudržateľný.

III.

Relevantná právna úprava

11. Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,

a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade

s , verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento

zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred

zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie,

a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

Podľa výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto

zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.

Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to

zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú

subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu

a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

Podľa v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých

dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh).

Podľa dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým,

že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty

na podanie dovolania.

IV.

Právny názor, ku ktorému dospel I. senát ústavného súdu vo veci vedenej pod

sp. zn.

12. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej aj „veľký

senát“) vo svojom uznesení sp. zn. z 19. apríla 2017 vyslovil právny názor,

podľa ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na

posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska . Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré

vady zmätočnosti uvedené v až f) , dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska

existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na

prednejšom mieste.

Veľký senát pri riešení otázky, či prípustnosť dovolania možno vyvodzovať popri

sebe z a , využil interpretačné pravidlo zakotvené v ,

ktorý upravuje, ako má súd postupovať v prípade, ak sa právna vec nedá prejednať

a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia zákona ani na základe analógie. Podľa

tohto článku súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol

sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy,

na ktorých spočíva tento zákon, tak aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných

vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax

najvyšších súdnych autorít.

Pri formulovaní svojho právneho názoru vychádzal najvyšší súd z toho, že právna

úprava dovolania a dovolacieho konania prešla prijatím nového procesného kódexu

zásadnou koncepčnou zmenou. Na základe teoretických

úvah, doterajších skúseností súdnej praxe a na základe rozhodovacej činnosti Európskeho

súdu pre ľudské práva boli určené dve základné úlohy, ktoré má dovolanie plniť. Prvá úloha

spočíva v náprave najzávažnejších procesných pochybení a druhá v riešení otázok

zásadného právneho významu. Podľa názoru veľkého senátu je dovolanie upravené tak, aby

bolo spôsobilé plniť obe tieto úlohy. To však neplatí v konkrétnom civilnom sporovom

konaní, kde môže dovolanie plniť vždy len jednu z vymedzených úloh. Súbežné plnenie

oboch týchto úloh v jednom dovolacom konaní je podľa názoru veľkého senátu vylúčené,

a je preto na dovolateľovi, aby sa rozhodol, ktorú z týchto úloh má ním podané dovolanie

plniť.

Veľký senát poukázal tiež na sprísnenú úpravu náležitostí dovolania, ktorá okrem

iného vyžaduje, aby bol dovolateľ, ktorý nemá právnické vzdelanie, v dovolacom konaní

zastúpený advokátom, ale aby už samotné dovolanie bolo spísané advokátom (§ 429 ods. 1

). Zákonodarca tým reagoval na poznatky doterajšej súdnej praxe, v ktorej sa neustále

vyskytovali dovolania, v ktorých dovolatelia vyvodzovali hypotetické dôvody prípustnosti

dovolania a súbežne namietali všetky právnou úpravou predpokladané dôvody prípustnosti

dovolania, pričom neraz bolo zrejmé, že dovolanie nie je podávané s istotou, ale len „pre

istotu“. Nová právna úprava chce preto zabrániť tomu, aby boli podávané dovolania, ktoré

sledujú ciele nezodpovedajúce povahe a účelu dovolacieho konania.

Ďalším argumentom, ktorý veľký senát použil v rámci zdôvodnenia svojho právneho

názoru, je princíp hospodárnosti konania, ktorý stavia nad dispozičný princíp, keď uvádza,

že dispozičný princíp sa v dovolacom konaní výrazne oslabuje v prospech princípu

procesnej ekonómie.

13. I. senát ústavného súdu rozhodujúci vo veci sp. zn. sa

s vysloveným právnym názorom veľkého senátu nestotožňuje a konštatuje, že v dovolacom

konaní je de lege lata prípustná kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia a ustanovenia .

14. V normatívnych ustanoveniach ( až )

sú uvedené podmienky, za splnenia ktorých je dovolanie prípustné. Ustanovenia § 420 až

upravujú prípustný predmet dovolania. Ustanovenie taxatívne

vymedzuje prvú skupinu podmienok prípustnosti dovolania tzv. dôvody zmätočnosti

a v ustanovení je upravená druhá skupina podmienok prípustnosti, ktoré tvoria

prípady, v ktorých ide o otázky zásadného právneho významu. Z textu zákona vyplýva, že

pri vymedzení podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia je možné

dovolanie odôvodniť iba vadami zmätočnosti taxatívne uvedenými v tomto ustanovení a pri

dovolaní prípustnom podľa ustanovenia je možné podľa ako dovolací

dôvod namietať iba nesprávne právne posúdenie veci.

15. Z uvedeného vyplýva, že rekodifikácia síce zmenila koncepciu dovolania, ale

úspešnosť dovolania je aj naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí aj naďalej

spĺňať podmienky prípustnosti a zároveň musí byť daný jeden z dovolacích dôvodov.

Rovnaký postup pri posudzovaní dovolania sa uplatňoval aj za predchádzajúcej právnej

úpravy, a teda v tomto smere nová právna úprava na tejto koncepcii nič nezmenila.

16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je

v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri

rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je

určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

18. Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že

dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421

). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej

úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)

zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález

ústavného súdu sp. zn. ).

21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy ( ), za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.,

. Bratislava : C.H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak

žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že

právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body

35 ‒36).

Existencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak

hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti

dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým

právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.

V.

24. Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru

vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na

zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení

odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením

pléna ústavného súdu.

25. Vzhľadom na skutočnosť, že I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou (rozhodovaním o sťažnosti vo veci vedenej pod sp. zn.

) dospel k právnemu názoru, ktorý je odchylný od právneho názoru II. senátu

vysloveného vo veci vedenej pod sp. zn. , predložil pred rozhodnutím

v dotknutej veci plénu ústavného súdu podľa návrh stanoviska

na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu v znení:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

26. Plénum ústavného súdu predložený návrh stanoviska schválilo a v tomto znení ho

uviedlo aj vo výroku tohto uznesenia. Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej

vety pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto

uznesením ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2018