Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 512/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. júna

2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 12. septembra 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 12. septembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom č. k. -528 z 3. decembra 2014

zamietol návrh, ktorým sa sťažovateľka ako navrhovateľka domáhala proti Slovenskej

republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), ako odporkyni

zaplatenia sumy 3 141,06 € s prísl. predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou

PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „družstvo“)

a obchodníka s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. (ďalej len „obchodník

s cennými papiermi“). Sťažovateľka svoj návrh odvodzovala zo skutočnosti, že v máji 2010

sa dozvedela, že obchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť,

že družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že z tohto

dôvodu družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľkou zverených prostriedkov

družstvu vrátane ich zhodnotenia. Sťažovateľka uvádzala, že peňažné prostriedky do

družstva vkladala výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že družstvo a aj obchodník

s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS, a teda že bude

zabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jej peňažné prostriedky,

ale budú aj zhodnotené v garantovanej výške.

2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v úvode odôvodnenia uviedol:

„Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe

zistil správne skutkový stav veci a vec po právnej stránke správne posúdil. Súd prvej

inštancie napadnutý rozsudok podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa

stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku ( ).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že sa

stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný

postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou

Družstva. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého

rozsudku. Nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva

ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah

tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3

(novela vykonaná

Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt

malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od

1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež

povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4

bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená

až od 1.1. 2009 na základe novelizovaného ust. (novela

vykonaná ). Počas celej doby od vyhlásenia

verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov

v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt ( pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák.

č. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt a teda ani

Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných

subjektov (napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Preto tieto

neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad

finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa

platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle

ust. § až 130 V tejto súvislosti treba poukázať na to, že

žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší

alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák.

č. v znení platnom do 21. 7. 2013; až 130 boli zo

Z. z. vypustené novelou vykonanou účinným dňa 22. 7. 2013).

Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky

Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj

pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva

nemala vedomosť.

Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9

, ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou

bankou Slovenska.

K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvého

stupňa, ktorý podľa žalobkyne na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi

predpísaným spôsobom, odvolací súd uvádza, že právni zástupcovia účastníkov konania na

pojednávaní dňa 3. 12. 2014 zhodne vyhlásili, že je im známy obsah všetkých listinných

dôkazov, ktoré sú založené v spise a netrvajú na tom, aby ich súd prvého stupňa čítal, resp.

aby oboznamoval ich obsah. K tomu odvolací súd dodáva, že na súd prvého stupňa bolo

podaných niekoľko stoviek obdobných žalôb (žaloby bývalých členov Družstva

domáhajúcich sa proti štátu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

NBS), pričom vo všetkých týchto veciach sú v spisoch založené tie isté listinné dôkazy.

Je preto celkom nepochybné, že obsah týchto listinných dôkazov je právnym zástupcom

oboch účastníkov dobre známy; pritom Advokátska kancelária Futej & Partners, spol.

s r. o. zastupuje vo všetkých veciach žalobcov - bývalých členov Družstva. Okrem toho, nie

je podľa názoru odvolacieho súdu možné zohľadniť v prospech žalobkyne postup jej

právneho zástupcu, ktorý na jednej strane na pojednávaní netrval na čítaní, resp.

oboznamovaní obsahu listinných dôkazov z dôvodu, že ich obsah pozná a na druhej strane

potom v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa sa tým, že nepostupoval striktne podľa

, dopustil procesného pochybenia.“

2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

s tým, že dovolanie je prípustné podľa ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b)

. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že dovolanie odmietol, a to s tým záverom, že:

«Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnutím z 19. apríla 2017

sp.zn. dospel k záväznému právnemu názoru ( ), že je

neprípustné, aby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti

dovolania zároveň podľa aj . Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ uvedie, že

jeho dovolanie je prípustné podľa a tiež , dovolací súd sa obmedzí na

posúdenie prípustnosti dovolania iba podľa ustanovenia až f/ .

S ohľadom na vyššie uvedené sa najvyšší súd ďalej zaoberal len vadami § 420

písm. f/ , ktoré dovolateľ namietal v podanom dovolaní.

v uvádza, že dovolateľ má dovolací dôvod podľa ustanovenia

vymedziť tak, že uvedie v čom táto vada spočíva. Zákon teda kladie na vymedzenie takéhoto

dovolacieho dôvodu prísne kvalitatívne nároky, čo súvisí aj s požiadavkou povinného

zastúpenia. Dovolateľ je povinný presne označiť vady, ak ich tvrdí podľa

a uviesť, v čom spočívajú, v nesplnení ktorej z podmienok konania, ktorých následkom je

zmätočnosť rozhodnutia. ...

Zo zásady, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v

zmysle “, vychádza zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna

veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §

241 ods. 2 písm. b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/

“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho

konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska

nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety

stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď

rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“

(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku

odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery;

medziiným uviedol dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že k žalobcom tvrdenému

zanedbaniu dohľadu zo strany žalovanej nedošlo. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje

tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom priečiacim sa

zákonu. Za procesnú vadu konania podľa nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá (a účinky

umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvoláva ani to, že napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä

judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , , ,

, a ).

Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá ani nedostatočné

zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov

alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na

naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993,

ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , , ,

a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).»

3. Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych

a skutkových záveroch, ktoré sú podľa jej názoru zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným

súdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa

sťažovateľky odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému rozsudku

krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak podľa

názoru sťažovateľky nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. Konkrétne podľa sťažovateľky ide o tieto závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ,

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka

s cennými papiermi voči družstvu či sekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľke,

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej

v konkurze družstva.

3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľky NBS mala vedomosť o verejne známych

skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká

bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,

aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa

názoru sťažovateľky nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS

vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2

o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov je a bolo

podľa sťažovateľky zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach,

ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona

o cenných papieroch (ktorý platí v tomto znení už od 1. 5. 2007) družstvo ako vyhlasovateľ

verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria

k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných

papieroch mala podľa sťažovateľky NBS zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka

s cennými papiermi podľa jej presvedčenia neurobila) všetky informácie a podklady

o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu

a obchodníkovi s cennými papiermi.

3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy taktiež pri

svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒družstva

o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. , z ktorých podľa

sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne

vylučuje možnosť sťažovateľky ako veriteľky uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. .

Existujúce konkurzné konanie podľa sťažovateľky samo osebe nevylučuje možnosť podať

veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti

štátu a nerobí žalobu predčasnou.

3.3 Namieste je podľa sťažovateľky úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením

vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím

rozhodnutím najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky de facto odmietol jej právo na súdnu

ochranu. Sťažovateľka vidí zreteľný zásah do jej práva na spravodlivý proces aj v tom, že

najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a sťažovateľka považuje napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 14.06.2017 a rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. zo dňa 12.09.2016 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

14.06.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

12.09.2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a

rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval

v čase podania dovolania .

7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako

si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach (porov. ). Rovnako

ústavný súd v minulosti rešpektoval výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastavil najvyšší

súd. To sa týkalo aj dovolacieho dôvodu podľa (odňatie možnosti

konať pred súdom). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

). Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku.“

7.3 Ústavný súd v súvislosti s rovnako ako najvyšší

súd poukazuje na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn.

z 19. apríla 2017, podľa ktorého:

„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

je neprípustná.

46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na

posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska .

46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/

až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto

ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“

7.4 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by

nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.

7.5 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ

závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú

zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd

nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na

základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

7.6 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľkinej veci v napadnutom uznesení

zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

7.7 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K napadnutému rozsudku krajského súdu

8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že

napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré

sú podľa názoru sťažovateľky zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.

9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na

spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ).

9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,

bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky

a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak,

či vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom

uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo

možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľky,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľkinho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval

so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami

kladenými a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.

10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič vytknúť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZoZS“) odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič

ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených a

ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové

zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich

znením, obsahom i duchom.

10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je

vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov

okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľky. Sťažovateľke sa dostalo

odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce jej vec, a to čo sa týka povinností NBS pri výkone

dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik nároku na

náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného

súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na námietky

sťažovateľky týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže podľa

ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté argumenty

týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.

10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017