Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 512/2017
PDF · 263.57 KB
No categories available
II. ÚS 512/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 49/2017 zo 14. júna
2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 266/2016 z 12. septembra 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 49/2017 zo 14. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 266/2016
z 12. septembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom č. k. 12 C 198/2011-528 z 3. decembra 2014
zamietol návrh, ktorým sa sťažovateľka ako navrhovateľka domáhala proti Slovenskej
republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), ako odporkyni
zaplatenia sumy 3 141,06 € s prísl. predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „družstvo“)
a obchodníka s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. (ďalej len „obchodník
s cennými papiermi“). Sťažovateľka svoj návrh odvodzovala zo skutočnosti, že v máji 2010
sa dozvedela, že obchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť,
že družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že z tohto
dôvodu družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľkou zverených prostriedkov
družstvu vrátane ich zhodnotenia. Sťažovateľka uvádzala, že peňažné prostriedky do
družstva vkladala výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že družstvo a aj obchodník
s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS, a teda že bude
zabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jej peňažné prostriedky,
ale budú aj zhodnotené v garantovanej výške.
2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v úvode odôvodnenia uviedol:
„Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe
zistil správne skutkový stav veci a vec po právnej stránke správne posúdil. Súd prvej
inštancie napadnutý rozsudok podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa
stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C. s. p.).
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný
postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého
rozsudku. Nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah
tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3
zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010
Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od
1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
až od 1.1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela
zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z.). Počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov
v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák.
č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt a teda ani
Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných
subjektov (napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Preto tieto
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa
platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle
ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že
žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák.
č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001
Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013).
Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky
Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj
pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva
nemala vedomosť.
Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9
zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou
bankou Slovenska.
K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvého
stupňa, ktorý podľa žalobkyne na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, odvolací súd uvádza, že právni zástupcovia účastníkov konania na
pojednávaní dňa 3. 12. 2014 zhodne vyhlásili, že je im známy obsah všetkých listinných
dôkazov, ktoré sú založené v spise a netrvajú na tom, aby ich súd prvého stupňa čítal, resp.
aby oboznamoval ich obsah. K tomu odvolací súd dodáva, že na súd prvého stupňa bolo
podaných niekoľko stoviek obdobných žalôb (žaloby bývalých členov Družstva
domáhajúcich sa proti štátu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
NBS), pričom vo všetkých týchto veciach sú v spisoch založené tie isté listinné dôkazy.
Je preto celkom nepochybné, že obsah týchto listinných dôkazov je právnym zástupcom
oboch účastníkov dobre známy; pritom Advokátska kancelária Futej & Partners, spol.
s r. o. zastupuje vo všetkých veciach žalobcov - bývalých členov Družstva. Okrem toho, nie
je podľa názoru odvolacieho súdu možné zohľadniť v prospech žalobkyne postup jej
právneho zástupcu, ktorý na jednej strane na pojednávaní netrval na čítaní, resp.
oboznamovaní obsahu listinných dôkazov z dôvodu, že ich obsah pozná a na druhej strane
potom v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa sa tým, že nepostupoval striktne podľa
§ 129 ods. 1 O. s. p., dopustil procesného pochybenia.“
2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie
s tým, že dovolanie je prípustné podľa ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že dovolanie odmietol, a to s tým záverom, že:
«Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnutím z 19. apríla 2017
sp.zn. 1 VCdo 2/2017 dospel k záväznému právnemu názoru (§ 48 ods. 3 CSP), že je
neprípustné, aby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti
dovolania zároveň podľa § 420 aj § 421 CSP. Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ uvedie, že
jeho dovolanie je prípustné podľa § 420 a tiež § 421 CSP, dovolací súd sa obmedzí na
posúdenie prípustnosti dovolania iba podľa ustanovenia § 420 písm. a/ až f/ CSP.
S ohľadom na vyššie uvedené sa najvyšší súd ďalej zaoberal len vadami § 420
písm. f/ CSP, ktoré dovolateľ namietal v podanom dovolaní. Civilný sporový poriadok
v § 431 ods. 2 CSP uvádza, že dovolateľ má dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420
vymedziť tak, že uvedie v čom táto vada spočíva. Zákon teda kladie na vymedzenie takéhoto
dovolacieho dôvodu prísne kvalitatívne nároky, čo súvisí aj s požiadavkou povinného
zastúpenia. Dovolateľ je povinný presne označiť vady, ak ich tvrdí podľa § 420 písm. f/ CSP
a uviesť, v čom spočívajú, v nesplnení ktorej z podmienok konania, ktorých následkom je
zmätočnosť rozhodnutia. ...
Zo zásady, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, vychádza zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna
veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §
241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho
konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety
stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“
(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku
odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery;
medziiným uviedol dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že k žalobcom tvrdenému
zanedbaniu dohľadu zo strany žalovanej nedošlo. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje
tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom priečiacim sa
zákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá (a účinky
umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvoláva ani to, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä
judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani nedostatočné
zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov
alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na
naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993,
ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011,
3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011,
7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).»
3. Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych
a skutkových záveroch, ktoré sú podľa jej názoru zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným
súdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa
sťažovateľky odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému rozsudku
krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak podľa
názoru sťažovateľky nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický
výklad práva. Konkrétne podľa sťažovateľky ide o tieto závery:
(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ústavy,
(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči družstvu či sekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľke,
(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej
v konkurze družstva.
3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľky NBS mala vedomosť o verejne známych
skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká
bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,
aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa
názoru sťažovateľky nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS
vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov je a bolo
podľa sťažovateľky zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach,
ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona
o cenných papieroch (ktorý platí v tomto znení už od 1. 5. 2007) družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria
k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných
papieroch mala podľa sťažovateľky NBS zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka
s cennými papiermi podľa jej presvedčenia neurobila) všetky informácie a podklady
o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu
a obchodníkovi s cennými papiermi.
3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy taktiež pri
svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒družstva
o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých podľa
sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne
vylučuje možnosť sťažovateľky ako veriteľky uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3 K 95/2010.
Existujúce konkurzné konanie podľa sťažovateľky samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti
štátu a nerobí žalobu predčasnou.
3.3 Namieste je podľa sťažovateľky úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením
vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím
rozhodnutím najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky de facto odmietol jej právo na súdnu
ochranu. Sťažovateľka vidí zreteľný zásah do jej práva na spravodlivý proces aj v tom, že
najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a sťažovateľka považuje napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Cdo/49/2017 zo dňa 14.06.2017 a rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 6Co/266/2016 zo dňa 12.09.2016 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Cdo/49/2017 zo dňa
14.06.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/266/2016 zo dňa
12.09.2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a
rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval
v čase podania dovolania Civilný sporový poriadok.
7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako
si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako
ústavný súd v minulosti rešpektoval výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastavil najvyšší
súd. To sa týkalo aj dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti
konať pred súdom). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis
IV. ÚS 35/02). Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku.“
7.3 Ústavný súd v súvislosti s Civilným sporovým poriadkom rovnako ako najvyšší
súd poukazuje na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn.
1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017, podľa ktorého:
„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP
je neprípustná.
46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch
uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na
posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.
46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/
až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie
prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto
ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“
7.4 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by
nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.
7.5 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ
závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú
zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd
nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na
základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.
7.6 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľkinej veci v napadnutom uznesení
zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.
7.7 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K napadnutému rozsudku krajského súdu
8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že
napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré
sú podľa názoru sťažovateľky zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné.
9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na
spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,
bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky
a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak,
či vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom
uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo
možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľky,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľkinho odvolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval
so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami
kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.
10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.
Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej
reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.
10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení zákona o cenných papieroch a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZoZS“) odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové
zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich
znením, obsahom i duchom.
10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je
vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov
okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľky. Sťažovateľke sa dostalo
odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce jej vec, a to čo sa týka povinností NBS pri výkone
dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik nároku na
náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného
súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na námietky
sťažovateľky týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže podľa
ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté argumenty
týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.
10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu
v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov
ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2017