Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 322/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. októbra 2018

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu

Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) o prijatej sťažnosti ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou Zathurecky InPaRtners, s. r. o.,

Kláry Jarunkovej 4, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Eugen Záthurecký,

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd „uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa

09.05.2018, ktorým súd rozhodol, že sťažovateľ je povinný nahradiť žalovanému trovy

konania“, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. februára 2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. februára 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. februára 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 488,13 € (slovom štyristoosemdesiatosem

eur a trinásť centov), a to na účet advokátskej kancelárie Zathurecky InPaRtners, s. r. o.,

Kláry Jarunkovej 4, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 z 20. júna 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára 2018.

Sťažovateľ uviedol, že sa žalobou podanou na Okresnom súde Košice I (ďalej

aj „okresný súd“) domáhal určenia povinnosti žalovanému zdržať sa výroby a montáže

poštových schránok, ktoré sú zameniteľné s poštovými schránkami, ktoré vyrába a predáva

on, a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 33 193,92 € a úrokov z omeškania. Okresný

súd rozsudkom sp. zn. z 11. decembra 2013 žalobe vo výroku 1 vyhovel

a vo výroku 2 priznal sťažovateľovi právo na zaplatenie sumy 16 596,96 €. V prevyšujúcej

časti žalobu zamietol.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 Cob 12/2014-

494 z 27. júna 2014 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

s tým, že pre rozhodnutie vo veci je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia, keď už

uplynula ochranná doba priemyselných vzorov žalobcu (sťažovateľa), a tak mal súd

posudzovať len sťažovateľom tvrdené nekalosúťažné konanie.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23. februára 2016 žalobu zamietol

s odôvodnením, že sťažovateľ nekonkretizoval, v čom vidí rozpor konania žalovaného

s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie žalobu zamietol vrátane nároku na nemajetkovú

ujmu požadovanú sťažovateľom.

Krajský súd rozsudkom č. k. -736 z 29. decembra 2016 potvrdil

rozhodnutie prvostupňového súdu s tým, že rozsudok v napadnutých výrokoch nie je

nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil podľa § 421 ods. 1

písm. a) a b) a zároveň podľa . Dovolateľ (sťažovateľ) napadol

dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v plnom rozsahu z dôvodov podľa § 431 a § 432

.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, keď nezistil vadu konania

(nepreskúmateľnosť rozhodnutia) tak zásadného charakteru, že by zakladala prípustnosť

dovolania podľa . Prípustnosťou dovolania z dôvodov podľa

písm. a) a b) sa najvyšší súd nezaoberal s poukazom na viazanosť právnymi závermi

vyjadrenými v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla

2017 (ďalej aj „uznesenie veľkého senátu“), v zmysle ktorého „kumulácia dôvodov

prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná“. So zreteľom na už

uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu podľa ako procesne

neprípustné odmietol bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného dovolania.

Dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo podľa sťažovateľa pripravované

v priebehu mesiaca apríl 2017 a podané v predposledný deň zákonnej lehoty 2. mája 2017.

V rámci dovolania boli štandardne uplatnené oba zákonné dôvody prípustnosti dovolania

podľa a . Práve v tomto čase (19. apríla 2017) bolo vydané uznesenie

veľkého senátu najvyššieho súdu, ktoré sa stalo verejne dostupným až v druhej polovici

mája 2017 zverejnením na webovej stránke najvyššieho súdu. Uznesenie veľkého senátu

najvyššieho súdu s účinkami ergo omnes zásadným spôsobom obmedzilo procesné

podmienky na uplatnenie dovolania bez toho, aby osoba podávajúca dovolanie v dobe pred

zverejnením uznesenia mala možnosť o tejto zásadnej zmene vedieť a podanie primerane

upraviť.

Po zistení a vyhodnotení účinkov uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu

dovolateľ neodkladne reagoval 1. júna 2017 späťvzatím dovolania v časti odôvodnenej

podľa , keďže za významnejšie považoval dôvody uplatnené podľa

. Najvyšší súd však v konaní o dovolaní tento procesný úkon posúdil ako zmenu

dovolacích dôvodov, ktorá je v zmysle po uplynutí lehoty na dovolanie

neprípustná.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane

práva na spravodlivé súdne konanie vyplývajúcich z a

dohovoru rozhodnutím o dovolaní vydaným v spojení s uznesením veľkého senátu

najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa. Napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní bolo vydané v spojení a na základe uznesenia

veľkého senátu najvyššieho súdu, v ktorom bol vyslovený právny názor o neprípustnosti

kumulácie dôvodov dovolania podľa a . Tento právny názor veľkého

senátu bol pre dovolací súd v čase rozhodovania záväzný v zmysle , a preto

je primárne nevyhnutné zaoberať sa otázkou súladu uznesenia veľkého senátu najvyššieho

súdu, keď od vyriešenia tejto otázky je priamo závislé i posúdenie ústavnej (ne)konformity

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia o dovolaní.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva

na prístup súdu podľa ako aj základné právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, zo dňa 27.02.2018 porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

27.02.2018, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (4. septembra 2018) sťažovateľ doručil návrh

na rozhodnutie o dočasnom opatrení, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila predsedníčka najvyššieho

súdu. Vo vyjadrení č. k. -53, doručenom ústavnému súdu 6. augusta 2018,

spochybnila sťažovateľa ako oprávnenú osobu na podanie ústavnej sťažnosti,

keďže uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. apríla 2017 nebolo vydané v konaní, v ktorom by sťažovateľ

vystupoval ako strana sporu.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že v čase spísania dovolania nemohol

predpokladať závery veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, uviedla,

že tento argument nemôže obstáť, pretože nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak

formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne): «„Vychádza sa

z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene

judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu,

iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno

obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome

aplikovať judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné

aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie

zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem“ (viď

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. marca 2018, sp. zn. ,

bod 18). Uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 19. apríla 2017, sp. zn. , ktoré bolo pre o dovolaní rozhodujúci

senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 50 s poukazom na znenie čl. 2 ods. 2

Základných princípov a najmä s poukazom na ustanovenie

prvá veta záväzné.»

Predsedníčka najvyššieho súdu ďalej poukázala na túto skutočnosť: «... sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti tvrdil, že jeho dovolanie bolo podané dňa 2. mája 2017. Na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (https://www.nsud.sk/zasadnutie-velkeho-

senatu/) bola už dňa 20. apríla 2017 (teda 12 dní pred podaním dovolania sťažovateľa)

zverejnená tlačová správa o prijatí uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn. . V tejto

tlačovej správe bol zároveň uvedený aj prijatý právny záver, podľa ktorého „je neprípustné,

aby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti dovolania zároveň

podľa aj . Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ uvedie, že jeho dovolanie

je prípustné podľa a tiež , dovolací súd sa obmedzí na posúdenie

prípustnosti dovolania iba podľa ustanovenia až f/ . Právny názor

vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3

).“

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca spisujúci dovolanie,

musel mať už v čase jeho spísania vedomosť o predmetnom rozhodnutí veľkého senátu

a o právnych záveroch v ňom prijatých. Napriek tejto skutočnosti dovolateľ predmetný

právny záver veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky napriek jeho záväznosti ( ) nerešpektoval a v dovolaní uviedol

dovolací dôvod podľa ustanovenia a zároveň aj dovolací dôvod podľa

ustanovenia . Teda už pri spisovaní dovolania muselo byť sťažovateľovi

zrejmé, že dovolací súd sa pri svojom rozhodovaní obmedzí na skúmanie prípustnosti

dovolania výlučne podľa ustanovenia (ním namietaných vád

zmätočnosti) a nebude skúmať prípustnosť podaného dovolania z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa ustanovenia

Pritom poukazujeme na znenie ustanovenia prvá veta , podľa

ktorého právny záver vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu

záväzný. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5O pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa postupoval v súlade s citovanou právnou úpravou. Podľa ustálenej

rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom základné právo na súdnu

a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná

vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom sporovom

konaní tak. ako tomu bolo v posudzovanom prípade (rovnako aj ,

).

V neposlednom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd

Slovenskej republiky (jeho všetky tri v tom čase pôsobiace senáty) v čase rozhodovania

dovolacieho súdu v posudzovanej veci považoval za ústavne súladné rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré boli vydané na základe záverov uznesenia

veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 19. apríla 2017, sp. zn. (viď napr. , ,

, a ).

Následne, t. j. po právoplatnosti napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 27. februára 2018, sp. zn. , Ústavný súd Slovenskej republiky

dospel v uznesení z 25. apríla 2018, sp. zn. k opačnému právnemu názoru,

ktorý bol následne prezentovaný aj v jeho nálezoch sp. zn. a IV. ÚS

49/2018.

Z uvedených dôvodov preto ponechávame na Ústavnom súde Slovenskej republiky,

aby posúdil, či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo napadnutým uznesením k zásahu

do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. I Dohovoru. Pritom však zastávame názor,

že je potrebné, aby Ústavný súd Slovenskej republiky pristupoval ku každému jednému

prípadu - kedy bolo ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie dovolacieho súdu vydané

na základe záväzného právneho názoru vyplývajúceho z uznesenia veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia z 19. apríla 2017, sp. zn. - individuálne

a prihliadal aj na skutočnosti uvedené v tomto vyjadrení (napr. objektívna vedomosť

o právnych záveroch vyslovených v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn. v čase

spísania dovolania sťažovateľa).»

Najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom.

K vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ listom doručeným

ústavnému súdu 4. septembra 2018. V jeho podstatnej časti uviedol:

«Námietka sťažovateľa týkajúca sa ním tvrdeného porušenia označených práv

(bod 2) napadnutým uznesením Najvyššieho súdu SR je založená na tvrdení, že ak Najvyšší

súd SR odmietol dovolanie sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal prípustnosťou a

dovolacím dôvodom podľa a , a to i napriek tomu, že

sťažovateľ považoval za primárny dovolací dôvod (odôvodnenie prípustnosti dovolania)

rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj okresného súdu s ustálenou

rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, je takéto rozhodnutie arbitrárne a nezákonné.

Všeobecný súd musí vykladať ustanovenia vzťahujúce sa na vec v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom ustanovení nemožno toto

a ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto

hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov

prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam

a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr. , ).

Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom,

je porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

Súlad napadnutého uznesenia s dočasne platným uznesením veľkého senátu nemôže

konvalidovať rozpor napadnutého uznesenia s SR a so zákonom.

Predmetom posúdenia zo strany Ústavného súdu SR je otázka, či je z ústavného

hľadiska udržateľný taký prístup Najvyššieho súdu SR ako súdu rozhodujúceho o dovolaní,

v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa ustanovenia

, ako aj , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí

len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska .

K tejto otázke prijal Ústavný súd SR uznesením č. k. -22 z 25. apríla

2018 zjednocujúce stanovisko v znení: „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody

prípustnosti dovolania podľa ustanovenia ,

ako aj a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska

, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

.“

Ústavný súd SR v odôvodnení predmetného uznesenia okrem iného uviedol:

„Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva obmedzenie,

ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie

z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého dôvodu

prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací

dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť dovolania

a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi nimi

neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava

je v tomto smere jasná a jednoznačná.“

Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné

aj v prerokovávanej veci a sťažovateľ naň v plnom rozsahu poukazuje.»

III.

Sťažovateľ sťažnosťou napáda uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2018, ktorým najvyšší súd odmietol jeho dovolanie vo veci vedenej

na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. .

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol:

«Pokiaľ dovolateľ uvádza, že netrvá na podanom dovolaní v časti odôvodnenia

prípustnosti podľa , dovolací súd tento úkon posúdil ako zmenu

uplatnených dovolacích dôvodov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 434

, v zmysle ktorého možno dovolacie dôvody meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty

na podanie dovolania. Dovolací súd je zároveň viazaný dovolacími dôvodmi tak, ako boli

obsahovo vymedzené v dovolaní ( ). Pokiaľ dovolateľ zmení dovolacie dôvody

po skončení lehoty na podanie dovolania, dovolací súd nie je oprávnený k takto uplatneným

dôvodom prihliadnuť, pretože posudzuje dovolanie z obsahového hľadiska podľa stavu,

v ktorom sa nachádzalo v okamihu, keď lehota na podanie dovolania, ohraničujúca zároveň

aj možnosť zmeny alebo rozšírenia dovolacích dôvodov, uplynula. Pre úplnosť dovolací súd

uvádza, že v tomto smere aplikácia ustanovenia neprichádza do úvahy.

Uvedené ustanovenie upravuje možnosť dovolateľa vziať dovolanie späť (v celom rozsahu,

alebo čiastočne) len z hľadiska rozsahu, v akom sa rozhodnutie odvolacieho súdu napáda

dovolaním a nevzťahuje sa na úpravu dovolacích dôvodov, (pozri tiež uznesenie najvyššieho

súdu z 22. novembra 2017, sp. zn. )...

Vzhľadom na uvedené, pristúpil dovolací súd k posúdeniu prípustnosti dovolania

žalobcu, v akom sa (z obsahového hľadiska) nachádzalo v čase, kedy žalobcovi uplynula

lehota na podanie dovolania, t. j. 3. mája 2017.

V zmysle proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné,

(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je

proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie

(úspešne) napadnúť dovolaním.

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal

za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces...

Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje okrem ustanovenia § 420 písm. f/

aj z ustanovenia , teda vyvodzuje ho súbežne z dvoch dôvodov.

Otázku, či prípustnosť dovolania možno vyvodzovať popri sebe z

a z riešil veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení

z 19. apríla 2017, sp. zn. . Právny názor vyjadrený v tomto rozhodnutí je

v zmysle ustanovenia pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Veľký senát

vo vyššie uvedenom uznesení dospel k záveru, že „so zreteľom na povahu a procesné

dôsledky každej z vád zmätočnosti vedie súbežné uplatnenie oboch dôvodov prípustnosti

dovolania ( a ) k tomu, že dovolací súd sa obmedzí výlučne

na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska Pokiaľ by postupoval inak

(a skúmal opodstatnenosť uplatnenia dovolacieho dôvodu ešte aj podľa § 421 C, s. p.),

prehliadal by zreteľné vnútorné protirečenie argumentácie samotného dovolateľa, ktoré

spočíva v tom, že dovolateľ poukazujúci na nesprávne právne posúdenie súbežne tvrdí

existenciu takého mimoriadne závažného a neprehiadnuteľného dôvodu (existenciu vady

zmätočnosti), pre ktorý napadnuté rozhodnutie nemalo byť vôbec vydané. I keby bola

v niektorom odvolacom konaní riešená právna otázka mimoriadne zaujímavá, aktuálna

a pre prax všeobecných súdov osobitne významná, ktorá bola prípadne odvolacím súdom

spracovaná na najvyššej odbornej úrovni, nemôže byť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré

vôbec nemalo byť vydané (lebo došlo k vade zmätočnosti uvedenej v ),

podkladom pre najvyšším súdom uskutočnené posúdenie z hľadiska toho, či došlo k odklonu

riešenia tejto otázky od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.

a/ ), alebo či ide o otázku dosiaľ nevyriešenú dovolacím súdom (

), alebo či je táto otázka dovolacím súdom riešená rozdielne (

)“. Veľký senát uzavrel, že: „Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle

a je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody

prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska “.

Senát 5O najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom;

rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcu len podľa ustanovenia

(nezaoberal sa teda prípustnosťou dovolania z hľadiska

písm. a/ a b/ ).

Vyššie citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň

dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany

nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva

na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný

postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú

slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v súdnom konaní, ktoré sa vymyká nielen

zákonnému, ale ja ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj

porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany.

Z argumentácie žalobcu obsiahnutej v dovolaní vo vzťahu k prípustnosti a

dôvodnosti dovolania podľa ust. vyplýva, že dovolateľ namieta

porušenie ním označených práv tým, že odvolací súd (a tiež súd prvej inštancie) sa v

napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nezaoberal s jeho podstatnou argumentáciou.

Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že

nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť

dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality

odôvodnenia) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila (len) tzv. iná vada konania

majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď ). Vada

tejto povahy nebola považovaná za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania. S tým

názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (, ,

a ).

Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania

v zmysle “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,

právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania

v zmysle . Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f/ “. Podľa právneho názoru vec

prejednávajúceho senátu sa zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania,

ktorá nadobudla účinnosť od 1. júla 2016, nedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska;

vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne aj po uvedenom dni.

V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety

stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy,

keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“

(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku

odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery;

medziiným uviedol, čo bolo predmetom odvolacieho prieskumu, zaoberal sa

opodstatnenosťou žalobcom uplatnených nárokov z ochrany proti nekalej súťaži... Podľa

presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

náležitosti v zmysle a žalobca neopodstatnene namieta existenciu vady

v zmysle Za vadu uvedenú v tomto ustanovení nemožno považovať to,

že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.»

IV.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd poukazuje na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia

sp. zn. z 19. apríla 2017, z ktorého vyplýva:

„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

je neprípustná.

46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len

na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska .

46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/

až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto

ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 25. apríla 2018 prijal k otázke

ústavnosti zákazu kumulácie dovolacích dôvodov judikovanému najvyšším súdom najmä

na podklade uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn.

z 19. apríla 2017 zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz.

(ďalej len „zjednocujúce stanovisko“) s týmto výrokom:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

Ústavný súd svoje zjednocujúce stanovisko takto odôvodnil:

«Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava

je v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd

pri rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia

je určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že

dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421

). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej

úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)

zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého každý

môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu

(m. m. , ).

Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy [ ] za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie súdu,

pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez právneho

dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach platného

právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva (DRGONEC, J.

Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu,

ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru,

že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70,

body 35 ‒36).

Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak

hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (SVÁK, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011, s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam a

formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania

a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým právo

dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné

aj v prerokovávanej veci sťažovateľa a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.

Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom dovolaní

uplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa ,

ako aj podľa a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , porušil tým základné právo sťažovateľa domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa ,

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru [obdobne

(bod 1 výroku tohto nálezu)].

Na dôvažok ústavný súd dopĺňa, že sám najvyšší súd svoje stanovisko vyjadrené

v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. z 19. apríla

2017 k dnešnému dňu revidoval a v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2018 uviedol: „Po prejednaní veci z hľadiska

predloženej právnej otázky a s prihliadnutím k vyžiadaným stanoviskám dospel veľký senát

k odlišnému právnemu názoru, než aký bol vyslovený v rozhodnutí ,

a to k názoru, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa a

prípustná je.“

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, ústavný súd

toto uznesenie zrušil ( v spojení s )

a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom

ústavného súdu ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. Eugenom Záthureckým v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

priznal sťažovateľovi úhradu trov jeho právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby

v roku 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 460,50 € (jeden úkon v sume

153,50 €). K tomu priznal tri režijné paušály v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume

27,63 € (jeden paušál v sume 9,21 €). Ústavný súd celkovo priznal sťažovateľovi úhradu

trov právneho zastúpenia v sume 488,13 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že ho sťažovateľ doručil

až po predbežnom prejednaní sťažnosti, pričom podľa

doručením nálezu dočasné opatrenie zo zákona zaniká, rozhodovať o ňom v rámci

rozhodnutia vo veci samej bolo už bez právneho významu (bod 4 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2018