Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 364/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., Mäsiarska 6, Košice, konajúcou

prostredníctvom JUDr. Ivana Humeníka, PhD., konateľa a JUDr. Tomáša Husovského,

konateľa, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov

sp. zn. z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca

2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 13. decembra 2012

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. júla 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012, rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. decembra

2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 3. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka (v konaní

pred okresným súdom navrhovateľka, pozn.) pôvodným žalobným návrhom podaným

na okresnom súde 8. júla 2002 požadovala od Fakultnej nemocnice s poliklinikou

J. A. Reimana v Prešove (ďalej len „odporca“) náhradu škody spôsobenej jej na zdraví

pri pôrode a s ním poskytnutou zdravotnou starostlivosťou na gynekologickom oddelení

odporcu v čase od 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, v dôsledku ktorej sa po vykonaných

reparačných operáciách stala úplne invalidnou s trvalými následkami a obmedzeniami tak

v profesionálnom, ako aj občianskom živote, v sume 405 167,60 Sk s príslušenstvom,

pričom svoje nároky špecifikovala na sumu 67 647,60 Sk z titulu straty na zárobku, na sumu

58 720 Sk z titulu vecnej škody, na zakúpenie plienok, výživových doplnkov a vitamínov

na sumu 200 000 Sk, nákladov na hygienu na sumu 28 800 Sk a nákladov na dopravu

do zdravotníckych zariadení na sumu 50 000 Sk.

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. z 2. apríla 2008

rozhodol, že odporca zodpovedá v plnom rozsahu za škodu na zdraví, ktorá vznikla

sťažovateľke v súvislosti s poskytovaním zdravotníckej starostlivosti u odporcu v čase

od 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, pričom o nárokoch navrhovateľky bude rozhodnuté

v konečnom rozsudku. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 9. decembra 2008

medzitýmny rozsudok potvrdil. Okresný súd na pojednávaní 8. apríla 2009 pripustil zmenu

návrhu sťažovateľky, ktorým žiadala zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 1 350 000 Sk

z titulu 300 násobného zvýšenia odškodnenia za bolesť, na zaplatenie sumy 20 250 000 Sk

z titulu 300 násobného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a zároveň

2

trvala na náhrade vecnej škody uplatnenej v pôvodnom návrhu. Okresný súd rozsudkom

č. k. z 8. apríla 2009 v spojení s opravným uznesením z 15. apríla 2009

zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 89 623,58 € z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského

uplatnenia, na zaplatenie sumy 3 734,32 € z titulu zvýšenia bolestného a na zaplatenie sumy

9 546 € z titulu náhrady vecnej škody. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a odporcu

zaviazal nahradiť navrhovateľke trovy konania v sume 2 204,09 € a trovy štátu v sume

1 506,87 €. Proti tomuto rozsudku podali obaja účastníci odvolanie, o ktorých rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 22. septembra 2009 tak, že zrušil

rozhodnutie okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí

žaloby a vo výroku, ktorým bolo priznané mimoriadne zvýšenie bolestného nad sumu

373,43 € (suma, s ktorou súhlasil odporca, pozn.), u sťaženia spoločenského uplatnenia nad

11 202,95 € (suma, s ktorou súhlasil odporca, pozn.) a vo výroku o trovách konania,

a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V tomto konaní odporca, s výnimkou časti, v ktorej rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť, vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal na skutočnosť, že návrh

na začatie konania bol podaný v roku 2002 a skutok, z ktorého sťažovateľka odvodzuje

svoje nároky, sa stal v roku 1997. Rozsudkom okresného súdu č. k.

z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 okresný súd

zamietol návrh na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €,

zamietol návrh na zvýšenie bolestného vo výške 136 426,57 €, zamietol návrh na náhradu

vecnej škody a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške

3 059,44 € a trovy štátu vo výške 1 718,11 €. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka

13. apríla 2012 odvolanie, ktoré doplnila vyjadrením s uvedením argumentov, pre ktoré

nemôžu byť ňou uplatnené nároky premlčané, a poukazom na začiatok plynutia premlčacej

lehoty. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. decembra 2012 potvrdil

rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žaloby

a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným a odporcovi

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka podala 5. marca 2013 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 26. marca 2013 sťažnosť odmietol

pre neprípustnosť, pretože vo veci sťažovateľky nebolo ukončené dovolacie konanie.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka 7. marca 2013 dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. júla 2014 odmietol a sťažovateľku

zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie najvyššieho

súdu bolo advokátskej kancelárii, ktorá sťažovateľku zastupuje v konaní, doručené 29. júla

2014. Sťažovateľka podala 26. septembra 2014 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súdu

č. k. z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca

2012, rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2012

a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 3. júla 2014 pri rozhodovaní o jej

nárokoch súvisiacich s ublížením na zdraví pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

II.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta (zhodne, ako to uvádzala vo svojom

dovolaní, pozn.) s odvolaním sa na judikáty ústavného súdu, že napadnuté rozhodnutia sú

arbitrárne, nepreskúmateľné, nepresvedčivé a riadne neodôvodnené, keďže nimi došlo

v rozpore s princípmi formálnej logiky k popretiu účelu a významu zákonnej normy,

odôvodnenie nezodpovedá základným gramatickým, lexikálnym a štylistickým hľadiskám,

nie je presvedčivé a súdy sa v nich jasne, korektne a zrozumiteľne nevyrovnali so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a nebola rešpektovaná požiadavka rovností zbraní oboch účastníkov konania.

4

3. 1 Podľa tvrdení sťažovateľky k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu

došlo predovšetkým v dôsledku nesprávnej právnej argumentácie okresného súdu aj

krajského súdu, ktoré vychádzali z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcej

začiatok plynutia premlčacej lehoty pri škode na zdraví. Sťažovateľka uvádza, že

„Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka: o aké informácie sa musí jednať aby sa

zodpovednosť určitej osoby javila dostatočne pravdepodobnou (a teda začala plynúť

premlčacia lehota)“. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so záverom okresného

súdu o plynutí premlčacích lehôt u uplatnených nárokov a konštatoval, že sú premlčané.

Podľa sťažovateľky sa však nezaoberal ňou uplatnenými argumentmi, ktoré predložila

v odvolaní a samostatnom vyjadrení, kde poukázala na predpoklady začatia plynutia

premlčacej lehoty ̶vedomosť nielen o skutkovej udalosti, ale aj o protiprávnosti (čo vyplýva

aj z rozhodnutia, ktoré vo svojej argumentácii použil krajský súd, a tiež gramatického

výkladu rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ), aktívnej

obrany sťažovateľkiných práv u všetkých dostupných odborných subjektov, podania žaloby

na základe predpokladu protiprávneho konania a jeho potvrdenia súdnym rozhodnutím,

po ktorom začala plynúť premlčacia lehota, pričom zmyslom inštitútu premlčania je nútiť

subjekty práva aktívne brániť svoje práva, a nie byť prostriedkom jeho šikanózneho výkonu.

Podľa názorov uvádzaných v sťažnosti tak krajský súd, ako aj okresný súd

neproporcionálnym spôsobom zaťažili sťažovateľku pri pomerovaní jej povinnosti aktívne

brániť svoje práva na jednej strane a povinnosťou škodcu niesť zodpovednosť za protiprávne

konanie na strane druhej.

3. 2 Ďalším dôvodom porušenia práv sťažovateľky je absencia riadneho odôvodnenia

a nízka presvedčivosť rozhodnutia, ktorú sťažovateľka odvodila zo skutočnosti, že krajský

súd sa nevysporiadal s jej námietkou o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi

vznesenú na poslednom pojednávaní. Krajský súd sa podľa tvrdení sťažovateľky

nevysporiadal s detailným právnym interpretačným rozborom, prečo nárok nemá byť

premlčaný, ani s návrhom sťažovateľky, aby v prípade vydania potvrdzujúceho rozsudku

pripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky zásadného významu.

3. 3 Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj konaním dovolacieho súdu, ktorý

dovolanie odmietol (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza, že zamietol, pozn.) napriek

tomu, že podľa názoru sťažovateľky išlo o otázku závažného právneho významu, a priznal

žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia napriek skutočnosti, že existovali dôvody na

nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ktorými sa okresný súd aj krajský súd zaoberali).

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla,

aby sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví,

že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2012, ktorým potvrdil

rozhodnutie okresného súdu sp. zn. z 15. decembra 2010

v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 a rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. júla 2014, bolo porušené jej právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý proces podľa dohovoru; zrušil

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2012 a rozhodnutie

okresného súdu sp. zn. z 15. decembra 2010 v spojení s opravným

uznesením zo 14. marca 2012 v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie; zaviazal krajský súd na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 408,82 €

a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €, alternatívne, aby vyslovil,

že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2012, ktorým

potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. z 15. decembra 2010

v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 a rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. júla 2014, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivý proces podľa dohovoru; zrušil

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2012 a vec mu v celom

rozsahu vrátil na ďalšie konanie; zaviazal krajský súd na náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 9 408,82 € a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €.

III.

6

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením

zo 14. marca 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2012

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. júla 2014 došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

8. Sťažovateľka namietala v prvom rade porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru výrokom rozsudku okresného súdu sp. zn. z 15. decembra 2010

v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012, ktorým zamietol návrh na zvýšenie

sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €, zamietol návrh na zvýšenie

bolestného vo výške 136 426,57 €, zamietol návrh na náhradu vecnej škody a zaviazal

odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 3 059,44 € a trovy štátu

vo výške 1 718,11 €.

V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Ústavný súd konštatuje, že výrok rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2010

o zamietnutí návrhu na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške

1 608 084,60 €, zamietnutí návrhu na zvýšenie bolestného vo výške 136 426,57 €

a zamietnutí návrhu na náhradu vecnej škody bol po podaní riadneho opravného prostriedku

(odvolania) sťažovateľkou oprávnený preskúmať odvolací krajský súd. Z uvedeného

vyplýva, že vo vzťahu k napadnutej časti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 sa uplatňuje

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z , a preto

8

ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

9. Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv aj výrokom rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. júla 2014. V dovolaní podanom proti rozsudku krajského súdu

sťažovateľka namietala predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci a ako dôvod

podaného dovolania uviedla, že jej ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred

súdom podľa (ďalej aj „OSP“) a konanie bolo

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle §

241 ods. 2 písm. b) .

Sťažovateľka namieta, že krajský súd (zhodne ako okresný súd) nesprávne vykladal

právnu normu upravujúcu začiatok plynutia premlčacej lehoty pri škode na zdraví.

Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka, aké informácie musí mať osoba uplatňujúca

náhradu škody na zdraví pre začatie plynutia premlčacej lehoty. Krajský súd svojím

rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením a dospel

k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože okresný súd žalobu čiastočne zamietol

z dôvodu premlčania žalobou uplatnených práv – zvýšenia bolestného, zvýšenia náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia a vecnej škody. Nestotožnil sa s názorom okresného

súdu o prerušení plynutia premlčacej lehoty počas vyšetrovania trestného činu, začiatok jej

plynutia u bolestného stanovil na 13. máj 1998 a u sťaženia spoločenského

uplatnenia na 13. máj 1999. K uplynutiu premlčacej lehoty tak došlo 13. mája 2000,

resp. 13. mája 2001. Sťažovateľka si nárok na mimoriadne zvýšenie bolestného a náhradu

za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnila podaním z 9. júna 2008, pričom

posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia bol vyhotovený 5. januára 2005

(sťažovateľke doručený 10. januára 2005 a do spisu založený 1. februára 2005).

Sťažovateľka si právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a náhradu za mimoriadne

sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnila až 9. júna 2008, v dôsledku čoho krajský súd

poukázal na to, že sa tak stalo po uplynutí premlčacej lehoty, dospel k záveru o vecnej

správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, a preto ho potvrdil. Podľa tvrdení

sťažovateľky sa krajský súd nevysporiadal s jej námietkou o premlčaní, ktoré bolo v rozpore

s dobrými mravmi, predloženým interpretačným rozborom, prečo nárok nemá byť

premlčaný, ani s návrhom, že dovolanie má byť prípustné z dôvodu, že ide o právnu otázku

zásadného významu.

10. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka svoj názor o porušení svojho základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením

najvyššieho súdu opiera o tvrdenie, že dovolací súd dovolanie odmietol (sťažovateľka

v sťažnosti nesprávne uvádza, že zamietol, pozn.), hoci išlo o otázku závažného právneho

významu, a v rozpore s dobrými mravmi priznal odporcovi náhradu trov dovolacieho

konania, aj keď existovali dôvody na ich nepriznanie na základe ustanovenia § 150 ods. 1

, pričom poukázala aj na rozsudok krajského súdu v samotnej veci, v ktorom krajský

súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa v okolnostiach, za akých došlo k sporu

i v postoji odporcu k jeho celkovému riešeniu.

11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

10

v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

IV.

12. Ústavný súd sa podrobne oboznámil s napadnutými rozhodnutiami krajského

súdu a najvyššieho súdu a námietkami uvádzanými sťažovateľkou. V súvislosti

s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, že

táto je takmer identická s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní. Predmetom prieskumu

ústavného súdu sa stali rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd

konštatuje, že tak krajský súd ako súd odvolací, tak aj najvyšší súd ako súd dovolací konali

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

správne interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické

a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom

na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych

zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj

náležite odôvodnené.

13. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 13. decembra 2012

uviedol, že okresný súd vec správne posúdil, ak návrh sťažovateľky z dôvodu premlčania jej

nárokov zamietol, a to pokiaľ ide o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia

a bolestného, ako aj náhrady vecnej škody. Začiatok plynutia premlčacej doby stanovil

u bolestného na 13. máj 1998 (deň vykonania posledného operačného úkonu) a u sťaženia

spoločenského uplatnenia následne po roku od uplynutia tohto operačného úkonu na 13. máj

1999, v dôsledku čoho premlčacia doba uplynula pri bolestnom 13. mája 2000 a pri náhrade

za sťaženie spoločenského uplatnenia 13. mája 2001. Nestotožnil sa s názorom okresného

súdu, že počas vyšetrovania trestného činu došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby,

pretože v uvedenom období neboli uplatnené žiadne uvedené nároky. Sťažovateľka si nárok

na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia a mimoriadne zvýšenie bolestného

uplatnila v prebiehajúcom konaní až podaním z 9. júna 2008. Krajský súd tiež zdôraznil,

že nárok na odškodnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia

a bolestného je osobitný nárok, u ktorého premlčacia doba plynie osobitne.

V prebiehajúcom konaní v prípade sťažovateľky bol posudok o bolestnom a sťažení

spoločenského uplatnenia (po vykonaní poslednej operácie a ustálení zdravotného stavu)

podaný 5. januára 2005, sťažovateľke bol doručený 10. januára 2005 a táto ho súdu osobne

doručila 1. februára 2005, v dôsledku čoho krajský súd správne ustálil, že k uplynutiu

premlčacej doby pre uplatnenie nárokov na odškodnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia a bolestného došlo 1. februára 2007. Keďže sťažovateľka svoje

nároky na okresnom súde uplatnila 9. júna 2008, stalo sa tak po uplynutí premlčacej lehoty.

Ústavný súd preskúmal závery krajského súdu a konštatuje, že krajský súd zhodne

so súdom prvého stupňa správne postupoval pri rozhodovaní o odškodnení sťažovateľky

podľa príslušných ustanovení a záverečných ustanovení vyhlášky

ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia

a Ústrednej rady odborov č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len ), ktoré sa viažu

na dátum vzniku škody na zdraví. Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka premlčania

nárokov sťažovateľky, resp. začiatok plynutia lehoty pre uplatnenie jej nárokov.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o premlčaní nároku

na odškodnenie odkázal na jediné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. .

12

Ústavný súd poukazuje, že výklad plynutia premlčacej lehoty je v rozhodovacej praxi súdov

ustálený a vyplýva zo záverov najvyššieho súdu uvedených v jeho skorších i novších

rozhodnutiach. Podľa rozhodnutia sp. zn. publikovaného pod č. R 9/1986

„Poškodenému môže zo škodnej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného

zdravotného stavu vzniknúť aj ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia. Takýto nárok z hľadiska premlčania treba posudzovať samostatne ako nárok

so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou s rozdielnym začiatkom jej

plynutia. ... Ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá,

do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení

a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo.“. V rozhodnutí sp. zn.

najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia podľa vyhlášky č. je právom majetkovej

povahy a podlieha premlčaniu v zmysle , a následne

judikoval: „ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp

právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Za správny

treba... považovať aj právny názor..., podľa ktorého poškodenému môže vzniknúť

zo škodovej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu aj

ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý treba posudzovať

samostatne ako nárok so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou a rozdielnym

začiatkom jej plynutia.“

V rozsudku sp. zn. z 28. februára 2011 najvyšší súd judikoval:

„Zásadne je potrebné vychádzať z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú

samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je

stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa

o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106

ods. 2 sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví

neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže

na okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda

a kto za ňu zodpovedá... V tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení

spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav

natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote

a v spoločnosti došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má

k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.“

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd správne odlíšil začiatok plynutia

premlčacej lehoty pre uplatnenie základných nárokov na odškodnenie bolestného a sťaženie

spoločenského uplatnenia a plynutia lehoty pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti

prípadu konštatuje, že v prípade sťažovateľky boli splnené podmienky pre poskytnutie

náhrady za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného, poukazuje však

na skutočnosť, že napriek právnemu zastúpeniu sťažovateľkine nároky neboli uplatnené

na súde v zákonnej lehote, a v neposlednom rade aj na skutočnosť, že žalovaný po splnení

základných nárokov z ublíženia na zdraví sťažovateľke aj po premlčaní jej nároku poskytol

(aj keď iba v minimálnej miere) náhradu za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia

a bolestného.

14. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom

konaní vyčerpávajúcim spôsobom a svoje rozhodnutie podrobne a starostlivo odôvodnil.

V napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa § 238

ods. 1 až 3 procesne prípustný.

Poukázal na princíp právnej istoty ako ťažiskový princíp právneho štátu zakotvený

ako v ústave, tak aj v , z ktorého možno odvodiť potrebu

rešpektovania právoplatných súdnych rozhodnutí. Uviedol, že dovolanie má v systéme

opravných prostriedkov osobitné postavenie, pričom ide o mimoriadny opravný prostriedok,

a s odkazom na početné rozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“, dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné

14

preskúmať akékoľvek rozhodnutie, a v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva nesmie byť účastníkmi konania vnímané ako „skryté odvolanie“.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238

, ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa . Sťažovateľka tvrdila,

že zo strany odvolacieho súdu došlo k procesnej vade uvedenej v

v dôsledku nesprávnej argumentácie a výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutia

premlčacej lehoty pri škode na zdraví. Poukázal na skutočnosť, že nesprávnosť interpretácie

alebo aplikácie ustanovení o plynutí a premlčaní premlčacej doby

predstavuje činnosť označenú ako právne posudzovanie veci a z obsahového hľadiska sa

teda netýka nesprávneho postupu súdu. Nesprávnym právnym posúdením veci sa

účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom sa

rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje

(postup v rozpore so zákonom, resp. ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi,

a týmto postupom odňatie procesných práv účastníkom konania). Najvyšší súd poukázal

na to, že pod postupom súdu v zmysle možno rozumieť len faktickú

procesnú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu

konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. Ak teda

„postupom súdu“ nie je rozhodnutie vo veci samej, potom ním vôbec nemôže byť ani časť

rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,

presvedčivosť, úplnosť).

Dovolací súd skúmal námietku sťažovateľky, že v dôsledku vady konania došlo

k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, a ustálil, že nemohol zohľadniť iba

sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to,

aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným

princípom právnej istoty, ktorému dal prednosť, pretože sťažovateľkou namietaný

nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom

[ ], pričom za vadu konania nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky. Dovolací súd sa náležite

vysporiadal s námietkou sťažovateľky, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne

odôvodnené, je nepreskúmateľné a nepresvedčivé, keď odkázal na zásadný judikát

publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

č. R 111/1998, ktorý uplatňuje aj v súčasnosti a podľa ktorého „konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ]

aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal

nepreskúmateľný“. Najvyšší súd (v zhode s početnými rozhodnutiami jednotlivých senátov,

na ktoré sa vo svojom rozhodnutí odvoláva) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle , nie

však procesnú vadu konania v zmysle . Ústavný súd uvedenú

argumentáciu v prípade nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov už

potvrdil v mnohých svojich rozhodnutiach, a tento názor najvyššieho súdu (podporený jeho

obsiahlou argumentáciou k možnosti a podmienkam využitia riadnych i mimoriadnych

opravných prostriedkov) považuje za ústavne udržateľný. Z ďalšej argumentácie považuje

ústavný súd za správne poukázať na závery najvyššieho súdu, že bez splnenia zákonom

ustanovených predpokladov prípustnosti dovolania dochádza k prelomeniu právoplatnosti

napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, čím dochádza k porušeniu práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru,

že dovolanie je procesne neprípustné, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté

argumenty sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení, resp. údajnej nepreskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s jej právnym rozborom o tom, že

nároky sťažovateľky nemali byť premlčané, že vznesenie námietky premlčania odporkyňou

sa prieči dobrým mravom a že súd vo veci nepripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky

zásadného významu.

16

Napriek uvedenému najvyšší súd k uplatnenej námietke nepripustenia dovolania

z dôvodu právnej otázky zásadného významu zaujal stanovisko, že oprávnenie založiť

prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému by

inak dovolanie nebolo prípustné, je ustanovením zverená výlučne

odvolaciemu súdu.

Najvyšší súd ustálene judikuje, že ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku prípustnosť dovolania nevysloví, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide

o vec zásadného právneho významu. Možnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosť

dovolania nie je závislá ani na návrhu účastníka a ak ju účastník uplatní, odvolací súd ho nie

je povinný akceptovať a nevyhovením mu nedochádza k odňatiu žiadneho procesného

oprávnenia účastníka, a teda ani k procesnej vade podľa . Ústavný súd

už opakovane judikoval, že zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania

na pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu. Posúdenie prípustnosti dovolania z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho

súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená (napr. ,

a iné).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa náležite vysporiadal s námietkou

sťažovateľky o neúplnosti skutkových zistení, resp. nesprávnosti skutkových záverov, ktoré

nezakladajú dôvod na uplatnenie , a s námietkou nesprávneho právneho

posúdenia veci podľa , a jeho záver, že dovolanie sťažovateľky

bolo potrebné odmietnuť ako procesne neprípustné bez vecného skúmania napadnutého

rozsudku, je plne opodstatnený.

15. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho práva na spravodlivý

proces aj postupom dovolacieho súdu, ktorý zaviazal sťažovateľku na náhradu trov

dovolacieho konania žalovanej napriek tomu, že existovali dôvody na ich nepriznanie podľa

. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka (právne zastúpená

advokátskou kanceláriou) vo svojom dovolaní zo 7. februára 2013, ktorým sa na najvyššom

súde domáhala alternatívneho petitu, v ňom neuviedla žiadny návrh na náhradu trov

dovolacieho konania, resp. uplatnenie . Ako sama uvádza vo svojej

sťažnosti, na existenciu tohto dôvodu poukázala až „... v podaní adresovanom Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky po doručení rozhodnutia o dovolaní“ s odkazom aj na názor

krajského súdu.

Ústavný súd pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu pri

rozhodovaní o trovách konania poukazuje predovšetkým na svoju zdržanlivosť

pri posudzovaní problematiky náhrady trov konania. Odkazuje na svoju ustálenú

rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov

konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia

základných práv a slobôd a vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi má

akcesorickú povahu. Ústavný súd preto v otázke trov konania postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

Ústavný súd poukazuje na to, že uplatnená námietka sťažovateľky síce smeruje proti

porušeniu princípov spravodlivého procesu, týka sa však iba jeho časti, a to rozhodovania

o trovách konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce

negatívne dotklo sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich podľa

názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú relevanciu

ako námietkam proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej

(, a iné).

16. Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že právne závery

krajského súdu a najvyššieho súdu nie je možné považovať za arbitrárne a neopodstatnené

a medzi napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a označenými

18

základnými právami sťažovateľky nezistil takú príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie základných práv podľa a

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

17. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších nárokoch

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015