Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 789 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (800)I. ÚS 364/2015
PDF · 534.83 KB
No categories available
I. ÚS 364/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., Mäsiarska 6, Košice, konajúcou
prostredníctvom JUDr. Ivana Humeníka, PhD., konateľa a JUDr. Tomáša Husovského,
konateľa, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca
2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 156/2002
z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012, rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra
2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka (v konaní
pred okresným súdom navrhovateľka, pozn.) pôvodným žalobným návrhom podaným
na okresnom súde 8. júla 2002 požadovala od Fakultnej nemocnice s poliklinikou
J. A. Reimana v Prešove (ďalej len „odporca“) náhradu škody spôsobenej jej na zdraví
pri pôrode a s ním poskytnutou zdravotnou starostlivosťou na gynekologickom oddelení
odporcu v čase od 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, v dôsledku ktorej sa po vykonaných
reparačných operáciách stala úplne invalidnou s trvalými následkami a obmedzeniami tak
v profesionálnom, ako aj občianskom živote, v sume 405 167,60 Sk s príslušenstvom,
pričom svoje nároky špecifikovala na sumu 67 647,60 Sk z titulu straty na zárobku, na sumu
58 720 Sk z titulu vecnej škody, na zakúpenie plienok, výživových doplnkov a vitamínov
na sumu 200 000 Sk, nákladov na hygienu na sumu 28 800 Sk a nákladov na dopravu
do zdravotníckych zariadení na sumu 50 000 Sk.
Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 10 C 156/2002 z 2. apríla 2008
rozhodol, že odporca zodpovedá v plnom rozsahu za škodu na zdraví, ktorá vznikla
sťažovateľke v súvislosti s poskytovaním zdravotníckej starostlivosti u odporcu v čase
od 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, pričom o nárokoch navrhovateľky bude rozhodnuté
v konečnom rozsudku. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 41/2008 z 9. decembra 2008
medzitýmny rozsudok potvrdil. Okresný súd na pojednávaní 8. apríla 2009 pripustil zmenu
návrhu sťažovateľky, ktorým žiadala zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 1 350 000 Sk
z titulu 300 násobného zvýšenia odškodnenia za bolesť, na zaplatenie sumy 20 250 000 Sk
z titulu 300 násobného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a zároveň
2
trvala na náhrade vecnej škody uplatnenej v pôvodnom návrhu. Okresný súd rozsudkom
č. k. 10 C 156/2002 422 z 8. apríla 2009 v spojení s opravným uznesením z 15. apríla 2009
zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 89 623,58 € z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia, na zaplatenie sumy 3 734,32 € z titulu zvýšenia bolestného a na zaplatenie sumy
9 546 € z titulu náhrady vecnej škody. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a odporcu
zaviazal nahradiť navrhovateľke trovy konania v sume 2 204,09 € a trovy štátu v sume
1 506,87 €. Proti tomuto rozsudku podali obaja účastníci odvolanie, o ktorých rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 42/2009 z 22. septembra 2009 tak, že zrušil
rozhodnutie okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí
žaloby a vo výroku, ktorým bolo priznané mimoriadne zvýšenie bolestného nad sumu
373,43 € (suma, s ktorou súhlasil odporca, pozn.), u sťaženia spoločenského uplatnenia nad
11 202,95 € (suma, s ktorou súhlasil odporca, pozn.) a vo výroku o trovách konania,
a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
V tomto konaní odporca, s výnimkou časti, v ktorej rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť, vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal na skutočnosť, že návrh
na začatie konania bol podaný v roku 2002 a skutok, z ktorého sťažovateľka odvodzuje
svoje nároky, sa stal v roku 1997. Rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 156/2002 647
z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 okresný súd
zamietol návrh na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €,
zamietol návrh na zvýšenie bolestného vo výške 136 426,57 €, zamietol návrh na náhradu
vecnej škody a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške
3 059,44 € a trovy štátu vo výške 1 718,11 €. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
13. apríla 2012 odvolanie, ktoré doplnila vyjadrením s uvedením argumentov, pre ktoré
nemôžu byť ňou uplatnené nároky premlčané, a poukazom na začiatok plynutia premlčacej
lehoty. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 potvrdil
rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žaloby
a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným a odporcovi
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľka podala 5. marca 2013 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 140/2013 z 26. marca 2013 sťažnosť odmietol
pre neprípustnosť, pretože vo veci sťažovateľky nebolo ukončené dovolacie konanie.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka 7. marca 2013 dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 odmietol a sťažovateľku
zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie najvyššieho
súdu bolo advokátskej kancelárii, ktorá sťažovateľku zastupuje v konaní, doručené 29. júla
2014. Sťažovateľka podala 26. septembra 2014 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súdu
č. k. 10 C 156/2002 647 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca
2012, rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012
a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 pri rozhodovaní o jej
nárokoch súvisiacich s ublížením na zdraví pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
II.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta (zhodne, ako to uvádzala vo svojom
dovolaní, pozn.) s odvolaním sa na judikáty ústavného súdu, že napadnuté rozhodnutia sú
arbitrárne, nepreskúmateľné, nepresvedčivé a riadne neodôvodnené, keďže nimi došlo
v rozpore s princípmi formálnej logiky k popretiu účelu a významu zákonnej normy,
odôvodnenie nezodpovedá základným gramatickým, lexikálnym a štylistickým hľadiskám,
nie je presvedčivé a súdy sa v nich jasne, korektne a zrozumiteľne nevyrovnali so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a nebola rešpektovaná požiadavka rovností zbraní oboch účastníkov konania.
4
3. 1 Podľa tvrdení sťažovateľky k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu
došlo predovšetkým v dôsledku nesprávnej právnej argumentácie okresného súdu aj
krajského súdu, ktoré vychádzali z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcej
začiatok plynutia premlčacej lehoty pri škode na zdraví. Sťažovateľka uvádza, že
„Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka: o aké informácie sa musí jednať aby sa
zodpovednosť určitej osoby javila dostatočne pravdepodobnou (a teda začala plynúť
premlčacia lehota)“. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so záverom okresného
súdu o plynutí premlčacích lehôt u uplatnených nárokov a konštatoval, že sú premlčané.
Podľa sťažovateľky sa však nezaoberal ňou uplatnenými argumentmi, ktoré predložila
v odvolaní a samostatnom vyjadrení, kde poukázala na predpoklady začatia plynutia
premlčacej lehoty ̶vedomosť nielen o skutkovej udalosti, ale aj o protiprávnosti (čo vyplýva
aj z rozhodnutia, ktoré vo svojej argumentácii použil krajský súd, a tiež gramatického
výkladu rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 477/2001), aktívnej
obrany sťažovateľkiných práv u všetkých dostupných odborných subjektov, podania žaloby
na základe predpokladu protiprávneho konania a jeho potvrdenia súdnym rozhodnutím,
po ktorom začala plynúť premlčacia lehota, pričom zmyslom inštitútu premlčania je nútiť
subjekty práva aktívne brániť svoje práva, a nie byť prostriedkom jeho šikanózneho výkonu.
Podľa názorov uvádzaných v sťažnosti tak krajský súd, ako aj okresný súd
neproporcionálnym spôsobom zaťažili sťažovateľku pri pomerovaní jej povinnosti aktívne
brániť svoje práva na jednej strane a povinnosťou škodcu niesť zodpovednosť za protiprávne
konanie na strane druhej.
3. 2 Ďalším dôvodom porušenia práv sťažovateľky je absencia riadneho odôvodnenia
a nízka presvedčivosť rozhodnutia, ktorú sťažovateľka odvodila zo skutočnosti, že krajský
súd sa nevysporiadal s jej námietkou o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi
vznesenú na poslednom pojednávaní. Krajský súd sa podľa tvrdení sťažovateľky
nevysporiadal s detailným právnym interpretačným rozborom, prečo nárok nemá byť
premlčaný, ani s návrhom sťažovateľky, aby v prípade vydania potvrdzujúceho rozsudku
pripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky zásadného významu.
3. 3 Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj konaním dovolacieho súdu, ktorý
dovolanie odmietol (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza, že zamietol, pozn.) napriek
tomu, že podľa názoru sťažovateľky išlo o otázku závažného právneho významu, a priznal
žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia napriek skutočnosti, že existovali dôvody na
nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ktorými sa okresný súd aj krajský súd zaoberali).
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla,
aby sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví,
že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012, ktorým potvrdil
rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010
v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 a rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014, bolo porušené jej právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; zrušil
rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a rozhodnutie
okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným
uznesením zo 14. marca 2012 v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie; zaviazal krajský súd na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 408,82 €
a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €, alternatívne, aby vyslovil,
že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012, ktorým
potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010
v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 a rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; zrušil
rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a vec mu v celom
rozsahu vrátil na ďalšie konanie; zaviazal krajský súd na náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 9 408,82 € a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €.
III.
6
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením
zo 14. marca 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 došlo k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
8. Sťažovateľka namietala v prvom rade porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru výrokom rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010
v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012, ktorým zamietol návrh na zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €, zamietol návrh na zvýšenie
bolestného vo výške 136 426,57 €, zamietol návrh na náhradu vecnej škody a zaviazal
odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 3 059,44 € a trovy štátu
vo výške 1 718,11 €.
V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd konštatuje, že výrok rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2010
o zamietnutí návrhu na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške
1 608 084,60 €, zamietnutí návrhu na zvýšenie bolestného vo výške 136 426,57 €
a zamietnutí návrhu na náhradu vecnej škody bol po podaní riadneho opravného prostriedku
(odvolania) sťažovateľkou oprávnený preskúmať odvolací krajský súd. Z uvedeného
vyplýva, že vo vzťahu k napadnutej časti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002
z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 sa uplatňuje
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto
8
ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
9. Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv aj výrokom rozsudku
krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014. V dovolaní podanom proti rozsudku krajského súdu
sťažovateľka namietala predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci a ako dôvod
podaného dovolania uviedla, že jej ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred
súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a konanie bolo
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle §
241 ods. 2 písm. b) OSP.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd (zhodne ako okresný súd) nesprávne vykladal
právnu normu upravujúcu začiatok plynutia premlčacej lehoty pri škode na zdraví.
Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka, aké informácie musí mať osoba uplatňujúca
náhradu škody na zdraví pre začatie plynutia premlčacej lehoty. Krajský súd svojím
rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože okresný súd žalobu čiastočne zamietol
z dôvodu premlčania žalobou uplatnených práv – zvýšenia bolestného, zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia a vecnej škody. Nestotožnil sa s názorom okresného
súdu o prerušení plynutia premlčacej lehoty počas vyšetrovania trestného činu, začiatok jej
plynutia u bolestného stanovil na 13. máj 1998 a u sťaženia spoločenského
uplatnenia na 13. máj 1999. K uplynutiu premlčacej lehoty tak došlo 13. mája 2000,
resp. 13. mája 2001. Sťažovateľka si nárok na mimoriadne zvýšenie bolestného a náhradu
za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnila podaním z 9. júna 2008, pričom
posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia bol vyhotovený 5. januára 2005
(sťažovateľke doručený 10. januára 2005 a do spisu založený 1. februára 2005).
Sťažovateľka si právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a náhradu za mimoriadne
sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnila až 9. júna 2008, v dôsledku čoho krajský súd
poukázal na to, že sa tak stalo po uplynutí premlčacej lehoty, dospel k záveru o vecnej
správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, a preto ho potvrdil. Podľa tvrdení
sťažovateľky sa krajský súd nevysporiadal s jej námietkou o premlčaní, ktoré bolo v rozpore
s dobrými mravmi, predloženým interpretačným rozborom, prečo nárok nemá byť
premlčaný, ani s návrhom, že dovolanie má byť prípustné z dôvodu, že ide o právnu otázku
zásadného významu.
10. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka svoj názor o porušení svojho základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením
najvyššieho súdu opiera o tvrdenie, že dovolací súd dovolanie odmietol (sťažovateľka
v sťažnosti nesprávne uvádza, že zamietol, pozn.), hoci išlo o otázku závažného právneho
významu, a v rozpore s dobrými mravmi priznal odporcovi náhradu trov dovolacieho
konania, aj keď existovali dôvody na ich nepriznanie na základe ustanovenia § 150 ods. 1
OSP, pričom poukázala aj na rozsudok krajského súdu v samotnej veci, v ktorom krajský
súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa v okolnostiach, za akých došlo k sporu
i v postoji odporcu k jeho celkovému riešeniu.
11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
10
v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
IV.
12. Ústavný súd sa podrobne oboznámil s napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu a najvyššieho súdu a námietkami uvádzanými sťažovateľkou. V súvislosti
s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, že
táto je takmer identická s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní. Predmetom prieskumu
ústavného súdu sa stali rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd
konštatuje, že tak krajský súd ako súd odvolací, tak aj najvyšší súd ako súd dovolací konali
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
správne interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické
a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom
na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych
zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj
náležite odôvodnené.
13. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012
uviedol, že okresný súd vec správne posúdil, ak návrh sťažovateľky z dôvodu premlčania jej
nárokov zamietol, a to pokiaľ ide o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia
a bolestného, ako aj náhrady vecnej škody. Začiatok plynutia premlčacej doby stanovil
u bolestného na 13. máj 1998 (deň vykonania posledného operačného úkonu) a u sťaženia
spoločenského uplatnenia následne po roku od uplynutia tohto operačného úkonu na 13. máj
1999, v dôsledku čoho premlčacia doba uplynula pri bolestnom 13. mája 2000 a pri náhrade
za sťaženie spoločenského uplatnenia 13. mája 2001. Nestotožnil sa s názorom okresného
súdu, že počas vyšetrovania trestného činu došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby,
pretože v uvedenom období neboli uplatnené žiadne uvedené nároky. Sťažovateľka si nárok
na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia a mimoriadne zvýšenie bolestného
uplatnila v prebiehajúcom konaní až podaním z 9. júna 2008. Krajský súd tiež zdôraznil,
že nárok na odškodnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia
a bolestného je osobitný nárok, u ktorého premlčacia doba plynie osobitne.
V prebiehajúcom konaní v prípade sťažovateľky bol posudok o bolestnom a sťažení
spoločenského uplatnenia (po vykonaní poslednej operácie a ustálení zdravotného stavu)
podaný 5. januára 2005, sťažovateľke bol doručený 10. januára 2005 a táto ho súdu osobne
doručila 1. februára 2005, v dôsledku čoho krajský súd správne ustálil, že k uplynutiu
premlčacej doby pre uplatnenie nárokov na odškodnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia a bolestného došlo 1. februára 2007. Keďže sťažovateľka svoje
nároky na okresnom súde uplatnila 9. júna 2008, stalo sa tak po uplynutí premlčacej lehoty.
Ústavný súd preskúmal závery krajského súdu a konštatuje, že krajský súd zhodne
so súdom prvého stupňa správne postupoval pri rozhodovaní o odškodnení sťažovateľky
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a záverečných ustanovení vyhlášky
ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia
a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška č. 32/1965 Zb.), ktoré sa viažu
na dátum vzniku škody na zdraví. Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka premlčania
nárokov sťažovateľky, resp. začiatok plynutia lehoty pre uplatnenie jej nárokov.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o premlčaní nároku
na odškodnenie odkázal na jediné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 49/2006.
12
Ústavný súd poukazuje, že výklad plynutia premlčacej lehoty je v rozhodovacej praxi súdov
ustálený a vyplýva zo záverov najvyššieho súdu uvedených v jeho skorších i novších
rozhodnutiach. Podľa rozhodnutia sp. zn. 1 Cz 23/83 publikovaného pod č. R 9/1986
„Poškodenému môže zo škodnej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného
zdravotného stavu vzniknúť aj ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Takýto nárok z hľadiska premlčania treba posudzovať samostatne ako nárok
so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou s rozdielnym začiatkom jej
plynutia. ... Ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá,
do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 OZ
a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo.“. V rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 160/2012
najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je právom majetkovej
povahy a podlieha premlčaniu v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, a následne
judikoval: „ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp
právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Za správny
treba... považovať aj právny názor..., podľa ktorého poškodenému môže vzniknúť
zo škodovej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu aj
ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý treba posudzovať
samostatne ako nárok so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou a rozdielnym
začiatkom jej plynutia.“
V rozsudku sp. zn. 4 Cdo 152/2010 z 28. februára 2011 najvyšší súd judikoval:
„Zásadne je potrebné vychádzať z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú
samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je
stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa
o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106
ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví
neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže
na okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda
a kto za ňu zodpovedá... V tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení
spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav
natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote
a v spoločnosti došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má
k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.“
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd správne odlíšil začiatok plynutia
premlčacej lehoty pre uplatnenie základných nárokov na odškodnenie bolestného a sťaženie
spoločenského uplatnenia a plynutia lehoty pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti
prípadu konštatuje, že v prípade sťažovateľky boli splnené podmienky pre poskytnutie
náhrady za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného, poukazuje však
na skutočnosť, že napriek právnemu zastúpeniu sťažovateľkine nároky neboli uplatnené
na súde v zákonnej lehote, a v neposlednom rade aj na skutočnosť, že žalovaný po splnení
základných nárokov z ublíženia na zdraví sťažovateľke aj po premlčaní jej nároku poskytol
(aj keď iba v minimálnej miere) náhradu za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia
a bolestného.
14. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom
konaní vyčerpávajúcim spôsobom a svoje rozhodnutie podrobne a starostlivo odôvodnil.
V napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa § 238
ods. 1 až 3 OSP procesne prípustný.
Poukázal na princíp právnej istoty ako ťažiskový princíp právneho štátu zakotvený
ako v ústave, tak aj v Občianskom súdnom poriadku, z ktorého možno odvodiť potrebu
rešpektovania právoplatných súdnych rozhodnutí. Uviedol, že dovolanie má v systéme
opravných prostriedkov osobitné postavenie, pričom ide o mimoriadny opravný prostriedok,
a s odkazom na početné rozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“, dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné
14
preskúmať akékoľvek rozhodnutie, a v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva nesmie byť účastníkmi konania vnímané ako „skryté odvolanie“.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238
OSP, ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Sťažovateľka tvrdila,
že zo strany odvolacieho súdu došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f) OSP
v dôsledku nesprávnej argumentácie a výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutia
premlčacej lehoty pri škode na zdraví. Poukázal na skutočnosť, že nesprávnosť interpretácie
alebo aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o plynutí a premlčaní premlčacej doby
predstavuje činnosť označenú ako právne posudzovanie veci a z obsahového hľadiska sa
teda netýka nesprávneho postupu súdu. Nesprávnym právnym posúdením veci sa
účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom sa
rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok
(postup v rozpore so zákonom, resp. ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi,
a týmto postupom odňatie procesných práv účastníkom konania). Najvyšší súd poukázal
na to, že pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f) OSP možno rozumieť len faktickú
procesnú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu
konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. Ak teda
„postupom súdu“ nie je rozhodnutie vo veci samej, potom ním vôbec nemôže byť ani časť
rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,
presvedčivosť, úplnosť).
Dovolací súd skúmal námietku sťažovateľky, že v dôsledku vady konania došlo
k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, a ustálil, že nemohol zohľadniť iba
sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to,
aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným
princípom právnej istoty, ktorému dal prednosť, pretože sťažovateľkou namietaný
nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom
[§ 237 písm. f) OSP], pričom za vadu konania nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky. Dovolací súd sa náležite
vysporiadal s námietkou sťažovateľky, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne
odôvodnené, je nepreskúmateľné a nepresvedčivé, keď odkázal na zásadný judikát
publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. R 111/1998, ktorý uplatňuje aj v súčasnosti a podľa ktorého „konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP]
aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal
nepreskúmateľný“. Najvyšší súd (v zhode s početnými rozhodnutiami jednotlivých senátov,
na ktoré sa vo svojom rozhodnutí odvoláva) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, nie
však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd uvedenú
argumentáciu v prípade nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov už
potvrdil v mnohých svojich rozhodnutiach, a tento názor najvyššieho súdu (podporený jeho
obsiahlou argumentáciou k možnosti a podmienkam využitia riadnych i mimoriadnych
opravných prostriedkov) považuje za ústavne udržateľný. Z ďalšej argumentácie považuje
ústavný súd za správne poukázať na závery najvyššieho súdu, že bez splnenia zákonom
ustanovených predpokladov prípustnosti dovolania dochádza k prelomeniu právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, čím dochádza k porušeniu práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces.
Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru,
že dovolanie je procesne neprípustné, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté
argumenty sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení, resp. údajnej nepreskúmateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s jej právnym rozborom o tom, že
nároky sťažovateľky nemali byť premlčané, že vznesenie námietky premlčania odporkyňou
sa prieči dobrým mravom a že súd vo veci nepripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky
zásadného významu.
16
Napriek uvedenému najvyšší súd k uplatnenej námietke nepripustenia dovolania
z dôvodu právnej otázky zásadného významu zaujal stanovisko, že oprávnenie založiť
prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému by
inak dovolanie nebolo prípustné, je ustanovením § 238 ods. 3 OSP zverená výlučne
odvolaciemu súdu.
Najvyšší súd ustálene judikuje, že ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku prípustnosť dovolania nevysloví, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide
o vec zásadného právneho významu. Možnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosť
dovolania nie je závislá ani na návrhu účastníka a ak ju účastník uplatní, odvolací súd ho nie
je povinný akceptovať a nevyhovením mu nedochádza k odňatiu žiadneho procesného
oprávnenia účastníka, a teda ani k procesnej vade podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd
už opakovane judikoval, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania
na pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu. Posúdenie prípustnosti dovolania z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho
súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená (napr. II. ÚS 348/08, II. ÚS 511/2011
a iné).
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa náležite vysporiadal s námietkou
sťažovateľky o neúplnosti skutkových zistení, resp. nesprávnosti skutkových záverov, ktoré
nezakladajú dôvod na uplatnenie § 237 písm. f) OSP, a s námietkou nesprávneho právneho
posúdenia veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, a jeho záver, že dovolanie sťažovateľky
bolo potrebné odmietnuť ako procesne neprípustné bez vecného skúmania napadnutého
rozsudku, je plne opodstatnený.
15. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho práva na spravodlivý
proces aj postupom dovolacieho súdu, ktorý zaviazal sťažovateľku na náhradu trov
dovolacieho konania žalovanej napriek tomu, že existovali dôvody na ich nepriznanie podľa
§ 150 ods. 1 OSP. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka (právne zastúpená
advokátskou kanceláriou) vo svojom dovolaní zo 7. februára 2013, ktorým sa na najvyššom
súde domáhala alternatívneho petitu, v ňom neuviedla žiadny návrh na náhradu trov
dovolacieho konania, resp. uplatnenie § 150 ods. 1 OSP. Ako sama uvádza vo svojej
sťažnosti, na existenciu tohto dôvodu poukázala až „... v podaní adresovanom Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky po doručení rozhodnutia o dovolaní“ s odkazom aj na názor
krajského súdu.
Ústavný súd pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu pri
rozhodovaní o trovách konania poukazuje predovšetkým na svoju zdržanlivosť
pri posudzovaní problematiky náhrady trov konania. Odkazuje na svoju ustálenú
rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov
konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia
základných práv a slobôd a vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi má
akcesorickú povahu. Ústavný súd preto v otázke trov konania postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd poukazuje na to, že uplatnená námietka sťažovateľky síce smeruje proti
porušeniu princípov spravodlivého procesu, týka sa však iba jeho časti, a to rozhodovania
o trovách konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce
negatívne dotklo sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich podľa
názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú relevanciu
ako námietkam proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej
(IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012 a iné).
16. Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že právne závery
krajského súdu a najvyššieho súdu nie je možné považovať za arbitrárne a neopodstatnené
a medzi napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a označenými
18
základnými právami sťažovateľky nezistil takú príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
17. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších nárokoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015