Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3CoPr-8-2025.pdf
PDF · 154.7 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoPr/8/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Dudíkovej a členov senátu JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXX/XXX, A., zastúpený JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom so sídlom Námestie slobody 7, Michalovce, proti žalovanému: Lidl Slovenská republika, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 793 783, zastúpený: bnt attorneys-at-law, s.r.o., so sídlom Cintorínska 7, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo 7. júla 2025, č. k. 60Cpr/23/2023-314, takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného voči žalobcovi zo dňa 2.11.2023 je neplatné (I), návrh na určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, zamietol (II) a rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania si vyhradil v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch (III).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 2.11.2023, určenia, že pracovný pomer naďalej trvá a náhrady mzdy vo výške jeho priemerného zárobku, a to odo dňa 2.11.2023 do opätovného umožnenia mu výkonu práce.
3. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 21.2.2022 uzatvoril so žalovaným ako so zamestnávateľom pracovnú zmluvu zakladajúcu pracovný pomer, na základe ktorej vykonával závislú prácu na pozícii manažéra predajne. Dňa 2.11.2023 dal žalovaný žalobcovi na výber, či pristúpia k skončeniu pracovného pomeru dohodou alebo v prípade nesúhlasu žalobcu s ním žalovaný okamžite skončí pracovný pomer v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „ZP“). Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru (ďalej aj len „OSPP“) mala byť skutočnosť, že žalobca údajne na hromadnej žiadosti (za pobočku Michalovce) o reklamné vianočné balíčky pre deti zamestnancov žalovaného sfalšoval podpisy 15 podriadených zamestnancov, pričom túto žiadosť odoslal svojmu nadriadenému zamestnancovi, a že aj na dochádzkových listoch a dovolenkových lístkoch zamestnancov mal taktiež sfalšovať podpisy 12 zamestnancov, čím mal porušiť svoje povinnosti podľa ust. § 81 písm. c) a e) ZP. Žalobca však s dohodou nesúhlasil, písomné vyhotovenie OSPP z dôvodu údajne nepravdivých skutočností odmietol prevziať, žalovanému oznámil, že OSPP považuje za neplatné, pričom vyjadril záujem o to, aby mu bola prideľovaná práca. Žalovaný následne žalobcovi listom z 21.11.2023 oznámil, že OSPP považuje za platné. Žalobca však mal
v podstatnom za to, že dôvody v písomnom vyhotovení OSPP uvedené, neboli naplnené, že tieto sú nepravdivé a nedostatočne skutkovo vymedzené, že žalovaný ani neuviedol dôvody vedúce ho k presvedčeniu, že sa tohto konania mal dopustiť práve žalobca, že z uvedeného konania nemohol mať žalobca žiaden prospech, nemohol ním spôsobiť žiadnu škodu, že OSPP je vo všeobecnosti opatrením výnimočným, že z písomného vyhotovenia OSPP nevyplýva, aby bolo prerokované so zástupcami zamestnancov, a že žalovaným uvedené konanie nedosahuje intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.
4. Prvoinštančný súd skutkovo vyšiel z nesporných tvrdení sporových strán o uzatvorení pracovnej zmluvy vrátane jej dodatkov, zakladajúcej pracovný pomer zamestnanca (žalobcu) u zamestnávateľa (žalovaného). Za nesporné súd prvej inštancie označil aj to, že žalobca vykonával závislú prácu na pozícii manažéra predajne s miestnom výkonu práce (naposledy) na ulici D. E. F. A., a že dňa 2.11.2023 žalovaný pristúpil k OSPP. Medzi stranami bola vedená diskusia v otázke skutkového vymedzenia dôvodov OSPP.
5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, výsluchom žalobcu, výsluchmi svedkov a skutkovo ustálil, že žalovaný ako dôvody OSPP, ktorého písomné vyhotovenie žalobca odmietol prevziať, uviedol to, že na hromadnej žiadosti o tzv. reklamné vianočné balíčky pre deti zamestnancov, určenej na vlastnoručné vyplnenie zo strany podriadených zamestnancov, žalobca sfalšoval podpisy 15 zamestnancov a takto vyplnenú žiadosť odoslal nadriadenému zamestnancovi ako riadne vyplnenú, a zároveň aj to, že k falšovaniu podpisov viacerých podriadených zamestnancov došlo zo strany žalobcu aj pri vypĺňaní korektúr dochádzky za jednotlivé dni, resp. pri vypĺňaní dovolenkových lístkov, čím malo dôjsť k porušeniu základnej povinnosti zamestnanca dodržiavať právne predpisy (§ 81 písm. c) ZP) a chrániť majetok zamestnávateľa (§ 81 písm. e) ZP), pričom toto porušenie pracovných povinností považoval žalovaný za závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP. Zo žiadosti o prerokovanie OSPP zo dňa 30.10.2023 súd prvej inštancie zistil, že žalovaný požiadal zástupcu zamestnancov o prerokovanie OSPP a zástupca zamestnancov túto žiadosť dňa 31.10.2023 prevzal. Zo zápisu stretnutia so zamestnancom A. G. zo dňa 2.11.2023 i z jeho výsluchu na pojednávaní súd prvej inštancie zistil, že tento mal na starosti aj týždennú dochádzku a vypisovanie jej korektúr, že žalobca ho k takémuto vypisovanou korektúr a dovolenkových lístkov po vzájomnej dohode inštruoval, pričom tento zamestnanec uviedol, že sám podpisoval dokumenty zamestnancov a žalobca následne tieto dokumenty schvaľoval svojím podpisom. Z čl. 2.3, bodu č. 6 a 7 pracovného poriadku žalovaného, platného od 1.2.2015, súdu prvej inštancie vyplynulo, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny je zo strany zamestnávateľa považovaná (aj) úmyselná manipulácia s dochádzkou a porušenie interných smerníc a pokynov vo vzťahu k zaobchádzaniu s darmi, pozvánkami a inými príspevkami.
6. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 1 ods. 1, § 68 ods. 1 písm. b) a ods. 2, § 70, § 74, § 79 ods. 1 a § 81 písm. a), c), a e) ZP, ust. § 149, § 150 ods. 1 a 2, § 151 ods. 1 a 2, § 152 a § 319 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „C.s.p.“), poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) a dospel k záveru, že OSPP zo strany žalovaného je neplatné.
7. Pri konštruovaní tohto záveru súd prvej inštancie po zdôraznení formálnych i materiálnych náležitostí OSSP a jeho výnimočného charakteru primárne skonštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ splnil zákonom ustanovené podmienky pre platné skončenie pracovného pomeru formou OSPP týkajúce sa jeho písomnej formy, doručenia (§ 70 ZP), zachovania lehôt v zmysle ust. § 68 ods. 2 ZP a povinnosti požiadať zástupcov zamestnancov o prerokovanie OSPP (§ 74 ZP). Prvoinštančný súd následne pristúpil k skúmaniu, či v predmetnom prípade došlo k naplneniu dôvodov pre OSPP tak, ako ich žalovaný uviedol v jeho písomnom vyhotovení, pričom na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že skutkov tak, ako sú uvedené v OSPP, sa žalobca nedopustil, pretože zistil, že k falšovaniu podpisov na dovolenkových lístkoch a korektúrach dochádzky došlo zo strany iného zamestnanca - A. G., ktorý sa k tomuto konaniu priznal. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zároveň dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo to, aby žalobca v pozícii nadriadeného zamestnanca vyvíjal na A. G. akýkoľvek tlak alebo mu dával záväzný pokyn, a že žiadnemu zamestnancovi nebol pracovný čas upravovaný tak, aby tým ktorýkoľvek zo zamestnancov utrpel škodu, resp. aby mal na takejto korekcii žalobca či ostatní zamestnanci akúkoľvek výhodu a teda aby škoda nastala na strane žalovaného. Čo sa týka údajného falšovania podpisov na hromadnej žiadosti o reklamné vianočné balíčky pre deti zamestnancov (ďalej len „hromadnej žiadosti“), podľa prvoinštančného súdu ani týmto konaním nemohlo dôjsť k vzniku škody
a zároveň žalovaný dostatočne nepreukázal svoje podozrenie, že napriek preukázanej nezhodnosti podpisov jednotlivých zamestnancov sa mal falšovania podpisov dopustiť práve žalobca.
8. Súd prvej inštancie súčasne skúmal aj intenzitu porušenia pracovnej disciplíny v rámci konania, ktorého sa mal žalobca podľa žalovaného dopustiť. V tomto kontexte prvoinštančný súd vzal do úvahy najmä vedúce postavenie žalobcu, absenciu predchádzajúceho upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, ďalej skutočnosť, že žalovanému či jednotlivým zamestnancom nevznikla akákoľvek škoda, že nikto nemal z uvedeného konania prospech, že s ohľadom na výlučne interné záležitosti absentoval akýkoľvek zásah do dobrej povesti žalovaného v očiach verejnosti, pričom skonštatoval, že ani žalovaným zdôrazňovaná periodicita domnelého konania žalobcu nemá bez ďalšieho vplyv na posudzovanie miery závažnosti porušenia pracovnej disciplíny.
9. Na základe uvedeného teda mal súd prvej inštancie za to, že OSPP zo strany žalovaného nespĺňa materiálne predpoklady jeho platnosti, a to v prvom rade z dôvodu, že v zmysle vykonaného dokazovania sa skutky v písomnom vyhotovení OSPP uvedené nestali tak, ako sú v ňom popísané, resp. skutkov v ňom popísaných sa nedopustil žalobca, a teda v súvislosti s požiadavkou skutkového vymedzenia dôvodu OSPP tak, aby nemohol byť zamenený s iným dôvodom, vyplývajúcou z ust. § 70 ZP, žalovaný v písomnom vyhotovení OSPP nedostatočne určito vymedzil skutky, ktorých sa mal údajne dopustiť žalobca. Súčasne súd prvej inštancie prijal záver, že miera porušenia pracovnej disciplíny v posudzovanom prípade nevykazuje intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by bola spôsobilá konvalidovať oprávnenosť žalovaného pristúpiť k OSPP podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP.
10. Čo sa týka požadovaného určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá, súd prvej inštancie s ohľadom na prijatý záver, že OSPP zo strany žalovaného je neplatné, pričom žalobca žalovanému oznámil, že na ďalšom prideľovaní práce trvá, žalobu v tejto časti pre nadbytočnosť požadovaného výroku zamietol (II).
11. Nakoľko súd prvej inštancie poukazom na ust. § 212 ods. 2 v spojení s § 213 C.s.p. a princíp procesnej ekonómie rozhodol len o návrhu na určenie neplatnosti OSPP, postupom podľa ust. § 262 ods. 3 C.s.p. rozhodol tak, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch (III).
12. Proti vyhovujúcemu výroku tohto rozsudku (I) podal žalovaný odvolanie s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti zmenil tak, že žalobu zamietne, eventuálne aby odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13.1. V podanom odvolaní žalovaný namietol primárne nesprávne skutkové zistenia týkajúce sa skutku zakladajúceho závažné porušenie pracovnej disciplíny a taktiež aj osoby, ktorá ho spáchala. Čo sa týka falšovania podpisov zo strany žalobcu na hromadnej žiadosti, mal žalovaný v podstatnom za to, že pokiaľ mal súd prvej inštancie za preukázaný nesúlad podpisov zamestnancov, avšak uvedené samo osebe podľa prvoinštančného súdu nemohlo viesť k zodpovednosti žalobcu, nakoľko podpisy mohol sfalšovať aj ktosi iný, tak napriek tomu súd prvej inštancie neuviedol žiadne logické, časové, priestorové alebo personálne zhodnotenie okolností týkajúcich sa toho, ako by k takémuto falšovaniu malo dôjsť. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie zároveň neoboznámil s viacerým dôkazmi vedúcimi k odlišným skutkovým zisteniam, pričom poukázal konkrétne na komunikáciu žalobcu s regionálnym manažérom - pánom H. prostredníctvom aplikácie Viber, s ohľadom na časové súvislosti preukazujúcu falšovanie podpisov práve zo strany žalobcu, ako aj na dochádzkové listiny zamestnankyne H., ktorá mala hromadnú žiadosť podpísať v deň, v ktorý sa nenachádzala na pracovisku. Aj v kontexte falšovania podpisov zo strany žalobcu na pracovnoprávnej dokumentácii vzťahujúcej sa na jeho osobu žalovaný namietol, že sa prvoinštnančný súd vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou i predloženými dôkazmi, ktorými poukazoval na falšovanie podpisov pána H. (v postavení žalobcovi nadriadenej osoby) na dokumentácii, ktorou si žalobca sám schvaľoval korektúru svojej dochádzky, pričom aj tieto podpisy podľa žalovaného mohol sfalšovať jedine žalobca. Napokon, vo vzťahu k falšovaniu podpisov na pracovnoprávnej dokumentácii prostredníctvom podriadenej osoby žalovaný ťažiskovo akcentoval, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil to, že napriek skutočnosti, že p. G. v zmysle príkazu žalobcu vykonával agendu personalistiky, zostával práve žalobca zodpovednou osobou vo vzťahu k vedeniu, kontrole a archivácii pracovnoprávnej dokumentácie, pretože žalobca aj sám potvrdzoval
falšovanú dokumentáciu svojím podpisom, pričom falšovania sa mohol dopustiť aj sprostredkovane prostredníctvom jemu podriadenej osoby.
13.2. Nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie sa podľa žalovaného premietli aj v čiastkovom závere ohľadne nedostatočného zistenia skutkového stavu zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, nakoľko mal žalovaný za to, že preukázateľne disponoval informáciami o falšovaní podpisov práve zo strany žalobcu, a tieto ho oprávnene viedli k OSPP so žalobcom. Toto súdom prvej inštancie deklarované nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany zamestnávateľa sa však podľa žalovaného následne prejavilo v nesprávnom právnom posúdení v otázke správnosti vymedzenia skutku v znení písomného vyhotovenia OSPP. Podľa odvolateľa totiž súd prvej inštancie síce vychádzal z toho, že k falšovaniu podpisov malo dôjsť prostredníctvom pána G., ale v konaní bolo viacerými dôkazmi preukázané, že žalobca sám falšoval podpisy zamestnancov, a preto skutok žalobcu zodpovedá skutkovému vymedzeniu v znení písomného vyhotovenia OSPP. V tomto smere žalovaný argumentoval, že vzhľadom na rozhodovaciu činnosť slovenských súdov je slovné vyjadrenie OSPP potrebné interpretovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu a súvisiace dokazovanie pred súdom, že je nevyhnutné brať ohľad na princíp preferencie platnosti právneho úkonu, a že žalobca pána G. v podstate použil ako prostriedok na porušenie pracovnej disciplíny.
13.3. Podľa žalovaného súd prvej inštancie v dôsledku nesprávnych skutkových zistení nesprávne právne posúdil aj intenzitu (závažnosť) porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, resp. sa s touto problematikou nedostatočne vysporiadal. V konkrétnejšej rovine mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie tendenčne nezaujal rovnaký prístup k jednotlivým faktorom posudzovania miery závažnosti porušenia pracovnej disciplíny svedčiacim v prospech žalobcu a v prospech žalovaného, že sa vôbec nevyjadril k faktoru straty vzájomnej dôvery, že sa odmietol zaoberať otázkou periodicity porušovania pracovnej disciplíny, že aj potencialita vzniku škody môže predstavovať významný faktor, že žalobca v pozícii vedúceho zamestnanca mal povinnosť viesť podriadených zamestnancov k riadnemu plneniu si svojich úloh, a že v súvislosti so zavedením nových kontrolných mechanizmov žalovanému vznikli dodatočné náklady. Sumarizačne žalovaný argumentoval, že skutok žalobcu zakladá závažné porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko sa ho žalobca dopustil ako vedúci zamestnanec a osoba zodpovedná za vedenie personalistiky, a to priamo v rozpore s internými predpismi, sčasti za využitia podriadenej osoby, počas dlhej doby trvania a v početných prípadoch, pričom toto konanie viedlo k reputačnej ujme, strate vzájomnej dôvery, hrozbe postihu zo strany inšpekčných orgánov, hrozbe vzniku škody a nevyhnutne zvýšeným nákladom žalovaného na intenzívnu kontrolu.
13.4. Záverom podaného odvolania žalovaný namietajúc porušenie práva na spravodlivý proces zdôraznil, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne obsahovo nevysporiadal s dôkazmi ním predloženými, resp. ich nevykonal, pričom malo ísť práve o tie dôkazy, ktoré by viedli k zásadným zmenám v skutkových zisteniach a mali by priamy dosah na právne posúdenie veci. Podľa žalovaného sa prvoinštnančný súd zároveň nedostatočne vysporiadal s jeho tvrdeniami a právnymi argumentmi, pričom napadnutý rozsudok označil za nedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný a nepresvedčivý.
14. Žalovaný v odvolaní opakovane uviedol, že súd prvej inštancie ním navrhnuté dôkazy nevykonal, navodzujúc tak dojem uplatnenia odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. Neuniklo však pozornosti odvolacieho súdu, že odvolateľ ani len neoznačil ním navrhnuté dôkazy, ktoré podľa jeho presvedčenia prvoinštančný súd nevykonal. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukázal na komunikáciu žalobcu s pánom H. prostredníctvom aplikácie F. alebo na dochádzkové listy zamestnankyne H. (s ktorými sa súd prvej inštancie v zmysle bodu 10. napadnutého rozsudku oboznámil), namietol dostatočné nevysporiadanie sa s týmito dôkazmi, nie ich nevykonanie. Obsahom odvolacích námietok tak žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1269 s).
15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného argumentoval v prospech vecnej správnosti i riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku. V podstatnom mal totiž žalobca za to, že napriek nezhode podpisov zamestnancov nebolo v konaní preukázané ich falšovanie práve žalobcom, ale pri korektúrach dochádzky k nemu došlo zo strany svedka G., ktorý sa k tomuto konaniu priznal a ktorý si týmto postupom jednoducho mienil uľahčiť svoju agendu, pričom žalobca svojím podpisom následne iba potvrdzoval správnosť zadaných údajov, zamestnanci tento postup rešpektovali, nikomu nebola spôsobená škoda, nikto nezískal neoprávnený prospech a jednalo sa iba o zosúladenie formalít so skutočne odpracovaným časom. Žalobca zároveň uviedol, že falšovanie podpisov žalobcom nebolo preukázané ani v prípade hromadnej žiadosti, že iba svedok A. potvrdil, že podpis na hromadnej žiadosti nie je jeho, že ani údajná komunikácia prostredníctvom aplikácie Viber domnelé konanie žalobcu nepreukazuje, že preukázané nebolo ani falšovanie podpisu svedka H., nakoľko ten mohol korektúry podpísať aj s časovým odstupom, že žalobca svedkovi G. nedával akýkoľvek záväzný pokyn, že nebola preukázaná žiadna úmyselná manipulácia s dochádzkou, že z dôvodu v rozhodnom čase neúčinných interných predpisov žalovaného
- procesných príručiek bol poukaz žalovaného na ne irelevantný, že žalovaný nevedno prečo pristúpil k OSPP už v čase, kedy ešte nemal dostatočne zistený skutkový stav, že s poukazom na v písomnom vyhotovení OSPP uvedenú pôvodnú tézu osobného falšovania žalobcom nemôže obstáť ani neskôr prezentovaná verzia tzv. nepriameho falšovania prostredníctvom osoby podriadenej, a že pripustením výkladu povinnosti kontroly pravosti podpisov tak, ako to prezentoval žalovaný, by mal byť OSPP postihnutý aj nadriadený žalobcu - svedok H.. Čo sa týka posúdenia závažnosti porušenia pracovnej disciplíny, žalobca v tomto smere zdôraznil výnimočnosť OSPP a okrem iného aj skutočnosť, že žalobca nikdy nebol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, pričom mal súhrnne za to, že pokiaľ ZP s právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin spája rovnaký dôsledok ako so závažným porušením pracovnej disciplíny - možnosť OSPP, musia mať obe alternatívny porovnateľný obsah čo do miery ich závažnosti, avšak to v predmetnom prípade absentuje.
16. V odvolacej replike žalovaný v podstatnom označil argumentáciu žalobcu za účelovú a iba kopírujúcu nedostatočné skutkové zistenia súdu prvej inštancie, nakoľko tejto argumentácii žalovaný vytkol redukciu celého skutku, resp. opomenutie preukázania toho, že falšovania podpisov na hromadnej žiadosti a na pracovnoprávnej dokumentácii týkajúcej sa priamo žalobcu sa dopustil žalobca osobne. Žalovaný súčasne v konkrétnostiach ťažiskovo zdôraznil, že komunikácia medzi žalobcom a žalovaným prostredníctvom aplikácie Viber predstavovala jeden z najpodstatnejších dôkazov v konaní, že žalobca relevantne nereagoval na skutočnosť, že svedok A. podpis hromadnej žiadosti vylúčil a zamestnankyňa H. nebola v daný deň prítomná na pracovisku, že skončením pracovného pomeru so žalobcom, a nie aj so svedkom H., nemohlo dôjsť k porušeniu zákazu nerovnakého zaobchádzania, že žalobca sa nemôže odvolávať na zavedenú zjavne protiprávnu prax, pokiaľ sám zodpovedá za dodržiavanie štandardov na pracovisku, že žalobcove poukazy na údajnú neúčinnosť procesných príručiek v rozhodnom čase sú irelevantné, a že v dôsledku zodpovednosti žalobcu za správne vedenie a kontrolu personalistiky na predajni prešlo dôkazné bremeno ohľadne falšovania podpisov práve na žalobcu, ktorý musel v konaní preukázať, že postupoval v súlade s internými predpismi a vykonal všetky úkony, ktoré sa od neho ako od zodpovednej osoby očakávali. Žalovaný ďalej akcentoval nevyhnutnosť interpretácie prejavu vôle zamestnávateľa v OSPP podľa jeho obsahu, a nie iba formálne, možnosť zameniteľnosti dôvodov OSPP výlučne v prípade preukázania toho, že išlo o právne iný dôvod OSPP, pričom žalovaný zotrval na presvedčení, že skutok žalobcu zakladá závažné porušenie pracovnej disciplíny.
17. Žalobca v odvolacej duplike ťažiskovo argumentoval, že dôkazné bremeno ohľadne falšovania podpisov priamo žalobcom žalovaný neuniesol, že závery o falšovaní podpisov laickým posúdením nie sú prípustné, že žalovaný opomína faktickú povahu hromadnej žiadosti, že žalobcom akcentované procesné príručky boli vyhotovené až po OSPP a že jeho zodpovednosť za vedenie pobočky nie je totožná s osobnou zodpovednosťou za falšovanie listiny, pričom v OSPP je ako dôvod uvedené práve falšovanie podpisov žalobcom. Zároveň žalobca odmietol zákonnosť a autenticitu komunikácie prostredníctvom aplikácie Viber, jej obsahu zostávajúcemu výlučne v rovine dohadov nepripisoval žiaden význam, konštrukt prenosu dôkazného bremena na žalobcu odmietol, OSPP opätovne označil za krajný prostriedok skončenia pracovného pomeru a v kontexte snahy žalovaného o navodenie dojmu závažnej protiprávnosti uviedol, že obsahová správnosť pracovnoprávnej dokumentácie nebola narušená. Vo vzťahu k žalovaným uvádzaným faktorom zakladajúcim údajné závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobca okrem iného uviedol, že žalovaný prezentuje len všeobecné faktory, ktoré však nespája aj s konkrétnym zavineným konaním žalobcu, pričom administratívne pochybenie pri zabezpečovaní
podpisov zamestnancov na dokumentoch, ktorých obsah je pravdivý, pre OSPP požadovanú intenzitu porušenia pracovnej disciplíny zďaleka nedosahuje.
18. Zamietajúci výrok napadnutého rozsudku (II) a výrok, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne v rozsudku, v ktorom rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch (III), neboli odvolaním napadnuté; v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný. Vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. a dospel k záveru, že (odvolanie) nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 9. júla 2026 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
19. Odvolací súd sa v intenciách žalovaným vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s § 387 ods. 2 C.s.p. východiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dôvody prvoinštančného rozhodnutia v niektorých smeroch argumentačne dotvára. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri jeho formovaní sa súd prvej inštancie vysporiadal s celým radom skutkových a právnych otázok, z ktorých viaceré neboli pre rozhodnutie podstatné. Pochopiteľne len niektoré z nich boli v myšlienkových pochodoch súdu prvej inštancie nosné v tom význame, že buď priamo alebo sprostredkovane vplývali na jeho kľúčové závery. Preto aj napriek tomu, že žalovaný svojimi odvolacími námietkami v kvantitatívne bohatom odvolaní mienil nastoliť predmetom odvolacieho prieskumu pomerne široký rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací súd v tejto spojitosti zároveň poznamenáva, že odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok, a preto nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje (por. uznesenie Ústavného súdu SR sp, zn. IV. ÚS 350/2009 z 8. októbra 2009).
20. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky odôvodnenia podľa jeho presvedčenia nepresvedčivého a nepreskúmateľného napadnutého rozsudku, vzniknuvšie v dôsledku nevysporiadania sa s ním prezentovanými skutkovými tvrdeniami, právnymi argumentmi i predloženými dôkazmi, vedúcimi k zásadným zmenám v skutkových zisteniach a s priamym dopadom na právne posúdenie veci, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.).
21. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
22. Vo všeobecnosti je odôvodnenie tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. V citovanom ustanovení preto zákon určuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
23. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR č. R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. Aj naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017). Aj Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
24. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových nálezov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické či nepresvedčivé, a preto odvolaciu námietku žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa s náležite odôvodnenými závermi prezentovanými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie, Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
25. Podstatnou časťou odvolacích námietok žalovaný v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. učinil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) otázku správnosti na základe vykonaného dokazovania ustálených skutkových zistení týkajúcich sa skutkov zakladajúcich závažné porušenie pracovnej disciplíny a zároveň osoby, ktorá sa ich mala dopustiť.
26. Len na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, reagujúc tým na podstatné argumenty odvolateľa, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ na základe vykonaného dokazovania ťažiskovo vyšiel zo pre rozhodnutie vo veci zásadného zistenia, že skutky sa nestali tak, ako boli v písomnom vyhotovení OSPP uvedené, resp. sa v OSPP uvedených skutkov nedopustil žalobca.
27. Pokiaľ totiž išlo o falšovanie podpisov na dovolenkových lístkoch a korektúrach dochádzky, z vykonaného dokazovania prvoinštančnému súdu jednoznačne vyplynulo, že k falšovaniu podpisov došlo zo strany iného zamestnanca - A. G., ktorý sa k tomuto konaniu, uľahčujúc si tak na seba prebratú agendu, vo svojej svedeckej výpovedi sám priznal. Dôvodnými pritom nie sú ani námietky smerujúce k navodeniu dojmu dopustenia sa sprostredkovaného falšovania podpisov žalobcu v pozícii nepriameho páchateľa prostredníctvom podriadenej osoby - A. G., ktorý mal konať na základe príkazu žalobcu, a to v spojení so zachovaním zodpovednosti žalobcu vo vzťahu k vedeniu, kontrole a archivácii pracovnoprávnej dokumentácie a s potvrdzovaním falšovanej dokumentácie aj podpisom samotného žalobcu. Z vykonaného dokazovania totiž súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca ako nadriadený zamestnanec na A. G. nevyvíjal akýkoľvek tlak a nedával mu ani žiaden záväzný pokyn, že A. G. konal ako konal na základe dohody a na pracovisku zaužívanej praxe. Aj zo samotnej špecifikácie dôvodu OSPP napokon vyplýva, že uvedených skutkov sa mal podľa žalovaného dopustiť žalobca osobne, nie prostredníctvom podriadeného zamestnanca. Nad rámec uvedeného sa odvolaciemu súdu žiada uviesť, že žalobca ani v teoretickej rovine svojím následným podpisom nevyhnutne nemusel schvaľovať falšovanie podpisov zamestnancov zo strany A. G., ale prirodzene skôr správnosť údajov na pracovnoprávnej dokumentácii uvedených, ktorá v konaní nebola žiadnym spôsobom spochybnená.
28. Čo sa týka údajného falšovania podpisov na hromadnej žiadosti, súd prvej inštancie dospel k záveru, že ani v tomto smere žalovaný dostatočne nepreukázal svoje podozrenie, že napriek preukázanej nezhodnosti podpisov jednotlivých zamestnancov sa mal falšovania podpisov dopustiť práve žalobca, a nie ktosi iný. Podľa názoru odvolacieho súdu ani v tomto smere formulované odvolacie námietky žalovaného neboli spôsobilé tento záver súdu prvej inštancie spochybniť, nakoľko povinnosťou súdu prvej inštancie nebolo zároveň uviesť akékoľvek zhodnotenie okolností týkajúcich sa toho, ako by k takémuto falšovaniu malo dôjsť. Práve na žalovanom v rámci jeho procesnej obrany spočívalo dôkazné bremeno ohľadne preukázania aj v OSPP ním suverénne deklarovaného tvrdenia, že podpisy na hromadnej žiadosti i na pracovnoprávnej dokumentácii týkajúcej sa samotného žalobcu sfalšoval práve žalobca, avšak žalovaným akcentovaná komunikácia prostredníctvom aplikácie Viber a ani dochádzkové listy zamestnankyne H. nemali pre prvoinštnančný súd dostatočne významnú dôkaznú relevanciu na to, aby napriek tomu, že sa s nimi oboznámil, z nich napriek zo strany žalovaného subjektívnemu označeniu za zásadné, avšak vo svojej podstate predstavujúce len nespokojnosť žalovaného s hodnotením vykonaných dôkazov, súd prvej inštancie vyvodil odlišné skutkové zistenia, než k akým dospel na základe ostatných v konaní vykonaných dôkazov.
29. Z dôvodu správnosti na základe vykonaného dokazovania ustálených skutkových zistení neboli spôsobilými vecnú správnosť napadnutého rozsudku spochybniť ani odvolacie námietky spočívajúce v presvedčení, že sa údajná nesprávnosť skutkových zistení premietla aj do nesprávneho právneho posúdenia otázky správnosti vymedzenia skutkov v znení OSPP. Žalovaný v tomto smere ťažiskovo akcentoval princíp preferencie platnosti právneho úkonu, účel ust. § 70 ZP smerujúci k zamedzeniu zameniteľnosti uplatneného dôvodu OSPP s iným dôvodom skončenia pracovného pomeru (napr. výpoveďou danou zamestnávateľom z dôvodu organizačných zmien) a potrebu interpretovať slovné vyjadrenie dôvodu OSPP s ohľadom na okolnosti prípadu i súvisiace dokazovanie pred súdom. V zmysle ust. § 70 ZP však zaťažuje zamestnávateľa (žalovaného), aby dostatočne relevantným spôsobom preukázal, že k spáchaniu skutkov, v ktorých vzhliadol závažné porušenie pracovnej disciplíny došlo tak, ako je to uvedené v písomnom vyhotovení OSPP zo strany zamestnávateľa. Pred OSPP so
zamestnancom musí mať zamestnávateľ zistený dôvod na okamžité skončenie; nestačí iba prosté podozrenie, že tento dôvod je daný. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu v procese interpretácie vôle žalovaného nepostupoval výlučne formalisticky, ale na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalovaný v písomnom vyhotovení OSPP nedostatočne určito vymedzil skutky, ktorých sa mal údajne dopustiť žalobca osobne tak, aby tento popis skutkov nemohol byť zameniteľný s inými spôsobmi závažného porušenia pracovnej disciplíny. Zákonník práce totiž požaduje, aby sa dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vymedzil tak, aby nebol zameniteľný s iným dôvodom (nie výlučne skončenia pracovného pomeru, ale aj s iným dôvodom OSPP, resp. závažného porušenia pracovnej disciplíny), a to takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v akom konaní zamestnanca spočíva, a taktiež aby ho nebolo možné dodatočne meniť (por. Barancová, H. a kol. Zákonník práce. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2022, 1624 s.), a to napríklad aj zmenou skutkovej línie, resp. žalovaným v konaní navodzovanou transformáciou osobného falšovania podpisov na falšovanie nepriame - podriadeným zamestnancom sprostredkované.
30. Napokon, za dôvodné nemohol odvolací súd označiť ani odvolacie námietky, ktorými žalovaný zdôrazňoval nesprávne právne posúdenie intenzity (závažnosti) porušenia pracovnej disciplíny, resp. nedostatočné vysporiadanie sa s touto problematikou zo strany súdu prvej inštancie. S ohľadom na v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku uvedené závery odvolací súd uvádza, že otázkou intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa súd prvej inštancie ani nemusel zaoberať. Nad rámec ním prijatých záverov však tak učinil, čo odôvodneniu napadnutého rozsudku vo svojej podstate pridáva na (žalovaným paradoxne spochybňovanej) kvalite. Zároveň tak aj parciálny záver, ktorým súd prvej inštancie v posudzovanom prípade skonštatoval nedostatok ustanovením § 68 ods. 1 písm. b) ZP vyžadovanej intenzity (potenciálneho) porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, vo výraznej miere prisvedčil správnosti záveru o nenaplnení materiálnych predpokladov platného OSPP, resp. vecnej správnosti napadnutého rozsudku.
31. V reakcii na podstatné odvolacie námietky odvolací súd uvádza, že z napadnutého rozsudku nevyplýva, aby prvoinštančný súd tendenčne zaujal odlišný prístup k jednotlivým faktorom posudzovania miery závažnosti porušenia pracovnej disciplíny a ani aby sa nezaoberal otázkou periodicity jej porušovania, otázkou vzniku škody či postaveniu žalobcu v rámci pracoviska. Otázka straty vzájomnej dôvery, ku ktorej sa súd prvej inštancie explicitne nevyjadril, nebola pre rozhodnutie zásadne relevantná, a to už len z prostého dôvodu, že tá je výrazne subjektívna a musela by byť podložená aj objektívne preukázaným, žalobcom spáchaným skutkom. Strata dôvery žalovaného k osobe žalobcu a ani jeho tvrdenie, že v danom prípade išlo o manažéra predajne s vplyvom na udržanie určitých štandardov na pracovisku totiž nemôže byť takou (podstatnou) okolnosťou, pre ktorú by bolo možné považovať OSPP za dôvodné; ide totiž o okolnosti na strane žalovaného založené výlučne na jeho subjektívnom pocite alebo presvedčení o nutnosti len takéhoto spôsobu riešenia zániku pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania, a preto ich nemožno považovať pre riešenie daného sporu za smerodajné a zakladať na nich platnosť skončenia pracovného pomeru. Aj keď je potrebné v rozumnej miere súhlasiť s tým, že prípadné porušenie pracovnej disciplíny vedúcim zamestnancom môže mať vo všeobecnosti negatívny vplyv na stav pracovnej disciplíny na pracovisku, posúdenie tohto vplyvu môže byť len jedným z kritérií pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom. Keďže v danom prípade takýto negatívny dôsledok v konaní preukázaný nebol, pričom v najpodstatnejšom preukázaným nebolo ani samotné falšovanie podpisov zo strany žalobcu, tvrdenia žalovaného v tomto smere zostali len v rovine tvrdenia, a preto ich správne súd prvej inštancie pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom ani nezohľadňoval.
32.1. S cieľom zdôraznenia správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd nad rámec uvedeného pripomína, že podľa ustálenej súdnej praxe by mal OSPP zamestnávateľ uplatňovať len v skutočne výnimočných prípadoch, kedy od neho nie je s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti spravodlivé požadovať, resp. kedy je až neúnosné, aby zamestnanca zamestnával ešte počas výpovednej doby (por. napr. uznesenie NS SR z 27. októbra 2015, sp. zn. 4Cdo/122/2015). Pre uplatnenie dôvodu OSPP podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP musí byť porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca závažné, zavinené a zamestnávateľom preukázané (por. Barancová, H. a kol. Slovenské pracovné právo. Bratislava: Sprint 2 s.r.o., 2019, 664 s.).
32.2. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie) je dôvodom pre OSPP alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred
bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, ním zastávaná funkcia, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, miera jeho zavinenia, ako aj samotná situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP pre OSPP. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca (por. napr. uznesenie NS SR zo 14. júna 2011, sp. zn. 5Cdo/17/2011).
33. Premietnuté na posudzovaný prípad, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že napriek tomu, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, aby sa v OSPP uvedených skutkov dopustil práve žalobca, nebolo by uvedené konanie ani len v teoretickej rovine možné vnímať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na podklade vykonaného dokazovania mal totižto prvoinštančný súd za to, že žalobca v minulosti nebol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, resp. že žalobca riadnym spôsobom pristupoval k plneniu svojich pracovných úloh a žalovaný nijakým spôsobom neutrpel ani ujmu na dobrej povesti v očiach verejnosti, nakoľko sa jednalo výlučne o interné záležitosti. Domnelým konaním žalobcu, ktorým vo svojej podstate malo ísť len o zosúladenie dokumentov so skutočným stavom, resp. jeho potvrdenie, neboli porušené akékoľvek práva zamestnancov či zamestnávateľa, nevznikla ani akákoľvek škoda, nakoľko žiadnemu zamestnancovi nebol pracovný čas upravovaný tak, aby tým ktorýkoľvek z nich utrpel škodu, resp. aby mal na takejto korekcii (alebo na podklade hromadnej žiadosti) žalobca alebo ostatní zamestnanci akúkoľvek výhodu, a teda aby škoda nastala na strane žalovaného. Ani prihliadanie na následné náklady žalovaného spojené s intenzívnejšou kontrolou, bez ďalšieho priamo nepričítateľné domnelému konaniu žalobcu, ako aj na hrozbu postihu zo strany inšpekčných orgánov, zostávajúcu v krajne hypotetickej rovine, nebolo v posudzovanom prípade zásadne relevantným. V aplikačnej praxi je za závažné porušenie pracovnej disciplíny najčastejšie považované napríklad požívanie alkoholických nápojov alebo omamných a psychotropných látok na pracovisku, dlhodobá neospravedlnená neprítomnosť zamestnanca na pracovisku, nerešpektovanie záväzných pokynov zamestnávateľa, fyzické napadnutie inej osoby na pracovisku alebo rozsiahle úmyselné poškodzovanie majetku zamestnávateľa. Nemožno zaň však v okolnostiach posudzovaného prípadu považovať údajné, v konaní zo strany žalovaného nepreukázané sfalšovanie podpisov ostatných zamestnancov (vrátane nadriadeného zamestnanca) osobne, resp. prostredníctvom podriadeného zamestnanca, preukázateľne konajúceho z vlastnej vôle a bez záväzného príkazu žalobcu, uľahčujúc si tak (pri v realite na takýchto pracoviskách často až chaotickej pracovnej vyťaženosti) svoju administratívnu agendu, a to bez preukázania reálneho skresľovania údajov obsiahnutých v pracovnoprávnej dokumentácii alebo v hromadnej žiadosti, ktorých obsahová správnosť v zmysle vykonaného dokazovania nebola žiadnym spôsobom narušená.
34. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku.
35. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
36. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
37. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).