Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 140/2013
PDF · 116.91 KB
No categories available
III. ÚS 140/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. G., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., PhD., K.,
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 11 Co/46/2012-812 z 13. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. G. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2013
doručená sťažnosť M. G., P. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co/46/2012-812 z 13. decembra 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnutým rozhodnutím
krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 10 C/156/2002-647 z 15. decembra 2010 v spojení s uznesením okresného súdu
č. k. 10 C/156/2002-704 zo 14. marca 2012, ktorým tento v konaní o náhradu škody
zamietol návrhy sťažovateľky (navrhovateľky) na zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia v sume 1 608 084,60 €, na zvýšenie bolestného v sume 136 426,57 €
a na náhradu vecnej škody, a zároveň zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľke náhradu trov
konania.
Sťažovateľka tvrdí, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo odôvodňuje
opakovanou nesprávnou právnou argumentáciou krajského súdu vychádzajúcou
z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutia premlčacej lehoty
pri škode na zdraví. Krajský súd sa nevysporiadal s tým, že odporcom vznesená námietka
premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, a nevysporiadal sa ani so sťažovateľkou
predloženým právnym interpretačným rozborom, prečo uplatňované nároky nemajú byť
premlčané.
Sťažovateľka zároveň uvádza, že pre účely uplatnenia všetkých opravných
prostriedkov súčasne so sťažnosťou predloženou ústavnému súdu podala aj dovolanie proti
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.
V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co/46/2012-812 z 13. decembra 2012 bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume
2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 408,82 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co/46/2012-812 z 13. decembra 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ochrany svojich práv sa z dôvodu vyčerpania
všetkých opravných prostriedkov rozhodla domáhať okrem sťažnosti zaslanej ústavnému
súdu aj podaním dovolania proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Ústavný súd
následne zistil, že dovolanie sťažovateľky z 15. februára 2013 dosiaľ nebolo predložené
na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť
sťažnosť sťažovateľky odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,
ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako
súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 26/09,
III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako
neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd upozorňuje právneho zástupcu sťažovateľky
na to, že jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavný súdom
požadovaných § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde je splnomocnenie na zastupovanie
navrhovateľa advokátom, v ktorom sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom. Takéto splnomocnenie však k sťažnosti pripojené nebolo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2013