Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 64/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Sergeja Kohuta o prijatej sťažnosti , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20,

Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. júla 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na súde podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. júla 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla

2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania spolu v sume 570,06 € (slovom päťstosedemdesiat eur a šesť

centov), a to na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, advokátska kancelária, Štúrova 20,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na súde podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odporca“) sp. zn. z 31. júla 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. -11 z 25. januára 2018 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 31. augusta 2016 dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodila z (ďalej aj „“)

a z . Podaním z 21. júna 2017 adresovaným dovolaciemu súdu

sťažovateľka poukázala na to, že rozhodnutie najvyššieho súdu (veľkého senátu) sp. zn.

z 19. apríla 2017, podľa ktorého v prípade kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania podľa a , ktorá je neprípustná, sa dovolací súd pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420

, nie je aplikovateľné v konaniach starostlivosti o maloletých, teda mimosporových.

2.1 Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol. Najvyšší

súd v napadnutom uznesení poukázal na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho

kolégia sp. zn. z 19. apríla 2017. Dovolací súd skonštatoval, že je

rozhodnutím veľkého senátu viazaný a poukázal na prvú vetu . Vychádzajúc

z názoru o svojej viazanosti označeným rozhodnutím veľkého senátu, dovolací súd sa

nezaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľky z hľadiska .

Dovolanie odmietol, keďže dospel k záveru, že sťažovateľka nemohla vyvodiť prípustnosť

dovolania z , keďže dovolanie je podľa tohto zákonného ustanovenia

prípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie

končí, pričom sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie nie je ani rozhodnutím vo veci samej,

ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.

3. Podľa sťažovateľky postupom najvyššieho súdu, teda nepreskúmaním dovolaním

napadnutého rozhodnutia z hľadiska , ktorý vyústil

do rozhodnutia o odmietnutí dovolania sťažovateľky, boli porušené sťažovateľkou označené

práva.

3.1 Podľa slov sťažovateľky dovolací súd nijakým spôsobom na obsah podania

sťažovateľky z 21. júna 2017 nereagoval. Bez ohľadu na skutočnosť, či podanie

sťažovateľky z 21. júna 2017 bolo podaním, na ktoré bol povinný dovolací súd prihliadať

alebo nie, povinnosťou dovolacieho súdu bolo podľa mienky sťažovateľky predovšetkým

vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí s otázkou aplikovateľnosti právneho záveru veľkého

senátu uvedeného v rozhodnutí z 19. apríla 2017 v konaní o dovolaní podanom v konaní

riadiacom sa , osobitne v konaní vo veciach

starostlivosti o maloletých.

3.2 Sťažovateľka dôvodí, že z odôvodnenia rozhodnutia veľkého senátu vyplýva nad

akúkoľvek pochybnosť, že tento samotný zdôrazňuje, že výklad právnych prepisov

a inštitútov musí byť založený predovšetkým na zmysle a účele zákona. Zároveň

z odôvodnenia podľa sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že veľký senát vo svojom

posudzovaní otázky, ktorá bola predmetom konania pred ním, predovšetkým definoval

hľadisko, z ktorého predmetnú otázku posudzuje, a tým je posúdenie dovolania ako inštitútu

civilného sporového konania. Všetky ďalšie úvahy a napokon aj právny záver veľkého

senátu vychádza z tohto základu, teda, že dovolanie je posudzované ako mimoriadny

opravný prostriedok v civilnom sporovom konaní.

3.3 Zo základných princípov jednotlivých procesných kódexov podľa presvedčenia

sťažovateľky vyplýva nesporne zásadná rozdielnosť v predmete úpravy, keď Civilný

sporový poriadok je predpisom upravujúcim konanie v sporoch vyplývajúcich z ohrozenia

alebo porušenia subjektívnych práv, zatiaľ čo vo svojom

čl. 1 zdôrazňuje ochranu verejného záujmu v konaniach riadiacich sa týmto predpisom.

3.4 Z obsahu a účelu podľa názoru sťažovateľky

vyplýva, že účelom civilného mimosporového konania vo veciach starostlivosti o maloleté

deti je zabezpečiť verejný záujem, ktorý spočíva v tom, aby postup a rozhodnutie súdu bolo

v najlepšom záujme maloletých detí. Toto hľadisko je podľa sťažovateľky nesporne

a výslovne povýšené nad požiadavku formálnosti konania a je transpozíciou v časti II jej

sťažnosti citovaných ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa. Za situácie, keď jednotlivé

ustanovenia osobitne aj v ich vzájomnej súvislosti

zdôrazňujú prednosť ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa pred akýmikoľvek formálnymi

obmedzeniami zakotvenými v , je uplatnenie reštriktívneho

výkladu inštitútu dovolania dovolacím súdom podľa sťažovateľky v priamom rozpore

s účelom a zmyslom , ale aj s rozhodnutím veľkého

senátu, na ktorý sa dovolací súd odvoláva, keďže, ako už bolo uvedené, zdôraznenie účelu

a zmyslu zákonných ustanovení je základom ďalších úvah veľkého senátu. Ak Civilný

mimosporový poriadok umožňuje účastníkovi konania meniť napríklad v odvolacom konaní

tak odvolacie dôvody, ako aj rozsah odvolania (na rozdiel od úpravy v Civilnom sporovom

poriadku) a dovolaciemu súdu umožňuje nebyť viazaný rozsahom dovolania, potom je

výkladom arbitrárnym a porušujúcim základné práva sťažovateľky taký výklad, ktorý

umožňuje dovolaciemu súdu nepreskúmať dovolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu

uvedenom v dovolaní na základe reštriktívneho výkladu inštitútu dovolania podporeného

názorom veľkého senátu týkajúcim sa posúdenia princípov a účelu civilného sporového

konania.

3.5 Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie svojich práv rozhodnutím

dovolacieho súdu, ktorý jej dovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou

z hľadiska a posúdením dôvodov, ktoré vo vzťahu k tomuto

aspektu prípustnosti dovolania v dovolaní uviedla.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

súde zakotvené v SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v .

ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. zo dňa 31.7.2017

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. zo dňa 31.7.2017 a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Vyjadrenie odporcu

5. Listom č. k. -11, doručeným ústavnému súdu 1. marca 2018, sa

k sťažnosti ako odporca vyjadril prostredníctvom jeho predsedníčky najvyšší súd.

5.1 Podľa odporcu vyvodením zákazu kumulácie dovolacích dôvodov za uvedenej

situácie dochádza nielen k porušeniu princípu, resp. zásady „čo nie je zakázané, je

dovolené“, ale aj k porušeniu princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu legality

a k porušeniu základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho neprípustným

obmedzením. Ak je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba podľa

odporcu zvoliť ten, ktorý vôbec nezasahuje, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého

základného práva či slobody (princíp „in dubio pro libertate“). Interpretácia zákona podľa

odporcu nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne

zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných

princípov právneho štátu (uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 10. marca

2015). Pokiaľ dáva strane k dispozícii dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok, potom rozhodovanie o ňom, ako aj posudzovanie splnenia

predpokladov a podmienok jeho prípustnosti sa nemôže podľa odporcu ocitnúť mimo

ústavný rámec ochrany základných práv. To podľa odporcu znamená, že dovolací súd je

povinný interpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak,

aby boli dodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné

postavenie strany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho

subjektívneho práva.

5.2 Ak teda kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania

(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a pre

vyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom za

ústavne konformný výklad tejto otázky treba podľa odporcu považovať taký, ktorý

rešpektuje už uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná.

Absencia výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou

, ale naopak, podľa odporcu je zámerom zákonodarcu, aby i

po zmene právnej úpravy prijatím nového procesného kódexu bola naďalej akceptovaná

všeobecne uznávaná a nespochybňovaná zásada procesného práva umožňujúca účinnú

ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.

5.3 Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd ako odporca názor, že sťažovateľkine

označené práva boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené.

5.4 Najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným

súdom.

Replika sťažovateľky

6. Listom doručeným ústavnému súdu 15. marca 2018 zaslala sťažovateľka

k vyjadreniu odporcu svoje stanovisko (repliku).

6.1 Podľa sťažovateľky z vyjadrenia najvyššieho súdu vyplýva, že z jeho hľadiska sa

predmetná vec javí ešte jednoznačnejšie, keďže najvyšší súd spochybnil konformitu

predmetného rozhodnutia veľkého senátu, a to bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie

vydané v civilnom sporovom konaní alebo rozhodnutie vydané v civilnom mimosporovom

konaní so základným právom na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.

Rozhodnutie veľkého senátu je zároveň v sťažovateľkinom prípade jediným prameňom

práva, na ktorý sa pri odmietnutí dovolania sťažovateľky najvyšší súd odvoláva.

6.2 Sťažovateľka z dôvodov, ktoré podrobne uviedla vo svojej ústavnej sťažnosti,

trvá na tom, že na jej dovolanie podané proti rozhodnutiu vydanému v civilnom

mimosporovom konaní nemožno takýto reštriktívny výklad uplatniť tak, ako to urobil

najvyšší súd v uznesení napadnutom jej ústavnou sťažnosťou.

6.3 Keďže najvyšší súd vo svojom vyjadrení s argumentmi uvedenými v ústavnej

sťažnosti nepolemizuje, ich opodstatnenosť nespochybňuje, ale naopak, zásah do

sťažovateľkiných práv vidí nie v neprípustnosti zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania v civilnom mimosporovom konaní, ale v neprípustnosti zákazu kumulácie

dôvodov prípustnosti dovolania vo všeobecnosti, čím argumentáciu v prospech

sťažovateľky rozširuje do všeobecnej roviny, považuje sťažovateľka za nadbytočné vracať

sa k sťažnostným dôvodom a opakovať ich aj v tomto konaní. Vzhľadom na už uvedené

navrhuje sťažovateľka, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel.

6.4 Sťažovateľka uviedla, že vo veci netrvá na konaní ústneho pojednávania pred

ústavným súdom a súhlasí s upustením od neho.

III.

7. Úlohou ústavného súdu vo veci sťažovateľky je posúdiť, či došlo prijatím

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu k porušeniu označených ústavných práv

sťažovateľky, a to najmä vzhľadom na námietku sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd jej

dovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou z hľadiska § 421 ods. 1

písm. b) a posúdením dôvodov, ktoré vo vzťahu k tomuto aspektu prípustnosti

dovolania v dovolaní uviedla.

7.1 Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol. Najvyšší

súd v napadnutom uznesení poukázal na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho

kolégia sp. zn. z 19. apríla 2017. Dovolací súd skonštatoval, že je

rozhodnutím veľkého senátu viazaný a poukázal na prvú vetu . Vychádzajúc

z názoru o svojej viazanosti označeným rozhodnutím veľkého senátu, dovolací súd sa

nezaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľky z hľadiska .

Dovolanie odmietol, keďže dospel k záveru, že sťažovateľka nemohla vyvodiť prípustnosť

dovolania z , keďže dovolanie je podľa tohto zákonného ustanovenia

prípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie

končí, pričom sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie nie je ani rozhodnutím vo veci samej,

ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

9. Ústavný súd na tomto mieste cituje uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho

kolégia sp. zn. z 19. apríla 2017, podľa ktorého:

„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

je neprípustná.

46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na

posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska .

46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/

až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto

ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“

10. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 25. apríla 2018 prijal k otázke

ústavnosti zákazu kumulácie dovolacích dôvodov judikovanému najvyšším súdom najmä

na podklade uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn.

z 19. apríla 2017 zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu pod sp. zn. PLz.

(ďalej len „zjednocujúce stanovisko“) s týmto výrokom:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

10.1 Ústavný súd svoje zjednocujúce stanovisko takto odôvodnil:

«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je

v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri

rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je

určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

18. Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že

dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421

). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej

úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)

zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález

ústavného súdu sp. zn. ).

21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy [ ] za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.,

. Bratislava : C.H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak

žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že

právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body

35 ‒36).

Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak

hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011, s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti

dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým

právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

11. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj

v prerokovávanej veci sťažovateľky a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.

11.1 Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľka v podanom

dovolaní uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa ,

ako aj podľa a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , porušil tým základné právo sťažovateľky domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa , ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu).

11.2 Na dôvažok ústavný súd dopĺňa, že sám najvyšší súd svoje stanovisko vyjadrené

v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. z 19. apríla

2017 k dnešnému dňu revidoval a v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2018 uviedol: „Po prejednaní veci z hľadiska predloženej

právnej otázky a s prihliadnutím k vyžiadaným stanoviskám dospel veľký senát k odlišnému

právnemu názoru, než aký bol vyslovený v rozhodnutí , a to k názoru, že

kumulácia dovolacích dôvodov podľa a prípustná je.“

12. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, ústavný

súd toto uznesenie zrušil [ v spojení s zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)] a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3

písm. b) ; bod 2 výroku tohto nálezu].

13. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom

ústavného súdu ( ). Z toho dôvodu bolo nadbytočné

zo strany ústavného súdu výrokom zakázať najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní

ústavných práv sťažovateľky tak, ako to táto v petite sťažnosti žiadala. Tomuto

sťažnostnému návrhu sťažovateľky preto ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

IV.

Trovy konania

14. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou (ďalej len „advokátka“) v konaní pred

ústavným súdom (bod 3 výroku tohto nálezu).

14.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľky viedol jedno konanie na základe jednej

sťažnosti podanej sťažovateľkou, a preto pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

14.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a za 1 úkon

právnej služby v roku 2018 (podanie repliky).

14.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2016 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške

884 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 eur

a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,84 eur). Podľa Štatistického

úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2017 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná

mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške 921 eur (z toho jedna šestina

v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 153,50 eur a jedna stotina v zmysle § 16

ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,21eur).

14.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky za 2 úkony

právnej služby v roku 2017 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 294,66 eur

(2 úkony v sume po 147,33 eur). Ústavný súd k tomu priznal dva režijné paušály v zmysle

§ 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 17,68 eur (2 × 8,84 eur). Ústavný súd ďalej priznal

úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky za 1 úkon právnej služby v roku 2018

v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 153,50 eur. Ústavný súd k tomu priznal jeden režijný

paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 9,21 eur. Podľa zoznamu daňových

subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vedeného

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky je advokátka sťažovateľky daňovým

subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH ). Ústavný súd priznal

sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 570,06 eur (475,05 eur + 20 %

DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2018