Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 64/2018
PDF · 264.38 KB
No categories available
II. ÚS 64/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Sergeja Kohuta o prijatej sťažnosti , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 12/2017 z 31. júla 2017 takto
rozhodol:
1. Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 12/2017 z 31. júla 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 12/2017 z 31. júla
2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania spolu v sume 570,06 € (slovom päťstosedemdesiat eur a šesť
centov), a to na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, advokátska kancelária, Štúrova 20,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odporca“) sp. zn. 5 Cdo 12/2017 z 31. júla 2017
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 64/2018-11 z 25. januára 2018 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 131/2016 z 31. augusta 2016 dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodila z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Podaním z 21. júna 2017 adresovaným dovolaciemu súdu
sťažovateľka poukázala na to, že rozhodnutie najvyššieho súdu (veľkého senátu) sp. zn.
1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017, podľa ktorého v prípade kumulácie dôvodov prípustnosti
dovolania podľa § 420 CSP a § 421 CSP, ktorá je neprípustná, sa dovolací súd pri skúmaní
prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420
CSP, nie je aplikovateľné v konaniach starostlivosti o maloletých, teda mimosporových.
2.1 Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol. Najvyšší
súd v napadnutom uznesení poukázal na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017. Dovolací súd skonštatoval, že je
rozhodnutím veľkého senátu viazaný a poukázal na § 48 ods. 3 prvú vetu CSP. Vychádzajúc
z názoru o svojej viazanosti označeným rozhodnutím veľkého senátu, dovolací súd sa
nezaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľky z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Dovolanie odmietol, keďže dospel k záveru, že sťažovateľka nemohla vyvodiť prípustnosť
dovolania z § 420 písm. f) CSP, keďže dovolanie je podľa tohto zákonného ustanovenia
prípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí, pričom sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie nie je ani rozhodnutím vo veci samej,
ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.
3. Podľa sťažovateľky postupom najvyššieho súdu, teda nepreskúmaním dovolaním
napadnutého rozhodnutia z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý vyústil
do rozhodnutia o odmietnutí dovolania sťažovateľky, boli porušené sťažovateľkou označené
práva.
3.1 Podľa slov sťažovateľky dovolací súd nijakým spôsobom na obsah podania
sťažovateľky z 21. júna 2017 nereagoval. Bez ohľadu na skutočnosť, či podanie
sťažovateľky z 21. júna 2017 bolo podaním, na ktoré bol povinný dovolací súd prihliadať
alebo nie, povinnosťou dovolacieho súdu bolo podľa mienky sťažovateľky predovšetkým
vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí s otázkou aplikovateľnosti právneho záveru veľkého
senátu uvedeného v rozhodnutí z 19. apríla 2017 v konaní o dovolaní podanom v konaní
riadiacom sa Civilným mimosporovým poriadkom, osobitne v konaní vo veciach
starostlivosti o maloletých.
3.2 Sťažovateľka dôvodí, že z odôvodnenia rozhodnutia veľkého senátu vyplýva nad
akúkoľvek pochybnosť, že tento samotný zdôrazňuje, že výklad právnych prepisov
a inštitútov musí byť založený predovšetkým na zmysle a účele zákona. Zároveň
z odôvodnenia podľa sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že veľký senát vo svojom
posudzovaní otázky, ktorá bola predmetom konania pred ním, predovšetkým definoval
hľadisko, z ktorého predmetnú otázku posudzuje, a tým je posúdenie dovolania ako inštitútu
civilného sporového konania. Všetky ďalšie úvahy a napokon aj právny záver veľkého
senátu vychádza z tohto základu, teda, že dovolanie je posudzované ako mimoriadny
opravný prostriedok v civilnom sporovom konaní.
3.3 Zo základných princípov jednotlivých procesných kódexov podľa presvedčenia
sťažovateľky vyplýva nesporne zásadná rozdielnosť v predmete úpravy, keď Civilný
sporový poriadok je predpisom upravujúcim konanie v sporoch vyplývajúcich z ohrozenia
alebo porušenia subjektívnych práv, zatiaľ čo Civilný mimosporový poriadok vo svojom
čl. 1 zdôrazňuje ochranu verejného záujmu v konaniach riadiacich sa týmto predpisom.
3.4 Z obsahu a účelu Civilného mimosporového poriadku podľa názoru sťažovateľky
vyplýva, že účelom civilného mimosporového konania vo veciach starostlivosti o maloleté
deti je zabezpečiť verejný záujem, ktorý spočíva v tom, aby postup a rozhodnutie súdu bolo
v najlepšom záujme maloletých detí. Toto hľadisko je podľa sťažovateľky nesporne
a výslovne povýšené nad požiadavku formálnosti konania a je transpozíciou v časti II jej
sťažnosti citovaných ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa. Za situácie, keď jednotlivé
ustanovenia Civilného mimosporového poriadku osobitne aj v ich vzájomnej súvislosti
zdôrazňujú prednosť ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa pred akýmikoľvek formálnymi
obmedzeniami zakotvenými v Civilnom sporovom poriadku, je uplatnenie reštriktívneho
výkladu inštitútu dovolania dovolacím súdom podľa sťažovateľky v priamom rozpore
s účelom a zmyslom Civilného mimosporového poriadku, ale aj s rozhodnutím veľkého
senátu, na ktorý sa dovolací súd odvoláva, keďže, ako už bolo uvedené, zdôraznenie účelu
a zmyslu zákonných ustanovení je základom ďalších úvah veľkého senátu. Ak Civilný
mimosporový poriadok umožňuje účastníkovi konania meniť napríklad v odvolacom konaní
tak odvolacie dôvody, ako aj rozsah odvolania (na rozdiel od úpravy v Civilnom sporovom
poriadku) a dovolaciemu súdu umožňuje nebyť viazaný rozsahom dovolania, potom je
výkladom arbitrárnym a porušujúcim základné práva sťažovateľky taký výklad, ktorý
umožňuje dovolaciemu súdu nepreskúmať dovolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu
uvedenom v dovolaní na základe reštriktívneho výkladu inštitútu dovolania podporeného
názorom veľkého senátu týkajúcim sa posúdenia princípov a účelu civilného sporového
konania.
3.5 Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie svojich práv rozhodnutím
dovolacieho súdu, ktorý jej dovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou
z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP a posúdením dôvodov, ktoré vo vzťahu k tomuto
aspektu prípustnosti dovolania v dovolaní uviedla.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
súde zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6.
ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Cdo/12/2017 zo dňa 31.7.2017
porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. 5Cdo/12/2017 zo dňa 31.7.2017 a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Vyjadrenie odporcu
5. Listom č. k. KP 3/2018-11, doručeným ústavnému súdu 1. marca 2018, sa
k sťažnosti ako odporca vyjadril prostredníctvom jeho predsedníčky najvyšší súd.
5.1 Podľa odporcu vyvodením zákazu kumulácie dovolacích dôvodov za uvedenej
situácie dochádza nielen k porušeniu princípu, resp. zásady „čo nie je zakázané, je
dovolené“, ale aj k porušeniu princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu legality
a k porušeniu základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho neprípustným
obmedzením. Ak je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba podľa
odporcu zvoliť ten, ktorý vôbec nezasahuje, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého
základného práva či slobody (princíp „in dubio pro libertate“). Interpretácia zákona podľa
odporcu nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne
zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných
princípov právneho štátu (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 142/2015 z 10. marca
2015). Pokiaľ Civilný sporový poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok, potom rozhodovanie o ňom, ako aj posudzovanie splnenia
predpokladov a podmienok jeho prípustnosti sa nemôže podľa odporcu ocitnúť mimo
ústavný rámec ochrany základných práv. To podľa odporcu znamená, že dovolací súd je
povinný interpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak,
aby boli dodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné
postavenie strany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho
subjektívneho práva.
5.2 Ak teda Civilný sporový poriadok kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania
(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a pre
vyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom za
ústavne konformný výklad tejto otázky treba podľa odporcu považovať taký, ktorý
rešpektuje už uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná.
Absencia výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou
Civilného sporového poriadku, ale naopak, podľa odporcu je zámerom zákonodarcu, aby i
po zmene právnej úpravy prijatím nového procesného kódexu bola naďalej akceptovaná
všeobecne uznávaná a nespochybňovaná zásada procesného práva umožňujúca účinnú
ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.
5.3 Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd ako odporca názor, že sťažovateľkine
označené práva boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené.
5.4 Najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným
súdom.
Replika sťažovateľky
6. Listom doručeným ústavnému súdu 15. marca 2018 zaslala sťažovateľka
k vyjadreniu odporcu svoje stanovisko (repliku).
6.1 Podľa sťažovateľky z vyjadrenia najvyššieho súdu vyplýva, že z jeho hľadiska sa
predmetná vec javí ešte jednoznačnejšie, keďže najvyšší súd spochybnil konformitu
predmetného rozhodnutia veľkého senátu, a to bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie
vydané v civilnom sporovom konaní alebo rozhodnutie vydané v civilnom mimosporovom
konaní so základným právom na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.
Rozhodnutie veľkého senátu je zároveň v sťažovateľkinom prípade jediným prameňom
práva, na ktorý sa pri odmietnutí dovolania sťažovateľky najvyšší súd odvoláva.
6.2 Sťažovateľka z dôvodov, ktoré podrobne uviedla vo svojej ústavnej sťažnosti,
trvá na tom, že na jej dovolanie podané proti rozhodnutiu vydanému v civilnom
mimosporovom konaní nemožno takýto reštriktívny výklad uplatniť tak, ako to urobil
najvyšší súd v uznesení napadnutom jej ústavnou sťažnosťou.
6.3 Keďže najvyšší súd vo svojom vyjadrení s argumentmi uvedenými v ústavnej
sťažnosti nepolemizuje, ich opodstatnenosť nespochybňuje, ale naopak, zásah do
sťažovateľkiných práv vidí nie v neprípustnosti zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti
dovolania v civilnom mimosporovom konaní, ale v neprípustnosti zákazu kumulácie
dôvodov prípustnosti dovolania vo všeobecnosti, čím argumentáciu v prospech
sťažovateľky rozširuje do všeobecnej roviny, považuje sťažovateľka za nadbytočné vracať
sa k sťažnostným dôvodom a opakovať ich aj v tomto konaní. Vzhľadom na už uvedené
navrhuje sťažovateľka, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel.
6.4 Sťažovateľka uviedla, že vo veci netrvá na konaní ústneho pojednávania pred
ústavným súdom a súhlasí s upustením od neho.
III.
7. Úlohou ústavného súdu vo veci sťažovateľky je posúdiť, či došlo prijatím
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu k porušeniu označených ústavných práv
sťažovateľky, a to najmä vzhľadom na námietku sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd jej
dovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou z hľadiska § 421 ods. 1
písm. b) CSP a posúdením dôvodov, ktoré vo vzťahu k tomuto aspektu prípustnosti
dovolania v dovolaní uviedla.
7.1 Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol. Najvyšší
súd v napadnutom uznesení poukázal na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017. Dovolací súd skonštatoval, že je
rozhodnutím veľkého senátu viazaný a poukázal na § 48 ods. 3 prvú vetu CSP. Vychádzajúc
z názoru o svojej viazanosti označeným rozhodnutím veľkého senátu, dovolací súd sa
nezaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľky z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Dovolanie odmietol, keďže dospel k záveru, že sťažovateľka nemohla vyvodiť prípustnosť
dovolania z § 420 písm. f) CSP, keďže dovolanie je podľa tohto zákonného ustanovenia
prípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí, pričom sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie nie je ani rozhodnutím vo veci samej,
ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
9. Ústavný súd na tomto mieste cituje uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017, podľa ktorého:
„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP
je neprípustná.
46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch
uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na
posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.
46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/
až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie
prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto
ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“
10. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 25. apríla 2018 prijal k otázke
ústavnosti zákazu kumulácie dovolacích dôvodov judikovanému najvyšším súdom najmä
na podklade uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017
z 19. apríla 2017 zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2018
(ďalej len „zjednocujúce stanovisko“) s týmto výrokom:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
10.1 Ústavný súd svoje zjednocujúce stanovisko takto odôvodnil:
«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva
obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP by uplatnenie niektorého
dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný
dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť
dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi
nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je
v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri
rozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je
určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia
spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia
spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.
17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol
dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej
existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto
rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.
Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad
je úlohou (dovolacieho) súdu.
18. Z právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi
povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že
dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421
CSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej
úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)
zákonom, a nie názorom de lege ferenda.
19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého
každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,
čo zákon neukladá.
V zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho
slovách a vetách jasné a nepochybné.
Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden
z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí
nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný
sporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).
20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho
konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,
ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam
pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).
21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení
podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení
dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného
právneho významu (§ 421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429
ods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok
minimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. a) CSP] za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred
zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie
súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez
právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach
platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.,
Ústava Slovenskej republiky. Bratislava : C.H. Beck, 2015, s. 855).
„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý
proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).
„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné
záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo
osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady
spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak
žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že
právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok
ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body
35 ‒36).
Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak
hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,
potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.
Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva
na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo
na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté
a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.
Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o.,
Paneurópska vysoká škola, 2011, s. 10).
„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam
a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol
narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie
sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane
proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).
23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti
dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým
právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»
11. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj
v prerokovávanej veci sťažovateľky a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.
11.1 Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľka v podanom
dovolaní uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP,
ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 ods. 1 písm. f) CSP, porušil tým základné právo sťažovateľky domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
nálezu).
11.2 Na dôvažok ústavný súd dopĺňa, že sám najvyšší súd svoje stanovisko vyjadrené
v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla
2017 k dnešnému dňu revidoval a v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.
1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018 uviedol: „Po prejednaní veci z hľadiska predloženej
právnej otázky a s prihliadnutím k vyžiadaným stanoviskám dospel veľký senát k odlišnému
právnemu názoru, než aký bol vyslovený v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017, a to k názoru, že
kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. prípustná je.“
12. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd toto uznesenie zrušil [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)] a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu].
13. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom
ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Z toho dôvodu bolo nadbytočné
zo strany ústavného súdu výrokom zakázať najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní
ústavných práv sťažovateľky tak, ako to táto v petite sťažnosti žiadala. Tomuto
sťažnostnému návrhu sťažovateľky preto ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto
nálezu).
IV.
Trovy konania
14. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou (ďalej len „advokátka“) v konaní pred
ústavným súdom (bod 3 výroku tohto nálezu).
14.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné
oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľky viedol jedno konanie na základe jednej
sťažnosti podanej sťažovateľkou, a preto pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
14.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a za 1 úkon
právnej služby v roku 2018 (podanie repliky).
14.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2016 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške
884 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 eur
a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,84 eur). Podľa Štatistického
úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2017 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná
mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške 921 eur (z toho jedna šestina
v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 153,50 eur a jedna stotina v zmysle § 16
ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,21eur).
14.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky za 2 úkony
právnej služby v roku 2017 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 294,66 eur
(2 úkony v sume po 147,33 eur). Ústavný súd k tomu priznal dva režijné paušály v zmysle
§ 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 17,68 eur (2 × 8,84 eur). Ústavný súd ďalej priznal
úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky za 1 úkon právnej služby v roku 2018
v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 153,50 eur. Ústavný súd k tomu priznal jeden režijný
paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 9,21 eur. Podľa zoznamu daňových
subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vedeného
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky je advokátka sťažovateľky daňovým
subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH ). Ústavný súd priznal
sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 570,06 eur (475,05 eur + 20 %
DPH).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2018