Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 144 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (150)III. ÚS 591/2013
PDF · 247.54 KB
No categories available
III. ÚS 591/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., N., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava I č. k. 26 C 76/2008-363 z 29. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2013 doručená sťažnosť J. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
„práva na právnu istotu“ zaručeného čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústava a jeho práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 26 C 76/2008-363 z 29. júla 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalobca v konaní
o náhradu škody v sume 6 548 828,25 € s príslušenstvom a o náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 99 581,76 € vedenom okresným súdom pod sp. zn. 26 C 76/2008 proti
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, Bratislava (ďalej aj „odporca“ alebo „žalovaný“). Spolu teda uplatnený nárok
predstavoval sumu 6 648 410,01 €. Škoda mala sťažovateľovi vzniknúť „znížením hodnoty
akcií spoločnosti S., a. s.“.
Na návrh odporcu podaný 16. apríla 2013 okresný súd uznesením č. k. 26 C 76/2008-
363 z 29. júla 2013 uložil sťažovateľovi podľa § 141a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania v sume 332 420,50 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti
tohto uznesenia.
Okresný súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že „vo veci zisťovania skutočností
potrebných pre rozhodnutie o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania zaslal
navrhovateľovi prípis zo dňa 22.4.2013, ktorý navrhovateľ prevzal dňa 27.5.2013 s výzvou,
aby v lehote 20 dní od doručenia predmetnej výzvy podľa § 138 O. s. p. v spojení s § 141a
ods. 1 O. s. p. predložil súdu vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka
konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov... podľa §
138 ods. 2 písm. a) O. s. p.
V reakcii na výzvu súdu právny zástupca navrhovateľa... doručil do súdneho spisu
podanie, v ktorom k návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania... uviedol,
že návrh sa mu javí ako šikanujúci, pretože čiastku predstavujúcu 5% z uplatnenej sumy nie
je navrhovateľ schopný uhradiť a v dôsledku toho by mu bolo odobraté právo na
domáhanie sa svojich o keď domnelých nárokov... Samotný navrhovateľ na výzvu súdu...
vôbec nereagoval a tlačivo na preukázanie svojich majetkových pomerov súdu
nepredložil.“.
Následne po citácii relevantných ustanovení jednotlivých právnych predpisov
okresný súd zhodnotil, že „predmetom tohto konania je nárok navrhovateľa na zaplatenie
sumy 6.648.410,01 Eur, ktorá čiastka prekračuje sumu zodpovedajúcu 400 – násobku sumy
životného minima...
S poukazom na to, že navrhovateľ relevantne nereagoval na výzvu súdu
na zdokladovanie jeho majetkových pomerov, vyplnené tlačivo súdu nepredložil, a teda sám
nepreukázal existenciu majetkových pomerov odôvodňujúcich jeho oslobodenie od súdnych
poplatkov v celom rozsahu ako i skutočnosť, že odporca navrhol súdu postup podľa § 141a
O. s. p., má konajúci súd za to, že v danej veci sú splnené podmienky na uloženie povinnosti
navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania.
Čo sa týka argumentácie právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý uvádza, že návrh
odporcu sa mu javí ako nezákonný a nelogický, súd poukazuje na platné znenie §-u 141a
O. s. p.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že „zaplatenie preddavku...
vo výške 332.420,50 Eur je pre mňa nereálne a zároveň takáto požiadavka je doslova
likvidačná, nielen pre mňa ale aj celú moju rodinu... nárok na náhradu škody, ktorý si
uplatňujem vznikol postupom orgánov činných v trestnom konaní. Takýmto postupom došlo
k likvidácii spoločnosti S., a. s. v ktorej som bol 50% akcionárom.“.
Vo väzbe na zákonné podmienky podľa § 141a ods. 1 OSP sťažovateľ vníma
ako „paradoxné, že v danom prípade je uplatňovanie môjho nároku zo zákona oslobodené
od súdnych poplatkov, preto je nelogické požadovať splnenie tejto podmienky – skúmať,
či sú splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov alebo nie. Okrem toho je
podľa môjho názoru potrebné rešpektovať princíp proporcionality, teda aby zásahy
do majetkových práv účastníka konania boli minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú
mieru, ktorou by vždy mala byť odhadnutá výška budúceho priznaného nároku.
Do úvahy v tomto prípade prichádza aj možnosť vysporiadať sa s platnou
legislatívou a dobrými mravmi. V niektorých prípadoch by mala platná legislatíva ustúpiť
do pozadia pred dobrými mravmi. Vysporiadanie sa s platnou legislatívou a jej súladu
s dobrými mravmi je nepochybne významnou skutočnosťou pre rozhodovanie súdov tak,
aby tieto boli v súlade s dobrými mravmi. V prípade, že platný právny predpis je v rozpore,
resp. jeho aplikácie nie celkom v súlade s dobrými mravmi je podľa môjho názoru
odôvodnené aplikovať a uprednostniť princíp dobrých mravov na úkor platných predpisov.
V opačnom prípade nerešpektovaním tejto zásady môže dochádzať k výrazným
deformáciám, ako aj v tomto prípade zbavenie možnosti domáhať sa svojho zákonného
práva cestou súdnej ochrany...“.
Následne sťažovateľ cituje dôvodovú správu k § 141a OSP a konštatuje,
že pri zavedení inštitútu preddavku na trovy konania „sa nepočítalo s tým, že zloženie
neprimerane vysokého preddavku na trovy konania, ktorý navrhovateľ nie je schopný
zaplatiť je šikanózne práve voči navrhovateľovi“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórne nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo J. P., bytom N., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu istotu vyplývajúce z čl. 1 ods. 1
Ústavy SR Uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29.07.2013, č. k. 26C/76/2008-
363 porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29.07.2013, č. k. 26C/76/2008-363
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.
Slovenská republika, zast. Okresným súdom Bratislava I., je povinná nahradiť
sťažovateľovi – J. P., bytom N., trovy konania a právneho zastúpenia na účet JUDr. J. S.,
advokáta, Advokátska kancelária B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
1. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný
súd najprv podotýka, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Sťažovateľ predniesol voči napadnutému uzneseniu okresného súdu zásadnú
námietku založenú na tvrdení o likvidačnom účinku sumy uloženého preddavku na trovy
konania. Identifikovaný dôvod sa v sťažovateľových dôvodoch následne spája
aj s konfrontáciou sumy uloženého preddavku na trovy konania s ústavným princípom
primeranosti (proporcionality) obmedzovania základných práv a slobôd.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05,
Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo
na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu
plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil
preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne
s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka
nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ
preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť
preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku
na trovy konania zastaví.
Podľa § 141a ods. 2 OSP výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej
sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.
Z fotokópie napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd sa zaoberal oboma
kumulatívne formulovanými zákonnými predpokladmi uloženia preddavku na trovy
konania, teda žalovanou sumou, ako aj splnením predpokladov na oslobodenie od súdnych
poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu.
Vo vzťahu k druhému z uvedených predpokladov ústavný súd poukazuje na § 138
ods. 2 písm. a) OSP, podľa ktorého v návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov musia
byť pomery účastníka dokladované vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky na svojom webovom sídle.
Okresný súd, ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia jeho uznesenia, vyzval
sťažovateľa, aby v predpísanej forme doložil svoje pomery na účel rozhodnutia
o prípadnom oslobodení od súdnych poplatkov. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca však
na predmetnú výzvu nereagovali požadovaným spôsobom. Tým sa sťažovateľ sám vystavil
procesnej kontumácii v podobe vyhovenia návrhu odporcu na uloženie povinnosti zložiť
preddavok na trovy konania.
V popísaných okolnostiach hodnotí ústavný súd sťažovateľovu argumentáciu
o likvidačnom charaktere sumy uloženého preddavku ako irelevantnú.
Sťažovateľ tvrdí aj neprimeranosť uloženej sumy preddavku na trovy konania.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná
vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom
konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi
predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd sa v tomto prípade obracia na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu prax,
podľa ktorej „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite
aplikácie práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012
uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
80/2012).
Ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok
na trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa § 141a ods. 1 OSP splnené boli, potom
nemá priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľovi
uloží. Podľa odseku 2 toho istého ustanovenia je povinný navrhovateľovi predpísať
preddavok na trovy konania v sume päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej
navrhovateľom. Zákon konajúcemu súdu neumožňuje moderovať sumu preddavku.
Sťažovateľ atakujúci sumu uloženého preddavku na trovy konania takto vo svojej
podstate (a naznačuje to aj charakter jeho sťažnostnej argumentácie) namieta neprimeranosť
zákonnej právnej regulácie preddavku na trovy konania, nie chýbajúcu proporcionalitu
aplikácie § 141a OSP okresným súdom. V konaní o sťažnosti právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však senát ústavného súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad
právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený plénu ústavného súdu
v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že účel konania
o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02,
III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľa o neprimeranosti výšky sumy
uloženého preddavku na trovy konania v jeho prípade je preto nedôvodná. Okresný súd
postupoval pri určovaní výšky preddavku na trovy konania presne v matematicky
konštruovaných intenciách § 141a OSP. O konaní v rozpore s procesno-právnymi predpismi
upravujúcimi postupy v súdnom konaní tak v posudzovanom prípade na prvý pohľad
nemožno uvažovať. To vylučuje aj ústavne relevantnú súvislosť medzi základným právom
sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho právom na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutím
okresného súdu o sume uloženého preddavku na trovy konania.
Ústavný súd tak aj v jej druhom aspekte (neprimeranosť uloženej sumy preddavku
na trovy konania) vyhodnotil sťažnostnú argumentáciu ako nedôvodnú.
Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením
okresného súdu, nezistil ústavný súd žiadne signály vád, ktoré by po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa.
Preto bolo potrebné sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd s ohľadom
na charakter sťažnostnej argumentácie (likvidačný charakter uloženého preddavku ústiaci
do výzvy „uprednostniť princíp dobrých mravov na úkor platných predpisov“), ale berúc
do úvahy aj poznatky z vlastnej rozhodovacej praxe v kauzách obdobných tej
sťažovateľovej považuje za potrebné uviesť, že si je vedomý značného ústavno-právneho
napätia, ktoré na prvý pohľad z legálnej konštrukcie inštitútu preddavku na trovy konania
podľa § 141a OSP danej súhrnným pôsobením jednotlivých zákonných podmienok na jeho
uplatnenie v konkrétnom prípade plynie.
Na druhej strane však i ústavný súd ako orgán verejnej moci je viazaný požiadavkou
konania iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon
(čl. 2 ods. 2 ústavy). Nemôže tak na báze sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť
porušenie základného práva účastníka konkrétneho súdneho konania, v ktorom konajúci
všeobecný súd dôsledne rešpektuje kogentne formulovanú procesno-právnu normu
požívajúcu prezumpciu jej súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Právne
relevantný záver o takomto (ne)súlade je vyhradený konaniu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy
vyznačujúcemu sa odlišnými procesnými podmienkami v porovnaní s konaním
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo v právnom stave de lege lata platí aj napriek absencii
aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľa na vyvolanie konania o súlade právnych
predpisov. Všetky uvedené ústavne determinované faktory spoločným pôsobením
presne určujú procesné možnosti ústavného súdu právne účinným spôsobom preskúmať
§ 141a OSP z hľadiska sťažovateľových námietok. Takouto možnosťou však zjavne nie je
platforma konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
2. Sťažovateľ namieta aj porušenie „práva na právnu istotu vyplývajúce z čl. 1 ods. 1
Ústavy SR“ uznesením okresného súdu o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.
K tejto časti sťažnostného petitu ústavný súd odkazuje na svoju predchádzajúcu
judikatúru, podľa ktorej zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam a slobodám fyzických
osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní o tzv. individuálnych ústavných
sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných pochybení orgánov verejnej moci
spätých s porušením konkrétneho článku ústavy. Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať
ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, nevyhnutne musí autoritatívne
výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný článok garantujúci konkrétne základné právo
alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým rozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej
moci s predmetným ústavným článkom. Nemožno však o každom článku ústavy povedať,
že by priamo priznával určité základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej
moci (III. ÚS 483/2012).
Článok 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka
konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie
tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).
Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd
odstraňovaním procesných nedostatkov predloženej sťažnosti (chýbajúce splnomocnenie
na zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom) ani ďalšími návrhmi formulovanými
sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, návrh
na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2013