Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 575/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., D., zastúpenej spoločnosťou F.,

s. r. o., Advokátska kancelária, L., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. I. F., PhD.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava III č. k. -293 z 23. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -293 z 23. augusta 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalobca v konaní

o náhradu škody v sume 10 406 329,09 € s príslušenstvom vedenom okresným súdom

pod sp. zn. proti S., B. (ďalej len „odporca“ alebo „žalovaný“). Škoda mala

sťažovateľovi vzniknúť v dôsledku neoprávneného vypovedania zmluvy o úvere zo strany

odporcu.

Na návrh odporcu okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka

č. k. -244 z 18. apríla 2012 uložil sťažovateľovi i odporcovi povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania každému v sume 520 316,46 € na účet okresného súdu.

Okresný súd dospel k záveru o splnení všetkých zákonných podmienok podľa § 141a

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V tejto súvislosti

okresný súd konštatoval, že „u žalobcu ani u žalovaného nie sú splnené podmienky

pre oslobodenie od súdnych poplatkov“.

Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľ podal odvolanie podľa ,

v ktorom tvrdil, že skutočnosť, či u sťažovateľa sú splnené podmienky na oslobodenie

od súdnych poplatkov, bol okresný súd „povinný pred vydaním napadnutého uznesenia

skúmať. Až následne, po vykonaní dokazovania na skutočnosť, či u navrhovateľa sú splnené

predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, mal súd rozhodnúť o návrhu žalovaného

na zloženie preddavku... Zároveň tým, že súd prvého stupňa návrh žalovaného doručený

súdu dňa 04.04.2012 nepredložil žalobcovi na vyjadrenie, odňal tak žalobcovi možnosť

konať o tomto návrhu a skutkovo a právne argumentovať k tomu, či tu sú splnené

podmienky na zloženie preddavku alebo nie.“. Sťažovateľ v tejto súvislosti formuloval

názor, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože uňho „bola

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. zo dňa 7.9.2011 ukončená

reštrukturalizácia, pričom v súčasnosti u žalobcu nie sú žiadne zvyšné majetkové zdroje

potrebné a zaplatenie súdnych poplatkov a na uplatňovanie svojich oprávnených nárokov.

Žalobca má k dispozícii len peňažné prostriedky potrebné na nevyhnutný chod podniku

a na uspokojovanie veriteľov po skončení reštrukturalizácie. Žalobca je toho názoru,

že o nároku na oslobodenie od súdnych poplatkov je potrebné rozhodovať vždy

s prihliadnutím na osobu toho-ktorého účastníka, ale aj okolnosti veci a výšku

uplatňovaného nároku. Je potrebné uviesť, že práve žalovaný svojím konaním spôsobil

úpadok žalobcu tým, že porušil svoje zmluvné povinnosti zo zmluvy o úvere. Žalovaný

po dobu dlhšiu ako päť mesiacov neplnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývali zo zmluvy

o úvere a žalobcovi ani nedal výpoveď zo zmluvy o úvere, ale nechal žalobcu zahájiť

výstavbu Hotela a hotelového komplexu... a pokračovať v jej realizácii. Žalovaný v priebehu

výstavby... zisťoval rozsah vykonanej výstavby, pričom ku dňu podania výpovede zo strany

žalovaného boli v rámci vykonanej výstavby prefinancované peňažné prostriedky takmer

vo výške 1.650.000,00 eur... Aj na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu si žalobca bol

nútený požičať od tretích subjektov, pretože nemienil narušiť uspokojovanie veriteľov

podľa schváleného reštrukturalizačného plánu. Akékoľvek ďalšie súdne poplatky,

či preddavky na trovy, by žalobcovi znemožnili uspokojovanie svojich veriteľov a spôsobili

by jeho úpadok, čo však nemôže byť na ujmu ním uplatňovaných nárokov v občianskych

súdnych konaniach. Sú tu teda okolnosti veci, ktoré odôvodňujú oslobodenie od súdnych

poplatkov žalobcu v celom rozsahu.“.

Sťažovateľ napokon navrhol okresnému súdu i prerušenie konania a podanie návrhu

podľa ústavnému súdu, pretože ustanovenia a

„predstavujú neprípustný zásah do práva účastníka na spravodlivé prejednanie veci

súdom a zároveň je ustanovenie aj retroaktívne“.

Okresný súd v dôsledku odvolania sťažovateľa podaného podľa

opätovne rozhodol uznesením č. k. -293 z 23. augusta 2012, ktorým uložil

sťažovateľovi i odporcovi zložiť preddavok na trovy konania v sume 520 316,46 € na účet

okresného súdu. V relácii k oslobodeniu sťažovateľa od súdnych poplatkov okresný súd

najprv konštatoval, že sťažovateľ „pred zaplatením súdneho poplatku návrh na oslobodenie

od súdneho poplatku nepodal“, a následne k legálnemu pojmu „pomery účastníka“ (§ 138

ods. 1 ) uviedol, že „bezpochyby... musí ísť u žiadateľa, ktorým je právnická osoba

o pomery majetkové, ktoré odôvodňujú záver, že poplatník celkom alebo sčasti nemôže

splniť poplatkovú povinnosť alebo že jej splnenie nemožno od neho spravodlivo žiadať.

Žalobcu ako právnickú osobu nemožno však podrobiť rovnakému merítku ako sociálne

slabú fyzickú osobu, jeho pomery by preto odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov

len, ak by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodu vyššej moci, napr. vzhľadom

na nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemajú pôvod v podnikaní. Z obsahu spisu vyplýva,

že predmetom konania je pohľadávka – náhrada škody, ktorá súvisí s podnikateľskou

činnosťou žalobcu. Nepriaznivá hospodárska situácia žalovaného (správne malo byť

žalobcu, pozn.) je dôsledkom skutočnosti, ktoré majú pôvod v podnikaní a s podnikaním

nevyhnutne súvisia. Ak by nepriaznivá hospodárska situácia ako dôsledok podnikania bola

dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov, znamenalo by to prenesenie časti rizika,

ktoré je spojené s podnikaním na štát. Nemožno prenášať dôsledky podnikateľského rizika

formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát; takto by totiž boli neúspešní podnikatelia

zvýhodňovaní voči podnikateľom úspešným.“. Tento názor okresný súd zaujal aj napriek

tomu, že z podkladov predložených sťažovateľom „je zrejmé, že pasíva prevládajú

nad aktívami“.

V závere odôvodnenia svojho uznesenia okresný súd zdôraznil, že „úlohou súdu

pri rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa je

posudzovať len to, či sú u žalobcu splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych

poplatkov v plnom rozsahu a nie aj to, či sú u neho splnené predpoklady na úhradu

preddavku na trovy konania, ktorého výška na rozdiel od súdneho poplatku nie je

ohraničená a teda môže byť niekoľkonásobne vyššia, ako je horná hranica súdneho

poplatku“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ znovu zdôraznil svoju ťaživú

finančnú situáciu vyvolanú práve protiprávnym vypovedaním zmluvy o úvere odporcom.

Preto by podľa jeho názoru „bolo odopretím práva na prístup k súdu a na spravodlivé

prejednanie veci súdom, ak by vzhľadom na stav v ktorom sa sťažovateľ v súčasnosti

nachádza a výšku uplatňovaného nároku, bol povinný zložiť preddavok na trovy konania“.

Sťažovateľ „nerozporuje skutočnosť, že ten, kto sa chce domáhať ochrany svojho práva

na súde, by mal mať finančné prostriedky na úhradu súdnych poplatkov spojených

s vedením súdneho konania. Sťažovateľ má ale za to, že táto zásada neplatí bezvýnimočne.

Na súd má právo obrátiť sa aj ten subjekt, ktorý nemá dostatočné finančné prostriedky

na úhradu súdnych poplatkov, a preto využije zákonom danú možnosť podania návrhu

na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tým je dané ústavné právo zakotvené v čl. 46 ods. 1

o možnosti každého domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Otázku dôvodnosti návrhu

na oslobodenie od súdnych poplatkov je preto potrebné skúmať zvlášť citlivo zo všetkých

aspektov, nielen z hľadiska dostatku či nedostatku finančných prostriedkov, resp. či účastník

je alebo nie je podnikateľským subjektom.“. Sťažovateľ s poukazom na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. uvádza,

že „určujúcim kritériom, na základe ktorého súd rozhoduje o oslobodení od súdneho

poplatku, je teda či objektívna neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok v stanovenej

výške existuje“. Podľa sťažovateľa „rozlišovanie subjektov na podnikateľské

a nepodnikateľské zo strany súdu je takou interpretáciou ust. , ktorá nemá

oporu nielenže v jazykovom výklade tohto zákonného ustanovenia, ale zásadne odporuje

zásade rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania...“.

Sťažovateľ okresnému súdu vytýka, že nezohľadnil všetky skutkové okolnosti

významné z hľadiska prípadného oslobodenia od súdnych poplatkov. Právnu reguláciu

preddavku na trovy konania je podľa sťažovateľa potrebné interpretovať tak,

„aby vyrubenie preddavku na trovy konania zo strany súdu nekládlo sťažovateľovi

neprimerané prekážky prístupu na súd. Z tohto dôvodu by mala byť výška preddavku

na trovy konania racionálne odôvodnená od typovej zložitosti, závažnosti konania

alebo úkonov, ktoré je potrebné vykonať na zabezpečenie spravodlivej ochrany práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania.“. Sťažovateľ poukazuje i cituje nález

ústavného súdu zo 6. júna 2012 vo veci sp. zn. , v ktorom ústavný súd okrem

iného na podklade ústavného princípu proporcionality pri obmedzovaní základných práv

a slobôd uviedol, že uložením povinnosti zložiť preddavok na trovy konania (okrem

zaplatenia maximálneho súdneho poplatku) vo výške, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje

odmenu za jeden úkon právnej pomoci, dochádza k svojvoľnému obmedzeniu práva

sťažovateľa na prístup k súdu. Sťažovateľ k tomu uvádza, že suma uloženého preddavku

na trovy konania „zodpovedá zhruba odmene za 24 úkonov právnej pomoci“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórne nálezom takto

rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. -293

zo dňa 23.08.2012, boli porušené základné práva sťažovateľa obchodnej spoločnosti M.,

s. r. o., so sídlom D., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu B., podľa článku 46

ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (č. ).

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava III

v Bratislave č. k. -293 zo dňa 23.08.2012 a vec vracia Okresnému súdu

Bratislava III v Bratislave na nové konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje aj dočasné opatrenie spočívajúce v odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Sťažovateľ predniesol voči napadnutému uzneseniu okresného súdu dve zásadné

námietky. Prvá sa zakladá na tvrdení o nedostatočnej pozornosti venovanej okresným

súdom otázke splnenia jednej zo zákonných podmienok na aplikáciu , ktorou je

danosť oslobodenia navrhovateľa od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Druhou

námietkou je konfrontácia sumy uloženého preddavku na trovy konania s ústavným

princípom primeranosti (proporcionality) obmedzovania základných práv a slobôd.

1. K prvej námietke ústavný súd odkazuje na svoju stabilnú rozhodovaciu prax,

podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Podľa navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo

na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu

plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil

preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne

s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka

nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ

preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť

preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku

na trovy konania zastaví.

Podľa výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej

sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

Pre závery okresného súdu o spornej podmienke splnenia predpokladov

na oslobodenie od súdnych poplatkov bolo rozhodujúce zistenie, že sťažovateľ súdny

poplatok za podanú žalobu zaplatil a o oslobodenie od súdneho poplatku pred jeho

zaplatením nepožiadal. Okrem toho bol okresný súd toho názoru, že u sťažovateľa

ako podnikateľského subjektu sú jeho finančné ťažkosti výsledkom podnikateľského rizika,

čo nemožno zohľadňovať pri posudzovaní splnenia predpokladov na oslobodenie

od súdneho poplatku.

Zaplatenie súdneho poplatku za súčasnej absencie žiadosti sťažovateľa o oslobodenie

do súdnych poplatkov odôvodňuje podľa názoru ústavného súdu záver, že u sťažovateľa

neboli splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Uvedené dve právne

skutočnosti, ktorými sťažovateľ prejavil svoju vôľu, dokazujú nesplnenie predpokladov

na oslobodenie od súdnych poplatkov. Zdôrazniť je pritom vhodné, že súd konajúci

o návrhu odporcu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok na trovy

konania môže tento návrh zamietnuť len v prípade, ak sú u navrhovateľa dané predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, nie iba čiastočne. Sťažovateľova

argumentácia, že na zaplatenie súdneho poplatku ešte finančné prostriedky mal, ale žiadne

ďalšie preddavky a poplatky už nie je schopný zaplatiť bez rizikového zadlženia, je preto

irelevantná.

Z uvedených dôvodov právny názor okresného súdu argumentačne posilnený

aj poukazom na podnikateľský charakter činnosti sťažovateľa – právnickej osoby,

z ktorej súdny spor vznikol, nesignalizuje arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť, ktoré by

po meritórnom prejednaní sťažnosti mohli viesť k záveru o porušení označených

sťažovateľových práv.

2. Druhá námietka sťažovateľa sa týkala tvrdenej neprimeranosti uloženej sumy

preddavku na trovy konania.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná

vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom

konaní (). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie.

O ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno uvažovať

len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci priestor

na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie. Naopak,

ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden diskrečný priestor

a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný možný právny

následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy tvoriacej právny

základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie práva.

Ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok

na trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa splnené boli, potom

nemá priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľovi

uloží. Podľa odseku 2 toho istého ustanovenia je povinný navrhovateľovi predpísať

preddavok na trovy konania v sume päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej

navrhovateľom. Zákon konajúcemu súdu neumožňuje moderovať sumu preddavku, a to ani

prostredníctvom prípadného skutkového záveru o danosti predpokladov na čiastočné

oslobodenie od súdnych poplatkov (tým by mohlo dôjsť k zníženiu sumy preddavku

na trovy konania), pretože conditio sone qua non pre pozitívne rozhodnutie o návrhu

na zloženie preddavku na trovy konania je zistenie, že u navrhovateľa nie sú splnené

predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.

Sťažovateľ atakujúci sumu uloženého preddavku na trovy konania takto vo svojej

podstate namieta neprimeranosť zákonnej právnej regulácie preddavku na trovy konania, nie

chýbajúcu proporcionalitu aplikácie okresným súdom [napokon dokazuje to

i jeho návrh adresovaný v odvolaní okresnému súdu na prerušenie konania a podanie návrhu

podľa ]. V konaní o sťažnosti právnickej osoby podľa

ods. 1 však senát ústavného súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych

predpisov s , pretože takýto prieskum je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní

podľa . Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade

právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. ,

, ). Argumentácia sťažovateľa o neprimeranosti výšky sumy

uloženého preddavku na trovy konania je preto nedôvodná. Okresný súd postupoval

pri určovaní výšky preddavku na trovy konania presne v matematicky konštruovaných

intenciách . O konaní v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi

postupy v súdnom konaní tak v posudzovanom prípade na prvý pohľad nemožno uvažovať.

To vylučuje aj ústavne relevantnú súvislosť medzi základným právom sťažovateľa na súdnu

ochranu a jeho právom na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutím okresného súdu o sume

uloženého preddavku na trovy konania.

3. Ústavný súd napokon považoval za potrebné vysporiadať sa aj s rozhodnutím

vo veci sp. zn. , v ktorom konštatoval porušenie základného práva na súdnu

ochranu súdom pri uložení povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania podľa § 141a

.

V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že ťažiskovým dôvodom

pre vyhovujúci nález ústavného súdu v uvedenej veci bolo zistenie nedostatočnosti

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť

preddavok na trovy konania. I. senát ústavného súdu konštatoval, že konajúci súd „v danej

veci formálno-právne rozhodol aplikujúc ustanovenie , avšak bez tohto,

aby preskúmal a následne odôvodnil naplnenie všetkých jeho atribútov, resp. predpokladov

jeho uplatnenia... Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade z napadnutého uznesenia

vyplýva, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal, resp. nezohľadnil a napokon fakticky

ani vôbec neskúmal aktuálne majetkové pomery sťažovateľky majúce podstatný vplyv na jej

uloženú povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Rozhodnutie okresného súdu je

založené iba na jeho dohadoch, resp. predpokladoch o majetkových pomeroch sťažovateľky

bez akéhokoľvek reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach“.

Citovaná zásadná a ústavne významná výhrada I. senátu ústavného súdu v konaní

o tu posudzovanej sťažnosti odpadá, keďže okresný súd sa v napadnutom uznesení

so zákonnými podmienkami na uloženie povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania

vysporiadal v medziach odvolania podaného sťažovateľom. Podstatné časti dôvodov sú

citované v naratívnej časti tohto uznesenia, preto ich ústavný súd nepovažuje za potrebné

opätovne rekapitulovať. Napokon, pri analýze prvej sťažnostnej námietky ani nezistil

signály o arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti záverov okresného súdu.

Je pravdou, že I. senát ústavného súdu v odôvodnení svojho nálezu konštatoval

aj neprimeranosť uloženej výšky preddavku na trovy konania, tá však môže byť

podľa názoru III. senátu (ako už bolo uvedené) prvotne výlučným dôsledkom

neprimeranosti zákonnej právnej úpravy obsiahnutej v , ktorú v konaní

podľa vecne skúmať nemožno.

4. Ústavný súd nezistil po predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

signály spochybňujúce z ústavného hľadiska napadnuté uznesenie okresného súdu,

pretože sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnostnom petite,

ako aj jeho návrhom na dočasné opatrenie

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012