Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 92 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (98)III. ÚS 575/2012
PDF · 278.46 KB
No categories available
III. ÚS 575/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., D., zastúpenej spoločnosťou F.,
s. r. o., Advokátska kancelária, L., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. I. F., PhD.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava III č. k. 25 Cb 5/2012-293 z 23. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2012 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 25 Cb 5/2012-293 z 23. augusta 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalobca v konaní
o náhradu škody v sume 10 406 329,09 € s príslušenstvom vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 25 Cb 5/2012 proti S., B. (ďalej len „odporca“ alebo „žalovaný“). Škoda mala
sťažovateľovi vzniknúť v dôsledku neoprávneného vypovedania zmluvy o úvere zo strany
odporcu.
Na návrh odporcu okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka
č. k. 25 Cb 5/2012-244 z 18. apríla 2012 uložil sťažovateľovi i odporcovi povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania každému v sume 520 316,46 € na účet okresného súdu.
Okresný súd dospel k záveru o splnení všetkých zákonných podmienok podľa § 141a
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“) na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V tejto súvislosti
okresný súd konštatoval, že „u žalobcu ani u žalovaného nie sú splnené podmienky
pre oslobodenie od súdnych poplatkov“.
Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľ podal odvolanie podľa § 374 ods. 4 OSP,
v ktorom tvrdil, že skutočnosť, či u sťažovateľa sú splnené podmienky na oslobodenie
od súdnych poplatkov, bol okresný súd „povinný pred vydaním napadnutého uznesenia
skúmať. Až následne, po vykonaní dokazovania na skutočnosť, či u navrhovateľa sú splnené
predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, mal súd rozhodnúť o návrhu žalovaného
na zloženie preddavku... Zároveň tým, že súd prvého stupňa návrh žalovaného doručený
súdu dňa 04.04.2012 nepredložil žalobcovi na vyjadrenie, odňal tak žalobcovi možnosť
konať o tomto návrhu a skutkovo a právne argumentovať k tomu, či tu sú splnené
podmienky na zloženie preddavku alebo nie.“. Sťažovateľ v tejto súvislosti formuloval
názor, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože uňho „bola
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2R 13/2010 zo dňa 7.9.2011 ukončená
reštrukturalizácia, pričom v súčasnosti u žalobcu nie sú žiadne zvyšné majetkové zdroje
potrebné a zaplatenie súdnych poplatkov a na uplatňovanie svojich oprávnených nárokov.
Žalobca má k dispozícii len peňažné prostriedky potrebné na nevyhnutný chod podniku
a na uspokojovanie veriteľov po skončení reštrukturalizácie. Žalobca je toho názoru,
že o nároku na oslobodenie od súdnych poplatkov je potrebné rozhodovať vždy
s prihliadnutím na osobu toho-ktorého účastníka, ale aj okolnosti veci a výšku
uplatňovaného nároku. Je potrebné uviesť, že práve žalovaný svojím konaním spôsobil
úpadok žalobcu tým, že porušil svoje zmluvné povinnosti zo zmluvy o úvere. Žalovaný
po dobu dlhšiu ako päť mesiacov neplnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývali zo zmluvy
o úvere a žalobcovi ani nedal výpoveď zo zmluvy o úvere, ale nechal žalobcu zahájiť
výstavbu Hotela a hotelového komplexu... a pokračovať v jej realizácii. Žalovaný v priebehu
výstavby... zisťoval rozsah vykonanej výstavby, pričom ku dňu podania výpovede zo strany
žalovaného boli v rámci vykonanej výstavby prefinancované peňažné prostriedky takmer
vo výške 1.650.000,00 eur... Aj na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu si žalobca bol
nútený požičať od tretích subjektov, pretože nemienil narušiť uspokojovanie veriteľov
podľa schváleného reštrukturalizačného plánu. Akékoľvek ďalšie súdne poplatky,
či preddavky na trovy, by žalobcovi znemožnili uspokojovanie svojich veriteľov a spôsobili
by jeho úpadok, čo však nemôže byť na ujmu ním uplatňovaných nárokov v občianskych
súdnych konaniach. Sú tu teda okolnosti veci, ktoré odôvodňujú oslobodenie od súdnych
poplatkov žalobcu v celom rozsahu.“.
Sťažovateľ napokon navrhol okresnému súdu i prerušenie konania a podanie návrhu
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavnému súdu, pretože ustanovenia § 141a a § 372t
OSP „predstavujú neprípustný zásah do práva účastníka na spravodlivé prejednanie veci
súdom a zároveň je ustanovenie § 372t O. s. p. aj retroaktívne“.
Okresný súd v dôsledku odvolania sťažovateľa podaného podľa § 374 ods. 4 OSP
opätovne rozhodol uznesením č. k. 25 Cb 5/2012-293 z 23. augusta 2012, ktorým uložil
sťažovateľovi i odporcovi zložiť preddavok na trovy konania v sume 520 316,46 € na účet
okresného súdu. V relácii k oslobodeniu sťažovateľa od súdnych poplatkov okresný súd
najprv konštatoval, že sťažovateľ „pred zaplatením súdneho poplatku návrh na oslobodenie
od súdneho poplatku nepodal“, a následne k legálnemu pojmu „pomery účastníka“ (§ 138
ods. 1 OSP) uviedol, že „bezpochyby... musí ísť u žiadateľa, ktorým je právnická osoba
o pomery majetkové, ktoré odôvodňujú záver, že poplatník celkom alebo sčasti nemôže
splniť poplatkovú povinnosť alebo že jej splnenie nemožno od neho spravodlivo žiadať.
Žalobcu ako právnickú osobu nemožno však podrobiť rovnakému merítku ako sociálne
slabú fyzickú osobu, jeho pomery by preto odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov
len, ak by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodu vyššej moci, napr. vzhľadom
na nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemajú pôvod v podnikaní. Z obsahu spisu vyplýva,
že predmetom konania je pohľadávka – náhrada škody, ktorá súvisí s podnikateľskou
činnosťou žalobcu. Nepriaznivá hospodárska situácia žalovaného (správne malo byť
žalobcu, pozn.) je dôsledkom skutočnosti, ktoré majú pôvod v podnikaní a s podnikaním
nevyhnutne súvisia. Ak by nepriaznivá hospodárska situácia ako dôsledok podnikania bola
dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov, znamenalo by to prenesenie časti rizika,
ktoré je spojené s podnikaním na štát. Nemožno prenášať dôsledky podnikateľského rizika
formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát; takto by totiž boli neúspešní podnikatelia
zvýhodňovaní voči podnikateľom úspešným.“. Tento názor okresný súd zaujal aj napriek
tomu, že z podkladov predložených sťažovateľom „je zrejmé, že pasíva prevládajú
nad aktívami“.
V závere odôvodnenia svojho uznesenia okresný súd zdôraznil, že „úlohou súdu
pri rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a O. s. p. je
posudzovať len to, či sú u žalobcu splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov v plnom rozsahu a nie aj to, či sú u neho splnené predpoklady na úhradu
preddavku na trovy konania, ktorého výška na rozdiel od súdneho poplatku nie je
ohraničená a teda môže byť niekoľkonásobne vyššia, ako je horná hranica súdneho
poplatku“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ znovu zdôraznil svoju ťaživú
finančnú situáciu vyvolanú práve protiprávnym vypovedaním zmluvy o úvere odporcom.
Preto by podľa jeho názoru „bolo odopretím práva na prístup k súdu a na spravodlivé
prejednanie veci súdom, ak by vzhľadom na stav v ktorom sa sťažovateľ v súčasnosti
nachádza a výšku uplatňovaného nároku, bol povinný zložiť preddavok na trovy konania“.
Sťažovateľ „nerozporuje skutočnosť, že ten, kto sa chce domáhať ochrany svojho práva
na súde, by mal mať finančné prostriedky na úhradu súdnych poplatkov spojených
s vedením súdneho konania. Sťažovateľ má ale za to, že táto zásada neplatí bezvýnimočne.
Na súd má právo obrátiť sa aj ten subjekt, ktorý nemá dostatočné finančné prostriedky
na úhradu súdnych poplatkov, a preto využije zákonom danú možnosť podania návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tým je dané ústavné právo zakotvené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky o možnosti každého domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Otázku dôvodnosti návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov je preto potrebné skúmať zvlášť citlivo zo všetkých
aspektov, nielen z hľadiska dostatku či nedostatku finančných prostriedkov, resp. či účastník
je alebo nie je podnikateľským subjektom.“. Sťažovateľ s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3 Obo 95/2009 uvádza,
že „určujúcim kritériom, na základe ktorého súd rozhoduje o oslobodení od súdneho
poplatku, je teda či objektívna neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok v stanovenej
výške existuje“. Podľa sťažovateľa „rozlišovanie subjektov na podnikateľské
a nepodnikateľské zo strany súdu je takou interpretáciou ust. § 138 O. s. p., ktorá nemá
oporu nielenže v jazykovom výklade tohto zákonného ustanovenia, ale zásadne odporuje
zásade rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania...“.
Sťažovateľ okresnému súdu vytýka, že nezohľadnil všetky skutkové okolnosti
významné z hľadiska prípadného oslobodenia od súdnych poplatkov. Právnu reguláciu
preddavku na trovy konania je podľa sťažovateľa potrebné interpretovať tak,
„aby vyrubenie preddavku na trovy konania zo strany súdu nekládlo sťažovateľovi
neprimerané prekážky prístupu na súd. Z tohto dôvodu by mala byť výška preddavku
na trovy konania racionálne odôvodnená od typovej zložitosti, závažnosti konania
alebo úkonov, ktoré je potrebné vykonať na zabezpečenie spravodlivej ochrany práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania.“. Sťažovateľ poukazuje i cituje nález
ústavného súdu zo 6. júna 2012 vo veci sp. zn. I. ÚS 112/2012, v ktorom ústavný súd okrem
iného na podklade ústavného princípu proporcionality pri obmedzovaní základných práv
a slobôd uviedol, že uložením povinnosti zložiť preddavok na trovy konania (okrem
zaplatenia maximálneho súdneho poplatku) vo výške, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje
odmenu za jeden úkon právnej pomoci, dochádza k svojvoľnému obmedzeniu práva
sťažovateľa na prístup k súdu. Sťažovateľ k tomu uvádza, že suma uloženého preddavku
na trovy konania „zodpovedá zhruba odmene za 24 úkonov právnej pomoci“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórne nálezom takto
rozhodol:
„Uznesením Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 25Cb/5/2012-293
zo dňa 23.08.2012, boli porušené základné práva sťažovateľa obchodnej spoločnosti M.,
s. r. o., so sídlom D., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu B., podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.).
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava III
v Bratislave č. k. 25Cb/5/2012-293 zo dňa 23.08.2012 a vec vracia Okresnému súdu
Bratislava III v Bratislave na nové konanie a rozhodnutie.“
Sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje aj dočasné opatrenie spočívajúce v odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ predniesol voči napadnutému uzneseniu okresného súdu dve zásadné
námietky. Prvá sa zakladá na tvrdení o nedostatočnej pozornosti venovanej okresným
súdom otázke splnenia jednej zo zákonných podmienok na aplikáciu § 141a OSP, ktorou je
danosť oslobodenia navrhovateľa od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Druhou
námietkou je konfrontácia sumy uloženého preddavku na trovy konania s ústavným
princípom primeranosti (proporcionality) obmedzovania základných práv a slobôd.
1. K prvej námietke ústavný súd odkazuje na svoju stabilnú rozhodovaciu prax,
podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05,
Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo
na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu
plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil
preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne
s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka
nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ
preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť
preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku
na trovy konania zastaví.
Podľa § 141a ods. 2 OSP výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej
sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.
Pre závery okresného súdu o spornej podmienke splnenia predpokladov
na oslobodenie od súdnych poplatkov bolo rozhodujúce zistenie, že sťažovateľ súdny
poplatok za podanú žalobu zaplatil a o oslobodenie od súdneho poplatku pred jeho
zaplatením nepožiadal. Okrem toho bol okresný súd toho názoru, že u sťažovateľa
ako podnikateľského subjektu sú jeho finančné ťažkosti výsledkom podnikateľského rizika,
čo nemožno zohľadňovať pri posudzovaní splnenia predpokladov na oslobodenie
od súdneho poplatku.
Zaplatenie súdneho poplatku za súčasnej absencie žiadosti sťažovateľa o oslobodenie
do súdnych poplatkov odôvodňuje podľa názoru ústavného súdu záver, že u sťažovateľa
neboli splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Uvedené dve právne
skutočnosti, ktorými sťažovateľ prejavil svoju vôľu, dokazujú nesplnenie predpokladov
na oslobodenie od súdnych poplatkov. Zdôrazniť je pritom vhodné, že súd konajúci
o návrhu odporcu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok na trovy
konania môže tento návrh zamietnuť len v prípade, ak sú u navrhovateľa dané predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, nie iba čiastočne. Sťažovateľova
argumentácia, že na zaplatenie súdneho poplatku ešte finančné prostriedky mal, ale žiadne
ďalšie preddavky a poplatky už nie je schopný zaplatiť bez rizikového zadlženia, je preto
irelevantná.
Z uvedených dôvodov právny názor okresného súdu argumentačne posilnený
aj poukazom na podnikateľský charakter činnosti sťažovateľa – právnickej osoby,
z ktorej súdny spor vznikol, nesignalizuje arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť, ktoré by
po meritórnom prejednaní sťažnosti mohli viesť k záveru o porušení označených
sťažovateľových práv.
2. Druhá námietka sťažovateľa sa týkala tvrdenej neprimeranosti uloženej sumy
preddavku na trovy konania.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná
vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom
konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi
predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivé súdne konanie.
O ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno uvažovať
len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci priestor
na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie. Naopak,
ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden diskrečný priestor
a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný možný právny
následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy tvoriacej právny
základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie práva.
Ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok
na trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa § 141a ods. 1 OSP splnené boli, potom
nemá priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľovi
uloží. Podľa odseku 2 toho istého ustanovenia je povinný navrhovateľovi predpísať
preddavok na trovy konania v sume päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej
navrhovateľom. Zákon konajúcemu súdu neumožňuje moderovať sumu preddavku, a to ani
prostredníctvom prípadného skutkového záveru o danosti predpokladov na čiastočné
oslobodenie od súdnych poplatkov (tým by mohlo dôjsť k zníženiu sumy preddavku
na trovy konania), pretože conditio sone qua non pre pozitívne rozhodnutie o návrhu
na zloženie preddavku na trovy konania je zistenie, že u navrhovateľa nie sú splnené
predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.
Sťažovateľ atakujúci sumu uloženého preddavku na trovy konania takto vo svojej
podstate namieta neprimeranosť zákonnej právnej regulácie preddavku na trovy konania, nie
chýbajúcu proporcionalitu aplikácie § 141a OSP okresným súdom [napokon dokazuje to
i jeho návrh adresovaný v odvolaní okresnému súdu na prerušenie konania a podanie návrhu
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy]. V konaní o sťažnosti právnickej osoby podľa čl. 127
ods. 1 ústavy však senát ústavného súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych
predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní
podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade
právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02,
III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľa o neprimeranosti výšky sumy
uloženého preddavku na trovy konania je preto nedôvodná. Okresný súd postupoval
pri určovaní výšky preddavku na trovy konania presne v matematicky konštruovaných
intenciách § 141a OSP. O konaní v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi
postupy v súdnom konaní tak v posudzovanom prípade na prvý pohľad nemožno uvažovať.
To vylučuje aj ústavne relevantnú súvislosť medzi základným právom sťažovateľa na súdnu
ochranu a jeho právom na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutím okresného súdu o sume
uloženého preddavku na trovy konania.
3. Ústavný súd napokon považoval za potrebné vysporiadať sa aj s rozhodnutím
vo veci sp. zn. I. ÚS 112/2012, v ktorom konštatoval porušenie základného práva na súdnu
ochranu súdom pri uložení povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania podľa § 141a
OSP.
V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že ťažiskovým dôvodom
pre vyhovujúci nález ústavného súdu v uvedenej veci bolo zistenie nedostatočnosti
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť
preddavok na trovy konania. I. senát ústavného súdu konštatoval, že konajúci súd „v danej
veci formálno-právne rozhodol aplikujúc ustanovenie § 141a ods. 1 OSP, avšak bez tohto,
aby preskúmal a následne odôvodnil naplnenie všetkých jeho atribútov, resp. predpokladov
jeho uplatnenia... Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade z napadnutého uznesenia
vyplýva, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal, resp. nezohľadnil a napokon fakticky
ani vôbec neskúmal aktuálne majetkové pomery sťažovateľky majúce podstatný vplyv na jej
uloženú povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Rozhodnutie okresného súdu je
založené iba na jeho dohadoch, resp. predpokladoch o majetkových pomeroch sťažovateľky
bez akéhokoľvek reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach“.
Citovaná zásadná a ústavne významná výhrada I. senátu ústavného súdu v konaní
o tu posudzovanej sťažnosti odpadá, keďže okresný súd sa v napadnutom uznesení
so zákonnými podmienkami na uloženie povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania
vysporiadal v medziach odvolania podaného sťažovateľom. Podstatné časti dôvodov sú
citované v naratívnej časti tohto uznesenia, preto ich ústavný súd nepovažuje za potrebné
opätovne rekapitulovať. Napokon, pri analýze prvej sťažnostnej námietky ani nezistil
signály o arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti záverov okresného súdu.
Je pravdou, že I. senát ústavného súdu v odôvodnení svojho nálezu konštatoval
aj neprimeranosť uloženej výšky preddavku na trovy konania, tá však môže byť
podľa názoru III. senátu (ako už bolo uvedené) prvotne výlučným dôsledkom
neprimeranosti zákonnej právnej úpravy obsiahnutej v § 141a OSP, ktorú v konaní
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vecne skúmať nemožno.
4. Ústavný súd nezistil po predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne
signály spochybňujúce z ústavného hľadiska napadnuté uznesenie okresného súdu,
pretože sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnostnom petite,
ako aj jeho návrhom na dočasné opatrenie
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2012