Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)I. ÚS 490/2017
PDF · 313.54 KB
No categories available
I. ÚS 490/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť 1. , zastúpeného advokátom
JUDr. Danielom Futejom, CSc., advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 590/2014 z 8. apríla 2015
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 1379/2015 z 27. apríla
2017 (vedenej pod sp. zn. Rvp 1335/2017); 2. , zastúpeného
advokátom JUDr. Danielom Futejom, CSc., advokátska kancelária FUTEJ & Partners,
s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 350/2014
z 11. februára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 92/2017 z 22. júna 2017 (vedenej pod sp. zn. Rvp 1556/2017); 3.
, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom
Futejom, CSc., advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 147/2016 z 2. júna 2016 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 211/2016 zo 14. júna 2017 (vedenej
pod sp. zn. Rvp 1578/2017); a 4. , zastúpeného
advokátom JUDr. Danielom Futejom, CSc., advokátska kancelária FUTEJ & Partners,
s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 259/2016
z 29. septembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Cdo 20/2017 zo 7. júna 2017 (vedenej pod sp. zn. Rvp 1674/2017) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť (Rvp 1335/2017), sťažnosť
(Rvp 1556/2017), sťažnosť (Rvp 1578/2017) a sťažnosť
(Rvp 1674/2017) s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti , , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2017
doručená sťažnosť 1. (ďalej len „sťažovateľ 1“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 590/2014 z 8. apríla 2015
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Cdo 1379/2015 z 27. apríla 2017 (vedená pod sp. zn. Rvp 1335/2017), pričom
vo veci namietaných identických práv bola ústavnému súdu 18. augusta 2017 doručená
aj sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ 2“), k porušeniu ktorých malo dôjsť
v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 350/2014 z 11. februára 2015
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 92/2017 z 22. júna 2017 (vedená
pod sp. zn. Rvp 1556/2017). Dňa 23. augusta 2017 bola doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ 3“), k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 147/2016 z 2. júna 2016 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Cdo 211/2016 zo 14. júna 2017 (vedená pod sp. zn. Rvp 1578/2017)
a 11. septembra 2017 bola ústavnému súdu doručená aj sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ 4“, spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia identických práv aj v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 10 Co 259/2016 z 29. septembra 2016 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 20/2017 zo 7. júna 2017 (vedená pod sp. zn. Rvp 1674/2017).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že v konaniach pred Okresným súdom
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) ako pred prvostupňovým súdom sa sťažovatelia
v jednotlivých konaniach v procesnom postavení žalobcov domáhali proti Slovenskej
republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), náhrady škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá im mala vzniknúť
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového
dohľadu podľa zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou
Podielového družstva slovenské investície (ďalej len „družstvo“), ako aj nad činnosťou
obchodnej spoločnosti , ktorá na základe povolenia NBS
vykonávala činnosť obchodníka s cennými papiermi. Sťažovatelia vložili do družstva svoje
finančné prostriedky s cieľom ich ďalšieho investovania a zhodnocovania. Túto činnosť
družstvo vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt, na základe
zverejneného prospektu investície, ktorý schválila NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu
pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI z 21. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka
s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej
s družstvom (ďalej len „zmluva“). V dôsledku nezákonného postupu subjektu finančného
trhu, a to obchodníka s cennými papiermi, ktorý vykonával svoju činnosť pre družstvo
v rozpore so zmluvou a zákonom o cenných papieroch, vznikla sťažovateľom škoda, ktorú
predstavuje suma vložených finančných prostriedkov a ich zhodnotenie, o ktorú sa
ich nevrátením zmenšil majetok sťažovateľov.
3. Okresný súd v jednotlivých konaniach o žalobách sťažovateľov ich žaloby
zamietol dôvodiac tým, že sťažovatelia údajne nepreukázali vznik škody a existenciu
nesprávneho úradného postupu NBS.
4. O odvolaniach sťažovateľov proti rozsudkom okresného súdu rozhodol krajský
súd napádanými rozsudkami (sp. zn. 4 Co 590/2014 z 8. apríla 2015, sp. zn. 4 Co 350/2014
z 11. februára 2015, sp. zn. 10 Co 147/2016 z 2. júna 2016 a sp. zn. 10 Co 259/2016
z 29. septembra 2016), ktorými rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
5. Dovolania sťažovateľov proti označeným rozsudkom krajského súdu najvyšší
súd uzneseniami sp. zn. 7 Cdo 1379/2015 z 27. apríla 2017, sp. zn. 6 Cdo 92/2017
z 22. júna 2017, sp. zn. 8 Cdo 211/2016 zo 14. júna 2017 a sp. zn. 7 Cdo 20/2017 zo 7. júna
2017 ako procesne neprípustné odmietol.
6. Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovatelia namietajú arbitrárnosť
a ústavnú neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu a v sťažnostiach
tiež uviedli:
«... Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré
sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.
Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď
vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany
Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať
formalistický výklad práva. Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:
(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a Ústavy SR
(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka
s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči sťažovateľovi
(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke v konkurze
Družstva.
NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka
s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek
tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku
tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho
stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že
vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovania zverejnenie
schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinností predložiť NBS
pred zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako
aj dodržiavanie ustanovení § 126 ods. 5 Zákona o CP.
Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý
bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné
uviesť, že uvedené ustanovenia obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z toho znenia však nemožno
vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba
v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani
Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníka s CP. Zákonný
dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má informácie a podklady
aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík, ktorými sú,
resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla
vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu. ...
NBS umožnila ďalšiu činnosť Družstva aj Obchodníka s CP, čo vyústilo roku 2010
do nedostupnosti Sťažovateľom vložených prostriedkov do Družstva, pričom NBS
zapríčinila taktiež to, že Sťažovateľ už skôr nemohol rozpoznať riziko svojej investície,
resp. že túto investíciu mu NBS svojím zanedbaným dohľadom NBS ani v minimálnej možnej
miere neochránila...
Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu
konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní
sp. zn. 7 C 206/2011...
Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti
za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon
o zodpovednosti za škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje
a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že
prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby
o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
občiansky zákonník. Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to až do doby
právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že
občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.
Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Rozsudok Krajského súdu
nevychádzal z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je
založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia
vychádzajú z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.
Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí
rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto
odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením Najvyššieho súdu
bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej už Sťažovateľ
nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany a ochrany svojich
práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v zmysle ustálenej
judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom do práva
na spravodlivý proces.
Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že
Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver...
Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol
s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná
vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní, nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru,
že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle
platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah
sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.»
7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/1379/2015 zo dňa 27. 04. 2017 a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/590/2014 zo dňa 08. 04. 2015, uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/92/2017 zo dňa 22. 06. 2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4Co/350/2014 zo dňa 11. 02. 2015, uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/211/2016 zo dňa 14. 06. 2017 a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/147/2016 zo dňa 02. 06. 2016, uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/20/2017 zo dňa 07. 06. 2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 10Co/259/2016 zo dňa 29. 09. 2016, porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/1379/2015 zo dňa
27. 04. 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/590/2014 zo dňa
08. 04. 2015, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/92/2017 zo dňa
22. 06. 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/350/2014 zo dňa
11. 02. 2015, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/211/2016
zo dňa 14. 06. 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/147/2016 zo dňa
02. 06. 2016, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/20/2017 zo dňa
07. 06. 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/259/2016 zo dňa
29. 09. 2016 sa zrušuje a veci sa vracajú Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
Sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu do 10 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
8. Podľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
9. Podľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán.
10. Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí,
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 166 ods. 1 CSP.
11. S prihliadnutím na obsah sťažností sťažovateľov vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 1335/2017, Rvp 1556/2017, Rvp 1578/2017 a sp. zn. Rvp 1674/2017
a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť rozhodol ústavný súd aplikujúc
citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania
(bod 1 výroku tohto rozhodnutia).
III.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď
po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo
národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy
maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné
okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.
16. Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv
je preto potrebné posudzovať spoločne.
17. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami krajského súdu a uzneseniami najvyššieho
súdu.
18. K namietaným rozsudkom krajského súdu
18.1 Pokiaľ ide o sťažovateľmi napádané rozsudky krajského súdu
sp. zn. 4 Co 590/2014 z 8. apríla 2015, sp. zn. 4 Co 350/2014 z 11. februára 2015,
sp. zn. 10 Co 147/2016 z 2. júna 2016 a sp. zn. 10 Co 259/2016 z 29. septembra 2016,
ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská c. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54),
podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom
doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, považoval
ústavný súd lehotu na podanie sťažností ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú
aj proti označeným rozsudkom krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
18.2 Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
18.3 Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
18.4 Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
18.5 Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
18.6 Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu
s návrhmi doručili aj splnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom, predmetné splnomocnenia boli udelené na podanie ústavných sťažností
iba proti rozhodnutiam najvyššieho súdu (sp. zn. 7 Cdo 1379/2015 z 27. apríla 2017,
sp. zn. 6 Cdo 92/2017 z 22. júna 2017, sp. zn. 8 Cdo 211/2016 zo 14. júna 2017
a sp. zn. 7 Cdo 20/2017 zo 7. júna 2017).
18.7 Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
18.8 Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenia
udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna
náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) neboli udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia
sťažovateľmi označených práv aj v príčinnej súvislosti s napadnutými rozsudkami krajského
súdu, ale len na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutých
uznesení najvyššieho súdu.
18.9 V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.
Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,
ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené
náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
18.10 Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
18.11 Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti
(vo vzťahu k rozsudkom krajského súdu, pozn.) odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. K namietaným uzneseniam najvyššieho súdu
19.1 Argumentácia sťažovateľov, ktorou odôvodňujú porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu (sp. zn. 7 Cdo 1379/2015 z 27. apríla 2017,
sp. zn. 6 Cdo 92/2017 z 22. júna 2017, sp. zn. 8 Cdo 211/2016 zo 14. júna 2017
a sp. zn. 7 Cdo 20/2017 zo 7. júna 2017), ktorými boli ich dovolania v zmysle § 447
písm. c) CSP odmietnuté ako neprípustné, sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné
odôvodnenie“ týchto rozhodnutí najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
19.2 Sťažovatelia v sťažnostiach o dovolaniach podaných proti napadnutým
rozsudkom krajského súdu zhodne uvádzajú, že im bola odňatá možnosti konať pred súdom
podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) v spojení
s § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, keďže tieto rozhodnutia krajského súdu sú podľa
ich tvrdení založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, pretože vychádzajú
z neúplne vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, preto sú podľa ich názoru
rozsudky krajského súdu nepreskúmateľné i vecne nesprávne, v dôsledku čoho malo dôjsť
k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces.
19.2.1 V prípade sťažnosti sťažovateľa 3 a sťažovateľa 4 prípustnosť
(i opodstatnenosť) svojich dovolaní vyvodzovali z ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku [§ 237 ods. 1 OSP a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP]. Nimi označené
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 211/2016 zo 14. júna 2017 a sp. zn.
7 Cdo 38/2017 zo 7. júna 2017 nepreukazujú tvrdenia o takto uplatnených dovolacích
dôvodoch. Argumentácia v sťažnostiach (časť E a F, najmä jej body 46 prvá veta, 56 až 62)
sa rozchádza s označenými rozhodnutiami najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva,
že dovolania boli podané za účinnosti „nových“ civilných procesných kódexov
a ich prípustnosť dovolatelia opierali o ustanovenia Civilného sporového poriadku [§ 420
písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP], ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Rozhodnutia
najvyššieho súdu sa v otázke prípustnosti dovolania zamerali na výklad a aplikáciu
ustanovení Civilného sporového poriadku, nie Občianskeho súdneho poriadku, ako to
uvádzajú sťažovatelia 3 a 4 v sťažnostiach. Ústavný súd konštatuje, že v porovnaní
s predchádzajúcou právnou úpravou dovolania riadiacou sa ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku (do 30. júna 2016) právna úprava dovolania v Civilnom sporovom konaní
predstavuje zasadnú koncepčnú zmenu (odlišnosť). Nemožno navzájom zamieňať dovolanie
podľa Občianskeho súdneho poriadku s dovolaním a podmienkami jeho prípustnosti
podľa Civilného sporového poriadku. Sťažovatelia 3 a 4, riadne zastúpení kvalifikovaným
právnym zástupcom, v sťažnostiach tento dôležitý fakt prehliadajú, prípadne pri snahe
„unifikovať sťažnosti“ väčšieho množstva obdobných prípadov sa dopúšťajú nesprávností,
ktoré sa rozchádzajú s realitou, ich sťažnosti zjavne trpia nedostatkom, ktorý vážne
spochybňuje existenciu premisy, či medzi napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu
a tvrdeným porušením základných práv existuje jasný príčinný vzťah, kauzalita. V
súvislosti s (ne)odstraňovaním nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti
ústavný súd odkazuje na svoju argumentáciu uvedenú v bode 18.9.
19.2.2 Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa 3 a sťažovateľa 4
v tejto časti (vo vzťahu k uzneseniam najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 211/2016
a sp. zn. 7 Cdo 20/2017, pozn.) odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
rozhodnutím najvyššieho súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
obaja sťažovatelia namietali.
19.3 V súvislosti s prejavmi nespokojnosti formulovanými sťažovateľom 1
a sťažovateľom 2 ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
19.4 K prezentovaným dovolacím námietkam sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 najvyšší
súd s poukazom na prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 CSP najprv preskúmal procesnú
prípustnosť dovolaní proti napadnutým potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu
podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP a dospel k záveru, že dovolania z týchto dôvodov nie sú
procesne prípustné. K dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP uviedol,
že na tieto by bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania,
čo ale nie je tento prípad (napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia dovolacieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012). Následne preskúmal prípustnosť dovolaní aj z dôvodov
uvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie prípadnej vady
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 dovolávali,
v tejto súvislosti najvyšší súd v podstatných bodoch svoje uznesenia odôvodnil
s odvolaním sa na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá
tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. l písm. f) OSP. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný
prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Sutyazhnik proti Rusku,
rozsudok z roku 2009; Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
19.5 Podľa názoru dovolacieho súdu prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1
písm. f) OSP nezakladalo ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého
dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukázal na naďalej opodstatnené závery vyjadrené
v jeho konštantnej judikatúre R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3Cdo 268/2012,
3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012
a pre úplnosť poznamenal, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí
právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj
I. ÚS 97/97). Pokiaľ dovolateľ v dovolaní tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
založené na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, že nesprávne právne
posúdenie veci ako dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP prípustnosť
dovolania nikdy nezakladalo (pozri R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014), preto sa dovolací súd
týmito námietkami dovolateľa nemohol zaoberať.
19.6 Vychádzajúc z obsahu sťažností ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
podrobil napadnuté uznesenia najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,
pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľov, ktorými odôvodňovali prípustnosť
dovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
19.7 V súvislosti s preskúmavaním napadnutých uznesení najvyššieho súdu ústavný
súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016).
19.8 Najvyšší súd preskúmal procesnú prípustnosť dovolaní proti napadnutým
rozsudkom krajského súdu a vo svojich pomerne podrobných úvahách dospel k záveru,
že dovolania nie sú procesne prípustné, preto ich odmietol [§ 447 písm. c) CSP]. V tejto
súvislosti najvyšší súd odôvodnil svoj záver jasne, zrozumiteľne a presvedčivo.
19.9 Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutých uznesení
najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutých uzneseniach
ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré
sťažovatelia vo svojich dovolaniach uplatnili, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,
sú primeraným spôsobom odôvodnené, opierajúce sa pritom o svoju vlastnú judikatúru,
judikatúru ústavného súdu i judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a zodpovedajú
obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaniach
aplikoval. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú preto podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú takú príčinnú súvislosť
medzi nimi a sťažovateľmi označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie.
19.10 Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
(ne)prípustnosti podaného dovolania boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu procesný predpis výslovne umožňoval, preto použitý spôsob
v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľom k súdnej
ochrane v konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
19.11 Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 1379/2015
z 27. apríla 2017 a sp. zn. 6 Cdo 92/2017 z 22. júna 2017 a obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia
porušenia sa sťažovatelia domáhali, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosti aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené. Ústavný súd poznamenáva,
že sťažnosti v obdobných veciach (skutkovo a právne identické), v ktorých sťažovateľov
zastupoval advokát zastupujúci sťažovateľov aj vo veciach spojených na spoločné konanie
pod sp. zn. Rvp 1335/2017, boli už v minulosti odmietnuté ako zjavne neopodstatnené
(napr. I. ÚS 712/2016, I. ÚS 732/2016, I. ÚS 275/2017).
20. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľom
úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažností už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2017