Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 490/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť 1. , zastúpeného advokátom

JUDr. Danielom Futejom, CSc., advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 8. apríla 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. apríla

2017 (vedenej pod sp. zn. ); 2. , zastúpeného

advokátom JUDr. Danielom Futejom, CSc., advokátska kancelária FUTEJ & Partners,

s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 11. februára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. júna 2017 (vedenej pod sp. zn. ); 3.

, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom

Futejom, CSc., advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 2. júna 2016 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. júna 2017 (vedenej

pod sp. zn. ); a 4. , zastúpeného

advokátom JUDr. Danielom Futejom, CSc., advokátska kancelária FUTEJ & Partners,

s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. septembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 7. júna 2017 (vedenej pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť (), sťažnosť

(), sťažnosť () a sťažnosť

() s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti , , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2017

doručená sťažnosť 1. (ďalej len „sťažovateľ 1“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. apríla 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. apríla 2017 (vedená pod sp. zn. ), pričom

vo veci namietaných identických práv bola ústavnému súdu 18. augusta 2017 doručená

aj sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ 2“), k porušeniu ktorých malo dôjsť

v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. februára 2015

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2017 (vedená

pod sp. zn. ). Dňa 23. augusta 2017 bola doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ 3“), k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. júna 2016 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 14. júna 2017 (vedená pod sp. zn. )

a 11. septembra 2017 bola ústavnému súdu doručená aj sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ 4“, spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia identických práv aj v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 29. septembra 2016 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. júna 2017 (vedená pod sp. zn. ).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že v konaniach pred Okresným súdom

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) ako pred prvostupňovým súdom sa sťažovatelia

v jednotlivých konaniach v procesnom postavení žalobcov domáhali proti Slovenskej

republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), náhrady škody

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá im mala vzniknúť

v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového

dohľadu podľa o dohľade nad finančným trhom a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou

Podielového družstva slovenské investície (ďalej len „družstvo“), ako aj nad činnosťou

obchodnej spoločnosti , ktorá na základe povolenia NBS

vykonávala činnosť obchodníka s cennými papiermi. Sťažovatelia vložili do družstva svoje

finančné prostriedky s cieľom ich ďalšieho investovania a zhodnocovania. Túto činnosť

družstvo vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt, na základe

zverejneného prospektu investície, ktorý schválila NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu

pre finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka

s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej

s družstvom (ďalej len „zmluva“). V dôsledku nezákonného postupu subjektu finančného

trhu, a to obchodníka s cennými papiermi, ktorý vykonával svoju činnosť pre družstvo

v rozpore so zmluvou a zákonom o cenných papieroch, vznikla sťažovateľom škoda, ktorú

predstavuje suma vložených finančných prostriedkov a ich zhodnotenie, o ktorú sa

ich nevrátením zmenšil majetok sťažovateľov.

3. Okresný súd v jednotlivých konaniach o žalobách sťažovateľov ich žaloby

zamietol dôvodiac tým, že sťažovatelia údajne nepreukázali vznik škody a existenciu

nesprávneho úradného postupu NBS.

4. O odvolaniach sťažovateľov proti rozsudkom okresného súdu rozhodol krajský

súd napádanými rozsudkami (sp. zn. z 8. apríla 2015, sp. zn.

z 11. februára 2015, sp. zn. z 2. júna 2016 a sp. zn.

z 29. septembra 2016), ktorými rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

5. Dovolania sťažovateľov proti označeným rozsudkom krajského súdu najvyšší

súd uzneseniami sp. zn. z 27. apríla 2017, sp. zn.

z 22. júna 2017, sp. zn. zo 14. júna 2017 a sp. zn. zo 7. júna

2017 ako procesne neprípustné odmietol.

6. Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovatelia namietajú arbitrárnosť

a ústavnú neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu a v sťažnostiach

tiež uviedli:

«... Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré

sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.

Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď

vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany

Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať

formalistický výklad práva. Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a SR

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka

s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči sťažovateľovi

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke v konkurze

Družstva.

NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že

vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovania zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinností predložiť NBS

pred zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako

aj dodržiavanie ustanovení § 126 ods. 5 Zákona o CP.

Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenia obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z toho znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníka s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má informácie a podklady

aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík, ktorými sú,

resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou

Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu. ...

NBS umožnila ďalšiu činnosť Družstva aj Obchodníka s CP, čo vyústilo roku 2010

do nedostupnosti Sťažovateľom vložených prostriedkov do Družstva, pričom NBS

zapríčinila taktiež to, že Sťažovateľ už skôr nemohol rozpoznať riziko svojej investície,

resp. že túto investíciu mu NBS svojím zanedbaným dohľadom NBS ani v minimálnej možnej

miere neochránila...

Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu

konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní

sp. zn. ...

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal

bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti

za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon

o zodpovednosti za škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje

a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych

vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že

prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby

o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval

. Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby

právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že

občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je

subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.

Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Rozsudok Krajského súdu

nevychádzal z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je

založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia

vychádzajú z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.

Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí

rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto

odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením Najvyššieho súdu

bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej už Sťažovateľ

nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany a ochrany svojich

práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v zmysle ustálenej

judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom do práva

na spravodlivý proces.

Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že

Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver...

Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol

s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná

vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní, nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru,

že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle

platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah

sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.»

7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. 04. 2017 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 08. 04. 2015, uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22. 06. 2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 11. 02. 2015, uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14. 06. 2017 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 02. 06. 2016, uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 07. 06. 2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 29. 09. 2016, porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27. 04. 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

08. 04. 2015, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

22. 06. 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

11. 02. 2015, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 14. 06. 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

02. 06. 2016, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

07. 06. 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

29. 09. 2016 sa zrušuje a veci sa vracajú Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu do 10 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej aj „“).

9. Podľa v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán.

10. Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí,

odvolávajúc sa na ustanovenie možno aj v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované

ustanovenie .

11. S prihliadnutím na obsah sťažností sťažovateľov vedených ústavným súdom

pod sp. zn. , , a sp. zn.

a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť rozhodol ústavný súd aplikujúc

citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania

(bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

III.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď

po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo

národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné

okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.

16. Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu

podľa a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv

je preto potrebné posudzovať spoločne.

17. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami krajského súdu a uzneseniami najvyššieho

súdu.

18. K namietaným rozsudkom krajského súdu

18.1 Pokiaľ ide o sťažovateľmi napádané rozsudky krajského súdu

sp. zn. z 8. apríla 2015, sp. zn. z 11. februára 2015,

sp. zn. z 2. júna 2016 a sp. zn. z 29. septembra 2016,

ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská c. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54),

podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom

doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, považoval

ústavný súd lehotu na podanie sťažností ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú

aj proti označeným rozsudkom krajského súdu (napr. , ,

).

18.2 Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

18.3 Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

18.4 Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

18.5 Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

18.6 Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia

konštatuje, že hoci sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu

s návrhmi doručili aj splnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom, predmetné splnomocnenia boli udelené na podanie ústavných sťažností

iba proti rozhodnutiam najvyššieho súdu (sp. zn. z 27. apríla 2017,

sp. zn. z 22. júna 2017, sp. zn. zo 14. júna 2017

a sp. zn. zo 7. júna 2017).

18.7 Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

18.8 Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenia

udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) neboli udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia

sťažovateľmi označených práv aj v príčinnej súvislosti s napadnutými rozsudkami krajského

súdu, ale len na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutých

uznesení najvyššieho súdu.

18.9 V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,

ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať

nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené

zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené

náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

18.10 Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta

sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

18.11 Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

(vo vzťahu k rozsudkom krajského súdu, pozn.) odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí podľa .

19. K namietaným uzneseniam najvyššieho súdu

19.1 Argumentácia sťažovateľov, ktorou odôvodňujú porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu (sp. zn. z 27. apríla 2017,

sp. zn. z 22. júna 2017, sp. zn. zo 14. júna 2017

a sp. zn. zo 7. júna 2017), ktorými boli ich dovolania v zmysle § 447

písm. c) odmietnuté ako neprípustné, sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné

odôvodnenie“ týchto rozhodnutí najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

19.2 Sťažovatelia v sťažnostiach o dovolaniach podaných proti napadnutým

rozsudkom krajského súdu zhodne uvádzajú, že im bola odňatá možnosti konať pred súdom

podľa (ďalej aj ,,OSP“) v spojení

s , a , keďže tieto rozhodnutia krajského súdu sú podľa

ich tvrdení založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, pretože vychádzajú

z neúplne vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, preto sú podľa ich názoru

rozsudky krajského súdu nepreskúmateľné i vecne nesprávne, v dôsledku čoho malo dôjsť

k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces.

19.2.1 V prípade sťažnosti sťažovateľa 3 a sťažovateľa 4 prípustnosť

(i opodstatnenosť) svojich dovolaní vyvodzovali z ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku [ a , a ]. Nimi označené

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júna 2017 a sp. zn.

zo 7. júna 2017 nepreukazujú tvrdenia o takto uplatnených dovolacích

dôvodoch. Argumentácia v sťažnostiach (časť E a F, najmä jej body 46 prvá veta, 56 až 62)

sa rozchádza s označenými rozhodnutiami najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva,

že dovolania boli podané za účinnosti „nových“ civilných procesných kódexov

a ich prípustnosť dovolatelia opierali o ustanovenia [

písm. f) a ], ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Rozhodnutia

najvyššieho súdu sa v otázke prípustnosti dovolania zamerali na výklad a aplikáciu

ustanovení , nie , ako to

uvádzajú sťažovatelia 3 a 4 v sťažnostiach. Ústavný súd konštatuje, že v porovnaní

s predchádzajúcou právnou úpravou dovolania riadiacou sa ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku (do 30. júna 2016) právna úprava dovolania v Civilnom sporovom konaní

predstavuje zasadnú koncepčnú zmenu (odlišnosť). Nemožno navzájom zamieňať dovolanie

podľa s dovolaním a podmienkami jeho prípustnosti

podľa . Sťažovatelia 3 a 4, riadne zastúpení kvalifikovaným

právnym zástupcom, v sťažnostiach tento dôležitý fakt prehliadajú, prípadne pri snahe

„unifikovať sťažnosti“ väčšieho množstva obdobných prípadov sa dopúšťajú nesprávností,

ktoré sa rozchádzajú s realitou, ich sťažnosti zjavne trpia nedostatkom, ktorý vážne

spochybňuje existenciu premisy, či medzi napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu

a tvrdeným porušením základných práv existuje jasný príčinný vzťah, kauzalita. V

súvislosti s (ne)odstraňovaním nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti

ústavný súd odkazuje na svoju argumentáciu uvedenú v bode 18.9.

19.2.2 Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa 3 a sťažovateľa 4

v tejto časti (vo vzťahu k uzneseniam najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. , pozn.) odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

rozhodnutím najvyššieho súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

obaja sťažovatelia namietali.

19.3 V súvislosti s prejavmi nespokojnosti formulovanými sťažovateľom 1

a sťažovateľom 2 ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

19.4 K prezentovaným dovolacím námietkam sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 najvyšší

súd s poukazom na prechodné ustanovenie najprv preskúmal procesnú

prípustnosť dovolaní proti napadnutým potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu

podľa až 3 a dospel k záveru, že dovolania z týchto dôvodov nie sú

procesne prípustné. K dovolacím dôvodom v zmysle a uviedol,

že na tieto by bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania,

čo ale nie je tento prípad (napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia dovolacieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, ). Následne preskúmal prípustnosť dovolaní aj z dôvodov

uvedených v , a to predovšetkým z dôvodu existencie prípadnej vady

podľa , ktorej sa sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 dovolávali,

v tejto súvislosti najvyšší súd v podstatných bodoch svoje uznesenia odôvodnil

s odvolaním sa na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá

tzv. inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa ods. l písm. f) . Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný

prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety

a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné

aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Sutyazhnik proti Rusku,

rozsudok z roku 2009; Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

19.5 Podľa názoru dovolacieho súdu prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f) nezakladalo ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,

nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého

dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukázal na naďalej opodstatnené závery vyjadrené

v jeho konštantnej judikatúre R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v ďalších

rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , , ,

a pre úplnosť poznamenal, že do obsahu základného práva podľa nepatrí

právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj

). Pokiaľ dovolateľ v dovolaní tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

založené na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, že nesprávne právne

posúdenie veci ako dovolací dôvod v zmysle prípustnosť

dovolania nikdy nezakladalo (pozri R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. , , , ,

, , a ), preto sa dovolací súd

týmito námietkami dovolateľa nemohol zaoberať.

19.6 Vychádzajúc z obsahu sťažností ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

podrobil napadnuté uznesenia najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,

pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľov, ktorými odôvodňovali prípustnosť

dovolania v súlade s .

19.7 V súvislosti s preskúmavaním napadnutých uznesení najvyššieho súdu ústavný

súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. , ).

19.8 Najvyšší súd preskúmal procesnú prípustnosť dovolaní proti napadnutým

rozsudkom krajského súdu a vo svojich pomerne podrobných úvahách dospel k záveru,

že dovolania nie sú procesne prípustné, preto ich odmietol [ ]. V tejto

súvislosti najvyšší súd odôvodnil svoj záver jasne, zrozumiteľne a presvedčivo.

19.9 Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutých uznesení

najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutých uzneseniach

ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré

sťažovatelia vo svojich dovolaniach uplatnili, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,

sú primeraným spôsobom odôvodnené, opierajúce sa pritom o svoju vlastnú judikatúru,

judikatúru ústavného súdu i judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a zodpovedajú

obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaniach

aplikoval. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú preto podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú takú príčinnú súvislosť

medzi nimi a sťažovateľmi označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie.

19.10 Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

(ne)prípustnosti podaného dovolania boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu procesný predpis výslovne umožňoval, preto použitý spôsob

v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľom k súdnej

ochrane v konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

19.11 Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. apríla 2017 a sp. zn. z 22. júna 2017 a obsahom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovatelia domáhali, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosti aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnené. Ústavný súd poznamenáva,

že sťažnosti v obdobných veciach (skutkovo a právne identické), v ktorých sťažovateľov

zastupoval advokát zastupujúci sťažovateľov aj vo veciach spojených na spoločné konanie

pod sp. zn. , boli už v minulosti odmietnuté ako zjavne neopodstatnené

(napr. , , ).

20. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľom

úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2

prvá veta ), ústavný súd o tých častiach sťažností už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2017