Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 712/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

23. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2788/2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 1. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 21. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. novembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 1. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 21. septembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že

rozsudkom sp. zn. zo 16. januára 2014 Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) žalobu sťažovateľky z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa § 9 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) [ktorá mala sťažovateľke vzniknúť v príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu podľa zákona

č. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou Podielového družstva slovenské

investície (ďalej len „družstvo“), ako i nad činnosťou obchodnej spoločnosti CAPITAL

INVEST o. c. p., a. s., ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka

s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s CP“), pozn.] zamietol a sťažovateľke náhradu

trov konania nepriznal. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľky krajský súd

napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu sp. zn. zo 16. januára

2014 potvrdil a sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Následne

najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky zamietol a náhradu trov

dovolacieho konania jej nepriznal.

3. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti

prerokúvanej veci uvádza, do družstva vložila svoje finančné prostriedky na účely ich

ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť vykonávalo

na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle ustanovenia § 126 zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov na základe

zverejneného prospektu investície, ktorý schválila NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre

finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s CP

na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.

V dôsledku nezákonných postupov tak družstva, ako aj obchodníka s CP, ktorých

nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala právoplatné sankčné

rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala, že Obchodník s CP vo svojej

činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre družstvo, porušil zákon o CP...“

a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o CP...

a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona

o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať

činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi

s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva Družstva alebo

Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho bolo, že sťažovateľka prišla o svoje finančné

prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené, ale jej nebola vrátená ani istina, pretože

„... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť(...) Družstvu neodovzdal

žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a z tohto dôvodu Družstvo nemá

prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov Družstvu, vrátane ich

zhodnotenia“.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. januára 2014 žalobu

sťažovateľky zamietol dôvodiac, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť

voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi

(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie sa

úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.

Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči

Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne

konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu v

konkurze.

Sťažovateľka údajne nepreukázala nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala

vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom

v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS

údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše

sťažovateľke údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka

s CP, nakoľko sťažovateľka nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi

s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP

pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou

sťažovateľky.“.

5. Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem stotožnenia sa so stanoviskom

okresného súdu (bod 4) taktiež konštatoval, že „... povinnosť aktualizovať prospekt

investície bola Družstvu uložená až od 1.1.2009 po novelizácii zákona o CP a preto sa

na NBS nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na jeho aktuálnosť pred týmto dátumom...

Keďže zákon o CP neukladal Družstvu povinnosti v oblasti skúmania rizikovosti

portfólia, ani NBS z neho nevyplývala povinnosť skúmať jej dodržiavanie.

Družstvo malo s Obchodníkom s CP uzatvorenú zmluvu, z ktorej v praxi vyplýva, že

Obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné

Družstvo, ktoré dávalo pokyny na nákup či predaj toho ktorého finančného nástroja.

V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient Obchodníka s CP využívalo

na vlastné riziko s vedomím, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať

a odhadnúť. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka

s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči sťažovateľke...

NBS svojim postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci

postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom

rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou

základných práv a ľudských slobôd. Postup NBS bol v súlade s SR, podľa ktorej

štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach, v rozsahu a spôsobom

ktorý ustanoví zákon.“.

6. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.

7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť a ústavnú

neudržateľnosť záverov tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, pričom v sťažnosti

najmä konštatuje:

«Sťažovateľka viacnásobne v priebehu súdneho konania poukazovala na to, že

peňažné prostriedky do Družstva vkladala výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že

Družstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že

bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jej peňažné

prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. ...

Nie je pravda, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou sťažovateľky

a porušením zákonných povinností NBS spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým

bol porušený zákon o CP. V tomto smere je konštatovanie súdu, že sťažovateľka sa mala

viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady, že „právo patrí bdelým“ za obzvlášť

nepochopiteľné, pretože ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti NBS

vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že sťažovateľka

nebola bdelá. Sťažovateľka nemala zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou

Družstva, ani Obchodníka s CP, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o CP, resp.

sankciami a pod. k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. ...

Súd svojim výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona

na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných

prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS. Takýmto

rozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa medzi investovaním do nebankoviek

a investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných NBS, pretože zákon, ktorý ich mal

chrániť aj prostredníctvom NBS ich nechráni.

... podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť Družstva aj Obchodníka s CP,

čo vyústilo roku 2010 do nedostupnosti sťažovateľkou vložených prostriedkov do Družstva,

pričom NBS svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám

zapríčinila taktiež to, že sťažovateľka už skôr nemohla rozpoznať riziko svojej investície,

resp. že túto investíciu jej NBS svojim zanedbaným dohľadom NBS ani v minimálnej možnej

miere neochránila.

NBS následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia sťažovateľky o tom, že

Družstvo, ako aj Obchodník s CP dlhodobo porušovali zákon o CP, keď NBS Obchodníkovi

s CP odňala licenciu na činnosť 4.3.2011 a Družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až

v roku 2011. To znamená, že v prípade Obchodníka s CP tolerovala NBS porušovanie

právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 a v prípade Družstva dokonca

od roku 2007 až do roku 2011.

Zákon o zodpovednosti za škodu, o ktorý sťažovateľka opierala svoju žalobu,

neustanovuje, nevyžaduje a dokonca, ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie

súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. ...

Existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,

ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a

nerobí žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či

aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako

veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd

dokonca nemá čakať až na (konečné) rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný

zohľadniť, už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného

konkurzu (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ,

zo dňa 11.4.2012)...

Rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú

podľa názoru sťažovateľky zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.

Nápravou uvedeného rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd odmietol zaoberať, keď

vyhodnotil dovolanie proti rozsudku krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho

súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva.»

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie, aby konštatoval, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako

i napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu

ochranu zaručené v a právo na spravodlivý súdny proces zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil tieto rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie späť krajskému súdu a aby jej priznal úhradu trov konania.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie

sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj voči označenému rozsudku

krajského súdu (napr. , , ).

12. Podľa sa k sťažnosti pripojí kópia

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

15. V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom

kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval i samotnú ústavnú sťažnosť sťažovateľky,

s týmto návrhom nedoručila aj napadnutý rozsudok krajského súdu, proti ktorému sťažnosť

smeruje, a ktorý tak z tohto dôvodu nemohol ústavný súd podrobiť jeho vecnému prieskumu

v intenciách sťažovateľkou označených práv.

16. Ústavný súd, poukazujúc na dikciu ustanovenia ,

taktiež zdôrazňuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu

s návrhom doručila i splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na zastupovanie pred ústavným

súdom pre porušenie základných práv a slobôd splnomocniteľky „... proti rozhodnutiu

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.09.2016...“.

Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,

že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne

vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím

osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Vyplývajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené

advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia sťažovateľkou

označených práv (bod 1) napadnutým rozsudkom krajského súdu (ale výlučne len

na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, pozn.).

17. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

18. Uvedené (bod 15 a 16) bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý

v tejto časti (bod II.A) sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí ( ).

II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

19. Argumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté, sa sústreďuje predovšetkým

na jeho nedostatočné odôvodnenie.

20. Sťažovateľka v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu okrem

iného namietala i odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f)

(ďalej aj „OSP“), keďže napadnutý rozsudok krajského

súdu bol podľa jej tvrdení založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach,

pretože vychádzal z neúplne vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom a bol rovnako

nepreskúmateľný, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny

proces.

21. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania, vychádzajúc z obsahu podanej

ústavnej sťažnosti, podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne

významných hľadísk, sústreďujúc sa najmä na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými

odôvodňovala prípustnosť dovolania v súlade s .

22. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (napr.

, ).

23. Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa až 3 , pričom

dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné. Následne

preskúmal prípustnosť dovolania aj z dôvodov uvedených v , a to predovšetkým

z dôvodu existencie prípadnej vady podľa , ktorej sa sťažovateľka

dovolávala. V tejto súvislosti najvyšší súd v podstatnej časti svojho uznesenia dôvodil takto:

«Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti

alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993,

R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , a ).

Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu

konania uvedenú v .

Pokiaľ sa namieta nedostatočné vykonanie dokazovania najvyšší súd uvádza, že

posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ), a nie účastníkov

konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa , lebo týmto

postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993

a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1

. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. a ).

Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené,

dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu už dávnejšie (viď R 111/1998)

považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť

dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti

potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných

s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. ,

a ).

Niektoré formulácie obsiahnuté v dovolaní nasvedčujú tomu, že v dovolaní je

zastavaný názor, podľa ktorého v konaní došlo k tzv. inej (v neuvedenej)

vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

„Iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod ( ),

úspešne však môže byť uplatnená iba v procesné prípustnom dovolaní. Konštantná

judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá

(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , , a ). I keby

teda v preskúmavanej veci došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania žalobkyne.

Pokiaľ je v dovolaní namietané, že napadnutý rozsudok (a spolu s ním aj rozsudok

súdu prvého stupňa) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne záver a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, , , a ). Nejde

totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,

ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia , nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie v dovolaní

o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani ďalšie vady vymenované v , dovolací

súd odmietol dovolanie ako procesné neprípustné ( ) bez toho, aby

skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

24. Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré

sťažovateľka vo svojom dovolaní uplatnila, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú

primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré

najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné

a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými právami,

ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

25. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňoval, preto

použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu

sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

26. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľka domáhala, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení.

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2016