Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)I. ÚS 712/2016
PDF · 260.25 KB
No categories available
I. ÚS 712/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
23. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2788/2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4 Co 274/2014 z 1. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Cdo 59/2016 z 21. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. novembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 274/2014 z 1. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Cdo 59/2016 z 21. septembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že
rozsudkom sp. zn. 4 C 198/2011 zo 16. januára 2014 Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) žalobu sťažovateľky z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa § 9 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“) [ktorá mala sťažovateľke vzniknúť v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu podľa zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou Podielového družstva slovenské
investície (ďalej len „družstvo“), ako i nad činnosťou obchodnej spoločnosti CAPITAL
INVEST o. c. p., a. s., ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka
s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s CP“), pozn.] zamietol a sťažovateľke náhradu
trov konania nepriznal. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľky krajský súd
napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 4 C 198/2011 zo 16. januára
2014 potvrdil a sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Následne
najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky zamietol a náhradu trov
dovolacieho konania jej nepriznal.
3. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti
prerokúvanej veci uvádza, do družstva vložila svoje finančné prostriedky na účely ich
ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť vykonávalo
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle ustanovenia § 126 zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov na základe
zverejneného prospektu investície, ktorý schválila NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre
finančný trh č. UFT-002/2002/SPI z 21. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s CP
na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.
V dôsledku nezákonných postupov tak družstva, ako aj obchodníka s CP, ktorých
nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala právoplatné sankčné
rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala, že Obchodník s CP vo svojej
činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre družstvo, porušil zákon o CP...“
a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o CP...
a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona
o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať
činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi
s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva Družstva alebo
Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho bolo, že sťažovateľka prišla o svoje finančné
prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené, ale jej nebola vrátená ani istina, pretože
„... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť(...) Družstvu neodovzdal
žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a z tohto dôvodu Družstvo nemá
prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov Družstvu, vrátane ich
zhodnotenia“.
4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 198/2011 zo 16. januára 2014 žalobu
sťažovateľky zamietol dôvodiac, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť
voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi
(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie sa
úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.
Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči
Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne
konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu v
konkurze.
Sťažovateľka údajne nepreukázala nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala
vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom
v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS
údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše
sťažovateľke údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka
s CP, nakoľko sťažovateľka nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi
s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP
pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou
sťažovateľky.“.
5. Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem stotožnenia sa so stanoviskom
okresného súdu (bod 4) taktiež konštatoval, že „... povinnosť aktualizovať prospekt
investície bola Družstvu uložená až od 1.1.2009 po novelizácii zákona o CP a preto sa
na NBS nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na jeho aktuálnosť pred týmto dátumom...
Keďže zákon o CP neukladal Družstvu povinnosti v oblasti skúmania rizikovosti
portfólia, ani NBS z neho nevyplývala povinnosť skúmať jej dodržiavanie.
Družstvo malo s Obchodníkom s CP uzatvorenú zmluvu, z ktorej v praxi vyplýva, že
Obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné
Družstvo, ktoré dávalo pokyny na nákup či predaj toho ktorého finančného nástroja.
V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient Obchodníka s CP využívalo
na vlastné riziko s vedomím, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať
a odhadnúť. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka
s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči sťažovateľke...
NBS svojim postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd. Postup NBS bol v súlade s Ústavou SR, podľa ktorej
štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom
ktorý ustanoví zákon.“.
6. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd
napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.
7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť a ústavnú
neudržateľnosť záverov tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, pričom v sťažnosti
najmä konštatuje:
«Sťažovateľka viacnásobne v priebehu súdneho konania poukazovala na to, že
peňažné prostriedky do Družstva vkladala výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že
Družstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že
bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jej peňažné
prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. ...
Nie je pravda, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou sťažovateľky
a porušením zákonných povinností NBS spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým
bol porušený zákon o CP. V tomto smere je konštatovanie súdu, že sťažovateľka sa mala
viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady, že „právo patrí bdelým“ za obzvlášť
nepochopiteľné, pretože ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti NBS
vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že sťažovateľka
nebola bdelá. Sťažovateľka nemala zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou
Družstva, ani Obchodníka s CP, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o CP, resp.
sankciami a pod. k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. ...
Súd svojim výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona
na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných
prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS. Takýmto
rozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa medzi investovaním do nebankoviek
a investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných NBS, pretože zákon, ktorý ich mal
chrániť aj prostredníctvom NBS ich nechráni.
... podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť Družstva aj Obchodníka s CP,
čo vyústilo roku 2010 do nedostupnosti sťažovateľkou vložených prostriedkov do Družstva,
pričom NBS svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám
zapríčinila taktiež to, že sťažovateľka už skôr nemohla rozpoznať riziko svojej investície,
resp. že túto investíciu jej NBS svojim zanedbaným dohľadom NBS ani v minimálnej možnej
miere neochránila.
NBS následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia sťažovateľky o tom, že
Družstvo, ako aj Obchodník s CP dlhodobo porušovali zákon o CP, keď NBS Obchodníkovi
s CP odňala licenciu na činnosť 4.3.2011 a Družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až
v roku 2011. To znamená, že v prípade Obchodníka s CP tolerovala NBS porušovanie
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 a v prípade Družstva dokonca
od roku 2007 až do roku 2011.
Zákon o zodpovednosti za škodu, o ktorý sťažovateľka opierala svoju žalobu,
neustanovuje, nevyžaduje a dokonca, ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. ...
Existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,
ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a
nerobí žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či
aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako
veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd
dokonca nemá čakať až na (konečné) rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný
zohľadniť, už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného
konkurzu (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009,
zo dňa 11.4.2012)...
Rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú
podľa názoru sťažovateľky zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.
Nápravou uvedeného rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd odmietol zaoberať, keď
vyhodnotil dovolanie proti rozsudku krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho
súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický
výklad práva.»
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie, aby konštatoval, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako
i napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil tieto rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie späť krajskému súdu a aby jej priznal úhradu trov konania.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu
11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie
sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj voči označenému rozsudku
krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
12. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
15. V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval i samotnú ústavnú sťažnosť sťažovateľky,
s týmto návrhom nedoručila aj napadnutý rozsudok krajského súdu, proti ktorému sťažnosť
smeruje, a ktorý tak z tohto dôvodu nemohol ústavný súd podrobiť jeho vecnému prieskumu
v intenciách sťažovateľkou označených práv.
16. Ústavný súd, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde,
taktiež zdôrazňuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu
s návrhom doručila i splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na zastupovanie pred ústavným
súdom pre porušenie základných práv a slobôd splnomocniteľky „... proti rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 59/2016 zo dňa 21.09.2016...“.
Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,
že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne
vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím
osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Vyplývajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené
advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia sťažovateľkou
označených práv (bod 1) napadnutým rozsudkom krajského súdu (ale výlučne len
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, pozn.).
17. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
18. Uvedené (bod 15 a 16) bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý
v tejto časti (bod II.A) sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
19. Argumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté, sa sústreďuje predovšetkým
na jeho nedostatočné odôvodnenie.
20. Sťažovateľka v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu okrem
iného namietala i odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže napadnutý rozsudok krajského
súdu bol podľa jej tvrdení založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach,
pretože vychádzal z neúplne vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom a bol rovnako
nepreskúmateľný, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny
proces.
21. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania, vychádzajúc z obsahu podanej
ústavnej sťažnosti, podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne
významných hľadísk, sústreďujúc sa najmä na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými
odôvodňovala prípustnosť dovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
22. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (napr.
II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016).
23. Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP, pričom
dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné. Následne
preskúmal prípustnosť dovolania aj z dôvodov uvedených v § 237 OSP, a to predovšetkým
z dôvodu existencie prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľka
dovolávala. V tejto súvislosti najvyšší súd v podstatnej časti svojho uznesenia dôvodil takto:
«Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti
alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) OSP (obdobne tiež R 42/1993,
R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu
Pokiaľ sa namieta nedostatočné vykonanie dokazovania najvyšší súd uvádza, že
posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov
konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP, lebo týmto
postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993
a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1
OSP. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené,
dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu už dávnejšie (viď R 111/1998)
považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť
dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti
potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015
a III. ÚS 288/2015).
Niektoré formulácie obsiahnuté v dovolaní nasvedčujú tomu, že v dovolaní je
zastavaný názor, podľa ktorého v konaní došlo k tzv. inej (v § 237 ods. 1 OSP neuvedenej)
vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
„Iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ OSP),
úspešne však môže byť uplatnená iba v procesné prípustnom dovolaní. Konštantná
judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá
(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011,
5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). I keby
teda v preskúmavanej veci došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania žalobkyne.
Pokiaľ je v dovolaní namietané, že napadnutý rozsudok (a spolu s ním aj rozsudok
súdu prvého stupňa) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
OSP), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne záver a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ OSP), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 OSP, ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,
ktorý by bol uvedený v § 238 OSP ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 238 OSP, nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie v dovolaní
o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP
a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani ďalšie vady vymenované v § 237 OSP, dovolací
súd odmietol dovolanie ako procesné neprípustné (§ 447 písm. c/ CSP) bez toho, aby
skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»
24. Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení
ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré
sťažovateľka vo svojom dovolaní uplatnila, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú
primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré
najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné
a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými právami,
ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
25. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňoval, preto
použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu
sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
26. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľka domáhala, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení.
Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2016