Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 21/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Martinom Bartkom a advokátkou JUDr. Silviou Bartkovou, Advokátska kancelária

JUDr. Martin Bartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. septembra 2018 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 6. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) – (označuje ho nesprávne ako právo na spravodlivé súdne

konanie, pozn.) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. septembra 2018, ktorým bolo potvrdené uznesenie Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2017 o uložení pokuty

sťažovateľke v sume 800 € za nerešpektovanie vykonateľného rozhodnutia všeobecných

súdov (ďalej aj „napadnuté uznesenia“),

2. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

a krajského súdu boli porušené jej označené práva podľa a dohovoru (bod 1), pretože

krajský súd a najvyšší súd rozhodol o uložení pokuty arbitrárne, svojvoľne a porušili aj

princíp právnej istoty, keďže pokutu jej uložil Okresný súd Trenčín (ďalej aj „okresný súd“)

uznesením č. k. -80 z 10. augusta 2017 ako súd prvej inštancie, ktoré podpísal

sudca, a nie vyšší súdny úradník. S rozhodnutím sťažovateľka nesúhlasila, pretože týmto

uznesením došlo podľa nej k „flagrantnému porušeniu práv maloletej “. Proti

tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka na krajskom súde odvolanie, ktorý uznesenie

okresného súdu potvrdil, a následne aj dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol.

3. Sťažovateľka je toho názoru, že v tejto veci mal rozhodnúť v prvom stupni vyšší

súdny úradník, a nie sudca, a tiež že uznesenie okresného súdu obsahovalo nesprávne

poučenie, keďže „každé súdne rozhodnutie by malo podliehať prieskumu v snahe

minimalizovať možné pochybenia v rozhodnutí súdov“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné právo na

spravodlivé súdne konanie podľa a právo podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a krajského súdu porušené boli. Zároveň

požaduje napadnuté uznesenia zrušiť a domáha sa náhrady trov konania pred ústavným

súdom.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch.

9. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že okresný súd jej svojvoľne

(nezákonne) uložil poriadkovú pokutu vo výške 800 € za nesplnenie povinností

vyplývajúcich z rozhodnutí všeobecných súdov o úprave styku otca s maloletou dcérou,

ktorými jej bola uložená povinnosť odovzdávať v určených dňoch maloletú dcéru otcovi.

10. Sťažnosť koncipovali advokáti, avšak táto vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom ustanovené v . [(sťažovateľka spolu so

sťažnosťou doručila splnomocnenie pre advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom „proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. -119 zo dňa

06.12.2017 vo veci oprávneného proti povinnému

o výkon rozhodnutia vedenej Okresným súdom Trenčín pod sp. zn.

a Krajským súdom v Trenčíne vedenej pod sp. zn. “,) ale toto

splnomocnenie nie je udelené vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré je v sťažnosti

tiež namietané (bod 1)]. Splnomocnenie je tak nedostatočné a neúplné, a preto ústavný súd

má právo takúto sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu

odmietnuť z dôvodu nesplnenia zákonných náležitostí.

11. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu

splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom,

pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho

splnomocnená osoba zastupuje (m. m. , , ,

).

12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ,

, , , , ,

, , , ). Ústavný súd

v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol:

„Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj

v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

13. Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľky

boli preto dôvodom na odmietnutie v časti namietajúcej rozhodnutie najvyššieho súdu podľa

.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ). Úlohou

ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných súdov pri vydávaní

procesných rozhodnutí, ako to je v tomto konaní.

15. Rozhodovanie o poriadkových pokutách pred všeobecnými súdmi patrí

jednoznačne do výlučnej kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich

nezávislého súdneho rozhodovania. Je zrejmé, že okresný súd postupoval v tejto veci podľa

príslušných ustanovení

(ďalej len „CMP“). Proti rozhodnutiu o pokute podľa nie je prípustný

žiadny (riadny a ani mimoriadny) opravný prostriedok, teda také rozhodnutie by ani nemalo

byť v zásade preskúmateľné nadriadeným súdom, keďže uvedený zákon (a aj súvisiaci

zákon ‒, pozn.) takúto možnosť výslovne nepripúšťa (

).

16. Navyše, posudzovaná vec nemá žiadny ústavnoprávny rozmer, keďže predmetom

napadnutého konania je zjavne bagateľná suma, ktorú má sťažovateľka zaplatiť (pozri body

1 a 9). Ústavný súd takto odmietol sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú (bod 7) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2019