Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 21/2019
PDF · 148.82 KB
No categories available
I. ÚS 21/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Martinom Bartkom a advokátkou JUDr. Silviou Bartkovou, Advokátska kancelária
JUDr. Martin Bartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 143/2018 z 27. septembra 2018 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE 198/2017
zo 6. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) – (označuje ho nesprávne ako právo na spravodlivé súdne
konanie, pozn.) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 143/2018
z 27. septembra 2018, ktorým bolo potvrdené uznesenie Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 198/2017 zo 6. decembra 2017 o uložení pokuty
sťažovateľke v sume 800 € za nerešpektovanie vykonateľného rozhodnutia všeobecných
súdov (ďalej aj „napadnuté uznesenia“),
2. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
a krajského súdu boli porušené jej označené práva podľa ústavy a dohovoru (bod 1), pretože
krajský súd a najvyšší súd rozhodol o uložení pokuty arbitrárne, svojvoľne a porušili aj
princíp právnej istoty, keďže pokutu jej uložil Okresný súd Trenčín (ďalej aj „okresný súd“)
uznesením č. k. 61 Em 1/2017-80 z 10. augusta 2017 ako súd prvej inštancie, ktoré podpísal
sudca, a nie vyšší súdny úradník. S rozhodnutím sťažovateľka nesúhlasila, pretože týmto
uznesením došlo podľa nej k „flagrantnému porušeniu práv maloletej “. Proti
tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka na krajskom súde odvolanie, ktorý uznesenie
okresného súdu potvrdil, a následne aj dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol.
3. Sťažovateľka je toho názoru, že v tejto veci mal rozhodnúť v prvom stupni vyšší
súdny úradník, a nie sudca, a tiež že uznesenie okresného súdu obsahovalo nesprávne
poučenie, keďže „každé súdne rozhodnutie by malo podliehať prieskumu v snahe
minimalizovať možné pochybenia v rozhodnutí súdov“.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a krajského súdu porušené boli. Zároveň
požaduje napadnuté uznesenia zrušiť a domáha sa náhrady trov konania pred ústavným
súdom.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
9. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že okresný súd jej svojvoľne
(nezákonne) uložil poriadkovú pokutu vo výške 800 € za nesplnenie povinností
vyplývajúcich z rozhodnutí všeobecných súdov o úprave styku otca s maloletou dcérou,
ktorými jej bola uložená povinnosť odovzdávať v určených dňoch maloletú dcéru otcovi.
10. Sťažnosť koncipovali advokáti, avšak táto vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred
ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. [(sťažovateľka spolu so
sťažnosťou doručila splnomocnenie pre advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom „proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/198/2017-119 zo dňa
06.12.2017 vo veci oprávneného proti povinnému
o výkon rozhodnutia vedenej Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 61 Em/1/2017
a Krajským súdom v Trenčíne vedenej pod sp. zn. 5 CoE/198/2017“,) ale toto
splnomocnenie nie je udelené vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré je v sťažnosti
tiež namietané (bod 1)]. Splnomocnenie je tak nedostatočné a neúplné, a preto ústavný súd
má právo takúto sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu
odmietnuť z dôvodu nesplnenia zákonných náležitostí.
11. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu
splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom,
pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho
splnomocnená osoba zastupuje (m. m. I. ÚS 607/2017, I. ÚS 257/2017, I. ÚS 490/2017,
12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj
v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
13. Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľky
boli preto dôvodom na odmietnutie v časti namietajúcej rozhodnutie najvyššieho súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou
ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných súdov pri vydávaní
procesných rozhodnutí, ako to je v tomto konaní.
15. Rozhodovanie o poriadkových pokutách pred všeobecnými súdmi patrí
jednoznačne do výlučnej kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich
nezávislého súdneho rozhodovania. Je zrejmé, že okresný súd postupoval v tejto veci podľa
príslušných ustanovení zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok
(ďalej len „CMP“). Proti rozhodnutiu o pokute podľa § 382 ods. 1 CMP nie je prípustný
žiadny (riadny a ani mimoriadny) opravný prostriedok, teda také rozhodnutie by ani nemalo
byť v zásade preskúmateľné nadriadeným súdom, keďže uvedený zákon (a aj súvisiaci
zákon ‒Civilný sporový poriadok, pozn.) takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2 ods. 2
ústavy).
16. Navyše, posudzovaná vec nemá žiadny ústavnoprávny rozmer, keďže predmetom
napadnutého konania je zjavne bagateľná suma, ktorú má sťažovateľka zaplatiť (pozri body
1 a 9). Ústavný súd takto odmietol sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú (bod 7) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2019