Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 6/2019
PDF · 152.84 KB
No categories available
I. ÚS 6/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 6/2019-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. Vladimírom Ľuptákom, Námestie slobody 10, Prievidza, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 220/2017 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2017 a Krajského súdu v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 144/2017 a jeho rozsudkom z 10. augusta 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 220/2017 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu“) a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 144/2017 a jeho rozsudkom z 10. augusta 2017 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“ alebo len „namietané konania“).
2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Prievidza (ďalej len
„okresný súd“) v konaní o zaplatenie sumy 55 216,52 € s prísl. prvýkrát rozhodol, že
odporca (Eurotip s. r. o.) je povinný mu zaplatiť požadovanú sumu s 9 % úrokom
z omeškania. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal odvolanie odporca
a krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 287/2012 z 15. apríla 2014 rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s právnym názorom, že § 18 ods. 4 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane
spotrebiteľa“) nekonštituje právo kupujúceho odstúpiť od zmluvy iba preto, že reklamácia
nebola vybavená v 30-dňovej lehote. Zákon o ochrane spotrebiteľa úpravu zodpovednosti
za vady predanej veci nerozširuje o právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy aj v prípade, že
nejde o záručnú vadu, resp. že vôbec nejde o vadu predanej veci. Zodpovednosť za vady
predanej veci vzniká iba v prípade existencie vád, na ktoré sa vzťahuje záruka. Vyslovil
potom právny názor, že ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa treba vyložiť
tak, že i prípadné nevybavenie reklamácie v zákonnej 30-dňovej lehote nezakladá
automaticky vznik nároku kupujúceho na vrátenie kúpnej ceny, pretože súd sa musí
existenciou tvrdených vád zaoberať a následne vyhodnotiť, či došlo zo strany kupujúceho
k účinnému zrušeniu zmluvy.
3. Následne okresný súd rozsudkom z 19. decembra 2016 návrh sťažovateľa
zamietol. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom krajský súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Obdobne o dovolaní sťažovateľa z 2. novembra 2017 rozhodol najvyšší súd tak, že jeho
dovolanie zamietol [ako dôvod dovolania uviedol, že rozsudok krajského súdu závisel od
vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená
v zmysle § 421 ods. l písm. b) Civilného sporového poriadku].
4. Sťažovateľ citujúc označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l
ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. l dohovoru, ako aj ustanovenia
čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 3 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov uvádza, že krajský súd vo svojom uznesení „č.j. 4Co 287/2012
a rozsudku č.j. 4Co 144/2017 rozhodol v rozpore so znením §-u 18 ods.4 zákona č.250/2007
Z.z... čím má zato, že v konaní pred Krajským súdom... a Najvyšším súdom... došlo k vade
uvedenej v ustanovení §-u 421 ods. 1 písm. b) Csp, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie a záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.“.
5. Sťažovateľ v petite na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených postupom najvyššieho súdu a krajského
súdu v namietaných konaniach, zruší napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a krajského
súdu a požaduje vec vrátiť na ďalšie konanie. Okrem toho sa domáha aj náhrady trov
konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
9. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania.
10. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave
a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na
splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127
ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
11. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím
osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje (m. m. I. ÚS 607/2017,
I. ÚS 257/2017, I. ÚS 490/2017, I. ÚS 16/2018).
12. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil aj splnomocnenie pre advokáta
označené – bez kontextu na samotný obsah splnomocnenia – ako „zastupovanie před
Ústavným súdom SR“, a to „v rozsahu prác (malo byť zrejme práv, pozn.) a povinností
podľa Trestného poriadku Občianskeho súdneho poriadku“. Na tomto mieste sa žiada
dodať, že splnomocnenie pre advokáta sa v konaní pred ústavným súdom udeľuje podľa
zákona o ústavnom súde (bod 8), a nie na základe Trestného poriadku či Občianskeho
súdneho poriadku. Predmetné splnomocnenie bolo teda udelené bez označenia veci alebo
postupu orgánu verejnej moci, resp. konkrétneho právoplatného rozhodnutia, opatrenia či
iného zásahu, ktoré majú byť v konaní pred ústavným súdom sťažnosťou napadnuté.
V prípade, že sťažovateľ mieni udeliť splnomocnenie advokátovi na zastupovanie pred
ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti smerujúcej proti súdnemu rozhodnutiu, je
potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo nezameniteľné a dostatočne určité označenie
predmetu konania o sťažnosti, ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu minimálne
s identifikačnými údajmi: o aký druh rozhodnutia ide (napr. rozsudok, uznesenie),
označenie súdu, ktorý rozhodnutie vydal, označenie veci, na ktorú sa rozhodnutie vzťahuje
(uvedením jej spisovej značky alebo čísla konania), a dátum (čas) vydania rozhodnutia (deň,
mesiac a rok). V tejto súvislosti pozornosti ústavného súdu neušlo, že predmetné
splnomocnenie z 12. decembra 2018 bolo dané aj „v rozsahu prác a povinností podľa...
Občianskeho súdneho poriadku“, ktorý procesný predpis už dávno nie je platnou právnou
normou.
13. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti súčasne konštatuje, že sťažnosť
napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený advokátom, nespĺňa aj ďalšie náležitosti
kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde, keďže sťažnosť ako celok pôsobí zmätočne a nezrozumiteľne, nie
je vecne vôbec odôvodnená, pričom pre ústavný súd bolo problematické jednoznačne ustáliť
predmet sťažnostných námietok z ústavného hľadiska (argumentáciu uvedenú v bode 4
za takú ústavný súd nemôže považovať, pozn.). Sťažovateľ v sťažnosti uvádza v podstate tie
isté argumenty, ktoré uplatnil už v odvolacom či dovolacom konaní a iba pokračuje
v súdnom spore inými prostriedkami, avšak bez náležitej ústavnoprávnej argumentácie.
Ústavnému súdu predovšetkým neprináleží prehodnocovať skutkové zistenia súdov a ani
posudzovať výklad zákona a posúdenie veci sťažovateľa zo strany všeobecných súdov
(obdobne I. ÚS 397/2016). Okrem toho v zmysle navrhovaného petitu podľa § 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde sťažovateľ neuviedol ani orgán, ktorému by sa vec mala vrátiť na
ďalšie konanie, čo tiež potvrdzuje vady tejto sťažnosti.
14. Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľa boli
preto prvotným dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie ústavný súd sťažovateľa na odstránenie
nedostatkov sťažnosti nevyzýval. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd
pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej
rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
15. Obiter dictum ústavný súd uvádza, že aj keby zistené vady odôvodnenia a petitu
sťažnosti (ktoré boli dôvodom na odmietnutie sťažnosti, pozn.) neexistovali, sťažnosti
sťažovateľa by aj tak nebolo možné vyhovieť, pretože napadnuté súdne rozhodnutia nie sú
arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené (obdobne napr. I. ÚS 433/2017).
16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019