Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 6/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom Mgr. Vladimírom Ľuptákom, Námestie slobody 10, Prievidza, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. októbra 2017 a Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“) a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. augusta 2017 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“ alebo len „namietané konania“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Prievidza (ďalej len

„okresný súd“) v konaní o zaplatenie sumy 55 216,52 € s prísl. prvýkrát rozhodol, že

odporca (Eurotip s. r. o.) je povinný mu zaplatiť požadovanú sumu s 9 % úrokom

z omeškania. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal odvolanie odporca

a krajský súd uznesením sp. zn. z 15. apríla 2014 rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s právnym názorom, že § 18 ods. 4 zákona

č. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane

spotrebiteľa“) nekonštituje právo kupujúceho odstúpiť od zmluvy iba preto, že reklamácia

nebola vybavená v 30-dňovej lehote. Zákon o ochrane spotrebiteľa úpravu zodpovednosti

za vady predanej veci nerozširuje o právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy aj v prípade, že

nejde o záručnú vadu, resp. že vôbec nejde o vadu predanej veci. Zodpovednosť za vady

predanej veci vzniká iba v prípade existencie vád, na ktoré sa vzťahuje záruka. Vyslovil

potom právny názor, že ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa treba vyložiť

tak, že i prípadné nevybavenie reklamácie v zákonnej 30-dňovej lehote nezakladá

automaticky vznik nároku kupujúceho na vrátenie kúpnej ceny, pretože súd sa musí

existenciou tvrdených vád zaoberať a následne vyhodnotiť, či došlo zo strany kupujúceho

k účinnému zrušeniu zmluvy.

3. Následne okresný súd rozsudkom z 19. decembra 2016 návrh sťažovateľa

zamietol. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom krajský súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

Obdobne o dovolaní sťažovateľa z 2. novembra 2017 rozhodol najvyšší súd tak, že jeho

dovolanie zamietol [ako dôvod dovolania uviedol, že rozsudok krajského súdu závisel od

vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená

v zmysle ods. l písm. b) ].

4. Sťažovateľ citujúc označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l

a právo na spravodlivý súdny proces podľa ods. l dohovoru, ako aj ustanovenia

a 2 a v znení

neskorších predpisov uvádza, že krajský súd vo svojom uznesení „č.j.

a rozsudku č.j. rozhodol v rozpore so znením §-u 18 ods.4

Z.z... čím má zato, že v konaní pred Krajským súdom... a Najvyšším súdom... došlo k vade

uvedenej v ustanovení §-u 421 ods. 1 písm. b) , pretože rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie a záviselo od vyriešenia

právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.“.

5. Sťažovateľ v petite na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených postupom najvyššieho súdu a krajského

súdu v namietaných konaniach, zruší napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a krajského

súdu a požaduje vec vrátiť na ďalšie konanie. Okrem toho sa domáha aj náhrady trov

konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

9. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania.

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave

a v presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na

splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127

ods. 1 , a ).

11. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím

osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje (m. m. ,

, , ).

12. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia

konštatuje, že hoci sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil aj splnomocnenie pre advokáta

označené – bez kontextu na samotný obsah splnomocnenia – ako „zastupovanie před

Ústavným súdom SR“, a to „v rozsahu prác (malo byť zrejme práv, pozn.) a povinností

podľa “. Na tomto mieste sa žiada

dodať, že splnomocnenie pre advokáta sa v konaní pred ústavným súdom udeľuje podľa

(bod 8), a nie na základe či Občianskeho

súdneho poriadku. Predmetné splnomocnenie bolo teda udelené bez označenia veci alebo

postupu orgánu verejnej moci, resp. konkrétneho právoplatného rozhodnutia, opatrenia či

iného zásahu, ktoré majú byť v konaní pred ústavným súdom sťažnosťou napadnuté.

V prípade, že sťažovateľ mieni udeliť splnomocnenie advokátovi na zastupovanie pred

ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti smerujúcej proti súdnemu rozhodnutiu, je

potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo nezameniteľné a dostatočne určité označenie

predmetu konania o sťažnosti, ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu minimálne

s identifikačnými údajmi: o aký druh rozhodnutia ide (napr. rozsudok, uznesenie),

označenie súdu, ktorý rozhodnutie vydal, označenie veci, na ktorú sa rozhodnutie vzťahuje

(uvedením jej spisovej značky alebo čísla konania), a dátum (čas) vydania rozhodnutia (deň,

mesiac a rok). V tejto súvislosti pozornosti ústavného súdu neušlo, že predmetné

splnomocnenie z 12. decembra 2018 bolo dané aj „v rozsahu prác a povinností podľa...

“, ktorý procesný predpis už dávno nie je platnou právnou

normou.

13. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti súčasne konštatuje, že sťažnosť

napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený advokátom, nespĺňa aj ďalšie náležitosti

kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1

, keďže sťažnosť ako celok pôsobí zmätočne a nezrozumiteľne, nie

je vecne vôbec odôvodnená, pričom pre ústavný súd bolo problematické jednoznačne ustáliť

predmet sťažnostných námietok z ústavného hľadiska (argumentáciu uvedenú v bode 4

za takú ústavný súd nemôže považovať, pozn.). Sťažovateľ v sťažnosti uvádza v podstate tie

isté argumenty, ktoré uplatnil už v odvolacom či dovolacom konaní a iba pokračuje

v súdnom spore inými prostriedkami, avšak bez náležitej ústavnoprávnej argumentácie.

Ústavnému súdu predovšetkým neprináleží prehodnocovať skutkové zistenia súdov a ani

posudzovať výklad zákona a posúdenie veci sťažovateľa zo strany všeobecných súdov

(obdobne ). Okrem toho v zmysle navrhovaného petitu podľa § 20 ods. 4

sťažovateľ neuviedol ani orgán, ktorému by sa vec mala vrátiť na

ďalšie konanie, čo tiež potvrdzuje vady tejto sťažnosti.

14. Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľa boli

preto prvotným dôvodom na jej odmietnutie podľa .

Vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie ústavný súd sťažovateľa na odstránenie

nedostatkov sťažnosti nevyzýval. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd

pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej

rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , , , ,

, , , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005

uviedol: „Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

15. Obiter dictum ústavný súd uvádza, že aj keby zistené vady odôvodnenia a petitu

sťažnosti (ktoré boli dôvodom na odmietnutie sťažnosti, pozn.) neexistovali, sťažnosti

sťažovateľa by aj tak nebolo možné vyhovieť, pretože napadnuté súdne rozhodnutia nie sú

arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené (obdobne napr. ).

16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2019