Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 397/2016
PDF · 195.03 KB
No categories available
I. ÚS 397/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Glovniakom, Advokátska
kancelária, Daniela Dlabača 2748/28, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho
„základného práva podľa čl. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd“ rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 353/2014
zo 17. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. apríla 2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho „základného práva podľa čl. 1, čl. 2 ods. 3
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd“ rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 14 Cob 353/2014 zo 17. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na Okresnom súde Žilina
(ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy
16 596,96 € s príslušenstvom z titulu uzatvorenej konkurenčnej doložky dohodnutej
v zmluve o obchodnom zastúpení. Okresný súd rozsudkom z 13. decembra 2012 jeho
žalobe najprv v celom rozsahu vyhovel, keď konštatoval, že „obsah právneho úkonu sa
nevykladá len podľa jeho doslovného znenia, ale hlavne podľa vôle strán, ktorú súd vyvodil
najmä z obsahu zmluvy, a tak nemožno konkurenčnú doložku považovať za neurčitú, a teda
neplatnú podľa § 37 Občianskeho zákonníka“. Krajský súd uznesením sp. zn.
14 Cob 70/2013 z 30. januára 2014 jeho rozsudok však zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola skutočnosť, že v rámci odôvodnenia okresný súd
presne nešpecifikoval, nekonkretizoval a ani nevymedzil územie, ktoré malo byť
predmetnou konkurenčnou doložkou postihnuté, a tiež to, že „nevyhodnocoval vplyv alebo
nevplyv sťažovateľovej námietky premlčania...“.
3. Okresný súd následne bez bližšieho odôvodnenia prekvapivo zmenil svoje
rozhodnutie a rozsudkom č. k. 20 Cb 69/2012-134 z 11. septembra 2014 žalobu zamietol,
„hoc v konaní zo strany žalovaného neboli tvrdené žiadne nové zásadné skutočnosti, ktoré
by mali viesť k úplne opačnému právnemu názoru...
... dôvodom pre zamietnutie žaloby... bola iba skutočnosť, že dojednaná konkurenčná
doložka bola absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka z dôvodu jej neurčitostí...“.
4. Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd „vyslovil záver o neurčitosti
konkurenčnej doložky bez toho, že by sa vôbec pokúsil zmluvu vyložiť a bez toho, že by
na výklad predmetnej zmluvy použil zákonom určené výkladové pravidlá. Ani zákon, ako ani
zmluvy nemožno nikdy vykladať len tým spôsobom, že sa v nich nachádza len to, čo je v nich
explicitne uvedené. Takýto zužujúci výklad právnych predpisov, či právnych úkonov je
neprípustný.“, pričom ten istý okresný súd predtým „tieto pravidlá použil a dospel
jednoznačne k platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení, a aj jej častí - konkurenčnej
doložky a krajský súd toto vo svojom zrušujúcom uznesení nespochybnil...
... súd prvého stupňa postupoval nesprávne, pokiaľ nevykladal zmluvu o obchodnom
zastúpení ako celok, ale z jej kontextu vytrhol len konkurenčnú doložku, ktorá však bola a je
súčasťou platne a účinne uzavretej zmluvy...
... zmluva o obchodnom zastúpení a aj jej časť - konkurenčná doložka bola dostatočne
jasná, určitá a zrozumiteľná...“.
5. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vyslovuje svoj právny názor na danú vec (polemizuje
so závermi okresného súdu) a k tomu uvádza: «Pokiaľ aj súd dospel právne nesprávne
k tomu, že konkurenčná doložka neobsahuje niektoré podstatné náležitosti ustanovené
§ 672a Obchodného zákonníka, tak nesprávne dospel aj k právnym následkom týchto
skutočností, a to absolútnej neplatností konkurenčnej doložky. Z § 672a Obchodného
zákonníka podľa názoru súdu vyplývajú okrem iných ako podstatné náležitostí konkurenčnej
doložky aj vymedzenie územia, na ktoré sa vzťahuje zákaz a aj potreba presného
podrobného užšie vymedzeného špecifikovania činností, na ktoré sa vzťahuje zákaz
obsiahnutý v konkurenčnej doložke. Pokiaľ súd síce nesprávne dospel k záveru, že
vymedzenie územia ako jedna podstatná náležitosť absentuje, ale správne podľa § 267
ods. 1 Obchodného zákonníka skúmal, či je tento dôvod neplatností na ochranu iba
žalovaného, je nesprávne, že pri druhej podstatnej náležitostí - užšom vymedzení činností
zakázaných obchodnému zástupcovi, súd prvého stupňa dospel k záveru o absolútnej
neplatností právneho úkonu, t. j. že dôvod neplatnosti pri druhej podstatnej náležitosti nie je
stanovený na ochranu iba žalovaného. Podľa nášho názoru súd v tejto častí svoj rozsudok
absolútne neodôvodnil a súčasne v tejto časti taktiež nesprávne právne posúdil.
Podľa nášho názoru aj táto podstatná náležitosť v zmysle v § 672a Obchodného zákonníka
je ustanovená výlučne na ochranu obchodného zástupcu, nakoľko sa ňou obmedzuje možný
rozsah zákazu činnosti obchodného zástupcu, a tak neplatnosť z dôvodu širokého
vymedzenia činností obchodného zástupcu (nad rozsah povolená § 672a Obchodného
zákonníka), ktoré sa mu konkurenčnou doložkou zakazujú, je neplatnosť právneho úkonu
ustanovená výlučne na ochranu obchodného zástupcu, ktorý v prípade, ak sa dovolá tejto
neplatnosti, nemusí tento širší zákaz plniť a súd ho môže v zmysle § 672a ods. 2
Obchodného zákonníka obmedziť. Právo na dovolanie sa relatívnej neplatnosti
právneho úkonu sa však premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote, a tak ako súd dospel
k premlčaniu tohto práva vo vzťahu k absentujúcemu vymedzeniu územia, mal súd dospieť
k premlčaniu tohto práva aj vo vzťahu k druhej podstatnej náležitosti konkurenčnej doložky,
a to potrebe užšieho vymedzenia zakázaných činností. Oba súdy sa nakoniec zhodli
na aplikácii ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to napriek tomu,
že Obchodný zákonník vo vzťahu k určitosti vymedzenia konkurenčnej doložky a právnym
následkom prípadného porušenia obsahuje osobitné ustanovenia.
Je nepochybné, že v tejto právnej veci boli prezentované dva rozdielne výklady
predmetných zmluvných ustanovení, a tak boli prezentované jednak výklad zakladajúci
a jednak nezakladajúci neplatnosť predmetnej zmluvy (bez ohľadu na to, že „výklad“
zakladajúci neplatnosť zmluvy je aj s poukazom na vyššie uvedené nesprávny,
neodôvodnený a dokonca je možné hovoriť o tom, že súd zmluvu nevykladal). V zmysle
uvedenej judikatúry tak súd v rámci ústavne konformného výkladu je povinný prikloniť sa
k výkladu nezakladajúcemu neplatnosť, jednoznačnejší príklad na aplikáciu tohto princípu,
ako v prípade dvoch protichodných súdnych rozhodnutí toho istého súdu v tej istej veci
bez zmeny skutkových okolností azda už neexistuje.
Nie je teda ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu
vyplývajúcim z čl.1 ústavy taká prax súdov, ako tomu bolo aj v tomto prípade, keď
všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti
zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.
Pokiaľ odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým súd na základe ústavne
nekonformného výkladu žalobu sťažovateľa zamietol žalobu, tak porušil aj práva a slobody
sťažovateľa vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.»
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a základné právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. 14Cob/353/2014-192
zo dňa 17.12.2015 porušené bolo.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 14Cob/353/2014-192
zo dňa 17.12.2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 363,80 €..., ktorú mu Krajský
súd v Žiline je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
10. Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
11. Predmetom sťažnosti podľa jej petitu je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 1 (nie je uvedený príslušný odsek, pozn.) a čl. 2 ods. 3 ústavy (nejde
o základné práva, pozn.), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom krajského súdu sp. zn.
14 Cob 353/2014 zo 17. decembra 2015, avšak vo vzťahu k tomuto rozsudku krajského
súdu a k namietanému porušeniu „označených práv v bode 1“ sťažovateľ (kvalifikovane
zastúpený advokátom) svoju sťažnosť vecne neodôvodnil (nemožno za riadne odôvodnenie
považovať jeho jediný dôvod uvedený v závere bodu 5). Navyše predložené prílohy
k sťažnosti sú na niektorých miestach nedostatočne čitateľné (obsah fotokópie namietaného
rozsudku krajského súdu je tmavý a rozmazaný v úvode takmer každej strany), za čo nesie
zodpovednosť právny zástupca sťažovateľa.
12. Nosnými dôvodmi sťažnosti je spor o výklad právneho inštitútu konkurenčnej
doložky, ktorá bola zakotvená v zmluve o obchodnom zastúpení medzi sťažovateľom ako
žalobcom a žalovaným. Rozhodujúce námietky v odôvodnení sťažnosti teda smerujú iba
k údajnému nesprávnemu výkladu právneho inštitútu konkurenčnej doložky, resp. určitosti
jej vymedzenia zo strany napadnutých súdnych rozhodnutí. Podľa názoru ústavného súdu
nemožno uprieť napadnutému rozhodnutiu krajského súdu (aj vo svetle záverov okresného
súdu), že je v dostatočne rozumnej miere vyargumentované, a teda nie je ani arbitrárne a ani
zjavne neodôvodnené. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza v podstate tie isté argumenty, ktoré
uplatnil už v odvolacom konaní. Sťažovateľ iba pokračuje v súdnom spore inými
prostriedkami, avšak bez náležitej ústavnoprávnej argumentácie. Ústavnému súdu
predovšetkým neprináleží prehodnocovať skutkové zistenia súdov a ani posudzovať
rozdielne výklady posúdenia veci sťažovateľa zo strany všeobecných súdov.
13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby
v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998). Otázku, či súd splnil
svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov
ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. 12. 1994).
14. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tiež
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 1/08).
15. Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť založená predovšetkým
na neúspechu sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi je ako taká zjavne
neopodstatnená.
16. Ústavný súd napriek tomu, že sťažnosť nemá aj zákonom predpísané náležitosti
(pozri bod 11), preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu (na s. 25, aj vo svetle
záverov z rozsudku okresného súdu sp. zn. 20 Cb 69/2012 z 11. septembra 2014 na s. 4 až s. 13)
dospel k záveru, že toto rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu,
resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu
na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí.
Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa,
sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia jeho práva na súdnu ochranu
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené, označené právo v sebe
nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu dostal
od krajského súdu zrozumiteľnú odpoveď na jeho námietky uvedené v odvolaní (tieto
námietky takisto predostiera aj ústavnému súdu vo svojej sťažnosti), preto ústavný súd už
nepotreboval podrobne citovať tieto závery z jeho (navyše aj čiastočne nečitateľného)
obsahu.
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
týmto rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
18. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal (pozri body 6 a 9), že rozsudkom krajského
súdu došlo aj k porušeniu jeho „základných práv podľa čl. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy“. K tomu
ústavný súd v krátkosti dodáva, že tieto články sú iba súčasťou základných princípov ústavy
a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení
v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení základných práv a slobôd uvedených
v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 485/2010), preto aj v tejto časti je jeho
sťažnosť tiež zjavne neopodstatnená.
19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016