Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 397/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Glovniakom, Advokátska

kancelária, Daniela Dlabača 2748/28, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho

„základného práva podľa , a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd“ rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 17. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. apríla 2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho „základného práva podľa čl. 1, čl. 2 ods. 3

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd“ rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na Okresnom súde Žilina

(ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy

16 596,96 € s príslušenstvom z titulu uzatvorenej konkurenčnej doložky dohodnutej

v zmluve o obchodnom zastúpení. Okresný súd rozsudkom z 13. decembra 2012 jeho

žalobe najprv v celom rozsahu vyhovel, keď konštatoval, že „obsah právneho úkonu sa

nevykladá len podľa jeho doslovného znenia, ale hlavne podľa vôle strán, ktorú súd vyvodil

najmä z obsahu zmluvy, a tak nemožno konkurenčnú doložku považovať za neurčitú, a teda

neplatnú podľa “. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. januára 2014 jeho rozsudok však zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola skutočnosť, že v rámci odôvodnenia okresný súd

presne nešpecifikoval, nekonkretizoval a ani nevymedzil územie, ktoré malo byť

predmetnou konkurenčnou doložkou postihnuté, a tiež to, že „nevyhodnocoval vplyv alebo

nevplyv sťažovateľovej námietky premlčania...“.

3. Okresný súd následne bez bližšieho odôvodnenia prekvapivo zmenil svoje

rozhodnutie a rozsudkom č. k. -134 z 11. septembra 2014 žalobu zamietol,

„hoc v konaní zo strany žalovaného neboli tvrdené žiadne nové zásadné skutočnosti, ktoré

by mali viesť k úplne opačnému právnemu názoru...

... dôvodom pre zamietnutie žaloby... bola iba skutočnosť, že dojednaná konkurenčná

doložka bola absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka z dôvodu jej neurčitostí...“.

4. Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd „vyslovil záver o neurčitosti

konkurenčnej doložky bez toho, že by sa vôbec pokúsil zmluvu vyložiť a bez toho, že by

na výklad predmetnej zmluvy použil zákonom určené výkladové pravidlá. Ani zákon, ako ani

zmluvy nemožno nikdy vykladať len tým spôsobom, že sa v nich nachádza len to, čo je v nich

explicitne uvedené. Takýto zužujúci výklad právnych predpisov, či právnych úkonov je

neprípustný.“, pričom ten istý okresný súd predtým „tieto pravidlá použil a dospel

jednoznačne k platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení, a aj jej častí - konkurenčnej

doložky a krajský súd toto vo svojom zrušujúcom uznesení nespochybnil...

... súd prvého stupňa postupoval nesprávne, pokiaľ nevykladal zmluvu o obchodnom

zastúpení ako celok, ale z jej kontextu vytrhol len konkurenčnú doložku, ktorá však bola a je

súčasťou platne a účinne uzavretej zmluvy...

... zmluva o obchodnom zastúpení a aj jej časť - konkurenčná doložka bola dostatočne

jasná, určitá a zrozumiteľná...“.

5. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vyslovuje svoj právny názor na danú vec (polemizuje

so závermi okresného súdu) a k tomu uvádza: «Pokiaľ aj súd dospel právne nesprávne

k tomu, že konkurenčná doložka neobsahuje niektoré podstatné náležitosti ustanovené

, tak nesprávne dospel aj k právnym následkom týchto

skutočností, a to absolútnej neplatností konkurenčnej doložky. Z § 672a Obchodného

zákonníka podľa názoru súdu vyplývajú okrem iných ako podstatné náležitostí konkurenčnej

doložky aj vymedzenie územia, na ktoré sa vzťahuje zákaz a aj potreba presného

podrobného užšie vymedzeného špecifikovania činností, na ktoré sa vzťahuje zákaz

obsiahnutý v konkurenčnej doložke. Pokiaľ súd síce nesprávne dospel k záveru, že

vymedzenie územia ako jedna podstatná náležitosť absentuje, ale správne podľa § 267

ods. 1 skúmal, či je tento dôvod neplatností na ochranu iba

žalovaného, je nesprávne, že pri druhej podstatnej náležitostí - užšom vymedzení činností

zakázaných obchodnému zástupcovi, súd prvého stupňa dospel k záveru o absolútnej

neplatností právneho úkonu, t. j. že dôvod neplatnosti pri druhej podstatnej náležitosti nie je

stanovený na ochranu iba žalovaného. Podľa nášho názoru súd v tejto častí svoj rozsudok

absolútne neodôvodnil a súčasne v tejto časti taktiež nesprávne právne posúdil.

Podľa nášho názoru aj táto podstatná náležitosť v zmysle v

je ustanovená výlučne na ochranu obchodného zástupcu, nakoľko sa ňou obmedzuje možný

rozsah zákazu činnosti obchodného zástupcu, a tak neplatnosť z dôvodu širokého

vymedzenia činností obchodného zástupcu (nad rozsah povolená § 672a Obchodného

zákonníka), ktoré sa mu konkurenčnou doložkou zakazujú, je neplatnosť právneho úkonu

ustanovená výlučne na ochranu obchodného zástupcu, ktorý v prípade, ak sa dovolá tejto

neplatnosti, nemusí tento širší zákaz plniť a súd ho môže v zmysle § 672a ods. 2

obmedziť. Právo na dovolanie sa relatívnej neplatnosti

právneho úkonu sa však premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote, a tak ako súd dospel

k premlčaniu tohto práva vo vzťahu k absentujúcemu vymedzeniu územia, mal súd dospieť

k premlčaniu tohto práva aj vo vzťahu k druhej podstatnej náležitosti konkurenčnej doložky,

a to potrebe užšieho vymedzenia zakázaných činností. Oba súdy sa nakoniec zhodli

na aplikácii ustanovenia , a to napriek tomu,

že vo vzťahu k určitosti vymedzenia konkurenčnej doložky a právnym

následkom prípadného porušenia obsahuje osobitné ustanovenia.

Je nepochybné, že v tejto právnej veci boli prezentované dva rozdielne výklady

predmetných zmluvných ustanovení, a tak boli prezentované jednak výklad zakladajúci

a jednak nezakladajúci neplatnosť predmetnej zmluvy (bez ohľadu na to, že „výklad“

zakladajúci neplatnosť zmluvy je aj s poukazom na vyššie uvedené nesprávny,

neodôvodnený a dokonca je možné hovoriť o tom, že súd zmluvu nevykladal). V zmysle

uvedenej judikatúry tak súd v rámci ústavne konformného výkladu je povinný prikloniť sa

k výkladu nezakladajúcemu neplatnosť, jednoznačnejší príklad na aplikáciu tohto princípu,

ako v prípade dvoch protichodných súdnych rozhodnutí toho istého súdu v tej istej veci

bez zmeny skutkových okolností azda už neexistuje.

Nie je teda ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu

vyplývajúcim z taká prax súdov, ako tomu bolo aj v tomto prípade, keď

všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti

zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

Pokiaľ odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým súd na základe ústavne

nekonformného výkladu žalobu sťažovateľa zamietol žalobu, tak porušil aj práva a slobody

sťažovateľa vyplývajúce z a dohovoru.»

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

„Základné právo sťažovateľa podľa , , SR

a základné právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. -192

zo dňa 17.12.2015 porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. -192

zo dňa 17.12.2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 363,80 €..., ktorú mu Krajský

súd v Žiline je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“.

II.

7. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

10. Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

11. Predmetom sťažnosti podľa jej petitu je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa podľa (nie je uvedený príslušný odsek, pozn.) a (nejde

o základné práva, pozn.), základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2015, avšak vo vzťahu k tomuto rozsudku krajského

súdu a k namietanému porušeniu „označených práv v bode 1“ sťažovateľ (kvalifikovane

zastúpený advokátom) svoju sťažnosť vecne neodôvodnil (nemožno za riadne odôvodnenie

považovať jeho jediný dôvod uvedený v závere bodu 5). Navyše predložené prílohy

k sťažnosti sú na niektorých miestach nedostatočne čitateľné (obsah fotokópie namietaného

rozsudku krajského súdu je tmavý a rozmazaný v úvode takmer každej strany), za čo nesie

zodpovednosť právny zástupca sťažovateľa.

12. Nosnými dôvodmi sťažnosti je spor o výklad právneho inštitútu konkurenčnej

doložky, ktorá bola zakotvená v zmluve o obchodnom zastúpení medzi sťažovateľom ako

žalobcom a žalovaným. Rozhodujúce námietky v odôvodnení sťažnosti teda smerujú iba

k údajnému nesprávnemu výkladu právneho inštitútu konkurenčnej doložky, resp. určitosti

jej vymedzenia zo strany napadnutých súdnych rozhodnutí. Podľa názoru ústavného súdu

nemožno uprieť napadnutému rozhodnutiu krajského súdu (aj vo svetle záverov okresného

súdu), že je v dostatočne rozumnej miere vyargumentované, a teda nie je ani arbitrárne a ani

zjavne neodôvodnené. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza v podstate tie isté argumenty, ktoré

uplatnil už v odvolacom konaní. Sťažovateľ iba pokračuje v súdnom spore inými

prostriedkami, avšak bez náležitej ústavnoprávnej argumentácie. Ústavnému súdu

predovšetkým neprináleží prehodnocovať skutkové zistenia súdov a ani posudzovať

rozdielne výklady posúdenia veci sťažovateľa zo strany všeobecných súdov.

13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998). Otázku, či súd splnil

svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov

ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. 12. 1994).

14. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa tiež

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

15. Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť založená predovšetkým

na neúspechu sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi je ako taká zjavne

neopodstatnená.

16. Ústavný súd napriek tomu, že sťažnosť nemá aj zákonom predpísané náležitosti

(pozri bod 11), preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu (na s. 25, aj vo svetle

záverov z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 11. septembra 2014 na s. 4 až s. 13)

dospel k záveru, že toto rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu,

resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu

na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí.

Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa,

sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia jeho práva na súdnu ochranu

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené, označené právo v sebe

nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu dostal

od krajského súdu zrozumiteľnú odpoveď na jeho námietky uvedené v odvolaní (tieto

námietky takisto predostiera aj ústavnému súdu vo svojej sťažnosti), preto ústavný súd už

nepotreboval podrobne citovať tieto závery z jeho (navyše aj čiastočne nečitateľného)

obsahu.

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

týmto rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru, a preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

18. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal (pozri body 6 a 9), že rozsudkom krajského

súdu došlo aj k porušeniu jeho „základných práv podľa a “. K tomu

ústavný súd v krátkosti dodáva, že tieto články sú iba súčasťou základných princípov

a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení

v individuálnych konaniach () o porušení základných práv a slobôd uvedených

v druhej hlave (m. m. , ), preto aj v tejto časti je jeho

sťažnosť tiež zjavne neopodstatnená.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016