Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 102/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody

zastúpeného advokátkou Mgr. Petrou Hrubovou, Mierové námestie 93, Ilava, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra

2018 doručená ústavná sťažnosť , , t. č. Ústav

na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. júna 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. -28 z 26. januára 2012 bolo

manželstvo sťažovateľa rozvedené a zároveň bola schválená rodičovská dohoda, na základe

ktorej bola maloletá dcéra sťažovateľa (ďalej len „maloletá“) zverená do osobnej

starostlivosti matky a sťažovateľ sa zaviazal prispievať na jej výživu sumou 150,00 €

mesačne, počnúc 18. júnom 2012.

Matka maloletej 9. septembra 2016 zomrela. Okresný súd uznesením č. k.

-29 z 26. septembra 2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 15 P 49/2016-

31 z 3. októbra 2016 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým maloletú zveril do náhradnej

osobnej starostlivosti starej matky (zo strany matky maloletej) a nariadil jej, aby do 10 dní

od právoplatnosti rozhodnutia podala návrh na zverenie maloletej do náhradnej osobnej

starostlivosti a určenie výživného. Na základe podaného návrhu okresný súd uznesením

č. k. -68 zo 16. januára 2017 (okrem ďalších výrokov) zveril maloletú

do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky a otca zaviazal prispievať na jej výživu

sumou 150,00 € mesačne vopred s účinnosťou od 22. októbra 2016. Na základe odvolania

podaného sťažovateľom bolo predmetné rozhodnutie zrušené uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -83 z 5. apríla 2017 a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že „rozsudkom Okresného súdu Prievidza

č. k. zo dňa 03.07.2017 vo výroku II. mi súd uložil povinnosť prispievať na mal.

dcéru sumu 150 EUR mesačne, a to s odôvodnením, že som sa ešte s bývalou

manželkou počas jej života dohodol na výživnom v sume 150 EUR, a teda som

sa dobrovoľne zaviazal na výživné v tejto sume, pričom súd neakceptuje tú skutočnosť,

že som od 07.11.2012 vo výkone trestu odňatia slobody, nakoľko som si uvedenú situáciu

zapríčinil vlastným konaním. Odvolací Krajský súd Trenčín svojim Rozsudkom č. k.

zo dňa 27.09.2017 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom výšky

výživného a stotožnil sa s právnym názorom prvostupňového súdu, že neexistujú dôvody

na prihliadnutie k tomu, že som vo výkone trestu a objektívne dosahujem príjem, z ktorého

nie je možné plniť súdom určenú vyživovaciu povinnosť. Proti výroku I. Rozsudku

Krajského súdu Trenčín č. k. zo dňa 27.07.2017 som v zákonnej lehote podal

dovolanie na Najvyšší súd SR. Najvyšší súd SR svojim Uznesením č. k. zo dňa

21.06.2018, doručeného dňa 02.08.2018 moje dovolanie odmietol z dôvodu, že je

neprípustné. Nestotožňujem sa s názorom Najvyššieho súdu SR, že mnou formulovaná

právna otázka nemá charakter právnej otázky, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu a že za tohto stavu jej riešenie nemá v preskúmavanej veci žiadne

opodstatnenie, pričom teda nebol splnený jeden zo základných predpokladov prípustnosti

dovolania vyplývajúceho z

Nestotožňujem sa s právnym názorom súdov v tom smere, že vzhľadom na zmenu

mojich pomerov - výkon trestu nie je možné výživné na čas výkonu trestu znížiť. V zmysle

§ 62 ods. 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a

majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu

vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa. V zmysle § 62

ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich

schopností, možnosti a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej

úrovni rodičov.“.

4. Podľa názoru sťažovateľa, keďže v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

išlo o zverenie maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky

z dôvodu, že matka maloletej zomrela, a o „nové“ určenie výživného na maloletú, okresný

súd bol povinný vychádzať zo skutkového a právneho stavu v čase svojho rozhodovania,

a nie zo stavu, keď matka maloletej žila a uzavrela so sťažovateľom, ktorý nebol vo výkone

trestu odňatia slobody, rodičovskú dohodu. V rámci konania riadne preukázal, že jeho

životná úroveň sa znížila, vo výkone trestu je síce zaradený do práce, ale objektívne nie je

schopný dosahovať príjem, z ktorého by mohol uhrádzať výživné na maloletú vo výške

150,00 € mesačne.

5. Sťažovateľ je presvedčený, že „určením výživného na 150 EUR mesačne

v prospech maloletej sa vopred kriminalizuje osoba otca, nakoľko tomuto neúmerne narastá

dlh na výživnom, ktorý objektívne nie je schopný z príjmu v ÚVTOS uhrádzať

a bezprostredne po prepustení na slobodu bude z najväčšou pravdepodobnosťou stíhaný

za zanedbanie vyživovacej povinnosti voči maloletej.

Kľúčovou právnou otázkou ohľadom výživného je v mojom prípade interpretácia

a aplikácia § 62 ods. 3 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Mám zato, že na čas kedy som

vo výkone trestu, súd mal zohľadniť, že objektívne aj keď som zaradený do práce, nie som

schopný dosahovať príjem, ktorým by som zabezpečil výživné v sume 150 EUR mesačne.

Uvedené mali súdy preukázané. Hlavnou právnou otázkou bolo, aby súd prihliadol na moje

aktuálne osobné a majetkové pomery. Mám zato, že Najvyšší súd SR bagatelizuje,

že z obsahov rozsudkov tak prvostupňového ako aj druhostupňového súdu nevyplýva,

že by pre ich rozhodnutie o výživnom bolo podstatné riešenie tejto právnej otázky. Počas

celého konania pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolacím súdom som opakovane

poukazoval na zmenu mojich pomerov oproti Rozsudku Okresného súdu v Prievidzi č. k.

, kedy som pri rozvode manželstva uzatvoril s bývalou manželkou rodičovskú

dohodu o výške výživného na sumu 150 EUR s tým, že v tom čase som bol na slobode a bol

som schopný sa zamestnať a dosahovať príjem, z ktorého by som bol objektívne schopný

výživné uhrádzať.

Mám zato, že Najvyšší súd SR mi svojim rozhodnutím odňal právo konať pred súdom,

právo na spravodlivý proces a opravný prostriedok.“.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho

ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo sťažovateľa , na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a , na účinný opravný prostriedok v zmysle

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Najvyšším súdom SR č. k.

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 21.06.2018

a naň nadväzujúci výrok I. Rozsudku Krajského súdu Trenčín č. k. zo dňa

27.07.2017 a výroky II. a III. Rozsudku Okresného súdu v Prievidzi č. k. zo dňa

03.07.2017 a výrok I. Rozsudku Okresného súdu v Prievidzi č. k. zo dňa

08.11.2017 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie 4.000 EUR (slovom

štyritisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto Nálezu Ústavného súdu SR.

5. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Sťažovateľ nosné dôvody porušenia svojich práv vo svojej ústavnej sťažnosti vidí

v odmietnutí dovolania najvyšším súdom s odôvodnením, že ním formulovaná právna

otázka nemá charakter právnej otázky, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu, a že za tohto stavu jej riešenie nemá v preskúmavanej veci žiadne

opodstatnenie, v dôsledku čoho nebol splnený jeden zo základných predpokladov

prípustnosti dovolania vyplývajúceho z .

15. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

Pri posudzovaní existencie dôvodov prípadného odmietnutia podľa § 56 ods. 2

prihliadal ústavný súd aj na právnu úpravu účinnú v čase začatia

konania pred ústavným súdom, t. j. na právnu úpravu účinnú v čase doručenia predmetnej

ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov), ako aj na ustálenú judikatúru ústavného súdu

súvisiacu s touto právnou úpravou.

16. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sa ústavný súd oboznámil

s relevantnou časťou odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, kde tento v podstatnom

uviedol:

«10. Citované ustanovenie upravuje predpoklady prípustnosti dovolania,

ak sa dovolanie podáva z dôvodu, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení

veci. Pre všetky prípady vymenované pod písmenami a), b) a c) platí,

že dovolanie je prípustné vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu alebo zmeňujúcemu

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak dovolateľom nastolená otázka je otázkou právnou

(v žiadnom prípade sa nepripúšťa riešenie skutkových otázok) a ak ide o takú právnu

otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie je splnený

niektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné. V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie

dovolania; dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania neskúma.

11. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal vecou, či sú splnené tieto predpoklady

prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska, či v prípade dovolateľom nastolenej právnej

otázky, ide o takú právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho

súdu.

12. V preskúmavanej veci dovolateľ v dovolaní uviedol, že sa nestotožňuje s právnym

názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého vzhľadom na zmenu jeho pomerov (výkon trestu),

nie je možné výživné na čas výkonu trestu znížiť, pričom odkázal na znenie ustanovenia § 62

ods. 2 a ods. 3 Zákona o rodine. Za právnu otázku zásadného významu pre rozhodnutie

odvolacieho súdu považoval teda otázku vplyvu zmeny pomerov povinného rodiča vo forme

výkonu trestu odňatia slobody na možnosť zníženia výživného na čas výkonu trestu.

Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (ani z rozsudku súdu prvej inštancie)

ale nevyplýva, že by pre jeho rozhodnutie o výživnom bolo podstatné riešenie tejto právnej

otázky, a že by sa jej riešením zaoberal. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie

dospel k záveru, že na daný prípad pri určení výživného z hľadiska schopností a možností

otca treba použiť ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Vychádzal pritom z právneho

názoru, že o prípad, kedy sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho

zamestnania, zárobku, majetkového prospechu ide aj vtedy, ak je povinný vo výkone trestu

odňatia slobody, ktorý si privodil spáchaním úmyselného trestného činu. Nosným

(podstatným) dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu, od ktorého záviselo určenie výšky

výživného, bol záver o aplikácii § 75 ods. 1 Zákona o rodine na daný prípad. Dovolateľom

formulovaná právna otázka nemá charakter takej právnej otázky, od vyriešenia ktorej

by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Za tohto stavu jej riešenie nemá v

preskúmavanej veci žiadne opodstatnenie. Nebol tak splnený jeden zo základných

predpokladov prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia

13. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody možno uzavrieť, že dovolanie otca

smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Najvyšší súd preto jeho dovolanie ako neprípustné podľa odmietol.“

17. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastník

konania ochranu dostane v zákonom predpokladanej kvalite. Každý má právo na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, majúcej základ v právnom

poriadku Slovenskej republiky. Právo na spravodlivý proces je naplnené až tým, že súdy –

po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení – zistia riadne skutkový stav veci. Po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že tieto neboli prijaté v omyle konajúcich súdov, ktorý

popiera zmysel a podstatu celého práva na spravodlivý proces. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa judikatúry ústavného súdu

o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom

orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ).

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ). Zo skutočnosti uvádzaných sťažovateľom a namietaného

uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva žiadna príčinná súvislosť, ktorá by determinovala

odôvodnenosť argumentov sťažovateľa a podmieňovala záver o opodstatnenosti ústavnej

sťažnosti.

18. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom

označených práv (m. m. ).

19. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať

dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy

stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody (ne)prípustnosti podaného dovolania boli

naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu procesný predpis výslovne

umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku

(m. m. ).

20. Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v ňom ústavne relevantným

spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré sťažovateľ v dovolaní uplatnil

(pozri body 3 až 5 tohto rozhodnutia), a právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným

a jasným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré

najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

21. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a ďalšie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu