Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 102/2020
PDF · 217.73 KB
No categories available
III. ÚS 102/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra
Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody
zastúpeného advokátkou Mgr. Petrou Hrubovou, Mierové námestie 93, Ilava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 16/2018
z 21. júna 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra
2018 doručená ústavná sťažnosť , , t. č. Ústav
na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 16/2018 z 21. júna 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu
Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 P 492/2011-28 z 26. januára 2012 bolo
manželstvo sťažovateľa rozvedené a zároveň bola schválená rodičovská dohoda, na základe
ktorej bola maloletá dcéra sťažovateľa (ďalej len „maloletá“) zverená do osobnej
starostlivosti matky a sťažovateľ sa zaviazal prispievať na jej výživu sumou 150,00 €
mesačne, počnúc 18. júnom 2012.
Matka maloletej 9. septembra 2016 zomrela. Okresný súd uznesením č. k.
15 P 49/2016-29 z 26. septembra 2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 15 P 49/2016-
31 z 3. októbra 2016 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým maloletú zveril do náhradnej
osobnej starostlivosti starej matky (zo strany matky maloletej) a nariadil jej, aby do 10 dní
od právoplatnosti rozhodnutia podala návrh na zverenie maloletej do náhradnej osobnej
starostlivosti a určenie výživného. Na základe podaného návrhu okresný súd uznesením
č. k. 5 P 61/2016-68 zo 16. januára 2017 (okrem ďalších výrokov) zveril maloletú
do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky a otca zaviazal prispievať na jej výživu
sumou 150,00 € mesačne vopred s účinnosťou od 22. októbra 2016. Na základe odvolania
podaného sťažovateľom bolo predmetné rozhodnutie zrušené uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoP 15/2017-83 z 5. apríla 2017 a vec bola
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že „rozsudkom Okresného súdu Prievidza
č. k. 5P/61/2016 zo dňa 03.07.2017 vo výroku II. mi súd uložil povinnosť prispievať na mal.
dcéru sumu 150 EUR mesačne, a to s odôvodnením, že som sa ešte s bývalou
manželkou počas jej života dohodol na výživnom v sume 150 EUR, a teda som
sa dobrovoľne zaviazal na výživné v tejto sume, pričom súd neakceptuje tú skutočnosť,
že som od 07.11.2012 vo výkone trestu odňatia slobody, nakoľko som si uvedenú situáciu
zapríčinil vlastným konaním. Odvolací Krajský súd Trenčín svojim Rozsudkom č. k.
5CoP/52/2017 zo dňa 27.09.2017 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom výšky
výživného a stotožnil sa s právnym názorom prvostupňového súdu, že neexistujú dôvody
na prihliadnutie k tomu, že som vo výkone trestu a objektívne dosahujem príjem, z ktorého
nie je možné plniť súdom určenú vyživovaciu povinnosť. Proti výroku I. Rozsudku
Krajského súdu Trenčín č. k. 5CoP/52/2017 zo dňa 27.07.2017 som v zákonnej lehote podal
dovolanie na Najvyšší súd SR. Najvyšší súd SR svojim Uznesením č. k. 6Cdo/16/2018 zo dňa
21.06.2018, doručeného dňa 02.08.2018 moje dovolanie odmietol z dôvodu, že je
neprípustné. Nestotožňujem sa s názorom Najvyššieho súdu SR, že mnou formulovaná
právna otázka nemá charakter právnej otázky, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a že za tohto stavu jej riešenie nemá v preskúmavanej veci žiadne
opodstatnenie, pričom teda nebol splnený jeden zo základných predpokladov prípustnosti
dovolania vyplývajúceho z § 421 ods. 1 C.s.p.
Nestotožňujem sa s právnym názorom súdov v tom smere, že vzhľadom na zmenu
mojich pomerov - výkon trestu nie je možné výživné na čas výkonu trestu znížiť. V zmysle
§ 62 ods. 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a
majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu
vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa. V zmysle § 62
ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možnosti a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej
úrovni rodičov.“.
4. Podľa názoru sťažovateľa, keďže v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
5 P 61/2016 išlo o zverenie maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky
z dôvodu, že matka maloletej zomrela, a o „nové“ určenie výživného na maloletú, okresný
súd bol povinný vychádzať zo skutkového a právneho stavu v čase svojho rozhodovania,
a nie zo stavu, keď matka maloletej žila a uzavrela so sťažovateľom, ktorý nebol vo výkone
trestu odňatia slobody, rodičovskú dohodu. V rámci konania riadne preukázal, že jeho
životná úroveň sa znížila, vo výkone trestu je síce zaradený do práce, ale objektívne nie je
schopný dosahovať príjem, z ktorého by mohol uhrádzať výživné na maloletú vo výške
150,00 € mesačne.
5. Sťažovateľ je presvedčený, že „určením výživného na 150 EUR mesačne
v prospech maloletej sa vopred kriminalizuje osoba otca, nakoľko tomuto neúmerne narastá
dlh na výživnom, ktorý objektívne nie je schopný z príjmu v ÚVTOS uhrádzať
a bezprostredne po prepustení na slobodu bude z najväčšou pravdepodobnosťou stíhaný
za zanedbanie vyživovacej povinnosti voči maloletej.
Kľúčovou právnou otázkou ohľadom výživného je v mojom prípade interpretácia
a aplikácia § 62 ods. 3 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Mám zato, že na čas kedy som
vo výkone trestu, súd mal zohľadniť, že objektívne aj keď som zaradený do práce, nie som
schopný dosahovať príjem, ktorým by som zabezpečil výživné v sume 150 EUR mesačne.
Uvedené mali súdy preukázané. Hlavnou právnou otázkou bolo, aby súd prihliadol na moje
aktuálne osobné a majetkové pomery. Mám zato, že Najvyšší súd SR bagatelizuje,
že z obsahov rozsudkov tak prvostupňového ako aj druhostupňového súdu nevyplýva,
že by pre ich rozhodnutie o výživnom bolo podstatné riešenie tejto právnej otázky. Počas
celého konania pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolacím súdom som opakovane
poukazoval na zmenu mojich pomerov oproti Rozsudku Okresného súdu v Prievidzi č. k.
13P/492/2011, kedy som pri rozvode manželstva uzatvoril s bývalou manželkou rodičovskú
dohodu o výške výživného na sumu 150 EUR s tým, že v tom čase som bol na slobode a bol
som schopný sa zamestnať a dosahovať príjem, z ktorého by som bol objektívne schopný
výživné uhrádzať.
Mám zato, že Najvyšší súd SR mi svojim rozhodnutím odňal právo konať pred súdom,
právo na spravodlivý proces a opravný prostriedok.“.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho
ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že:
„1. Základné právo sťažovateľa , na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy, na účinný opravný prostriedok v zmysle čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Najvyšším súdom SR č. k.
6Cdo/16/2018 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6Cdo 16/2018 zo dňa 21.06.2018
a naň nadväzujúci výrok I. Rozsudku Krajského súdu Trenčín č. k. 5CoP/52/2017 zo dňa
27.07.2017 a výroky II. a III. Rozsudku Okresného súdu v Prievidzi č. k. 5P/61/2016 zo dňa
03.07.2017 a výrok I. Rozsudku Okresného súdu v Prievidzi č. k. 5P/651/2016 zo dňa
08.11.2017 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie 4.000 EUR (slovom
štyritisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto Nálezu Ústavného súdu SR.
5. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Sťažovateľ nosné dôvody porušenia svojich práv vo svojej ústavnej sťažnosti vidí
v odmietnutí dovolania najvyšším súdom s odôvodnením, že ním formulovaná právna
otázka nemá charakter právnej otázky, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, a že za tohto stavu jej riešenie nemá v preskúmavanej veci žiadne
opodstatnenie, v dôsledku čoho nebol splnený jeden zo základných predpokladov
prípustnosti dovolania vyplývajúceho z § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
15. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pri posudzovaní existencie dôvodov prípadného odmietnutia podľa § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde prihliadal ústavný súd aj na právnu úpravu účinnú v čase začatia
konania pred ústavným súdom, t. j. na právnu úpravu účinnú v čase doručenia predmetnej
ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov), ako aj na ustálenú judikatúru ústavného súdu
súvisiacu s touto právnou úpravou.
16. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sa ústavný súd oboznámil
s relevantnou časťou odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, kde tento v podstatnom
uviedol:
«10. Citované ustanovenie upravuje predpoklady prípustnosti dovolania,
ak sa dovolanie podáva z dôvodu, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci. Pre všetky prípady vymenované pod písmenami a), b) a c) § 421 ods. 1 C. s. p. platí,
že dovolanie je prípustné vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu alebo zmeňujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak dovolateľom nastolená otázka je otázkou právnou
(v žiadnom prípade sa nepripúšťa riešenie skutkových otázok) a ak ide o takú právnu
otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie je splnený
niektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné. V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie
dovolania; dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania neskúma.
11. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal vecou, či sú splnené tieto predpoklady
prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska, či v prípade dovolateľom nastolenej právnej
otázky, ide o takú právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu.
12. V preskúmavanej veci dovolateľ v dovolaní uviedol, že sa nestotožňuje s právnym
názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého vzhľadom na zmenu jeho pomerov (výkon trestu),
nie je možné výživné na čas výkonu trestu znížiť, pričom odkázal na znenie ustanovenia § 62
ods. 2 a ods. 3 Zákona o rodine. Za právnu otázku zásadného významu pre rozhodnutie
odvolacieho súdu považoval teda otázku vplyvu zmeny pomerov povinného rodiča vo forme
výkonu trestu odňatia slobody na možnosť zníženia výživného na čas výkonu trestu.
Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (ani z rozsudku súdu prvej inštancie)
ale nevyplýva, že by pre jeho rozhodnutie o výživnom bolo podstatné riešenie tejto právnej
otázky, a že by sa jej riešením zaoberal. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
dospel k záveru, že na daný prípad pri určení výživného z hľadiska schopností a možností
otca treba použiť ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Vychádzal pritom z právneho
názoru, že o prípad, kedy sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu ide aj vtedy, ak je povinný vo výkone trestu
odňatia slobody, ktorý si privodil spáchaním úmyselného trestného činu. Nosným
(podstatným) dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu, od ktorého záviselo určenie výšky
výživného, bol záver o aplikácii § 75 ods. 1 Zákona o rodine na daný prípad. Dovolateľom
formulovaná právna otázka nemá charakter takej právnej otázky, od vyriešenia ktorej
by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Za tohto stavu jej riešenie nemá v
preskúmavanej veci žiadne opodstatnenie. Nebol tak splnený jeden zo základných
predpokladov prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p.
13. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody možno uzavrieť, že dovolanie otca
smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Najvyšší súd preto jeho dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. c) C. s. p. odmietol.“
17. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastník
konania ochranu dostane v zákonom predpokladanej kvalite. Každý má právo na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, majúcej základ v právnom
poriadku Slovenskej republiky. Právo na spravodlivý proces je naplnené až tým, že súdy –
po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení – zistia riadne skutkový stav veci. Po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že tieto neboli prijaté v omyle konajúcich súdov, ktorý
popiera zmysel a podstatu celého práva na spravodlivý proces. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa judikatúry ústavného súdu
o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom
orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04).
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05). Zo skutočnosti uvádzaných sťažovateľom a namietaného
uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva žiadna príčinná súvislosť, ktorá by determinovala
odôvodnenosť argumentov sťažovateľa a podmieňovala záver o opodstatnenosti ústavnej
sťažnosti.
18. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane
zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom
označených práv (m. m. II. ÚS 324/2010).
19. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať
dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy
stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody (ne)prípustnosti podaného dovolania boli
naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu procesný predpis výslovne
umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku
(m. m. I. ÚS 490/2017).
20. Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v ňom ústavne relevantným
spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré sťažovateľ v dovolaní uplatnil
(pozri body 3 až 5 tohto rozhodnutia), a právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným
a jasným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré
najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.
21. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
22. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a ďalšie).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu